Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/151/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7611200577
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7611200577.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Zuzany Stolárovej, v spore žalobcov: 1/ R. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W.
C. XX a 2/ V.W. T., nar. XX.X.XXXX, bytom W. C. XX, obaja právne zastúpení advokátkou JUDr. Danicou
Holkovou, so sídlom Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova 7, proti žalovanej: E. T., nar. XX.X.XXXX, bytom
W. C. XX, právne zastúpenej advokátom Mgr. Jurajom Berčom, so sídlom Spišská Nová Ves, Zimná 59,
o určenie vlastníckeho práva a vecného bremena k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8. februára 2019 sp. zn. 4C/10/2011

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8. februára 2019 č. k. 4C/2011-338

vo výroku I., ktorým žalobu zamietol a vo výroku III. o trovách štátu.

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8. februára 2019 č. k. 4C/2011-338
vo výroku II. o trovách konania a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo iba „súd“) rozsudkom zo dňa
8. februára 2019 č. k. 4C/2011-338 žalobu zamietol (výrok I.), žalovanej náhradu trov konania nepriznal
(výrok II.) a štátu náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2.Rozhodoltakožalobe,ktorousažalobcoviapôvodnedomáhaliurčenia,žekpozemkuparcelaregistra
C č. 339 v katastrálnom území W. C. sa viaže vecné bremeno in rem spočívajúce v práve prechodu a
prejazdu cez neho ako celok, a to vlastníkmi pozemku parcely registra C č. 349 v katastrálnom území
W. C..

2.Žalobcoviavžalobeuviedli,žesúbezpodielovýmispoluvlastníkminehnuteľnostívkatastrálnomúzemí

(ďalej iba ako „k.ú.“) W.Ž. C., a to pozemkov parcela registra C č. 351,350, 349, ako aj pozemku parcela
registra C č. 338, na ktorom je postavená stavba - rodinný dom súpisné číslo 78, evidovaných na LV
č. XXX. Žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v k. ú. W. C., a to pozemku parcela
registra C č. 355 a stavby na tomto pozemku - rodinného domu súpisné číslo 79, ako aj pozemkov
parcela registra C č. 352, 353, 354 evidovaných na LV č. XXX. Žalovaná je ďalej v katastri nehnuteľností
vedená ako výlučná vlastníčka pozemku parcela registra C č. 339 evidovaného na LV č. XXX (ďalej aj
iba ako „parcela č. 339“, alebo ako „pozemok“), ku ktorej nehnuteľnosti sa vzťahuje žaloba. Pozemok je

vo výlučnom vlastníctve žalovanej na základe rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/357/2002
a je vedený ako druh pozemku zastavané plochy a nádvoria. Pozemok slúži a stále slúžil ako prístupová
cesta jednak k pozemku v podielovom spoluvlastníctve žalovanej parc. č. 355, ako aj k pozemku v
bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov parc. č. 349. Na pozemok je prístup z miestnej komunikácie.Žalobca v 1. rade si z rozprávania otca pamätá, že približne na hranici pozemkov parc. č. 338 a parc. č.
349 tiekol potok a na pozemku parc. č. 339 bol postavený most cez tento potok, cez ktorý sa bolo možné
pre oboch susedov pozemku dostať k svojim pozemkom: pre T. - starého otca a otca žalovanej, ako aj

pre R. T. - otca žalobcu v 1. rade. V Nižných Repašoch bolo každému známe, že otec žalobcu v 1. rade
a starý otec žalovanej sa dohodli s Y. Š. (žil v rokoch 1904 - 1978), ktorý bol v určitom čase vlastníkom
terajšieho pozemku parc. č. 339, že budú používať tento Š. pozemok na prístup k svojim pozemkom.
Povolenie na prechod dal pán Š. aj p. V.. Každý vedel, že Michal Šaška môže s týmto pozemkom plne
disponovať, pretože jeho brat R. Š., ktorý bol pôvodne spoluvlastníkom tohto pozemku (terajšia parc.

č. 339) mal dať pred odchodom do Ameriky svoj podiel práve Y. Š.. Aj zo svedeckej výpovede p. H.
na Okresnom súde v Poprade vo veci pod sp. zn. 12C/357/2002 vyplýva, že keď došiel bývať do Obce
Nižné Repaše v r. 1956 tak si pamätá, že T. a T. užívali spoločne pozemok parc. č. 339 pre prístup k
svojim pozemkom. Žalobcovia ďalej uviedli, že aj keď potok zanikol a terén sa vyrovnal, ostali stavby
a to pôvodný rodičovský dom žalobcu v 1. rade a hospodárske budovy, ktoré sú dodnes na tom istom
mieste, aj nový rodinný dom žalobcov. Nie je preto možné dostať sa koňmi alebo technikou na pozemok

žalobcov parc. č. 349 a na ich nasledujúce pozemky za účelom ich obhospodarovania. To, že sa otec
žalobcu v 1. rade dohodol na práve prechodu a prejazdu cez pozemok už asi v roku 1949, ako aj jeho
nerušené užívanie je v obci známe, najmä u starších obyvateľov, ktorých žalobca navrhol vypočuť. Z
dôvodu, že žalobcovia a ich právni predchodcovia využívali svoje právo prechodu, pretože im patrilo,
platil žalobca v 1. rade aj daň z nehnuteľnosti Obci Nižné Repaše. Žalobcovia uviedli, že sa snažili

vyriešiť vec mimosúdne, a to návrhom žalovanej na uzatvorenie kúpnej zmluvy na polovicu pozemku,
alebo zmluvy o zriadení vecného bremena, avšak bezodplatne keďže im toto právo patrí. So žalovanou
sa však dohodnúť nedá.

3. Podaním zo dňa 18.1.2012 žalobcovia navrhli zmenu žaloby tak, aby súd určil, že žalobcovia sú

vlastníkmi parcely č. 339/2 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 84 m2 a súčasne určil, že k parcele
č. 339/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 63 m2 sa viaže vecné bremeno spočívajúce v práve
prechodu a prejazdu ako celku vlastníkmi parcely č. 349. Zmenu žaloby súd pripustil uznesením č. k.
4C/10/2011-110 zo dňa 22.2.2012.

4. Zmenu žaloby žalobcovia odôvodnili tým, že do parcely č. 339 bola pojatá aj časť ich parcely mpč.
173, zapísanej vo vložke č. 100 k. ú. W. C., pretože si boli vedomí toho, že im určitá časť nehnuteľnosti
patrí aj za ich rodinným domom, teda že im patrí časť prístupovej cesty. V dôsledku toho si dali v
priebehu konania vypracovať znalecký posudok znalcom v odbore geodézia a kartografia K.. E. M..
Z tohto znaleckého posudku je zrejmé, že parcela č. 339, ku ktorej bolo určené vlastnícke právo

žalovanej bola vytvorená 43 % z pozemnoknižnej parcely mpč. 176 zapísanej vo vložke č. 172 a 57
% z parcely mpč. 173 zapísanej vo vložke č. 100 k.ú. W. C.. Znalec konštatoval, že geometrický plán
použitý na zápis rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/357/2002 vykazuje nesprávny právny
stav, vychádzal z nesprávnych vlastníckych vzťahov, v dôsledku čoho žalobcovia ako vlastníci väčšej
časti týmto geometrickým plánom novovytvorenej parcely č. 339 neboli účastníkmi tohto konania. Tento

posudok potvrdzuje to, čo neustále v konaní hovorili, že za domom boli vlastníkmi určitej časti pozemku,
ktorá z neznámych dôvodov bola zahrnutá do teraz existujúcej parcely č. 339 k. ú. Nižné Repaše.
Súčasťou posudku K.. M. je aj geometrický plán, ktorý rozdeľuje parcelu č. 339 podľa výmer pôvodných
mpč. na parcely č. 339/1 a 339/2. Pri takomto rozdelení parcely by sa vytvorili dve užšie parcely, a preto
žalobcovia naďalej trvajú na určení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu a prejazdu

cez parcelu č. 339/1.

5. Geometrický plán K.. Y. R., T.. č. 4C/10/2011-1/2018 vyhotovený dňa 14.2.2018, úradne overený dňa
21.5.2018 delí parcelu C-KN č 339 na novovzniknuté parcely C-KN č. 339/1 o výmere 84 m2 v prospech
vlastníctva žalobcov a C-KN č. 339/2 o výmere 63 m2 v prospech vlastníctva žalovanej a vyznačuje

vecné bremeno.

6. V nadväznosti na predložený geometrický plán žalobcovia navrhli zmenu žalobného petitu v tomto
znení: „Súd určuje, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely CKN č.
339/1 - zastavaná plocha vo výmere 84 m2 a súčasne určuje, že k parcele 339/2 - zastavaná plocha vo

výmere 63 m2 sa zriaďuje vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu peši a v práve vjazdu, prejazdu
motorovým vozidlom cez novovytvorenú parcelu CKN 339/2 v rozsahu vyznačenom v geometrickom
pláne č. 4C/10/2011-1/2018 zo dňa 14.2.2018 K.. Y. R., T.. vlastníkmi parcely CKN č. 339/1, ktorá bolavytvorená geometrickým plánom č. 4C/10/2011-1/2018 zo dňa 14.2.2018 vypracovaného K.. Y. R., T.“.
Navrhnutú zmenu žaloby súd pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 10.1.2019.

7. Súd vec právne posúdil podľa § 134 v spojení s § 151o Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ)
a konštatoval, že u žalobcov je daný naliehavý právny záujem tak vo vzťahu k určeniu vlastníckeho
práva ako aj vo vzťahu k určeniu vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu),
pretože v prípade vyhovenia žaloby by bolo rozhodnutie súdu spôsobilým podkladom pre vykonanie
zápisu do katastra nehnuteľností a odstránilo by právnu neistotu žalobcov v otázke či sú alebo nie

sú vlastníkmi nehnuteľnosti, resp. nositeľmi vecného bremena. Zároveň konštatoval, že vzhľadom na
rozdielnyokruhsporovýchstránvkonaníOkresnéhosúduPopradsp.zn.12C/357/2002avpredmetnom
konaní nepredstavuje rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 12C/357/2002-100 prekážku právoplatne
rozhodnutej veci.

8. K požadovanému určeniu práva zodpovedajúco vecnému bremenu súd poukázal na to, že vydržanie

predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Ustanovenia o nadobúdaní vlastníctva platia
a platili aj pre nadobúdanie práv zodpovedajúcich vecným bremenám, ktoré preto je a bolo taktiež
možné nadobudnúť aj spôsobom vydržania. V prípade splnenia zákonom určených podmienok
vydržania dochádza k nemu priamo zo zákona. K možnosti nadobudnúť vlastnícke právo resp. právo
zodpovedajúcich vecným bremenám vydržaním musia (§ 134 v spojení s § 151o Občianskeho

zákonníka) a aj za účinnosti uhorského obyčajového práva platného do roku 1951, ktoré upravovalo
vecnébremenovpodobetzv.služobnosti,čizaúčinnostizákonač.141/1950Zb.(tzv.StrednýObčiansky
zákonník), museli byť súčasne splnené tieto zákonné predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným
držiteľom veci alebo práva, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania
predmetu vydržania alebo výkonu práva počas zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet

vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení
do držby, kým neskôr bola potrebná počas celého plynutia vydržacej doby. Dobromyseľnosť ako
rozlišujúci znak medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je potrebné posudzovať so zreteľom na
všetky okolnosti. Posúdenie dobromyseľnosti teda nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych

predstáv držiteľa, resp. jeho právnych nástupcov. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav je
potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu
s vecou resp. vykonávaniu práva pre seba. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii
dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda
tzv. uchopenia sa držby alebo výkonu práva.

