Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 21, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/49/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418203720
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4418203720.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera

Kolenčíka a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci žalobcu: Obec Maňa, so sídlom Námestie M. R.
Štefánika, 941 45 Maňa, IČO: 00 309 061, právne zastúpená: ADVOKÁT JUDr. PETER TIMKO spol.
s r.o., so sídlom Maňa, Pri parku 8, IČO: 50 528 874, proti žalovanému: Slovenská republika v mene
ktorej koná Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom Stromová 1,
813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25. novembra 2021 č. k. 5C/51/2018-389, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej voči žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Nové Zámky) rozsudkom zo dňa 25.11.2021 č. k. 5C/51/2018-389
pri právnom posúdení podľa § 132, § 134 ods. 1, § 130 ods. 1 Obč. zák., § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 7 zák.
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a § 65 ods. 2, 3 Hospodárskeho zákonníka zamietol žalobu žalobcu
ohľadom určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. H. zapísaným na
LV č. XXX ako parcely reg. „C“ a to parc. č. 244/2 o výmere 1539 m2, zastavané plochy a nádvoria, parc.
č. 244/3 o výmere 543 m2, záhrada a stavba č. 139 so súp. číslom XXX.

2. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP)
tak, že úspešnému žalovanému v konaní priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O konkrétnej výške tohto konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa domáhal určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. H. H. zapísaných na LV č.
XXX, pričom tvrdil, že predmetné nehnuteľnosti boli pred rokom 1991 vo vlastníctve štátu, podľa
zápisu v pozemnoknižnej vložke v správe Ministerstva školstva a národnej obrany, pričom tieto
nehnuteľnosti nadobudol podľa zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu 1.5.1991. Subsidiárne k
tomuto nadobúdaciemu titulu žalobca argumentuje tým, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam
nadobudolvydržanímpodľa§134ods.1,§129ods.1a§130ods.1Obč.zák.,vjehozneníod1.1.1992.

4. Žalovaný so žalobcom uvádzanými dôvodmi nadobudnutia vlastníctva nesúhlasil, považoval podanú
žalobuzanedôvodnúanavrholjuzamietnuť.Okremtohospochybnilajnaliehavýprávnyzáujemžalobcu
na požadovanom určení.5. Súd prvej inštancie konštatoval dostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení v zmysle § 137 písm. c/ CSP, pretože ide o prípad, keď je v katastri nehnuteľností vo vzťahu k
sporným nehnuteľnostiam zapísaný iný vlastník, ako žalobca.

6. Listinnými dôkazmi v spise sa nachádzajúcimi bolo preukázané (z pozemnoknižnej vložky č. 345 a z
LV č. XXX), že v čase bezprostredne pred údajným prechodom vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam
na obec podľa zák. č. 138/1991 Zb. bol ich vlastníkom štát (žalovaný). Vychádzajúc z obsahu
pozemnoknižnej vložky č. 345 boli tieto nehnuteľnosti, t. j. dom, dvor a záhrada zapísané dňa 14.7.1928

do vlastníctva československého štátu - v správe Ministerstva školstva a národnej obrany (oprava vyh. v
r. 1932). Medzi stranami nebolo sporné, že tieto nehnuteľnosti boli pôvodne využívané ako škola (cca do
roku 1975) a neskôr (cca od r. 1997 do r. 1993) sa využívali na rôzne akcie spoločenského, kultúrneho
charakteru a voľby občanov obce. Uvedené mal súd preukázané aj s poukazom na svedecké výpovede
v konaní vypočutých svedkov.

7. Žalobca v konaní tvrdí, že sporné nehnuteľnosti prešli zo zákona do jeho vlastníctva ku dňu
1.5.1991, čo však na druhej strane žalovaný popiera. Z tvrdenia žalobcu vyplýva, že k predmetným
nehnuteľnostiam mal ku dňu volieb do orgánov samosprávy obcí v r. 1990 právo hospodárenia
MNV v Mani pretože minimálne od roku 1977 sa stavba užívala ako miestne účelové zariadenie na
prevádzkovanie domu kultúry a priľahlé pozemky na účely s tým spojené. S poukazom na ust. § 65 ods.

