Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 19, 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 6Saz/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100220
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Slavomír Podhorský

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100220.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským, v právnej veci žalobcu: mal. B. Z., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. arabská republika, zastúpený opatrovníkom (strýkom) G. R., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. arabská republika, obaja bez cestovného dokladu, toho času miesto
pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14,078 01 Sečovce, Slovenská
republika, zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa Kancelárie
Košice,Murgašova3,04041Košice,protižalovanému:OddeleniecudzineckejpolíciePolicajnéhozboru
Nové Zámky, Bitúnková 8, 940 01 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 29.06.2023,
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-2471-012/2023-AV zo dňa 16.06.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky,
Bitúnková 8, 940 01 Nové Zámky č. PPZ-HCP-BA12-2471-012/2023-AV zo dňa 16.06.2023, týkajúce sa
žalobcu mal. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. arabská republika, bez dokladov totožnosti.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca mal. B. Z., nar. 10.04.2007 bol bezodkladne prepustený
zo zaistenia.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 29.06.2023 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. č.
PPZ-HCP-BA12-2471-012/2023-AV zo dňa 16.06.2023, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z.
z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“,
resp. „ZoPC“) podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu na účel
zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (ďalej „Nariadenie Dublin III“) s tým, že stanovil dĺžku
doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 16.08.2023. Žalobca zároveň žiadal, aby

správny súd nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia a taktiež si
uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania.

2. Žalovaný podľa žalobcu svoje rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že žalobca je
zaistený spolu so strýkom G. R., a maloletým bratrancom I. V. nar. XX.XX.XXXX, žiadateľom o azyl na
území Rumunskej republiky, čo bolo zistené na základe výstupu z informačného systému EURODAC. U.
skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré začalo konanie o návrat žalobcu na územie iného
členského štátu žiadosťou o prevzatie naspäť. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že v
predmetnej veci existuje riziko úteku žalobcu, ktoré odvodzuje od jeho správanie, pretože nezotrval v
členskej krajine, kde požiadal o azyl, a preto je jeho zaistenie v súlade s dublinským nariadením III.3. Žalobca považoval svoje zaistenie za nezákonné, a preto sa žalobou domáha svojho prepustenia
zo zaistenia. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo

k zaisteniu žalobcu, síce podľa žalobcu oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť
jeho odovzdanie do iného členského štátu, no žalovaný v odôvodnení rozhodnutia, na základe ktorého
došlo k zaisteniu, nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke prípustnosti zaistenia maloletej osoby z
pohľadudodržaniamedzinárodnéhoprincípunajlepšiehozáujmudieťaťavzmyslekonštantnejjudikatúry
všeobecných súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva, a z pohľadu § 88 ods. 8 zákona o pobyte

cudzincov či čl. 28 ods. 2 dublinského nariadenia III. Mal za to, že maloletý žalobca je zraniteľnou osobou
v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a to bez ohľadu na to, že sa s ním v
zaistení nachádza strýko. Žalovaný je v každom prejednávanom prípade limitovaný aj nadnárodnými
a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv maloletých majúcimi prednosť
pred zákonom o pobyte cudzincov. Aj z judikatúry podľa žalobcu ESĽP vyplýva, že policajné orgány by
nemali postihovať maloleté deti za imigračný status a konanie ich rodičov. Maloletý nemôže ovplyvniť

správanie jeho zákonného zástupcu. Preto ani nie je možné dávať na ťarchu maloletej osoby a vytýkať
jej riziko úteku, ktoré ona nemohla ovplyvniť, pretože iba nasledovala dospelú osobu.

4. Žalovaný podľa názoru žalobcu nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú
slobodu maloletej osoby, ktorá sa nachádza v zaistení, čím v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP nesplnil

základné podmienky pre jej zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné. Bol toho
právneho názoru, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti,
že žalobca je maloletá osoba, teda neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby
ako zraniteľnej osoby v zmysle §88 ods. 8 a §2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, čo už podľa žalobcu
bolo policajným útvarom rozhodujúcim o pozbavení osobnej slobody cudzincov vytýkané rozhodovacou

praxou krajského súdu v obdobných veciach zaistenia rodín s maloletými deťmi. V tejto súvislosti
poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sa/8/2022 z 07.06.2022, sp. zn.
10Sa/8/2022 z 08.06.2022, 3Sa/9/2022 z 07.06.2022, 8Sa/9/2022 z 07.06.2022. Mal za to, že zaistenie
žalobcu nie je v jeho najlepšom záujme, a je v rozpore s čl. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa.

