Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, April 25, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Sa/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200583
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Neviďanská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1023200583.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Ivanou Neviďanskou, v právnej veci

žalobcu: Q. AL U., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník H. republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci,
Kancelária Komárno, so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, IČO: 30798841, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky, o správnej žalobe
žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 11.04.2023, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-

BA12-419-015/2023-AV zo dňa 25.03.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave n a r i a ď u j e, aby bol žalobca Q. AL U., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník
H. republiky, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zaistený na
základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-419-015/2023-AV zo dňa 25.03.2023, bezodkladne
prepustený zo zaistenia.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 14.04.2023 bola Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej aj ako „správny súd“

alebo,,krajskýsúd“)prostredníctvomžalovanéhodoručenážalobazodňa13.04.2023,ktorousažalobca
postupom podľa § 221 ods. 2 v spojení s § 230 ods. 2 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny
súdny poriadok (ďalej aj ako ,,správny súdny poriadok“ alebo „SSP“) domáhal svojho bezodkladného
prepustenia zo zaistenia, dôvodu neúčelnosti zaistenia. Zároveň žalobca navrhol, aby súd rozhodol o
trovách konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 153,26 eura do 15
dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-419-015/2023-AV zo dňa 25.03.2023
bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako ,,zákon č. 404/2011 Z.z.“ alebo „zákon o pobyte cudzincov“)
zaistený dňom 25.03.2023, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.05.2023 (ďalej aj ako „napadnuté
rozhodnutie“) z dôvodu, že je to nutné na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu potrebného
na realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

2. V odôvodnení žaloby žalobca namietal jeho zaistenie z dôvodu, že za momentálneho skutkového
stavu je neúčelné. Ďalej žalobca uviedol predpoklad, že jeho život, zdravie a rovnako aj osobná sloboda

budú v domovskej krajine mimoriadne ohrozené z dôvodu prebiehajúcej občianskej vojny. Jemenská
republika, ktorá je domovskou krajinou žalobcu je v zmysle odporúčania Ministerstva zahraničných
vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky krajinou, v ktorej v dôsledku občianskej vojny,
činnosti teroristických organizácii a vojenskej intervencie koalície arabských krajín predstavuje hrozbupre zdravie a život. Na základe uvedeného nemôže byť do jeho domovskej krajiny administratívne
vyhostený. Žalovaný nedostatočne odôvodnil potrebu použitia zaistenia ako inštitútu, ktorý výrazným
spôsobom zasahuje do ľudských práv a slobôd. Žalovaný sa vôbec nevenoval možnosti uloženia

alternatívnych spôsobov zaistenia. Preukázanie nemožnosti uloženia iných (miernejších) donucovacích
opatrení patrí medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy,
pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné, ale miernejšie opatrenia.
Žalovaný sa však nevenoval dôvodom, pre ktoré nemohli byť miernejšie opatrenia žalobcovi uložené, ale
iba vágne konštatoval, že miernejšie opatrenie nie je možné uložiť. Odôvodnenie dĺžky doby zaistenia

podľa žalobcu nie je možné považovať za náležité a postačujúce. Dĺžka doby zaistenia bola stanovená
len všeobecne bez dostatočného odôvodnenia použitia zaistenia.

II. Vyjadrenie žalovaného k žalobe

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca bol dňa 25.03.2023 zaistený rozhodnutím
č. PPZ-HCP-BA12-419-015/2023-AV na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom
vyhosteníč.PPZ-HCP-BA12-419-010/2023-AVzodňa25.03.2023.Zaistenímžalobcužalovanýsmeruje

k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. V
predmetnom rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 25.05.2023, čo je plne v súlade
so zákonom o pobyte cudzincov. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej
krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Dobu zaistenia
stanovil správny orgán po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu. Správny orgán vychádzal

zo skutočnosti všeobecnej známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné
dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. V danom prípade ide
o hraničný termín doby zaistenia, pričom ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov ako aj napadnutého
rozhodnutia je dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný. Žalovaný vo vyjadrení poukázal na
jeho povinnosť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov po celý čas doby zaistenia skúmať,

či trvá účel zaistenia. Žalovaný má za to, že predmetné rozhodnutie o zaistení žalobcu je plne v súlade
s platnou právnou úpravou, a preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

IV. Pojednávanie

4.KrajskýsúdvBratislaveakovecne,miestneakauzálnepríslušný(§10a§17písm.a/SSP)preskúmal
vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy tretej časti SSP v spojení s § 206 ods. 3 a 4, pričom

dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a preto nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia v zmysle ust. § 230 ods. 2 písm. a/ SSP. Správny súd rozhodol o správnej žalobe
v súlade s § 228 veta prvá SSP na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa
§ 227 SSP rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil za neprítomnosti účastníkov konania v zmysle § 114 SSP.
Účastníci konania boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca, právny zástupca žalobcu

a žalovaný ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní. Žalobca a právny zástupca žalobcu súhlasili s
prejednaním veci na pojednávaní bez ich prítomnosti.

V. Relevantné právne predpisy

5. Podľa § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

6. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.7. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobevoveciachazylu,zaisteniaaadministratívnehovyhosteniaustanovenia okonaníovšeobecnej
správnej žalobe.

8. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení,
o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia
takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

9. Podľa § 221 ods. 2 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.

10. Podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie
o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné

prepustenie žalobcu zo zaistenia.

11. Podľa § 230 ods. 2 písm. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 2 SSP, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia.

12. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie
neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so
zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

13. Podľa § 77 ods. 1 druhá veta zákona o pobyte cudzincov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť.

14. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

15. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b/ až i/ na jeden rok
až päť rokov.

16. Podľa § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno predpokladať, že štátny príslušník tretej
krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť.

17. Podľa § 83 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť
podľa § 88.

18. Podľa § 83 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčí v

rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak štátny príslušník tretej krajiny
ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo práva a slobody iných.

19. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia
o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení

neurčil lehotu na vycestovanie.

20. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný
cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

21. Podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie
do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.22. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

23. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

24. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon

predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu,
že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný
útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

25. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže
štátnemupríslušníkovitretejkrajinynamiestojehozaisteniauložiťpovinnosťhláseniapobytualebozložiť
peňažnú záruku.

26. Podľa § 89 ods. 3 veta prvá zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa
odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania
tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl.

27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas

zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. Podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny
príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

29. Podľa ust. § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom
predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom
konaní.

30. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny

poriadok“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú
povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a
dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

31. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej

súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

32. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

33. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.34. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a
8 (ďalej len ,,dohovor“) každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť

slobodyokremnasledujúcichprípadov,pokiaľsatakstane vsúladeskonanímustanovenýmzákonom:
zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

35. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,

má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

36. Podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) pokiaľ sa v osobitnom

prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty
môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom
pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:
a) existuje riziko úteku, alebo
b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun,
a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

37. Podľa čl. 15 ods. 4 návratovej smernice zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa
bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na

odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

38. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,ústava“) nikoho nemožno stíhať alebo
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

VI. Priebeh administratívneho konania

39. Žalobca bol dňa 25.03.2023 v čase o 7:40 hod. zadržaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného

zboru Kolárovo v katastri obce Kameničná. Žalobca nevedel ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti,
hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť. Žalobca bol hliadkou Oddelenia cudzineckej polície
Policajného zboru Nové Zámky v zmysle § 79 zákona o pobyte cudzincov dňa 25.03.2023 v čase o 10:00
hod. predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky k ďalším úkonom
podľa zákona o pobyte cudzincov. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 25.03.2023 vyplynulo, že

žalobca odišiel z domovskej krajiny - Jemenu z ekonomických a finančných dôvodov. Cieľovou krajinou
je Nemecko. Žalobca nemá cestovné doklady, ani oprávnenie na pobyt. Vzhľadom na uvedené bolo
žalobcovi dňa 25.03.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vydané rozhodnutie
o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-419-010/2023-AV z dôvodu, že žalobca má na území
Slovenskej republiky neoprávnený pobyt pričom v predmetnom rozhodnutí mu nebola určená lehota

na vycestovanie. Následne bolo toho istého dňa 25.03.2023 žalobcovi vydané rozhodnutie o zaistení
č. PPZ-HCP-BA12-419-015/2023-AV, ktorým bol zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia
a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Doba zaistenia bola stanovená na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 25.05.2023.

40. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o zaistení uviedol, že podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona
o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú
záruku. Z vyjadrení žalobcu v zápisnici vedenej pod číslom písomnosti PPZ-HCP-BA12-419-006/2023-
AV je nespochybniteľné preukázané, že žalobca by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a z

tohto dôvodu správny orgán nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na
výkon jeho administratívneho vyhostenia. Žalobca nevie a nechce preukázať zabezpečené ubytovanie
a taktiež nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky.
Predmetná doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej správny orgán vykoná všetky dostupné úkonysmerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom
presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov.
Správny orgán v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov bude vykonávať všetky

potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom
od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia žalobcu je jeho spolupráca pri úkonoch smerujúcich k
vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Taktiež sa bude zabezpečovať pokrytie nákladov na
samotné vyhostenie.
41. V prípade účastníka konania, ktorý je štátnym príslušníkom Jemenskej republiky, ktorý nedisponuje

cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
je potrebné vykonať úkony ako: Overenie totožnosti účastníka konania prostredníctvom konzulárneho
odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej aj ako „KO
MZVaEZ SR“) na zastupiteľskom úrade krajiny, z ktorej pochádza účastník konania.
Uvedenéúkonyzaberúnajviacčasu,nakoľkokomunikáciasKOMZVaEZSRbývavmnohýchprípadoch
komplikovaná. Po odoslaní žiadosti sa veľakrát stáva, že Útvar policajného zaistenia pre

cudzincov neobdrží odpoveď, je adresovaná ďalšia žiadosť na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej
cudzinec pochádza a zisťuje sa či im bola žiadosť cez KO MZVaEZ SR doručená. Z aplikačnej praxe
vyplýva, že komunikácia z uvedenými úradmi je zdĺhavá a celý proces môže zabrať aj 8 týždňov. Ak
sa zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza účastník konania nachádza mimo územia Slovenskej
republiky a je potrebné, aby pracovníci zastupiteľského úradu vykonali osobný pohovor so zaisteným

cudzincom mala byť vykonaná eskorta účastníka konania priamo na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej
pochádza (v mnohých prípadoch mimo územia Slovenskej republiky). V prípade
kladnej odpovede a po vykonaní uvedených úkonov sa odovzdáva žiadosť o vystavenie náhradného
cestovného dokladu účastníka konania prostredníctvom KO MZVaEZ SR zastupiteľskému úradu krajiny,
z ktorej pochádza. Následne ak sú na základe zaslaných žiadostí vybavené požadované doklady pristúpi

sa k vybavovaniu leteniek cez zmluvnú spoločnosť. Po vybavení leteniek sa musí opätovne vykonať test
na COVID-19 (úkony súvisiace s vybavovaním leteniek a testami na COVID-19 trvajú cca 1 týždeň).
Ďalej sa bude zabezpečovať materiálne ako aj personálne zabezpečenie prepravy účastníka konania
Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov.

42. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný skonštatoval, že vzhľadom k
prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1
písm. f/ dohovoru. Zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením
slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ
pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle čl. 5 ods. 1 písm.

f/ dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej
republiky. Správny orgán považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná
existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod č. PPZ-HCP-
BA12-419-010/2023-AV zo dňa 25.03.2023, v ktorom bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 /tri/ roky. K výkonu

administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca.

43. Žalovaný uviedol, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a
rodinného života v zmysle v čl. 8 ods. 1 dohovoru. Žalovaný má za to, že práva žalobcu vyplývajúce z
čl. 8 ods. 1 dohovoru plne rešpektuje. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných

príslušníkov. Žalovaný záverom napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že konal v záujme žalobcu,
nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej
existencii.

VII. Posúdenie veci správnym súdom

44. Krajský súd v Bratislave po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho
spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal rozhodnutie o zaistení, ako i priebeh
administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, nariadil podľa § 228 SSP na prejednenie veci
pojednávanie na deň 25.04.2023 a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správnu žalobu vo
veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia správny súd posudzuje neformálne a nie je pri

svojomrozhodovaníviazanýžalobnýmibodmi(§206ods.3SSP).Žalobcavžalobenamietalneúčelnosť
jeho zaistenia, a preto žiadal bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Správny súd po preskúmaní zistil
dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 2 SSP, a preto rozsudkom nariadil bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia podľa § 230 ods. 2 písm. a/ SSP.

45. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods.
2 Listiny základných práv a slobôd nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru každý má právo na slobodu a
osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a čl. 6 Charty základných práv Európskej únie).

46. Všetky spomínané právne dokumenty zdôrazňujú zákaz svojvoľného pozbavenia či obmedzenia
osobnej slobody. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako ,,ESĽP“) môže zaistenie alebo iné pozbavenie osobnej
slobody cudzinca (napr. vydávacia alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s
konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a
predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného zbavenia osobnej slobody,
a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť

nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať jeho vyhostenie či vydanie (pozri napr.
rozsudkyESĽPzodňa18.12.1986BozanoprotiFrancúzsku,zodňa25.03.1995QuinnprotiFrancúzsku,
zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti Belgicku, zo dňa
27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti
ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu).

47. Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice môžu členské štáty zaistiť len štátneho príslušníka
tretej krajiny, o ktorého vrátenie prebieha konanie, a to na účely prípravy návratu alebo výkonu
vyhostenia, najmä v prípadoch, keď hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo štátny príslušník tretej

krajiny sa vyhýba príprave návratu alebo uskutočňovaniu vyhostenia alebo ich inak sťažuje, pričom
možno na zabezpečenie prikročiť len vtedy, ak sa v konkrétnom prípade nemôžu účinne uplatniť iné
dostatočne účinné, ale miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu
dobu, a iba pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou robené úkony smerujúce k vyhosteniu. Ak sa ukáže,
že reálny predpoklad pre vyhostenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo že prestali

existovať podmienky uvedené v odseku 1, stráca zabezpečenie odôvodnenie a dotknutá osoba musí
byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 návratovej smernice).

48. Pri posúdení tejto otázky vychádzal správny súd aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky(ďalejajako,,najvyššísúd“alebo,,NSSR“)vyslovenom vrozsudkusp.zn.10Sza8/2016

zo dňa 30.03.2016, v ktorom uviedol: „Zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo v závislosti na
povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný
zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť
prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov ale
predovšetkým ústavným poriadkom SR.“

49. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,ústavný súd“ alebo ,,ÚS SR“) vo svojom
náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných
prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť
vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne

zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť
naplnené väzobné dôvody.“ ,,Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto
tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom
je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byťvedenésriadnoustarostlivosťou.Priamodohovorvtextečl.5ods.1písm.f/uvádza,žepozbaviťosobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze ÚS

SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, napr. vo veci Samie Ali vs. Suisse a Agnissan vs. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi
zaistením a jeho účelom.

50. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá
je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd). Zo záverov
rozhodnutia Súdneho dvora zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11
vyplýva, že ,,pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie
medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom
pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne

nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o
azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie
je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je
treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (čl.
26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).

Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci súčasne zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť
tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia,
inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku).“ (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 397/2016-9 zo dňa 12.05.2016).

51. Podľa článku 8 ods. 1 návratovej smernice členské štáty majú povinnosť prijať všetky opatrenia
potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate. Zaistenie je pritom jedným z opatrení,
ktoré možno využiť. V tejto súvislosti Súdny dvor vo veci El Dridi, C-61/11, bod 41, výslovne zdôraznil,
že v smernici o návrate sa stanovuje „odstupňovanie opatrení, ktoré treba prijať na účely vykonania

rozhodnutia o návrate, a to od opatrenia, ktoré ponecháva dotknutej osobe najväčšiu slobodu, a to
poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré obmedzujú najviac jej slobodu, a to
zaistenie v špecializovanom zariadení…“ Povinnosť členských štátov uplatňovať zaistenie teda existuje
len v situáciách, pri ktorých je jasné, že využitie zaistenia je jediný spôsob uistenia sa, že proces návratu
možno pripraviť a proces odsunu možno vykonať. Zaistenie je preto nepochybne prostriedkom ultima

ratio (podľa čl. 15 ods. 1 návratovej smernice pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné
dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia...) pre dosiahnutie výsledku v podobe výkonu
administratívneho vyhostenia. Nie je preto možné obhájiť využitie tohto prostriedku za účelom potreby
vykonaniamateriálnehoapersonálnehozabezpečeniaprepravyúčastníkakonaniaÚtvarompolicajného
zaistenia pre cudzincov naviac v situácii, keď nie je zrejmé, do ktorej krajiny má byť cudzinec vyhostený.

52. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka
konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov,
medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia

medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka
konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie
postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.

53. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal nedostatočnosť zistenia skutočného stavu veci a

riadne neodôvodnenie rozhodnutia s následkom jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov. S uvedeným názorom žalobcu sa stotožňuje aj správny súd, najmä s ohľadom
na strohé konštatovanie uvedených argumentov bez ich bližšieho rozvedenia, založené len na citácii
dotknutých ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Bolo povinnosťou žalovaného aspoň stručným
spôsobom svoje úvahy rozviesť.

54. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust.
§ 47 ods. 3 správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranunie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom
a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle
sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie

rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval
príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní.

55. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu

predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o udelenie azylu a s tým spojeným konaním o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce
v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však

na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne
nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s
takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho
orgánu.

56. Žalobca sa predmetnou správnou žalobou zo dňa 13.04.2023, doručenou súdu dňa 14.04.2023,
domáhal prepustenia zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP . Na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BA12-419-015/2023-AV zo dňa 25.03.2023 bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov zaistený na

účel výkonu administratívneho vyhostenia a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov. V rozhodnutí žalovaného o zaistení bola stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne
potrebný, najviac do 25.05.2023. Žalobcovi bolo dňa 25.03.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o
pobyte cudzincov vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA12-419-010/2023-
AV z dôvodu, že žalobca má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.

57. Žalobca v podanej žalobe poukazoval hlavne na neúčelnosť jeho zaistenia z dôvodu nemožnosti
jeho vyhostenia do krajiny pôvodu, ktorou je Jemenská republika. Žalobca poukázal na skutočnosť, že
jeho domovská krajina je v zmysle odporúčania Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí
Slovenskej republiky krajinou, v ktorej pobyt na celom území v dôsledku občianskej vojny, činnosti

teroristických organizácii a vojenskej intervencie koalície arabských krajín predstavuje hrozbu pre
zdravie a život. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nedostatočne odôvodnil potrebu použitia zaistenia,
vôbec nevenoval možnosti uloženia alternatívnych spôsobov zaistenia a takisto odôvodnenie dĺžky doby
zaistenia podľa žalobcu nie je možné považovať za náležité a postačujúce.

58. Žalovaný uviedol, že zaistením žalobcu smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne
vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považoval zaistenie žalobcu na výkon
administratívneho vyhostenia za účelné, pretože v prípade žalobcu a uloženého administratívneho
vyhostenia je potrebné zo strany orgánov Slovenskej republiky vykonať postupy a opatrenia na
zabezpečenie a výkon administratívneho vyhostenia. Zároveň žalovaný skonštatoval, že prítomnosť

žalobcu nie je možné zabezpečiť uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy zaistenia).

59. Z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, vyplynulo, že konanie
o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú
úplnenezávisléčiizolované.Uvedenékonštatovaniepodľaústavnéhosúduvyplývazosamotnéhoúčelu

zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby
vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie,
aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia.
Podľaústavnéhosúduobmedzenieosobnejslobodyjeviazanénaúčelzaistenia.Medzizaistenímajeho
účelomjeúzkasúvislosť.Ikeďdefinitívnyzávertýkajúcisavyhosteniapadnevinomkonaní,súdnemôže

ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je
veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent.
Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.60. Tento právny názor ústavného súdu premietol NS SR napríklad do rozsudku sp. zn. 1Sža 74/2010
zo dňa 12.04.2011 v ktorom uviedol, „Pokiaľ navrhovateľ namietal neúčelnosť a neefektívnosť zaistenia,
ktorú odvodil z nemožnosti vyhostenia do Alžírska a nevyhostiteľnosti do inej tretej krajiny, bolo

povinnosťou krajského súdu sa touto námietkou zaoberať, najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti
do tretej krajiny.

61. Kľúčovým rozhodnutím ústavného súdu v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie
o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch je uznesenie I. ÚS

367/2015-32 zo dňa 26.08.2015. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd uvádza, že prípady pozbavenia
slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania.
Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd
preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok
ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných
dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v

určitých primeraných intervaloch.

62. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí
byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je
jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca

proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa
nemôže definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci (I. ÚS 109/03).

63. Správny súdny poriadok zaviedol ucelenú úpravu súdneho konania vo veciach zaistenia, pričom táto
úprava je založená napr. na princípe súdnej kontroly zákonnosti rozhodnutia o zaistení, na periodickej

kontrole zákonnosti obmedzenia osobnej slobody cudzinca v zaistení a na plnej jurisdikcii správneho
súdu vrátane možnosti nariadiť prepustenie cudzinca zo zaistenia. Uvedená právna úprava reaguje na
judikatúru ESĽP (Buishvili proti Českej republike) a tiež na judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo
veci Mahdi proti Bulharsku č. C-146/14 PPU). Viaceré právne princípy tejto právnej úpravy vychádzajú
z úpravy týkajúcej sa obmedzenia osobnej slobody väzbou (porovnaj dôvodovú správu k Správnemu

súdnemu poriadku a tiež HODOŇOVÁ, S. Konanie vo veciach zaistenia podľa zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok s účinnosťou od 01.07.2016., ASPI).

64. Podľa ESĽP čl. 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia
slobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným

a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na
periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú,
aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom,
ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (rozsudok ESĽP Shishkov v. Bulharsko zo
dňa 09.01.2003, § 88, Saadi v. Spojené Kráľovstvo, rozsudok Veľkej komory zo dňa 29.01.2008, § 45,

rozsudok ESĽP Amuur v. Francúzsko zo dňa 25.06.1996, § 43, rozsudok ESĽP Abdolkhani a Karimnia
v. Turecko zo dňa 22.09.2009, ako aj rozsudok ESĽP Z.N.S. v. Turecko zo dňa 19.01.2010, § 56 a §
6) (I. ÚS 365/2015-32).

65. Pri zásahu do práva na osobnú slobodu je nutné postupovať v súlade so zákonom vymedzeným

účelom a na zaistenie cudzinca pristupovať iba na dobu primeranú k sledovanému cieľu
(pozri rozhodnutie veľkého senátu ESĽP zo dňa 29.01.2008 vo veci Saadi proti Veľkej Británii, sťažnosť
č. 13229/03, bod 79). V prípade zaistenia na účely správneho vyhostenia je preto nevyhnutné robiť
kroky smerujúce k vyhosteniu s náležitou starostlivosťou (pozri napr. rozsudok ESĽP zo dňa 19.06.2018
vo veci Kahadawa Arachchige a ostatní proti Cypru, sťažnosti č. 16870/11, 16874/11 a 16879/11,

§58). Správne orgány musia po rozhodnutí o zaistení cudzinca na tento účel postupovať aktívne a
svedomito v konaní o správnom vyhostení, aby tým ospravedlňovali dôvody trvajúceho zaistenia. Pokiaľ
takýto postup nepretrváva po celú dobu zaistenia bez rozumného dôvodu, zaistenie cudzinca stráca
svoju oprávnenosť (porov. napr. rozsudok ESĽP zo dňa 10.12.2020 vo veci Shiksaitov proti Slovensku,
sťažnosti č. 56751/16, 33762/17, §56) (rozsudok NSS SR sp.zn. 2Sak/3/2023 zo dňa 27.03.2023).

66. Správny súd konštatuje, že správna žaloba vo veci zaistenia nebola podaná z dôvodu nezákonnosti
rozhodnutia žalovaného, ale podľa § 221 ods. 2 SSP , aj keď je žalobca zaistený práve na základe rozhodnutia zo dňa25.03.2023 č. PPZ-HCP-BA12-419-015/2023-AV. Napriek tomu, že predmetom súdneho prieskumu
nebolo samotné rozhodnutie o zaistení, ale žaloba o prepustenie zo zaistenia, správny súd sa z hľadiska
žalobných bodov zaoberal otázkou, či zaistenie žalobcu je účelné z dôvodu neskúmania vyhostiteľnosti

žalobcu a v tejto súvislosti sa zaoberal aj skutočnosťou, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom
vyhostení, ktoré bolo titulom zaistenia žalobcu, nie je uvedené, kam má byť žalobca vyhostený (krajina
pôvodu alebo tretia krajina).

67.Vsúvislostisnámietkoužalobcu,žežalovanýneskúmaljehoreálnuvyhostiteľnosťdáva správnysúd

do pozornosti právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako ,,najvyšší
správny súd“ alebo ,,NSS SR“) vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Szak/2/2020 zo dňa
22.05.2020 podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zákon
č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o
zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku
zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné

otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych
úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo
následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel
výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z
pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“.

68. Podľa názoru správneho súdu žalovaný rozhodnutie o zaistení žalobcu a jeho držanie v
zaistení zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so
zákonom o pobyte cudzincov. Správny súd udáva, že žalovaný bol v rámci rozhodovania o
zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby žalobcu bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných

zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do jeho
práv. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88
ods. 1 písm. b/ zákona
o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a jeho
vyhostiteľnosť. Preto v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani v rozhodnutí o zaistení nesmie

absentovať dôvodnosť zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúcej v jeho umiestnení do útvaru
policajného zaistenia. Povinnosťou žalovaného bolo preto odôvodniť zaistenie žalobcu z hľadiska
účelnosti jeho zaistenia, uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov . Reálnosť vyhostiteľnosti je
podmienkou legality zaistenia cudzinca sledujúceho predchádzanie svojvôli pri zaistení, ktoré je

obmedzením osobnej slobody. Žalovaný mal povinnosť s riadnou starostlivosťou pristupovať k
prevereniu možnosti vyhostenia žalobcu do deklarovanej krajiny pôvodu - Jemenu, resp. inej tretej
krajiny.

69. Správny súd sa v tomto type konania musel venovať obsahu oboch administratívnych rozhodnutí

vydaných dňa 25.03.2023 a konštatuje, že žalovaný sa pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení
žalobcu nezaoberal dôsledne prekážkami administratívneho vyhostenia a dodržaním čl. 3 dohovoru
(§ 32 ods. 1 správneho
poriadku). Žalovaný neskúmal vrátenie žalobcu na územie Jemenu k čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky .Vovecižalobcuniesúkonkrétnesprávyobezpečnostnejsituácii vJemene,aniinej
tretej krajiny, na základe ktorých mohol žalovaný dospieť k jednoznačnému a presvedčivému
záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu v do úvahy prichádzajúcich krajinách (napr.
Turecko a iné). Za také nie je možné pokladať ani turistické informácie z Ministerstva zahraničných vecí
a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Vo veci žalobcu neboli skúmané prekážky vyhostenia a

to vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, neexistujú konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne
iné dôkazy, aby sa mohlo dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika
utrpenia vážnej ujmy žalobcu, ani v tak formulovanom výroku rozhodnutia o vyhostení žalobcu, ako je
formulovaný v rozhodnutí o jeho vyhostení. Žalovaný tak celkom inak formuloval výrok v rozhodnutí
o vyhostení žalobcu a to napriek tomu, že zisťoval odkiaľ prichádza a administratívne ho nevyhostil z

územia Slovenskej republiky na územie krajiny pôvodu, ale aj tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do
ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie
členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt, alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu.70. Pokiaľ žalovaný mal za to, že vo veci žalobcu neexistujú prekážky vyhostenia, bolo jeho povinnosťou
uviesť vo výroku rozhodnutia buď jednoznačne konkrétnu krajinu, kde sú podmienky vyhostenia splnené
vo vzťahu ku žalobcovi a ak bol vyhostiteľný mal uviesť na základe čoho tak rozhodol, a uviesť svoje

úvahy o krajine kam bude, alebo môže byť reálne vyhostený, alebo je reálne vyhostiteľný. Žalobca
uviedol, že je štátnym príslušníkom Jemenskej republiky. Vo vzťahu ku krajinám bolo potrebné skúmať
možnosti vyhostenia na základe už zhromaždených podkladov o týchto územiach, pretože ide o
povinnosť štátu a jeho orgánov rozhodovať na základe overených faktov, ktoré tvoria skutkový stav ako
základ jeho právneho posúdenia, aby s poukazom na povinnosť určenia krajiny vyhostenia v zmysle

§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov mal žalobca účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby
mohol efektívne namietať, konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu, resp. vyhosteniu.

71. Následným neskúmaním možných prekážok vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte
cudzincov bol žalobca

zbavený možnosti riadne použiť opravný prostriedok voči rozhodnutiu správneho orgánu, v dôsledku
ktorého sa zbavuje následne možnosti podať správnu žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného
súdom (v zmysle článku 6 dohovoru ). Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
Ak rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené je

nepreskúmateľné(rozsudokNSSRsp.zn.lSZa/7/2016zodňa05.04.2016).Vrozhodnutí ovyhostení,
žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený a nezaoberal sa v akých podmienkach sa
tam bude žalobca nachádzať (rozsudok NS SR sp. zn. 10Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016). Reálnosť
vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, preto sa musí s riadnou starostlivosťou pristupovať
k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny už pre účely

prípadného zaistenia.

72. Napokon aj prítomnosť žalobcu, a "riziko jeho úteku" predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní
o potrebnosti zaistenia cudzinca. Pri posudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z
objektívnych kritérií ustanovených v smernici a v zákone o pobyte cudzincov, t.j. ak na

základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny
ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie sa nemôže automaticky vychádzať len z predpokladu
“rizika úteku“ a vyžaduje sa individuálne posúdenie. Pri tomto posúdení sa musia zvážiť všetky

vplyvy a faktory dotknutých osôb a záverom môže byť i skutočnosť, že neexistuje žiadne riziko úteku
(rozsudok NS SR z 26.04.2016 sp. zn. 1SZa 8/2016 ).

73. Bolo tak povinnosťou žalovaného v rámci rozhodnutia o zaistení žalobcu z tretej krajiny vykonať

individuálne posúdenie skutkových okolností dotknutej veci s cieľom určiť, či môže byť na tohto štátneho
príslušníka účinne uplatnené miernejšie donucovacie opatrenie, či existuje riziko jeho úteku, a či štátny
príslušník tretej krajiny, za okolností vo veci samej získa doklad totožnosti, ktorý by umožnil jeho
odsun z dotknutého členského štátu, a môže byť považovaný za "dostatočne spolupracujúceho" pre
odsun z dôvodu tohto správania osoby z tretej krajiny.

74. Žalobca dôvodne namietal tvrdenie žalovaného, že neexistujú prekážky jeho administratívneho
vyhostenia. Spoľahlivo zistenému skutočnému stavu zodpovedá aj požiadavka ust. § 77 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov, ktoré umožňuje v konaní o administratívnom vyhostení aj neurčiť
krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený. To ale nezbavuje správny orgán povinnosti skúmať existenciu,

či neexistenciu prekážok vyhostenia do Jemenu, čiže do deklarovanej krajiny pôvodu, teda či môže byť
ohrozená jeho bezpečnosť, pričom žalovaný neuviedol ani podmienky v iných krajinách, do ktorých by
bolo možné čo i len teoreticky žalobcu vyhostiť.

75. Žalovaný opakovane uvádza, že v konaní bolo preukázané tvrdenie žalobcu, že je štátnym

príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území SR bez platného cestovného dokladu a platného
víza, čiže mal neoprávnený pobyt na území SR podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov a
týmto svojim konaním naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie v zmysle
§ 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.76. Správny súd má však za to, že neuvedenie krajiny, kam má byť cudzinec vyhostený, nezbavuje
správny orgán povinnosti náležite zistiť skutočný stav veci pokiaľ ide o skúmanie a existenciu možných

prekážok administratívneho vyhostenia cudzinca podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov. Úvaha
správneho orgánu však v otázke neurčenia krajiny vyhostenia cudzinca nemôže byť svojvoľná, ale musí
rešpektovať špecifickosti daného prípadu a posudzovanej osoby, to znamená, že správny orgán musí
prihliadnuť na individuálne okolnosti prípadu. Žalovaný nespochybňoval tvrdenia o totožnosti a štátnej
príslušnostiavtejtosúvislostisprávnysúdpoukazujenaprincíp„benefitofdoubt“(vprípadepochybností

v prospech) presadzujúceho aj najvyšším súdom a najvyšším správny súdom vo veciach štátnych
príslušníkov tretích krajín, ktorí v dôsledku odchodu z krajiny pôvodu nemôžu nijak inak preukázať
určité skutočnosti iba svojou výpoveďou, o ktorej nemožno pochybovať. Žalovaný žiadnym spôsobom
nijako neoveril možnosť jeho vyhostenia pred vydaním svojho rozhodnutia, čím zaťažil konanie pred
ním nedostatočným zistením skutočného stavu veci. Na viac, ani podmienka úteku nebola nijako
argumentovaná žalovaným v rozhodnutí o zaistení žalobcu.

77. V danom prípade neuvedením krajiny vyhostenia a neskúmaním možných prekážok jeho
vyhostenia, v spojení s následným obmedzením žalobcu na osobnej slobode, nevylučuje možnosť podať
správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP , o otázke možnej existencie nezákonnosti zaistenia pre neskúmanie prekážok jeho

vyhostenia, aby o jeho veci bolo rozhodnuté nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 6 dohovoru.

78. V danom prípade teda neskúmaním možných prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu
nedošlo zo strany správneho orgánu k zisteniu skutočného stavu veci, čím sa rozhodnutie a postup

žalovaného v tejto časti stáva nepreskúmateľným. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu je napríklad
v otázke utečencov zo Sýrie ustálená judikatúra, na ktorú nadväzuje aj rozhodovacia prax migračného
úradu, v zmysle ktorej sa týmto poskytuje v prípade ich žiadosti o azyl minimálne medzinárodná
ochrana vo forme doplnkovej ochrany. Preto správny súd akcentuje aj skutočnosť, ktorú uviedol žalobca
v správnej žalobe, rozhodujúce je skúmanie a individuálna argumentácia či žalobca pochádza z krajiny

vojnového konfliktu alebo krajiny kde nie sú bezpečné podmienky pre život a v prípade vyhostenia sa
nevyhnutne predpokladá záver mať túto podmienku za preverenú, pretože tiež súvisí s možnosťou či
nemožnosťou vydania náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, ako predpokladu jeho
administratívneho vyhostenia.

79. Žalovaný nereagoval v podanom vyjadrení k žalobe na zistené informácie ohľadom situácie
v deklarovanej domovskej krajine žalobcu, ktoré žalobca pokladá za dostatočné pre posúdenie
nezákonnosti jeho zaistenia a pre povinnosť žalovaného na jeho bezodkladné prepustenie.
Žalovaný ani vo vyjadrení k správnej žalobe neuviedol vo veci žiadne výsledky dokazovania
zamerané na to, či v prípade vyhostenia žalobcu do Jemenu, alebo do iných krajín tranzitu

existujú či neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu v zmysle § 81 zákona o
pobyte cudzincov , a či
v prípade vyhostenia do správnym orgánom zamýšľaných krajín, nedôjde k porušeniu čl. 3 dohovoru
.

80. Podľa správneho súdu žalovaný nevykonal vo veci žiadne dokazovanie, či neexistujú
prekážky jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov , respektíve aký je postoj týchto
krajín k porušovaniu princípu non-refoulement, ako aj to, či v prípade jeho vyhostenia do správnym
orgánomzamýšľanýchkrajín,nedôjdekporušeniučl.3dohovoru. Žalobca namietal reálnosť vyhostiteľnosti a svoje
zaistenie označil za neefektívne a neúčelné, pretože rozhodnutie o jeho zaistení na účel
výkonu jeho administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené a je tak nepreskúmateľné (rozsudok NS
SR sp.zn. 1SZa/7/2016 zo dňa 05.04.2016).

Žalovaný dôsledne nezistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie tak, aby boli spoľahlivým
základom pre jeho rozhodovanie vzhľadom na čl. 15 ods. 4 návratovej smernice, čl. 5 ods. 1 písm.
f/ dohovoru a§ 81 zákona o pobyte cudzincov .

81. Žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, keďže existujú právne aj faktické prekážky jeho
vyhostenia. Zotrvanie žalobcu v zaistení je v rozpore aj s čl. 15 ods. 4 návratovej smernice a § 90
ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov , nakoľko žalovaný rozhodnutie o zaistení žalobcu zakladá iba na dôvodoch
poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov a pre

existenciu formálnych dôvodov administratívneho vyhostenia žalobcu. Žalovaný sa nezaoberal tým, v
akých podmienkach sa bude žalobca nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou
hrozby následného vyhostenia žalobcu z týchto krajín. Splnenie podmienky náležitého zistenia možnosti
krajiny, do ktorej môže byť cudzinec vyhostený, v sebe subsumuje aj to, že bude spoľahlivo zistené, že
štátnypríslušníktretejkrajinynebudevyhostenýdoštátu, vktorombybolohrozenýjehoživotalebo
by bol vystavený akejkoľvek forme mučenia a neľudského zaobchádzania a že v prípade jeho vyhostenia

nedôjde k porušeniu čl. 3 dohovoru .

82. Vo vzťahu k vyššie uvedenému správny súd poukazuje na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu a
najvyššieho správneho súdu vo veciach zaistenia cudzincov (napr. rozsudky NS SR sp. zn. 1SZa/7/2016

zo dňa 05.04.2016, sp. zn. 1SZa/9/2016 zo dňa 10.05.2016, NSS SR sp.zn. 2Sak/3/2023 zo dňa
27.03.2023) a dodáva, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či
by zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím
o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.
Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej

slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.

83. Povinnosť žalovaného odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia
nepochybne vyplýva z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého
je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel

zaistenia. Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už od samotného počiatku, teda pri
vydávaní takéhoto rozhodnutia musí správny orgán na základe doposiaľ zistených informácií a
vykonaných úkonov načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že bude možné účel zaistenia dosiahnuť.
Možnotedadospieťkzáveru,že vprípadoch,keďbudeužvčaserozhodovaniasprávnehoorgánuo
zaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné, že účel zaistenia, t. j. správne vyhostenie, vycestovanie

aleboodovzdaniecudzinca,nebudemôcťbyťrealizovaný,nebolobymožnézbaveniealeboobmedzenie
osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými
záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými
ustanoveniami návratovej smernice. V takej situácii je povinný žalovaný možné prekážky predbežne
posúdiť a urobiť si úsudok o tom, či je správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca

aspoň potenciálne možné. O zaistení cudzinca nemožno rozhodnúť, pokiaľ zákonný účel obmedzenia
osobnej slobody cudzinca nebude pravdepodobne možné uskutočniť, rovnako tak nie je možné štátneho
príslušníka tretej krajiny držať v zaistení, pokiaľ správny orgán počas zaistenia zistí, že zákonný účel
obmedzenia osobnej slobody cudzinca nebude možné uskutočniť. Správny orgán je naopak povinný v
takom prípade štátneho príslušníka tretej krajiny bezodkladne prepustiť zo zaistenia. Túto povinnosť tak

z povahy veci má správny orgán už pri rozhodovaní o zaistení. Ak preto policajný útvar
zistí, že účel zaistenia - v tomto prípade správne vyhostenie - nebude možné v budúcnosti realizovať,
odpadne tým aj dôvod samotného zaistenia a k zaisteniu logicky nemôže dôjsť. Zásadnou podmienkou
preto zostáva, aby už v tejto fáze konania bolo vyhostenie aspoň potenciálne možné. Pokiaľ však
správny orgán počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny zistí, že účel zaistenia netrvá, resp. že

k zaisteniu štátneho príslušníka tretej krajiny s poukazom na jeho reálnu nevyhostiteľnosť ani nemalo
dôjsť, je na mieste štátneho príslušníka tretej krajiny zo zaistenia bezodkladne prepustiť.

84. V tejto súvislosti musí správny súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru, ktorý má v zmysle
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého

možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o
zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné,musí byť efektívne a účelné. Zaistenie predstavuje vážny zásah do práva na osobnú slobodu, ktorá
je v zmysle Ústavy SR a medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov zaručená a prakticky zaistenie
znamená pozbavenie osobnej slobody. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej

slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne
a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich
nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

85. V zmysle vyššie uvedeného bolo povinnosťou krajského súdu v konaní o žalobe o prepustenie

zo zaistenia preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia (ktorým je
v prejednávanej veci vyhostenie žalobcu - podľa jeho tvrdení štátneho príslušníka Jemenu) nebránia
akékoľvek právne alebo faktické prekážky, najmä z pohľadu či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods.
1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov).

86. Správny súd považoval za potrebné ako predbežnú otázku vyriešiť to, či v konaní o zaistení žalobcu

bolo postupované s náležitou starostlivosťou, aktívne, svedomito a bez zbytočných prieťahov,
a následne posúdiť, či držanie žalobcu v zaistení smeruje k jeho primárnemu cieľu. Bez skúmania
procesnej aktivity správneho orgánu v administratívnom konaní by zásah do osobnej slobody žalobcu
zostal bez ochrany a takto limitovaná súdna ochrana by nemohla vylúčiť svojvoľné postupy správnych
orgánov. Správny orgán preto musí predovšetkým zdôvodniť, aké kroky smerujúce k vyhosteniu doteraz

urobil a či skúmal prekážky vyhostenia do krajiny, ktorá prichádza do úvahy ako krajina jeho pôvodu.

87. Žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu dňom 25.03.2023 na čas nevyhnutne potrebný, najviac
do 25.05.2023, pričom rozhodnutie, pokiaľ ide o stanovenú dobu zaistenia, tú odôvodnil veľmi
všeobecnepotrebouvykonaniavšetkýchdostupnýchúkonov,smerujúcich kvyhosteniu,zabezpečením

náhradného cestovného dokladu a ustálením totožnosti a štátnej príslušnosti. Z vyjadrenia žalovaného,
aké konkrétne opatrenia vykonal za účelom zabezpečenia vyhostenia žalobcu, má správny súd zato,
že žalovaný v konaní nepostupoval s náležitou starostlivosťou. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe len
stroho uviedol, že zaistením žalobcu smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie
žalobcu z územia Slovenskej republiky. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca je v zaistení od 25.03.2023.

Z obsahu administratívneho spisu ani z vyjadrenia žalovaného nevyplynulo, že by žalovaný vykonával
opatrenia smerujúce k naplneniu účelu zaistenia. V rozhodnutí o zaistení žalovaný konštatuje postup
správneho orgánu všeobecne v prípade štátneho príslušníka Jemenskej republiky, ktorý nedisponuje
cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.
Žalovaný neuvádza aké konkrétne kroky boli vykonané v konkrétnom prípade vo vzťahu k žalobcovi

a z čoho usudzuje, že žalobca odmieta spoluprácu. Správny súd zdôrazňuje, že štáty sa musia
aktívne usilovať o organizáciu odsunu, podniknúť konkrétne kroky a poskytnúť dôkazy o svojich
snahách s cieľom zabezpečiť prijatie štátneho príslušníka tretej krajiny, aby splnili požiadavku náležitej
starostlivosti, napríklad ak orgány prijímajúceho štátu sú obzvlášť pomalé pri identifikácii vlastných
štátnych príslušníkov alebo ak sú problémy v súvislosti s identifikačnými dokumentmi. Aby bolo

zaistenie v súlade s druhou časťou článku 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru, musí existovať reálna vyhliadka,
že sa vyhostenie uskutoční.

88. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že zaistením žalobcu smeruje k naplneniu
účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky, nakoľko z obsahu

administratívneho spisu takéto závery nevyplývajú. Nebolo preto možné dospieť k záveru, že žaloba je
nedôvodná a že držanie žalobcu v zaistení na účely výkonu administratívneho vyhostenia je v
súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Za situácie, že žalovaný možnosť výkonu vyhostenia do
Jemenu, ani do inej tretej krajiny neskúmal (netvrdí to v rozhodnutiach ani vo vyjadrení), nemohlo byť
obmedzenie osobnej slobody, ktorým držanie žalobcu v zaistení bezpochyby je, odôvodňované účelom

vyhostenia, ktorého reálnosť (aspoň potenciálna možnosť vyhostenia) nebola preukázaná.

89. Správny súd s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru ÚS SR, NS SR, NSS SR ako aj judikatúru
ESĽP a SD EÚ zdôrazňuje, že konanie o zaistení musí byť vedené s náležitou starostlivosťou. Uvedené
znamená, že správny orgán robí úkony smerujúce k tomu, aby bol naplnený účel zaistenia, ktorým je v

tomto prípade administratívne vyhostenie. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia
je výslovne obsiahnutá najmä v článku 15 ods. 4 návratovej smernice.90. Podľa čl. 15 ods. 4 návratovej smernice sa dotknutá osoba bezodkladne prepustí, ak už z právnych
alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky
ustanovené v odseku 1. Správny súd poukazuje na názor Súdneho dvora, podľa ktorého sa normotvorca

Únie neobmedzil na stanovenie spoločných hmotnoprávnych noriem, ale zaviedol aj spoločné procesné
normy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte existoval režim, ktorý
umožňuje príslušnému súdnemu orgánu, aby po preskúmaní ex offo prepustil dotknutú osobu hneď po
tom, čo sa ukáže, že jej zaistenie nebolo alebo už nie je zákonné (C-704/20 a C-39/21 - Staatssecretaris
van Justitie en Veiligheid - Examen d'office de la rétention, bod 86).

91. Pri skúmaní dôvodnosti držania žalobcu v zaistení bol správny súd povinný postupovať v súlade
s požiadavkami uvedeného rozsudku Súdneho dvora zo dňa 08.11.2022, Staatssecretaris van Justitie
en Veiligheid - Preskúmanie zaistenia z úradnej moci, C-704/20 a C-39/21, v ktorom veľká komora
Súdneho dvora dospela k tomuto záveru: „Článok 15 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely

návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, článok 9
ods. 3 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú
normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, a článok 28 ods. 4 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym

príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, v spojení s
článkami 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že: preskúmanie
dodržiavania podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré vyplývajú z práva
Únie, súdnym orgánom musí viesť tento súdny orgán k tomu, že na základe skutočností uvedených v
spise,ktorémubolioznámené,atakakobolidoplnenéaleboobjasnenépočaskontradiktórnehokonania

pred ním, prihliadne ex offo na prípadné nedodržanie podmienky zákonnosti, na ktoré sa dotknutá osoba
neodvolala.“

92. Z uvedeného záveru veľkej komory Súdneho dvora teda vyplýva, že aj slovenské správne súdy
sú povinné pri skúmaní dodržania podmienok zákonnosti zaistenia cudzincov, ktoré vyplývajú z práva

Únie, teda aj vo veciach zaistenia na účely správneho vyhostenia, na ktoré dopadá návratová smernica
prihliadať z moci úradnej k vadám a nezákonnostiam rozhodnutia o zaistení, ktoré súd zistí, prípadne
ktoré vyjdú najavo, a to aj v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia, hoci samotný žalobca
nenapáda samotné rozhodnutie o zaistení, ale domáha sa prepustenia zo zaistenia, ktoré správny súdny
poriadok pripúšťa.

93. Okrem vyššie uvedenej žalobnej námietky žalobcu ohľadom neúčelnosti zaistenia, žalobca namietal,
že žalovaný nedostatočne odôvodnil potrebu použitia zaistenia ako inštitútu, ktorý výrazným spôsobom
zasahuje do ľudských práv a slobôd. Žalovaný sa vôbec nevenoval možnosti uloženia alternatívnych
spôsobov zaistenia a odôvodnenie dĺžky doby zaistenia podľa žalobcu nie je možné považovať za

náležité a postačujúce.

94. Vzhľadom na vyššie uvedené námietky žalobcu, aj keď žalobca síce nežiadal zrušiť rozhodnutie
žalovaného o zaistení, správny súd záverom konštatuje, že žalovaný v rozhodnutí
žiadnymspôsobom,ajsohľadomnaskutočnosť,žežiadnysprávnyorgánatedaanižalovaný nedokáže

presne určiť čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení cudzinca
nevie presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, pričom každý prípad a teda aj vykonanie toho
istého úkonu, je individuálny, neposkytol zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako
esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Žalovaný sa nevyjadril k účelnosti a efektívnosti zaistenia,
nevyjadril sa k reálnosti vyhostenia žalobcu vzhľadom na situáciu v deklarovanej domovskej krajine

žalobcu, jeho zdravotný stav, spoluprácu so štátnymi orgánmi a komunikáciu so štátnymi orgánmi
predpokladaného domovského štátu. Správny súd má za to, že v danom prípade žalovaný dostatočne
podrobne a zrozumiteľne neodôvodnil potrebu zaistenia žalobcu, ako aj stanovenú dĺžku doby zaistenia.
Dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade,
ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (Mestský súd v Prahe sp.zn.

7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011). Rovnako žalovaný len minimálne odôvodnil rozhodnutie o zaistení v
časti týkajúcej sa alternatívy zaistenia, a to s poukazom na zápisnicu o podaní vyjadrenia žalobcu.
Správnemu súdu z uvedeného rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé aké konkrétne úkony vo vzťahuk žalobcovi boli vykonané, sú aktuálne vykonávané alebo aké konkrétne úkony budú vykonané pre
naplnenie účelu zaistenia.

95.Správnysúdmôženariadiťokamžitéprepusteniežalobcuzozaistenia,aknebolialeboniesúsplnené
podmienky zaistenia. Vzhľadom na zhora uvedené, po prieskume zákonnosti zaistenia správny súd zistil
neúčelnosť a neefektívnosť v zaistení žalobcu, pre porušenie čl. 15 ods. 4 návratovej smernice, nakoľko
zaistenie nie je odôvodnené, ak z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na
odsun. V danom prípade žalovaný existenciu odôvodneného predpokladu nepreukázal, ani neskúmal.

Žalovaný v konaní nepostupoval s náležitou starostlivosťou pri skúmaní, či trvá účel zaistenia, ktorým je
reálny výkon administratívneho vyhostenia žalobcu v zmysle čl. 15 ods. 1 návratovej smernice v spojení
s § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, čo malo za následok nemožnosť zaistenia žalobcu
pre jeho neúčelnosť a rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru .

96. Po zvážení všetkých pre konanie relevantných žalobných námietok, s poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti správny súd z dôvodov zistených najmä podľa čl. 15 ods. 4 návratovej smernice, čl.
5 ods. 1 písm.
f/ dohovoru a po preskúmaní správnej žaloby podanej v zmysle § 221 ods. 2, zistil jej dôvodnosť,
a preto podľa § 230

ods. 2 písm. a/ SSP nariadil
bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

97. Bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom postupe zvážiť, či je možný v prípade žalobcu postup
v zmysle § 77 zákona o pobyte cudzincov a vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal v odôvodnení tohto rozsudku.
V prípadnom novom rozhodnutí bude povinnosťou žalovaného presne a individuálne uviesť potrebné
zistenia, ktoré odstránia výhrady správneho súdu uvedené v tomto rozhodnutí a nové rozhodnutie na
tomto základe i odôvodniť s poukazom na aktuálne zistenia.

98. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods.
1 SSP s poukazom na výsledok konania, keď úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na
úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle §
175 ods. 2 SSP.

99. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch) súd na ich úhradu nezaviazal. Žalobca je v konaní o správnej žalobe
vo veciach zaistenia osobne oslobodený od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. n/ a ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmych dní od doručenia
rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal (§ 443 ods. 2 písm. b/ SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443
ods. 5 SSP).

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa

opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydanénapadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského
súdu (§ 439 ods. 3 SSP).

Podľa § 440 SSP:

(1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP
sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (ďalej len ,,sťažnostný návrh“).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho

na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum
právnej pomoci (písm. c/).