1 Hospodárskeho zák. a ust. § 4 ods. 1 vyhl. Č. 119/1988 Zb., o hospodárení s národným majetkom,
ako aj s poukazom na ustanovenia zák. č. 69/1967 Zb. o národných výboroch, žalobca uviedol, že právo
hospodárenia nemuselo byť zapísané v žiadnej verejnej evidencii pretože pramenilo priamo z v tom
čase platných právnych predpisov. Žalobca tvrdil, že sporné nehnuteľnosti nadobudol podľa § 2 ods. 1
zák. č. 138/1991 Zb., ku dňu 1.5.1991. Z výsluchu svedkov ako aj štatutára žalobcu súd zistil, že sporné

nehnuteľnosti boli obyvateľmi obce najskôr využívané ako škola a neskôr, t. j. aj v dotknutom období
prechodu vlastníctva na obec v r. 1990, boli využívané na kultúrne podujatia, pričom tieto nehnuteľnosti
obhospodarovalo MNV. Neskôr boli evidované (od r. 1962) v majetkovej a účtovnej evidencii obce.

8. Uvedené skutkové zistenia a ani skutočnosť, že žalobca a pred ním MNV sporné nehnuteľnosti

evidoval vo svojich majetkových evidenciách, a že sa o tieto staral, nakladajúc s nimi ako s vlastnými,
nie sú podľa názoru súdu dostatočnými dôkazmi, ktoré by mali jednoznačne preukazovať splnenie
zákonných podmienok pre prechod majetku štátu do vlastníctva majetku obce podľa zák. č. 138/1991
Zb. o majetku obcí. Jednoznačne a nad všetky pochybnosti prvoinštančný súd nemal za preukázané, že
k predmetným nehnuteľnostiam mal vtedajší MNV trvalé právo hospodárenia, pokiaľ má ísť o rozhodné

obdobie. Vzhľadom k tomu že v rozhodnom čase boli predmetné nehnuteľnosti zapísané práve vo
vlastníctve štátu, v správe Ministerstva školstva a národnej obrany, práve preto sa tento majetok s
poukazom na ust. § 3 písm. d/ zák. č. 138/1991 Zb., nemohol zo zákona stať vlastníctvom obce.
Podľa § 2 tohto zákona do vlastníctva obce prechádzali z majetku SR veci, ku ktorým mal ku dňu
23.11.1990 právo hospodárenia národný výbor, na území ktorého sa nachádzali. Právo hospodárenia

s národným majetkom upravoval Hospodársky zák. a vyhl. č. 119/1988 Zb.. Pokiaľ malo ísť o právo
hospodárenia s národným majetkom pre účely prechodu tohto majetku na obce, nemohlo potom ísť o
jeho dočasnú správu, pretože prechod vlastníctva sa týkal iba toho majetku, ktorý bol v trvalej správe,
nakoľko hospodárenie je možné len v režime trvalej správy. Podľa § 4 ods. 1 vyhl. č. 119/1988 Zb. právo
hospodárenia s vecami, ktoré sú súčasťou národného majetku, patrí tej organizácii, ktorá je poverená

úlohami, na plnenie ktorých národný majetok slúži, pokiaľ nie je touto vyhláškou alebo osobitným
predpisom ustanovené inak.

9. Ak žalobca v konaní tvrdil, že tu bol iný subjekt (bývalý MNV), ktorý predmetné nehnuteľnosti
nadobudol do svojej trvalej správy, tak bolo jeho povinnosťou tieto tvrdenia jednoznačne a nad všetky

pochybnosti preukázať. Žalobca však v konaní nepredložil žiadnu listinu, nepreukázal žiadny konkrétny
právny úkon kompetentného orgánu, resp. jeho rozhodnutie, ktorým by preukázal, že mu skutočne
vzniklo právo hospodárenia, t. j. výlučne iba jemu výkon prináležiacej trvalej správy k predmetným
nehnuteľnostiam. V samotnom delimitačnom protokole je uvedené, že v prípade sporných nehnuteľností
ide o také, v ktorých nie je zjavné, kto k nim má právo hospodárenia. V takýchto prípadoch je na mieste

postup podľa vyhl. č. 86/1977 Zb.. Vzhľadom k uvedenému, prvoinštančný súd zastáva ten názor, že
žalobca sporné (predmetné) nehnuteľnosti podľa zák. č. 138/1991 Zb. nenadobudol.10. K subsidiárnemu tvrdenému nadobúdaciemu titulu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam
žalobcom, a to k vydržaniu podľa § 134 Obč. zákonníka, súd prvej inštancie prijal ten záver, že
žalobca ani na základe vydržania nenadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Vydržaním

