Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, July 25, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 9C/235/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112243097
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Hadrbulcová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1112243097.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci žalobcu: N.

F., narodený XX.XX.XXXX, bytom D. X, Š., zastúpený advokátkou Mgr. Zuzanou Gálikovou, Advokátska
kancelária, Farská č. 33, Nitra, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 5 899,47 eur v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 49 550.- eur v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku uplatneného nároku súd žalobu zamieta.
IV. Žiadna z strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 21.12.2012 domáhal proti
žalovanej náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 a § 8 ods. 5 písm. b/
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci . Žalobca za
nezákonné rozhodnutie v zmysle citovaných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci považoval rozhodnutie o väzbe, tzn. Uznesenie Okresného súdu Nitra zo
dňa 24.10.2005, sp. zn.: 6Tp/201/2005, právoplatné vo vzťahu k žalobcovi dňa 3.11.2005. Zároveň

sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 Zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci . Uviedol, že trestné
stíhanie žalobcu ako obvineného trvalo 6 a pol roka (odo dňa 22.10.2005 do dňa 1.12.2011), z toho 33
mesiacov (odo dňa 25.10.2005 do dňa 1.7.2008) strávil žalobca vo väzbe. Vzhľadom na skutočnosť,
že následne bol oslobodzujúcim rozsudkom spod obžaloby oslobodený, možno konštatovať, že
protiprávny stav sa v danom prípade svojim časovým vymedzením zhoduje s dobou trvania trestného
stíhania žalobcu (protiprávny stav trval 6 a pol roka). Doba trvania protiprávneho stavu bola v danom

prípade zapríčinená nesprávnym úradným postupom spočívajúcim najmä v zásahu do práva na osobnú
slobodu garantovaného každému jednotlivcovi článkom 17 ods. 1 ústavy, pričom do tohto práva
žalobcu bolo zasiahnuté rozhodnutím o väzbe a následným vzatím do väzby, ako aj nehospodárnosťou
a neefektívnosťou pri vykonávaním úkonov v rámci trestného konania zo strany vecne a miestne
príslušného súdu . Žalobca si v zmysle § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uplatnil nárok na náhradu
škody v celkovej výške 17.615,78 eur, a to: sumu vo výške 8.351,37 eur titulom ušlej mzdy za obdobie,
kedy bol vo väzbe a sumu vo výške 9.264,41 eur titulom náhrady trov obhajoby vynaložených žalobcom

v súvislosti s predmetným trestným konaním. Ďalej si uplatnil v zmysle § 17 ods. 2/ Zák. č. 514/2003 Z.z.
aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 182 566,55 eur z dôvodu, že nepriaznivým dôsledkom
trestného konania vedeného voči žalobcovi ako obžalovanému bolo je poškodenie jeho dobrého mena
a povesti, a to nielen v okruhu rodiny a známych, ktorí sa v dôsledku predmetného trestného stíhaniaod žalobcu dištancujú. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná trestná kauza bola medializovaná, došlo
k poškodeniu dobrého mena a povesti žalobcu aj celospoločenský. Žalobca žije malom meste, kde sa
obyvatelia navzájom poznajú, pričom táto skutočnosť negatívne ovplyvňuje jeho každodenný život, ako

aj každodenný život jeho rodiny a blízkych.
2. Žalovaná žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Poukázala na skutočnosť,
že žalobca pri uplatnených nárokoch nešpecifikoval právny titul, na základe ktorého si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje. Žalovaná namietala, že žalobca jednoznačne nešpecifikoval titul
uplatneného nároku, ktorým podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. môže byť: a) nezákonné rozhodnutie,

b) nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, c) rozhodnutie o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, alebo d) nesprávny úradný postup. Uviedla, že ak
žalobcajednoznačneanepochybnenešpecifikujeprikaždomuplatnenomnárokutitul,resp.zásahpodľa
§ 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v príčinnej súvislosti s ktorým mala škoda, resp. nemajetková ujma
vzniknúť. Na pojednávaní pred súdom konanom dňa 8.10.2015 žalovaná vzniesla námietku premlčania
vo vzťahu k žalobcom uplatnenej náhrade škody v časti v ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody

z titulu nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 22.10.2015 ČVS PPZ 93/
BOK-Z-1/2005 z dôvodu, že premlčacia lehota začala plynúť 1.12.2011 ,kedy nadobudol právoplatnosť
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 1T 50/2007 zo dňa 1.12.2011. Premlčacia lehota uplynula
1.6.2015 a tento nárok si žalobca uplatnil až 18.6.2015 na pojednávaní pred súdom.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, výsluchom svedkov V. F., Z. F.,

O. F.G., M. G., obsahom listinných dôkazov : oznámením o ukončení pracovného pomeru zo dňa
28.10.2005, pracovnou zmluvou zo dňa 1.10.2005, potvrdením o príjmoch žalobcu za rok 2005,
žiadosťouopredbežnéprerokovanienárokupoškodenéhozodňa12.6.2012,obsahomspisuOkresného
súdu Trnava sp. zn. 1 T 50/2007 a ďalšími listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav:
Uznesením vyšetrovateľky PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Odbor Západ, Trnava, zo dňa

22.10.2005, sp. zn.: ČVS: PPZ-93/BOK-Z-1-2005, bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin
vraždy podľa ustanovenia § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1, 2 písm. i) TZ účinného do 31.12.2005 v štádiu
prípravy formou účastníctva podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. c) TZ účinného do 31.12.2005 a
pre trestný čin neoprávneného použitia cudzieho motorového vozidla podľa ustanovenia § 249a ods.
1,2 TZ účinného do 31.12.2005. Žalobca bol uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 24.10.2005

sp. zn. 6Tp/201/2005, právoplatným vo vzťahu k žalobcovi dňa 3.11.2005, z dôvodov uvedených v
ustanovení § 67 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 TP účinného do 31.12.2005 vzatý do väzby, pričom väzba
sa v zmysle uvedeného uznesenia Okresného súdu Nitra začala od doby, kedy bola žalobcovi ako
obvinenému obmedzená osobná sloboda, t. j. odo dňa 21.10.2005 od 22.30 hod., pričom väzba mala byť
vykonaná v Ústave na výkon väzby Nitra. Uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 24.4.2008, sp. zn.:

1 T/50/2007-2127, právoplatným dňa 1.7.2008, bol žalobca prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom
Krajského súdu Tmava zo dňa 1.12.2011, sp. zn.: 6To/64/2011-2S49, právoplatným dňa 1.12.2011 bol
žalobca oslobodený spod obžaloby Krajského prokurátora v Nitre, sp. zn.: lKv/85/2005 zo dňa 5.9.2006.
Žalobca prostredníctvom svojho advokáta listom zo dňa 12.6.2012 požiadal žalovanú o predbežné
prerokovanie nároku poškodeného vzhľadom na ujmu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím o

väzbe.
4. Žalobca na pojednávaní pred súdom konanom dňa 18.6.2015 vzal podanú žalobu v časti o zaplatenie
náhrady škody v časti uplatnených trov právneho zastúpenia vo výške 3 377,89 späť, žiadal v tejto
časti žiadal konanie zastaviť . Súd uznesením zo dňa 25.6.2015 č.k. 9 C 235/2012-118 konanie v časti
návrhu o náhradu škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia vo výške 3 377,89 eur zastavil.

5. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Vykonaným dokazovaním súd zistil, že uznesením vyšetrovateľky PZ, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, Odbor Západ, Trnava, sp. zn.: ČVS: PPZ-93/BOK-Z-1-2005 zo dňa 22.10.2005, bolo
žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa ust. § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1, 2 písm.
i) Tr. zák. v štádiu prípravy formou účastníctva podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a

pre trestný čin neoprávneného použitia cudzieho motorového vozidla podľa ustanovenia § 249a ods.
1 a 2 Tr. zák. (všetko podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005). Žalobca bol uznesením
Okresného súdu v Nitre sp. zn. 6Tp 201/2005 zo dňa 24.10.2005, právoplatným dňa 03.11.2005, z
dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 Tr. por. účinného do 31.12.2005
vzatý do väzby, pričom väzba sa v zmysle uvedeného uznesenia Okresného súdu Nitra začala od

doby, kedy bola žalobcovi ako obvinenému obmedzená osobná sloboda, t. j. odo dňa 21.10.2005 od
22.30 hod., a mala byť vykonaná v Ústave na výkon väzby Nitra. Uznesením Okresného súdu Trnava
sp. zn. 1T 50/2007-2127 zo dňa 24.04.2008, právoplatným dňa 01.07.2008, bol žalobca prepustený z
väzby na slobodu. Rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To 64/2011-2849 zo dňa 01.12.2011,právoplatným dňa 01.12.2011, bol žalobca oslobodený spod obžaloby Krajského prokurátora v Nitre sp.
zn. 1Kv 85/2005 zo dňa 05.09.2006. Žalobca prostredníctvom svojho advokáta listom zo dňa 12.06.2012
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku poškodeného vzhľadom na ujmu spôsobenú

mu nezákonným rozhodnutím o väzbe. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca sa na základe vyššie
uvedených skutočností domáhal podľa ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrady škody vo výške
8.351,37 eur titulom ušlej mzdy za obdobie kedy bol vo väzbe, a sumy 9.264,41 eur titulom náhrady
trov obhajoby ním vynaložených v súvislosti s predmetným trestným konaním. Žiadal tiež žalovaného
zaviazať na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 182.566,55 eur (§ 17 ods. 2). Súd uviedol, že žalobca

v žalobe považoval za nezákonné rozhodnutie o väzbe, pričom náhrady nemajetkovej ujmy sa domáhal
aj s poukazom na nesprávny úradný postup, ktorý spočíval v trvaní protiprávneho stavu šesť a pol roka
(teda v nehospodárnosti a neefektívnosti pri vykonávaní úkonov v trestnom konaní zo strany súdu) a
v zásahu do jeho práva na osobnú slobodu vzatím do väzby. Skonštatoval, že žalovaný so žalobou
nesúhlasil, keď poukázal na to, že žalobca nešpecifikoval pri jednotlivých nárokoch právny titul, na
základe ktorého si uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy, teda v príčinnej súvislosti s ktorým

mu mala škoda, resp. nemajetková ujma vzniknúť. Žalovaný vzniesol na pojednávaní dňa 08.10.2015
námietkupremlčaniavovzťahukžalobcomuplatnenejnáhradyškodyvčasti,vktorejsažalobcanáhrady
škody domáha titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: PPZ93/BOK-
Z-1/2005 zo dňa 22.10.2015, keď zastával názor, že tento nárok je premlčaný, keďže si ho žalobca
uplatnil až na pojednávaní pred súdom dňa 18.06.2015. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1, §

