Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, July 31, 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-8Sa/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7023200217
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2023:7023200217.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu:

D. D. G., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník P., trvalo bytom P. Š., G. bez cestovného dokladu,
t.č. pobytom H. T. S. XXX-X, XXXXKJ G., F., s posledným miestom pobytu na území Slovenskej
republiky - Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, právne
zastúpený: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava 15, kancelária Košice,
Murgašova 3, 040 41 Košice, v mene ktorého koná Mgr. Martina Sukovská, proti žalovanému:
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023 vo

veci administratívneho vyhostenia a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova
25, 974 05 Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023, vo veci administratívneho
vyhostenia: D. D. G., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník P., bez cestovného dokladu, a vec v r a c i
a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému 100% nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 20.04.2023 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach, ktorý o tejto žalobe konal

pod sp. zn. 8Sa/9/2023, sa žalobca z dôvodu nezákonnosti domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023 vo veci jeho administratívneho vyhostenia z územia
Slovenskej republiky.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva v
správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach (ďalej

tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, v zmysle rozvrhu práce
Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, náhodnými technickými
prostriedkami pridelené zákonnej sudkyni správneho súdu.

Administratívne konanie

3. Podľa žalovaným predloženého administratívneho spisu, bola žalobcovi dňa 16.01.2023 policajnou

hliadkouOkresnéhodopravnéhoinšpektorátuORPZVeľkýKrtíšobmedzenáosobnáslobodavdôsledku
podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, keďže pri kontrole v obci Zombor
cit. „spolu so skupinou šiestich migrantov“, žalobca nepredložil žiadny platný cestovný doklad a ani inépovolenie, ktoré by ho oprávňovalo k pobytu na území Slovenskej republiky a následne bol na ďalší
procesný postup odovzdaný prvostupňovému správnemu orgánu.

4. Do zápisnice o podaní vysvetlenia cit. „č. PPZ-HCP-BB4-132-014/2022-AV“ zo 16.01.2023 (viď čl.
4 druhostupňového rozhodnutia) pred Mobilnou jednotkou Policajného zboru Banská Bystrica, ako
prvostupňovým správnym orgánom (ďalej len „prvostupňový správny orgán“), žalobca za prítomnosti
tlmočníka z a do anglického jazyka, na základe jemu kladených otázok uviedol svoje meno, dátum
narodenia a že jeho štátna príslušnosť je Eritrea. Keďže lustráciou v informačných systémoch PZ bolo

zistené, že žalobcovi nebolo vydané žiadne povolenie k pobytu na území Slovenskej republiky (trvalý,
prechodný resp. tolerovaný) a že v Slovenskej republike nie je ani žiadateľom o azyl ani o poskytnutie
mu doplnkovej ochrany, z dôvodu podozrenia zo spáchania priestupku nelegálneho pobytu v SR (§ 118
ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov), žalobca do zápisnice o podaní vysvetlenia
k jeho pobytu na území Slovenskej republiky a štátov schengenského priestoru cit. „č. PPZ-HCP-
BB4-132-013/2023-AV“ zo 16.01.2023 (viď čl. 5 druhostupňového rozhodnutia) v prítomnosti tlmočníka

na kladené otázky uviedol, že svoj domovský štát Eritreu, kde pracoval ako farmár, opustil v roku 2011
pešo do Sudánu, kde bol 2 týždne; potom pešo a autom pokračoval do Egypta kde bol 2 týždne; potom
pešo do Izraela, kde bol cca 6 a pol roka v mestách Tel Aviv a Yavne; v roku 2018 letecky odcestoval
do Ugandy, kde sa v meste Kampala stretol so svojou manželkou a kde zotrval do mája 2022, kedy
letecky prešiel do Turecka, kde sa v Istanbule skontaktoval s prevádzačom, ktorý ho mal za 3 500,-

Eur previesť do Holandska. Z Turecka prešiel pešo do Grécka, ďalej do Albánska, do Kosova, následne
autom do Srbska, kde sa počas dvojdňového pobytu v tábore Subotika zoznámil so skupinou Sýrčanov,
s ktorými pokračoval v nelegálnej ceste cez Maďarsko až na územie Slovenskej republiky, kde boli
zadržaní. Žalobca tiež uviedol, že nemá cestovné doklady, ani finančnú hotovosť, že je ženatý a má dve
deti; má ukončené základné vzdelanie; je kresťanského vierovyznania; v minulosti nebol trestne stíhaný.

Na otázky tiež uviedol, že nežiada o azyl v Slovenskej republike a o azyl nežiadal ani v inej krajine; v
Slovenskej republike nikdy nebol a nemá tu žiadnych príbuzných; do Eritrei sa nechce vrátiť pretože
mu hrozí väzenie a má obavy z uloženia trestu smrti; odmietol právnu pomoc aj pomoc na dobrovoľný
návrat, nežiadal kontaktovať mimovládnu organizáciu.

5. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-132-012/2023-AV zo 16.01.2023 Mobilná jednotka Policajného zboru
Banská Bystrica, ako prvostupňový správny orgán, rozhodol o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej
republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu jeho neoprávneného
zdržiavania sa na jej území s tým, že podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov určil ako krajinu
do ktorej má byť žalobca vyhostený Eritreu, t.j. krajinu jeho pôvodu bez určenia lehoty na vycestovanie

podľa § 83 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona o pobyte cudzincov a s vylúčením odkladného účinku voči
tomuto rozhodnutiu podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní; okrem toho podľa §
82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov sa žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky a na územie všetkých členských štátov EÚ (teda aj vrátane Holandska, pozn.) na dobu dvoch
rokov so začiatkom plynutia lehoty zákazu vstupu dňom vykonania administratívneho vyhostenia podľa

§ 82 ods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.
Prvostupňový správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia, pričom
žiadnu prekážku nezistil; zaoberal sa aktuálnou situáciou v Eritrei (materiál pod č. PPZ-HCP-
BB4-132-010/2023-AV zo 16.01.2023), pričom ustálil, že nič nebráni tomu, aby sa žalobca mohol
vrátiť do tejto krajiny ktorú sám označil za krajinu svojho pôvodu, ktorá je síce krajinou chudobnou

pre nedostatok finančných zdrojov a chronické sucho a tiež je krajinou s pretrvávajúcou krízou v
oblasti ľudských práv, avšak podľa správneho orgánu sa nejedná o krajinu v ktorej by žalobcovi hrozilo
nebezpečenstvo z dôvodu nejakého vojnového alebo iného život ohrozujúceho konfliktu. Správny orgán
považoval žalobcu za ekonomického migranta, ktorého cieľovou krajinou je ekonomicky prosperujúce
Holandsko, dôkazom čoho mali byť aj vyjadrenia samotného žalobcu, ktorý uviedol, že Eritreu opustil

v roku 2011 a nelegálne za pomoci prevádzačov, ktorým vyplatil nemalé čiastky cestoval cez viaceré
štáty, takže podľa správneho orgánu je otáznym, prečo žalobca majúci obavu z hrozby väzenia alebo
ohrozenia svojho života v Eritrei, nepožiadal v niektorej z krajín cez ktoré prechádzal napr. v Izraeli, kde
bol 6 a pol roka, o azyl alebo medzinárodnú ochranu a o tieto nepožiadal ani v Slovenskej republike,
ktorá je mierovou krajinou, ale žalobca trvá výlučne na živote v Holandsku.

Správny orgán sa zaoberal aj otázkou súkromného a rodinného života žalobcu, no ani v tomto smere
nevzhliadol dôvod brániaci vyhosteniu žalobcu, pričom v tej súvislosti konštatoval, že žalobca sám
uviedol, že na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných ani majetok, nechce tu ostať pretotu nepožiadal o azyl ani o doplnkovú ochranu a cieľom jeho cesty je Holandsko, kde žije jeho manželka
a deti.

6. Svoje odvolanie voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu žalobca už v zastúpení Centrom
právnej pomoci (žiadosť o právnu pomoc z 30.01.2023, pozn.) odôvodnil jednako poukazom na
nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v Eritrei, z ktorej odišiel v roku 2011 kvôli dlhodobému konfliktu
o hranice medzi Eritreou a Etiópiou, pričom v prípade návratu sa obáva uväznenia za opustenie
krajiny, keďže tamojšia vláda zle zaobchádza s eritrejskými utečencami a taktiež v krajine dochádza

k alarmujúcemu porušovaniu základných ľudských práv a slobôd, preto nie je možným, aby do tejto
krajiny mohol byť vyhostený a jednako s poukazom, že v dôsledku vyhostenia a zákazu vstupu na
územie členských štátov EÚ môže byť zasiahnuté do jeho práva na súkromný a rodinný život, keďže
jeho manželka Q. A., nar. XX.XX.XXXX a jeho dve deti N. D. D., nar. XX.XX.XXXX a D. D. D., nar.
XX.XX.XXXX žijú v Holandsku a bolo im udelené aj štátne občianstvo Holandska, pričom žalobca
predložil neoverený ID (identifikačný doklad) jeho manželky a detí, ako aj neoverené kópie sobášneho

listu a rodných listov detí a to všetko bez úradného prekladu, teda v rozpore s § 126 ods. 4 a 6 zákona
o pobyte cudzincov; žalobca uviedol, že sa mu nepodarilo zlúčiť s rodinou a cit. „... preto manželka za
ním vycestovala a stretávali sa mimo EÚ.“

7. Medzičasom, ešte pred rozhodnutím žalovaného v tejto veci (t.j. pred rozhodnutím o odvolaní žalobcu

proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení prvostupňového správneho orgánu, pozn.), v tom čase
ešte Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 Sa 8/2023 z 01.03.2023 nariadil, aby bol žalobca
prepustený zo zaistenia, realizovaného pre účel výkonu administratívneho vyhostenia podľa rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu č. PPZ-HCP-BB4-132-012/2022-AV zo 16.01.2023 a to s nosným
odôvodnením cit. „Nedostatočné zistenie situácie vo vzťahu k dodržiavaniu článku 3 Dohovoru v krajine,

doktorejbolažalobcaadministratívnevyhostený,jepodľanázorusprávnehosúdutakouvadousprávnou
žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorá spôsobuje nielen nezákonnosť a ako taká zakladá relevantný
dôvod na bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.“ (bod. 59 rozsudku, pozn.).

8. Žalovaný na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023

zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a to tak, že žalobca bol vyhostený z územia
Slovenskej republiky z dôvodu jeho neoprávneného zdržiavania sa na jej území a to bez určenia krajiny
do ktorej má byť administratívne vyhostený z dôvodu, že žalobca nedisponuje žiadnym dokladom na
zistenie a overenie jeho totožnosti, žalobcovi bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
a na územie všetkých členských štátov na dobu 2 rokov so začiatkom jej plynutia dňom vykonania

administratívneho vyhostenia; žalobcovi nebola určená lehota na vycestovanie a súčasne bol vylúčený
odkladný účinok voči tomuto rozhodnutiu.
Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na oprávnenie a povinnosť prvostupňového správneho
orgánu, podľa zákona o pobyte cudzincov vyhostiť z územia Slovenskej republiky cudzincov za účelom
zamedzenia ich nelegálnemu konaniu a to s poukazom na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady

č. 2016/399, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc, keďže Slovenská republika je platným
členom schengenského priestoru. Mal za to, že prvostupňový správny orgán spoľahlivo zistil skutkový
stav, keďže mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene.
Vo vzťahu k prvostupňovým orgánom vykonanému šetreniu o bezpečnostnej situácii v Eritrei,
žalovaný uviedol, že v tomto smere vykonal vlastné šetrenie so záverom, že keďže má za to, že

Eritrea je nehumánnou, nebezpečnou, ba až život ohrozujúcou krajinou, preto žalovaný zmenil výrok
prvostupňového správneho orgánu a krajinu pre administratívne vyhostenie žalobcovi neurčil, ale zvážil
vyhosteniedoktorejkoľvekkrajinytranzitualebokrajiny,ktorážalobcupríjmeatoadôraznýmpoukazom,
že takýto postup je zákonom predvídaný (§ 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) najmä u osôb u
ktorých nie je možné zistiť alebo overiť ich totožnosť, čo je aj prípad žalobcu, ktorý nemá žiadny cestovný

ani iný dôveryhodný doklad totožnosti, závery o ktorej sú založené iba na tvrdení samotného žalobcu,
ktoré cit. „... tvrdenie o existujúcej jednoznačnej totožnosti a štátnej príslušnosti považuje odvolací orgán
za irelevantné, pretože nie je možné jeho totožnosť pravdivo overiť.“ s dodatkom, že žalovanému je
známym, že štátni príslušníci z tretích krajín zámerne uvádzajú nepravdivé údaje o svojej totožnosti,
štátnej príslušnosti, veku a pod. s cieľom zatajiť svoju skutočnú identitu kvôli prípadnému zisteniu, žeby

mohli byť hrozbou pre členské štáty alebo s cieľom migrovať do západnej Európy za ekonomickými
výhodami so zámerom vyhnúť sa návratu do krajiny pôvodu. Podľa žalovaného cit. „Sám účastník
konania priznal, že cestuje do Holandska, kde pravdepodobne cestuje za lepším životom, zrejme aj ztoho dôvodu nepožiadal v žiadnej inej bezpečnej krajine ani na území Slovenskej republiky o udelenie
azylu resp. poskytnutie doplnkovej ochrany.“
Vo vzťahu k žalobcom uplatnenej odvolacej námietke o možnom porušení jeho práva na rodinný život

v dôsledku zakázania mu vstupu na územie všetkých členských štátov, teda aj na územie Holandska,
kde žije jeho manželka a deti, žalovaný uviedol, že v tomto smere žalobcovi neuveril a ním predložené
neoverené fotokópie dokumentov jeho rodinných príslušníkov nepovažuje žalovaný za relevantné, pre
neoveriteľnosť ich pravosti, ktoré doklady bol žalobca v zmysle § 126 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov,
povinnýpredložiťvúradnomprekladedoštátnehojazykavoriginályalebovúradneosvedčenejkópiiaak

bol preklad vykonaný v zahraničí, cudzinec musí predložiť potvrdenie zastupiteľského úradu, že preklad
vyhotovila na to oprávnená osoba, ktorý ani jeden prípad však u žalobcu nenastal. Okrem toho žalovaný
poukázal na nedôveryhodnosť uvedených žalobcom predložených dokladov dokonca s podozrením o
ich pravosti a korektnosti v nich uvedených údajov, keďže napriek tomu, že žalobca pred správnymi
orgánmi uviedol, že jeho meno je D. D., tak v uvedených dokladoch (t.j. tak v údajnom sobášnom
liste ako aj v rodných listoch detí) je označená osoba s menom D. D. avšak ešte s krstným menom

