Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 14, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/20/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4320201543
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4320201543.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Adriany

Kálmánovej, PhD. a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobkyne: T. A., nar. X.X.XXXX, bytom T. X. XXX,
zastúpená advokátom: JUDr. Pavol Koczán, so sídlom Levice, Ul. Ľ. Štúra 33, IČO: 36 100 463, proti
žalovanému: Z. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., O. XXX/XX, zastúpený advokátom: JUDr. Vladimír
Servátka, so sídlom Levice, Pri Podlužianke 3, IČO: 34 034 765, o žalobe na určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 29. novembra 2021
č. k. 15C/2/2020-196, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Levice) rozsudkom zo dňa 29.11.2021 č. k. 15C/2/2020-196 pri
právnom posúdení podľa § 127, § 133, § 134 ods. 2, § 198 ods. 1, 2, § 200 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej iba „OZ“), § 134 ods. 1, 2 OZ, účinného ku dňu 1.1.1992 a § 137 písm. c/ Civilného
sporového poriadku (ďalej iba „CSP“), pre neunesenie dôkazného bremena zamietol žalobu žalobkyne
ohľadom určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX pre k. ú. T. X. ako CKN
parcela č. 1616/1 orná pôda o výmere 854 m2.

2. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s tým, že
nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal plne úspešnému žalovanému v konaní voči neúspešnej
žalobkyni. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, prvoinštančný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že žalobkyňa tvrdila ohľadom predmetného pozemku, že z jej strany bol výlučne odkúpený od
pôvodného vlastníka J., a keďže ho užívala viac ako 30 rokov, tak podľa jej názoru vydržala vlastnícke
právo k tomuto pozemku v celosti vydržaním.

4. Cieľom určovacej žaloby podanej v zmysle § 137 písm. c/ CSP, čo je aj daný prípad, je vydanie
rozsudku odstraňujúceho neistotu žalobcu určením, či právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Pri
určovacích žalobách je povinnosťou súdu skúmať záujem na určení, ktorý je daný vtedy, ak existuje stav

objektívnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je zároveň aj ohrozením žalobcovho právneho
postavenia. V prejednávanej veci súd prvej inštancie zaujal záver, že na strane žalobkyne existuje
naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení, pretože inak, ako určovacou žalobou nie jemožné zosúladiť skutkový stav tvrdený žalobkyňou so stavom právnym rezultujúcim z LV č. XXX pre k.
ú. T. X., na ktorom LV je ako vlastník spornej nehnuteľnosti evidovaný žalovaný.

5. Z právoplatného rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 18.5.1988 č. k. 6C/102/1988-11 bolo
preukázané, že vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti (výlučne iba k nej) mal určené J. F., nar. XX.X.XXXX.
Podľa žalobkyne, výlučne len ona mala spornú nehnuteľnosť kúpiť od pôvodného vlastníka s tým, že
od tohto obdobia nehnuteľnosť nerušene užívala, a to až do času, pokiaľ sa o predmetnú nehnuteľnosť
nezačal zaujímať žalovaný. Kúpna zmluva do konania však predložená nebola a ako vyplynulo z

dokazovania v písomnej forme nikdy vyhotovená nebola, čo znamená, že ani nebola zaregistrovaná
v zmysle vtedy platných právnych predpisov. Uvedené zistil súd výsluchom svedka, t. j. manžela
žalobkyne, ako aj vyjadrenia jej právneho zástupcu. Ako jediný doklad majúci preukazovať skutočnosť,
že bola odkúpená sporná nehnuteľnosť (parcela), bola predložená zo strany žalobkyne kópia poštového
podacieho lístku, ktorá preukazuje platbu v sume 8.500,- Kčs v prospech H. G., čo je zať pôvodného
vlastníka. Na tomto doklade nie je však uvedená žiadna identifikácia, ktorá by vysvetľovala z akého

dôvodu boli tieto finančné prostriedky adresátovi vôbec zaslané (išlo o platbu 4/1989). Z výpovedí
žalobkyne a jej manžela ako svedka vyplynulo, že pôvodný vlastník v tom čase ešte žil.

6. Z pripojeného dedičského spisu sp. zn. 15D/172/2015 mal súd za preukázané, že následne sa
výlučnou vlastníčkou spornej parcely stala matka žalovaného. Vlastnícke právo v prospech žalovaného

bolozapísanénazákladeprávoplatnéhoosvedčeniaodedičstveč.k.15D/172/2015-39zodňa4.4.2016,
právoplatného dňa 19.4.2016. Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade sa zápis v katastri nehnuteľností
nezhoduje s faktickým stavom, pretože vlastníkom spornej parcely by mala byť ona, ktorá ju nadobudla
vydržaním, čo však žalovaný popiera.

7. Svedok S. A., t. j. manžel žalobkyne v rámci svojej svedeckej výpovede uviedol, že pozemok kupovali
spolu s manželkou a to v čase keď kopali základy, pretože mali záujem aj o odkúpenie zostávajúcej
časti, t. j. záhrady. Táto časť bola vlastnícky vedená na J. F. a v súčasnosti je jej vlastníkom žalovaný.
Dojednali sa s tetou, t. j. matkou žalovaného na kúpnej cene 8.500,- Kčs zodpovedajúcej výmere 8,5 ára.
O tom, že tieto finančné prostriedky boli poukázané poštou matke žalovaného má k dispozícii doklad. V

zmysle dohody samotný prevod mal byť doriešený prostredníctvom advokáta rodiny G., t. j. H.. U.. Dane
za tento pozemok neplatili. Pozemok, na ktorom majú postavený rodinný dom, kúpili za 4.500,- Kčs.

8. Svedkyňa D. U., sestra žalovaného v rámci svojej výpovede uviedla, že žalobkyňa spolu s manželom
komunikovala s jej rodičmi ohľadom kúpy spornej nehnuteľnosti, pri ktorom rokovaní bola osobne

prítomná. Manželia A. si chceli spornú nehnuteľnosť prenajať. Bolo to dávno, avšak vtedy už mali
postavený rodinný dom. Rodičia však s prenájmom nesúhlasili, pretože sa obávali, že zo strany
manželov bude pozemok znehodnotený a z uvedeného dôvodu aj horšie predateľný. Táto svedkyňa
ďalej uviedla, že sporný pozemok nebol odpredaný. Rodičia sa o pozemok nezaujímali, nevedeli v akom
stave sa nachádza, pretože keď mali vedomosť o neuzatvorení dohody, tak si nemysleli, že žalobkyňa

bude na tomto pozemku niečo robiť.

9.Súdvkonaníďalejskúmal,čipredmetnánehnuteľnosťjepredmetomspôsobilýmnavydržanie.Včase
platnej právnej úpravy v inkriminovanom období pozemky nepatrili do súboru tých vecí, ktoré mohli mať
občania v osobnom vlastníctve. Vydržaním mohol vlastnícke právo k pozemkom získať len štát, pričom

občan mohol nadobudnúť iba právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku,
avšakibakpozemkompresneurčenýmvzákone(§200OZ).Spornýpozemoktakútokategóriunespĺňal,
pretože išlo o ornú pôdu. Právna úprava v tomto smere bola účinná do 31.12.1991, pretože zák. č.
509/1991 Zb., účinným od 1.1.1992 došlo k podstatnej zmene. V tejto súvislosti bol daný do pozornosti
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.10.2001, sp. zn. 3Cdo/80/2001. Vzhľadom k uvedenému prijal

súd ten záver, že začiatok plynutia lehoty na vydržanie nastal v nasledujúci deň po vykonaní úhrady
(prevzatí finančných prostriedkov vlastníkom, resp. osobou označenou ako adresát, ktoré boli podľa
žalobkyne dané na úhradu dňa 19.4.1989), pričom sporná nehnuteľnosť podľa následnej právnej úpravy
je predmetom spôsobilým na vydržanie.

10. Právo držby patrí medzi základné oprávnenia vlastníka, avšak takéto právo môže patriť aj osobe
odlišnej od vlastníka, ak je táto dobromyseľná, že vlastníctvo nadobudla. Za dražiteľa sa považuje tá
osoba, ktorá fakticky ovláda vec a nakladá s ňou ako s vlastnou. V takomto prípade ide o subjektívnu
stránkudržbyveci.Zákonrozlišujemedzidržbouoprávnenouadržbouneoprávnenou.Oprávnenádržbaje faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva s vôľou nakladať s vecou ako so svojou, s tým, že
držiteľ je v dobrej viere, že mu takéto právo patrí. Pri oprávnenej držbe musia byť splnené nasledovné
náležitosti: 1./ faktické ovládanie veci, 2./ vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so svojimi, 3./ dobrá

viera, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. To, či držiteľ veci je dobromyseľný (bona fide) alebo
nedobromyseľný (mala fide) je potrebné hodnotiť objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska, t. j. z
hľadiska osobného presvedčenia samotného držiteľa veci.

11. V konaní vznikol spor o tom, či žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo tak, ako to tvrdila, čo žalovaný

popieral,pretožeboltohonázoru,žespornúnehnuteľnosťžalovanánikdyodjehoprávnychpredchodcov
nekupovala, resp. nekupovali. Podľa žalovaného žalobkyňa spolu s manželom odkúpili susediacu
nehnuteľnosť a to parc. č. 1616/2. Súd prvej inštancie preto dokazovanie zameral na preukázanie, či
sporná nehnuteľnosť bola alebo nebola nadobudnutá žalobkyňou na základe kúpnej zmluvy, ku ktorému
nadobudnutiu však žalobkyňa takúto kúpnu zmluvu nepredložila, hoci podľa právnej úpravy účinnej v
čase, keď k prevodu malo dôjsť sa vyžadovala písomná forma kúpnej zmluvy zaregistrovanej štátnym

notárstvom, pretože účinky prevodu vlastníckeho práva nastali až samotnou registráciou. V danom
prípade nielenže kúpna zmluva zaregistrovaná štátnym notárstvom nebola, ale ani nebola vyhotovená
v písomnej forme v čase keď bol vlastníkom nehnuteľnosti J. F., avšak ani v čase, keď sa vlastníčkou
stala G. G., ktorá podľa tvrdení žalobkyne a aj jej manžela (svedka č. 1) mala mať o tomto prevode
vedomosť a práve s ňou mala žalobkyňa spolu s manželom o prevode rokovať. Tým, že žalobkyňa

netrvala na písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy, dostala sa do dôkaznej núdze, pričom skutočnosť
odkúpenia spornej nehnuteľnosti preukazovala iba svedeckou výpoveďou svojho manžela a poštovým
podacím lístkom. Tvrdenia žalobkyne a jej manžela (svedka č. 1) neboli rovnaké a zhodovali sa iba v
tom, že mala byť kupovaná práve sporná nehnuteľnosť, za ktorú bola uhradená kúpna cena 8.500,- Kčs.
Žalobkyňa pritom tvrdila, že spornú nehnuteľnosť kupovala výlučne iba ona od pôvodného vlastníka J.

F., o čom ako dôkaz úhrady kúpnej ceny predložila poštový podací lístok, kde úhrada bola vykonaná v
prospech H. G., teda nie v prospech vlastníka, ktorý v tom čase ešte žil, čo stranami sporu rozporované
nebolo.

12. Svedok č. 1, t. j. manžel žalobkyne okrem iného uviedol, že spornú nehnuteľnosť „dokupovali“, keď

začal kopať základy a vtedy on jednal s tetou (matkou žalovaného), pričom sa dohodli na kúpnej cene
8.500,- Kčs, ktoré finančné prostriedky jej mali byť zaslané prostredníctvom pošty. Kopať sa začalo až
po zaslaní finančných prostriedkov, o čom existuje aj doklad. Ak žalobkyňa tvrdí, že spornú nehnuteľnosť
kupovala výlučne iba ona, súdu potom nie je zrejmé, prečo na predmetnom podacom lístku bol ako
odosielateľ uvedený svedok č. 1, t. j. manžel žalobkyne a ako adresát nebol uvedený skutočný vlastník,

od ktorého ako žalobkyňa tvrdí, mala spornú nehnuteľnosť odkúpiť.

13. Žalovaný síce potvrdil, že manželia A. rokovali s jeho rodičmi, avšak popreli, že by sa tie rokovania
mali týkať spornej nehnuteľnosti, a ak sa jej aj týkali, tak sa malo jednať iba o možnosť nájmu spornej
nehnuteľnosti, s ktorou požiadavkou manželov A. rodičia žalovaného určite nesúhlasili. Takto predložený

listinný doklad preukazuje iba určitú úhradu vykonanú dokonca ani nie žalobkyňou, ale jej manželom a
dokonca ani nie vlastníkovi nehnuteľnosti (a ani nie jeho tete), ale zaťovi pôvodného vlastníka. Takýto
záver prijal súd napriek tomu, že v konaní neboli preukázané tvrdenia žalovaného o tom, že jeho právni
predchodcovia mali žalobkyni, resp. rodine A. odpredať časť pozemku evidovanú ako parc. č. 1616/2
stavebný pozemok, pretože tvrdenie žalovaného v tomto smere bolo jednoznačne vyvrátené vyjadrením

OÚ Levice, katastrálny odbor, podľa ktorého parcela č. 1616/2 - ostatné plochy o výmere 600 m2
zapísaná na LV č. XXX pre k. ú. T. X., bola na základe dohody o zriadení práva osobného užívania o
dňa 9.2.1988 pridelená bývalým MNV v Tlmačoch v prospech žalobkyne a jej manžela. Ak v konaní
nebolo preukázané vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného k parcele CKN č. 1616/2, tak
nebolo ani preukázané, že kúpna cena vyplatená v sume 8.50,- Kčs mala predstavovať práve kúpnu

cenu za parc. č. 1616/2. Zároveň pre potreby tohto konania nebolo potrebné ani skúmať, za čo vôbec
bolo uhradených 8.500,- Kčs, ak sa nejednalo o kúpnu cenu za CKN parc. č. 1616/2 a ani za CKN parc.
č. 1616/1 (sporná nehnuteľnosť).

14. Podanej žalobe nemohol súd vyhovieť ani napriek určitej modifikácii pôvodného tvrdenia žalobkyne

jej právnym zástupcom, ktorý uviedol, že žalobkyňa mala spornú nehnuteľnosť užívať sama najneskôr
odo dňa 22.5.1995, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o zrušení BSM. Tu sa stotožnil súd s
tvrdením žalovaného, že pokiaľ nebol preukázaný spôsob, akým mala u žalobkyne nastať oprávnená
držba, je nepodstatný čas, po ktorý bola žalobkyňa v domnení, že je oprávnenou držiteľkou. Ak byžalobkyňa vstúpila do zmluvného vzťahu spolu s manželom v apríli 1989, tak ku dňu zrušenia BSM
v máji 1995 sporná nehnuteľnosť nemohla byť manželmi A. vydržaná kvôli neuplynutiu 10-ročnej
vydržacej doby. Následne sporná nehnuteľnosť nemohla byť ani predmetom vyporiadania BSM, pretože

v rámci tohto konania môžu byť vyporiadané iba tie veci, ktoré ku dňu vyporiadania patrili do BSM,
čo v prípade manželov A. v prípade spornej nehnuteľnosti splnené nebolo. Žalobkyňa s najväčšou
pravdepodobnosťou mienila vstúpiť do zmluvného vzťahu spolu s manželom, čo vyplýva z výpovedí
obidvoch svedkov ako aj žalovaného. V konaní žalobkyňa netvrdila a ani nepreukazovala, že by na
úhradu kúpnej ceny použila výlučne iba svoje finančné prostriedky, t. j. že by do zmluvného vzťahu

mala s pôvodným vlastníkom vstúpiť výlučne len ona. Samotné presvedčenie držiteľa o tom, že je
dobromyseľný, nie je postačujúce na preukázanie dobromyseľnosti, ktorá musí vyplývať z konkrétneho
momentu, kedy a ako mal držiteľ vec nadobudnúť.

15. Na základe uvedeného súd prvej inštancie podanú žalobu pre neunesenie dôkazného bremena
zamietol, pričom poznamenal, že sa neodklonil od právnym zástupcom žalobkyne citovaného

rozhodnutia ÚS SR. Z predmetného nálezu nevyplýva, že automaticky akákoľvek držba zakladá
dobromyseľnosť. Keďže zákonná úprava platná v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy vyžadovala
písomnú formu zmluvy s jej následnou registráciou vtedajším štátnym notárstvom, čo v tomto prípade
splnené nebolo, tak prvoinštančný súd otázku dobromyseľnosti neposudzoval vo vzťahu k dodržaniu,
resp. k nedodržaniu tejto povinnosti. Z tohto nálezu ďalej vyplýva, že ak aj držiteľ nemá kúpnu zmluvu,

potom je rozhodujúce, či vôbec zaplatil za držanú vec, čo takisto v konaní preukázané nebolo. Aj napriek
tomu, že žalobkyňa spolu so svojím manželom bola vnútorne presvedčená, že sporná nehnuteľnosť
jej vlastnícky patrí, takýto právny záver nebolo možné prijať, pretože žalobkyňa nedodržala opatrnosť,
ktorú možno so zreteľom na okolnosti prípadu od nej rozumne požadovať a síce, že netrvala na
vypracovaní písomnej zmluvy, aj keď by v konečnom dôsledku nebola takáto zmluva registrovaná

štátnym notárstvom.

16. Pokiaľ nebol jednoznačne preukázaný spôsob nadobudnutia danej nehnuteľnosti, ako aj nebolo
preukázané tvrdenie žalobkyne v tom smere, že do zmluvného vzťahu s pôvodným vlastníkom mala
vstupovať výlučne iba ona, je podľa názoru súdu zbytočné sa zaoberať dobromyseľnosťou držiteľky

(žalobkyne). V konaní nebolo ani preukázané, že by manželia A. boli evidovaní ako užívatelia spornej
nehnuteľnosti, za ktorú neplatili ani daň z nehnuteľnosti.

17. Sporná nehnuteľnosť nemohla patriť ani do BSM, pretože ak by uplynula potrebná 10-ročná
premlčaciadoba,takbysatakstalovroku1999,t.j.4rokypoprávoplatnomskončeníkonaniaozrušenie

BSM manželov A.. Za stavu užívania spornej nehnuteľnosti obidvoma manželmi spoločne, pri splnení
podmienok vydržania, by túto nehnuteľnosť obidvaja manželia A. nadobudli, avšak iba ako podieloví
spoluvlastníci.

18. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu napadnutý

rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 29.11.2021 č. k. 15C/2/2020-196 zmeniť a rozhodnúť v
zmysle rozsahu žalobného petitu. Eventuálne navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

19. V úvode svojho odvolania poukázala na obsah ust. § 129 ods. 1 a § 134 ods. 1 a 2 OZ. Účelom

vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (uzn. NS SR z 1.3.2011, sp. zn.
5Cdo/30/2020). V danom prípade je nevyvrátiteľné, že žalobkyňa je nad všetky okolnosti dobromyseľná,
že tu titul je, pretože došlo ku kúpe spornej nehnuteľnosti, k zaplateniu kúpnej ceny a k odovzdaniu
predmetu kúpy do faktickej držby žalobkyne. Okrem spôsobilého predmetu a subjektu vydržania sú
základnými predpokladmi vydržania oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas

celej zákonom stanovenej doby. V tomto prípade sú splnené aj tieto ďalšie podmienky, pretože sporná
nehnuteľnosť je spôsobilým predmetom vydržania a držba je oprávnená, pokojná, nikým nerušená
po dobu dlhšiu ako 10 rokov. Výsledkom splnenia všetkých zákonom požadovaných predpokladov
do vydržania je získanie vlastníckeho práva k veci vydržiteľom a to okamihom uplynutia vydržacej
doby. Vzhľadom k tomu, že tento právny následok nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu

konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu Rozhodnutie súdu vydané na základe určovacej žaloby
vydržiteľa (podľa § 137 písm. e/ CSP) o tom, že vydržiteľ nadobudol vlastnícke právo vydržaním, má
povahu deklaratórneho rozhodnutia.20. Poukazujúc na hore uvedený skutkový stav, preukazujúc týmto naliehavý právny záujem v zmysle
§ 137 písm. c/ CSP a zosúladenie formálneho vlastníctva s vlastníctvom faktickým, žiadala, aby súd s
poukazom na ust. § 134 OZ rozhodol podľa žalobného petitu. Predmetnú nehnuteľnosť od roku 1989

žalobkyňa pokojne a nikým nerušene užíva, s tým, že jej vlastnícke právo bolo viac ako 30 rokov v
plnom rozsahu všeobecne rešpektované. Nie je správny záver súdu, že v predmetnej žalobe nie je
výlučne aktívne legitimovaná. Rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 18.4.1995 č. k. 10C/109/95-7,
právoplatnýmdňa22.5.1995bolozrušenéjejBSMsmanželomS.A.,nar.XX.X.XXXX.Poprávoplatnosti
tohto rozsudku, t. j. od 22.5.1995 došlo medzi nimi ako manželmi k vyporiadaniu BSM tým spôsobom, že

sa stala výlučnou vlastníčkou všetkých nehnuteľností patriacich do BSM, vrátane spornej nehnuteľnosti
v oprávnenom domnení, že jej patrí. Takto predmetnú nehnuteľnosť výlučne samostatne užívala ako
vlastnú najneskôr od 23.5.1995, pričom 23.5.2005 uplynula 10-ročná lehota spojená s následným
vydržaním vlastníckeho práva. Týmto je daná jej aktívna výlučná vecná legitimácia. Vypočutí svedkovia
č. 1 a č. 2 nijakým spôsobom nenamietali jej pokojnú a nerušenú držbu, čo nenamietal ani žalovaný.

21. Pokiaľ ide o zaplatenie kúpnej ceny, tak adresát platby H. G. bol iba platobným miestom, pretože
vlastník bol osobou v pokročilom veku. Tento spôsob platby bol realizovaný aj preto, aby vlastník osobne
nemusel peniaze ísť vyzdvihnúť na poštu. Súd prvej inštancie opierajúc sa o svoje nesprávne zistenia
nezaoberal sa oprávnenosťou držby. V tomto smere napadnutý rozsudok nie je preskúmateľný.

22. Okresný súd Levice nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne vec právne posúdil, čo vyústilo k
vydaniu nesprávneho rozhodnutia vo veci samej. Súd pri nezaoberaní sa podmienkami oprávnenosti
držby žalobkyne a následne aj vydržania vlastníckeho práva spôsobil, že napadnutý rozsudok je
prakticky v tomto rozsahu nepreskúmateľný.

23. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

24. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie v danej prejednávanej
veci bolo podané oprávneným subjektom v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Následne odvolací súd dospel k
záveru, že podané odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, a preto rozhodol o ňom tak, ako to uviedol vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo, a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (účinného
od 1.1.1992).

Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu

troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

26. Odvolací súd v tomto odvolacom konaní pri viazaní svojou zákonnou povinnosťou skúmať, či
odvolaním zo strany žalobkyne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nebol vydaný v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád zakotvených v ust. § 389 ods. 1 CSP, dospel k tomu záveru,
že napadnutý rozsudok ani jednou z procesných vád obsiahnutých v ust. § 389 ods. 1 CSP netrpí,a preto ho ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkazuje na
rozsah a predovšetkým obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods.
2 CSP). Ako vecne správny (podľa § 387 ods. 1 CSP) bol potvrdený aj súvisiaci výrok o náhrade trov

prvoinštančného konania.

27. Súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodovaním o uplatnenom žalobnom nároku žalobkyne sa
dostatočným a právne relevantným spôsobom vysporiadal s dostatkom naliehavého právneho záujmu
žalobkyne na ňou požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c/ CSP. Takisto aj súdom prvej inštancie

zistený skutkový stav je potrebné vyhodnotiť za dostatočný s následným správnym právnym posúdením
podľa odcitovaných ustanovení všeobecného hmotnoprávneho predpisu (OZ) v rámci bodov 14. až
18. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o proces vyhodnotenia dôkazov vykonaných pred
prvoinštančným súdom, tak tento plne korešponduje s obsahom ust. § 191 ods. 1 CSP, t. j., že vykonané
dôkazy posudzoval súd jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, rešpektujúc pritom všetko, čo vyšlo
počas konania najavo.

28. Na margo správnosti napadnutého rozsudku je potrebné uviesť, že odvolací súd sa stotožňuje s
konštatovaním prvoinštančného súdu v tom smere, že žalobkyni sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno,
abypreukázalauzatvoreniekúpnejzmluvypreukazujúcejzaplateniekúpnejceny.Právetakútozmluvuje
potom možné považovať za právny titul, od existencie ktorého môže držiteľ odvodzovať dobromyseľnosť

svojej držby počas plynutia celej 10-ročnej vydržacej doby, čo v danom prípade na strane žalobkyne nie
je možné konštatovať. Aj pri rešpektovaní presvedčenia na strane žalobkyne, že s porná nehnuteľnosť
jej vlastnícky patrí, takýto záver postráda právnu relevanciu, keďže žalobkyňa vzhľadom na špecifiká
prejednávanej veci nedodržala taký stupeň opatrnosti, ktorý bol možný od nej rozumne požadovať.
Konkrétne išlo o to, že v čase údajného vlastníckeho prevodu spornej nehnuteľnosti, t. j. v roku 1989

zákon predpisoval uzatvorenie kúpnej zmluvy v písomnej forme s následnou registráciou takejto zmluvy
príslušným štátnym notárstvom. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti obsah rozhodnutia NS
SRzodňa30.11.2022sp.zn.4Cdo/274/2020,zktoréhojemožnépredanúprejednávanúvecvyvodiťten
profilujúci právny záver, podľa ktorého ak sa držiteľ chopil držby sporného pozemku na základe zmluvy
neregistrovanej štátnym notárstvom v dobe, keď zákon takúto registráciu vyžadoval, tak držiteľ nemohol

byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tohto pozemku. Vychádzajúc z
uvedeného a najmä s prihliadnutím na špecifiká tohto prípadu je potrebné brať na zreteľ tú skutočnosť,
že žalobkyni sa v konaní nepodarilo uniesť nielen dôkazné bremeno ohľadom uzatvorenia kúpnej zmluvy
s vlastníkom sporného pozemku, ale taktiež nemohla uniesť ani dôkazné bremeno ohľadom registrácie
danej zmluvy príslušným štátnym notárstvom, pretože existencia zmluvy v písomnej forme preukázaná

nebola.

29. V kontexte uvedeného je potrebné uviesť, že žalobkyňa v dôsledku nepreukázania kúpy sporného
pozemku a ani nepreukázania registrácie kúpnej zmluvy v písomnej forme príslušným štátnym
notárstvom nebola v súvislosti so vstupom do držby dobromyseľná. Pokiaľ ide o posudzovanie

dobromyseľnosti žalobkyne v súvislosti so vstupom do držby, tak v tomto smere je potrebné sa zaoberať
jednak titulom nadobudnutia nehnuteľnosti, t. j. jej kúpou, ale aj následnou registráciou kúpnej zmluvy
štátnym notárstvom, ak zmluva bola uzatvorená v čase, keď zákon túto registráciu vyžadoval. To, že
súd prvej inštancie v rámci bodu 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku dobromyseľnosť žalobkyne
v súvislosti s jej vstupom posudzoval iba s poukazom na aspekt preukázania zaplatenia kúpnej ceny a

nie aj s poukazom na aspekt registrácie kúpnej zmluvy štátnym notárstvom, nedopustil sa tým takého
nesprávneho právneho posúdenia, ktoré by malo vplyv na správnosť vyhláseného rozsudku vo veci
samej.

30. S prihliadnutím na tieto dôvody, odvolací súd o podanom odvolaní žalobkyne ako o nedôvodnom s

poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

31. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP s tým, že ich náhradu úspešnému žalovanému v tomto konaní nepriznal, pretože
mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.

32. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).