4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7, § 9 ods. 1, 2, 3 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná.
6. Ohľadom žalobcom uplatneného nároku na náhradu ušlej mzdy za obdobie väzby vo výške 8.351,37
eur uviedol, že žalobca ho preukazoval pracovnou zmluvou so spol. GLOBTRANS, s.r.o. zo dňa

01.09.2005, z ktorej zistil, že v nej bol dohodnutý deň nástupu žalobcu do práce dňa 01.09.2005,
skúšobná doba tri mesiace a mzda vo výške minimálnej mzdy. Žalobca bol vzatý do väzby dňa
21.10.2005 a z väzby prepustený dňa 01.07.2008, a za toto obdobie si uplatnil právo na náhradu
ušlej mzdy. Skonštatoval, že žalobca predložil ako listinný dôkaz Oznámenie o ukončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe, podľa ktorého jeho pracovný pomer, ktorý vznikol na základe pracovnej

zmluvy zo dňa 01.09.2005 skončil zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe dňa 31.10.2005. Z
uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že i keby žalobca nebol vo väzbe, jeho majetok by sa
nezväčšil o mzdu za obdobie až do 01.07.2008, keďže už dňa 31.10.2005 sa jeho pracovný pomer
skončil. Vyhodnotil, že i v prípade ak by žalobca nebol vzatý do väzby, je možné vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu predpokladať rozmnoženie majetku len o mzdu za obdobie trvania pracovného

pomeru, teda od 21.10.2005 do 31.10.2005. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu trov
obhajoby uviedol, že výška tejto náhrady bola stanovená ako súčet čiastkových odmien za vykonané
úkony právnej služby uhradených žalobcom jeho obhajcovi v trestnom konaní. Na základe vykonaného
dokazovania výsluchom svedkov, a to manželky žalobcu a sestry žalobcu, nemal za preukázané
zmenšenie majetku žalobcu, resp. mal za preukázané, že najmenej v časti sa úhradou trov obhajoby

majetok žalobcu nezmenšil, keďže ich uhradila v časti rodina žalobcu, hlavne jeho otec. Z vyššie
uvedených dôvodov žalobou uplatnený nárok na náhradu ušlej mzdy za obdobie väzby a nárok na
náhradu trov obhajoby zamietol.
7. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 182.566,55 eur vyhodnotil, že žalobca
vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. Zdôraznil, že možnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

prichádza do úvahy len vtedy, keď vzhľadom na spôsobenú ujmu iba samotné konštatovanie porušenia
právaniejedostatočnýmzadosťučinenímaujmuniejemožnéuspokojiťinak.Uviedol,žesplnenietýchto
podmienok žalobca nepreukázal, keďže súd nemôže brať ohľad na ujmu, ktorá vznikla jeho blízkym
osobám a nevznikla priamo žalobcovi a dotkla sa ho len sprostredkovane, a preto priama príčinná
súvislosť tejto ujmy s namietanými postupmi orgánov štátu nie je daná. Ak žalobca tvrdil a preukazoval

medializáciu v jeho trestnej veci, mal za to, že táto bola realizovaná v súlade so zákonom, pričom
ak články informujúce o jeho trestnom stíhaní boli napísané jednostranne, nekriticky a nerešpektujúc
prezumpciu neviny, táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na zodpovednosť štátu. V tejto súvislosti
poukázal aj na to, že žalobca bol v článku označený ako N. F.. zo Šale, pričom svedkovia O. F. (Z. Ž.) V.
M. G. nedokázali menovať žiadnu osobu, ktorá bola trestne stíhaná spolu so žalobcom napriek tvrdeniu

žalobcu i svedkov, že Šaľa je malé mesto, a že informácia o trestnom stíhaní žalobcu sa rýchlo šírila.
Uviedol, že i ďalšie osoby, ktoré boli obvinené spolu so žalobcom, boli zo Šale, a svedkovia ich napriek
tomu nepoznali, hoci je možné rozumne predpokladať, že ako osoby blízke žalobcovi venovali trestnému
stíhaniu osobitnú pozornosť. Z uvedeného vyhodnotil, že tvrdenia o tom, že informácia o trestnomstíhaní sa rozšírila po celej Šali, nemôže byť pravdivá a je zavadzajúca, keďže informácia o trestnom
stíhaní iných osôb pochádzajúcich zo Šale sa k osobám poznajúcim žalobcu nedostala. Skonštatoval,
že výsluchom M. G. bolo preukázané, že menovaný nevnímal žalobcu v dôsledku trestného stíhania a

väzby negatívne, pričom sa tiež vyjadril, že neveril, že by žalobca niečo také spáchal.
8. Súd prevej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcu v civilnom procese zaťažuje
povinnosť tvrdenia, ktorá v rámci konania o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. zahŕňa označenie titulu (zásahu) podľa § 3 ods. 1 cit. zákona, v súvislosti s
ktorým mu mala byť škoda, resp. nemajetková ujma spôsobená. Skonštatoval, že v posudzovanej

veci žalobca titul uplatnených nárokov jednoznačne nešpecifikoval, čo samé o sebe vylučuje možnosť
úspešného preukázania splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. V tejto súvislosti a
na námietku premlčania vznesenú žalovaným zdôraznil, že žalobca až na pojednávaní dňa 18.06.2015
jednoznačne uviedol, že si právo uplatňuje v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a v súvislosti
s uznesením o vzatí do väzby. S poukazom na to, že žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený
dňa 01.12.2011, vyhodnotil, že trojročná premlčacia doba predĺžená o 6 mesiacov predbežného

prerokovania uplynula dňa 01.6.2015. Dospel potom k záveru, že žalobca právo uplatnil po uplynutí
premlčacej doby. Záverom uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody aj z titulu nesprávneho
úradného postupu súdu poukazujúc na to, že obžaloba bola podaná dňa 05.09.2003 a trestné konanie
bolo právoplatne ukončené dňa 1.12.2012, z čoho je zrejmé, že trestné konanie prebiehalo pred súdom
viac ako 5 rokov, pričom napr. v roku 2009 nebol vo veci samej zo strany súdu vykonaný žiaden úkon. V

tejto súvislosti vyhodnotil, že súd v konaní o nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. nemôže posudzovať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska nesprávneho
úradného postupu, keďže nemôže zasahovať do trestného konania a do výkonu pôsobnosti orgánov
činných v trestnom konaní. Neprináleží mu preto hodnotiť dôkazy vykonané v trestnom konaní ani
včasnosť ich vykonania. Zdôraznil, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo

súd v občiansko-súdnom konaní, aby posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska
rýchlosti a účelnosti trestného konania. Z týchto dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže
mu žiadne trovy nevznikli.
9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

alebo zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie
o premlčaní jeho nároku, keď tento záver považoval za založený na nesprávnom právnom posúdení
veci. Zdôraznil, že žalobu podal včas a uviedol v nej všetky podstatné okolnosti, na základe ktorých
sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom štátneho orgánu, svoj nárok riadne špecifikoval a vyčíslil a v navrhovanom petite

uviedol, čoho sa domáha. V tejto súvislosti s poukazom na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo
196/2009 uviedol, že nebol povinný svoj nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou
súdu. Súdu prvej inštancie vytkol, že si osvojil argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdil, že neoznačil
titul uplatnených nárokov, teda či mala byť škoda, resp. nemajetková ujma spôsobená nezákonným
rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom, hoci z predbežného

prerokovania nároku na náhradu škody a z priebehu konania pred súdom vyplýva opak (poukázal na
pasážepredbežnéhoprerokovaniaažaloby).Zdôraznil,žezneniezákonač.514/2003Z.z.účinnévčase
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a v čase podania žaloby nestanovovalo náležitosti
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a až novelou zák. č. 412/2012 bolo zavedené, že zo žiadosti
musí vyplývať titul, z ktorého sa žiadateľ domáha nároku na náhradu škody, a že na súde môže

poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z totožného
titulu. Právny názor súdu prvej inštancie, že jeho nárok je premlčaný, je preto nesprávny. Poukázal tiež
na to, že hoci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku priamo nevyslovil absenciu splnenia niektorej
z podmienok objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi štátu podľa zák. č. 514/2003
Z.z., dospel k záveru, že v časti nároku na náhradu ušlej mzdy a náhradu škody spočívajúcej v trovách

obhajoby neboli tieto nároky preukázané, a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy skonštatoval
absenciu priamej príčinnej súvislosti ujmy s namietanými rozhodnutiami a postupmi súdu. Vo vzťahu
k nároku na náhradu ušlej mzdy zopakoval, že preukázal, že v čase bezprostredne predchádzajúcom
začatiu výkonu väzby (21.10.2005) bol v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy so spol.
GLOBTRANS, s.r.o. uzavretej na dobu neurčitú, a preukázal aj výšku svojho príjmu. Mal za to, že

napriek tomu, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav v tejto časti, nesprávne ho právne
vyhodnotil, keďže na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. by malo stačiť preukázanie majetkovej
ujmy, ktorá by nenastala, ak by nebol postihnutý neoprávneným zásahom orgánu verejnej moci, pričom
v posudzovanej veci je jeho škoda vo vzťahu príčinnej súvislosti s rozhodnutím o obmedzení jehoosobnej slobody, a teda je splnený zákonný predpoklad na jej priznanie. Nesúhlasil ani so zamietnutím
jeho nároku na náhradu trov obhajoby, keďže záver súdu prvej inštancie o tom, že zmenšenie jeho
majetku nebolo preukázané, nakoľko trovy obhajoby uhradila "v časti rodina žalobcu (hlavne jeho otec)"

nemá podľa jeho názoru oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď
jeho manželky, ktorá uviedla, že ona zaplatila z úspor rodiny obhajcom sumu uvedenú v žalobe a
vydokladovanú listinnými dôkazmi. Uviedol, že súd prvej inštancie sa s výpoveďou jeho manželky v
odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal. Pripomenul, že v čase, keď bola uhrádzaná väčšina trov
obhajoby, bol vo väzbe, z čoho je zrejmé, že trovy nemohol uhrádzať sám, ale že ich v jeho mene

uhrádzali rodinní príslušníci, teda manželka z peňazí patriacich do BSM. Poukázal tiež na to, že z
pripojeného trestného spisu je zrejmé, že advokát JUDr. Eduard Jurovatý bol v trestnom konaní jeho
obhajcom a vykonával v jeho mene právne úkony. Mal potom za to, že uniesol dôkazné bremeno a
štát by mal za jeho škodu zodpovedať. Namietal tiež záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy, ako aj názor, že v jeho sfére ujma nevznikla a vznikla len vo sfére jeho blízkych osôb.
V tejto súvislosti opätovne zdôraznil skutkový stav veci a skutočnosť, že bol 33 mesiacov vo väzbe a

následne bol spod obžaloby oslobodený. Mal za to, že súd mu mal uplatňovanú náhradu nemajetkovej
ujmy priznať s poukazom na čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uviedol, že trestné stíhanie a jeho pobyt vo väzbe ho zasiahol a mal negatívny dopad na jeho život,
pričom podľa ustálenej súdnej praxe je potrebné vychádzať z toho, že už samotné držanie vo väzbe
má negatívne dopady na slobodu pohybu, právo na súkromie a výkon väzby sám osebe spôsobuje

ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje útrapy, stres, neistotu,
úzkostlivé stavy a podobne. Zdôraznil, že pobyt vo väzbe mu znemožnil kontakt s rodinnými príslušníkmi
a okolím, a teda došlo k závažnému porušeniu jeho práva na rodinný život, profesijný život a došlo tiež k
zásahu do jeho povesti a osobnej slobody. Mal za to, že jeho žaloba je dôvodná, a že súd prvej inštancie
bezdôvodne poprel jeho právo na náhradu uplatnenej škody, hoci štát nesie objektívnu zodpovednosť za

postup orgánov činných v trestnom konaní a tejto sa nemôže zbaviť. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu
nevyjadrila.
10. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 28.2.2018 č.k. 4Co/332/2016-150 , ktorý bol viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné z časti. Podľa

ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
časti zamietnutia žaloby o náhradu ušlej mzdy vo výške 8.338,42 eur za obdobie od 01.11.2005 do
01.07.2008 ako vecne správny, potvrdil. Vo zvyšnej zamietajúcej časti (ako i v závislej časti o trovách
konania) napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11. Odvolací súd nepovažoval za sporné skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného

súdom prvej inštancie, a to, že uznesením vyšetrovateľa PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,
Odbor Trnava západ, sp. zn.: ČVS: PPZ-93/BOK-Z-1-2005 zo dňa 22.10.2005, bolo žalobcovi vznesené
obvinenie pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy formou účastníctva a pre trestný čin neoprávneného
použitia cudzieho motorového vozidla podľa vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona účinného
do 31.12.2005. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca bol uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn.

6Tp 201/2005 zo dňa 24.10.2005, právoplatným dňa 03.11.2005, z dôvodov uvedených v ustanovení §
67ods.1písm.b),c),ods.2Tr.por.účinnéhodo31.12.2005vzatýdoväzby,pričomvoväzbebolododňa
21.10.2005 do 01.07.2008 (teda viac ako dva roky a osem mesiacov), kedy bol uznesením Okresného
súdu Trnava sp. zn. 1T 50/2007-2127 zo dňa 24.04.2008, právoplatným dňa 01.07.2008, prepustený
z väzby na slobodu. Rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To 64/2011-2849 zo dňa 01.12.2011,

právoplatným dňa 01.12.2011, bol žalobca oslobodený spod obžaloby Krajského prokurátora v Nitre sp.
zn. 1Kv 85/2005 zo dňa 05.09.2006, a to z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol stíhaný a obžalovaný, nie je
trestným činom (§ 285 písm. b) Tr. por.). V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca požiadal žalovaného
o predbežné prerokovanie nároku, a že žalovaný žalobcu neodškodnil.
12. Zo žaloby a z predloženého spisu vyplýva, že žalobca sa od žalovaného domáha podľa zákona

č. 514/2003 Z.z. náhrady škody, spočívajúcej v ušlej mzde, o ktorú prišiel počas obdobia stráveného
vo väzbe (vo výške 8.351,37 eur), ďalej náhrady trov jeho obhajoby v trestnom konaní (vo výške
5.886,52 eur), a náhrady nemajetkovej ujmy (vo výške 182.566,55 eur), ktorú si uplatnil výlučne z
dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe, čo jednoznačne vyplýva zo žaloby žalobcu (časť IV. žaloby,
vysvetľujúca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Žalobca vymedzil skutkový

stav, z ktorého vyvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a tým určil predmet konania
v tejto časti, ktorým je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená výlučne rozhodnutím o väzbe. Ako
správne uviedol už súd prvej inštancie, zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívna za súčasného splnenia podmienok, ktorých splnenie bol žalobcapovinný v konaní preukázať, a to existenciu škody resp. nemajetkovej ujmy, nezákonné rozhodnutie
alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu, a príčinnú súvislosť medzi škodou alebo nemajetkovou
ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo neprávnym úradným postupom. Odvolací súd považoval v tejto

súvislosti za potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít platí, že pri
posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia má oslobodzujúci rozsudok, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že
skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný a obžalovaný, nie je trestným činom, má rovnaké dôsledky, ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

13. V prvom rade sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca žalobou
uplatnený nárok na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde vo výške 8.338,42 eur za obdobie od
01.11.2005 do 01.07.2008 nepreukázal. Po oboznámení sa so súdom prvej inštancie správne zisteným
skutkovým stavom dospel totiž k rovnakému záveru, že žalobca žiadnym listinným ani iným dôkazom
nepreukázal, že by sa v prípade, ak by nebol vzatý do väzby, jeho majetok rozmnožil o mzdu za
obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008, a že o túto mzdu prišiel práve v bezprostrednej príčinnej súvislosti

s nezákonnou väzbou. Žalobca tento ním uplatnený nárok preukazoval pracovnou zmluvou na dobu
neurčitú so spoločnosťou GLOBTRANS, s.r.o., zo dňa 01.09.2005, v ktorej bol dohodnutý deň nástupu
do práce dňa 01.09.2005, skúšobná doba tri mesiace a mzda vo výške minimálnej mzdy, výškou jeho
príjmu za september a október 2005, a Oznámením zamestnávateľa o ukončení jeho pracovného
pomeru, ktorý vznikol na základe vyššie uvedenej pracovnej zmluvy, v skúšobnej dobe dňa 31.10.2005

bez udania dôvodu zo strany zamestnávateľa. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca bol vo väzbe
od 21.10.2005 do 01.07.2008. Odvolací súd vzhľadom na dôkazy, produkované žalobcom, rovnako
ako súd prvej inštancie nezistil žiadnu súvislosť medzi väzbou žalobcu v období od 01.11.2005 do
01.07.2008 a ním tvrdenou, avšak ničím nepreukázanou škodou (ušlou mzdou). Ak totiž žalobca tvrdil,
že o mzdu za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008 prišiel práve v súvislosti s jeho nezákonnou

väzbou,odvolacísúdkonštatuje,ženímpredloženýmidôkazmitotosvojetvrdenienepreukázal.Naopak,
z vykonaného dokazovania je nepochybné, že pracovný pomer žalobcu sa dňa 31.10.2005 skončil
(oznámením zamestnávateľa o skončení jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe a to bez udania
dôvodu), z čoho je zrejmé, že i keby žalobca nebol vo väzbe, jeho majetok by sa o mzdu za obdobie od
01.11.2005 do 01.07.2008, kedy už nebol v pracovnom pomere, nezväčšil. Na tomto správnom závere

súdu prvej inštancie nemohli nič zmeniť ani odvolacie námietky žalobcu, ktorý len zotrval na svojich
tvrdeniachprezentovanýchvkonanípredsúdomprvejinštancie.Odvolacísúdpretonapadnutýrozsudok
súdu prvej inštancie v časti zamietnutia nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde vo
výške 8.338,42 eur za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008 ako vecne správny potvrdil.
14. V časti zamietnutia nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde vo výške 12,95

eur za obdobie od 21.10.2005 do 31.10.2005, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak totiž súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku uviedol, že ak by žalobca nebol vzatý do väzby, je možné predpokladať rozmnoženie jeho
majetku o mzdu za obdobie trvania pracovného pomeru, teda za obdobie od 21.10.2005 do 31.10.2005,
pričom zároveň jeho žalobu aj v tejto časti zamietol, nie je možné pre absentujúce odôvodnenie tohto

rozhodnutia jeho závery, ktoré ho viedli k zamietnutiu tohto nároku, v odvolacom konaní preskúmať. Súd
prvej inštancie bude preto povinný tento nárok žalobcu riadne prejednať a v ďalšom rozhodnutí o veci
v tejto časti svoje rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde vo výške
12,95 eur za obdobie od 21.10.2005 do 31.10.2005 riadne odôvodniť skutkovo aj právne tak, aby bolo
v prípadnom odvolacom konaní aj preskúmateľné. Vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie zrušil ako predčasný jednak pre nepreskúmateľné hodnotenie dôkazov a závery z neho
prijatých, ako i pre nesprávne právne posúdenie veci.
15. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu zaplatených trov jeho obhajoby v trestnom konaní vo výške
5.886,52 eur, možno teda vzhľadom na výklad uvedený vyššie konštatovať, že z titulu nezákonného
rozhodnutia (za ktoré sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia) resp. z titulu nezákonnej väzby.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie tento nárok žalobcu zamietol z
dôvodu, že cit. "V súvislosti s trovami obhajoby nebolo preukázané zmenšenie majetku žalobcu, resp.
výsluchom žalobcu a svedkyne Martiny Rehákovej, sestry žalobcu, bolo preukázané, že najmenej v
časti sa úhradou trov obhajoby majetok žalobcu nezmenšil. Trovy obhajoby uhradila v časti rodina
žalobcu (hlavne jeho otec)." V prvom rade je nepochybné, že táto argumentácia súdu prvej inštancie je

zhodná s argumentáciou žalovaného a je doslova opísaná z jeho vyjadrenia založeného v spise na č.l.
125. Odvolací súd konštatuje, že tento záver súdu prvej inštancie, prevzatý z vyjadrenia žalovaného,
okrem toho, že je nepreskúmateľný, nemá ani žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní, je založený
na nesprávnom hodnotení resp. nehodnotení a opomenutí vykonaných dôkazov, a zároveň je ajneudržateľný. Už samotný záver, že "bolo preukázané, že najmenej v časti sa úhradou trov obhajoby
majetok žalobcu nezmenšil", ktorým súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie celého žalovaného
nároku, spôsobuje úplnú zmätočnosť jeho rozhodnutia, nakoľko, ak mal mať súd prvej inštancie za