9.Vychádzalzúvahy,žeknaplneniupodmienkydobrejvierynestačí,keďtvrdené„právo“knehnuteľnosti
bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo vykonávané od
nepamäti, prípadne aj inými osobami. Presvedčenie nadobúdateľa o tom, že mu právo zodpovedajúce
vecnému bremenu prináleží musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda

okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia. Vo vzťahu k vecnému bremenu konštatoval, že
oprávnenosť držby znamená, že osoba, ktorá právo vykonáva (drží), je so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu jej na jednej strane patrí právo k cudzej veci spôsobilé
byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva.
Cez cudzí pozemok je totiž možné prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov; môže ísť napr. o

záväzkový vzťah, ale rovnako môže ísť o tzv. výprosu, čo je stav, keď vlastník pozemku prechádzanie
iných osôb cez pozemok dobrovoľne trpí bez toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo.
Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Dobrá
viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť

právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

10. V zmysle vyššie uvedeného pre posúdenie splnenia podmienok vydržania považoval súd za
podstatné dve otázky, a síce na základe čoho bol prechod či prejazd vykonávaný a či bol vykonávaný v
presvedčení o výkone práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

11. Z výpovedí svedkov týkajúcich sa užívania parcely č. 339 mal súd za preukázané, že táto bola
v minulosti využívaná na prechod najmä vlastníkmi susediacich pozemkov. Takto ju využívali nielen
žalobcovia,alenapr.ajrodinaU.Á.,V.(M..Č..V.)čiV..Konkrétnežalobcoviavyužívalipredmetnúparceluna prístup k ich stodole a záhrade. Dobu, po ktorú žalobcovia takto parcelu využívali sa z vykonaného
dokazovania nepodarilo jednoznačne určiť. Tento priestor (parcela č. 339) bol využívaný bez toho, aby
niekto niekoho osočoval. Bolo to v čase keď neboli ploty a ľudia medzi sebou nemali spory. Užívanie

parcely č. 339 aj inými občanmi potvrdil aj sám žalobca v 1. rade, keď vypovedal, že parcela bola užívaná
mnohými občanmi obce na prechod k poľnohospodárskej pôde.

12. Žalobcovia svoju dobromyseľnosť výkonu tvrdeného práva prechodu a prejazdu cez sporný
pozemok opierali ťažiskovo o skutočnosť, že prechod a prejazd dlhodobo realizovali (už aj ich právny

predchodcovia) na základe dohody na výkone tohto práva uzavretej v roku 1949 medzi otcom žalobcu
v 1. rade a vtedajším vlastníkom pozemku. Táto dohoda tak mala byť titulom, na základe ktorého malo
právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniknúť.

13. Súd prvej inštancie uzavrel, že výsledky vo veci vykonaného dokazovania uzavretie tvrdenej dohody
medzi otcom žalobcu v 1. rade a vtedajším vlastníkom nepreukázali. Svedkovia, ktorí mali mať o tejto

dohode vedomosť sa o nej vo výpovediach vôbec nezmienili. Jediný svedok, ktorý dohodu spomenul bol
U. V., avšak v tej súvislosti, že o nej počul od svojho svokra a malo ísť o dohodu medzi vlastníkmi parcely
a žalobcami, na základe ktorej mohli, nielen žalobcovia, túto parcelu užívať tak, že cez ňu prechádzali.
Žalobcovia nepreukázali ani iný titul nadobudnutia tvrdeného práva, ktorý by zakladal dobromyseľnosť
ich právnych predchodcov a ich samých. Iný titul okrem uvádzanej dohody z roku 1949 žalobcovia ani

neuvádzali. Zdôrazňovali však časový aspekt, t.j. výkon tvrdeného práva ešte pred uzavretím dohody v
roku1949(bezuvedeniatejtodoby).Vtejtosúvislostisúduviedol,žeajvzmysleuhorskéhoobyčajového
práva bolo na nadobudnutie pozemkovej služobnosti potrebné, aby k nej vlastník slúžiaceho pozemku
udelil povolenie a uplatňovať ju bolo možné vtedy, ak bola vpísaná do pozemkovej knihy. Na vydržanie
služobnosti sa vyžadovalo užívacie oprávnenie po dobu tridsaťdva rokov.

14. Zdôraznil, že na úspech žaloby vo veci vydržania práva vecného bremena, obsahom ktorého by
bolo právo prechodu a prejazdu cez cudziu parcelu resp. jej časť nestačí preukázať samotnú skutočnosť
prechodu cez cudzí pozemok (aj keď so súhlasom dotknutého vlastníka) po určitú zákonom vyžadovanú
dobu. Skutočnosť, že niekto koná spôsobom napĺňajúcim možný obsah práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu ešte neznamená, že je oprávneným držiteľom tohto vecného práva. Cez cudzí
pozemok je totiž možné oprávnene prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov. Samotné
vykonávanie tvrdeného práva po akokoľvek dlhú dobu bez toho, aby sa tento výkon viazal na spôsobilý
titul nadobudnutia tvrdeného práva, nemôže viesť k vydržaniu tvrdeného práva. Žalobcovia v danom
prípade nepreukázali, že oni sami, ale ani ich predchodcovia vykonávali právo prechodu a prejazdu cez

súčasnú parcelu č. 339 v presvedčení o tom, že vykonávajú právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

15. Zo skutkových okolností prejednávaného sporu mal súd za to, že žalobcovia, resp. ich právni
predchodcovia vykonávali tvrdené právo len ako tzv. výprosu (t.j. s dovolením vlastníka sporného
pozemku), prípadne len na základe toho, že vlastník pozemku jeho využívanie na prechod a

prejazd inými obyvateľmi obce jednoducho toleroval, bez toho, aby o tom bola uzatvorená akákoľvek
dohoda. Takéto užívanie cudzieho pozemku však nemôže viesť k vydržaniu tvrdeného práva vecného
bremena pre nedostatok dobromyseľnosti. Výprosa podľa obyčajového práva predstavovala prekážku
nadobudnutia tvrdeného práva vydržaním, pretože nemohla založiť dobromyseľnosť držiteľa, že mu
tvrdené právo patrí. Z uvedených dôvodov nemohla byť žaloba žalobcov v časti určenia vecného

bremena dôvodná a preto ju súd zamietol.

16. K požadovanému určeniu, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely CKN č. 339/1
o výmere 84 m2 vytvorenej z parcely CKN č. 339 geometrickým plánom K.. Y. R., T.. zo dňa 14.2.2018
súd poukázal na to, že parcela č. 339 vznikla pri THM mapovaní v roku 1966 (ktoré nevymedzovalo

vlastnícke vzťahy, preto táto parcela nebola zapísaná na liste vlastníctva). K predmetnej parcele bol
vedený iba užívací vzťah v čase miestneho šetrenia, a to v prospech žalobcov (evidenčný list č. 51) a
podľa potvrdenia obce Nižné Repaše bola parcela v užívaní aj matky žalovanej (evidenčný list č. 49).
Prvýkrát bola C-KN parcela č. 339 zapísaná na list vlastníctva v roku 2005 (LV č. XXX), a to na základe
záznamovej listiny, ktorou bol rozsudok Okresného súdu Poprad č.k. 12C/357/2002-100 zo dňa 1.3.2005

z titulu vydržania vlastníckeho práva žalovanou. Žalovaná je aj v súčasnosti podľa LV č. XXX výlučnou
vlastníčkou predmetnej parcely. Technickým podkladom na zápis vlastníctva k C-KN parcele č. 339 bol
úradne overený geometrický plán geodeta T. C.V. č. 189/1997, podľa ktorého je celá výmera parcely
tvorená z parcely mpč. 176 zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č. 172.17. Znaleckým posudkom K.. M., ako aj znaleckým posudkom K.. R. bola v predmetnom konaní
spochybnená správnosť (korektnosť) geometrického plánu č. 189/1997, keď tento použil v stave

právnom parcelu mpč. 176. Zároveň uvedení znalci dospeli k zhodnému záveru o tom, že C-KN parcela
č.339bolasčastivytvorenázpozemkovoknižnejparcelympč.173zapísanejvpozemkovoknižnejvložke
- zápisnici č. 100 (resp. pôvodnej parcely pozemkového katastra č. 19).

18. Z dokazovania zároveň vyplynulo, že žalobcovia sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi C-KN

parciel č. 338, 349, 350 a 351 rovnako titulom vydržania vlastníckeho práva. Konanie, v ktorom sa
žalobcovia určenia vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam domáhali, sa viedlo a skončilo v roku
1992, teda skôr ako sa určenia vlastníckeho práva k parcele č. 339 domáhala žalovaná. Parcely
žalobcov č. 338, 349, 350 a 351 boli vytvorené úradne overeným geometrickým plánom Geoding
Spišská Nová Ves č. 11952997/266-91 zo dňa 30.9.1991. Podľa tohto geometrického plánu bola C-
KN parcela žalobcov č. 338 o výmere 1.019 m2 vytvorená z pozemkovoknižnej parcely mpč. 172

zapísanej v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 99 a z pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej
v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 100. Podľa identifikácie parciel z 19.6.1996 bola celá výmera
pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 100 použitá pre C-KN
parcelu č. 338, čím došlo k jej zániku v stave právnom. Formálne vyčerpanie mpč. 173 pripustil aj v
konaní ustanovený znalec K.. R..

19. Súd konštatoval, že žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k časti parcely č. 339
z dôvodu, že táto je v danej časti vytvorená z pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v
pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 100, avšak dokazovaním bolo preukázané, že pozemkovoknižná
parcela mpč. 173 zanikla z dôvodu, že je majetkovoprávne vysporiadaná v parcele žalobcov č. 338.

Parcela žalobcov č. 338 je ich domovou parcelou, ktorá s parcelou žalovanej č. 339 bezprostredne
susedí. Vlastníctvo k parcele č. 338 si žalobcovia určovali v súdnom konaní v roku 1992, kedy zároveň
riešili aj vlastníctvo k všetkým ostatným parcelám, ktoré dlhodobo ako vlastné užívali tvrdiac, že
pozemnoknižnýstavnezodpovedáskutočnémuvlastníckemuprávu.Parcelač.339bolavgeometrickom
pláne, ktorý bol súčasťou žaloby a neskôr aj súdneho rozhodnutia riadne zakreslená, pričom žalobcovia

v konaní tvrdili, že priebeh hraničných čiar nie je sporný. Za nespornú tak žalobcovia považovali aj
hranicu s parcelou č. 339, pričom túto parcelu žalobcovia v žalobe aj výslovne spomínali tvrdiac, že
im ju v roku 1958 neformálne darovali rodičia žalobcu v 1. rade, ktorí ju nadobudli dedením. K tejto
parcele č. 339 však vlastnícke právo určiť nežiadali. Zároveň žalobca v 1. rade aj jeho otec (v uvedenom
konaní pred súdom) výslovne prehlásili, že so žalovanou sa s vlastníckymi účinkami v minulosti rozdelili,

na nehnuteľnosti, ktoré užíva žalovaná si nikdy nenárokovali a v budúcnosti budú súhlasiť s určením
vlastníckeho práva v prospech žalovanej. Žalovaná pritom výslovne uviedla, že s určením vlastníckeho
práva k parcele č. 339 v prospech žalobcov by nesúhlasila. Uvedené skutočnosti podľa súdu podporne
svedčia o tom, že žalobcovia sa v tom čase nepovažovali za vlastníkov parcely č. 339 a akceptovali,
že táto vlastnícky patrí žalovanej.

20. Prvoinštančný súd dodal, že žalobcovia sa pôvodným žalobným návrhom domáhali iba určenia
vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez parcelu č. 339 vydržaním, pričom súd
nevzhliadol žiaden rozumný dôvod, pre ktorý by žalobcovia už pôvodným žalobným návrhom nežiadali
určenie vlastníckeho práva, ak by skutočne mali za to, že sú vlastníkmi parcely č. 339, resp. jej časti.

V prospech tohto konštatovania svedčí aj to, že pred podaním žaloby, žalobcovia ponúkli žalovanej
odkúpenie polovice parcely č. 339. Napokon z tvrdení uvedených v žalobe, ale tiež uvedených aj vo
výpovedi žalobcu v 1. rade (pred zmenou žaloby) vyplýva, že v roku 1949 mal byť vlastníkom parcely č.
339Y.Š.,ktorýsňoumoholvoľnedisponovať.Uvedenévylučuje,žebyajžalobcoviabolivlastníkmiresp.
spoluvlastníkmi tejto parcely. Žalobcovia nepreukázali, že by po tomto roku 1949 malo byť vlastníctvo

k tejto parcele resp. jej časti na nich prevedené a rovnako nepreukázali ani to, že by si oni sami alebo
ich právny predchodca niekedy v minulosti uplatnili nárok na vlastníctvo k pozemku zodpovedajúcemu
parcele č. 339.

21. S poukazom na uvedené súd nepovažoval žalobu ani v časti žalobného návrhu o určenie

vlastníckeho práva za dôvodnú a preto ju zamietol.

22. O trovách konania rozhodol podľa § 251 a § 262 ods. 1, 2 spolu s § 255 ods. 1 a § 257 CSP.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (vrátane trov štátu) súd ex offo skúmal prípadné splneniepodmienok pre aplikáciu ust. § 257 CSP, ktoré umožňuje súdu nepriznať náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a to aj s poukazom na princíp spravodlivosti. Mal za
to, že v danej veci takéto dôvody hodné osobitného zreteľa existujú, a konkrétne spočívajú tak v

sociálnychpomerochžalobcov,prektoréimbolonapokonajpriznanéoslobodenieodsúdnychpoplatkov
(bezplatná právna pomoc), ako aj v skutočnostiach týkajúcich sa predmetu konania, kde bolo skutočne
preukázané pochybenie týkajúce sa geometrického plánu použitého pri určení vlastníckeho práva
žalovanej. Vzhľadom na tieto okolnosti súd aplikoval ust. § 257 CSP a preto náhradu trov konania
nepriznal úspešnej žalovanej, ale ani štátu v súvislosti s trovami znaleckého dokazovania a ohliadky.

Konštatoval, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej negatívne nezasiahne do jej
majetkovej sféry z dôvodu, že aj jej bola vo veci priznaná bezplatná právna pomoc.

23. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia aj žalovaná.

24. Žalobcovia podali odvolanie proti výroku I., ktorým súd žalobu zamietol z dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a navrhli aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v
plnom rozsahu vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Dôvodili, že súd prvej inštancie síce konštatoval, že rozsudok Okresného
súdu Poprad sp. zn. 12C/357/2002 je vo vzťahu k ním právne neúčinný, no napriek tomu oprel svoje
rozhodnutiehlavneodôkazypoužitéaprevedenévtomtokonaní,atoajnapriektomu,žemalkdispozícii

dva znalecké posudky (posudok K.. M. predložený žalobcami a posudok K.. R.). Obaja znalci sa zhodli
v tom, že geometrický plán, ktorý slúžil ako podklad pre rozhodnutie Okresného súdu v Poprade nie
je možné považovať za korektný, pretože vykazuje nesprávny právny stav a vychádza z nesprávnych
vlastníckych vzťahov. Zároveň poukázali na to, že neboli účastníkmi konania sp. zn. 12C/357/2002.
Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s týmito znaleckými posudkami. Žalobca v 1. rade bol pred

Okresným súdom v Poprade vypočutý ako svedok a už tam nesúhlasil s tým, čoho sa domáhala E. T.
a vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že časť parcely č. 339 žalobcovia odjakživa užívali ako vlastnú
(najmenej v rozsahu ako je zakreslená v geometrickom pláne K.. R.). Užívali časť, ktorá priliehala k ich
domu (najprv otec žalobcu v 1. rade R. T. s rodinou a po jeho smrti žalobca v 1. rade s manželkou. Je
pravdou, že okrem žalobcov parcelu č. 339 používali na prechod aj právni predchodcovia žalovanej

a aj ostatní vlastníci, ktorí mali iba cez ňu možnosť dostať sa k svojím nehnuteľnostiam, čo potvrdili
vypočutí svedkovia (K.. F. a iní). Ohľadom tohto prístupu neboli žiadne spory, tieto začali až v roku 2011,
a to zo strany žalovanej. Žalobcovia popierajú, že by žalovaná nadobudla vlastnícke právo k celej tejto
parcele vydržaním, pretože nemohla byť v žiadnom prípade vo vzťahu k celej parcele dobromyseľná.
Súd sa pridržiaval v zistení z spisu OS Poprad a nebral do úvahy tú skutočnosť, že žalobca v 1. rade

bol v uvedenom konaní vypočutý iba ako svedok a nemal možnosť navrhovať v danom konaní dôkazy
na potvrdenie skutočností uvedených v jeho svedeckej výpovedi. Vo vzťahu ku konaniu vedenému na
Okresnom súde Spišská Nová ves pod sp. zn. 4C/875/1992 , v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia
vlastníckeho práva odvolatelia poukázali na to, že v tomto konaní vyjadrili svoj súhlas s podmienkou,
ktorú dal E. T. iba vo vzťahu k parcelám, ktoré boli predmetom konania vedeného pod č. 5C/875/92,

u ktorých boli podielovými spoluvlastníkmi spolu s ňou (vzdanie sa vlastníckeho práva k týmto častiam
pozemkov). V uvedenom konaní však nedali v žiadnom prípade súhlas pokiaľ išlo o parcelu č. 339,
pretože táto predmetom konania nebola a ani ju žalovaná sama neužívala. Teda parcela č. 339 nebola
v konaní predmetom dohody.

25. Žalovaná podala odvolanie proti výroku II., ktorým jej súd náhradu trov konania nepriznal a z
opatrnosti zdôraznila, že nepodáva odvolanie voči výroku I. a III. Odvolanie podala z dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP, pretože súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré jej náhradu trov konania nepriznal videl v sociálnych pomeroch žalobcov
(s poukazom na ich oslobodenie od súdnych poplatkov a bezplatnú právnu pomoc), v pochybení

geometrického plánu, ktorým bolo určené vlastnícke právo žalovanej a v skutočnosti, že žalovanú toto
rozhodnutie negatívne nezasiahne, lebo aj jej bola vo veci priznaná bezplatná právna pomoc. Žalovaná
uvedené dôvody nepovažuje za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Samotné
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie je dostatočným dôvodom, pričom zdôraznila, že toto
je staré viac ako šesť rokov a teda nemusí byť už ani aktuálne. Upriamila pozornosť na tú skutočnosť,

že žalobcovia iniciovali spor a trvali na meritórnom rozhodnutí napriek tomu, že žalovaná bola ochotná
uzatvoriť aj zmier, kde by aj čiastočne ustúpila žalobcom, no títo neprejavili záujem o kompromisné
riešenie sporu. Žalobcovia sú pánmi sporu a naopak, žalovaná bola tá, ktorá sa v konaní musela brániť.
V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 147/08 a sp.zn. I. ÚS248/2010, v zmysle ktorých samotné priznanie oslobodenia od súdnych poplatkoch nezakladá dôvod
pre použitie ust. § 150 OSP teraz § 257 CSP. Vo vzťahu k tvrdenej nekorektnosti geometrického plánu,
ktorý použila na určenie vlastníckeho práva žalovaná zdôraznila, že po zmene žaloby (keď sa žalobcovia

začali domáhať určenia vlastníckeho práva k časti parcely č. 339), sa žalovaná bránila tým, že práve
v zmysle geometrického plánu, ktorý použili žalobcovia v konaní vedenom Okresným súdom Spišská
Nová Ves pod sp.zn. 4Co 875/92 bola celá výmera parciel 172 a 173 poňatá do parcely č. 338 a
žalobcom nechýba ani 1 m2 ich pozemku. Uvedený záver nemohol byť zmenený žiadnym znaleckým
dokazovaním, ktoré bolo v konaní realizované, no žalobcovia na podanej žalobe napriek tomu trvali.

Dôvodom hodným osobitného zreteľa nemôže byť ani tá skutočnosť, že žalovanej bol priznaný nárok na
bezplatnúprávnupomoc.Napokonpoukázalanato,žežalobcoviasúvlastníkmiviacerýchnehnuteľností
(bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu a priľahlých pozemkov o celkovej výmere 3069 m2 a
žalobcav1.radeajpodielovýmspoluvlastníkomďalšíchnehnuteľností),tedaniesúnemajetníanepatria
do sociálne ohrozenej vrstvy obyvateľov. Navrhla preto zmeniť napadnutý výrok II. rozsudku tak, že jej
bude priznaná trov konania v rozsahu 100%.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobcov a žalovanej
ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadeniaodvolaciehopojednávaniavzmysleust.§385ods.1CSPacontrariovrozsahuvyplývajúcom
z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/,

f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť. Vo vzťahu k žalovanou
napadnutého výroku o trovách konania dospel k záveru, že je potrebné v tomto výroku rozsudok zrušiť
v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

27. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. júna 2020 o 11.05 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 24.6.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 CSP.

28. Žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
29. K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné :

30. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

31. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016

s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

32. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

33. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikáciipráva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

34. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

35. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.

§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

36. Žalobcovia v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto ich
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

37. Súd svoje úvahy, ako dospel k svojim záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie
rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcov.

38. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého odvolací súd uvádza nasledovné:

39. Požadovaného určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa žalobcovia domáhali na

základe skutkového tvrdenia, že vecné bremeno (spočívajúce v prechode a prejazde pôvodne cez celú
parcelu č. 339 vo vlastníctve žalovanej a po zmene žaloby cez časť parcely č. 339 - novovytvorenú
parcelu č. 339/1) nadobudli vydržaním na základe toho, že otec žalobcu v 1. rade (R. T.) sa v roku 1949
dohodol s vtedajším vlastníkom tohto pozemku (Y. Š.) na jeho užívaní pre prístup k pozemku č. 349, teda
sa dohodli na práve prechodu a prejazdu cez pozemok č. 339 a odvtedy tento pozemok nerušene užívali.

40. Súd prvej inštancie vychádzal zo správnej úvahy, že pre úspešnosť takejto určovacej žaloby je
nevyhnutné,abybolisplnenézákonnépredpokladyatooprávnenosťdržby,nepretržitosťvydržacejdoby
a spôsobilý predmet vydržania, pričom zameral dokazovanie na posúdenie, či držiteľ bol dobromyseľný
v tom, že mu toto právo patrí. Správne pritom zohľadnil, že cez cudzí pozemok je možné prechádzať

na základe rôznych právnych dôvodov, keď môže ísť o záväzkový vzťah, ale rovnako môže ísť o
tzv. výprosu, pričom skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom vecného práva. Správna je aj
úvaha, že dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj k titulu na základe ktorého mohlo
držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Preto aj v danom prípade (kde bolo jasne

preukázané, že táto nehnuteľnosť bola využívaná na prechod žalobcami, ale aj vlastníkmi susediacich
pozemkov) posudzoval na základe čoho bol prechod, či prejazd vykonávaný a či bol zo strany žalobcov
a ich právnych predchodcov vykonávaný v presvedčení o výkone práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu.

41. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že uzavretie tvrdenej dohody medzi
otcom žalobcu v 1. rade a vtedajším vlastníkom nebolo preukázané. Žalobcovia nepreukázali ani iný
titul nadobudnutia tvrdeného práva, ktorý by zakladal dobromyseľnosť ich právnych predchodcov a ich
samých. Iný titul okrem uvádzanej dohody z roku 1949 žalobcovia ani neuvádzali.

42. Odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje a v zhode so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že
samotné vykonávanie tvrdeného práva po akokoľvek dlhú dobu bez toho, aby sa tento výkon viazal
na spôsobilý titul nadobudnutia tvrdeného práva, nemôže viesť k vydržaniu tvrdeného práva. V danom
prípade žalobcovia nepreukázali, že ich predchodcovia alebo oni sami vykonávali právo prechodu a
prejazdu cez predmetnú parcelu v presvedčení o tom, že vykonávajú právo zodpovedajúce vecnému

bremenu. Žalobcovia vykonávali tvrdené právo len ako tzv. výprosu s dovolením vlastníka sporného
pozemku, čo nemohlo založiť ich dobromyseľnosť, že im tvrdené právo patrí.43. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v časti o určenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu zamietol, považuje za vecne správne. Zároveň odvolací súd
zdôrazňuje, že aj keď žalobcovia odvolaním napadli zamietavý výrok v celosti, ich odvolacie námietky

(argumentácia žalobcov v odvolaní) sa netýkali skutkových a právnych záverov vedúcich k zamietnutiu
žaloby v časti požadovaného určenia práva zodpovedajúco vecnému bremenu spočívajúcemu v
prechode a prejazde cez časť parcely č. 339 - novovytvorenú parcelu č. 339/1.

44. Žalobcovia sa po zmene žaloby domáhali aj určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely

CKN č. 339/2 o výmere 84 m2 dôvodiac, že do parcely č. 339 bola pojatá časť ich parcely mpč. 173
zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 100.

45. Z dokazovania však vyplynulo, že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi C-KN parciel
č. 338, 349, 350 a 351, pričom tieto parcely boli vytvorené úradne overeným geometrickým plánom
Geoding Spišská Nová Ves č. 11952997/266-91 zo dňa 30.9.1991. Podľa tohto geometrického plánu

bola C-KN parcela žalobcov č. 338 o výmere 1.019 m2 vytvorená z pozemkovoknižnej parcely mpč.
172 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 99 a z pozemkovoknižnej parcely mpč. 173
zapísanej v pozemkovoknižnej vložke - zápisnici č. 100. Podľa identifikácie parciel z 19.6.1996 bola celá
výmera pozemkovoknižnej parcely mpč. 173 zapísanej v pozemkovoknižnej vložke č. 100 použitá pre
C-KN parcelu č. 338, čím došlo k jej zániku v stave právnom. Formálne vyčerpanie mpč. 173 pripustil

aj znalec K.. R., na ktorého posudok poukazujú aj žalobcovia.

46. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že žalobcovia priebeh hraničných čiar medzi parcelou č.
338 a parcelou č. 339 nepovažovali za sporný dlhodobo a to vrátane obdobia keď sa v súdnom konaní
určovalo vlastníctvo k parcele č. 338 (v konaní v ktorom sa domáhali určenia vlastníckeho práva na

základe vydržania k parcelám č. 338, 349, 350 a 351 nežiadali určiť vlastnícke právo aj k parcele č.
339). Uvedené svedčí o tom, že žalobcovia sa nepovažovali za vlastníkov parcely č. 339. Tento záver
podporuje aj tá skutočnosť, že aj v konaní, ktoré je predmetom odvolacieho prieskumu, sa žalobcovia
spočiatku domáhali iba určenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez
parcelu č. 339 vydržaním a nie určenia vlastníckeho práva k časti tejto parcely.

47. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcov, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal
so znaleckými posudkami, ktoré boli predložené v tomto konaní z ich strany. Tak, ako je to vyššie
uvedené, súd prvej inštancie bral zreteľ aj na tieto posudky a svoje úvahy, na základe ktorých dospel k
záverom o nedôvodnosti žaloby v časti určenia vlastníckeho práva (aj v časti určenia vecného bremena)

jasne vysvetlil. Vysporiadal sa pritom so všetkými tvrdeniami žalobcov. Odvolací súd teda považuje za
správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu v časti o určenie vlastníckeho práva zamietol.

48. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí
žaloby a vo výroku o trovách štátu ako vecne správny podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

49. Predmetom odvolacieho prieskumu boli aj výroky o trovách konania medzi stranami sporu a trovách
štátu. Odvolací súd považuje odvolacie námietky žalovanej vo vzťahu k výroku o nepriznaní trov konania
žalovanej za dôvodné.

50. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1 CSP za súčasnej aplikácie §
257 CSP vychádzajúc zo záveru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, preto aj keď žalovaná
bola plne úspešná, žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Tieto dôvody
podľa súdu spočívajú tak v sociálnych pomeroch žalobcov, pre ktoré im bolo napokon aj priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov (bezplatná právna pomoc), ako aj v skutočnostiach týkajúcich sa

predmetu konania, kde bolo preukázané pochybenie týkajúce sa geometrického plánu použitého pri
určení vlastníckeho práva žalovanej. Konštatoval, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
žalovanej negatívne nezasiahne do jej majetkovej sféry z dôvodu, že aj jej bola vo veci priznaná
bezplatná právna pomoc.

51. Aj keď bolo povinnosťou súdu zvážiť (a to aj bez návrhu žalobcu) či nie sú splnené podmienky v
zmysleust.§257CSPprenepriznanienáhradytrovkonaniažalovanej,vzhľadomna osobné,majetkové
a zárobkové pomery žalobcov, prípadne aj vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, zároveň bolojeho povinnosťou jasne vysvetliť svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru o existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa.

52. V zmysle ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

53. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady

trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok,
a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.
Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k

určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je
daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného
zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli
strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď

spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v okolnostiach prejednávaného sporu.

54. Aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch
a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

55. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol pri odôvodnení výroku o
náhrade trov konania iba to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádzal z
celkových majetkových, sociálnych, osobných a zárobkových pomerov žalobcov i povahy sporu. Nie je
však zrejmé aké sú tieto pomery žalobcov v čase rozhodovania o trovách konania. Nemožno považovať
za postačujúci poukaz na to, že im bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Súd prvej

inštancie nebral zreteľ na to, aké sú aktuálne zárobkové a majetkové pomery resp. vychádzal iba z
rozhodnutia o oslobodení, ktoré je staršie a nie je zrejmé, akým spôsobom sa vysporiadal s tým, že
žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi niekoľkých nehnuteľností.

56. Súd nevysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že rozhodnutie o priznaní trov

protistrane, by bolo voči žalobcom nespravodlivé, či odporujúce dobrým mravom. Rovnako nezdôvodnil
ani názor, že nepriznanie trov konania žiadnej z procesných strán nezasiahne nepriaznivo do majetkovej
sféry žalovanej a nebude mať negatívny dopad na jej ďalšie fungovanie, keďže neskúmal a nevyhodnotil
jej pomery. Nemožno považovať za správny ani argument o tom, že nedôjde takýmto spôsobom k
zásahu do majetkových pomerov žalovanej, keďže jej bola priznaná bezplatná právna pomoc. Uvedená

skutočnosť nemôže byť považovaná za okolnosť hodnú osobitného zreteľa.

57. Dôvody rozhodnutia v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania tak nemôžu zistiť nielen strany
sporu, ale ani odvolací súd pri svojej prieskumnej činnosti v rámci odvolacieho konania. Rozsudok je
tak vo výroku o trovách konania nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

58. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/
CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím

súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie výroku II. o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm.
b/ CSP.

59. Vychádzajúc z vyššie uvedeného úlohou súdu po vrátení veci bude dôsledne skúmať, či v danom
prípade (nie)sú splnené podmienky v zmysle citovaného ustanovenia § 257 CSP pre úplné alebo

čiastočné nepriznanie náhrady trov žalovanej a v závislosti od výsledkov týchto zistení opätovne
rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania sporových strán.60. Za tým účelom súd zistí aktuálne osobné, majetkové, zárobkové a sociálne pomery žalobcov, ako aj
majetkové pomery žalovanej, ktorej inak patrí náhrada trov konania, z toho hľadiska posúdi, aký bude
prípadný dopad rozhodnutia v zmysle ust. § 257 CSP na jej pomery. Pri rozhodnutí je potrebné zohľadniť

aj výšku trov konania, ktoré žalovanej patria z toho hľadiska, či ich priznaním ne/bude neprimerane
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcov. Súd vezme do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu,
t.j. okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby,
postoj sporových strán v priebehu konania a prípadne ďalšie relevantné okolnosti.

61. Až po dôslednom posúdení celého komplexu okolností relevantných pre rozhodnutie o náhrade trov
konania v zmysle ust. § 257 CSP tak, ako sú vyššie uvedené, bude možné posúdiť, či ide o výnimočný
prípad pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej. Svoje rozhodnutie súd riadne a presvedčivo
odôvodní tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 220 CSP.

62. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 CSP).

63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).