Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 14, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/433/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307203378
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4307203378.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Grösslingova
4 , Bratislava, proti povinnému: K. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, o vymoženie sumy 288,29 eura, o
odvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduLeviceč.k.11Er/153/2007-18zodňa29.03.2012
a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

1. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č.k. 11Er/153/2007-18 zo dňa 29.03.2012 p o t v
r d z u j e.

2. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,

exekučné konanie zastavil a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnej exekútorke JUDr. Alene
Szalayovej trovy exekúcie v sume 52,32 eura.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 35, § 37, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, článok 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 3 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98
zo dňa 27.06.2000 U. W. N. SA proti P. M. D., rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa

26.10.2006 N. M. M. R. proti R. M. M. A. bod 38, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo
dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. Proti N. A. W. bod 40, 43, rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-40/08 zo dňa 06.10.2009 Q. E. A. proti R. P. G..

Súd prvého stupňa uviedol, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáha vykonania exekúcie na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, pričom rozhodcovská
doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Konštatoval, že dojednanie
rozhodcovskej doložky je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná. Dodal,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Mal
za preukázané, že aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsahpredmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha
zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju ako celok odmietnuť. Súd
prvého stupňa ďalej uviedol, že obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a

preto bol na pochybách, či si bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Dodal, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie v rozpore s
dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Uviedol
ďalej, že z exekučného titulu nie je možné zistiť z akých zložiek pozostáva istina, poplatok za jeho
poskytnutie. Na základe uvedeného preto exekučné konanie zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 14, § 15 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov tak, že uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke
náhradu trov exekúcie v sume 52,32 eura.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,

nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do takej
situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Exekučný súd je oprávnený v zmysle ust. §
45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je
v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Oprávnený

je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery
z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Zároveň poukázal na tú
skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie

týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok
uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa povinný zaviazal
uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu
1,99 eura (60,-- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že súd
v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na

základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody
navyhlásenieexekúciezaneprípustnú.Dodal,žeodvydaniaexekučnéhotituluaniodvydaniapoverenia
na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

K návrhu na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
zo dňa 26.07.2012 uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je
adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola
smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné z dôvodu právnej istoty
aplikovať slovenskú právnu úpravu, pretože samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho
základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom. Namietal, že
ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách v kapitole 15., zväzok 2 str. 288 až 293 „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ je nesprávne, pričom poukázal aj na vybrané

ostatné jazykové znenia smernice, z ktorých vyplýva niečo iné. Dodal, že je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samostatného predpisu. Tvrdil, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Zastal názor, že v danom prípade je nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu
dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazomna nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51
ods.1 Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe §109 ods.1 písm. c) OSP a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne

otázky v nasledujúcom znení: 1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 smernice Rady vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2, V prípade zápornej odpovedi, je možné ust. písm.
q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským

súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o
zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou

v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3,
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikuje vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 12.03.2007, kedy bol

súdnej exekútorke doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu -
Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR6427/06 zo dňa 27.11.2006, ktorý
nadobudol právoplatnosť 08.01.2007 a vykonateľnosť 11.01.2007. Dňa 29.03.2007 súd prvého stupňa
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Následne súd prvého stupňa obsadený
vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských

komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia

činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver
plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku
a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého

vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané

exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak

zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods.1 písm. b) alebo c).

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh

a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu z ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §

57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu
so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti
exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené
zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1
písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,

ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Vydaniepovereniana
vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na

takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať
na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere
č. XXXXXXX zo dňa 05.05.2006, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov

povinnému vo forme úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej
kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Tento v potrebnom rozsahu
vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto i správne právne

posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc
postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia
súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na

ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09.02.2012 sp. zn.
3Cdo/122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého, pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej

rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21.03.2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z ust.
§ 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.01.2012sp. zn. 2Cdo/5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa
23.11.2011 č.k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého, okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného

konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa
05.05.2006 uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné

podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej

republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou,
keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná

a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú
preto namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo
veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber
vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako
celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda

aj rozhodcovskému konaniu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je
neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,jenesporné,žerozhodcovskýrozsudokakocelokbolvydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe, ktorého
by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie

domáhať.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že

požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu

Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť

zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci N. M. M. R. proti R. M. M. SL (C-168/05), vo veci U. W.

N. a A. N. (C 240/98 až C 244/98) a vo veci Pohotovosť (C-76/10) je možné konštatovať, že Judikatúra
súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru,
že takáto podmienka je nekalá, je povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z tohovyplývajú z vnútroštátneho práva. Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej
republiky zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi

nie je preto možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru,
že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda

na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou

otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.