preukázané, že sa zaplatením trov obhajoby majetok žalobcu nezmenšil "najmenej v časti" (v akej časti
však neuviedol - pozn. odvolacieho súdu), bol povinný mu "v časti, v ktorej sa jeho majetok zaplatením
trov obhajoby zmenšil" (taktiež neustálenej), nárok priznať, čo však neurobil. Je potrebné si uvedomiť,
že podľa ust. § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 náhrada škody zahŕňa aj
náhradutrovkonania,ktorépoškodenémuvzniklivkonaní,vktorombolovydanénezákonnérozhodnutie

aleborozhodnutieoväzbe.Súčasťoutrovkonaniasúajtrovyprávnehozastúpeniavovýškeustanovenej
osobitným predpisom (a ktoré podľa aktuálneho znenia zákona č. 514/2003 Z.z. zahŕňajú účelne
vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta,
pričom tieto hľadiská zohľadňovala súdna prax aj v čase pred prijatím tejto novej úpravy účinnej od
01.01.2013). Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 18.06.2015 vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal
na pojednávaní listinné dôkazy (originály potvrdení o zaplatení za právne služby a poštové peňažné

poukazy), a že z poštových peňažných poukazov zistil, že manželka žalobcu V. F. zaplatila JUDr.
Jurovatému (ako obhajcovi žalobcu v trestnom konaní) v dňoch uvedených v zápisnici z pojednávania
sumy 11.532,- Sk, 12.000,- Sk, 14.729,- Sk, 26.713,- Sk, 16.349,- Sk, 16.307,- Sk a 14.974,50,- Sk. Súdu
prvej inštancie boli na predmetnom pojednávaní predložené aj poštové poukazy, ktoré boli uhradené
(v neuvedený deň) v hotovosti JUDr. Jurovatému, a to sumy 350,34 eur, 199,16 eur a 271,50 eur.

Z výpovede manželky žalobcu Alžbety Rehákovej vyplýva, že ona zaplatila obhajcovi žalobcu sumu,
ktorá je uvedená v žalobe a vydokladovaná listinnými dôkazmi, že na obhajcu minula všetky úspory a
musela jej pomáhať rodina. Tieto v konaní produkované dôkazy, teda skutočnosti uvedené vo výpovedi
manželkou žalobcu a listinné dôkazy, preukazujúce úhrady obhajcovi manželkou žalobcu, súd prvej
inštancie vôbec nevyhodnotil, neprijal z nich žiadne závery, a pri rozhodovaní na ne bez akéhokoľvek

zdôvodnenia neprihliadol, hoci je nepochybné, že ak trovy obhajoby hradila manželka žalobcu (ktorý
bol vo väzbe a nemal reálnu možnosť ich uhradiť sám), prostriedky na úhradu trov obhajoby použité
patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky, pričom úhradou trov obhajoby sa
majetok žalobcu jednoznačne zmenšil. Súd prvej inštancie prihliadol výlučne na výpoveď sestry žalobcu
O. F., ktorá uviedla, že rodina, hlavne otec, dávala manželke žalobcu peniaze hlavne pre deti, na základe

čoho (a v súlade s argumentáciou žalovaného) dospel k vyššie uvedeným a nesprávnym záverom,
keď skutočnosti, ktoré tvrdil žalobca v žalobe resp. ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania nebral
do úvahy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd tiež za potrebné uviesť, že nie je rozhodujúce, či
manželke žalobcu prispievala rodina žalobcu na živobytie, na deti, alebo na iné výdavky, pretože v
konaní bolo podľa názoru odvolacieho súdu (i keď súd prvej inštancie z nepreskúmateľných dôvodov

tento záver neprijal) listinnými dôkazmi a výpoveďou Alžbety Rehákovej jednoznačne preukázané, že
za obhajobu žalobcu zaplatila jeho manželka. Je potom namieste prijať záver, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie o zamietnutí nároku žalobcu na náhradu zaplatených trov jeho obhajoby v trestnom konaní
vo výške 5.886,52 eur, nie je správne, keďže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a je založené na
nesprávnom hodnotení resp. lepšie povedané na nevyhodnotení dôkazov. Úlohou súdu prvej inštancie

bude v ďalšom konaní prihliadnuť za všetky produkované dôkazy, z pripojeného trestného spisu (ktorý v
čase rozhodovania odvolacieho súdu už pripojený nebol) ustáliť, či bol JUDr. Jurovatý obhajcom žalobcu
v trestnom konaní, ak áno, aké úkony právnej služby pre žalobcu vykonal, či boli tieto úkony vykonané
účelne, či bol ten ktorý úkon právnej služby vykonaný v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním alebo
v súvislosti s nezákonnou väzbou (čo má vplyv na právne posúdenie nároku), a či je vyúčtovanie jeho

trov obhajoby v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., keďže trovy právneho zastúpenia majú byť podľa
odkazu v ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. určené vo výške ustanovenej osobitným predpisom, teda
v našom prípade vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
všetky vykonané dôkazy riadne vyhodnotiť a prijať z nich závery, ktoré zhodnotí v novom rozhodnutí,
ktoré bude povinný aj riadne skutkovo a právne odôvodniť.

16. Odvolací súd dospel tiež k záveru, že rozhodnutie o zamietnutí nároku na zaplatenie nemajetkovej
ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v súvislosti s nezákonnou väzbou, je založené jednak na
nesprávnom právnom posúdení veci, ako aj na nepreskúmateľnom hodnotení dôkazov, je predčasné,
a teda nesprávne. V prvom rade odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie (prijatým na
základe čiastočného vyhodnotenia vykonaného dokazovania), že žalovaný za medializáciu trestného

stíhania žalobcu, ktorá bola realizovaná v súlade so zákonom, nezodpovedá, a že z vykonaného
dokazovania ani nevyplynulo, že by žalobca medializáciou utrpel ujmu, zamietnutie žalovaného nároku
na zaplatenie nemajetkovej ujmy vyhodnotil ako predčasné. Odhliadnuc od správnych záverov ohľadom
medializácie stíhania žalobcu, odôvodnil súd prvej inštancie zamietnutie žaloby v tejto časti len strohoukonštatáciou, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal, keďže súd nemôže brať ohľad na
ujmu, ktorá nevznikla priamo žalobcovi, ale vo sfére jeho blízkych osôb, a ak sa ho dotkla, tak len
sprostredkovane, a teda nie je daná priama príčinná súvislosť tejto ujmy s namietanými rozhodnutiami

orgánov štátu. Tieto závery súdu prvej inštancie sú podľa názoru odvolacieho súdu založené na
selektívnom, a preto neprípustnom hodnotení dôkazov. Súd prvej inštancie totiž pri hodnotení dôkazov
úplne opomenul vyhodnotiť žalobcom tvrdenú nemajetkovú ujmu, ktorá jemu osobne vznikla práve tým,
že bol viac ako dva roky a osem mesiacov v nezákonnej väzbe. Skutočnosť, že nezákonná väzba je
nielen mimoriadne vážnym zásahom do práva na osobnú slobodu jednotlivca, ale že vážne zasahuje

do jeho súkromného, rodinného, pracovného, sociálneho a osobného života, do jeho občianskej cti a
dobrej povesti, je nespochybniteľná a nie je potrebné ju preukazovať. Ako správne podotkol žalobca v
odvolaní, už samotné držanie vo väzbe má negatívne dopady na slobodu pohybu, na právo na súkromie
a znemožňuje právo na rodinný život, pričom výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných
právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje útrapy, stres, neistotu, úzkostlivé stavy
a podobne. Keďže súd prvej inštancie sa zásahom do práv samotného žalobcu nezákonnou väzbou

vôbec nezaoberal, nevyhodnotil ho a nevyvodil z neho žiadne závery, bude jeho povinnosťou tak
urobiť v ďalšom konaní, v ktorom bude následne opätovne posudzovať, či je vzhľadom na ujmu,
ktorú žalobca utrpel strávením viac ako dvoch rokov a osem mesiacov v nezákonnej väzbe (hoci
podľa oslobodzujúceho rozsudku skutok, pre ktorý bol stíhaný, vo väzbe, a obžalovaný ani nie je
trestným činom) skutočne dostatočným zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva,

teda oslobodenie spod obžaloby rozsudkom súdu. Aplikovať bude v tejto časti zákon č. 514/2003 Z.z.
účinný do 31.12.2008 (s poukazom na § 27b ods. 1 aktuálneho znenia zák. č. 514/2003 Z.z.).
17. Záverom ohľadom žalovaného nároku odvolací súd dodal, že žalobca v žalobe poukazoval aj
na nesprávny úradný postup súdu v trestnom konaní, ktorý mal spočívať (opätovne) v nezákonnej
väzbe ako i v nehospodárnosti a neefektívnosti pri vykonávaní úkonov zo strany súdu, ktorý v roku

2009 nevykonal žiadny úkon, pričom celé konanie pred súdom malo trvať viac ako päť rokov. Odvolací
súd konštatuje, že i keď žalobca v časti II. žaloby tento ním tvrdený nesprávny úradný postup súdu
riadne špecifikoval, z častí III. a IV. jeho žaloby je nepochybné, že sa v priamej príčinnej súvislosti s
ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu v trestnom konaní žiadnej náhrady škody alebo
nemajetkovej ujmy nedomáha, pretože v tomto smere žiadnou konkrétnou škodou, ktorú by odvodzoval

práve od nesprávneho úradného postupu súdu v trestnom konaní v žalobe neargumentoval, a žiadnu
škodu, ktorej náhradu v tejto súvislosti požaduje ani nevyčíslil (ako už bolo uvedené vyššie, náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 182.566,55 eur si uplatnil výlučne z dôvodu nezákonného rozhodnutia o
väzbe, ako vyplýva z časti IV. žaloby). Vzhľadom na tento záver a ako aj vzhľadom na úplnú absenciu
odvolacích námietok v tejto časti potom odvolací súd ani nepovažoval za potrebné preskúmať závery

súdu prvej inštancie o nemožnosti posudzovania postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska
nesprávneho úradného postupu, keďže závery, ku ktorým by dospel, nemajú pre posudzovanú vec
vôbec žiadny význam. Ak totiž žalobca v žalobe neuplatnil v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným
nesprávnym úradným postupom súdu v trestnom konaní žiadny konkrétny nárok, či už na náhradu
škody alebo nemajetkovej ujmy, mal súd prvej inštancie bez ďalšieho konštatovať neunesenie bremena

tvrdenia žalobcom v tejto časti a prípadným žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom sa
nemal vôbec zaoberať.
18. Vzhľadom na vyššie uvedený záver je nepochybné, že i keď žalobca v žalobe označil nesprávny
úradný postup súdu, netvrdil, že mu v priamej príčinnej súvislosti s týmto ním tvrdeným nesprávnym
úradným postupom súdu v trestnom konaní vznikla konkrétna škoda alebo nemajetková ujma. Z jeho