vlastníckeho práva je však možné umožniť nadobudnutie vlastníckeho práva iba tomu držiteľovi, ktorý
vec dlhodobo ovláda a to v dobrej viere, že je vlastníkom tejto veci. Vydržanie slúži predovšetkým k
zahojeniu prípadnej vady alebo nedostatku nadobúdacieho titulu. Samotným účelom vydržania je za
splnenia zákonných predpokladov zosúladiť dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Podľa § 134
ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom nehnuteľnej veci za predpokladu, že ju má

nepretržite vo svojej držbe po dobu 10 rokov. Podľa názoru súdu nie každá držba a tiež nie hoc aký
subjektívny pocit údajného držiteľa veci automaticky po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby spôsobuje
vydržanie veci. V každom prípade musí ísť o držbu oprávnenú a dobromyseľnú. Aby bolo možné
považovaťniekohozaoprávnenéhodržiteľa,jezozákonanevyhnutné,abyboltentovzhľadomnavšetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Súd v žiadnom prípade nemôže vychádzať len zo subjektívnych
predstáv držiteľa. Takáto predpokladaná dobrá viera musí vychádzať aj z objektívnych okolností, za

ktorých mohlo dôjsť k vzniku vecného práva, napr. aj z právneho dôvodu majúceho za následok vznik
práv.Skutočnýprávnytitulnadobudnutiadržbytusícevskutočnostinemusíexistovať,alemusíexistovať
skutočná a nespochybniteľná dobrá vôľa držiteľa, že jeho držba sa o existujúci právny titul opiera. V
súvislosti s posudzovaním dobrej vôle na strane držiteľa je potrebné objektívne posúdiť, či držiteľ pri
normálnej opatrnosti mal, resp. mohol mať vedomosť alebo oprávnené pochybnosti o tom, či mu vec

právom patrí.

11. V danom prípade žalobca poukazoval na to, že bol toho názoru, že sporné nehnuteľnosti prešli
na neho podľa zák. č. 138/1991 Zb., o majetku obcí. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že počas
žalobcomtvrdenejcelejvydržacejdobybolakovlastníkspornýchnehnuteľnostíuvedenýžalovaný,resp.

štát. Ďalej z predloženého Delimitačného protokolu zo dňa 31.5.1992 a z jeho prílohy č. 2 je možné
konštatovať, že v čase delimitácie boli sporné nehnuteľnosti zaradené do prílohy č. 2 tohto protokolu, t. j.
do zoznamu nehnuteľností, u ktorých nie je zjavné, kto k nim má zriadené právo hospodárenia. Uvedené
znamená, že už v čase delimitácie majetku štátu existovali pochybnosti v tom smere, či pri uvedenom
majetku v prílohe č. 2 sú splnené zákonné predpoklady prechodu vlastníctva zo štátu do vlastníctva

obcí podľa zák. č. 138/1991 Zb.. Predmetný protokol o delimitácii bol riadne podpísaný preberajúcou
organizáciou, obcou Maňa. S poukazom na tieto okolnosti, pri dodržaní normálnej opatrnosti žalobca
mal, resp. mohol mať vedomosť alebo oprávnené pochybnosti o tom, či mu nehnuteľné veci právom
patria. Uvedené pochybnosti v prípade žalobcu rezultujú najmä z obsahu Delimitačného protokolu zo
dňa 31.5.1992 a najmä z obsahu jeho prílohy č. 2, pričom do tejto prílohy boli zaradené aj sporné

nehnuteľnosti, u ktorých takisto nie je zrejmé, kto k nim má právo hospodárenia. Aby mohol súd prijať
záverovydržaní,okreminéhomusízistiťajto,čidržiteľpočasvydržacejdoby(vdanomprípadežalobca)
skutočne bol (t. j. nie iba mohol byť) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný s tým, že mu vec
alebo právo patrí.

12. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k tomu záveru, že žalobca s
poukazom na obsah predmetného delimitačného protokolu vrátane jeho prílohy č. 2 nemohol byť
dobromyseľným držiteľom, pretože od začiatku vedel o skutočnostiach, ktoré boli objektívne spôsobilé
vyvolať pochybnosti o tom, že nadobudol do vlastníctva sporné nehnuteľnosti, teda, že mu tieto
nehnuteľnosti patria. Napriek údajom vyplývajúcim z predmetného delimitačného protokolu, súd nezistil,

že žalobca by následne počas plynutia 10-ročnej vydržacej doby vyvinul iniciatívu zameranú k
odstráneniu nezrovnalostí a pochybností ohľadom prechodu sporných nehnuteľností z vlastníctva štátu
do vlastníctva žalobcu. Žalobca v tom čase neriešil ani otázku zapísaného vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam v príslušnom katastri nehnuteľností, ktorú otázku určenia vlastníckeho práva začal
riešiť až po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby. Vzhľadom na nesplnenie jednej zo základných podmienok

vydržania žalobcom a to dobromyseľnosti žalobcu v súvislosti s ním vykonávanou držbou, súd prvej
inštancie uviedol, že k vydržaniu vlastníckeho práva žalobcom podľa § 134 Obč. zák. k sporným
nehnuteľnostiam v danom prípade nedošlo.

13. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, argumentujúc danosťou odvolacích dôvodov v

zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP. V odvolacom konaní navrhol zmeniť napadnutý rozsudok,
podanej žalobe vyhovieť a priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhol zrušenie
napadnutého rozsudku s následným vrátením veci súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.14.Vykonanédokazovaniebeznajmenšíchpochybnostípreukázalo,ževtedajšízápisvpozemnoknižnej
vložke (Ministerstvo školstva a národnej obrany) nezodpovedal realite, pretože právo hospodárenia k
spornému nehnuteľnému majetku, o ktorom sa vedie tento spor, vždy patrilo bývalému MNV v Mani. Súd

nie je viazaný tým, aká socialistická organizácia bola formálne zapísaná v pozemnoknižnej evidencii ako
hospodár sporného nehnuteľného majetku, ak z vykonaného dokazovania vyjde najavo záver, že takýto
zápis je vadný. Žalovaný, ktorého takisto zaťažuje dôkazné bremeno, nijakým spôsobom nepreukázal
opak. t. j. , že by iná socialistická organizácia než MNV Maňa vykonávala právo hospodárenia, resp.
že by jej takéto právo patrilo.

15. Ak ministerstvo školstva a národnej obrany nikdy nemalo postavenie hospodára, pretože sa nikdy
o nehnuteľný majetok nestaralo, z povahy je vylúčená potreba hospodárskej zmluvy podľa vyhl. č.
119/1988 Zb.. Takisto nie je možné aplikovať ani ust. § 3 písm. d/ zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
v znení ku dňu 1.5.1991. Naďalej trvajú na tom, že boli splnené podmienky prechodu nehnuteľného
majetku, ktorý je predmetom tohto sporu a to s poukazom na ust. § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb..

Poznámka v delimitačnom protokole zo dňa 31.5.1991 sama o sebe nemá potenciál založiť tak silné
právne následky, na ktoré poukázal súd. Vtedajší starosta obce Maňa E. V. nemal právnické vzdelanie
a nemožno od neho požadovať, že vo vtedajšom čase masívnych legislatívnych zmien si dokonale
uvedomil nuansy odborných výrazov.

16. Ak by odvolací súd neuznal žalobcovi nadobúdací titul podľa písm. A/ tohto odvolania, vykonané
dokazovanie podľa ich názoru prinieslo bezpečný záver v otázke dobromyseľnosti držby sporného
nehnuteľného majetku. Všetci vypočutí svedkovia boli v rozhodujúcom období buď funkcionármi alebo
pracovníkmi žalobcu, pričom bez najmenších pochybností sprostredkovali súdu, aké mal žalobca
vedomie v otázke dobromyseľnosti držby. Z týchto svedeckých výpovedí vyplynulo, že jedine žalobca

dlhodobo a nerušene vykonával držbu nehnuteľného majetku, o ktorý sa staral, žiadny iný subjekt nikdy
žalobcovu držbu nerušil, žalobca bol v dobromyseľnom presvedčení, že sporný nehnuteľný majetok
mu patrí, žalobca predmetný nehnuteľný majetok cítiac sa jeho vlastníkom prenajímal a prijímal zaň
nájomné, žalobca mal tento majetok evidovaný vo vlastnej evidencii a evidoval ho ako vlastný. Titul,
ktorý vyvolal u žalobcu presvedčenie, že mu nehnuteľný majetok patrí, boli post - socialistické zákony. V

dnom prípade neobstojí výhrada súdu, že dobromyseľnosť žalobcu nebola daná z objektívneho hľadiska
so zreteľom na všetky okolnosti, pričom išlo najmä o delimitačný protokol zo dňa 31.5.1991, v ktorom
uvedená poznámka podľa názoru súdu vylučuje dobromyseľnosť žalobcu z objektívneho pohľadu.
Rušivé účinky tejto poznámky by sa mohli vzťahovať nanajvýš na vtedajšieho starostu, ktorý predmetný
protokol podpísal.