G. a obdobne tak aj údajná manželka žalobcu je v identifikačnej karte označená menom Q. A., tak v
sobášnom liste je označená menom Q. P. a v rodných listoch detí je označená menom Q. A. W., ktoré
rozdielnosti v menách podľa žalovaného navodzujú dôvodnú obavu či sa jedná o jednu a tú istú osobu. Z
uvedených dôvodov žalovaný uzavrel, že nie je možné tieto dôkazy zohľadniť ako dôveryhodné dôkazy
o údajných príbuzných žalobcu. V tej súvislosti si žalovaný položil aj otázku, jednako z akého dôvodu

údajná manželka žalobcu aj s deťmi vycestovala do Holandska a žalobca sám 12 rokov tranzituje po
rôznych krajinách bez rodiny a dokonca bez rodiny 6 a pol roka zotrval v Izraeli a jednako aj otázku z
akého dôvodu manželka, ktorá mala povolený pobyt v Holandsku nepožiadala v tejto krajine o udelenie
pobytu pre žalobcu na účel zlúčenia rodiny. Na základe uvedených skutočností žalovaný uzavrel, že
rodinný život, ktorý žalobca prezentuje v skutočnosti neexistoval s tým, že žalobca hodnoverne ničím

nepreukázal ani svoje tvrdenie v odvolaní, že s manželkou sa stretával mimo EÚ a neuviedol, prečo
sa nestretával aj s deťmi; taktiež nepredložil dôkaz, žeby požiadal o udelenie pobytu na zlúčenie s
rodinou, resp. z akého dôvodu mu manželka, spolu s inými dokladmi neposlala aj ten najdôležitejší
a to žiadosť žalobcu o udelenie pobytu v Holandsku a napokon prečo žalobca už do zápisnice pred
správnym orgánom neuviedol, že je žiadateľom o pobyt v Holandsku. Žalovaný teda mal za to, že

žalobca uvádza nepravdu, keďže cit. „ ... ako uvádza, jeho manželka a deti po získaní medzinárodnej
ochrany majú udelené štátne občianstvo Holandska je nemožné, aby mu pobyt nebol udelený, pretože
zo strany Holandskej polície by došlo k závažnému porušeniu čl. 8 ods. 1 Dohovoru.“ Podľa žalovaného
prvostupňovýsprávnyorgánneporušilčl.8ods.1Dohovoru,pretožežalobcadlhodobonezdieľalrodinný
život s údajnými manželkou a deťmi, ktorých žalobca spomína iba účelovo, keďže s rodinou nikdy

necestoval, ani s ňou dlhodobo nežil v spoločnej domácnosti a napr. v Izraeli sám zotrval 6 a pol roka,
preto podľa žalovaného je zrejmým, že žalobca sa chce usadiť v Holandsku nie z rodinných dôvodov,
ale výlučne z ekonomických dôvodov, keďže Holandsko ako najprosperujúcejšia krajina EÚ poskytuje
migrantomnadštandardnébenefity,pretoževopačnomprípade,akbytomutaknebolo,byžalobcapodľa
žalovaného ostal v inej tranzitnej krajine napr. v Izraeli kde zotrval viac ako 6 rokov, čo je dostatočná

doba na etablovanie sa v tamojšej spoločnosti.
Záverom žalovaný dodal, že prvostupňový správny orgán nepochybil, keď vyhostil žalobcu, pretože túto
povinnosť zákon obligatórne ukladá v § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov v prípade, ak sa
jednáocudzinca,ktorýsaneoprávnene,t.j.bezakéhokoľvekpovoleniaabezdokladuzdržiavanaúzemí
Slovenskej republiky s tým, že keďže žalobca nemá na území žiadneho členského štátu povolený žiadny

druh oprávneného pobytu, bolo na mieste uložiť mu aj zákaz vstupu na územie všetkých členských
štátov.
Žalovaný konštatoval správnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu aj pokiaľ ide o
neurčenie lehoty žalobcovi na vyhostenie s odôvodnením danosti podozrenia, že žalobca by mohol ujsť
a mariť tak výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, keďže aj sám žalobca uviedol, že nechce

zotrvať na území Slovenskej republiky, ale chce pokračovať na ceste do Holandska a navyše v čase
rozhodovania prvostupňového správneho orgánu bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o jeho zaistení, v
ktorom prípade podľa § 83 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov sa neurčuje lehota na vyhostenie.
Rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 21.03.2023.

Súdne konanie

9. Žalobca svoju správnu žalobu voči rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z
08.03.2023 odôvodnil konštatovaním, že žalovaný pred napádaným rozhodnutím nevykonal náležitédokazovanie skutkového stavu a vec nesprávne právne poúdil a teda tak ani nenapravil pochybenia
prvostupňového správneho orgánu. Podľa žalobcu žalovaný totižto pred rozhodnutím, v rozpore s
ustálenou judikatúru ESĽP, nezisťoval a náležite nevyhodnotil predovšetkým povahu a závažnosť

protiprávneho konania žalobu na území Slovenskej republiky, kvôli konaniu ktorému bol žalobca
vyhostený z jej územia a ktoré konanie malo spočívať iba v tom, že žalobca sa na území Slovenskej
republiky neoprávnene zdržiaval (bez povolenia k pobytu), avšak sa nedopustil žiadnej inej trestnej
činnosti ani iného neoprávneného konania; nezaoberal sa dobou neoprávneného pobytu žalobcu na
území Slovenskej republiky, ktorý sa na tomto území nemal dlhodobo zdržiavať a iba cezeň tranzitoval

(prechádzal) za účelom spojenia sa so svojou manželkou a deťmi, ktorí žijú v Holandsku; nezisťoval
a nevyhodnotil národnosť všetkých členov žalobcovej rodiny, t.j. jeho manželky a detí, ani ich rodinné
pomery a ani to, že manželka a deti žalobcu sú občanmi EÚ žijúcimi v Holandsku, čo je nepochybne
členská krajina EÚ na pôdu ktorej mu však rozhodnutím žalovaného bol vstup zakázaný, pričom
žalovaný sa taktiež nevysporiadal s tým, akým ťažkostiam by bola vystavená aj manželka a deti
žalobcu v Holandsku, do krajiny ktorej bol žalobcovi rozhodnutím žalovaného zakázaný vstup. Podľa

žalobcu až po náležitom zistení minimálne uvedeného, mohol žalovaný ustáliť, či vyhostenie žalobcu
z územia Slovenskej republiky a zakázanie mu vstupu aj do iných krajín EÚ je alebo nie je primerané
legitímnemu zákonnému cieľu vyhostenia osoby neoprávnene sa zdržiavajúcej na jej území napr. v
záujme ochrany bezpečnosti krajiny a pod. a teda či toto vyhostenie v demokratickej spoločnosti je alebo
nie je nevyhnutným.