žaloby je však nesporné a zrejmé, že sa od žalovaného domáha troch nárokov, a to 1/ náhrady škody,
spočívajúcej v ušlej mzde, o ktorú prišiel počas obdobia stráveného vo väzbe, 2/ náhrady trov jeho
obhajoby v trestnom konaní, a 3/ náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného rozhodnutia o
väzbe. Je potom namieste konštatovať, že v prípade uplatnených nárokov 1/ a 3/, tieto jednoznačne
odvodzuje od nezákonného rozhodnutia o väzbe, a teda titul, v príčinnej súvislosti s ktorým mu mala byť

spôsobená škoda, už v žalobe riadne špecifikoval. Preto sa podľa názoru odvolacieho súdu polemika
súdu prvej inštancie o nešpecifikovaní titulu, v súvislosti s ktorým si žalobca nároky 1/ a 3/ uplatnil,
na tieto nároky nevzťahuje. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov jeho obhajoby v trestnom konaní
(nárok 2/) odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zistil, že žalobca v žalobe jednoznačne
titul, v súvislosti s ktorým si tento nárok uplatňuje (konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo konkrétny

nesprávny úradný postup) neoznačil. Napriek tomuto záveru, vyhodnotil odvolací súd názor súdu prvej
inštancie, podľa ktorého bol žalobca povinný titul, na základe ktorého mu vznikla škoda v podobe
vynaložených prostriedkov na jeho obhajobu v trestnom konaní, riadne označiť, a ak až dňa 18.06.2015
uviedol, že si svoje právo uplatňuje v súvislosti s uzneseniami o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby,jeho nárok zamietol z dôvodu premlčania prihliadnuc na žalovaným vznesenú námietku premlčania, za
nesprávny.
19. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie svoj záver o premlčaní nároku právne (citáciou

konkrétnych zákonných ustanovení) nijak neodôvodnil, a preto nie je ani možné zistiť, aké zákonné
ustanovenia aplikoval pri ustálení premlčacej doby a pri prihliadnutí na námietku premlčania. Keďže však
v tejto časti opätovne len prevzal argumentáciu žalovaného a ohľadom povinnosti žalobcu predbežne
prerokovaťnárokspríslušnýmorgánomaohľadomnáležitostížiadostiopredbežnéprerokovanienároku
citoval ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, dospel

odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od
01.01.2013, ktoré sa na posudzovanú vec nevzťahujú. Takéto právne posúdenie veci potom s poukazom
na skutočnosť, že žalobca podal žalobu na súd dňa 21.12.2012 vyhodnotil za nesprávne, keďže v čase
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a v čase podania žaloby na súd, neboli súdom prvej inštancie
citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. platné a účinné, nakoľko do zákona č. 514/2003 Z.z.
boli implementované až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z., účinnou od 01.01.2013. Ako

správne uviedol žalobca v odvolaní, v čase podania jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a
v čase podania žaloby na súd zákon č. 514/2003 Z.z. nestanovoval náležitosti žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, a až novelou zák. č. 412/2012 bolo zavedené, že zo žiadosti musí vyplývať titul,
z ktorého sa žiadateľ domáha nároku na náhradu škody, a že na súde môže poškodený požadovať
úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z totožného titulu. Odvolací súd preto

konštatuje, že záver súdu prvej inštancie, že žalobca si svoj nárok (v našom prípade sa jedná len
o nárok na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní) uplatnil v súvislosti s uznesením o vznesení
obvinenia a uznesením o vzatí do väzby až dňa 18.06.2015, a preto je premlčaný, nemôže obstáť.
Žalobca totiž v žalobe v súlade s v tom čase účinným ust. § 79 ods. 1 O.s.p. podrobne opísal rozhodujúce
skutočnosti tak, že bolo možné vymedziť predmet konania po skutkovej stránke, pričom zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.06.2016) ani zákona č. 514/2003 Z.z.
mu nevyplývala povinnosť uviesť aj právnu charakteristiku opísaného skutku, a ani v prípade, že by ju
uviedol,nebolsúdpriprávnomposúdeníviazanýprípadnýmprávnymnázoromžalobcu,abolpovinnýsa
zaoberaťposúdenímuplatnenéhonárokuzovšetkýchdoúvahyprichádzajúcichprávnychdôvodov,akto
žalobcomopísanýskutokavýsledkyvykonanéhodokazovaniaumožňovali,čojeajprípadposudzovanej

veci. Vzhľadom na vyššie uvedené je namieste prijať záver, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady
trov obhajoby v trestnom konaní z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a o vzatí do
väzby, a to s poukazom na to, že bol následne súdom spod obžaloby oslobodený. Vychádzajúc zo
zistenia, že skutkový stav opísaný žalobcom v žalobe umožňuje jeho nárok na náhradu trov obhajoby v
trestnom konaní posúdiť ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (o vznesení

obvinenia) a rozhodnutím o väzbe, bude povinnosťou súdu prvej inštancie tento ním uplatnený nárok,
ako už bolo uvedené aj vyššie, opätovne prejednať a rozhodnúť o ňom.
20. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti
zamietnutiažalobyonáhraduušlejmzdyvovýške8.338,42eurzaobdobieod01.11.2005do01.07.2008
podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, a vo zvyšnej zamietajúcej časti a v časti o

trovách konania napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (ust.
§ 391 ods. 2 C.s.p.).
21. Súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný podľa ust.
§ 391 ods. 2 CSP vec opätovne prejednal na pojednávaní konanom dňa 25.6.2019. Žalobca uviedol,

že trvá na všetkých nárokoch, ktoré si žalobca uplatnil aj v časti, v ktorej Krajský súd v Bratislave
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že bolo preukázané že
nárok žalobcu bol v celom rozsahu preukázaný a zdôvodnený pred súdom prvej inštancie. Čo sa týka
nároku na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 5.886,52 eur poukázal na ust. § 18 zák.
514/2003 z ktorého vyplýva že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému

vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o väzbe. Súčasťou trov
konania sú aj vynaložené trovy právneho zastúpenia. V tejto časti žaloby boli súdu predložené listinné
dôkazy preukazujúce, že výšku uplatnených trov konania zaplatil žalobca svojmu obhajcovi v trestnom
konaní, že tieto finančné prostriedky pochádzajú z jeho majetku a tým, zmenšil jeho majetok došlo ku
škode. Čo sa týka nemajetkovej ujmy tu aj nad rámec vykonaného dokazovania tvrdil, že už samotné

držanie vo väzbe má negatívne dopady na slobodu pohybu, na právo na súkromie a znemožňuje právo
na rodinný život, pričom výkon väzby sám o sebe spôsobuje ujmu na základných právach slobodách
a dôstojnosti dotknutej osoby. Opakovane poukázal aj na svedecké výpovede manželky, jeho dcéry aaj samotného žalobcu v tom smere, aký negatívny dopad na neho tak trestné stíhanie ako aj pobyt vo
väzbe v celkovej dĺžke 32 mesiacov. Uplatnil si právo na náhradu trov konania.
22. Žalovaná strana uviedla, že sa pridržiava všetkých svojich doterajších písomných ako aj ústnych

vyjadrení, predovšetkým námietky premlčania, ktorú vzniesla na pojednávaní konanom dňa 8.10.2015.
vovzťahuktrovámprávnehozastúpeniamalažalovanázato,žežalobcanepreukázal,žeJUDr.Jurovatý
bol jeho obhajcom v trestnom konaní, od ktorého si odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, nepreukázal
aké konkrétne právne služby mu jeho právny zástupca poskytol, či boli tieto účelné, reálne uskutočnené
a takisto či tieto zodpovedajú výške tarifnej odmeny advokáta podľa § 18 ods. 3 zák. 514/2003 Z.z.

Navyše z výsluchu žalobcu a svedkyne O. F. sestry žalobcu bolo preukázané, že najmenej v časti sa
úhradou trov obhajoby majetok žalobcu nezmenšil, pretože tieto uhradila v časti rodina žalobcu hlavne
jeho otec. Čo sa týka nároku na náhradu ušlej mzdy poukázala na skutočnosť, že na mzdu žalobcu sa
v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 1.9.2005 vzťahuje § 118 a nasl. ZP s prihliadnutím na § 52 ods. 1
ZP, teda ustanovenie o domáckom zamestnancovi, na ktorého sa nevzťahujú ustanovenia o rozvrhnutí
týždenného pracovného času, pričom pracovný čas si domácky zamestnanec určuje sám. Z uvedeného

dôvodu je spochybniteľné, či by žalobca bol v období od 21.10. do 31.10.2005 pracoval, resp. koľko
dní by bol odpracoval, teda akú reálnu mzdu by bol za tieto dni dosiahol. Žalovaná spochybnila výpočet
akým žalobca došiel k výške jeho ušlej mzdy. V tejto súvislosti poukázala aj na tú skutočnosť, že tento
výpočet nezohľadňuje ani danie ani odvody, resp. ďalšie poplatky, o ktoré by sa príjem žalobcu znížil.
Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zotrvala žalovaná na všetkých svojich doterajších

námietkach a považovala ich za nepreukázanú jednak z hľadiska splnenia podmienok uvedených v § 17
ods. 2/ zák. č. 514/2003 Z.z., ako ani z hľadiska preukázania jednotlivých oblastní zásahov uvedených v
§ 17 ods. 3/ zákona č. 514/2003 Z.z.. Vzhľadom na uvedené považovala nárok žalobcu za nepreukázaný
preto žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať.
Žalovaná strana si nárok na náhradu trov konania neuplatnila.