17. Minimálne od tzv. veľkej novely Obč. zákonníka (zák. č. 509/1991 Zb.), účinnej od 1.1.1992 začala
žalobcovi plynúť 10-ročná vydržacia doba, čo znamená, že najneskôr dňom 1.1.2002 ex lége nastali
účinky nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu vydržaním podľa § 134 ods. 1 Obč. zák., bez ohľadu na
stav evidenčných zápisov v katastri nehnuteľností. V pochybnostiach je daná domnienka oprávnenosti

držby.

18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že žiada Krajský súd v Nitre
odvolanie zamietnuť a jeho rozhodnutím postupovať podľa § 387 CSP. Národné výbory v zmysle zák.
č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov mohli sporné nehnuteľnosti spravovať na

základe zverenia od príslušného ústredného úradu a pokiaľ ide o vydržanie, tak žalobca od počiatku
vedel o skutočnostiach, ktoré boli schopné objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že nadobudol sporné
nehnuteľnosti do svojho vlastníctva.

19. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože žiadnym právne relevantným spôsobom

nepredložil dôkazy svedčiace v jeho prospech. Ani v podanom odvolaní neuviedol nové právne
skutočnosti ani nové dôkazy, ktorými by preukázal, že v prvoinštančnom konaní došlo k takým vadám,
ktoré mohli mať výrazný vplyv na vydané rozhodnutie vo veci samej.

20. Žalobca v konaní nepredložil žiadnu listinu, nepreukázal žiaden konkrétny právny úkon príslušného

orgánu, prípadne rozhodnutie príslušného orgánu, preukazujúce, že mu skutočne vzniklo právo
hospodárenia, t. j. výkon výlučne jemu prináležiacej trvalej správy k sporným nehnuteľnostiam.21.ŽalovanýpovažujenapadnutýrozsudokOkresnéhosúduNovéZámkyzavecnesprávnyastotožňuje
sa s jeho odôvodnením.

22. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie v danej prejednávanej veci
bolo podané oprávneným subjektom v rámci zákonnej lehoty pre podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP)
preskúmal odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Následne
odvolací súd dospel k záveru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodol o ňom tak, ako

je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo, a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní

pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

24. V tomto odvolacom konaní odvolací súd vychádzajúc zo svojej zákonnej povinnosti skúmať, či
odvolaním zo strany žalobcu napadnutý prvoinštančný rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v ust. § 389 ods. 1 CSP, prijal ten záver, že napadnutý rozsudok

ani jednou z procesných vád zakotvených v ust. § 389 ods. 1 CSP netrpí, a preto ho podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkazuje na rozsah a predovšetkým obsah
odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

25. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že je potrebné

sa stotožniť s konštatovaním prvoinštančného súdu v tom smere, že žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno predložením listiny, prípadne rozhodnutia príslušného orgánu, čím by preukázal, že
mu skutočne vzniklo právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam a tým, že sa stal vlastníkom týchto
nehnuteľností podľa § 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Navyše prechodu tohto nehnuteľného
majetku do vlastníctva žalobcu, t. j. obce Maňa bránila tá skutočnosť, že bezprostredne pred dňom