Žalobca predovšetkým upriamil pozornosť na skutočnosť, že jeho manželka a deti žijú v Holandsku
a sú občanmi EÚ, ku ktorým sa v dôsledku zakázaniu mu vstupu do členských krajín EÚ, teda aj do
Holandska, nemôže žalobca vrátiť, čo je vzhľadom k jeho životným okolnostiam neprimerane tvrdé.
Žalobca, ktorý sa už aktuálne potom, ako bol rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6
Sa/8/2023 z 01.03.2023 prepustený zo zaistenia, nachádza na území Holandska pri svojej manželke

a ich spoločných deťoch, požiadal na území Holandska o povolenie pobytu za účelom zlúčenia rodiny,
čo žalobca (dodatočne 24.05.2023 doposlaním k žalobe) preukázal predložením úradne osvedčeného
prekladu potvrdenia od Ministerstva bezpečnosti a spravodlivosti Holandského kráľovstva, sekcie
imigrácie a štátneho občianstva č. Z1-169595477112 z 25.04.2023, v zmysle ktorého, ak sa žalobca
už nachádza v Holandsku má žalobca od 18.04.2023 procesne legálny pobyt v Holandsku, ak by sa

v Holandsku reálne nenachádzal uvedené neplatí s tým, že s týmto povoleným procesným legálnym
pobytom je žalobcovi dovolené pracovať a pracovné povolenie sa nevyžaduje s upozornením, že tento
doklad o procesnom legálnom pobyte je v spojení s cestovným pasom žalobcu platným iba do doby
rozhodnutia o jeho žiadosti o povolenie pobytu, avšak nie dlhšie ako 6 mesiacov od 18.04.2023 s tým,
že rozhodnutie o žiadosti môže žalobca očakávať najneskôr 17.10.2023. Žalobca bol súčasne vyzvaný,

aby poskytol súčinnosť pri poskytnutí jeho biometrických údajov za účelom rozhodnutia o jeho žiadosti.
Vzhľadom aj na uvedené, sa žalobca domáha zrušenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného
a to z obavy vzniku praktických problémov v jeho civilnom živote v Holandsku, ktoré by mohli nastať
v súvislosti s aplikáciou smernice Rady 2001/40/ES o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení
štátnych príslušníkov tretích krajín a Odporúčania Komisie EÚ 2023/682 o vzájomnom uznávaní

rozhodnutí o návrate a urýchlení návratov pri vykonávaní smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/115/ES.
Okrem uvedeného žalobca vo svojej žalobe zopakoval ním voči rozhodnutiu prvostupňového správneho
orgánu už uplatnené odvolacie dôvody [argumentáciu k odvolacej námietke o nemožnosti vyhostenia
žalobcu do Eritrei, t.j. do krajiny jeho pôvodu, správny súd nevidí dôvod na tomto mieste uvádzať,

pretože s touto námietkou sa žalovaný ako druhostupňový správny orgán už vysporiadal a preto je z
hľadiska žaloby nadbytočnou, pozn.], pričom v súvislosti so svojou námietkou nesprávneho právneho
posúdenia veci žalovaným ako odvolacím správnym orgánom žalobca argumentoval tým, že žalovaný
sa pri svojom rozhodovaní o vyhostení žalobcu a zakázaní mu vstupu na územia členských štátov
EÚ v interakcii s tým, že na území jedného z členských štátov EÚ má legálny pobyt manželka a deti

žalobcu, náležite nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou o možnom porušení práva žalobcu na
rodinný život zaručeného mu čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovor“), ktoré právo je právom univerzálnym v zmysle, že patrí každému a teda aj cudzincovi s
nelegálnym pobytom. Okrem toho žalobca podotkol, že v rámci právneho posúdenia veci sa žalovaný
taktiež nevysporiadal s jeho odvolacou námietkou o primeranosti a nevyhnutnosti vyhostenia žalobcu

so zreteľom na existenciu niektorého z dôvodov oprávňujúcich k zásahu do rodinného života žalobcu,
predpokladaných v čl. 8 ods. 2 Dohovoru s dodatkom, že Dohovor síce nezaručuje cudzincovi právo
vstupu na územie zmluvnej strany Dohovoru, avšak cit. „... vyhostenie osoby z krajiny, v ktorej žijú
blízki členovia jeho rodiny - navyše občania EÚ, môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanierodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru (napr. Moustaquim v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 18.
Februára 1991; Boultif v. Švajčiarsko rozsudok ESĽP z 2. Augusta 2001).“, pričom žalobca poukázal aj
na inú judikatúru ESĽP v súvislosti s nutnosťou jednako posudzovania podmienok legitimity zásahu do

práva na rodinný život ad hoc v každom jednotlivom prípade, ako aj v súvislosti s vymedzením definície
„rodinného života“ s dôrazom na faktickosť a fungovanie daného vzťahu a nie na jeho formalizovanie
(Abdulaziz, Cabales a Balkandali v. Veľká Británia z 28.05.1985).
Podľa žalobcu vzhľadom k okolnostiam jeho veci sa žalovaný vôbec nevysporiadal ani s možnou
aplikáciou čl. 11 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o

spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), podľa ktorého z
humanitárnych dôvodov, cudzincovi z tretieho štátu, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského
štátu, nemusí tento členský štát uložiť zákaz vstupu, ktorý humanitárny dôvod v podobe ochrany práva
žalobcu na rodinný život je v jeho prípade daný a navyše v jeho prípade neexistuje žiadna tretia krajina,
ktorá by ho bola ochotná prijať a kde by sa bol žalobca schopný vrátiť, tobôž potom ako aj sám žalovaný

ako druhostupňový správny orgán, na rozdiel od prvostupňového správneho orgánu, uznal, že Eritrea,
ktorá je domovským štátom žalobcu, nie je bezpečnou krajinou na jeho návrat v dôsledku vyhostenia.
Podľa žalobcu žalovaný vo svojom rozhodnutí iba formalisticky, bez uvedenia na základe akých dôkazov
a vo vzťahu ku ktorej krajine, považuje vyhostenie žalobcu za možné avšak ani neurčil inú krajinu, ako
potencionálnu krajinu vyhostenia žalobcu.

Záverom žalobca podotkol, že žalovaný rozhodol aj v rozpore s § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o
správnom konaní (správny poriadok), keď v skutkovo identickej veci týkajúcej sa inej taktiež eritrejskej
štátnej príslušníčky, ktorá bola na území Slovenskej republiky zadržaná v skupine spolu so žalobcom,
žalovaný rozhodol odlišne od prípadu žalobca, keďže rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-22-001/2023-SK z
01.03.2023 (bolo prílohou žaloby, pozn.) na základe identického odvolania, ako bolo odvolanie žalobcu,

zrušil prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil na nové konanie, pričom
pri rozhodovaní v prípade žalobcu žalovaný neodôvodnil odklon od svojho skoršieho názoru s dodatkom,
že žalovaný by sa mal rovnako, ako k štátnym príslušníkom Sýrie u ktorých zistí prekážky vyhostenia,
chovať aj k príslušníkom z iných tretích vojnových krajín alebo krajín so zlou bezpečnostnou situáciou
(Eritrea, Jemen a pod.).

Napokon vo vzťahu k žalovaným vyslovenému záveru o pochybnosti ohľadne mena žalobcu a mien
jeho rodinných príslušníkov, žalovaný tiež uviedol, že cit. „... eritrejskí štátni príslušníci majú mená
pozostávajúce z mien otcov a starých otcov. Žalobca je D. D. G., čo znamená D., ktorý je syn D., ktorý je
synom G.. Nie vždy zvyknú používať všetky mená, zvyčajne na odlíšenie od osôb s podobnými menami.
Rovnako pri prepisoch cudzích mien v iných krajinách vznikajú fonetické mutácie (ako v prípade mena

manželky žalobcu.“
Žalobca v žalobe vyjadril explicitný súhlas s rozhodnutím vo veci jeho žaloby bez nariadenia
pojednávania.