23. Súd prvej inštancie na danú vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. účinný do 31.12.2008 (s poukazom
na § 27b ods. 1 aktuálneho znenia zák. č. 514/2003 Z.z.).
24. Podľa § 27b ods. 1 aktuálneho znenia zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi

účinnými do 31. decembra 2008.
25. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného do 31. decembra 2008 štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
26. Podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

(1) Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene
štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, 2)
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo
poverený orgán Policajného zboru, 3)

c) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,
d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice

Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,e) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
f) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia

ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
g) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
h) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických

osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
i) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
j) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

k) orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.
(2) Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky.
(3) Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa
odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a
upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.
27. Podľa § 5 ods. l Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
28. Podľa § 6 ods. 1/ Zák. č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

29. Podľa § 7 Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie
zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.
30. Podľa § 8 ods. 5/ Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má ten, kto bol vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.
31. Podľa § 8 ods. 6 Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne
a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,

b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo
amnestie prezidentom republiky, 5)
c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie
trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného
predpisu vyžaduje, 6)

d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť,
celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa
očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne,
kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať
za dostačujúce,

e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, 7)
f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu, 8)
g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne
zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje

trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest, alebo
h) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na
územie Slovenskej republiky.32. Podľa § 9 ods. 1/ Zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
33. Podľa § 9 ods. 2/ Zák.č . 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
34. Podľa § 15 ods. 1/ Zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
35. Podľa § 16 ods. 1/Zák. č. 514/2003 Z.z. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
36. Podľa § 17 ods. 1/ Zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
37. Podľa § 17 ods. 2/ Zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
38. V danom prípade nebolo sporné, že orgánom, ktorý koná za žalovanú je v zmysle § 4 ods. 1 písm.
a/ Zák. č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo spravodlivosti SR.

39. Súd zisťoval v konaní existenciu objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi štátu
podľa zákona č.514/2003 Z. z. ktorej existencia predpokladá súčasné splnenie troch podmienok a to
1/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu

3/ príčinnú súvislosť medzi škodou/nemajetkovou ujmou/a nezákonným rozhodnutím alebo neprávnym
úradným postupom.
40. Vo veci neboli sporné skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie,
a to, že uznesením vyšetrovateľa PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Trnava západ,
sp. zn.: ČVS: PPZ-93/BOK-Z-1-2005 zo dňa 22.10.2005, bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný

čin vraždy v štádiu prípravy formou účastníctva a pre trestný čin neoprávneného použitia cudzieho
motorového vozidla podľa vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona účinného do 31.12.2005. V
konaní bolo tiež preukázané, že žalobca bol uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 6Tp 201/2005 zo
dňa 24.10.2005, právoplatným dňa 03.11.2005, z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b),
c), ods. 2 Tr. por. účinného do 31.12.2005 vzatý do väzby, pričom vo väzbe bol odo dňa 21.10.2005 do

01.07.2008 (teda viac ako dva roky a osem mesiacov), kedy bol uznesením Okresného súdu Trnava sp.
zn. 1T 50/2007-2127 zo dňa 24.04.2008, právoplatným dňa 01.07.2008, prepustený z väzby na slobodu.
Rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To 64/2011-2849 zo dňa 01.12.2011, právoplatným dňa
01.12.2011, bol žalobca oslobodený spod obžaloby Krajského prokurátora v Nitre sp. zn. 1Kv 85/2005
zo dňa 05.09.2006, a to z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol stíhaný a obžalovaný, nie je trestným činom

(§ 285 písm. b) Tr. por.). V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku, a že žalovaný žalobcu neodškodnil.
41. Najvyšší súd SR v rozsudku z 28. 06. 1993 sp. zn. 1Cdo 53/93, bolo vyslovil právny názor:“ Ten, proti
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na

náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie
zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len
preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný
čin bol amnestovaný. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v
súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby, smerujúce k odstráneniu

nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu
podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní
bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.)“.42. Najvyšší súd SR v uznesení č. 4 M Cdo 15/2009 vyslovil právny názor:“ Pri posudzovaní nároku na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní

trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
uznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.“
43. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013 zo dňa 13. 11. 2013 vyplýva, že v obdobnej veci
užvšeobecnésúdyrozhodliopriznanínárokunanáhraduškodysťažovateľaspočívajúcejvnáhradetrov

obhajoby. O tom, že vydané rozhodnutia v tejto časti sú správne a spravodlivé nebola v danom náleze
žiadna polemika, a rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. IC 178/05-688 a Krajského
súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co 113/2010 z 20. 10. 2010, ktorými bola priznaná náhrada škody
v sume 985,05 eur ako náhrada trov obhajoby boli aj Najvyšším súdom SR v rámci mimoriadneho
dovolania nespochybnené. V danej veci sa skúmala len právna otázka existencie príčinnej súvislosti
medzi ušlým ziskom a trestným konaním, ktorú najvyšší súd nevzhliadol. Závery tohto nálezu teda nijako

nespochybňujú nároky na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní, ktoré
bolo zastavené alebo skončené oslobodzujúcim rozsudkom, práve naopak existenciu týchto nárokov
potvrdzujú. Treba tiež poukázať na to, vo vyššie opísanej veci sa rozhodovalo o nároku na náhradu
škody na ktorý sa vzťahoval zákon č. 58/1969 Zb., pričom v nami prejednávanej veci sa uplatňuje zákon
č. 514/2003 Z.z. ktorý nárok na náhradu trov obhajoby výslovne kvalifikuje ak škodu, dokonca pripúšťa

aj uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným trestným stíhaním .
44. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze I ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 uviedol ( bod
25) : „ nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do
30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania. . Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek

zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere
potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06,1. ÚS 320/2016,1. ÚS 395/2016 a iné) „ ( bod
26) : „ Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí
vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť

výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že
aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť
na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto
podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného
stíhaniasatrestnékonaniekončí,toznamená,žezanikajúúčinkyrozhodnutiaozačatítrestnéhostíhania

a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konaniaukazujú,ženejdeotrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusa
nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho
súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).“

45. Najvyšší súd SR v rozsudku z 28. 06. 1993 sp. zn. 1Cdo 53/93, bolo vyslovil právny názor:“ Ten, proti
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvineniezavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len
preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný
čin bol amnestovaný. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v

súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby, smerujúce k odstráneniu
nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu
podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní
bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.)“.
46. Najvyšší súd SR v uznesení č. 4 M Cdo 15/2009 vyslovil právny názor:“ Pri posudzovaní nároku na

náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
uznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.“
47. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013 zo dňa 13. 11. 2013 vyplýva, že v obdobnej veci

užvšeobecnésúdyrozhodliopriznanínárokunanáhraduškodysťažovateľaspočívajúcejvnáhradetrov
obhajoby. O tom, že vydané rozhodnutia v tejto časti sú správne a spravodlivé nebola v danom náleze
žiadna polemika, a rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. IC 178/05-688 a Krajského
súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co 113/2010 z 20. 10. 2010, ktorými bola priznaná náhrada škody
v sume 985,05 eur ako náhrada trov obhajoby boli aj Najvyšším súdom SR v rámci mimoriadneho

dovolania nespochybnené. V danej veci sa skúmala len právna otázka existencie príčinnej súvislosti
medzi ušlým ziskom a trestným konaním, ktorú najvyšší súd nevzhliadol. Závery tohto nálezu teda nijako
nespochybňujú nároky na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní, ktoré
bolo zastavené alebo skončené oslobodzujúcim rozsudkom, práve naopak existenciu týchto nárokov
potvrdzujú. Treba tiež poukázať na to, vo vyššie opísanej veci sa rozhodovalo o nároku na náhradu

škody na ktorý sa vzťahoval zákon č. 58/1969 Zb., pričom v nami prejednávanej veci sa uplatňuje zákon
č. 514/2003 Z.z. ktorý nárok na náhradu trov obhajoby výslovne kvalifikuje ak škodu, dokonca pripúšťa
aj uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným trestným stíhaním .
48. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze I ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 uviedol ( bod
25) : „ nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do
30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym

či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom

opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania. . Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek
zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere
potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06,1. ÚS 320/2016,1. ÚS 395/2016 a iné) „ ( bod

26) : „ Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí
vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť
výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že
aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť

na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto
podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného
stíhaniasatrestnékonaniekončí,toznamená,žezanikajúúčinkyrozhodnutiaozačatítrestnéhostíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konaniaukazujú,ženejdeotrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusanepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho
súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).“

49. Súd po vyhodnotení argumentácie žalobcu, žalovanej, vykonaných dôkazov a po oboznámení sa s
existujúcimi rozhodnutiami iných súdov v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít dospel k právnemu záveru, že uznesením vyšetrovateľa PZ, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite,OdborTrnavazápad,sp.zn.:ČVS:PPZ-93/BOK-Z-1-2005zodňa22.10.2005,boložalobcovi
vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy formou účastníctva a pre trestný čin

neoprávneného použitia cudzieho motorového vozidla podľa vyššie uvedených ustanovení Trestného
zákona účinného do 31.12.2005 je nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a
prichádza do úvahy aplikácia §18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
50. Žalobca si v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej výške
17.615,78eur,ato:sumuvovýške8.351,37eurtitulomušlejmzdyzaobdobie,kedybol voväzbeasumu

vo výške 9.264,41 eur titulom náhrady trov obhajoby vynaložených žalobcom v súvislosti s predmetným
trestným konaním. Ďalej si uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 182 566,55 eur.
51. Prvým žalobcom uplatneným nárokom je právo na náhradu ušlej mzdy za obdobie väzby vo
výške 8.351,37 €. Tento nárok žalobca odôvodňoval a preukazoval pracovnou zmluvou s obchodnou
spoločnosťou GLOBTRANS, spol. s r. o., IČO: 36 252 468, zo dňa 1. 9.2005, v ktorej bol dohodnutý deň

nástupu do práce dňa 1. 9. 2005, skúšobná doba 3 mesiace a mzda vo výške minimálnej mzdy. Žalobca
bol vzatý do väzby dňa 21.10. 2005 a prepustený z väzby bol dňa 1. 7. 2008 a za toto obdobie si uplatnil
právo na náhradu ušlej mzdy. Zároveň žalobca k žalobe pripojil oznámenie o ukončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe, podľa ktorého pracovný pomer žalobcu, ktorý vznikol na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 1. 9. 2005 skončil v skúšobnej dobe dňa 31.10. 2005 zo strany zamestnávateľa. Súd

prvej inštancie v tejto časti uplatnený nárok žalobcu rozsudkom zo dňa 21.4.2016 č.k. 9C/235/2012-133
zamietol. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 28.2.2018 č..k. 4Co/332/2016-l50 v časti zamietnutia žaloby
o náhrade ušlej mzdy vo výške 8338,42 za obdobie od 1.11.2005 do 1.07.2008 potvrdil a vo zvyšnej
časti rozhodnutie o zamietnutí nároku na ušlú mzdu za obdobie od 21.10.2005 do 31.10. 2005 vo výške
12,95 eur zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prevej inštancie po opätovnom

prejednaní veci dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu ušlej mzdy za obdobie od
21.10.2005 do 31.10. 2005 vo výške 12,95 eur je dôvodný. Žalobca preukázal listinnými dôkazmi
( pracovnou zmluvou zo dňa 1.9.2005, oznámením o skončení pracovného pomeru zo dňa 28.10.2004),
že žalobca bol v čase vzatia do väzby dňa 21.10.2005 v pracovnom pomere s obchodnou spoločnosťou
GLOBTRANS, spol. s r. o. V dôsledku väzby žalobcovi vznikla škoda vo forme ušlej mzdy za obdobie od

