Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 18, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/77/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121200312
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7121200312.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C.,
D. XX proti žalovanému: Košický samosprávny kraj, so sídlom v Košiciach, Námestie Maratónu Mieru
1, IČO: 35 541 016, o zaplatenie 1.192,42 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Košice I zo dňa 10.3.2022 č.k. 37C/1/2021-103 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.192,42 eur a vo
výroku o trovách konania.

O d m i e t a odvolanie voči výroku III., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatok z podanej žaloby vo výške 71,50 eur.

Nepriznáva stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1.192,42 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi náhradu trov konania voči
žalovanému nepriznal. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z podanej žaloby vo výške
71,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Košice I.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal pôvodne voči žalovanému zaplatenia 596,21 eur
titulom finančnej náhrady za užívanie nehnuteľnosti spoluvlastnícky mu patriacej v období od 1.1.2020
do 31.12.2020 titulom existujúceho vecného bremena. V priebehu konania žalobca rozšíril uplatnený
nárok na finančnú náhradu aj za obdobie od 1.1.2021 do 31.1.2021 o sumu 596,21 eur, pričom súd prvej
inštancie uznesením túto zmenu pripustil.

3. Vykonaným dokazovaním vzal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľnosti, evidovanej na LV č. XXXX, okres C., obec C., kat. úz. C., parcela reg.
„E“, parc. č. XXXX/X, druh pozemku: orná pôda, o výmere 1684 m2, v spoluvlastníkom podiele 1/3
k celku. Žalobca sa stal spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve
č. XXX/XX.

4. Z pripojeného spisu vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 22C/21/2015 súd zistil,

že sa v tomto konaní žalobca opakovane domáhal voči žalovanému Košickému samosprávnemu
kraju zaplatenia finančnej náhrady za užívanie nehnuteľnosti titulom vecného bremena za obdobie
od 1.1.2014 do 31.12.2016. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.11.2018 právoplatne vo veci
rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.560,96 eur s prísl. a vo zvyšnej časti žalobuzamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
28.4.2020 č.k. 1Co/102/2019-174, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo vyhovujúcom výroku
a vo výroku o trovách konania. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplynulo, že žalobcovi bola priznaná

finančná náhrada titulom vecného bremena vo forme opakujúcej sa náhrady.

5. Z obsahu pripojeného spisu vedeného pred Okresným súdom Košice I pod sp.zn. 40C/2/2020
súdu vyplynulo, že v tomto konaní sa opätovne žalobca domáhal vo vzťahu k žalovanému Košickému
samosprávnemu kraju opakovanej finančnej náhrady titulom vecného bremena za obdobie od roku

2014 do roku 2017. Súd vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie dňa 24.6.2020 tak, že zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi uplatnenú sumu 1.192,42 eur s prísl.. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 27.7.2020.

6. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že žalovaný nespochybňoval, že predmetný
pozemok podlieha právnemu režimu zák. č. 66/2009 Z.z., účinnosťou ktorého vzniklo vlastníkovi stavby

kpozemkužalobcuprávozodpovedajúcevecnémubremenuatiežnespochybnilskutočnosť,žezaurčité
časové obdobia súdy priznali tomuto vlastníkovi pozemku náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia.
Poukazoval však na to, že ustálená rozhodovacia súdna prax je taká, že nárok na finančnú náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zriadením vecného bremena podľa spomínaného zákona
patrí pôvodnému vlastníkovi pozemku a má jednorazový charakter. Súčasne sa tento nárok premlčuje

v 3-ročnej premlčacej dobe počnúc účinnosťou spomínaného zákona.

7. Súd prvej inštancie po právnom posúdení veci v zmysle § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 3, § 4
ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z.z., čl. 20 ods. 1, 4 ústavy, čl. 11 ods. 1, 4 Listiny základných práv a slobôd,
§ 123, § 124, § 128 ods. 1, 2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru,

že žaloba je dôvodná, preto jej vyhovel.

8. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že v konaní nebola spornou skutočnosť, že žalobca je
podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré sú zastavané cestnou komunikáciou
(stavbou) vo vlastníctve žalovaného. V konaní nebolo sporné ani to, že na základe zák. č. 66/2009

Z.z. došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu k predmetnému pozemku v dôsledku existencie
vecného bremena zriadeného zákonom v prospech žalovaného.

9. Vzhľadom na obranu žalovaného sa spornou v konaní stala otázka, či žalobcovi patrí za vecné
bremeno zriadené zákonom jednorazová alebo opakujúca sa finančná náhrada.

10. Súd prvej inštancie tiež zistil, že po nadobudnutí účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. (1.7.2009) nedošlo
medzi stranami sporu k majetkovoprávnemu vysporiadaniu ohľadom predmetných nehnuteľností.
Žalobca si náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva u žalovaného uplatňoval opakovane,
naposledy listom zo dňa 10.1.2021.

11. Súd prvej inštancie ustálil, že v danej veci v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. vzniklo odo dňa 1.7.2009
žalovanému k predmetným pozemkom vo vlastníctve žalobcu právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
ktorého obsahom je držba a užívanie tohto pozemku. Vlastník pozemku je povinný strpieť výkon
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Ust. § 4 ods. 2 zák.

č. 66/2009 Z.z. však nemožno podľa názoru súdu vykladať tak, že do vykonania pozemkových úprav
nevzniká vlastníkovi pozemku právo na poskytnutie náhrady za zriadenie vecného bremena, ktorým
je jeho pozemok zo zákona zaťažený. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore so zásadou ochrany
vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom zriadené vecné
bremeno zaťažujúce jeho pozemok. Zo žiadneho ust. zák. č. 66/2009 Z.z. nevyplýva, že vecné bremeno

vzniká bezodplatne, z tohto dôvodu je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy. Vychádzajúc z čl.
20 ods. 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s § 123, § 124 a § 128
ods. 1 Občianskeho zákonníka súd vyvodil, že žalobcovi patrí náhrada opakovaná. Prihliadol pritom na
skutočnosť, že žalovaný pre vyporiadanie vlastníctva k predmetným pozemkom žiadne kroky nevykonal,
preto tento jeho postoj vyhodnotil ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

12. Žalobca v súvislosti s určením výšky náhrady za vecné bremeno poukázal na predchádzajúce
súdne konania a na znalecký posudok vypracovaný znalkyňou E. F. G.. Žalovaný až na súdnom
pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu meritórneho rozhodnutia spochybnil vo všeobecnej rovinevýšku požadovanej odplaty a v prípade, pokiaľ by súd sa priklonil k opakovanému plneniu po dobu
núteného obmedzenia.

13. V tej súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nespochybnil žiadnym spôsobom výšku
odplaty/náhrady v odpore voči platobnému rozkazu, nevyjadril sa k podaniu žalobcu zo dňa 30.8.2021
a nenavrhol vykonanie žiadneho dokazovania v rámci prostriedkov procesnej obrany. Nakoľko strany
sporu nesú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia, nedodržanie povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa prejaví v meritórnom rozhodnutí vo forme neúspechu strany sporu.

14. Nakoľko žalobca preukázal dôvodnosť a aj výšku uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej sumy
titulom náhrady za zákonné obmedzenie jeho vlastníckeho práva titulom náhrady za vecné bremeno
zriadené zák. č. 66/2009 Z.z., súd tomuto návrhu vyhovel a zaviazal žalovaného na plnenie tak, ako
vyplýva z výroku I. výrokovej časti rozsudku.

15. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal. Žalobca bol v konaní úspešný, avšak trovy konania mu nevznikli.

16. Výrokom III. rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok z podanej žaloby vo výške
71,50 eur v súlade s § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v spojení s prílohou tohto zákona.

17. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom I. a III. v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok
zmenil a žalobu zamietol. Uplatnil náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. V dôvodoch
odvolania vytkol súdu prvej inštancie, že nerešpektoval rozhodnutia najvyššieho súdu a to konkrétne

uznesenia sp.zn. 8Cdo/17/2019, 2Cdo/174/2019 a 1Cdo/99/2019, ktoré predstavujú ustálenú súdnu
rozhodovaciu prax ohľadom otázky finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena v zmysle zák. č.
66/2009 Z.z., ktorá má jednorazový charakter a ktorá sa uplatňuje v 3-ročnej premlčacej lehote odo
dňa účinnosti zákona. Súd prvej inštancie na argumentáciu žalovaného podporenú touto ustálenou
judikatúrou neargumentoval. Nereflektoval ani najnovšie rozhodnutie najvyššieho súdu (uznesenie

sp.zn. 1Cdo/99/2019), ktoré len potvrdzuje existenciu ustálenej rozhodovacej praxe v tejto otázke. Súd
mal preto žalobu z dôvodu vznesenej námietky premlčania zamietnuť.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Stotožnil sa so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré považuje za správne.

19. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

20. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojej doterajšej argumentácii.

21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)
z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, v rozsahu danom v ust. § 379 písm. a/ C.s.p., teda vo
vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania, § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie je voči výrokom I. a II. napadnutého rozsudku nedôvodné.

22. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného voči výroku III., ktorým bol zaviazaný zaplatiť súdny poplatok
z podanej žaloby, odvolací súd postupom podľa § 386 písm. c/ C.s.p. odmietol odvolanie, keďže voči
tomuto výroku odvolanie nie je prípustné. Civilný sporový poriadok v ust. § 357 C.s.p. vymenúvava
uznesenia, voči ktorým je prípustné odvolanie, pričom voči uzneseniu, ktorým bol vyrubený súdny

poplatok, odvolanie prípustné nie je.

23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.7.2022 o 10,05 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II.poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 13.7.2023 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

24. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva k
pozemkom zriadením vecného bremena zákonom č. 66/2009 Z.z..25. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pri posudzovaní tohto nároku vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil

podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd
potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

26. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného sa stalo spochybnenie názoru súdu prvej inštancie

o tom, že žalobcovi patrí titulom zriadenia vecného bremena zo zákona vo vzťahu k pozemkom
spoluvlastnícky mu patriacim finančná náhrada v podobe opakovanej náhrady. Žalovaný v odvolaní,
rovnako ako v priebehu konania na súde prvej inštancie zotrval na svojej argumentácii, ktorú oprel
o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, že v takom prípade patrí vlastníkovi pozemku
náhrada jednorazová. Sporným sa preto nestalo právo žalovaného užívať pozemky vlastnícky patriace
žalobcovi na základe zák. č. 66/2009 Z.z. do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom

území, čo v konaní nebolo spochybnené, spornou sa stala otázka, či za toto obmedzenie vlastníckeho
práva zriadením vecného bremena zo zákona patrí žalobcovi náhrada formou opakovaného plnenia,
alebo jednorazová náhrada.

27. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky formy náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením

vecného bremena zo zák. č. 66/2009 Z.z., zákon túto otázku nerieši. Ako však správne poukázal
žalovaný v odvolaní, pri riešení tejto otázky je potrebné vychádzať z ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vzniká
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z.
a teda, že náhrada za vznik vecného bremena podľa tohto zákona je jednorazová a nemá charakter

opakovaného plnenia (viď uznesenie NS SR sp.zn. 8Cdo/17/2019, 2Cdo/194/2019, 1Cdo/99/2019
a iné). Aj napriek tejto ustálenej rozhodovacej súdnej praxe však nemožno prehliadnuť aplikáciu ust.
§ 194 ods. 1, 2, § 228 ods. 1 a § 230 C.s.p. na daný prípad v súvislosti s prejudiciálnym účinkom
právoplatných súdnych rozhodnutí vydaných v iných konaniach medzi tými istými účastníkmi, týkajúcimi
sa predmetných nehnuteľností, ale iných období.

28. Podľa § 194 ods. 1, 2 C.s.p. otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako
orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Ak bolo o otázke podľa ods.
1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

29. Podľa § 228 ods. 1 C.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

30. Podľa § 230 C.s.p., ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

31. Z dokazovania vykonaného na súde prvej inštancie vyplynulo, že v konaní vedenom pod sp.zn.
22C/21/2015 a pod sp.zn. 40C/2/2020 bol pred Okresným súdom Košice I právoplatne priznaný nárok
žalobcovi za iné obdobia týkajúci sa predmetných nehnuteľností vo vzťahu k žalovanému titulom
vecného bremena vo forme opakovanej náhrady.

32. Odvolací súd vyzval strany sporu, aby sa v zmysle § 382 C.s.p. vyjadrili k možnému použitiu
vyššie cit. ust. § 194 ods. 1, 2, § 228 ods. 1 a § 230 C.s.p. v súvislosti s prejudiciálnym účinkom
právoplatných súdnych rozhodnutí vydaných v iných konaniach medzi tými istými účastníkmi, týkajúcimi
sa predmetných nehnuteľností, ale iných období.

33. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že v konaniach vedených pred Okresným súdom
Košice I pod sp.zn. 22C/21/2015 a sp.zn. 40C/2/2020 súd sa správne a náležite vyporiadal so všetkými
otázkami, preto správne rozhodol, pokiaľ v týchto konaniach nárok žalobcovi priznal. Preto navrhol, aby
súd aj v tomto konaní mu uplatnený nárok priznal.

34. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že nesúhlasí s použitím § 194 ods. 1, 2 C.s.p. v súvislosti
s prejudiciálnym účinkom právoplatných rozhodnutí v iných konaniach. Tieto právoplatné rozhodnutia
priznávajú žalobcovi opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena v zmysle zák. č. 66/2009
Z.z., čo je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Poukázal na inérozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.5.2021 sp.zn. 2Co/74/2020, ktorý zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie tak, že žalobou uplatnený nárok na zaplatenie opakovanej náhrady zamietol (vec
sa týka iného žalobcu ako v tomto konaní – poznámka odvolacieho súdu).

35. Odvolací súd vo vyššie uvedených súvislostiach uvádza, že právoplatným rozsudkom súdu, ktorým
sa ukladá povinnosť, sa adresátom účinkom záväznosti tohto rozhodnutia označeným vyššie cit. ust.
§ 228 ods. 1 C.s.p. zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 C.s.p.). Účinky tohto
právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na strany sporu, v ktorom bolo vydané; jeho výrok je záväzný pre

súdyapreinéštátneorgány,atoajvtedy,akakopredbežnúotázkuposudzujúprávnyvzťahmedzitýmito
účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (pozri aj Štefček, Ficová
a kol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha 2009, s. 425).

36. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/44/2010 (R 40/2013) v súvislosti s viazanosťou súdu
posúdením hmotnoprávneho vzťahu strán sporu v inom súdnom konaní v nadväznosti na ust. § 230

C.s.p., resp. vtedy platného § 159 ods. 3 O.s.p. uviedol, že pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok
(predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní medzi účastníkmi došlo právoplatným
súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický
s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom
konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako

vec sama), týmto vyriešením viazaný ..... Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii
uloženej povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo
právoplatne rozhodnuté.

37. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté

v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec
správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť
a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“
právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by
znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 228 ods. 1 C.s.p.. Zásada

právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti
právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do
riadneho výkonu spravodlivosti. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre venuje ochrane
právnej istoty ako základnému aspektu právneho štátu náležitú pozornosť (viď najmä rozsudky vo veci
Drumarescu proti Rumunsku z 28.10.1999 a vo veci Ryabykh proti Rusku z 24.7.2003).

38. Okresný súd Košice I v spomínaných právoplatne skončených konaniach vedených pod sp.zn.
22C/21/2015 a 40C/2/2020 vyhodnotil nárok žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako opodstatnený vo
vzťahu k identickým pozemkom nachádzajúcim sa pod cestou, za ktorého užívanie si titulom náhrady
za zriadenie vecného bremena uplatňoval opakovanú náhradu. Súd tieto nároky žalobcovi opakovane

za jednotlivé obdobia priznal, vychádzajúc zo všeobecnej hodnoty vecného bremena vzniknutého zo
zák. č. 66/2009 Z.z. spočívajúceho v obmedzení a povinnosti strpieť právo stavby – cesty, kde znalec
stanovil všeobecnú hodnotu ročnej odplaty za zriadenie vecného bremena vo výške 0,84 eur/m2.

39. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté

v osobitnom spore strán, so zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť
právoplatného rozhodnutia, nesmie byť táto otázka opätovne položená a akékoľvek jej „nové“ právne
posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné.

40. Preto správne rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ priznal žalobcovi nárok na finančnú náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena zo zákona vo forme opakovanej náhrady,
pričom takto rešpektoval aj prejudiciálny účinok právoplatných rozsudkov v spomínaných konaniach,
ktorýmibolasúčinkamiextunc(deklaratórnyrozsudok)poskytnutáochranaužporušenýmsubjektívnym
právam žalobcu vyplývajúcich z jeho hmotnoprávnych (majetkových) vzťahov so žalovaným založených
na existencii stavby a užívaní pozemku pod stavbou cesty stojacou na pozemku v spoluvlastníctve

žalobcu, ktoré existovali aj v období rozhodnom pre posúdenie opodstatnenosti v prejednávanom konaní
uplatnenej žaloby o náhradu za zriadené vecné bremeno zo zákona. Priznanie nárokov v súvislosti
so zriadením vecného bremena na nehnuteľnosti možno považovať za poskytnutie ochrany nároku,ktorého výkon nie je v rozpore s dobrými mravmi (rovnaké závery sú prijaté aj v rozhodnutí NS SR sp.zn.
4Cdo/161/2020).

41. Pokiaľ ide o výšku priznanej odplaty/finančnej náhrady, žalovaný síce na poslednom pojednávaní
požadovanú výšku, ktorá sa opiera o výsledky znaleckého skúmania spochybnil, avšak v tomto smere
nenavrhol žiadne dôkazy, ktoré by podporili jeho tvrdenia o tom, že požadovaná výška náhrady je
nadhodnotená. Preto správne súd prvej inštancie vychádzal pri stanovení výšky finančnej náhrady
z dôkazu (znalecký posudok) predloženého žalobcom.

42. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku
vrátane výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol

v odvolacom konaní neúspešný a úspešnému žalobcovi trovy odvolacieho konania nevznikli.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).