10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zosumarizoval jednako okolnosti zadržania žalobcu, a jednako aj

procesnýpostupadôvodytakprvostupňovéhorozhodnutiasprávnehoorgánu,akoajsvojhorozhodnutia
o administratívnom vyhostení žalobcu a vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu uviedol, že má
za to, že procesný postup, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú zákonnými,
s poukazom na skutočnosť, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene
bez povolenia k pobytu a navyše bez cestovného dokladu, takže bol naplnený zákonný dôvod jeho

administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom žalovaný
tiežpodotkol,ženazákladevlastnéhošetreniapoopravilrozhodnutieprvostupňovéhosprávnehoorgánu
v časti určenia krajiny do ktorej mal byť žalobca vyhostený a túto krajinu žalovaný, práve vzhľadom
k nemožnosti overenia totožnosti žalobcu, neurčil. Žalovaný nesúhlasí s tým, žeby v prípade žalobcu
jeho administratívnym vyhostením bol porušený čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, t.j. žeby došlo k nerešpektovaniu súkromného a rodinného života žalobcu, pretože
podľa žalovaného rodinu (manželku a dve deti) žalobca uvádzal v konaní iba účelovo, keďže už
dlhodobo s ňou nezdieľa spoločný rodinný život a aj sám žalobca cit. „... priznal, že domovskú krajinu
opustil už v roku 2011, nikde neuviedol, že by cestoval s rodinou alebo, že s rodinou dlhodobo žil v
spoločnej domácnosti napr. v Izraely, kde zotrval iba on sám celého šesť a pol roka. Žalovaný aj na

základe vyššie uvedených skutočností zastával názor, že žalobca sa hodlá usadiť v Holandsku výlučne
z ekonomických dôvodov a pre jeho vlastný prospech a nie z rodinných dôvodov.“ a navyše podľa
žalobcu sú neoveriteľnými tvrdenia žalobcu o existencii jeho rodiny, pretože v tomto smere žalobca, v
rozpore so zákonom, predložil do konania iba nepreložené a neoverené fotokópie dokumentov. Potrebuuloženia žalobcovi zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu
2 rokov žalovaný odôvodnil tým, že žalobca ani na našom území a ani v inom členskom štáte nemal
udelený žiadny druh oprávneného pobytu, ani udelenú medzinárodnú ochranu a teda sa tu zdržiaval

neoprávnene s tým, že podľa žalovaného sa žalobca cit. „... mohol navrátiť aj na územie Izraela,
kde dlhodobo žil, mal tam určité kontakty a zázemie...“ Žalovaný neprisvedčil ani žalobnej námietke
žalobcu ohľadne špecifickosti užívania mien eritrejskými štátnymi príslušníkmi a poukázal na rozdielnosť
mena u údajnej manželky žalobcu uvedeného v jej ID karte a v rodnom liste a v sobášnom liste, ktorú
nezrovnalosť podľa žalovanému nie je možné odôvodniť jeho fonetickým prepisom s tým, že žalovaný

formuluje domnienku, že cit. „Pre žalovaného je otázna aj skutočnosť, prečo údajná manželka a deti
vycestovali do Holandska bez prítomnosti otca a on sám 12 rokov tranzituje bez rodiny po rôznych
krajinách, dokonca šesť a pol roka zotrval bez rodiny v Izraely. Všetky uvedené skutočnosti utvrdzujú
žalovaného v tom, že rodinný a súkromný život žalobcu, na ktorý v odvolaní v značnej miere poukazuje
vôbec neexistoval, pričom vyvstáva otázka, či sa naozaj jedná o jeho rodinných príslušníkov.“ Na margo
informácie poskytnutej žalobcom žalovanému v priebehu konania, že žalobca už požiadal v Holandsku

o udelenie pobytu za účelom zlúčenia rodiny, žalovaný uviedol, že táto je irelevantnou, pretože podanie
žiadosti ešte neznamená, že žalobcovi bol v Holandsku prechodný pobyt aj udelený.
Žalovaný na podporu správnosti svojho rozhodnutia dôvodil tým, že žalobca cit. „... z domovského štátu
ušiel a zakaždým nelegálne prekročil hranice viacerých štátov, a to bez cestovného dokladu a bez
dostatočných finančných prostriedkov za pomoci prevádzačov, ktorým vyplácal nemalý finančný obnos,

takže svojím konaním opakovane porušil zákony nielen Slovenskej republiky, ale aj iných štátov, cez
územie ktorých nelegálne cestoval do západnej Európy. Porušenie zákonov zo strany žalobcu bolo
vedomé, o čom svedčí finančná úhrada prevádzačom, za pomoci ktorých sa dostal do schengenského
priestoru. (...) Keďže žalobca dlhoročne migruje čo potvrdil, existuje reálna hrozba, že môže ohroziť
bezpečnosť Slovenskej republiky ale aj verejný poriadok práve s ohľadom na to, že nie je možné

identifikovať o koho sa naozaj jedná. (...) Je nutné zdôrazniť aj to, že žalobca cestoval dlhodobo, už
niekoľko mesiacov cez viaceré tranzitné krajiny, kdekoľvek bol ohrozený jeho zdravotný stav, počas ciest
nebolvyšetrenýzdravotníkmi,takžeajzhľadiskadlhodobéhocestovania,častokrátvzlýchhygienických
podmienkach,predstavujenielenžalobcaalekaždýmigranthrozbupreverejnézdravienašichobčanov.“
Žalobca tiež poukázal aj na nedôvodnosť žalobnej námietky žalobcu, že v obdobnej veci mal žalovaný

rozhodnúť rozdielne od prípadu žalobcu s tým, že v tejto inej veci, na ktorú žalobca poukázal, bola
dôvodom zrušenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu technická chyba v odôvodnení
rozhodnutia, keďže cit. „... došlo len k skopírovaniu istej časti z iného rozhodnutia ...“, nápravu chyby
ktorej žalovaný zrušením prvostupňového rozhodnutia sledoval, avšak bez zmeny dôvodnosti záveru
výroku o administratívnom vyhostení identicky, ako tomu bolo aj v prípade žalobcu.

Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol.
Žalovaný tiež navrhol, aby správny súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania.

11. K vyjadreniu žalovaného, žalobca v zastúpení svojim právnym zástupcom vo svojom stanovisku
(replika) uviedol, že s týmto vyjadrením sa oboznámil a na podanej žalobe trvá.

12. Žalovaný sa k stanovisku žalobcu už nevyjadril (duplika) a nereagoval ani na výzvu správneho
súdu, aby po doposlaní mu, dodatočne žalobcom správnemu súdu predloženého, úradne preloženého
potvrdenia o udelení žalobcovi tzv. procesného legálneho pobytu v Holandsku, aby žalovaný prípadne
zvážil postup podľa § 239 Správneho súdneho poriadku.

13. Podľa § 107 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „(1)
Predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak
a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania,
b) vykonáva dokazovanie,

c) to vyžaduje verejný záujem,
d) je to na prejednanie veci potrebné alebo
e) tak ustanovuje tento zákon.
(2) V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.“

14. Podľa § 124 ods. 3 SSP „Ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie
oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.“15. Podľa § 137 ods. 2 SSP „Rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej
republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku.“

16. Správny súd v danej veci rozhodol a rozsudok dňa 31.07.2023 verejne vyhlásil podľa § 137 ods. 2
SSP, bez nariadenia pojednávania po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa §
107 ods. 1 a 2 SSP, keďže ani žalobca, ani žalovaný o nariadenie pojednávania nežiadali a súčasne
nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.

