Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/130/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201246
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113201246.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek

senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu 1/: HANA SPED s.r.o.,
Fedákova 42, 841 02 Bratislava, IČO: 36 656 429 a žalobcu 2/: A. D., nar. XX.X.XXXX, U. XX, XXX XX C.
proti žalovanému: Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s. r. o., Tuhovská 29, 831 06 Bratislava,
IČO: 35 728 116, zast.: Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina
Benku 9, 811 07 Bratislava, IČO: 35 886 625 o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 35Cb/11/2013-137 zo dňa 18.12.2015 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 35Cb/11/2013-137 zo dňa

18.12.2015 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi 1/ vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Súčasne uložil
žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.1.2013
domáhal, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok jediného rozhodcu A.. Z. Š. zo dňa 10.12.2012, sp.

zn. RK/01/ALS/12. Žalobcovia 1/ a 2/ v tomto konaní namietali porušenie zásady rovnosti účastníkov
konania, ktorá skutočnosť je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods.1 písm. g)
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a tiež sa domáhali zrušenia rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ods. 1 písm. h) z dôvodu, že sú tu dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa
§ 228 ods.1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.

3. Prvoinštančný súd mal na základe vykonaného dokazovania za to, že k porušeniu zásady

rovnosti účastníkov nedošlo, nezistil, že by žalobcovia boli v priebehu rozhodcovského konania
procesne znevýhodnení alebo diskriminovaní. Naopak, poukázal na to, že každý účastník mal rovnakú
možnosť realizovať procesné práva a povinnosti, pričom súčasne uviedol, že zo samotnej podstaty
rozhodcovského konania ide o efektívny prostriedok využitia práva, čo sa prejavuje aj v zásade
rýchlosti a hospodárnosti konania, čo je jednou zo základných zásad uvedených v komentároch k §
26 zákona o rozhodcovskom konaní. Uvedenému zodpovedá aj preferencia písomného konania, avšak
na návrh účastníka, resp. z posúdenia rozhodcu sa pojednávanie uskutoční ústne avšak neverejne. Z

obsahu spisu ani z predložených dôkazov nebolo zrejmé, že by žalobcovia požiadali o zmenu formy
konania. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že nie je daný dôvod na zrušenie
rozsudku z dôvodu poručenia zásady rovnosti účastníkov konania. Ďalej konštatoval, že ani dôvod
obnovy konania v danom konaní nebol preukázaný a argumentácia žalobcov o nemožnosti vykonania/predloženie dôkazu v rozhodcovskom konaní, je nedôvodná nezakladajúca povinnosť súdu konať vo
veci obnovy konania. Ďalej uviedol, že žalobcovia argumentovali získaním takého dôkazu, pri ktorom
nebolo reálne preukázané, že obsah danej informácie sa nemohol vyskytnúť v priebehu konania,

keďže ide o údaj z inzercie webovej stránky, ktorý nepožíva právnu ochranu a nie je ani všeobecne
akceptovateľným ekvivalentom pre určenie objektívnej ceny napr. na rozdiel od znaleckého posudku
uvádzaným medzi dôkaznými prostriedkami § 125 O.s.p. Prvoinštančný súd prihliadol tiež na druhú časť
vety § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., a teda, či môže predmetný dôkaz privodiť pre účastníka priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Vzhľadom k charakteru novoobjaveného dôkazu, ako aj k jeho obsahovej

stránke, ho konajúci súd nepovažoval za taký dôkaz, ktorým by bolo možné privodiť pre žalobcov
priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
zhrnul, že z úkonov, ktoré namietajú žalobcovia v žalobe ako procesných úkonoch rozhodcu, nezistil
procesné pochybenie smerujúce, resp. spôsobujúce porušenie rovnosti účastníkov, nerešpektovanie
práv účastníkov rozhodcovského konania, ako ani nezistil opodstatnenosť obnovy konania. Rozhodca
v konaní postupoval striktne podľa zákona o rozhodcovskom konaní a rokovacieho poriadku, konal bez

ústneho pojednávania vo veci, čo mu citované právne predpisy dovoľovali, žalobcovia nenamietali formu
konania na rozhodcovskom súde, ani nežiadali o ústne pojednávanie. Taktiež sa nestotožnil s dôvodmi
obnovy konania, nakoľko predložený dôkaz - výpis z inzercie na webovej stránke nepoňal za dôvod
zakladajúci povinnosť súdu obnoviť skončené konanie. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.6.2016).

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca 1/, pričom namietal, že súd prvej
inštancie sa nevyjadril ku dôkazom a skutočnostiam uvedeným v žalobe a nevykonal dokazovanie
ohľadom tvrdenia žalobcov, že rozhodca pri vynesení rozsudku vôbec neprihliadal na oprávnené
námietky žalobcov. Opätovne zdôraznil, že rozhodca dodržiaval rovnosť účastníkov len formálne a

to tým, že účastníci síce mohli podávať námietky a predkladať dôkazy, ale reálne na tieto dôkazy
neprihliadal a ani sa k nim nevyjadroval, čím podľa názoru žalobcu 1/ zvýhodňoval protistranu. Ďalej
vytýkal prvoinštančnému súdu, že tento posudzoval rovnosť účastníkov konania iba po formálnej
stránke, či konanie prebehlo podľa zákona o rozhodcovskom konaní a podľa rokovacieho poriadku,
ale nepodrobil skúmaniu a dokazovaniu samotné rozhodovanie rozhodcu vrátane odôvodnenia

rozhodcovského rozsudku. Práve odôvodnenie rozhodcovského rozsudku považuje žalobca 1/ dôkaz,
že bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Na základe uvedených skutočností žalobca 1/
navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil ďalšie konanie.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29.3.2016 uviedol, že naša právna úprava síce

umožňuje požiadať všeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku, avšak len za predpokladu
v zákone vymedzených formálnych dôvodov. Nie je možné požiadať súd o zrušenie rozhodcovského
rozsudku z dôvodu, že žalobca 1/ a 2/ považujú dané rozhodnutie rozhodcovského súdu za
nesprávne, prípadne pre porušenie hmotnoprávnych predpisov, a teda napadnúť aj vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie teda v zásade na základe uplatnenia inštitútu žaloby o

zrušenie rozhodcovského rozsudku skúma iba zákonnosť postupu rozhodcovského súdu a samotného
rozhodnutia v rozsahu zákonných dôvodov vymedzených v § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní uplatnených v rámci hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty, a neskúma vecnú správnosť a
hodnotenie dôkazov rozhodcovského súdu. Žalovaný súčasne uviedol, že predmetom konania o
zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôže byť opätovné posudzovanie skutkových okolností prípadu

a dôkazov posudzovaných v rámci rozhodcovského konania, pričom v žiadnom prípade nie je možné
v rámci tohto konania vykonávať nové dôkazy a rozhodovať o oprávnenosti nároku uplatneného v
rozhodcovskom konaní, ako to navrhovali žalobca 1/ a 2/. Na základe uvedených skutočností žalovaný
zastával názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a zákonné, a preto navrhoval, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

6. Žalobca 1/ v rámci svojej repliky zo dňa 30.9.2016 zopakoval, že rozhodca dodržiaval rovnosť
účastníkov po formálnej stránke, ale reálne na vyjadrenia žalobcov neprihliadal. Toto tvrdenie podľa
názoru dokazuje dôkaz - faktúra č. 518000087 vo výške 310 eur za úkony inkasnej agentúry, pričom
podľa tvrdenia žalobcov ich žiadna inkasná agentúra vo februári 2011 nekontaktovala. Uvedená faktúra

bola vystavená v rozpore s uzatvorenou zmluvou a všeobecnými podmienkami úverového financovania.
Voči tomuto nároku vzniesli žalobcovia v rozhodcovskom konaní námietky, ale rozhodca sa v rozsudku
k týmto námietkam nevyjadril.7. Žalovaný v písomnom stanovisku zo dňa 20.10.2016 uviedol, že keďže žalobca 1/ vo svojom vyjadrení
neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, preto odkazuje na jeho skoršie písomné vyjadrenia k
predmetu konania a k podanému odvolaniu.

8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny,
keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec
posúdil správne aj po právnej stránke.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

10. Žalobca 1/ v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože podrobil skúmaniu len skutočnosti, ktoré žalobcovia uviedli v doplnení žaloby, pričom sa
nevyjadril k dôkazom a skutočnostiam uvedeným v žalobe, a to že sa nevysporiadal s tvrdením žalobcov,
že rozhodca pri vynesení rozsudku neprihliadal na oprávnené námietky žalobcov.

