Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/17/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200305
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200305.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu
Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej v právnej veci žalobcov: 1/ Zdzislaw
Mieczyslaw Pitera - Blue Media, IČO: XXXXXXXX, so sídlom I.. XXX/1, S., X/ X. A. Panylo, I. E. XXX,
XX-XXX E., Poľská republika, 3/ O. M., bytom S. X/XX, XX-XXX A., všetci zastúpení JUDr. Dušanom
Remetom, advokátom so sídlom Prešov, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v

Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej
č. 14586-2/2014-BA zo dňa 21. januára 2014 a č. 14542-2/2014-BA zo dňa 8. januára 2014 na základe
žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 21. januára 2014 č.
14586-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 22. augusta 2013

č. 87913-1/2013-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie
konanie.

Vo vzťahu k žalobkyni v 3. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 8. januára 2014 č.
14542-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 15. augusta 2013
č. 86122-1/2013-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d), e) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanej na

ďalšie konanie.

Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobkyni v 2. rade trovy konania vo výške 216,16 EUR a žalobkyni
v 3. rade trovy konania vo výške 216,16 EUR, všetko na účet právneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu
v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ostatným účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 14.2.2014 sa žalobca v 1/ rade sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia
a postupu žalovanej zo dňa 21. januára 2014 č. 14586-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu, Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, zo dňa 22. augusta 2013
č. 87913-1/2013-KEM, ktoré žiada zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať zároveň
náhradu trov konania.

Žaloba bola na tunajšom súde zapísaná pod sp. zn. 4S/17/2014.Žalobou zo dňa 14.2.2014, zapísanou pod sp. zn. 4S/18/2014 sa žalobca v 1/ rade domáha preskúmania
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 8. januára 2014 č. 14542-2/2014-BA v spojení
s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, zo dňa 15.

augusta 2013 č. 86122-1/2013-KEM, ktoré žiada zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať
zároveň náhradu trov konania.

Táto žaloba bola na tunajšom súde zapísaná pod sp. zn. 4S/18/2014.

Súd uznesením zo dňa 16.10.2014 č.k. 4S/17/2014 - 40 spojil konania vedené pod sp. zn. 4S/17/2014
a 4S/18/2014 na spoločné konanie s tým, že konanie v týchto veciach bude ďalej vedené pod sp. zn.
4S/172014.

Uznesením zo dňa 25.11.2014 č.k. 4S/17/2014 - 41 pribral súd do konania účastníkov správneho
konania, X. A. Z. a O. M. podľa § 250 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len O.s.p.)

Žaloby žalobca v 1/ rade odôvodnil tým, že ako podnikateľský subjekt vykonával podnikateľskú činnosť
na území Slovenskej republiky na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Má registrovaný
status zamestnávateľa, pričom za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnával

viacerých zamestnancov na základe pracovných zmlúv uzatváraných v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky. Vo vzťahu k svojim zamestnancom si riadne plnil všetky povinnosti podľa
osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na
jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov. Poukázal na to, že žalobou napadnutým rozhodnutím žalovanej v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalovanej bolo rozhodnuté tak, že jeho zamestnankyni X.
A. Z. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti dňa 3.4.2013 a zamestnankyni O. M. zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 14.8.2012 podľa slovenskej
legislatívy, u oboch z rovnakého dôvodu, že vykonanou kontrolou nebol preukázaný reálny výkon práce

žalobcu v 1/ rade ako zamestnávateľa na území Slovenskej republiky.

Žalobca argumentoval ustanoveniami Nariadenia ES č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie), bod
8, podľa ktorého všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov,
ktorínemajúbydliskovčlenskomštáteichzamestnania,vrátanecezhraničnýchpracovníkov.Podľabodu

15 tohto nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému
sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných
ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Bod 17
nariadenia upravuje, že vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými
osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné

právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec
alebo ako samostatne zárobková činná osoba.

Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho

zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3/ písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne

vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v
pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch,
vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu.Podľa§4zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenízamestnanecnaúčelynemocenskéhopoistenia,
dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická
osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.

a/ a ods. 2 a 3.

Podľa § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné
zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60

dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní,
čo treba oznámiť účastníkom konania.