5. Žalobca zároveň poukázal na tú skutočnosť, že v predmetnej veci má žalovaný možnosť umiestniť
žalobcu v azylovom zariadení špecializovanom pre zraniteľné osoby a rodiny s deťmi v Opatovskej
Novej Vsi. Mal za to, že ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí
základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k
dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre

žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia).

6. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-2471-012/2023-AV zo dňa 16.06.2023 podľa
§ 88 ods. 1 písm. c) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
jeho prevozu podľa Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú

kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom
z členských štátov a na základe akceptácie podania vedeného Dublinským strediskom Migračného
úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „dublinské stredisko“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC
stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa § 88 ods. 1

písm. c) ZoPC, najviac do 16.08.2023. Podľa § 88 ods. 5 ZoPC ho umiestnil do Ústavu policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej „ÚPZC Sečovce“). Lustráciou v informačných systémoch bolo
zistené, že žalobca je vedený ako žiadateľ o udelenie azylu v Rumunskej republike. Na základe tejto
informácie žalovaný oznámil Migračnému úradu MV SR dôvod na začatie konania podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 a taktiež žalovaný uvedený orgán požiadal o

preskúmanie podmienok na začatie konania podľa Nariadenia. Konštatoval, že v čase rozhodovania o
zaistení účastníka nedisponoval informáciou od dožiadaného členského štátu, či bude transfer žalobcu
realizovaný. Žalobcovi bola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadril k jeho
podkladom i k spôsobu zaistenia, pričom žalobca sa nevyjadril. Žalovaný konštatoval, že tým že má
žalobca záznam v informačnom systéme Policajného zboru Eurodac, teda že ušiel z iného členského

štátu, je chápané ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Žalobca podľa žalovaného nezostal v
krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať, až do rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.7. Žalobca do zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
uviedol, že v prípade prepustenia by opustil územie Slovenskej republiky a išiel by do Nemecka, pretože
nemá kam ísť. Podľa názoru žalovaného úmysel žalobcu nezotrvania na území Slovenskej republiky

predstavuje v jeho prípade riziko úteku, pričom žalovaný nedisponuje iným legitímnym oprávnením na
zabezpečenie jeho prítomnosti ako zaistením. Žalovaný zároveň skúmal aj možnosť uloženia menej
závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu podľa
Nariadenia, pričom dospel k záveru, že žalobca je žiadateľom o azyl v jednej z krajín EÚ, a teda sa na
nehonevzťahujemožnosťuloženiapovinnostipodľa§89ods.1písm.a)ab)Zákonaopobytecudzincov.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 06.07.2023 uviedol, že žiada správnu žalobu
zamietnuť. K žalobným námietkam uviedol, že žalovaný zaistil žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1
písm. c) zákona o pobyte cudzincov, čo je v súlade s platnou legislatívou na území Slovenskej republiky.
Na žalobcu bolo z pohľadu žalovaného hľadené ako na osobu, ktorá je žiadateľom o udelenie azylu na
území Rumunska, a preto mal za to, že žalovaný vec posúdil správne. Skutkový stav veci bol podľa

jeho názoru dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené
sankcie. Preto považoval preskúmavané rozhodnutie o zaistení plne v súlade s Ústavou SR, zákonmi a
inými predpismi, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

9. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba

so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

10. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

11. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.

júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

12. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa

rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

13. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny

môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

14. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú

osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.

15. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť

a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

16. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

17. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzenýchprávom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

18. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
„Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

19. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

20.Podľačlánku3bod1Dohovoruoprávachdieťaťa,záujemdieťaťamusíbyť prvoradýmhľadiskompri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami

sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

21. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady
na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také

oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom
prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie, alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi, alebo ak rodičia žijú
oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

22. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca,
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným, alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
zautečenca, nechuž jev sprievodesvojich rodičov,iných osôb,alebobezsprievodu,dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými

stranami.

23. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný

zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

25. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

26. Podľa § 46 Správneho súdneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu
veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

27. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia

právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

28. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.29. V zmysle ustanovenia § 206 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“) správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

30. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

31. Podľa § 225 ods. 1 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.

32. Podľa § 225 ods. 3 SSP správna žaloba sa podáva žalovanému.

33. Podľa § 227 ods. 1 SSP žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od
jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.

34. Podľa § 228 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných
dní od jej predloženia podľa § 227. Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

35. Podľa § 230 ods. 1 písm. a), ods. 3 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej
žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení,
rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému
bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Vo výroku rozsudku správny súd uvedie meno a

priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti, číslo a deň vydania
rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia
a druh a podmienky miernejšieho donucovacieho opatrenia, ak rozhodol o jeho uložení.

36. Správny súd v Košiciach ako súd správny v konaní o žalobe vo veciach zaistenia (§ 221-230

SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu
žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu, pričom prihliadol na stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4
SSP) a dospel k záveru, že podaná správna žaloba je dôvodná a preskúmavané rozhodnutie správneho
orgánu o zaistení je potrebné zrušiť a nariadiť žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia.

37. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:

38. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BA12-2471-012/2023-AV zo dňa 16.06.2023, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC rozhodol

o zaistení žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Dublin III.
Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody
podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, najviac do 16.08.2023 a rozhodol o jeho umiestnení do ÚPZC Sečovce.

39. Lustráciou v informačných systémoch bolo zistené, že žalobca je vedený ako žiadateľ o udelenie

azylu v Rumunskej republike.

40. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje
neformálne (§ 206 ods. 3 SSP), pričom za kľúčovú považuje žalobnú námietku týkajúcu sa tej
skutočnosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že

žalobca je maloletá osoba, teda neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako
zraniteľnej osoby v zmysle §88 ods. 8 a §2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Dával do pozornosti článok
3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, pričom konštatoval, že zaistenie žalobcu nie je v jeho
najlepšom záujme. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku

ako dôvodnú.

41. Správny súd uvádza, že kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu
posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru oprávach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné
postavenie ich rodičov (v danom prípade za imigračný status ich príbuzných, s ktorými boli zadržaní).
V prípade maloletých cudzincov by týmto nemalo byť pričítané na ťarchu správanie ich príbuzných v

súvislosti s rizikom ich úteku.

42. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej
slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo
viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody,

bolo porušením čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa.

43. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle
predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v
článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo

jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré
sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí
spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť,
že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv
dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia

osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých
cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru
o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Kasačný súd považoval za
dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to,
že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi),

ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na
rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku
sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník
Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i.
v. Belgicko (č. 41442/07).

44. Správny súd z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ktorým bol žalobca zaistený podľa
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zistil, že žalovaný žiadnym spôsobom
neposúdil pri zaistení maloletého cudzinca prípustnosť uvedeného zásahu do osobnej slobody maloletej
osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle §88 ods. 8 a §2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Taktiež v

rozhodnutí o jeho zaistení neposúdil a neprihliadol na najlepší záujem dieťaťa v zmysle článku 3 bod
1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. S uvedeným právnym aspektom, teda právnym postavením
žalobcu ako maloletého cudzinca, ktorý bol žalovaným zaistený, sa v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia žalovaný vôbec nevysporiadal, čím pochybil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, v

dôsledku čoho je jeho rozhodnutie v konečnom dôsledku zaťažené nepreskúmateľnosťou.

45. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí taktiež neidentifikoval intenzitu zásahu do súkromného
a rodinného života maloletého žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu
porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva,

že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane
verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život maloletého cudzinca. Správny súd má zato,
že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia žalobcu ako maloletého cudzinca zásah do jeho
práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru).

46. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto
nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením
žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve
absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť
žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto

aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie
správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).47. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správny
súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe už
podrobnejšie nevyhodnocoval.

48. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) a e)
SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v
lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo

zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh
výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti..