Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/124/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714208908
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1714208908.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v spore žalobkyne: Z. Č., T.. XX.XX.XXXX, H. D.
X. K., Č. XB, zast. JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom v Bratislave, Klincová 35, proti žalovaným: 1/
V.. Z. Č., T.. XX.XX.XXXX, H. D. X. K., Č. XB, 2/ MURAT, s.r.o., IČO: 31 431 852, so sídlom v Pezinku,
Bratislavská 87, zast. JUDr. Tomáš Dopita | ADVOKÁT s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vazovova 6838/9B,
o určenie neplatnosti právneho úkonu a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 27. mája 2021 č.k. 16C/527/2015-209 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému 2/ proti žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto domáhala, aby
súd určil, že vyhlásenie žalovaného 1/ zo dňa 11.03.2013 (Vyhlásenie ručiteľa podľa § 546 Občianskeho
zákonníka) je neplatné a žalovaný 1/ nie je ručiteľom žalovaného 2/, súčasne žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania.
2/Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa a žalovaný 1/ sú manželia, pričom žalovaný 1/ ako fyzická osoba
v písomnej forme dňa 11.03.2013 podpísal vyhlásenie, ktorým prevzal na seba záväzok, že pohľadávku

žalovaného 2/ vo výške 50.479,87 eur s príslušenstvom, voči dlžníkovi - spoločnosti MC-ELEKTRO,
s.r.o., v ktorej bol od jej vzniku do jej zániku jediným spoločníkom a konateľom, ako ručiteľ uspokojí, ak
ju neuspokojí dlžník. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti tohto právneho úkonu z dôvodu, ktorý
skutkovo vymedzila nedostatkom svojho súhlasu k týmto úkonom, v zmysle § 145 ods. 1 OZ.
3/Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci z hľadiska existencie takto tvrdeného dôvodu
neplatnosti napadnutého právneho úkonu, vychádzal pri aplikácii § 145 ods. 1 OZ z ustálenej
rozhodovacej praxe súdov a nasledovných záverov. Právna úprava vzájomných vzťahov manželov a

tretích osôb s ohľadom na ich dispozičné úkony ako bezpodielových spoluvlastníkov, tzn. právne úkony,
ktorými manželia disponujú so spoločnými vecami ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva,
zakladá podľa ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 OZ vo vzťahu k týmto tretím osobám, aktívnu alebo pasívnu
solidaritu manželov z platných právnych úkonov, týkajúcich sa spoločných vecí. Tento dôsledok nastáva
bez ohľadu na to, či právny úkon týkajúci sa spoločných vecí urobil jeden z manželov alebo obaja
manželia spoločne, a či išlo o bežnú vec (záležitosť) alebo o inú než bežnú vec. Na platnosť právneho
úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manželov sa súhlas druhého manžela

vyžadujelenakideoinú,nežbežnúzáležitosťanedostatoksúhlasumázanásledokrelatívnuneplatnosť
právneho úkonu v zmysle § 40a OZ, tzn. že takýto právny úkon uskutočnený iba jedným z manželov bez
súhlasu druhého manžela, sa považuje za platný, pokiaľ dotknutý manžel/-ka nedovolá jeho neplatnosti.4/Z ustanovenia § 145 OZ je zrejmé, že základným predpokladom jeho použitia na konkrétny prípad
je, že ide o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí a len pokiaľ je táto podmienka naplnená, možno
uvažovať o tom, či v konkrétnom prípade ide o bežnú alebo nie bežnú záležitosť a v nadväznosti

na to, či bol alebo nebol potrebný k právnemu úkonu súhlas druhého manžela alebo či je založená
aktívna, príp. pasívna solidarita manželov. Platí, že za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí
treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva
alebo k výkonu jeho správy, pričom podľa platnej právnej úpravy (§ 143 OZ) môžu byť týmto
predmetom iba veci v právnom zmysle, tzn. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily,

ktoré slúžia potrebám ľudí a ktoré môžu byť predmetom vlastníctva. Za predmet vlastníctva, tzn. aj
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré
sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Pritom je bezpredmetné to, že sa pri
zániku bezpodielového spoluvlastníctva vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov
manželov podľa platných zásad (§ 150 OZ), nakoľko majú dopad len na vzťah medzi manželmi a nie
na ich vzťah k tretím osobám.

5/Ako bolo uvedené, takéto závery vyplývajú z ustálenej súdnej praxe, podľa ktorej sa za právne úkony
týkajúce sa spoločných vecí nepovažuje ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973), rovnako
ako napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov alebo zmluva o výpožičke uzavretá len
jedným z manželov (R 71/1994), pričom pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné. Pre uvedené právne úkony,

je z hľadiska ustanovenia § 145 OZ charakteristické, že sa priamo netýkajú predmetu bezpodielového
spoluvlastníctva, tzn. spoločných vecí a preto je aj aplikácia tohto ustanovenia pri nich vylúčená.
6/Potom vychádzajúc z uvedených záverov a výkladu § 145 OZ, že ručiteľský záväzok jedného z
manželov nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, keďže sa bezprostredne nedotýka
predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, súd posúdením zisteného skutkového stavu

dospel k právnemu záveru, že predmetným ručiteľským vyhlásením žalovaného 1/ zo dňa 11.03.2013
nevznikol spoločný záväzok manželov, nakoľko nejde o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí a z
tohto dôvodu k nemu nebol ani potrebný súhlas žalobkyne a aplikácia ustanovenia § 145 OZ je vylúčená.
7/V nadväznosti na tento právny záver súdu je vylúčená aj aplikácia ustanovenia § 40a OZ (relatívna
neplatnosť právneho úkonu) a z tohto pohľadu súd prvej inštancie námietky vznesené žalobkyňou

považoval za bezpredmetné. Pre úplnosť podotkol, že napokon ani súhlas manžela/-ky s právnym
úkonom druhého manžela týkajúcim sa spoločnej veci v inej, než bežnej záležitosti, nechráni tohoto
manžela pred dôsledkami ustanovenia § 147 ods. 1 OZ, ale len pred dôsledkami dispozície druhého
manžela s vecou (nie bežnou) v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Veriteľ je oprávnený na
základe exekučného titulu vydanému aj proti len jednému z manželov, domáhať sa bez ďalšieho

uspokojenia tohto záväzku z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva a aj v prípade, že
nejde o spoločný dlh manželov, na ktorý sa nevzťahuje § 145 OZ a druhý manžel, ktorý nie je dlžníkom, je
povinný strpieť, aby veriteľova pohľadávka bola uspokojená z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve
oboch manželov.
8/Zároveň súd prvej inštancie preskúmal napadnutý právny úkon žalovaného 1/ - vyhlásenie ručiteľa z

11.03.2013, aj podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonov (ustanovenia
§ 34 až § 51 OZ), na ktoré odkazoval advokát žalobkyne v rámci záverečnej reči, i keď z rovnakého
skutkového dôvodu, tzn. z dôvodu absencie súhlasu žalobkyne a jej neinformovanosti o tomto úkone,
keď iný skutkový dôvod z konania nevyplýval. Nie je úlohou súdu svojvoľne dopĺňať skutkové tvrdenia,
resp. vymedzené dôvody žaloby žalobkyňou (dominus litis), ktorá sa domáhala určenia neplatnosti

vyhlásenia ručiteľa z dôvodu, skutkovo vymedzeného nedostatkom svojho súhlasu k nemu v zmysle
§ 145 ods. 1 OZ. Súd potom posúdil predmetné ručiteľské vyhlásenie na základe vymedzeného
skutkového opisu, z hľadiska toho, či bolo urobené slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne (§ 37 ods.
1 OZ), či jeho predmetom je možné plnenie (§ 37 ods. 2 OZ), či žalovaný 1/ disponoval spôsobilosťou
na právne úkony (§ 38 ods. 1 OZ) alebo či nekonal v duševnej poruche (§ 38 ods. 2 OZ), či jej obsah a

účel neodporoval zákonu, neobchádzal alebo sa nepriečil dobrým mravom (§ 39, § 3 OZ) alebo či bol
urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, alebo či konajúca osoba nekonala v
omyle (§ 49a OZ), tzn. dôvodov absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu, pričom dospel k záveru,
že nie je skutkovo naplnený žiaden z citovaných zákonných ustanovení.
9/Podľa zistení súdu na základe vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu žalovaného 1/, ktorý

neuviedol žiadnu takú skutočnosť, pre ktorú by mal súd čo i len pochybnosť o tom, že svoje písomné
ručiteľské vyhlásenie, ktoré podpísal dňa 11.03.2013 a zaviazal sa ním uhradiť pohľadávku žalovaného
2/ v sume 50.479,87 eur s prísl. za dlžníka (svoju obchodnú spoločnosť) v prípade, že ju dlžník
neuhradí, dospel k záveru, že tento úkon urobil žalovaný 1/ ako fyzická osoba dobrovoľne, slobodnea vážne, v predpísanej forme so všetkými predpísanými náležitosťami tohto právneho úkonu v zmysle
§ 546 Občianskeho zákonníka (dostatočne zrozumiteľný a určitý prejav vôle, identifikované osoby
veriteľa, dlžníka a ručiteľa, dostatočne špecifikovaná výška a dôvod splatnej pohľadávky veriteľa, listina

je datovaná a vlastnoručne podpísaná ručiteľom). Uvedené vyhlásenie jednoznačne predstavujúce
ručiteľský záväzok žalovaného 1/, ktorý svojim obsahom alebo účelom neodporuje zákonu ani zákon
neobchádza, keď ide o zákonom aprobovaný právny inštitút zabezpečenia záväzku podľa piateho
oddielu, ôsmej časti Občianskeho zákonníka, upravujúcej záväzkové občianskoprávne vzťahy.
10/Súd nemal preukázané ani žiadne také okolnosti daného prípadu, pre ktoré by mohol konštatovať,

že tento právny úkon sa prieči dobrým mravom v zmysle § 3 OZ. Tvrdenia o šikane a zneužití tiesne
žalovaného 1/ mali vyplývať len z toho, že žalovaný 2/ žiadal v marci 2013 žalovaného 1/ ako konateľa
spoločnosti MC-ELEKTRO, s.r.o., o úhradu faktúr za odobratý tovar splatných v roku 2012 a nakoľko
uvedená spoločnosť dlh neuhradila, pričom podala návrh na konkurz, žalovaný 2/ ako veriteľ predložil
za účelom zabezpečenia si svojej splatnej pohľadávky žalovanému 1/ ako konateľovi dlžníka písomné
uznanie dlhu podľa § 558 OZ, ktorý žalovaný uznal a podpísal a tiež sa so žalovaným 1/ dohodol v

zmysle § 546 OZ, že žalovaný prevezme na seba povinnosť dlžníka uspokojiť uvedenú pohľadávku, ak
ju dlžník neuspokojí (ručenie), o čom podpísal dňa 11.03.2013 písomné vyhlásenie. Uvedené konanie
žalovaného 1/ a žalovaného 2/ je však rovnako zákonom predpokladaný postup zabezpečenia záväzkov
podľa citovanej právnej úpravy, pričom nebolo opísané žiadne iné konanie na strane žalovaného
2/ a ani ohľadom pomerov žalovaného 1/, ktoré by malo charakterizovať tieseň alebo šikanu, resp.

iné vážne okolnosti spochybňujúce slobodnú vôľu žalovaného 1/ k uvedenému písomného prejavu
(právnemu úkonu). Z uvedených dôvodov súd nemohol konštatovať porušenie dobrých mravov pri
spornom právnom úkone žalovaného 1/.
11/Napokon v súvislosti s argumentáciou advokáta žalobkyne o úžere podľa § 39a OZ, súd prvej
inštancie dal do pozornosti, že uvedené ustanovenie sa stalo súčasťou právnej úpravy až s účinnosťou

od 01.06.2014, tzn. Neskôr, ako bola spísaná notárska zápisnica z 09.02.2012, naviac nesúvisiaca
s predmetom sporu a neskôr, ako bolo urobené žalovaným 1/ ručiteľské vyhlásenie z 11.03.2013, a
bola prijatá najmä s ohľadom na nežiadúcu prax subjektov (právnických osôb) podnikajúcich v oblasti
poskytovania spotrebiteľských úverov, vo vzťahu k dlžníkom (fyzickým osobám). Takýto právny vzťah
nebol predmetom daného sporu a ide zjavne o nesúvisiace právne úvahy, vrátane odkazov na rôzne

súdne rozhodnutia. Ručiteľské vyhlásenie je zabezpečovací inštitút k hlavnému záväzku, ktorý vznikol
z podnikateľskej činnosti obchodnej spoločnosti žalovaného 1/ so žalovaným 2/ (nejde o spotrebiteľský
vzťah), pričom v konaní neboli žalobkyňou uvedené žiadne ďalšie skutkové tvrdenia a súvislosti,
ohľadom možnej aplikácie ustanovenia § 39a OZ o civilnej úžere na sporné ručiteľské vyhlásenie.
Ako už bolo uvedené, pokiaľ toto vyhlásenie dobrovoľne, zrozumiteľne a predpísaným spôsobom

vykonala fyzická osoba, pričom nie je pre jeho platnosť potrebný súhlas jej/jeho manžela/-ky a nevzniká
ním solidárny záväzok manželov, ani v tejto súvislosti prípadná možnosť exekučného postihu celého
majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov na vymoženie pohľadávky len jedného z manželov,
rovnako nezakladá rozpor tohto právneho úkonu s dobrými mravmi (§ 3 OZ), keďže tiež ide o výslovne
zákonom predpokladanú možnosť podľa § 147 ods. 1 OZ. Prípadné nepriaznivé dopady, vyplývajúce

z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému nemá veriteľ pohľadávku, sú dôsledkom existencie
bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu
manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Zároveň právna úprava poskytuje za
účelom eliminovania týchto nepriaznivých dopadov zákonné riešenie zmenou rozsahu bezpodielového
spoluvlastníctva alebo jeho zánikom (§ 143a, § 148a ods. 2 OZ), ktoré však v tomto prípade žalobkyňa

nevyužila.
12/Zo všetkých týchto dôvodov podľa názoru súdu prvej inštancie je ručiteľský záväzok žalovaného 1/,
na základe jeho písomného vyhlásenia zo dňa 11.03.2013, platným právnym úkonom, ktorým na seba
dobrovoľne prevzal záväzok uspokojiť pohľadávku žalovaného 2/ voči dlžníkovi, ak ju neuspokojí dlžník,
keď nebol v konaní preukázaný žiadny iný dôvod neplatnosti toho právneho úkonu, či už relatívnej v

zmysle § 40a v spojení s § 145 ods.1 OZ alebo absolútnej v zmysle § 37 až § 40 a § 49a OZ a preto
žalobu ako nedôvodnú zamietol.
13/O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s princípom zodpovednosti
za výsledok sporového konania podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/, ako plne úspešnej
strane sporu, priznal voči žalobkyni v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania.

14/Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak má ručenie len akcesorickú povahu
a záväzkový právny vzťah z ručenia môže existovať iba popri hlavnom záväzkovo-právnom vzťahu,
poukázala na skutočnosť, že hlavný záväzok bol predmetom konkurzného konania a jeho výškavrátane príslušenstva bola s konečnou platnosťou usporiadaná okamihom zrušenia konkurzu. Zrušením
konkurzu tak neexistuje pohľadávka, ktorú by bol ručiteľ povinný splniť, všetky záväzky vyplývajúce
z akcesorickej povahy ručenia okamihom zrušenia konkurzu zanikli. V ďalšom namietala, že súd

prvej inštancie posudzoval neplatnosť právneho úkonu len s ohľadom na ustanovenie § 39a OZ,
neprihliadol pritom na skutočnosť, že zákonodarcom boli prijaté ustanovenia o civilnoprávnej úžere
z dôvodu neprimeranej výšky plnenia, ktoré si veriteľ od dlžníka dá sľúbiť alebo si tieto ponechá..
Absolútnou neplatnosťou je postihnutý každý právny úkon, ktorý sa svojim obsahom prieči dobrým
mravom alebo sa dobrým mravom prieči svojim účelom. Pri dojednaní odplaty, konkrétne zmluvnej

pokuty vo výške 365 % ročne ide o takú výšku odplaty, ktorá nemá morálny základ a zjavne
vybočuje z rámca primeranosti vyjadreného v ustanovení § 3 OZ. Žalobkyňa preto za nesprávne právne
posúdenie veci považovala posúdenie absolútnej neplatnosti žalovaného právneho úkonu len z hľadiska
naplnenia znakov civilnoprávnej úžery podľa § 39a OZ, pričom súd opomenul vec posúdiť s ohľadom
na ustanovenie § 39 v spojení s § 3 OZ, teda z hľadiska rozporu s dobrými mravmi. Na nesprávnom
právnom posúdení spočíva aj záver súdu prvej inštancie, keď podľa jeho názoru nebol daný naliehavý

právny záujem na žalovanom určení. Tu odvolateľka poukázala na závery rozsudkov Najvyššieho súdu
SR zo dňa 22.02.2008 sp. zn. 5Cdo/205/2007, zo dňa 01.11.2004 sp. zn. 2Cdo/137/2003 resp. zo dňa
01.11.2003 sp. zn. 4Cdo/49/2003. Odvolateľka teda navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
15/Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne sa s jej tvrdeniami nestotožnil. Ručiteľský

záväzok vznikol ako zabezpečenie pohľadávky žalovaného 2/ voči obchodnej spoločnosti MC-
ELEKTRO s.r.o., v ktorej žalovaný 1/ bol jediným spoločníkom a jediným konateľom. Ručenie je
zabezpečovacíprostriedok,tedaakbyobchodnáspoločnosťdlžníkariadneavčassplnilasvojezáväzky,
ručenie by vzhľadom na svoju akcesorickú povahu zaniklo. Akcesoritu je pritom potrebné vnímať vo
vzťahu k plneniu, nie účelovému zániku. Aj preto došlo po dohode medzi žalovaným 2/ a žalovaným

1/ k dohode, že za záväzok žalovaný 1/ prevezme ručenie, nakoľko už v danom čase mal žalovaný 2/
informácie o nie dobrej ekonomickej situácii spoločnosti žalovaného 1/. Prevzatie ručiteľského záväzku
štatutára spoločnosti dlžníka nemožno pokladať za anomáliu, ide o štandardný postup v prípade vzniku
obavy o možnostiach dlžníka uspokojiť pohľadávku veriteľa. Na aktuálne prebiehajúce konanie sú
naviazané ďalšie dve súdne konania, ktorých predmetom bude riešenie otázok, ktoré žalobkyňa uvádza

v odvolaní. V prvom rade ide o spor o zaplatenie pohľadávky žalovaného 2/ voči žalovanému 1/ ako
ručiteľovi, ďalej spor o určenie neúčinnosti právneho úkonu realizovaného žalovaným 1/ - zbavenie sa
majetku s možným úmyslom zmariť uspokojenie pohľadávky žalovaného 2/. V súdenej veci prevláda
ustálený právny názor vyjadrený v rozhodnutí R 61/1973, v zmysle ktorého, ak sa právny úkon, ktorým
jeden z manželov prevzal ručiteľský záväzok, netýka spoločných vecí, nevzťahuje sa naň ustanovenie

§ 145 OZ, v dôsledku čoho nemožno uvažovať ani o neplatnosti takéhoto úkonu z dôvodu absencie
súhlasu druhého manžela. Súd prvej inštancie sa s meritom sporu riadne vysporiadal, odôvodnenie
realizoval vyčerpávajúcim spôsobom. Pokiaľ žalovaný 1/ svoje vlastné konanie označil za neplatný
právny úkon, je takýto postup účelový, neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.
Zjavným úmyslom je tu vyhnúť sa plneniu, na ktoré sa žalovaný 1/ voči žalovanému 2/ zaviazal titulom

ručenia. Čo sa týka namietanej zmluvnej pokuty, táto nie je predmetom tohto konania, navyše samotná
úprava bez reálneho nárokovania nepredstavuje žalobkyňou prezentovanú nemorálnosť. Žalovaný
2/ pripomenul, že ak by žalovaný 1/ plnil svoje záväzky riadne a včas, žiadne sankčné povinností
by nevznikli. Čo sa týka naliehavého právneho záujmu, ani tento žalobkyňa nepreukázala, nakoľko
sa domáha určenia niečoho, čo je roky správne judikované. Predstava žalobkyne, ako by mal súd

spor rozhodnúť, je v rozpore so zákonom, ide len o účelový postup oddialiť alebo sťažiť uspokojenie
žalovaného 2/ ako veriteľa. Žalovaný 2/ preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, z hľadiska jeho vecnej správnosti.
16/Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne vyjadril s týmto súhlas, ručiteľské
vyhlásenie považoval za neplatné. Podľa žalovaného 1/ konateľ spoločnosti veriteľa mal vedomosť

o tom, že manželka žalovaného 1/ nebude s ručiteľským záväzkom súhlasiť, napriek tomu vyvolal
stretnutie, kde žalovaný 1/ pod nátlakom ručiteľské vyhlásenie podpísal. Neskôr žalovaný 1/ navrhoval
usporiadanie veci prevzatím majetku spoločnosti dlžníka, čo bolo veriteľom odmietnuté. Žalovaný 1/ tak,
rovnako ako odvolateľka, navrhol zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
17/Odvolací súd vec preskúmal v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č.

160/2015Z.z.(CSP)beznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa§385CSP,dospelpritomkzáveru,
že odvolanie dôvodné nie je.
18/K námietke odvolateľky, že zrušením konkurzu tak naďalej neexistuje pohľadávka, ktorú by bol ručiteľ
povinný splniť, keď všetky záväzky vyplývajúce z akcesorickej povahy ručenia okamihom zrušeniakonkurzu zanikli, sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalovaného 2/, podľa ktorého akcesoritu je
potrebné vnímať vo vzťahu k plneniu, nie účelovému zániku. Podľa ust. § 546 OZ berie na seba ručiteľ
voči veriteľovi povinnosť, že uspokojí pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník. Pritom nezáleží na tom, prečo

dlžník nemôže či nechce plniť, nakoľko podmienkou povinnosti ručiteľa splniť dlh je len to, že ho dlžník
nesplnil, napriek tomu, že bol na to veriteľom písomne vyzvaný (§ 548 ods. 1 OZ).
19/Neobstojí ani tvrdenie žalobkyne, že súd prvej inštancie neplatnosť žalovaného právneho úkonu
posúdil len z hľadiska naplnenia znakov civilnoprávnej úžery podľa § 39 a OZ, pričom opomenul vec
posúdiť s ohľadom na ustanovenie § 39 v spojení s § 3 OZ, teda z hľadiska rozporu s dobrými mravmi.

Naopak, súd prvej inštancie posudzoval napadnutý právny úkon aj podľa všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch (bod 43 a nasl. odôvodnenia napadnutého rozsudku),
osobitne vo vzťahu rozporu s dobrými mravmi (bod 45 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
20/Prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je právnym úkonom, ktorý by bolo možno
charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo vykonávanie správy spoločných vecí oboch
manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov osobitne. Týmto

úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne práva ani povinnosti. Na tomto nemení nič ani
ustanovenie § 147 OZ. Aj v tomto ustanovení sa totiž naďalej považuje za zaviazaného z pohľadávky
voči jednému z manželov iba tento manžel, upravuje sa iba spôsob uspokojenia tejto pohľadávky pri
výkone rozhodnutia, a to tak, že sa pripúšťa jej uspokojenie aj z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva oboch manželov, nie však z výlučného osobitného majetku druhého manžela. Právnym

úkonom, ktorým jeden z manželov preberá ručiteľský záväzok, nevzniká teda v žiadnom prípade
spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov, ale dotyčný manžel sa stáva samostatným individuálnym
ručiteľom práve tak, ako je samostatným dlžníkom, ak si napr. vypožičal peniaze na akýkoľvek účel alebo
ak spôsobil niekomu škodu a pod. Druhý manžel sa nestáva ani tu osobným dlžníkom; iba spoločný
majetok manželov sa stáva so zreteľom na ich bezpodielový vzťah k tomuto majetku možným zdrojom

uspokojenia veriteľa jedného z manželov.
21/Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je podľa ustanovenia §
80 písm. c) O.s.p. v znení účinnom do 30. júna 2016 (rovnako aj podľa § 137 písm. c) CSP) vtedy,
ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný
základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom

ochrany práv. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2019, sp. zn.
2ObdoV/11/2019)
22/Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v súdenej veci vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich

základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite,
jasne a výstižne odôvodnil. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, z hľadiska jeho vecnej správnosti.
23/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému 2/ priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, žalovanému 2/ zo súdneho spisu vznik
trov odvolacieho konania nevyplýva a teda súd mu ich náhradu s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti
konania nepriznal (v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.02.2018, sp. zn.
7Cdo/14/2018).
24/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).