Právne východiská

17. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) SSP „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo
veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“

18. Podľa § 206 ods. 1, 3, 4 a 5 SSP „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na
účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl
a pobyt cudzincov.
(3) Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný

žalobnými bodmi.
(4) Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
(5) Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu
verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.“

19. Podľa § 231 SSP „Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo
opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu.“

20. Podľa § 233 SSP vo veciach administratívneho vyhostenia „Žalobcom je fyzická osoba, ktorá o
sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím alebo opatrením podľa § 231

ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.“

21. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné
záväzky.“

22. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi.“

23. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)
„(1)Každýmáprávonarešpektovaniesvojhosúkromnéhoarodinnéhoživota,obydliaakorešpondencie.
(2) Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade

so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti,hospodárskehoblahobytukrajiny,predchádzanianepokojomazločinnosti,ochranyzdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

24. Podľa čl. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných

normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) „Touto smernicou sa ustanovujú
spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa
zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými
zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany

utečencov a ľudských práv.“

25. Podľa čl. 11 ods. 3, pododseky 3 a 4 návratovej smernice „Členské štáty môžu v jednotlivých
prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť.Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch alebo v určitých kategóriách prípadov zákaz vstupu zrušiť
alebo pozastaviť z iných dôvodov.“

26. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte
cudzincov“) „Na účely tohto zákona sa rozumie (h) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca
na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou
zmluvou.“

27. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov „Na účely tohto zákona sa rozumie (4) Štátnym
príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie;
štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“

28. Podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov „Priestupku na úseku pobytu sa dopustí
štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.“

29. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny

dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a
na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží

zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.“

30. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „Policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.“

31. Podľa čl. 1 smernice Rady 2003/86/ES z 22.09.2003 o práve na zlúčenie rodiny (ďalej len „smernica
č. 2003/86/ES“) „Účelom tejto smernice je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny
štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.“

32. Podľa čl. 2 písm. e) smernice č. 2003/86/ES «"povolenie na pobyt" je každé povolenie vydané
orgánmi členského štátu, ktoré umožňuje štátnemu príslušníkovi tretej krajiny oprávnený pobyt na jeho
území v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 1030/2002 z 13. júna
2002, ktorým sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov“»

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

33. V danom prípade sa žalobca žalobou podanou (20.04.2023) prostredníctvom svojho právneho

zástupcu domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-21-001/2023-SK z 08.03.2023 vo
veci jeho administratívneho vyhostenia (právnemu zástupcovi žalobcu doručené 21.03.2023), dôvodiac
tým, že jednako žalovaný vec neprávne právne posúdil, keďže na jeho prípad nesprávne aplikoval
právnu úpravu vo veci ochrany jeho práva na rodinný život a jednako, že toto rozhodnutie žalovaného je
založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, keďže žalovaný nezohľadnil žalobcom uvádzané

skutočnosti ohľadne jeho rodinného stavu a taktiež nezohľadnil charakter neoprávneného konania
žalobcu, ktorého sa dopustil na území Slovenskej republiky ani to, že žalobca cez naše územie iba
tranzitoval, avšak dlhšiu dobu sa tu nezdržiaval.

34. Úvodom je nutné podotknúť, že s jednou z námietok žalobcu, ktorú žalobca uplatnil už v

administratívnom konaní vo veci jeho vyhostenia proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu
a to, že nemôže byť vyhostený do krajiny svojho pôvodu, ktorou je Eritrea, pretože by mu tam
hrozilo väzenie, sa už dostatočne a k spokojnosti žalobcu vysporiadal žalovaný, ktorý v tomto bode
zmenil prvostupňové správne rozhodnutie a krajinu vyhostenia žalobcovi neurčil, pričom sa tak stalopravdepodobne aj v dôsledku vplyvu rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Sa 8/2023
z 01.03.2023, ktorým bol žalobca prepustený zo zaistenia a ktorého nosným dôvodom bolo práve
nedostatočné vysporiadanie sa správneho orgánu so situáciu v Eritrei vo vzťahu k porušovaniu

základných ľudských práv a zaobchádzania s eritrejskými utečencami, po ich návrate do domovskej
krajiny. Z dôvodu zjednania nápravy v uvedenom smere už rozhodnutím žalovaného, správny súd nemal
za potrebné opätovne sa k tejto otázke vyjadrovať.

35. V súvislosti s obrannou argumentáciou žalovaného, ktorý považuje svoje rozhodnutie za zákonné z

dôvodu existencie zákonného dôvodu pre vyhostenie podľa cit. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov, keďže žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval bez povolenia na trvalý pobyt (§
42 a nasl. zákona o pobyte cudzincov), prechodný pobyt (§ 20 a nasl. zákona o pobyte cudzincov), či
tolerovaný pobyt (§ 58 a nasl. zákona o pobyte cudzincov), t.j. zdržiaval sa na jeho území neoprávnene,
správny súd uvádza, že je síce pravdou, že zákonodarca v cit. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov, obligatórne, t.j. bez akejkoľvek polemiky či výnimky, uložil povinnosť správnemu orgánu

vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), ktorý sa na území
Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, tj. v rozpore so zákonom [§ 2 ods. 1 písm. h) zákona o
pobyte cudzincov], avšak, keďže Slovenská republika ako plnohodnotný člen únie je viazaná aj celým
radom medzinárodnoprávnych záväzkov aj v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd, ktoré
jej plynú z medzinárodných zmlúv a ktoré v zmysle cit. čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky majú

nepochybne prednosť aj pred vnútroštátnou právnou úpravou, žalovaný tak nemôže svoje rozhodovanie
založiť výlučne iba na znení vnútroštátnej právnej normy, t.j. v danom prípade na znení zákona o pobyte
cudzincov, ale musí skúmať a brať na zreteľ aj uvedené medzinárodnoprávne záväzky a skúmať, či
svojím rozhodnutím neprekročí ich rámec.

36. V spojení s posudzovaním statusu nelegálnych migrantov, je medzinárodné právo zatiaľ
nekompromisné v prípadoch ak dôvodom ich migrácie je výlučne iba „právo na lepší život“ z
ekonomických dôvodov, avšak inak je tomu v prípade ochrany práva na rodinný život, ako základného
ľudského práva (t. j. práva patriaceho každému človeku bez rozdielu), ktoré je na medzinárodnej úrovni
chránené a rešpektované a preto akýkoľvek zásah doň je nutné citlivo a ad hoc zvažovať a pomerovať

(porovnávať)najednejstranezáujemštátunavyhostenínelegálnehomigrantaatohtozákladnéhopráva
na rodinu prináležiaceho aj nelegálnemu migrantovi, na strane druhej.

37. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného, správny súd uvádza, že žalovaný síce skúmal aj otázku
možného zásahu do základného ľudského práva žalobcu na rodinný život, garantované mu aj v cit.

čl. 8 ods. 1 Dohovoru, avšak napokon na základe vlastnej domnienky, ktorá, poľa správneho súdu,
nekorešponduje s vyjadreniami žalobcu, dospel žalovaný k záveru, že na strane žalobcu nemožno mať
za to, žeby mal de facto rodinu a teda rodinný život, pretože s ňou žalobca už dlhodobo nežije a naviac
je neoveriteľným jeho tvrdenie o tom, žeby žalobca skutočne mal manželku a dve deti, keďže o tejto
skutočnosti žalobca nepredložil hodnoverne preložené a osvedčené doklady.

Správne orgány napríklad uvádzali, že žalobca mal odísť zo svojej domovskej krajiny z obavy hrozby
väzenia, avšak zo zápisnice o podaní vyjadrenia žalobcom vyplýva, že žalobca neodišiel preto, žeby
mu hrozilo väzenie, ale z dôvodu hrozby väzenia sa do svojej domovskej krajiny nechcel vrátiť, čo je
rozdiel. Správne orgány tiež ustálili domnienku, že žalobca je nepochybne ekonomickým migrantom a
sleduje iba svoj osobný prospech dostať sa do ekonomicky prosperujúceho Holandska a v skutočnosti

nesleduje záujem rodiny, opierajúc túto domnienku o to, že žalobca nepožiadal o ochranu v žiadnej z
krajín cez ktoré prechádzal, ale smeroval výlučne do Holandska a tiež, že od svojho odchodu v roku 2011
z domovskej krajiny necestoval s rodinou a napr. aj v Izraely, kde žalobca žil 6 a pol. roka, bol žalobca
bez rodiny a už 12 rokov tranzituje cez rôzne krajiny bez rodiny. Podľa správneho súdu by uvedené
úvahy správnych orgánov mali svoje opodstatnenie, keby korešpondovali s vyjadreniami žalobcu, čo

však nie je tento prípad a preto sa tieto úvahy dostávajú do roviny nepodloženej domnienky, na ktorej
nemôže byť založené zákonné rozhodnutie.
Podľa správneho súdu v okolnostiach veci a vzhľadom na vyjadrenia žalobcu je uveriteľným, že (i)
žalobca je štátnym príslušníkom Eritrei, pretože ak by žalobca chcel zatajiť alebo klamať o svojom
pôvode, tak by ako krajinu pôvodu neuviedol nebezpečnú krajinu s rizikom, žeby mohol byť do nej

vrátený, ale uviedol by inú krajinu; že (ii) domovskú krajinu opustil žalobca bez finančných prostriedkov
či iného majetku, pretože ak by mal majetok, zaiste by ihneď vedel a mohol zaplatiť prevádzačom, aby
sa ihneď za krátku dobu dostal do jeho cieľovej krajiny, avšak žalobca už tranzituje cez rôzne krajiny
12 rokov a že (iii) prvotnou motiváciou pre žalobcu na opustenie domovskej krajiny bola chudoba ajeho túžba po lepšom živote, teda, že na začiatku mohol mať žalobca skutočne ekonomický dôvod na
opustenie domoviny.

38. V ďalšom, pre utriedenie si obrazu o zámeroch žalobcu, je však nutné sledovať časovú
(chronologickú) os vývoja skutkového deja na strane žalobcu v interakcii s jeho prvotnými vyjadreniami,
v ktorom dôsledku nie je možné bez ďalšieho prisvedčiť domnienke správnych orgánov, žeby žalobca
nemal záujem o skutočný rodinný život lebo mal už 12 rokov cestovať bez manželky a detí, bez ktorých
bol 6 a pol roka aj v Izraely. Totižto podľa vyjadrenia žalobcu sa s manželkou cit. „stretol“ až v čase

kedy bol od časti roku 2018 do mája 2022 v Ugande a to v meste Kampala, avšak v Izraely sa žalobca
zdržiaval predtým a to v čase od časti roku 2011 do roku časti 2018 (cca. 6 a pol roka), kde pracoval
ako stolár, takže je nelogickým, aby bol žalobca v Izraely už aj s manželkou a deťmi, ako to ustálili a
na čom aj založili svoje rozhodnutie správne orgány, keďže v tom čase žalobca s manželkou ani neboli
spolu a deti v tom čase nemali, keďže aj podľa ich, síce neoverených listov narodenia, sa deti narodili
až v 06/2019 a 02/2022, čo taktiež zapadá do obdobia, kedy sa žalobca už s manželkou zdržiaval od

časti roku 2018 do mája 2022 v Ugande. Inými slovami povedané, záver o neexistencii skutočného
rodinného života na strane žalobcu nie je možné bez ďalšieho založiť na domnienke, že žalobca cestuje
už 12 rokov bez rodiny a s rodinou nežil ani počas jeho dlhodobého pobytu v Izraely, pretože žalobca
v čase svojho pobytu v Izraely rodinu ani nemal a túto si založil pravdepodobne až v roku 2019 až
2022. V uvedenej súvislosti nie je zanedbateľným, že žalovaný, ale predovšetkým ani prvostupňový

správny orgán žalobcu v čase kedy bol v zaistení a teda k dispozícii, ale ani počas prvotného jeho
vypočutia dostatočne nevyťažili, pokiaľ ide o informácie ohľadne jeho rodinného zázemia, t.j. mien jeho
rodičov, ich zamestnania, údaje o jeho súrodencoch, ako aj mien jeho detí a manželky, či dátumu ich
narodenia, potom ako žalobca uviedol, že ich má, ale toto vypočutie žalobcu bolo formalistickým iba na
vopred predpripravené otázky, ktoré sa v zápisniciach o vypočutí migrantov pravidelne opakujú, avšak

už bez reakcie kladených otázok na utečencom uvádzané informácie, t.j. ak utečenec uvedie, že má
deti, bolo by logickým v interakcii na uvedené dopytovať sa ho minimálne na to, koľko ich má, akého sú
pohlavia, prípadne aké sú ich mená a koľko majú rokov alebo z akého dôvodu nie je s nim alebo kde
sa nachádzajú, či, v koho opatere sa nachádzajú, uvedené by bolo o to potrebnejším tobôž ak sa jedná
o utečenca, ktorý nemá doklad totožnosti, aby ním uvádzané vyjadrenia bolo možné overiť prípadne aj

neskoršími zisteniami tak, ako je tomu v tomto prípade v záujme zistenia totožnosti a dôveryhodnosti ním
uvádzaných skutočností. Prvostupňový orgán sa taktiež nepýtal žalobcu, kedy sa oženil a či stretnutie
s manželkou v Ugande, bolo ich zoznámením, alebo sa jednalo o stretnutie už v tom čase manželov.
V prípade, keby žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán žalobcu adekvátne vypočul, nemusel
byť odkázaný iba na domnienky či podozrenia o pravosti, resp. dôveryhodnosti žalobcom uvádzaných

tvrdení a tieto by mohol konfrontovať v ich vzájomných súvislostiach s neskôr žalobcom predloženými
podkladmi a tak overiť aspoň pravdepodobnosť ich pravdivosti, no v tomto prípade tak tomu nebolo.

39. Vzhľadom k uvedenému, tak podľa správneho súdu tiež nie je možné uveriť domnienke správnych
orgánov, že žalobca je výlučne ekonomickým migrantom so zámerom od počiatku dostať sa iba do

ekonomicky prosperujúceho Holandska, pretože aj keď tomu tak síce mohlo byť na začiatku jeho cesty
v roku 2011 (viď vyššie, pozn.), kedy pravdepodobne išiel iba za tzv. „lepším životom“, avšak je nutným
zohľadniť, že žalobca si až počas tejto cesty založil rodinu, v ktorom dôsledku sa jeho hodnotový
rebríček, priority a motivácie jeho konania mohli nepochybne zmeniť, pričom ak by chcel ísť už v roku
2011 do Holandska, nepochybne by tam žalobca už dávno bol, keďže aj napr. po prepustení zo zaistenia

sa žalobca dostal do Holandska za pár dní, avšak žalobca migroval cca 12 rokov, takže v okolnostiach
veci, kedy sa jeho deti a manželka už v Holandsku nachádzajú je vysoko pravdepodobné, že žalobca sa
chce naozaj zlúčiť s rodinou a samozrejme logicky súčasne tam chce zotrvať a to aj, nie však výlučne,
kvôli „lepšiemu životu.“ Inými slovami vzhľadom na vývoj životných okolnosti na strane žalobcu sa
pochopiteľne mohli zmeniť jednako jeho priority či motivácie k migrácii a jednako k cieľu tejto migrácie,

oproti tým, ktoré žalobca mohol mať pri opustení domovského štátu v roku 2011.

40. Keďže žalovaný pri hodnotení skutkových okolností jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach
dospel k záverom, ktoré nekorešpondujú s obsahom v akom boli tieto skutkové okolnosti zistené (viď
vyjadrenie žalobcu), správny súd už aj na základe uvedeného považuje rozhodnutie žalovaného, na

týchto záveroch založené, za nepreskúmateľné a rozporuplné a teda za nezákonné.

41. Okrem uvedeného správny súd podotýka, že pri skúmaní možného zásahu do práva na rodinný život
u žalobcu, je nevyhnutným zohľadňovať nie len právo žalobcu na tento rodinný život so svojimi deťmi amanželkou, ale je potrebné brať na zreteľ aj právo na rodinný život u jeho manželky a na rodinný život
s otcom, u jeho maloletých detí v zmysle čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa podstatnej
časti ktorého „Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného

života, rodiny, domova ...“, do práv ktorých teda nie je možné svojvoľne zasahovať, iba ak v zákonom
vymedzených prípadoch a to ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. V danom prípade, keďže
žalovaný ustálil, že žalobca de facto nevedie a ani neviedol rodinný život s tým, že žalovaný neuveril,

žeby žalobca skutočne rodinu mal, žalovaný už neskúmal danosť prípadných dôvodov, pre ktoré by bolo
možné v záujme ochrany atribútov demokratickej spoločnosti do tohto práva žalobcu, jeho manželky a
jeho detí zasiahnuť. Aj keď až vo svojom vyjadrení k žalobe sa žalovaný jeden z týchto dôvodov snažil
naznačiť a to v podobe možného ohrozenia verejného zdravia obyvateľov Slovenska a schengenského
priestoru, do ktorého žalovaný žalobcovi taktiež zakázal vstup, ku ktorému ohrozeniu by podľa mienky
žalovaného mohlo teoreticky dôjsť v tom dôsledku, že žalobca dlhodobo migroval cez rôzne krajiny a

niekedy v zlých hygienických podmienkach, nebol vyšetrený lekárom, žeby tak mohol ohroziť verejné
zdravie nie len žalobca, ale aj ktorýkoľvek nelegálny migrant, správny súd konštatuje, že dôvod ktorý by
oprávňoval štát, skrz rozhodnutie žalovaného zasiahnuť do základného ľudského práva na rodinný život
musí byť založený na konkrétnej hrozbe a nie iba na všeobecnej, teoretickej, vyfabulovanej úvahe (t.j. za
situácie, kedy nebolo zistené, žeby žalobca trpel nejakou nebezpečnou nákazlivou chorobou) a navyše

uvedené teoretické vnímanie žalovaného o zdravotnom ohrození ktorýmkoľvek cudzincom, je nanajvýš
extrémne, pretože ak by táto jeho úvaha bez ďalšieho mala byť akceptovaná, tak by v podstate bolo
zamedzené akejkoľvek migrácii obyvateľstva či u z dôvodu snahy po zmene miesta bydliska alebo aj z
dôvodu zážitkového cestovania, či turizmu, pri ktorých činnostiach takáto hrozba síce tiež vždy existuje,
avšak nie je možné bezprecedentne túto vnímať ako zaručený a neodvratný dôsledok.

42. Podstatnou okolnosťou v danej veci je však skutočnosť, ktorá o žalobcovi vyšla najavo až v konaní
pred správnym súdom a to, že žalobcovi, ktorý sa už aktuálne po prepustení zo zaistenia nachádza so
svojou rodinou v Holandsku, bol Ministerstvom bezpečnosti a spravodlivosti Holandského kráľovstva,
sekciou imigrácie a štátneho občianstva počnúc od 18.04.2023 udelený procesný legálny pobyt na

území Holandska s povolením na prácu, o čom svedči správnemu súdu, žalobcom prostredníctvom
jeho právneho zástupcu, predložený úradne osvedčený preklad potvrdenia č. Z1-169595477112 z
25.04.2023, v zmysle ktorého bol žalobcovi tento pobyt udelený na dobu najviac 6 mesiacov s tým,
že definitívne rozhodnutie o udelení mu pobytu môže žalobca od príslušných holandských orgánov
očakávať najneskôr 17.10.2023.

Aj vzhľadom k uvedenej podstatnej skutočnosti, zohľadnenie ktorej správnemu súdu nič nebráni, pretože
pre správny súd, ktorý v tomto konaní nie je viazaný žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP), je rozhodujúci
stav veci v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia (§ 206 ods. 4 SSP), takže správny súd môže zrušiť
napadnuté rozhodnutie žalovaného aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne
zmenili okolnosti veci (§ 206 ods. 5 SSP), dospel správny súd k záveru o potrebe zrušiť rozhodnutie

žalovaného, ktorý vo veci opätovne rozhodne so zohľadnením nie len vyššie uvedeného vyhodnotenia
skutkového stavu v interakcii na skutočné vyjadrenie žalobcu, ale aj s odôvodnením o (ne)existencii
nevyhnutnosti vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, ako aj nevyhnutnosti zakázania mu
vstupu do schengenského priestoru súčasťou ktorého je aj Holandsko, kde sa má zdržiavať rodina
žalobcu, t.j. s ohľadom na čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ale predovšetkým aj so zohľadnením uvedenej

novej podstatnej skutkovej okolnosti na strane žalobcu v podobe povolenia mu procesného legálneho
pobytu na území Holandskej republiky, orgány ktorej budú vo svojom konaní o žiadosti na povolenie
pobytu žalobcovi nepochybne skúmať aj okolnosti o danosti reálnych rodinných zväzkov žalobcu.
Opätovné rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu je nevyhnutným aj vzhľadom
k existencii medzinárodnoprávnych záväzkov štátov únie, vzájomne si uznávať svoje rozhodnutia o

vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín (smernica Rady 2001/40/ES z 28.05.2001), z ktorého
dôvodu rozhodnutie žalovaného môže mať vplyv aj na ďalšie rozhodovanie príslušných holandských
orgánov.

43. Na základe uvedených záverov, dospel správny súd k záveru o dôvodnosti žaloby, preto podľa § 241

SSP žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 206 ods. 6
SSP v spojení s § 191 ods. 4 SSP) tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.44. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

45. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.“

46. Podľa § 175 ods. 1 SSP „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

47. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo
dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; je žalovaným
Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z
akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia

(sťažnostný návrh).
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží

potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom
súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník
konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho

zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej
istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský
súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom.