Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 25, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215222074
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1215222074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobkyne: G. L., U..
XX.XX.XXXX, R. I.. E. XX, E., proti žalovanému: D. R., U.. XX.XX.XXXX, R. D. T. X, R., o zaplatenie
5.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo
dňa 14. júna 2017, č.k. 23C 151/2016-116, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobkyni 5.600 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
5.600 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 05.06.2013, všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni zároveň priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 05.06.2012
žalovanému požičala sumu 5.000 eur s tým, že vrátenie pôžičky dohodli do 05.06.2013 a zároveň

dohodli úrok za požičanie peňazí vo výške 50 eur mesačne. Žalovaný pôžičku ku dňu splatnosti nevrátil,
a to ani po jej opakovaných výzvach, pričom dňa 25.06.2014 svoj záväzok písomne uznal. Svoje
tvrdenia preukazovala listinnými dôkazmi, a to zmluvou o pôžičke zo dňa 05.06.2012 a uznaním záväzku
žalovanýmzodňa25.06.2014.Poukázalnato,žežalovanýžiadalpočaskonaniažalobuvcelomrozsahu
zamietnuť ako nedôvodnú s tým, že tvrdenia žalobkyne nie sú pravdivé, keď tvrdil, že v priebehu rokov
2012 a 2013 jej vrátil časť vo výške 600 eur, na základe čoho podpísal dňa 25.06.2014 uznanie dlhu,
taktiež jej vrátil ďalších 1.000 eur, keďže sa s ňou dohodol, že zaplatí náklady na spoločnú dovolenku,

čo je možné považovať za úhradu ďalšej časti dlhu vo výške 1.000 eur. Žalovaný žiadne dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení nenavrhol.

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný v prehlásení o pôžičke datovanom dňom 05.06.2012
prehlásil, že si od žalobkyne požičal finančnú hotovosť vo výške 5.000 eur na obdobie jedného roka
s tým, že peniaze vráti v mesiaci jún 2013 spolu s mesačným úrokom splácaným vo výške 50 eur
koncom každého kalendárneho mesiaca. Prehlásenie o pôžičke žalovaný vlastnoručne podpísal. Z

listiny označenej ako Uznanie záväzku, súd prvej inštancie zistil, že bola spísaná dňa 25.06.2014 v
Bratislave a žalovaný ňou uznal svoj záväzok voči žalobkyni vo výške 5.000 eur s tým, že záväzok
bude vyplatený na účet žalobkyne do mesiaca september v roku 2014. Uznanie záväzku vlastnoručne
podpísal.4. Vec posúdil právne podľa ust. § 657, § 658 ods. 1 a § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka
a podľa vykonávacieho nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., pričom na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala dôvodnosť svojho nároku. Podľa
súdu prvej inštancie je nesporné, že žalobkyňa žalovanému poskytla finančnú pôžičku vo výške 5.000
eur s tým, že strany sporu si dohodli odplatu za požičanie peňazí vo výške 50 eur mesačne, t.
j. vo výške 1 % z dlžnej sumy, a splatnosť pôžičky dohodli k mesiacu jún 2013. V tejto súvislosti
poukázal tiež na to, že žalovaný svoj dlh písomne uznal dňa 25.06.2014. Skonštatoval, že žalobkyňa

v celom rozsahu preukázala svoje tvrdenia v tom smere, že žalovanému poskytla finančnú pôžičku
za uvedených podmienok, zatiaľ čo žalovaný ním tvrdené skutočnosti o vrátení pôžičky nepreukázal,
resp. na preukázanie tvrdených skutočností ani nenavrhol vykonať dôkazy, jeho vyjadrenia a obrana tak
zostali výlučne v rovine tvrdení. Z týchto dôvodov žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal
k zaplateniu sumy 5.600 eur, ktorá predstavuje poskytnutú pôžičku vo výške 5.000 eur a dohodnutý
úrok vo výške 50 eur mesačne za obdobie od poskytnutia pôžičky dňa 05.06.2012 do splatnosti dlhu

dňa 05.06.2013, teda spolu vo výške 600 eur. Uviedol tiež, že nakoľko sa žalovaný so zaplatením dlhu
dostal do omeškania, zaviazal ho taktiež k zaplateniu úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po
splatnosti dlhu s poukazom na ust. § 517 Obč. zák.. Konštatoval, že výšku úroku z omeškania stanovuje
vykonávací predpis nar. vl. Sr č. 87/1995 Z.z..

5. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.
a vecne tým, že žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p.
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1
písm. a) b) d) e) f) g) h) C.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu
v celom rozsahu zamietnuť, alebo ho zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie a priznať mu nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť,
ako ani so záverom, že žalobkyňa v celom rozsahu svoje tvrdenia preukázala. Namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie v rozpore s článkom 6 C.s.p. a zásadou rovnosti
účastníkov konania pred súdom, keď prijal záver o tom, že listina označená ako uznanie záväzku
spísaná v Bratislave dňa 25.06.2014 spĺňa náležitosti uznania dlhu tak, ako to predpokladá ust. § 558

Obč. zák.. Poukázal na to, že v tejto listine absentuje dôvod vzniku pohľadávky (dlhu), ktorá mala
byť týmto uznávacím prejavom uznaná. Táto listina teda neobsahuje určenie dlhu čo do právneho
dôvodu vzniku, preto na ňu nemožno prihliadať ako na uznanie dlhu v zmysle ust. § 558 Obč. zák.,
a z tohto dôvodu takáto listina nemohla ani vyvolať účinky spojené s uznaním dlhu. Žalovaný preto
namietol absolútnu neplatnosť tejto listiny, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo bez toho, aby

to niektorá zo strán sporu namietla. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo 208/2010 zo dňa 30.06.2012. V odvolaní tiež vzniesol voči nároku žalobkyne námietku
premlčania v celom rozsahu istiny aj príslušenstva tvrdiac neurčitosť dojednania o splatnosti záväzku.
S prihliadnutím na dátum podania žaloby je podľa jeho názoru zrejmé, že žalobkyňa podala žalobu
po uplynutí viac ako troch rokov od údajného poskytnutia pôžičky. Vo vzťahu k uplatneniu námietky

premlčania v súdnom konaní mal s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo
120/2009 zo dňa 13.10.2009 za to, že ju povinný subjekt môže uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania
až do právoplatného skončenia veci. Namietal tiež, že napadnutý rozsudok je nezákonný, arbitrárny,
zmätočný a nedostatočne odôvodnený, že vychádza z vysoko formalistického výkladu príslušných
právnych noriem, z formalistického výkladu listinných dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci konania v

prvej inštancii, ako aj že súd inštancie svoj právny názor prijal na základe domnienok a dohadov, nie na
základe skutočne preukázaných skutočností a bez zohľadnenia skutkových okolností prejednávaného
prípadu. Súdu prvej inštancie vytkol, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku,
porušil zásadu rovnosti účastníkov sporového konania zakotvenú v článku 6 ods. 1 C.s.p.. Arbitrárnosť
napadnutého rozsudku videl aj v tom, že súd prvej inštancie žalobkyni priznal okrem nároku na žalovanú

istinu aj úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 05.06.2013, avšak toto obdobie
nijako neohraničil (nerozhodol, že žalobkyňa má nárok na úroky z omeškania len do určitého okamihu)
a zároveň priznal žalobkyni právo na úroky z omeškania vo výške, ktorá nie je v súlade so zákonom.
Poukázal na to, že podľa ust. § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.01.2013 bola výškaúrokovzomeškaniao8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (t. j. deň po dni splatnosti dlžnej sumy),
pričom ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013 a k omeškaniu došlo po 01.02.2013, výška úrokov

z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných ku dňu 31.01.2013 (t. j. vo výške 8,75 %) aj za dobu
omeškania po 31.01.2013. Zdôraznil, že výška úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch je
koncipovaná ako najvyššia prípustná výška, veriteľ si teda môže uplatňovať menej, nie však viac, pričom
zmluvne sa nedá dojednať iná výška úrokov než zákonná. Napriek tomu súd prvej inštancie žalobkyni
priznal úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 05.06.2013, teda v nezákonnej

výške. Porušením práva na spravodlivý súdny proces bolo podľa žalovaného aj to, že súd prvej inštancie
ustálil splatnosť jeho záväzku na deň 04.06.2013 a prvý deň omeškania na deň 05.06. 2013, aj keď zo
samotného textu listiny označenej ako prehlásenie o pôžičke zo dňa 05.06.2012 vyplýva, že finančná
hotovosť mala byť požičaná na dobu jedného roka s vrátením celej čiastky v mesiaci jún roku 2013.
Údaj o splatnosti pôžičky uvedený v predmetnom prehlásení o pôžičke zo dňa 05.06.2012 je podľa jeho
názoru neurčitý a nezrozumiteľný, a preto je neplatný, z čoho je zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie

ustálil splatnosť pôžičky na deň 04.06.2013, tak rozhodol arbitrárne. Text uvedeného prehlásenia o
pôžičke zo dňa 05.06.2012 ohľadom doby, do ktorej má byť pôžička vrátená, pripúšťa niekoľko možných
dátumovsplatnosti,pričomsúdprvejinštancienevykonalžiadnedokazovanieohľadomtejtoskutočnosti,
ktoré by mohlo prispieť k odstráneniu neurčitosti tohto textu. Ani jeden z výkladov tohto textu však
nepripúšťa záver o tom, že by pôžička mala nadobudnúť splatnosť už dňom 04.06.2013, resp. že by

žalovaný bol v omeškaní so zaplatením už odo dňa 05.06.2013. Súdu prvej inštancie vytkol, že saturoval
procesnú nečinnosť žalobkyne vlastným konaním, pretože na vyhovenie žalobe neexistoval žiaden
zákonnýpredpoklad.TvrdiltiežnepreskúmateľnosťnapadnutéhorozsudkuVtejtosúvislostiuviedol,žev
odôvodnení napadnutého rozsudku chýba logické vysvetlenie, ako súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu

normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval, a to najmä pri otázke právneho posúdenia veci,
keďže súd prvej inštancie arbitrárne rozhodol o existencii nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 5.000
eur od žalovaného, arbitrárne rozhodol o splatnosti údajného dlhu, neprihliadal na absolútnu neplatnosť
uznávacieho prejavu zo dňa 25.06.2014 a priznal žalobkyni úrok z omeškania v rozpore so zákonom.

7. Žalobkyňa navrhla vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť, keď sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnila. Uviedla,
že odvolanie žalovaného je postavené do roviny teoretizovania a znevažovania rozhodovacej činnosti
súdu prvej inštancie, je poznačené neznalosťou resp. nedostatočným oboznámením sa s predmetom
súdneho konania a argumentácie zo strany žalovaného v súdnom konaní a neuvádzajú sa v ňom

žiadne skutočnosti, argumenty a právne či skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé čo i len spochybniť
skutočnosti a dôkazy ňou prezentované v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, resp. ktoré by
boli spôsobilé spochybniť rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalovaný podľa žalobkyne v konaní pred
súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno, teda nepreukázal, že k uzavretiu pôžičky nedošlo
alebo že vrátil celý splatný dlh, resp. jeho časť. Poukázala na to, že listina „uznanie dlhu“ bola z jej

strany predložená súdu prvej inštancie len ako ďalší z dôkazov o konaní žalovaného, ktorý si nesplnil
svoj záväzok vyplývajúci zo splatnej pôžičky. Vznesenie námietky premlčania žalovaným považovala za
irelevantné a absurdné. Poukázala na to, že žaloba bola podaná na súde prvej inštancie dňa 22.09.2015,
pričom predmetom žalobného návrhu je nevrátenie pôžičky, ktorá bola v zmysle obsahu písomnosti
podpísanej dňa 05.06.2012 splatná dňa 05.06.2013. Preto, ak sa žalovaný odvoláva na trojročnú lehotu

uplatnenia práva, považovala obdobie od splatnosti pôžičky dňa 05.06.2013 do podania žalobného
návrhu dňa 22.09.2015 za lehotu, ktorá je kratšia ako táto trojročná lehota. Ďalej poukázala na to, že
žalovaný v jednoduchom súdnom spore týkajúcom sa pôžičky a jej vrátenia v priebehu prvoinštančného
konania nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by popieral uzavretie pôžičky, predkladal len svoje nepodložené
tvrdenia, zneužíval svoje práva a zaťažoval konajúci súd rôznymi obštrukciami. Vo vzťahu k námietkam

žalovaného ohľadom nesprávne určenej výšky úrokov z omeškania žalobkyňa uviedla, že sa v plnom
rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie.

8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.

9. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok,
ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiťžalobkyni sumu 5.600 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako vecne správny potvrdil. Vo
vyhovujúcej časti týkajúcej sa príslušenstva prisúdenej istiny ako i v závislej časti o trovách konania
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ktorým
súd prvej inštancie vo veci samej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do troch dní od
právoplatnosti rozsudku jednak sumu 5.600 eur pozostávajúcu z nevrátenej pôžičky vo výške 5.000 eur
a zo zmluvne dohodnutých úrokov vo výške 600 eur, jednak úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne

zo sumy 5.000 eur od 05.06.2013.

11. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že v časti, v ktorej bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.600 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatneného
nároku ako aj ohľadom obrany žalovaného, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade

s ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, teda riadne zistil skutkový stav veci, a
na základe takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobkyňou
uplatneného nároku na zaplatenie sumy 5.600 eur. Všeobecné tvrdenia žalovaného v odvolaní, že súd
prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy a skutkový stav, preto nemôžu obstáť. Súd prvej inštancie
spor v tejto časti aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 657 a § 658 ods. 1 a § 517 ods. 1

Obč. zák., ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe žalobkyne v tejto časti aj
náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C. s. p. Odvolací súd taktiež
nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným
v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobkyňa preukázala svoje tvrdenia o tom, že žalovanému
poskytlafinančnúpôžičkuvovýške5.000eursdohodnutýmzmluvnýmúrokomvovýške50eurmesačne
na dobu jedného roka so splatnosťou v mesiaci jún 2013, teda spolu vo výške 5.600 eur (pôžička
vo výške 5.000 eur a zmluvné úroky vo výške 600 eur), ktoré jej žalovaný doposiaľ nevrátil. Ostatne,

žalovaný v priebehu celého sporu poskytnutie tejto pôžičky ani nespochybňoval, jednalo sa teda o
nespornéskutkovétvrdenie.Rovnakosprávnyjezáversúduprvejinštancie,žežalovanýsvojetvrdeniao
vrátení pôžičky nepreukázal, resp. na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol vykonať ani žiadne dôkazy.
Žalovaný v konaní ani netvrdil, že by celú pôžičku splatil, vo svojom vyjadrení zo dňa 18.04.2017 len
uviedol, že žalobkyni vrátil pôžičku v časti 600 eur a že zaplatil náklady na spoločnú dovolenku, čo malo

byť považované za úhradu pôžičky v rozsahu 1.000 eur. Tieto svoje tvrdenia však žiadnym spôsobom
nepreukázal. Na pojednávaní dňa 14.06.2017 žalovaný okrem toho uviedol, že so žalobkyňou mali aj
iné dohody, že investoval peniaze do auta a kupoval auto, aby mohli spolu chodiť na dovolenky, tieto
svoje tvrdenia však bližšie nešpecifikoval a ani nepreukázal žiadnym dôkazom. Navyše, sám žalovaný
uviedol, že voči žalobkyni nemôže nič namietať, pretože nemá žiadne doklady o úhrade. Odvolací súd

preto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď
žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal svoje tvrdenia o vrátení pôžičky, resp. jej časti. Keďže v
čase vyhlásenia napadnutého rozsudku boli pôžička vo výške 5.000 eur, ako aj zmluvne dohodnuté
úroky vo výške 600 eur nepochybne splatné, rozhodol súd prvej inštancie správne, keď žalovaného
zaviazal k zaplateniu sumy 5.600 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

13. Ani odvolacie námietky žalovaného nemohli spochybniť správnosť napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie v tejto časti. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
je zmätočné, nepreskúmateľné a arbitrárne, odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované
základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov

alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. Odvolací
súd vo svetle uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 5.600
eur (pôžička vo výške 5.000 eur a zmluvné úroky vo výške 600 eur) odôvodnil napadnutý rozsudokspôsobom zodpovedajúcim ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď je z napadnutého rozsudku zrejmé, ako ustálil
skutkový stav a ako vec právne posúdil, a teda je zrejmý aj právny dôvod vyhovenia žalobe v tejto časti
s tým, že odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie a jeho právne posúdenie veci

za správne.

14. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že listina označená ako uznanie záväzku a spísaná
v Bratislave dňa 25.06.2014 je absolútne neplatný právny úkon, pretože v ňom v zmysle § 558 Obč.
zák. absentuje dôvod vzniku pohľadávky, odvolací súd uvádza, že ani záver o absolútnej neplatnosti

tohto uznania dlhu nemení nič na správnom závere súdu prvej inštancie, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni sumu 5.600 eur titulom nevrátenej pôžičky a zmluvných úrokov z tejto pôžičky. Aj keď
predmetná listina, ktorú je podľa obsahu potrebné posúdiť ako uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho
zákonníka,neobsahujeuznaniedlhučodojehodôvodu,atedaskutočneideoabsolútneneplatnýprávny
úkon (na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti), tak je túto listinu možné považovať za listinný
dôkaz potvrdzujúci tvrdenia žalobkyne o tom, že žalovanému poskytla pôžičku vo výške 5.000 eur, ktorá

ešte ani dňa 25.06.2014 nebola žalovaným splatená. Táto odvolacia námietka žalovaného teda nie je
spôsobilá nič zmeniť na správnych záveroch súdu prvej inštancie.

15. Neobstojí ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie v konaní nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.),

keďže prvoinštančný súd viazaný prejednacou zásadou vykonal všetky dôkazy, ktoré sporové strany v
konaní navrhli, pričom žalovaný v odvolaní ani neuviedol žiaden taký dôkaz, ktorý v konaní pred súdom
prvej inštancie navrhol vykonať, a ktorý nebol súdom prvej inštancie napriek jeho návrhu vykonaný.

16. Žalovaný v odvolaní uplatnil taktiež odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p., teda že

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (v konaní pred súdom prvej inštancie), pričom
jediným takýmto „novým“ prostriedkom procesnej obrany v odvolaní bola žalovaným uplatnená námietka
premlčania žalovaného nároku. Odvolací súd však v tejto súvislosti uvádza, že v odvolacom konaní je
možnétakétonovoty(t.j.prostriedkyprocesnejobrany,ktoréneboliuplatnenévkonanípredsúdomprvej

inštancie) použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v
konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.). Žalovaný však v odvolaní netvrdil a ani nepreukazoval
žiadny takýto dôvod prípustnosti použitej novoty. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému

nič nebránilo v tom, aby námietku premlčania uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie. Použitie
prostriedku procesnej obrany spočívajúceho v námietke premlčania žalovaného nároku ako novoty
v odvolacom konaní je preto v prejednávanom prípade neprípustné. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na to, že námietka premlčania ako hmotnoprávna námietka v zmysle ust. § 152 C.s.p. je
prostriedkom procesnej obrany v zmysle ust. § 149 C.s.p, na ktorý sa vzťahuje zákonná koncentrácia

konania upravená v ust. § 154 C.s.p., ako aj úprava novôt v odvolacom konaní obsiahnutá v ust. § 366
C.s.p. (v ktorej je vyjadrený princíp neúplnej apelácie). Na uvedenom nemení nič ani to, že konanie
začalo ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, keďže v zmysle prechodného ustanovenia §
470 ods. 2 C.s.p. je v takomto konaní vylúčená len aplikácia sudcovskej koncentrácie konania (§ 153
C.s.p.), nie však aplikácia zákonnej koncentrácie konania (§ 154 C.s.p.) či zákazu novôt v odvolacom

konaní (§ 366 C.s.p. a contrario). Len na okraj odvolací súd uvádza, že žalovaný i jeho splnomocnený
zástupca boli o zákonnej koncentrácii konania poučený súdom prvej inštancie v rámci predvolania na
termín pojednávania dňa 15.03.2017.

17. Ak by však aj nebolo uplatnenie námietky premlčania ako novoty v odvolacom konaní neprípustné,

odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom prípade nebol žalobou uplatnený nárok v čase podania
žaloby premlčaný. Žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že dohoda o splatnosti predmetnej pôžičky
je neurčitá a nezrozumiteľná, a teda absolútne neplatná. Odvolací súd s týmto záverom žalovaného
nesúhlasí. Zmluva o pôžičke je v zmysle ust. § 657 Obč. zák. tzv. reálnym kontraktom, t. j. okrem
konsenzu zmluvných strán musí dôjsť aj k reálnemu úkonu - odovzdaniu druhovo určených vecí (v tomto

prípade peňazí). Zmluva o pôžičke nevyžaduje písomnú formu, ale k jej uzavretiu môže dôjsť aj ústne
alebo konkludentne. Z prehlásenia o pôžičke zo dňa 05.06.2012 pritom vyplýva len toľko, že žalovaný
si požičal od žalobkyne „na dobu jedného roku“ hotovosť vo výške 5.000 eur, ktorú je povinný vrátiť „v
mesiacijúnroku2013“.Tátolistinaniejekoncipovanáakopísomnázmluvaopôžičke,aleakopotvrdenieo jej predchádzajúcom uzavretí (ústnom či konkludentnom). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na to, že táto listina bola podpísaná len žalovaným, pričom pre dodržanie písomnej formy zmluvy o
pôžičke by bol nevyhnutný aj podpis žalobkyne ako druhej zmluvnej strany. Samotná zmluva o pôžičke

(konkludentná alebo ústna) bola uzavretá predtým, teda mohla byť uzavretá dňa 05.06.2012, ale aj skôr.
To však nie je pre posúdenie veci podstatné. Podstatné je, že použitá formulácia „na dobu jedného roku
s vrátením celej čiastky v mesiaci jún roku 2013“ je dostatočne určitá a zrozumiteľná a vyplýva z nej, že
žalovaný bol povinný pôžičku vrátiť najneskôr do konca júna 2013. Právo žalobkyne na zaplatenie dlžnej
pôžičky tak mohlo byť v zmysle § 101 Obč. zák. vykonané najskôr dňa 01.07.2013 a trojročná premlčacia

lehota by uplynula až dňa 01.07.2016. Keďže žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 22.09.2015, podala
ju včas a od tohto okamihu premlčacia lehota v zmysle ust. § 112 Obč. zák. neplynie. Odvolací súd preto
aj túto odvolaciu námietku žalovaného vyhodnotil ako neopodstatnenú.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.600 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v

zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

19. V časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 05.06.2013, namietal žalovaný v odvolaní arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keď poukazoval na to, že súd prvej inštancie priznal

žalobkyni úroky z omeškania v nezákonnej výške, nesprávne ustálil splatnosť žalovanej pohľadávky a
neohraničil obdobie, za ktoré žalobkyni tieto úroky z omeškania priznal (t. j. neuviedol, že žalovaný je
povinný zaplatiť úroky z omeškania „do zaplatenia“).

20. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok nie je

v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 05. 06. 2013, v odvolacom konaní pre absenciu jeho
odôvodnenia preskúmateľný. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol súd prvej inštancie len toľko,
že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlhu, preto ho zaviazal k zaplateniu úrokov z
omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu, pričom poukázal na ust. § 517 Občianskeho

zákonníka a na vykonávacie nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.. Súd prvej inštancie
však toto svoje rozhodnutie a zvolené právne posúdenie ničím bližšie neodôvodnil. Neuviedol, ako
dospel k výške priznaných úrokov z omeškania (9,5 % ročne), ani ako určil deň splatnosti žalovanej
pohľadávky, resp. deň, keď sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením žalovanej pohľadávky
(05.06.2013). Odvolací súd preto nedokázal zistiť, ako súd prvej inštancie tieto otázky skutkovo a právne

posúdil a akými úvahami sa pri rozhodovaní spravoval. Ak potom priznal žalobkyni úroky z omeškania
vo výške 9,5 % ročne zo žalovanej sumy od 05.06.2013, toto jeho rozhodnutie jednak nie je možné v
odvolacomkonanípreskúmať,azároveňsanastranedruhejjaví,žesúdprvejinštancieneposúdilvecpo
právnej stránke správne. V období od 08.05.2013 do 12.11.2013 bola totiž sadzba úrokov z omeškania
(v právnych vzťahoch vzniknutých do 31.01.2013) vo výške 8,5 % ročne, a nie vo výške 9,5 % ročne.

Odvolací súd sa tiež stotožňuje s tvrdením žalovaného, že splatnosť žalovanej pohľadávky nemohla
za žiadnych okolností nastať dňa 04.06.2013, resp. že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania so
zaplatením žalovanej pohľadávky už dňa 05. 06. 2013. V meritórnom výroku napadnutého rozsudku
taktiež absentuje uvedenie údaju, do akého okamihu (do zaplatenia) má žalovaný povinnosť zaplatiť
úroky z omeškania.

21. Odvolací súd preto uzatvára, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti (v časti
dlžných úrokov z omeškania) arbitrárny. V tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany
sporu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia

je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Porušením práva na
spravodlivý súdny proces je vydanie arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia. To, že
právo sporových strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva, pričom povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok ukladá súdu aj ust. § 220 ods.

2 C.s.p.. Tieto procesné pochybenia súdu prvej inštancie, spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozhodnutia v časti dlžných úrokov z omeškania, nie je možné v odvolacom konaní
napraviť, pretože absentujúce odôvodnenie rozsudku nie je možné preskúmať. S poukazom na zásadudvojinštančnosti súdneho konania tiež nie je účelné, aby bol uvedený nedostatok odstránený odvolacím
súdom v odvolacom konaní.

22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000
eur od 05.06.2013, podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s ust. § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom súd prvej inštancie opätovne
rozhodne o žalobou uplatnenom nároku na úroky z omeškania, pričom jasne a zrozumiteľne vysvetlí,

akýmiskutočnosťamisapriurčenísplatnostižalovanejpohľadávkyriadilaakovecvčastidlžnýchúrokov
z omeškania právne posúdil, teda svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby naň mohli sporové strany
v prípadnom odvolaní reagovať a aby bolo v odvolacom konaní preskúmateľné.

23. Spolu s meritórnym výrokom v časti dlžných úrokov z omeškania odvolací súd zrušil takisto závislý
výrok o náhrade trov prvoinštančného konania, a to v celom rozsahu. O náhrade trov prvoinštančného i

odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci (ust. § 396 ods. 3 C.s.p.).

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).