Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 28, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/170/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207977
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2708207977.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom
Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava proti povinnému: A. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XXX, XXX XX
I., vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorsky úrad so sídlom Záhradnícka
60, 821 08 Bratislava o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Skalica č. k. 1Er/4806/2008 - 39 zo dňa 03. októbra 2011 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a oprávneného zaviazal k povinnosti

zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie vo výške 39,50 eur do
troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia.
Rozhodol tak po zistení, že na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn.
SR 06286/08 zo dňa 15. 07. 2008, nie je podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku prípustná z
dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Právne rozhodnutie odôvodnil § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej len „EP“), § 53 ods. 1 a 4 písm. r), § 53 ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 (Občiansky
zákonník, ďalej len „OZ“), príslušnými ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne
odôvodnil ust. § 200 ods. 2, § 203 ods. 1, § 196 EP a odkazom na vyhlášku č. 288/1995 Z. z. (tzv.
exekútorská tarifa), menovite na § 14 ods. 1 a 2.

Súd prvého stupňa preskúmal predmetnú zmluvu ako aj s ňou súvisiace Všeobecné obchodné
podmienkyadospelkzáveru,žerozhodcovskádoložkaobsiahnutávbode17Všeobecnýchobchodných
podmienok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko so
spotrebiteľom nebola dojednaná individuálne a súčasne dáva možnosť výberu medzi rozhodcovským
alebo štátnym súdom žalujúcej strane (v praxi žalujúcou stranou býva dodávateľ - oprávnený). To
znamená, že na základe takto formulovanej doložky môže oprávnený predložiť vec na prejednanie

rozhodcovskému súdu (ktorý si sám zvolil) a tým vylúčiť z rozhodovania súd, ktorý by bol inak oprávnený
v predmetnom spore konať a rozhodovať. Rozhodnutie o trovách exekúcie zdôvodnil odkazom na
ustanovenie § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 EP v spojení s § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky MS SR č.
288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov a to tak, že
súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekučného konania v celkovej výške 39,50 eur.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie a žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť. Ako dôvod odvolania uviedol skutočnosť, že predmetná rozhodcovská doložkaobsiahnutá v zmluve o úvere je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho alebo rozhodcovského
konania, preto sa nestotožnil s argumentáciou konajúceho súdu ohľadom rozhodcovskej doložky s

tým, že prijatie uvedenej argumentácie by znamenalo pre dodávateľa úplne znemožnenie využitia
rozhodcovského konania. Oprávnený zastáva názor, že predmetná exekúcia prebieha v súlade s
platnými právnymi predpismi, preto sa nestotožnil ani s priznanými trovami súdneho exekútora.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.)
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne

správne.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého

uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
je vecne správne.

Z obsahu spisu vyplýva, že napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a podľa§57ods.1písm.g)Exekučnéhoporiadku(jetuinýdôvod,prektorýnemožnoexekúciuvykonať)

ju zastavil. Zároveň rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie.

Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného
práva účastníka konania na spravodlivý proces vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom, spôsobená postupom súdu (a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá

munepatrí).TotoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyokremzákonov
aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskoršíchústavnýchzákonovačlánok6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd
- oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.

Z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní

nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM).

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok

nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudkuobmedzujelennaúčastníkov.Užztejtoformuláciejezrejmé,ženebolozámeromzákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský
súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s

povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň
orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Súd prvého stupňa vyhodnotil príslušnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r), pričom k uzatvoreniu predmetnej Zmluvy medzi oprávneným a

povinným došlo dňa 12. 12. 2007. Z toho vyplýva, že v čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy nebolo
možné aplikovať vyššie uvedené zákonné ustanovenie, nakoľko neprijateľná podmienka vyžadujúca
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne vrozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r)) sa stala súčasťou Občianskeho zákonníka a účinnou až
odo dňa 01. 01. 2008.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zákone č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať:

a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby,
2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby
spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu;

b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ

obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý
v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka

alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie
zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007

Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období

od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetných zmlúv o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale

nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v
znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2
zák.č.258/2001Z.z.Vzhľadomnato,žepredmetnouzmluvouo úveresazaviazalposkytnúťoprávnený
ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný

ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského
úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva
uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z.,
nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(„ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3

tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré
sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od

tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).

Podľa rozhodcovskej doložky, ktorá je obsahom bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,

ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou príslušnej zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené
a) Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom
Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Z predmetnej rozhodcovskej doložky vyplýva, že právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským
súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda
aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva,
že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje
však za takejto situácie hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp.
rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej
zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy a teda ani
rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.

V danom prípade tak nemožno ani uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku a za týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie
platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý
rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský

súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom
vybranéhorozhodcovskéhosúduobjektívne.Vzhľadomnavšetkytietodôvodypredmetnározhodcovská
doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskehozákonníka, nakoľko je spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, tak túto je potrebné
považovať za neplatnú a následkom je skutočnosť, podľa ktorej rozhodcovský súd vôbec nemal
právomoc rozhodovať daný spor, predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý
exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Pri tomto dôvode neprípustnosti exekúcie súd rozhodne o neprípustnosti exekúcie a exekúciu zastaví
jedným uznesením, v ktorom sa uvedie výrok o neprípustnosti i výrok o zastavení exekúcie. Simultánny
spôsob rozhodovania o týchto procesných skutočnostiach je dovolený vzhľadom na to, že proti takémuto

rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Osobitné rozhodovanie o neprípustnosti a o zastavení exekúcie
by navyše odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania.

O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa správne, keď súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekučného konania priznal vo výške 39,50 eur.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď vyhlásil predmetnú exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, správne rozhodol tiež o trovách exekúcie
a odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 1 a ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu,

že mu žiadne trovy nevznikli.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t. j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona
posledná veta č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.