Žalobca s napadnutými rozhodnutiami žalobkyne v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu
nesúhlasí a považuje ich za nezákonné.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal žalobca predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané
v rozpore s § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60
dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že
aj ak by došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(12.3.2013),ktorúužalobcuv1/radevykonalažalovanáprostredníctvomorganizačnejzložky,ajvtakom

prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere
arbitrárna a právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti
prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia
konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako
po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie týkajúce
sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo
dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS,
Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú

slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp.
zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných organizačných zložiek
budú potvrdzované. Je tak zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k
prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci
nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený

skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu ako zamestnávateľa
spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a
zisteniami, z ktorých vyplýva, že on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne
v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp. vykonávali prácu.

Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo
k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u žalobcu sú evidovaní a vykonávajú prácu
aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej
nerozhodlaotom,ženepodliehajúslovenskejlegislatíve,resp.rozhodlaozánikupoisteniaažpouplynutí
platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom jeho zamestnávateľa

uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej
republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený
skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa.

Žalobca v 1/ rade uviedol, že žalovaná poukazuje v napadnutom rozhodnutí na skutočnosti, ktoré neboli

predmetom dokazovania v rámci konania na správnom orgáne prvého stupňa a neboli ani súčasťou
zisteného skutkového stavu. Žalobca resp. jeho zamestnanci tak nemali možnosť reagovať na uvádzané
skutočnosti, čím im bolo odňaté právo brániť sa a možnosť vyjadriť sa k všetkým tvrdeniam.

Zároveň poukázal žalobca v 1/ rade tiež na to, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho

poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013.
Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce
zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byťrelevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie
prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné.

Žalobca v priebehu tejto kontroly vykonanej príslušnou organizačnou zložkou žalovanej riadne a včas
predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov,
čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce jeho zamestnancov v
pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v lete roku 2012
vykonala organizačná zložka žalovanej kontrolu, pričom v tom čase neboli zistené žiadne nedostatky vo

vzťahu k reálnemu výkonu práce na území Slovenskej republiky, či k miestu podnikania žalobcu. Táto
kontrola však bola vykonané nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nespadá kontrola
pracovnoprávnych vzťahov a kontrola výkonu práce. Takýmito kompetenciami disponuje iba príslušný
Inšpektorát práce.

Žalobca v 1/ rade poukazuje na to, že ako zamestnávateľ spĺňa nepochybne všetky kritéria na to, aby

jeho sídlo v Slovenskej republike spĺňalo podmienku registrovaného miesta podnikania - administratívni
pracovníci pracujú v SR, sú tu uzatvárané pracovné zmluvy ako aj zmluvy s obchodnými partnermi, je
tu sídlo, ktoré určuje podnikateľskú politiku a riadi prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu finančné
úkony, bankové prevody, ako aj samotný nábor nových zamestnancov.

Žalobca v 1/ rade tak považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu
k sociálnemu zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú
rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď
nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov
Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov

žalobcu v 1/ rade spätne, za minulé obdobie.

Žalovaná vo vyjadreniach zo dňa 28.4.2014 navrhla podané žaloby ako nedôvodné zamietnuť
poukazujúc na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1.4.2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú

právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo
všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou
správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia
spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady

č. 883/2004 z 29.apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 1.5.2010
sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia. Základnou úlohou koordinačných nariadení
je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na

zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho
spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel
ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla
vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na
princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na

ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných
právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia. Pri uplatnení osobitných pravidiel
upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v
ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy
rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia

manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť,
že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že na území Slovenskej republiky
činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne
zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II.
nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k

právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré
upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel,ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej
republiky ide o Sociálnu poisťovňu. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany
zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu

národnosti či štátnej príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia
reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s Národným inšpektorátom práce. Na základe
výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území
SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo
zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Kontroly

vykonané Národným inšpektorátom práce v spoločnosti žalobcu v 1/ rade v dňoch 21.11.2011, 20.9.2012
a 19.6.2013 boli zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov a splnenie základných podmienok na určenie miesta podnikania v
súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.

Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej

legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto
účelom požiada o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa
povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal
Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku o zistených skutočnostiach. Povinnosť

príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o
relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z
článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja
proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca

2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú
bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých

prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú
činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava
zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré
sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V
mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc

Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z
podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala
v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné
sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí
od 25,- EUR do 50,- EUR a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa

ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia,
bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu
právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho
zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho
počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému

verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých
zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach následne
informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Len v tých prípadoch,

kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií,
rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcu formulár E 101 SK/
PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna

poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna
poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak
sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej
legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou, nebol preukázaný reálny výkončinnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla
zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne
poistenia na území Slovenskej republiky nevzniklo. Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v

prípade žalobcu a jeho zamestnancov.

V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je nevyhnutné
posúdiť, či registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné kritéria, na
základe ktorých je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť reálne

vykonávajú. Splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta
výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia kritérií registrovaného sídla vychádzala z
„Praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom
hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.
Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, boli poverení vykonávať kontrolu u zamestnávateľa,

žalobcu v 1/ rade, v mieste jeho registrovaného sídla. Kancelária ani prevádzka zamestnávateľa
sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri nenachádzala. Do pobočky sociálnej poisťovne za
účelom pracovného stretnutia sa dňa 6.3.2013 dostavil splnomocnený zástupca žalobcu v 1/ rade. Zo
záznamu z pracovného stretnutia vyplýva, že adresa uvedená v živnostenskom oprávnení je virtuálnou
adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel

Rubín), kde má splnomocnený zástupca kanceláriu. Táto adresa však v živnostenskom oprávnení
zamestnávateľa uvedená nie je. Zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, a tak nie je možné
relevantným dokladom preukázať, či sa tieto pracovné stretnutia skutočne vykonávajú. Všetky účtovné
doklady a doklady týkajúce sa zamestnancov zamestnávateľ neriadi z miesta registrovaného sídla, ale z
miesta svojho trvalého bydliska, t.j. z Poľskej republiky. Prácu prideľuje zamestnancom ústne. Písomný

rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľa sa nevyhotovuje. Skutočné miesto
výkonu práce u jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože je viazané len na
objednávku zadávateľa a práca nie je vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon práce
zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné
príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, tiež neboli

žalovanej predložené. Záznam z tohto pracovného stretnutia č. 53442-2/2013-KEM bol prerokovaný
a podpísaný so splnomocneným zástupcom žalobcu, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca
žalobcu v 1/ rade sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu tohto vyjadrenia.
Súčasne žalovaná poznamenáva, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka
Svidník, na ktorú žalobca v 1/ rade v žalobe poukazuje, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na

sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a plnenia povinností zamestnávateľa
uložených zákonom č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda
nezisťovali skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu.

Až po riadnom vyhodnotení skutkového stavu, vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia,

pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla,
žedotknutýmzamestnancomžalobcu,ktorýchžalobcav1/radeprihlásilnasociálnepoistenievpobočke
sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa
vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1/ rade v zmysle kritérií stanovených na

určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom
vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Rady
(EÚ) č. 465/2012 z 22.mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania hlavy
II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie miesto,
kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto

podnikania žalobcu v 1/ rade nie je možné považovať za registrované miesto podnikania na účely
hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na
území Slovenskej republiky a ani zamestnanci sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi
zamestnancami žalobcu v 1/ rade osobne nestretli.

Žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky
alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky,
ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznikpovinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie
a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniamiEurópskejúnie.Vychádzajúczuvedeného,akniejeurčenáslovenskálegislatíva,prihláška

zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná. Podanie prihlášky tak nemôže deklarovať
vznik povinného sociálneho poistenia, ak je v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

Podľa právneho názoru žalovanej, v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., za prvý úkon,
ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia prvostupňového

orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali možnosť účastníci
konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti, ktoré podľa
účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania (zamestnávateľ aj
zamestnanci) v zákonom stanovenej lehote využili.

Sociálna poisťovňa, ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne. V

odôvodneniach napadnutých rozhodnutí, odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom
sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobca v 1/ rade vzniesol v podanom odvolaní.
Skutkovýaprávnystav,nazákladektoréhoSociálnapoisťovňa,ústrediedospelakzáveru,ženapadnuté
rozhodnutia pobočky sociálnej poisťovne sú správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom,
na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa, ústredie ako

odvolací orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých
rozhodol prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov
konania. Preto zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštančnosti
správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa, ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom ustanovenej
lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, poukazujúc aj na žalobou napadnuté rozhodnutia, že obstaranie
podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná

len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu
prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne
je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je
vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané

dôkazy postačujú, či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či je potrebné obstarať tiež iné podklady pre
rozhodnutie.