11. V súlade s § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. je dôvodom na uplatnenie si práva na zrušenie
rozhodcovského rozsudku aj porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 40 ods.
1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní). V súlade s citovaným zákonným ustanovením je potrebné
skúmať, či bola s ohľadom na rovné postavenie strán rozhodcovského konania, poskytnutá stranám

možnosť na rozhodcovskom súde vec prejednať, resp. či bola poskytnutá riadna a dostatočná možnosť
k uplatneniu procesných práv účastníkov rozhodcovského konania. Zásadu rovnosti strán je potrebné
skúmať jednak z hľadiska, či boli po formálnej stránke dodržané procesné postupy, ale tiež z hľadiska, či
mali obidve strany dostatočnú možnosť uplatnenia svojich tvrdení, námietok, možnosť navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k navrhnutým dôkazom, tvrdeniam, argumentácii a protiargumentácii druhej strany.

12. Zásada rovnosti účastníkov pred rozhodcovským súdom, rovnako ako aj pred súdom všeobecným je
zaručenáÚstavouSR.Rozhodcovskýsúdnazákladezmluvnýmistranamiprejavenejvôlevediekonanie
a prejednáva vec, pričom do jeho postupu nie sú ostatní účastníci oprávnení zasahovať a procesný
postup súdu v konaní riadiť a ani v ňom rozhodovať, s čím dopredu vyjadrili v rozhodcovskej zmluve

súhlas. Napriek tomu majú všetci účastníci v rozhodcovskom konaní, priebeh ktorého riadi rozhodcovský
súd, rovnaké práva a povinnosti. Procesná rovnosť strán sporu sa uplatňuje rovnako v súdnom, ako aj
v rozhodcovskom konaní.

13. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je možné, aby súd zasahoval do skutkového

a právneho stavu ustáleného v rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd je pri preskúmavaní povinný
iba posúdiť, či nedošlo k takému postupu súdu, ktorý by zakladal dôvod uvedený žalobcami v žalobe v
zmysle § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí v danom prípade tvrdenie žalobcu 1/, že rozhodcovský

súd sa nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku s jeho námietkou ohľadom nákladov inkasnej
agentúry.Vodôvodnenírozhodcovskéhorozsudkusp.zn.RK/01/ALS/12zodňa10.12.2012ustanovený
rozhodca (o. i.) konštatoval, že žalovaný 1/ (v tomto konaní žalobca 1/) namietal „neoprávnenosť
nákladov súvisiacich s uplatnenou pohľadávkou, a to náklady neznámej inkasnej agentúry, ktorá
vozidlo dňa 19.4.2011 odobrala“, ďalej konštatoval, že „keďže vozidlo nebolo vydané dobrovoľne,

odobrala ho inkasná agentúra v súlade s čl. 10.5 zmluvy o zabezpečovacom prevode práva na náklady
žalovaného 1/“, ďalej tiež „právny zástupca vysvetlil oprávnenosť vyúčtovaných nákladov, a to náklady
na inkasnú agentúru v súlade s čl. 9.10 VPÚF a čl. 10.5 zmluvy o zabezpečení“. Rozhodcovský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia súčasne konštatuje, že „žalobca predloženými listinnými dôkazmi a
svojou špecifikáciou preukázal oprávnenosť svojich nárokov z úverovej zmluvy, ako aj oprávnenosť

vymáhaných súvisiacich nákladov, ktorých vyúčtovanie doložil riadne vystavenými faktúrami, ktoré boli
vystavené v súlade so zmluvami uzatvorenými medzi účastníkmi konania a v súlade s VPÚF, s ktorými
žalovaný 1/ svojim podpisom súhlasil“.15. Z posudzovaného rozhodcovského rozsudku možno mať za to, že rozhodcovský súd sa vysporiadal
s podstatnými argumentmi žalobcov, ktoré boli rozhodné pre posúdenie nároku žalovaného v
rozhodcovskom konaní, pričom v odôvodnení svojho rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne

závery a súčasne uviedol ako vec právne posúdil. Rozhodcovský súd sa s námietkami žalobcu 1/
a 2/ zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že žalobcovia 1/ a 2/ dostali odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu. Samotná skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ sa s právnym
názorom rozhodcovského súdu nestotožňujú a domnievajú sa, že ich práva boli porušené tým, že im
rozhodcovský súd nedal konkrétnu odpoveď na ich všetky námietky, ešte nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodcovského rozsudku. Inak povedané, to,
že rozhodcovský súd nerozhodol v súlade s očakávaním žalobcu 1/ a 2/ ešte neznamená, že došlo
k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania (totožne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III. ÚS 470/2012).

16.Vzhľadomnauvedenéskutočnostipovažovalodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie,

preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní za vecne správne, preto ho podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).