Rozsudok – Vlastníctvo bytov a nebytových… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, June 26, 2023

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/175/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318201535
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2318201535.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov
senátu JUDr. Jána Šikutu, PhD. a JUDr. Eriky Šobichovej, v spore žalobkyne V. B., narodenej XX.
Z. XXXX, B., D. W. XXX/XX, v zastúpení JUDr. Ivan Rendek advokátska kancelária, s.r.o., Galanta,
Šafárikova 1522/42, IČO: 52 672 832, proti žalovaným 1/ obchodnej spoločnosti TECHNOSPOL
Slovakia s.r.o., Nitra, Jurkovičova 411/27, IČO: 36 535 214, 2/ obchodnej spoločnosti VIAM - dražobná
spoločnosť s. r. o., Košice - mestská časť Západ, Trieda SNP 39, IČO: 44 166 591, obaja v zastúpení
JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Trnava, Hlavná 11, IČO: 47 254 581, 3/ obchodnej spoločnosti IP GLOBAL,
s.r.o., Trstice 189, Trstice, IČO: 50 581 473, o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, vedenom na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10C/6/2018, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 27. októbra 2020 č. k. 9Co/22/2020-337, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobkyni priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10C/6/2018-254 z 17. októbra
2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 10C/6/2018-445 z 9. augusta 2021 zamietol žalobu, ktorou
sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dražby konanej dňa 22. novembra 2017, predmetom ktorej
boli nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor a zapísané na LV č. XXXX,
keďže prostredníctvom dobrovoľnej dražby došlo k výkonu záložného práva zriadeného na dotknutých
nehnuteľnostiach, a to byte č. X, nachádzajúceho sa na 3. poschodí bytového domu so súpisným č.
XXX, vchod č. XX na ul. D. W. v B., postaveného na pozemku registra „C“ parc. č. 46/1, 46/2, 46/3,
46/4, 46/5 a 46/6 (právny vzťah k parcele č. 46/1, 46/2, 46/3, 46/4, 46/5 a 46/6 je zapísaný na LV č.
XXXX) spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,
v ktorom sa byt nachádza, vo veľkosti 151/10000. Žalovaným 1/, 2/, 3/ priznal právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.
1.1. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že ku dňu vykonania dobrovoľnej dražby
bola žalobkyňa vlastníčkou dotknutých nehnuteľností, pričom ku dňu vykonania dražby dlhovala na
úhradách spojených s ich užívaním sumu 9 561,66 eura. Bytový dom, v ktorom žalobkyňa vlastnila byt,
bol predmetom správy, ktorú na základe Zmluvy o výkone správy z 28. júna 2012 vykonával žalovaný 1/,
ktorý na základe existencie dlhu žalobkyne na úhradách spojených s užívaním dotknutých nehnuteľností
ako správca inicioval a zabezpečil písomné hlasovanie vlastníkov bytov v bytovom dome, predmetom
ktorého bol súhlas vlastníkov bytov s dobrovoľnou dražbou a podaním návrhu na vykonanie dobrovoľnej
dražby dotknutých nehnuteľností. Zo zápisnice z 20. februára 2014 vyplýva, že 68,18 % vlastníkov bytov
v bytovom dome schválilo výkon záložného práva v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov,
a to formou podania návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby. Žalovaný 1/ ako správca bytového domu

so žalovaným 2/ ako dražobnou spoločnosťou uzavrel dňa 27. júla 2017 Zmluvu o vykonaní dražby VDS
č. 39-7/2015. Dňa 22. novembra 2017 sa v priestoroch notárskeho úradu JUDr. Daniely Kováčovej so
sídlom Košice, Hlavná 58 vykonala dražba, na základe ktorej dotnuté nehnuteľnosti žalobkyne vydražil
žalovaný 3/.
1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že Zmluva o výkone správy z 28.
júna 2012 je platná, napriek tomu, že žalobkyňa túto nikdy nepodpísala, keďže táto bola schválená
nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome, teda zaväzovala aj žalobkyňu.
Žalovaný 1/ bol povinný a oprávnený vykonávať správu bytového domu a s prihliadnutím na záujmy
ostatných vlastníkov realizovať všetky svoje oprávnenia smerujúce k vymoženiu nedoplatkov žalobkyne
na úhradách spojených s užívaním dotknutých nehnuteľností. Keďže žalobkyňa dlhovala ku dňu 14.
februára 2014 z titulu nezaplatených úhrad spojených s užívaním dotknutých nehnuteľností sumu
9 561,66 eura, ktorá bola zabezpečená zákonným záložným právom podľa § 15 ods. 1 zákona č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 182/1993 Z. z.“), pričom realizácia záložného práva dobrovoľnou dražbou bola dňa 14. februára
2014 schválená nadpolovičnou väčšinou vlastníkov bytov v bytovom dome, boli splnené zákonné
podmienky smerujúce k realizácii dobrovoľnej dražby. Výhrady žalobkyne smerujúce k nedodržaniu
lehoty na oznámenie termínu písomného hlasovania, prípadne nesplnenia zákonných náležitostí v
prípade overenia zápisnice z písomného hlasovania, súd prvej inštancie považoval za neopodstatnené
s poukazom na márne uplynutie lehoty podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorej sa
žalobkyňa ako prehlasovaná vlastníčka mohla na súde domáhať ochrany svojich práv, čo neurobila.
Vo vzťahu k namietanej nízkej hodnote dotknutých nehnuteľností určenej znaleckým posudkom č.
180/2017, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa hodnotu určenú týmto posudkom nijakým spôsobom
nenamietala, teda svojou pasivitou sa v rozhodnej dobe pripravila o možnosť namietať hodnotu veci
určenú na účely dobrovoľnej dražby. Na tejto skutočnosti nemení nič ani fakt, že žalobkyňa predložila
znalecký posudok s diametrálne odlišnou hodnotou predmetu dražby. S argumentáciou žalobkyne, že
len samotná vzdialenosť miesta vykonania dražby, a to 350 kilometrov od miesta, kde sa nachádzala
dražená nehnuteľnosť, je tak závažnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje vyhlásenie celej dobrovoľnej
dražby za neplatnú sa súd prvej inštancie nestotožnil, s prihliadnutím na to, že dôvodom vykonania
dobrovoľnej dražby bolo neplnenie povinností samotnou žalobkyňou a účelom dražby bola ochrana
práv a oprávnených záujmov ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome. Keďže súd prvej inštancie
nepovažoval argumenty žalobkyne za také, ktoré by boli spôsobilé spochybniť zákonnosť a platnosť
vykonanej dobrovoľnej dražby, žalobu zamietol.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom, rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania zmenil tak, že určil
neplatnosť dobrovoľnej dražby, priebeh ktorej bol osvedčený Notárskou zápisnicou sp. zn. N 591/2017,
Nz 45805/2017, NCRIs 46619/2017, napísanou v Košiciach dňa 22. novembra 2017 JUDr. Danielou
Kováčovou, notárkou, so sídlom na ulici Hlavnej 58, v Košiciach, ktorá sa uskutočnila dňa 22. novembra
2017 so začiatkom o 8:30 hod. v Košiciach.
2.1. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dražba prebehla v súlade so
zákonom č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 527/2002 Z. z.“), keďže konaním žalovaného 1/ bol naplnený predpoklad neplatnosti
dražby vyplývajúci z ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. S poukazom na existujúcu
rozhodovaciu prax (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/401/2014,
sp. zn. 8Cdo/289/2019) považoval odvolací súd za preukázanú priamu súvislosť medzi neprimerane
veľkou vzdialenosťou miesta konania dražby od draženej nehnuteľnosti a obmedzením možnosti
účasti záujemcov o predmet dražby. Konštatoval, že určenie miesta konania dražby v meste Košice,
vzdialenom 350 km od predmetu dražby, bez akejkoľvek rozumnej spojitosti s predmetom konania
dražby, je dôvodom neplatnosti dražby pre určenie jej miesta konania v rozpore s ust. § 11 ods. 1 zákona
č. 527/2002 Z. z., keďže táto vzdialenosť viedla, prípadne spôsobila ohrozenie alebo porušenie práv
dražbou dotknutých osôb, a to už len tým, že im hoci len nepriamo znemožnila účasť na dobrovoľnej
dražbe. Vzhľadom na uvedený záver postačujúci pre určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, odvolací
súd sa nezaoberal otázkou splnenia ďalších podmienok platnosti dražby, ktoré žalobkyňa namietala.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ a 2/ (ďalej len „dovolatelia“) z dôvodov
podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b), c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Odvolaciemu súdu vytýkali, že rozhodol bez

akéhokoľvek odôvodnenia skutočností, na základe ktorých malo dôjsť k obmedzeniu účasti záujemcov
na dobrovoľnej dražbe v druhom najväčšom meste na Slovensku, v ktorom sa dražila nehnuteľnosť.
Sú toho názoru, že rozsudok je nedôvodný a súd dostatočne neskúmal celý skutkový stav a nenariadil
prípadné dokazovanie vo vzťahu k vzdialenosti predmetu dražby od miesta konania dobrovoľnej dražby.
S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/100/2012 a Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/181/2019 majú za to, že miesto dražby dotknutých nehnuteľností
spĺňa požiadavky ust. § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. a teda, že vzdialenosť predmetu dražby
od miesta konania dražby v prejednávanej právnej veci nezakladala skutočnosť obmedzujúcu účasť
záujemcov o kúpu nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe. Dovolatelia namietajú, že už v písomnom
vyhotovení záverečnej reči zo dňa 23. septembra 2019 dôvodne spochybnili pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného 1/, ktorý nie je nositeľom hmotných práv k bytom a nebytovým priestorom v uvedenom
bytovom dome a preto nemôže byť ani stranou konania. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/238/2017 z 18. apríla 2018 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 20. februára 2020, sp. zn. II. ÚS 302/2019-44 majú za to, že žalobkyňa neurčila správne okruh
strán, keďže žalovaného 1/ (ako správcu) nie je možné s poukazom na ust. § 21 ods. 4 zákona
č. 527/2002 Z. z. považovať v súdnom konaní o neplatnosti dražby za pasívne vecne legitimovaný
subjekt. Žalobkyňou podaná žaloba trpí veľmi závažnou vadou, nakoľko v žalobe absentuje označenie
ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov na strane žalovaných (pasívne vecne legitimovaných
subjektov). Dovolateľom zároveň nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu sa odvolací súd vo svojom
rozsudku nevysporiadal s ich námietkami ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/.

4. K dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá nesúhlasí s argumentáciou dovolateľov. Napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu považuje za vecne správny, preto navrhuje, aby dovolací súd podané
dovolanie ako nedôvodné zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,
že dovolanie je prípustné, ale nedôvodné.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.
ÚS 550/2012).

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

9. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

11. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný tak, ako sú obsahovo vymedzené v
podanom dovolaní.

12. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I.
ÚS 26/94).

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, sp. zn. III. ÚS
47/2019, sp. zn. 4Cdo/140/2019 alebo sp. zn. 4/Cdo/120/2019).

15. Dovolatelia vyvodzujúc prípustnosť dovolania (sčasti) z ustanovenia § 420 písm. f) CSP
namietali arbitrárny, nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívajúci v nesprávnom posúdení
skutkových okolností bez náležitého dokazovania, ako aj zjavné neodôvodnenie napadnutého
rozhodnutia.

16. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila
strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v
tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny
proces. Pri posudzovaní namietaného nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane
bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu
do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť
v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti
strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za
potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky
odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný
význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z
hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (sp. zn. II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
jeho rozhodnutia (sp. zn. I. ÚS 188/06).

17. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06).

18. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa
náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno
považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie
rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých
častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj
všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia
odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom
zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah

vychádzal, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že dobrovoľnú dražbu, priebeh ktorej bol
osvedčený Notárskou zápisnicou sp. zn. N 591/2017, Nz 45805/2017, NCRIs 46619/2017, napísanou v
Košiciach dňa 22. novembra 2017 JUDr. Danielou Kováčovou, notárkou, so sídlom na ulici Hlavnej 58,
v Košiciach, ktorá sa uskutočnila dňa 22. novembra 2017 so začiatkom o 8:30 hod. v Košiciach, určil
za neplatnú. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania, pričom ako dôvod pre zmenu napadnutého rozsudku uviedol
len právne posúdenie otázky výkladu § 11 ods. 1 zákona č. 524/2002 Z. z. Nestotožnil sa so záverom
súdu prvej inštancie, že dražba prebehla v súlade so zákonom č. 524/2002 Z. z., teda aj s § 11 ods.
1., keďže konaním žalovaného 2/ bol naplnený predpoklad neplatnosti dražby vyplývajúci z ustanovenia
§ 21 ods. 2 zákona č. 524/2002 Z. z. (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/401/2014). Žalobkyňa dôvodne poukázala na to, že v prejednávanom spore mal súd prvej
inštancie vychádzať z toho, že nehnuteľnosti určené na bývanie kupujú zväčša záujemcovia z určitého
blízkeho okruhu, záujemcov zo vzdialenejších miest je podstatne menej. Vzdialenosť medzi mestami
Galanta a Košice je 350 km, čo je jednoznačne v rozpore so zákonom č. 524/2002 Z. z. (§ 11 ods. 1).
Medzi miestom konania dražby a samotným predmetom dražby nie je žiadna logická súvislosť, naopak aj
z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný 2/ vykonáva dražby aj v iných mestách ako sú Košice,
preto nebol žiaden dôvod, pre ktorý nemohol vykonať dražbu napr. v Trnave, Nitre alebo Bratislave, ktoré
sú od Galanty vzdialené okolo polhodiny, namiesto 4 hodín cestovania medzi Galantou a Košicami.

19. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a
skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré
v konaní vyšli najavo, a je zrejmé, ako a z akých dôvodov meritórne vo veci samej rozhodol. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako
jeden vecný celok) spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 393 CSP týkajúceho sa náležitostí
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.
f) CSP nemožno považovať to, že dovolatelia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňujú a že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolatelia so
skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasia
a nestotožňujú sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

20. Vo vzťahu k námietke dovolateľov, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s
námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/, dovolací súd poukazuje na skutočnosť,
že dovolatelia toto v odvolacom konaní nenamietali. Zo súdneho spisu vyplýva, že dovolatelia sa
k podanému odvolaniu žalobkyne vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z
3. decembra 2019 (č. l. 289 súdneho spisu), v ktorom ale nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného 1/ nenamietali. Nie je povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa námietkami uplatnenými
v rámci konania pred súdom prvej inštancie, navyše keď tieto boli uplatnené po ukončení dokazovania.
Žalovaní 1/ a 2/ začali namietať nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ až v Návrhu
záverečnej reči z 23. septembra 2019 (súdu prvej inštancie doručenom dňa 27. septembra 2019), teda
po ukončení dokazovania (uznesenie o ukončení dokazovania vyhlásené na pojednávaní na súde prvej
inštancie dňa 19. septembra 2019), hoci vo výzve súdu prvej inštancie z 12. júla 2018 boli poučení o
následkoch uvedených v ust. § 153 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 154 CSP. V priebehu konania bolo
potrebné rešpektovať zásadu koncentrácie konania s tým, že ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v čl. 5 CSP podľa,
ktorého súd môže odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Účelom
je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a
ak ten dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila procesné prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany včas, na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky.

21. K tomuto záveru uvádza dovolací súd, že podľa čl. 8 Základných princípov CSP sú strany sporu
povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,

a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Z čl. 10 ods. 1 Základných princípov
CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd
môže určiť stranám záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony (čl. 10 ods. 3 Základných
princípov CSP). S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania (§ 153 ods. 1 CSP).

22. Vychádzajúc z uvedeného sú strany sporu povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k
prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení
obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že
v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy
prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. Účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo
zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán
(napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové
návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu
k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie
súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto skutočnosť je o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená
advokátom, ktorý by mal chápať význam a dôsledky sudcovskej koncentrácie konania, a ktorý by mal
mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil, že nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou
koncentráciou môže mať za následok stratu sporu na strane svojho klienta.

23. Z uvedeného je zrejmé, že dovolatelia nerešpektovali výzvy súdov na predloženie nových tvrdení
a dôkazov v záväznej procesnej lehote spojenej so sudcovskou koncentráciou konania, čím došlo k
procesnej preklúzii práva predkladať v neskoršom štádiu konania nové skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré
bolo možné skôr (t. j. najneskôr v lehote určenej súdom). Je nepochybné, že dovolatelia v rozpore s
platnou a účinnou právnou úpravou nerešpektovali pokyny súdu, čím došlo k sudcovskej koncentrácii
konania, čím zaniklo ich oprávnenie predkladať súdu tvrdenia a dôkazy, ktoré bolo možné predložiť
v skoršom štádiu konania na základe záväznej výzvy súdu prvej inštancie. Dovolatelia sa následne v
dovolaní snažili preniesť zodpovednosť za svoje pochybenie (resp. nečinnosť) v spore na konajúce súdy,
ktorých procesný postup bol v súlade so zákonom, čo je neprípustné. Predmetná dovolacia námietka
dovolateľov z tohto dôvodu neobstojí.

24. Keďže dovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia neopodstatnene namietajú, že im odvolací súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), pristúpil k posúdeniu dovolania
aj z hľadiska ďalších uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.

25. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny.
Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré nie sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne
na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu.
Táto otázka má byť vymedzená tak, aby odpoveď na ňu priniesla vyriešenie právneho problému, a
zároveň aby jej právne posúdenie odvolacím súdom prinieslo všeobecné riešenie tej istej typovej právnej
situácie.

26. Dovolací súd si je vedomý, že právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne
posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby, preto nemôže posudzovať prípustnosť dovolania
striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku
svojho podania. Je nutné sa pozrieť aj na samotný dovolací dôvod, pokúsiť sa z neho vyabstrahovať
právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, a/ či od tejto otázky záviselo napadnuté
rozhodnutie, b/ či ide o otázku, ktorá napĺňa podmienky § 421 ods. 1 písm. a/ až c/. Avšak toto posúdenie
je možné vykonať len v rovine pokusu autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale nie
dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Zároveň nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať” čo svojím

dovolaním mienil dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porovnaj I.
ÚS 336/2019).

27. Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (ustanovenie § 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie § 432 ods. 2 CSP).

28. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

29. Otázkou relevantnou podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne iba tá právna
otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení
ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie, ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. februára 2023, sp. zn. 1Cdo/51/2022).

30. Dovolací súd preto v súvislosti s namietaným nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
1/ uvádza, že táto otázka nie je otázkou relevantnou podľa ust. § 421 ods. 1 CSP, keďže táto nebola
odvolacím súdom vyriešená (dovolatelia nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v odvolacom konaní
nenamietali) a na jej vyriešení nezaložil odvolací súd svoje rozhodnutie. Najvyšší súd dospel preto k
záveru, že argumentácia dovolateľov v súvislosti s uvedenou právnou otázkou nezakladá prípustnosť
dovolania prostredníctvom § 421 ods. 1 CSP. Preto na podklade dovolania nebolo možné uskutočniť v
tejto jeho časti meritórny dovolací prieskum.

31. V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, dovolatelia
tiež namietali nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu spočívajúce v určení neplatnosti
dobrovoľnej dražby v dôsledku porušenia ust. § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z., teda, že miesto
dražby nebolo určené tak, aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe. Odvolací súd sa podľa
dovolateľov pri riešení uvedenej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/100/2012), dovolatelia tiež poukázali na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/181/2019 z 25. marca 2020 (§ 421 ods. 1 písm. a)
CSP). Súčasne podľa dovolateľov ide o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP), zároveň podľa dovolateľov je právna otázka dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).

32. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/123/2017 z 31. júla 2017 vysvetlil, že súčasná existencia
predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP sa navzájom vylučuje.
Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že je dovolacím súdom riešená rozdielne“ [poznámka:
sťažnosť, ktorá bola podaná proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu, odmietol ústavný súd ako zjavne
neopodstatnenú (I. ÚS 644/2017 z 12. decembra 2017)]. Vec prejednávajúci senát, ktorý sa stotožňuje
s týmto právnym názorom, nadväzujúc naň dodáva, že pokiaľ procesná strana vyvodzuje prípustnosť
svojho dovolania tvrdiac, že určitá právna otázka už bola dovolacím súdom vyriešená a zvolené riešenie
sa stalo súčasťou „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, od ktorej sa odvolací súd odklonil
(§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), je len logické, že zároveň nemôže úspešne argumentovať tým, že tá istá
otázka ešte nebola dovolacím súdom vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) alebo, že je rozhodovaná
(riešená) rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).

33. S poukazom na vyššie uvedené a na ust. § 124 ods. 1 CSP, keďže dovolatelia prípustnosť dovolania
vyvodzujú dôvodmi podľa § 421 ods. 1 CSP [písm. a), písm. b) a písm. c)] s citáciou rozhodnutí
dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/100/2012 (R 138/2014) spolu s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 17Co/181/2019 z 25. marca 2020, dovolací súd posúdil dovolanie podľa jeho obsahu s
ustálením dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a teda, že odvolací súd sa pri riešení
právnej otázky (v danom prípade právne posúdenie platnosti dobrovoľnej dražby v nadväznosti na
splnenie ďalšej podmienky postupu pri dražbách, či miesto konania dobrovoľnej dražby vzdialené 350
km od miesta predmetu dražby podľa § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. bolo určené tak, aby nebola
obmedzená možnosť účasti na dražbe) odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od
rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/100/2012 (R 138/2014) spolu s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/181/2019 z 25. marca 2020.

34. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v
dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len
otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

35. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky,
odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“.

36. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená
opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v
jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili.

37. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba
zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva,
prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia
Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky pod tento pojem nespadajú
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2017 sp. zn. 6Cdo/129/2017).
Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej
úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho - ktorého rozhodnutia
nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Predpokladom
precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa relevantných, ťažiskových okolností prejednávanej
veci. Pokiaľ teda ústavný súd vyslovil názor na riešenie tej - ktorej otázky ako jedna z najvyšších súdnych
autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), je potrebné, aby dovolací súd k tejto skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol.

38. Ešte pred posúdením samotného „právneho odklonu“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) treba uviesť, že
správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu
prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);
skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP
je irelevantná.

39. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. l CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená
jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť)
dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje
rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli;
v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie
vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych
a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade
by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej
koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku
(napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017). Treba

zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosť
ukladá dovolateľovi.

40. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP;
relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne
došlo. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľov o odklone
odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

41. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolatelia považujú ako nesprávne právne posúdenú otázku
„...vzdialenosti predmetu dražby od miesta konania dražby v prejednávanej právnej veci...“, ktorá podľa
nich nezakladala skutočnosť obmedzujúcu účasť záujemcov o kúpu nehnuteľnosti na dobrovoľnej
dražbe.

42. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. miesto, dátum a čas začatia dražby musia byť určené
dražobníkom po dohode s navrhovateľom dražby tak, aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe.

43. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. v prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy
alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich
právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká,
ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia
so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci
vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu;12b) v tomto
prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby
bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).

44. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že k otázke miesta konania dražby a výkladu ust. §
11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. sa relevantne vyjadril v uznesení sp. zn. 8Cdo/58/2018 z 5. júna 2019,
ako aj v rozsudku sp. zn. 4Cdo/100/2012 z 22. novembra 2011 (dovolateľmi nesprávne uvedená spisová
značka 4Cdo/100/2013), v ktorom uviedol: „Pri určení miesta dražby musí preto dražobník uvážiť, aký
typ dražiteľov môže mať podľa všeobecnej skúsenosti najväčší záujem o daný predmet dražby a či je
geografické umiestnenie predmetu dražby rozhodujúcim kritériom pre určenie okruhu záujemcov, a tým
aj miesta dražby. Je totiž nepochybne rozdiel, či sa draží napríklad drahá starožitná hnuteľná vec alebo
nehnuteľnosť. U starožitnosti možno očakávať, že okruh záujemcov - zberateľov nemožno lokalizovať
geograficky, ale personálne, a preto sa miestom dražby spravidla stane rešpektovaná aukčná sieň, hoci
aj vzdialená niekoľko stoviek kilometrov od skutočného miesta starožitnosti. To isté možno povedať v
prípade, ak je predmetom dražby výpravná nehnuteľnosť, napríklad starobylý hrad alebo kaštieľ. Úplne
opačná situácia však existuje, pokiaľ ide o dražbu nehnuteľností určených na bežné bývanie, ako sú
byty alebo rodinné domy. V týchto prípadoch totiž možno zo skúseností usudzovať, že záujemcami
o kúpu takýchto nehnuteľností sú spravidla obyvatelia okolitých miest, či obcí, ktorí v danom regióne
už žijú, pracujú a majú rodinné zázemie, a len v menšej miere osoby zo vzdialenejších miest, ktoré
by sa do tohto regiónu prípadne presťahovali. To samozrejme automaticky nemusí znamenať, že by
sa mala dražba nehnuteľností konať vždy v obci, v ktorej tieto nehnuteľnosti sú. Najmä v prípadoch
satelitných obcí a mestečiek, do ktorých sa sťahujú („na vidiek“) obyvatelia blízkych miest, možno
nepochybne väčší záujem očakávať práve vtedy, ak miestom dražby bude ono blízke mesto, a to aj
z hľadiska záujmu realitných kancelárií pôsobiacich v danom regióne. V každom prípade však podľa
názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách bráni tomu, aby bolo
za miesto dražby bežnej nehnuteľnosti (bytu alebo rodinného domu) určenej na každodenné bývanie a
realizáciu ústavného práva na obydlie priemernej rodiny určená malá obec vzdialená niekoľko stoviek
kilometrov od miesta, v ktorom sa nachádza dražená nehnuteľnosť, a určená bez akéhokoľvek zjavného
a rozumne odôvodneného dôvodu, z ktorého by bolo zrejmé uľahčenie účasti na dražbe a naplnenie
samotného ratio legis zákona o dobrovoľných dražbách. Žalovaný v 1. rade nijako nepreukázal, prečo za
miesto dražby určil práve obec Čachtice, vzdialenú približne 300 km cesty od Prešova, kde už z hľadiska
vzdialenosti a s tým spojenej časovej straty nemožno očakávať dostavenie sa väčšieho počtu dražiteľov
z tej oblasti, v ktorej by o dražené nehnuteľnosti mohol byť najväčší záujem, t. j. z mesta Prešov a okolia.
“. Dovolací súd mal za to, že v uvedenom prípade došlo pri organizovaní dražby k porušeniu § 11 ods.
1 zákona č. 527/2002 Z. z. tým, že miesto konania dražby bolo určené vo vzdialenej obci, čím bola
sťažená účasť dražiteľov z oblasti, v ktorej sa účasť dala očakávať, a tým bola obmedzená účasť na

dražbe. Tým, že dražobník určil miesto konania dražby približne 300 km od miesta nehnuteľnosti, bol
naplnený predpoklad neplatnosti dražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.

45. Zo skutkového stavu v súdenej veci v podstate vyplýva, že žalovaný 2/ vykonal dobrovoľnú
dražbu nehnuteľností nachádzajúcich sa v meste Galanta v Košiciach, teda vzdialenosť medzi miestom
konania dražby a miestom predmetu dražby bola 350 km. Odvolací súd správne podotkol, že medzi
miestom konania dražby a samotným predmetom dražby nie je žiadna logická súvislosť, naopak aj
z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný 2/ vykonáva dražby aj v iných mestách ako sú
Košice, preto nebol žiaden dôvod, pre ktorý nemohol vykonať dražbu napr. v Trnave, Nitre alebo
Bratislave, ktoré sú od Galanty vzdialené okolo polhodiny, namiesto 4 hodín cestovania medzi Galantou
a Košicami. Jedinou spojitosťou s mestom Košice bola skutočnosť, že v Košiciach má sídlo žalovaný 2/
ako dražobník. Účelom dražby nehnuteľností je dosiahnutie najvyššieho výťažku, ktorý je generovaný
viacerými záujemcami, a preto aj miesto konania dražby má byť určené tak, aby reálne umožnilo účasť
čo najväčšieho počtu záujemcov. Kritériom pre určenie miesta konania dražby preto nemôže byť to, že
je to výhodné a čo najjednoduchšie pre dražobníka. Určenie miesta konania dražby v meste Košice,
vzdialenom 350 km od predmetu dražby, bez akejkoľvek rozumej spojitosti s predmetom konania dražby,
je dôvodom neplatnosti dražby pre určenie jej miesta konania v rozpore s ust. § 11 ods. 1 zákona č.
527/2022 Z. z., nakoľko táto vzdialenosť viedla, prípadne spôsobila ohrozenie alebo porušenie práv
dražbou dotknutých osôb, a to už len tým, že im hoci len nepriamo znemožnila účasť na dobrovoľnej
dražbe. Dovolací súd má za to, že odvolací súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na ustálenú
judikatúru najvyššieho súdu konštatoval neplatnosť dražby vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 zákona
č. 527/2002 Z. z. v dôsledku porušenia ust. § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z.

46. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že pokiaľ dovolatelia poukazovali aj na závery vyplývajúce z
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/181/2019 z 25. marca 2020, skutočnosti z
neho vyplývajúce nemožno považovať za ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu tak, ako to už bolo
najvyšším súdom viackrát judikované.

47. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd právnymi závermi, na ktorých založil
svoje rozhodnutie napadnuté dovolaním, neodklonil v nastolenej otázke od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, ktorú v danom prípade predstavuje predovšetkým vyššie uvedené rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/100/2012 z 22. novembra 2011. Dovolací súd preto konštatuje, že
odvolací súd rozhodol v súlade so zaužívanou praxou najvyšších súdnych autorít a napadnutým
rozhodnutím nedošlo ani k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1
písm. a) CSP).

48. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné a preto
ho zamietol (§ 448 CSP).

49. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v súlade so zásadou úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods.
1 CSP) priznal žalobkyni voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu.

50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Sep 8, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.