21.10.2005 do31.10.2005,kedysaskončilpracovnýpomeržalobcu.Žalobcasiuplatnilasúdmupriznal
náhradu ušlej mzdy za toto obdobie vo výške minimálnej mzdy 390,00 SKK, t.j. 12,95 eur. (minimálna
mzda v roku 2005 bola vo výške 229,04 eur (6.900,00 SKK). Z uvedeného je zrejmé, že keby žalobca
nebol vo väzbe, zväčšil by sa jeho majetok o mzdu za obdobie od 21.10.2005 do 31.10.2005 o sumu
390,00 SKK, t.j. 12,95 eur. Súd preto tento nárok vyhodnotil ako dôvodný a žalobcovi náhradu škody vo

výške 12,95 eur priznal z titulu ušlej mzdy.
52. Druhým uplatneným nárokom je právo na náhradu škody spočívajúcej v uhradených trovách
obhajoby vo výške 9 264,41 €. Výška náhrady bola stanovená ako súčet čiastkových odmien za
vykonané úkony právnej pomoci uhradených žalobcom jeho obhajcovi. Žalobca dňa 18.6.2015 vzal
podanú žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody v časti uplatnených trov právneho zastúpenia vo

výške 3 377,89 späť, v tejto časti žiadal konanie zastaviť . Súd uznesením zo dňa 25.6.2015 č.k. 9
C 235/2012-118 konanie v časti návrhu o náhradu škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia
vo výške 3 377,89 eur zastavil. V súvislosti s trovami obhajoby odvolací súd zaujal právny názor, že
súd prvej inštancie bol povinný žalobcovi v časti, v ktorej sa jeho majetok zaplatením trov obhajoby
zmenšil, nárok priznať. Je potrebné si uvedomiť, že podľa ust. § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z.

účinného do 31.12.2012 náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli
v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o väzbe. Súčasťou trov
konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom (a ktoré podľa
aktuálneho znenia zákona č. 514/2003 Z.z. zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za
zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta, pričom tieto hľadiská zohľadňovala súdna

prax aj v čase pred prijatím tejto novej úpravy účinnej od 01.01.2013). Zo zápisnice z pojednávania
zo dňa 18.06.2015 vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal na pojednávaní listinné dôkazy (originály
potvrdení o zaplatení za právne služby a poštové peňažné poukazy), a že z poštových peňažných
poukazov zistil, že manželka žalobcu V. F. zaplatila JUDr. Jurovatému (ako obhajcovi žalobcu v trestnomkonaní) v dňoch uvedených v zápisnici z pojednávania sumy 11.532,- Sk, 12.000,- Sk, 14.729,- Sk,
26.713,- Sk, 16.349,- Sk, 16.307,- Sk a 14.974,50,- Sk. Súdu prvej inštancie boli na predmetnom
pojednávaní predložené aj poštové poukazy, ktoré boli uhradené (v neuvedený deň) v hotovosti JUDr.

Jurovatému, a to sumy 350,34 eur, 199,16 eur a 271,50 eur. Z výpovede manželky žalobcu V. F.G.
vyplýva, že ona zaplatila obhajcovi žalobcu sumu, ktorá je uvedená v žalobe a vydokladovaná listinnými
dôkazmi, že na obhajcu minula všetky úspory a musela jej pomáhať rodina. Z týchto dôkazov, teda
skutočností uvedených vo výpovedi manželkou žalobcu a listinných dôkazov, preukazujúcich úhrady
obhajcovi manželkou žalobcu je nepochybné, že ak trovy obhajoby hradila manželka žalobcu (ktorý

bol vo väzbe a nemal reálnu možnosť ich uhradiť sám), prostriedky na úhradu trov obhajoby použité
patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky, pričom úhradou trov obhajoby sa
majetok žalobcu jednoznačne zmenšil. V tejto súvislosti považoval odvolací súd tiež za potrebné uviesť,
že nie je rozhodujúce, či manželke žalobcu prispievala rodina žalobcu na živobytie, na deti, alebo na iné
výdavky, pretože v konaní bolo podľa názoru odvolacieho súdu listinnými dôkazmi a výpoveďou V. F.S.
jednoznačne preukázané, že za obhajobu žalobcu zaplatila jeho manželka. Je potom namieste prijať

záver. Úlohou súdu prvej inštancie bolo v ďalšom konaní prihliadnuť za všetky produkované dôkazy, z
pripojeného trestného spisu (ktorý v čase rozhodovania odvolacieho súdu už pripojený nebol) ustáliť,
či bol JUDr. Jurovatý obhajcom žalobcu v trestnom konaní, ak áno, aké úkony právnej služby pre
žalobcu vykonal, či boli tieto úkony vykonané účelne, či bol ten ktorý úkon právnej služby vykonaný v
súvislosti s nezákonným trestným stíhaním alebo v súvislosti s nezákonnou väzbou (čo má vplyv na

právne posúdenie nároku), a či je vyúčtovanie jeho trov obhajoby v súlade s vyhláškou č. 655/2004
Z.z., keďže trovy právneho zastúpenia majú byť podľa odkazu v ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.
určené vo výške ustanovenej osobitným predpisom, teda v našom prípade vyhláškou o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, všetky vykonané dôkazy riadne vyhodnotiť
a prijať z nich závery, ktoré zhodnotí v novom rozhodnutí, ktoré bude povinný aj riadne skutkovo a

právne odôvodniť. Súd prvej inštancie z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trnava sp., zn.
1T/50/2007 zistil, že JUDr. Eduard Jurovatý bol obhajcom žalobcu v trestnom konaní vedenom pod sp.
zn. 1T/502007. Za zastupovanie žalobcu v trestnom konaní advokát JUDr. Jurovatý vyúčtoval odmenu
za vykonané úkony v celkovej sume 9 264,41.- eur. Z poštových peňažných poukazov predložených
žalobcom súd zistil, že manželka žalobcu V. F. zaplatila JUDr. Jurovatému (ako obhajcovi žalobcu v

trestnom konaní) v dňoch uvedených v zápisnici z pojednávania zo dňa 18.06.2015 sumy 11.532,- Sk,
12.000,- Sk, 14.729,- Sk, 26.713,- Sk, 16.349,- Sk, 16.307,- Sk a 14.974,50,- Sk. Súdu prvej inštancie
boli na predmetnom pojednávaní predložené aj poštové poukazy, ktoré boli uhradené (v neuvedený
deň) v hotovosti JUDr. Jurovatému, a to sumy 350,34 eur, 199,16 eur a 271,50 eur. Z výpovede
manželky žalobcu V. F. vyplýva, že ona zaplatila obhajcovi žalobcu sumu, ktorá je uvedená v žalobe a

vydokladovaná listinnými dôkazmi, že na obhajcu minula všetky úspory a musela jej pomáhať rodina.
Tieto v konaní produkované dôkazy, teda skutočnosti uvedené vo výpovedi manželkou žalobcu a listinné
dôkazy, preukazujúce úhrady obhajcovi manželkou žalobcu, súd prvej inštancie vyvodil záver súladný
s právnym názorom odvolacieho súdu, že ak trovy obhajoby hradila manželka žalobcu (ktorý bol vo
väzbe a nemal reálnu možnosť ich uhradiť sám), prostriedky na úhradu trov obhajoby použité patria do

bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky, pričom úhradou trov obhajoby sa majetok
žalobcu jednoznačne zmenšil. Žalobca si z titulu náhrady trov obhajoby uplatňoval sumu 5 886,52 eur,
čo je menej , ako preukázané a uhradené trovy obhajoby žalobcu v trestnom konaní, súd preto žalobcovi
sumu 5 886,52 titulom preukázaných a uhradených trov obhajoby žalobcu, o ktoré sa zmenšil majetok
žalobcu v súvislosti s nezákonným rozhodnutím priznal v celom rozsahu.

52. Žalobca si uplatnil právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 182 566,55 eur.
Odvolací súd v rozsudku zo dňa 28.2.2018 uviedol, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov
úplne opomenul vyhodnotiť žalobcom tvrdenú nemajetkovú ujmu, ktorá jemu osobne vznikla práve tým,
že bol viac ako dva roky a osem mesiacov v nezákonnej väzbe. Skutočnosť, že nezákonná väzba je
nielen mimoriadne vážnym zásahom do práva na osobnú slobodu jednotlivca, ale že vážne zasahuje

do jeho súkromného, rodinného, pracovného, sociálneho a osobného života, do jeho občianskej cti a
dobrej povesti, je nespochybniteľná a nie je potrebné ju preukazovať. Ako správne podotkol žalobca v
odvolaní, už samotné držanie vo väzbe má negatívne dopady na slobodu pohybu, na právo na súkromie
a znemožňuje právo na rodinný život, pričom výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných
právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje útrapy, stres, neistotu, úzkostlivé stavy a

podobne. Keďže súd prvej inštancie sa zásahom do práv samotného žalobcu nezákonnou väzbou vôbec
nezaoberal,nevyhodnotilhoanevyvodilznehožiadnezávery,bolojehopovinnosťoutakurobiťvďalšom
konaní, v ktorom bude následne opätovne posudzovať, či je vzhľadom na ujmu, ktorú žalobca utrpel
strávením viac ako dvoch rokov a osem mesiacov v nezákonnej väzbe (hoci podľa oslobodzujúcehorozsudku skutok, pre ktorý bol stíhaný, vo väzbe obžalovaný ani nie je trestným činom) skutočne
dostatočným zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva, teda oslobodenie spod
obžaloby rozsudkom súdu. Aplikovať bude v tejto časti zákon č. 514/2003 Z.z. účinný do 31.12.2008 (s