1.5.1992 bol vlastníkom sporných nehnuteľností československý štát v správe ministerstva školstva
a národnej obrany, čo znamená, že s poukazom na ust. § 3 písm. d/ zák. č. 138/1991 Zb., takýto
majetok nemohol prejsť do vlastníctva obce. Obdobne možno zaujať aj ten záver, že k avizovanému
prechodu vlastníctva k nehnuteľnému majetku štátu na obec (žalobcu) bránilo aj ust. § 15 a zák.
č. 138/1991 Zb., pretože obec ku dňu 31.12.1949 už nebola vlastníkom týchto nehnuteľností. Pri

nakladaní s nehnuteľnosťami, ktoré tvoria vlastníctvo SR je potrebné postupovať podľa zák. č. 278/1993
Z. z., o správe majetku štátu. Samotná skutočnosť, že určitá nehnuteľnosť sa v čase nadobudnutia
účinnosti zák. č. 138/1991 Zb., nachádzala v k. ú. žalobcu, pričom bola vo vlastníctve SR, ešte
nepredstavuje dostatočný základ pre určenie vlastníctva žalobcu (Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 75/1993
zo dňa 12.10.1993). Sporné nehnuteľnosti boli prepustené (darované) obcou Malá Maňa v r. 1928

československému štátu a od r. 1932 podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 345 boli taktiež vo
vlastníctve čsl. štátu, v správe ministerstva školstva a národnej obrany.

26. Ministerstvo financií SR v odpovedi na žiadosť žalobcu o dňa 17.4.2014 v súvislosti s delimitáciou
nehnuteľností uviedlo, že podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky prechodu nehnuteľností z

majetku štátu do vlastníctva obce podľa zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, pretože predmetné
nehnuteľnosti neboli v rozhodnom období v správe národného výboru a ani v správe štátneho podniku
rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie, ku ktorým zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia
prešla na obec podľa osobitného predpisu. Z obsahu Delimitačného protokolu zo dňa 31.5.1991 vyplýva,že pokiaľ ide o sporné nehnuteľnosti u týchto nie je zjavné, kto k nim má právo hospodárenia. S
poukazom na uvedené, aj odvolací súd zastáva ten názor, že žalobca nepreukázal nadobudnutie
sporných nehnuteľností v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

27. Pokiaľ ide o druhý (subsidiárny) žalobcom tvrdený dôvod nadobudnutia vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam, ktorým malo byť vydržanie vlastníckeho práva podľa § 134 ods. 1 Obč. zák., tak aj
podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý je zhodný s názorom prvoinštančného súdu, v danom prípade
žalobca vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam podľa § 134 ods. 1 Obč. zák., nevydržal. V

tejto súvislosti bolo súdom prvej inštancie správne uvedené, že pri posudzovaní samotného vydržania
nie je možné vychádzať iba zo subjektívnych predstáv samotného držiteľa nehnuteľnej veci. Aby
bolo možné držbu určitej nehnuteľnosti vyhodnotiť za dobromyseľnú a oprávnenú, tak je potrebné
pri posudzovaní dobrej viery vychádzať aj z objektívnych okolností, za ktorých mohlo dôjsť k vzniku
vecného práva. S poukazom na to, že počas plynutia celej 10-ročnej vydržacej doby bol ako vlastník
sporných nehnuteľností uvedený žalovaný, s poukazom na obsah Delimitačného protokolu zo dňa

31.5.1991 a najmä jeho prílohy č. 2, podľa ktorej u sporných nehnuteľností nebolo zrejmé, kto má k
nim právo hospodárenia, už v tom čase existovali pochybnosti na strane žalobcu, resp. jeho právneho
predchodcu o tom, či sú pri uvedenom nehnuteľnom majetku splnené zákonné predpoklady prechodu
majetku štátu na obec (žalobcu) podľa zák. č. 138/1991 Zb.. Vychádzajúc z uvedeného a pri dodržaní
princípu normálnej opatrnosti mal mať žalobca vedomosť, resp. pochybnosť v tom smere, či mu vec

patrí právom. Následne zo strany prvoinštančného súdu bolo správne vyhodnotené, že vzhľadom na
obsah predmetného delimitačného protokolu spolu s jeho prílohou č. 2, žalobca nebol dobromyseľným
držiteľom, pretože od začiatku vedel o skutočnostiach objektívne spôsobilých vyvolať pochybnosti o
tom, že nadobudol do vlastníctva sporné nehnuteľnosti, t. j. že mu tieto patria. V kontexte uvedeného
bolo správne zo strany súdu prvej inštancie konštatované, že žalobca vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam podľa § 134 Obč. zák. nevydržal.

28. Ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil odvolací súd aj súvisiaci výrok o náhrade
trov prvoinštančného konania.

29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1, 2 CSP s tým, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal úspešnému žalovanému
v tomto konaní voči neúspešnému žalobcovi. O výške tohto nároku rozhodne súdny úradník na súde
prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

30. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).