Záverom žalovaná poukázala na to, že námietka žalobcu v 1/ rade, že Sociálna poisťovňa uplatňuje
diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, nie je opodstatnená. Na základe

schválenýchpostupovpobočkysociálnejpoisťovnerozhodujúozánikusociálnehopoisteniaposkončení
platnosti formulárov E 101/PS A1, resp. o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia, ak nebolo
definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu
národnosti, či štátnej príslušnosti. U osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky,
neexistuje cudzí prvok, na tieto osoby sa preto koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú a uplatňuje

sa výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická
osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky
(existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené
preskúmať len súdy. Uplatniteľná legislatíva sa preto posudzuje podľa koordinačných nariadení ES,
ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku

13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3)
základného nariadenia.

Krajský súd podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovanej spolu s konaním,
ktoré im predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), oboznámil sa s

obsahom administratívneho spisu, pričom dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade žaloba
nie je dôvodná, vo vzťahu k žalobcom v 2/ a3/ rade žaloba dôvodná je..Z uvedených skutočností je zrejmé, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí
správnych orgánov a ich postupov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 - § 250k O.s.p.), ktorá
upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 244 ods. 1, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú sudy na základe žalôb alebo opraných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych
orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré
zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými

môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho

orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade, zamestnankyni
žalobcu v 1/ rade, Renate Malgorzate Panylo, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím zo dňa

22. augusta 2013 č. 87913-1/2013-KEM rozhodla tak, že zamestnankyni zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 3.4.2013 podľa
slovenskej legislatívy, a to podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení, ako orgán
príslušný rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa §
210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení.

Po podanom odvolaní žalobcu v 1/ rade a žalobkyne v 2/ rade rozhodla žalovaná dňa 21. januára 2014
č. 14586-2/2014-BA tak, že odvolanie žalobcu v 1/ rade a jeho zamestnankyne zamietla a rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdila.

Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vyplýva, že tá rozhodovala pri
aplikácii Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémovsociálnehozabezpečeniavzneníNariadenia(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.988/2009
z 16.9.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.9.2009.

V rozhodnutí citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15
ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, v znení účinnom od 1.1.2011, článok 13 (3)
základného nariadenia. K skutkovým okolnostiam uviedla, že zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky
Košice vykonali dňa 26.2.2013 kontrolu u zamestnávateľa Y. A. Z.-I.-A., IČO: XX XXX XXX, so sídlom

v Košiciach, Alžbetina 30, ktoré je uvedené v živnostenskom registri. Na mieste bolo zistené, že tento
subjekt na uvedenej adrese nemá zriadenú kanceláriu, resp. prevádzku. Dňa 6.3.2013 sa dostavil do
pobočky Sociálnej poisťovne splnomocnený zástupca zamestnávateľa, U.. A. W. (záznam zo stretnutia
č. 534222/2013-KEM), ktorý uviedol, že adresa uvedená v živnostenskom oprávnení je len virtuálnou
adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Svidník, T. XXX (G. X.), kde má

kanceláriu splnomocnený zástupca. Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Predmetom činnosti
je doručovanie reklamných letákov, miesto výkonu činnosti sa tak nedá presne určiť, je viazaný na
konkrétnu objednávku. Práca sa následne prideľuje ústne, písomné rozpisy úloh a pracovnej náplne
sa nevyhotovujú. Na základe výsledkov kontroly tak nebolo preukázané, že konkrétny zamestnanec,
X. A. Z. reálne vykonávala činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky. Preto nemôže

podliehať slovenským právnym predpisom. S poukazom na uvedené skutočnosti sa konštatovalo, že
dotyčnej zamestnankyni zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 3.4.2013 podľa slovenskej legislatívy.

Vo vzťahu k žalobcovi v 3/ rade, zamestnankyni žalobcu v 1/ rade, O. M. Sociálna poisťovňa, pobočka

Košice prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 15. augusta 2013 č. 86122-1/2013-KEM rozhodla tak,
že zamestnankyni zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti dňa 14.8.2012 podľa slovenskej legislatívy, a to podľa § 178 ods. 1 písm.
a/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení, ako orgán príslušný rozhodovať o vzniku, prerušení a zánikusociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná
rozhodnutím zo dňa 8. januára 2014 č. 14542-2/2014-BA rozhodla tak, že odvolanie zamestnankyne a
zamestnávateľa zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdila.

Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 15.8.2013 č. 86122-1/2013-
KEM vyplýva, že pobočka žalovanej rozhodovala na podklade totožných právnych predpisov a skutkové
zisteniavychádzalizozáverovtejistejkontrolyuzamestnávateľadňa26.2.2013,pričomsakonštatovalo,
že zamestnankyni žalobcu v 1/ rade, Joanne Giža, zaniklo povinného nemocenského poistenia,

povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti dňa 14.8.2012 podľa
slovenskej legislatívy.

Žalovaná v žalobou napadnutom rozhodnutí odvolanie zamestnávateľa Zdislaw Miescyslaw Z.-I.-A. a
odvolanie zamestnankyne X. A. Z. zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

Obsahovo a argumentačne takmer totožné rozhodnutie bolo žalovanou vydané aj v prípade žalobkyne
v 3/ rade, O. M..

Rozhodnutia žalovaná odôvodnila tým, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu
dospela k záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala § 4 ods. 1

zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s tým, že s účinnosťou od 1.1.2011 je
upravené, že zamestnanec je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia
v nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný
príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd
o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri

praktickom vyučovaní v období odbornej výrobnej praxe.

Uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.
z. s účinnosťou od 1.1.2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú
činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi

príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie
alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská
republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika
uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 1.1.2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť
pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý
zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z
predchádzajúcehoprávnehovzťahu,ktorýzakladalprávonapríjemzozávislejčinnostipodľaosobitného

predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou
od 1.1.2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1
písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2011

povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o
sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky
poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

V Slovenskej republike sa od vstupu do Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú

koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich
rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie
nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 je potrebné uplatňovať nové koordinačné
nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii

systémovsociálnehozabezpečeniavzneníNariadenia(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.988/2009
zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie"). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu (hlava II. základného nariadenia)majú zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských
štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať
legislatíva žiadneho členského štátu.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba

vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/právnympredpisomčlenskéhoštátubydliska,aktakátoosobavykonávapodstatnúčasťsvojejčinnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero

zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebozamestnávateľazamestnávajúcehodanúosobu,aktátoosobanevykonávapodstatnúčasťsvojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s

článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok,
je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade
so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia

správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku

76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu

(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len

orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.Ďalej žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda
aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy,

ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť
rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych
ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a
občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných

okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v
členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ
alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované
sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri
prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor v tejto súvislosti vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, kritéria,
na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Určenie
miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v
prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto,

obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad
bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných
dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť
taktiež.

Je tak zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých
podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo
alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto,
kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s
klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú
hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ
nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať
legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Uvedené skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o
sociálnom poistení ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.
Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej

republiky vykonala u dotyčného zamestnávateľa dňa 26.2.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Košice.
V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, pričom citovala skutočnosti
zistené kontrolou, uvedené v prvostupňovom rozhodnutí.

Z výsledkov kontroly (protokol č. 700-123-AG02/2013-287 zo dňa 16.4.2013) tak nepochybne vyplýva,
že oficiálne sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené v živnostenskom registri nespĺňa základné
kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Sociálna poisťovňa, ústredie, vystavila pre žalobkyňu v 2/ rade, zamestnankyňu žalobcu v 1/ rade

formulár PD A1, s platnosťou od 1.3.2012 do 3.4.2013 (v prípade žalobkyne v 3/ rade s platnosťou
od 1.4.2012 do 14.8.2012). Formulár bol vystavený v čase, keď neexistovali pochybnosti o správnosti
určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené
kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Na základe výsledkov vykonanej
kontroly tak prvostupňový orgán rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 3.4.2013 (resp.

v prípade žalobkyne v 3/ rade deň 14.8.2012) je dňom zániku povinného nemocenského poistenia,
povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca, žalobkyne
v 2/ rade, resp. žalobkyne v 3/ rade.Na základe uvedeného tak žalovaná dospela k záveru, že zamestnankyni, žalobkyni v 2/ rade zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
od 3.4.2013 podľa slovenskej legislatívy a žalobkyni v 3/ rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 14.8.2012 podľa slovenskej
legislatívy.

Sociálna poisťovňa argumentovala ďalej tým, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné
konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia

a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na
ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na
podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka
Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však
nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia,

pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký
právnynázorvyslovilajNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozsudkusp.zn.7Sžso/20/2010.Obstaranie
podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka
sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej
iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci.

Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov je nesporné, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú
legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu
nevzťahovala legislatíva dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa
na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v skôr citovanom

článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Z predložených administratívnych spisov možno konštatovať, že konanie vo veci bolo začaté na podnet
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich

skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanci v predmetných veciach
skutočne vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky, keďže výkon zamestnania v nimi
údajne vykonávanom rozsahu vzbudzuje pochybnosti o reálnom výkone práce v zamestnaneckom
pomere. Tieto pochybnosti vyvstali z toho, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú
pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch

cieľom tejto činnosti nie je skutočne aj výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej
republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti,
ktorú tieto osoby vykonávajú v Poľskej republike.

Správne orgány závery obsiahnuté v odôvodneniach rozhodnutí založili na záveroch kontroly

realizovanej pobočkou žalovanej v Košiciach dňa 26.2.2013 v spojení s vyjadrením splnomocneného
zástupcu žalobcu v 1/ rade, z ktorých mala žalovaná za preukázané, že sídlo spoločnosti
zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria
registrovaného sídla spoločnosti.

V rámci vykonanej kontroly bolo zistené, že v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje kancelária
ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Dňa 6.3.2013 sa dostavil na do pobočky Sociálnej poisťovne
splnomocnený zástupca zamestnávateľa, Ing. Miloslav Almaši, ktorý uviedol, že adresa uvedená v
živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú
na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín), kde má kanceláriu splnomocnený zástupca. Záznamy

z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú u
splnomocneného zástupcu. Zamestnávateľ riadi činnosť z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike.
Práce prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom sa
nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce nie je možné jednoznačne určiť, pretože je viazanéna objednávku zadávateľa a práca nie je nikdy vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny
výkon prác zamestnancom predložené neboli. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že
konkrétny zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a

preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov
základného nariadenia.

Z výsledkov kontroly tak mala žalovaná za preukázané, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené
vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na
reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností,
ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia
základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.
Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré
upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento

účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s

ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je
žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne. To znamená, že v jeho prípade musí

ísť o skutočné ukrátenie na jeho subjektívnych právach. Nedostatok aktívnej hmotnoprávnej legitimácie,
t.j. ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, má za následok, že súd žalobu
zamietne. Je rovnako treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu, kedy ide o prípad, keď žalobca ani netvrdí
ukrátenie na právach, avšak musí minimálne namietať, že rozhodnutie bolo nezákonné, inak by súd,
ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať po stránke zákonnosti a viedlo by to k

zastaveniu konania.

Žalobca v 1/ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, že
rozhodnutie je nezákonné, arbitrárne. Avšak okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
napadnutého rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštantnosti správneho konania, ktoré vo veci nebolo

preukázané, žalobca nenamieta žiadne konkrétne porušenie svojich subjektívnych práv. Je pravdou, že
pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p.
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou

napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1/ rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca v 1/ rade namieta iné porušenie práv
ako účastníka konania resp. porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo

postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. nariadenia Rady ES, z citovaných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva povinnosť tvrdenia o
porušení vlastných subjektívnych práv priamo žalobcu v 1/ rade a nikoho iného.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu v 1/ rade, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako

organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia.

Podľa § 172 ods. 2 v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov
právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkovéhosporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5
predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v
sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v

sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že
organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne

zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky
rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov
konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba

dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne.
Podľa ods. 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby
sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci
a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Rovnako nedôvodná je aj námietka žalobcu v 1/ rade o porušení zásady dvojinštančnosti konania, keďže
z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na
základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom
faktom je, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len
podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje Zákon o sociálnom

poistení v ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v
celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov tak boli vydané v súlade s ustanovením § 209 ods.
4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, keďže v odôvodneniach rozhodnutí je

uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

K ostatným námietkam žalobcu v 1/ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej
príslušnému orgánu Poľskej republiky a otázke retroaktivity súd v tejto súvislosti konštatuje, že žalobca

nenamietal porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by takýto postup zakazoval, resp. ako týmto
postupom žalovanej mali byť porušené práva žalobcu. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2
upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.

Na základe uvedeného po preskúmaní rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k žalobným námietkam k
porušeniu práv žalobcu v 1/ rade dospel súd k záveru, že rozhodnutie a postup žalovanej vo vzťahu k
žalobcovi v 1/ rade je v súlade so zákonom, preto žalobu vo vzťahu k tomuto žalobcovi ako nedôvodnú
zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

Vo vzťahu k žalobkyni v 3/ rade súd konštatuje, že z administratívneho spisu má za preukázané, že
rozhodnutie žalovanej nebolo doručené žalobkyni v 3/ rade riadne, do vlastných rúk, ale zásielka bola
prevzatá treťou osobou, t.j. rozhodnutie žalovanej vo vzťahu k žalobkyni v 3/ rade nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť.Zákon o sociálnom poistení v § 212 ods. 3 písm. c/ upravuje, že rozhodnutie sa účastníkovi konania
oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou

a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom.

Keďže súd nemal za preukázané účinné doručenie žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej
žalobkyni v 3/ rade, lehota dvoch mesiacov jej neplynula a žaloba v jej prípade sa považuje za podanú
včas (t.j. právoplatnosťou rozhodnutia súdu o pripustení účastníka do konania). Súd preto preskúmal

napadnutérozhodnutiepovecnejstránke,atovovzťahukmožnémuporušeniuprávžalobkynev3/rade.

Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva záver o tom, že žalobkyni v 2/ a 3/ rade zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti
na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou Svidník na podklade ktorého mal
správny orgán za preukázané, že žalobca v 1/ rade ako zamestnávateľ žalobcov v 2/ a 3/ rade nemá

v mieste podnikania zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku, a že na spracovanie personálnej,
účtovnej a mzdovej agendy zamestnancov prihlásených na sociálne poistenie Slovenskej republiky
využíva služby externej firmy so sídlom vo Svidníku. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané,
že zamestnanci žalobcu v 1/ rade, t.j. aj žalobkyňa v 2/ a 3/ rade reálne vykonáva činnosť ako
zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom

podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Podľanázorusúduvšakbolzáverprvostupňovéhosprávnehoorgánu,sktorýmsastotožnilaajžalovaná,
prijatý na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže z obsahu spisu ani z obsahu
odôvodnení rozhodnutí nevyplýva presne, akým spôsobom bolo bez pochybností preukázané, že títo

žalobcovia reálne činnosť zamestnanca nevykonávajú.

Správne orgány sa nevyrovnali dôsledne ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1/ rade, keďže
nezdôvodnil, ktoré zákonné ustanovenia ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky, spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou, a

pod. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym

predpisom tohto členského štátu, z čoho jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide
o takzvaný cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na
konkrétnu fyzickú osobu - zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením,
ktoré koordinujú sociálne zabezpečenia.

Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované
sídlo alebo miesto podnikania, pričom ďalšie podrobnejšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v Hoteli
Rubín, Svidník, napr. nájom priestoru, a pod. neboli skúmané. Nebolo jednoznačne preukázané, kde
bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, miesto, kde sú vykonávané hlavné finančné transakcie,
bankové operácie, účtovníctvo, náboru zamestnancov a podobne. Rovnako nebolo v dostatočnom

rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobkýň v 2/ a 3/ rade ako
zamestnankýň.

Zákon o sociálnom poistení v § 195 ods. 1 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred
vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará

potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - podkladom na rozhodnutie sú
najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti
všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa ods. 3
tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako
dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech

účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkovkonania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných
fyzických osôb a právnických osôb, netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže

ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo
a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Aplikovanie vyššie citovaných ustanovení neneguje ani ustanovenie § 196 ods. 6 Zákona o sociálnom
poistení, podľa ktorého účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Podľa § 196 ods. 7 tohto zákona organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z rozsahu doposiaľ vykonaného dokazovania správnymi orgánmi je podľa názoru súdu predčasný záver
o tom, že žalobkyni v 2/ a 3/ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Vzhľadom na veľký počet zamestnávateľov
zamestnávajúcich poľských občanov ide výlučne o dedukciu, že aj u tohto zamestnávateľa žalobkyne
ide o fiktívnu spoločnosť a fiktívny výkon práce na území SR. Na základe výsledkov kontroly,
o ktorú žalovaná oprela svoje rozhodnutie, nebolo nespochybniteľne preukázané, že zamestnanci
zamestnávateľa nevykonávajú prácu, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa

čl. 13 (3) základného nariadenia.

Podľa názoru súdu, z doposiaľ vykonaného dokazovania, ktoré súd posúdil ako nedostatočné, nemožno
vyvodiť objektívny záver o tom, že žalobkyňa v 2/ a 3/ rade nevykonávala v skutočnosti činnosť
zamestnanca na území Slovenskej republiky. Takýto záver je vzhľadom na doposiaľ zistené skutočnosti

predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na prijatie jednoznačného záveru vo veci.

Z predloženého administratívneho spisu nie je zrejmé, akým spôsobom malo byť nespochybniteľne
preukázané, že žalobkyňa v 2/ a 3/ rade reálne činnosť zamestnanca nevykonávala.

Súd tak dospel k záveru, že rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nie sú
primerane odôvodnené v súlade s § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá správnemu
orgánu uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka
vedená pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Košice a rozhodnutí žalovanej v rozsahu a
z dôvodov uvedených žalobkyňou v 2/ a 3/ rade súd dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na
základe nedostatočne zisteného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zároveň
tým, že predmetné rozhodnutie nebolo doručené do vlastných rúk, trpí tak vadou, ktorá má vplyv na
zákonnosť rozhodnutia. Súd preto podľa § 250j ods. 2 písm. c, d, e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutia

zrušil a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom
rozsahu, aby nevznikali žiadne pochybnosti, či žalobkyňa na území Slovenskej republiky vykonávala
reálne činnosť zamestnanca, alebo túto činnosť nevykonávala.

V ďalšom konaní je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne

pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1/ rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, že žalobkyňa v 2/ a 3/ reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
nevykonávala.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi v 3/ rade, ktorý bol v konaní

úspešný, priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia za dva
úkony právnej služby, prevzatie zastúpenia a účasť na pojednávaní dňa 16.4.2015; podľa § 11 ods. 4 v
spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., má právny zástupca právo na odmenu za prevzatie
zastúpenia á 134,- EUR s režijným paušálom 8,04 EUR podľa § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky. Za účasť
na pojednávaní má právny zástupca nárok na odmenu za jeden úkon vo výške 69,92 EUR vo vzťahu k

žalobkyni v 2/ rade aj v 3/ rade, podľa § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky, keďže došlo k spojeniu vecí a išlo
o spoločný úkon pri zastupovaní dvoch účastníkov. Za účasť na pojednávaní patrí právnemu zástupcovi
nárok na režijný paušál v sume 8,39 EUR len jeden krát, keďže právny zástupca sa zúčastnil len jedného
pojednávaniaaišloojedenúkonpodľa§16ods.3vyhlášky,ktorývýslovneuvádza,že„odklientamožnopožadovať na náhradu výdavkov ... vo výške jednej stotiny za každý úkon právnej služby“ (vo vzťahu
k žalobkyni v 2/ rade má tak právny zástupca nárok na 1 režijného paušálu a rovnako tak vo vzťahu
k žalobkyni v 3/ rade). Právny zástupca nemá nárok na priznanie náhrady za úkon spísanie žaloby v

zmysle ním predloženého vyúčtovania trov konania, keďže v tomto prípade išlo o postup podľa § 92
ods. 1 O.s.p. a žalobkyne v 2/ a 3/ rade nepodávali vo veci samostatné žaloby, ale boli uznesením súdu
pripustené do konania na základe ich návrhu v priebehu konania. Spolu tak patrí právnemu zástupcovi
odmena za zastupovanie žalobkyne v 2/ rade vo výške 216,16 EUR a za zastupovanie žalobkyne v
3/ rade tiež v sume 216,16 EUR, ktorú je žalovaná povinná uhradiť na účet právneho zástupcu JUDr.

Dušana Remetu, advokáta, AK Prešov, Masarykova 2 v lehote 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Žalobca v 1/ rade nebol v konaní úspešný, právo na náhradu trov konania mu nevzniklo, žalovaná ani
pri úspechu v konaní nemá zo zákona nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd

Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.