poukazom na § 27b ods. 1 aktuálneho znenia zák. č. 514/2003 Z.z.).
53. Pri preukázaní vzniku nemajetkovej ujmy možnosť jej náhrady v peniazoch je podmienená tým,
že vzhľadom na spôsobenú ujmu iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením a že ujmu nie je možné uspokojiť inak. Súd prvej inštancie v súlade s právnym
názorom odvolacieho súdu konštatuje, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím (§ 17 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z.). Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z ust. § 17
ods. 3 ,4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.200, z osoby žalobcu, jeho doterajšieho
života a prostredia, v ktorom žil a pracoval, keď prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti, za
ktorých k nej došlo a závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom
uplatnení. Súd považuje za potrebné uviesť, že samotným výkonom väzby dochádza k výraznému

obmedzeniu súkromného a rodinného života väzobne stíhanej osoby, k jej odčleneniu od najbližších
a tým aj k neodvratnému zásahu do jej citového a intímneho života. Ďalej výkon väzby spôsobí
stres, neistotu, úzkosť a pri hodnotení následkov do osobnostnej sféry je potrebné prihliadnuť aj k
ďalším okolnostiam akými sú napr. možnosť kontaktu s príbuznými a okolím, dopad uvalenia väzby na
spoločenskú česť a povesť poškodeného pričom relevantné môže byť aj to, že informácie o zatknutí

a väzbe boli šírené a za akých okolností. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné
prihliadnuť na povahu trestnej veci t.j. závažnosť trestného činu, pre ktorý bola osobne trestne stíhaná.
Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané (výsluchmi svedkov),že samotná
väzba a trestné stíhanie zanechali vplyv na správaní žalobcu, ktorý nemohol pravidelne spávať, bol
uzavretý, nekomunikoval s deťmi, odmietal ísť k psychológovi a nemohol si rok nájsť prácu. Samotná

väzba mala vplyv aj na spoločný život v rodine a najmä na maloletú dcéru, ktorá neprítomnosť otca
počas väzby veľmi ťažko znášala najmä psychicky a rozhodol aj vzhľadom na medializáciu prípadu a
povahu trestnej veci o tom, že žalobcovi je potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy .
54. Vzhľadom na časové okolnosti väzby, jej trvanie a s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdov
Slovenskej republiky, súdov okolitých krajín a najmä Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné

priznať náhradu nemajetkovej ujmy v nižšej výške, ako bola žalobcom uplatnená. Je možné konštatovať,
že každý štát si sám upravuje podmienky a kritériá priznávania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a
to vzhľadom na spoločenské, ekonomické a právne podmienky toho ktorého štátu. Napríklad v rozsudku
ESĽP Z. proti F., sťažnosť č. 9647/02, za rozhodujúce pri posúdení výšky odškodnenia podľa čl. 5
Dohovoru boli kritéria - povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky

v osobnej sfére sťažovateľa, pričom odškodnenie ruskými orgánmi sťažovateľa vo výške 2.700,-€
považoval ESĽP za nedostatočné. Ďalej podľa rozsudku veľkého senátu ESĽP z 28.05.2002, o veci Z.
proti Z. G., sťažnosť č. 46295/99, z dôvodu porušenia čl. 5 ods. 1 Dohovoru za to, že bola obmedzená
osobná sloboda sťažovateľa po dobu 17 mesiacov a 22 dní (celkom 532 dní), bolo priznané odškodnenie
vo výške 16.500 €. V poslednej dobe je snaha štátov pri odškodňovaní sťažovateľov za obmedzenie

osobnej slobody výkonom väzby vychádzať zo sadzby stanovenej za 1 deň výkonu väzby. ESĽP však
neposkytuje žiadne pevné pravidlá, ani referenčný rámec čo do výšky peňažného odškodnenia.
55. Vychádzajúc tak zo spoločenských a ekonomických podmienok Slovenskej republiky (napr. výšky
životnej úrovne), v porovnaní s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, a aj vzhľadom
na neskoršie rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, súd má zato, že podobne ako sa ustálila súdna

prax v Českej republike, je dôvodné predbežne ustáliť sadzbu stanovenú za 1 deň výkonu väzby v
rozsahu od 20 do 60 €. V tomto rozmedzí bolo potom dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj
v danej veci, vychádzajúc z celkových okolností prejednávanej veci. Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania bolo zistené, že obmedzenie osobnej slobody žalobcu výkonom väzby trvalo celkom 991
dní, že k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu došlo na základe vznesenia obvinenia pre obzvlášť

závažný zločin vraždy v štádiu pokusu, čo v blízkosti jeho okolia vo vzťahu k nemu samotnému ako i
k jeho rodine mohlo vzniesť vlnu nedôvery, odcudzenia a aj urážok, že vzatie do väzby bolo mediálne
prezentované v širšom okolí. Súd hodnotiac všetky uvedené skutočnosti, dospel k záveru, že za 1 deň
výkonu väzby v tomto konkrétnom prípade je dôvodné priznať sadzbu vo výške 50,-€. To znamená, že
za 991 dní prináleží žalobcovi náhrada nemajetkovej ujmy v celkovej výške 49 550.- € (991 dní x 50,-€).

56. Žalovaná vzniesla námietku premlčania argumentujúc povinnosťou žalobcu predbežne prerokovať
nárok s príslušným orgánom a ohľadom náležitostí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v zmysle
ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013. Súd prvej
inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že ustanovenia zákona č.514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, sa na posudzovanú vec nevzťahujú, keďže v čase žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku a v čase podania žaloby na súd, neboli citované ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z.z. platné a účinné, nakoľko do zákona č. 514/2003 Z.z. boli implementované

až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z., účinnou od 01.01.2013. V čase podania jeho
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a v čase podania žaloby na súd zákon č. 514/2003 Z.z.
nestanovoval náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a až novelou zák. č. 412/2012
bolo zavedené, že zo žiadosti musí vyplývať titul, z ktorého sa žiadateľ domáha nároku na náhradu
škody, a že na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne

prerokovaný a z totožného titulu. Súd preto konštatuje, že námietka premlčania nie je dôvodná. Žalobca
totiž v žalobe v súlade s v tom čase účinným ust. § 79 ods. 1 O.s.p. podrobne opísal rozhodujúce
skutočnosti tak, že bolo možné vymedziť predmet konania po skutkovej stránke, pričom zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.06.2016) ani zákona č. 514/2003 Z.z.
mu nevyplývala povinnosť uviesť aj právnu charakteristiku opísaného skutku, a ani v prípade, že by ju
uviedol,nebolsúdpriprávnomposúdeníviazanýprípadnýmprávnymnázoromžalobcu,abolpovinnýsa

zaoberaťposúdenímuplatnenéhonárokuzovšetkýchdoúvahyprichádzajúcichprávnychdôvodov,akto
žalobcomopísanýskutokavýsledkyvykonanéhodokazovaniaumožňovali,čojeajprípadposudzovanej
veci. Vzhľadom na vyššie uvedené je namieste prijať záver, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady
trov obhajoby v trestnom konaní z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a o vzatí do
väzby, a to s poukazom na to, že bol následne súdom spod obžaloby oslobodený. Vychádzajúc zo

zistenia, že skutkový stav opísaný žalobcom v žalobe umožňuje jeho nárok na náhradu trov obhajoby v
trestnom konaní posúdiť ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (o vznesení
obvinenia) a rozhodnutím o väzbe.
57. Žalobca sa domáhal náhrady škody aj z titulu nesprávneho úradného postupu vecne a miestne
príslušného súdu. Uviedol, že obžaloba bola prokurátorom na žalobcu podaná dňa 5.9.2003, trestné

konanie bolo právoplatne ukončené vyhlásením oslobodzujúceho rozsudku dňa 1.12.2012, tzn. fáza
trestného konania prebiehajúca pred súdom trvala viac ako 5 rokov, pričom napr. v roku 2009 nebol
vo veci samej zo strany súdu vykonaný žiaden úkon. Odvolací súd v rozhodnutí zo dňa 28.12.2018
uviedol, že žalobca v žalobe poukazoval aj na nesprávny úradný postup súdu v trestnom konaní, ktorý
mal spočívať (opätovne) v nezákonnej väzbe ako i v nehospodárnosti a neefektívnosti pri vykonávaní

úkonov zo strany súdu, ktorý v roku 2009 nevykonal žiadny úkon, pričom celé konanie pred súdom malo
trvať viac ako päť rokov. Odvolací súd konštatoval, že i keď žalobca v časti II. žaloby tento ním tvrdený
nesprávny úradný postup súdu riadne špecifikoval, z častí III. a IV. jeho žaloby je nepochybné, že sa
v priamej príčinnej súvislosti s ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu v trestnom konaní
žiadnej náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy nedomáha, pretože v tomto smere žiadnou konkrétnou

škodou, ktorú by odvodzoval práve od nesprávneho úradného postupu súdu v trestnom konaní v žalobe
neargumentoval, a žiadnu škodu, ktorej náhradu v tejto súvislosti požaduje ani nevyčíslil (ako už bolo
uvedené vyššie, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 182.566,55 eur si uplatnil výlučne z dôvodu
nezákonného rozhodnutia o väzbe, ako vyplýva z časti IV. žaloby). Vzhľadom na tento záver a ako aj
vzhľadom na úplnú absenciu odvolacích námietok v tejto časti potom odvolací súd ani nepovažoval za

potrebné preskúmať závery súdu prvej inštancie o nemožnosti posudzovania postupu orgánov činných v
trestnom konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže závery, ku ktorým by dospel, nemajú
pre posudzovanú vec vôbec žiadny význam. Ak totiž žalobca v žalobe neuplatnil v priamej príčinnej
súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu v trestnom konaní žiadny konkrétny nárok,
či už na náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, mal súd prvej inštancie bez ďalšieho konštatovať

neunesenie bremena tvrdenia žalobcom v tejto časti a prípadným žalobcom tvrdeným nesprávnym
úradným postupom sa nemal vôbec zaoberať. Vzhľadom na vyššie uvedený právny záver odvolacieho
súdu , súd prvej inštancie sa tvrdeným nesprávnym úradným postupom nezaoberal.
58.Zvyššieuvedenýchdôvodov súdžalobevyhovelčiastočneapriznalžalobcovititulomnáhradyškody
sumu 5 899,47 eur ( 12,95 eur titulom ušlej mzdy a 5 886,52 titulom trov obhajoby) a sumu 49 550.- eur

titulom nemajetkovej ujmy, spolu 55 449,47 eur a vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobu zamietol.
59. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 2/ v spojení s ustanovením
§262ods.1/CSP,vzmyslezásadyúspechustranyvoveci.Žalobcamalvkonaní úspechlenčiastočný,
súd preto rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Poučenie:

P o u č e n i e:Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis