Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 9, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316218734
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4316218734.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: X. S.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., J. XX, zast. JUDr. Adrianou Pukajovou Kerestešovou, advokátkou, so
sídlom Nitra, Kmeťkova 23, proti žalovaným: 1. Všeobecná úverová banka, a. s., so sídlom Bratislava,
Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, 2. CEE COLLECT Slovakia s. r. o., so sídlom Bratislava, Palárikova
13, IČO: 42 882 053, 3. CEE COLLECT FUND 1 LTD, identifikačné číslo: HE 308237, so sídlom Agiou
Nicolaou 67-69, 1. poschodie, byt/kancelária 103, Egkomi, 2408, Nicosia, Cyprus, žalovaní v 2. a 3.
rade zast. BBH advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Suché Mýto 1, IČO: 36 713 066,

o určenie neplatnosti zmluvnej podmienky a iné, o odvolaniach žalovaného v 3. rade, žalovaného v 1.
rade a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 13. júla 2022 č. k. 7C/294/2016-374 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (II.), vo výroku
o vydaní bezdôvodného obohatenia (III.), v zamietajúcom výroku (IV.) a vo výrokoch o trovách konania
(V., VI. a VII.) p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalovaného v 1. rade voči výroku III. a VII. o d m i e t a .

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo vo vzťahu žalobcu a žalovaného v
1. rade.

Žalovanému v 2. rade sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

Žalobcovi sa voči žalovanému v 3. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti povinnosti žalovaného v 1. rade zaplatiť
žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- eur zastavil (I.). Určil, že zmluvná podmienka
uvedená v čl. II. bod 6 Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 000319011060208 zo dňa 11. 02. 2008,
uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v I. rade v znení: „podpisom tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí
v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v stanovených termínoch mesačných splátok, resp. v
stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto úverovej zmluvy, aby banka bola oprávnená požadovať od

zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok
banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo mzdy bude zodpovedať výške mesačných splátok úveru podľa
tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo mzdy nemôžu byť vyššie ako zrážky pri výkone rozhodnutia
stanovené osobitným predpisom. Pre účely uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy je táto úverová zmluvasúčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie
sa vzťahuje aj na ručiteľa, pokiaľ je pohľadávka banky z úveru zabezpečovaná ručiteľom“ je neplatná
(II.). Žalovanému v 3. rade uložil povinnosť titulom vydania bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcovi

sumu 3 755,25 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (III.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.
(IV.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému v 1. rade voči žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 33,33% (V.). Žalovanému v 2. rade voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (VI.) a žalobcovi voči žalovanému v 3. rade priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (VII.). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods.

1 CSP, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r), ods. 5, § 524, § 526, § 565, § 37
ods. 1, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 2, § 3 ods. 3, 5, § 4 ods. 2
písm. a), b), c), ods. 8, § 7 ods. 1, 2 písm. a), b), ods. 3, 4, 5, § 9a ods. 1, § 20a ods. 1 zák. č. 250/2007

Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 137, § 298 ods. 2 CSP a vykonaným dokazovaním zistil, že zo zmluvy o
poskytnutí spotrebného úveru č. 000319011060208, ktorú uzatvorila VÚB, a. s. so žalobcom dňa 11. 02.
2008 vyplýva, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 216 000,- Sk (7 169,89 eura), ktoré sa zaviazal
vrátiť v 84 mesačných anuitných splátkach vo výške 4 319,99 Sk (143,40 eura), celkový počet splátok bol
84, dátum prvej splátky 11/03/2008, dátum poslednej splátky 11/02/2015, výška úrokovej sadzby 14,9%

ročne. Z výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 28. 05. 2009 vyplýva, že
žalovaný v 1. rade vyhlásil predčasnú splatnosť úveru s tým, že vyzval na predčasné splatenie úveru s
príslušenstvom, a to v lehote 7 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. Z doručenky tejto výzvy adresovanej
žalobcovi vyplýva, že si zásielku neprevzal v odbernej lehote. Z oznámenia o postúpení pohľadávky
zo dňa 23. 08. 2012 súd zistil, že VÚB, a. s. oznámila žalobcovi, že ku dňu 20. 08. 2012 postúpila

svoju pohľadávku spolu s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia na žalovaného v 3.
rade, zast. žalovaným v 2. rade, a že momentom tohto postúpenia je povinný záväzky zo zmluvy plniť
výhradne postupníkovi. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi VÚB, a. s. a žalovaným
v 3. rade vyplýva, že dňa 14. 08. 2012 banka uzavrela zmluvu, na základe ktorej postupca postupuje
pohľadávky postupníkovi a postupník sa stáva novým veriteľom pohľadávok. Z výzvy na výkon zrážok

zo mzdy/iných príjmov zo dňa 19. 09. 2012 súd zistil, že spoločnosť CEE COLLECT Slovakia s. r. o.
oznámila zamestnávateľovi žalobcu - MIKONA plus, s. r. o., že na základe Mandátnej zmluvy zo dňa 14.
08. 2012 je oprávnená žalovaným v 3. rade na správu a inkaso pohľadávok, pričom ich vyzval na výkon
zrážok zo mzdy, a to až do úplného splatenia zabezp1ečenej pohľadávky na účet vedený v UniCredit
Bank Slovakia, a. s., variabilný symbol 5063386521 s tým, že výšku jedno mesačnej splátky uviedli

vo výške 143,40 eura. Z potvrdenia o príjme zo závislej činnosti zamestnávateľa TaM trans spedition,
s. r. o. zo dňa 30. 09. 2015 vyplýva, že z čistého príjmu žalobcu sa vykonávajú zrážky na základe
dohody o zrážkach zo mzdy na už poskytnuté úvery, pôžičky vo výške 143,40 eura banke UniCredit
Bank Slovakia, a. s. Z výplatných pások uvedeného zamestnávateľa vyplýva, že zrážky zo mzdy žalobcu
boli vykonávané od mesiaca 8/2014 do 02/2017. Z podania žalovaného v 2. rade zo dňa 10. 03. 2017

adresovaného TaM trans spedition, s. r. o. vyplýva, že žiada o pozastavenie výkonu zrážok zo mzdy
s variabilným symbolom 5063386521, uzavretej medzi žalobcom a pôvodným veriteľom - žalovaným v
1. rade. Z tabuľky obsahujúcej zrážky zo mzdy a ich započítanie voči pohľadávke vyplýva, že zrážky
zo mzdy predstavujú sumu vo výške 4 100,12 eura s tým, že pri prvej úhrade vo výške 103,51 eura
je uvedený koniec omeškania 26. 08. 2014 a pri 31. úhrade vo výške 104,79 eura je uvedený koniec

omeškania 24. 02. 2017.

1.2. Žalobca podaním zo dňa 22. 05. 2022 vzal žalobu späť v časti uplatňovaného finančného
zadosťučinenia vo výške 1 000,- eur voči žalovanému v 1. rade. Súd, vzhľadom na dispozičné
oprávnenie žalobcu, keď žalobca vzal žalobu čiastočne späť, pričom žalovaný v 1. rade so späťvzatím

žaloby súhlasil, postupoval podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku a konanie v tejto časti
zastavil.

1.3. Uzatvorená úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného

zákona. Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou procesnej prípustnosti žalobného návrhu ohľadom
neplatnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa dohody o zrážkach zo mzdy. V tejto súvislosti súd poukázal
na závery prijaté v uznesení Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2019 sp. zn. 6Cdo 27/2018, z ktorého
vyplýva, že použitie ustanovenia § 137 písm. c) CSP v danej veci neprichádza do úvahy, pričom suvedeným právnym názorom sa plne stotožňuje. Žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu,
ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa) domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných
podmienok, resp. vyslovenia (určenia) ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou

žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) CSP. K tomuto právnemu záveru dospel najvyšší súd už v
rozhodnutí z 28. februára 2019 sp. zn. 6Cdo 127/2017, v ktorom uviedol, že ide o osobitný druh žaloby
patriacej spotrebiteľovi, s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými
podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto

potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem. Vychádza totiž z predpokladu, že dodávateľ
porušuje svoju povinnosť nepoužívať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, je založená
na protiprávnom konaní dodávateľa voči spotrebiteľovi. Kladným rozhodnutím o takejto žalobe sa
priamo nedeklaruje (ne)existencia práva, ale sa deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v
spotrebiteľskej zmluve od jej vzniku. Možno ju uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy a odlišným
je aj účel, ktorému má slúžiť. Vzhľadom na uvedené, súd určovací žalobný návrh ohľadom zmluvnej

podmienky zakotvujúcej dohodu o zrážkach zo mzdy za neplatnú považoval za procesne prípustný.
Naproti tomu, čo sa týka žalobného návrhu v časti určenia obchodnej praktiky žalovaného v 1. a 2.
rade ako nekalej, tu súd konštatoval, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 137 písm. d) CSP, keďže
z ustanovení Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že by išlo o osobitný druh žaloby patriacej
spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred nekalými obchodnými

praktikami na súde, ako je to v prípade neprijateľných zmluvných podmienok. Kladným rozhodnutím o
takejto žalobe by nebol naplnený ani jej sledovaný účel, ktorému má slúžiť, a to zabránenie používania
nekalej praktiky. Tento cieľ môže byť naplnený jedine v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských
veciach podľa § 301 a nasl. CSP, t. j. v ktorom súd skúma nekalé obchodné praktiky nezávisle od
okolností konkrétneho prípadu a súd má možnosť podľa § 305 ods. 3 CSP zakázať dodávateľovi

používať nekalú obchodnú praktiku. Prípadne podľa § 20a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa mu
orgán dozoru rozhodnutím nariadi zdržať sa protiprávneho konania. Vyššie citované ustanovenie §
137 CSP pod písm. d) pritom pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti, len ak tak vyplýva z
právneho predpisu, najmä z predpisu hmotného práva. Pri žalobách o určenie právnej skutočnosti
sa ustanovenie § 137 písm. d) CSP o naliehavom právnom záujme nezmieňuje, jeho preukazovanie

teda nie je pre prípustnosť takejto určovacej žaloby podstatné. Jedinou zákonnou podmienkou jej
prípustnosti je skutočnosť, že oprávnenie domáhať sa určenia právnej skutočnosti musí vyplývať z
osobitného predpisu. Občiansky zákonník neobsahuje ustanovenie o tom, že sa nekalosti obchodnej
praktiky možno domáhať na súde, pričom ustanovenia § 7, 8, 9 Zákona o ochrane spotrebiteľa,
od ktorého žalobca odvodzuje nekalosť obchodných praktík, stanovujú len podmienky, za akých sa

obchodná praktika považuje za nekalú. Pre prípustnosť žaloby o určenie právnej skutočnosti - nekalosti
obchodnej praktiky nestačí, že osobitný predpis stanovuje podmienky nekalosti obchodnej praktiky,
ale je potrebné, aby výslovne stanovil aj možnosť domáhať sa určenia tejto právnej skutočnosti na
súde. S prihliadnutím k vyššie uvedenému bolo preto dôvodným žalobu žalobcu v časti o určenie
nekalosti obchodných praktík žalovaného v 1. a 2. rade s prihliadnutím na ustanovenie § 137 písm.

d) CSP ako procesne neprípustnú zamietnuť. Uvedené ale nebráni tomu, aby súd posúdil nekalosť
obchodnej praktiky postúpenia pohľadávky, ako otázku predbežnú vo vzťahu k uloženiu povinnosti
vydania bezdôvodného obohatenia.

1.4. Súd sa vyjadril aj k pasívnej vecnej legitimácii žalovaných v 1. a 2. rade. Uviedol, že zmluvou

o postúpení pohľadávky sa z hľadiska jej účinkov vždy prevádza iba konkrétne právo postupcu na
plnenie voči dlžníkovi, nie však zmluvný vzťah ako celok. Postupník (žalovaný 3. rade) na základe
cesie nevstupuje do základného obligačného vzťahu s dlžníkom, z ktorého postupovaná pohľadávka
vznikla, a ktorého obsah môže tvoriť značný objem práv a povinností, ktoré nie sú postúpením dotknuté.
Účastníkom pôvodného záväzkového vzťahu ostáva aj naďalej postupca. Z uvedeného je potom zrejmé,

že žalovaný v 1. rade v tomto konaní mal pasívnu vecnú legitimáciu v časti určenia nekalosti jeho
obchodnej praktiky spočívajúcej v postúpení práv a povinností, t. j. je účastníkom hmotnoprávneho
vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Žalovaný v 1. rade je osobou, ktorá
postupovala práva a povinnosti zo záväzkového vzťahu so žalobcom, pričom nekalé obchodné praktiky
sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie (§ 7 ods. 1 Zákona o ochrane

spotrebiteľa). Zároveň v tomto konaní bolo preukázané, že postúpenie pohľadávky bolo neplatné.
Z uvedených dôvodov námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade nie
je dôvodná. Súd ohľadom námietky žalovaného v 2. rade o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
uviedol, že táto je dôvodná, nakoľko tento nie je a ani nebol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu sožalobcom. Žalovaný v 2. rade zastupuje žalovaného v 3. rade na základe plnomocenstva udeleného
za účelom úkonov na vymoženie pohľadávok voči dlžníkom. Uvedené zakladá procesnoprávny vzťah
na zastupovanie žalovaného v 3. rade voči žalobcovi, ale nemožno z toho vyvodiť jeho pasívnu vecnú

legitimáciu, čo vyplýva okrem iného aj zo samotného žalobného návrhu, kde sa uvádza, že agresívna
obchodná praktika mala byť vykonávaná v mene žalovaného v 3. rade. Vzhľadom na uvedené, je zrejmé,
že medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade absentuje hmotnoprávny vzťah.

1.5. Nakoľko zmluva uzavretá medzi stranami sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v

zmysle ustanovenia § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z. z., musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom
pre takéto zmluvy podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a nesmie obsahovať neprijateľné podmienky v zmysle
Občianskeho zákonníka. Súd následne pristúpil k skúmaniu zmluvnej podmienky uvedenej v čl. II. bod
6 zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru. Dohoda o zrážkach zo mzdy vo všeobecnosti predstavuje
zabezpečovací prostriedok peňažnej pohľadávky, ktorú uzatvára veriteľ s dlžníkom. Pre takúto dohodu
platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Musí obsahovať označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok.
Dohoda o zrážkach zo mzdy v danom prípade nebola uzavretá ako samostatný právny dokument,
pričom pohľadávka voči žalobcovi zabezpečovaná touto dohodou nie je bližšie konkretizovaná, resp.
špecifikovaná. V čase uzatvárania dohody o zrážkach zo mzdy musí byť zabezpečovaná pohľadávka
presneaúplnekonkretizovaná,inakbydlžníknemoholplatneprejaviťvôľuuspokojiťpohľadávkuveriteľa

prostredníctvom uvedeného zabezpečovacieho prostriedku. V posudzovanej dohode o zrážkach zo
mzdy je uvedené, že ak dlžník nesplní svoj záväzok splácať úver v stanovených termínoch mesačných
splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru, banka je oprávnená požadovať od zamestnávateľa
dlžníka vykonávať zrážky zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči
dlžníkovi, čo nemožno považovať za presné a úplné konkretizovanie zabezpečenej pohľadávky, a

preto súd považuje vymedzenie zabezpečovanej pohľadávky za neurčité, a teda neplatné podľa § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto dohoda umožňujúca dodávateľovi siahnuť na majetkové práva
spotrebiteľa, ktorý je povinný sa jej podriadiť bez predchádzajúcej súdnej kontroly, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, a preto ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka, a teda neplatnú. Vzhľadom na uvedené,

je bez právneho významu, že v čase uzatvárania zmluvy nebolo účinné ustanovenie § 5a zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. S poukazom na uvedené, súd určil, že zmluvná podmienka
týkajúca sa dohody o zrážkach zo mzdy je neplatná.

1.6. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že v danom prípade je aj rozhodcovská

doložka neplatná v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko predstavuje neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve
považoval súd aj dojednanie úroku z omeškania vo výške 5% p. a. nad rámec úrokovej sadzby za
každý deň omeškania dlžníka v prípade nesplácania úveru, ktorá je uvedená v čl. I. úverovej zmluvy,
nakoľko taktiež ide o ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, ktorá

navyše obchádza zákonom predpísanú výšku úrokov z omeškania vyplývajúcu z § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinného ku dňu vzniku uzavretia úverovej zmluvy. Súd tiež uviedol, že
údaj o RPMN je údajom, ktorý musí zmluva o spotrebiteľskom úvere v správnej výške obsahovať (§
4 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Ak taký údaj absentuje alebo je nesprávny,
potom ide o dôsledok spočívajúci v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 4 ods. 3 cit. zákona). Z

uvedeného vyplýva, že ak aj úverovej zmluve chýbala náležitosť, ktorú predpokladal zákon č. 258/2001
Z. z., potom je potrebné považovať úver za bezúročný a bezpoplatkový. Nebolo možné dospieť k záveru,
že zmluva je neplatným právnym úkonom v celom rozsahu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to
napriek prítomnosti neprijateľných zmluvných podmienok (dohoda o zrážkach zo mzdy, rozhodcovská
doložka, dojednanie o úroku z omeškania). Predmetná zmluva obsahovala základné náležitosti a vôľa jej

kontrahentovsastretlavotázkachesenciálnychnáležitostízmluvy,pričomďalšie,sícezpohľaduzákona
258/2001 Z. z. obligatórne náležitosti (ako napr. absencia RPMN), spôsobujú nie žalobcom uvažovanú
neplatnosť, ale bezúročnosť a bezpoplatkovosť.

1.7. V súvislosti s uplatneným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia sa súd v prvom rade

zaoberal ako predbežnou otázkou, či postúpenie pohľadávky je v posudzovanom prípade možné
považovaťzanekalúobchodnúpraktiku.Zámerpostúpiťpohľadávkusubjektusídliacemunavzdialenom
ostrove vo východnom Stredozemí hodnotil súd ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené
zákonné znaky tohto zákonného inštitútu, a to tak nedostatok odbornej starostlivosti na stranedodávateľa, ale aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Napokon v konaní
bolo preukázané, že žalovaný v 3. rade po postúpení pohľadávky realizoval svoje právo na základe
zmluvnej podmienky ohľadom dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá bola v tomto konaní vyhlásená za

neplatnú. Veriteľom sa stal subjekt sídliaci na vzdialenom ostrove vo východnom Stredozemí, preto súd
dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky proti spotrebiteľovi na takýto subjekt za účelom následného
vymáhania pohľadávky na základe neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy mimo súdneho konania, je
potrebné vyhodnotiť ako odporujúce dobrým mravom na účely aplikácie ust. § 3 ods. 1, ako aj § 39
Občianskeho zákonníka. Na konštatovanie záveru o nekalej obchodnej praktike je dôležitý objektívny

stav a postačuje hrozba vzniku ujmy.

1.8. Postúpenie pohľadávky ako právny úkon je za uvedených okolností v rozpore s dobrými mravmi,
čo v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 8,
§ 7 ods. 1, 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa zakladá neplatnosť postúpenia pohľadávky ako právneho
úkonu. Podporne možno v tejto súvislosti poukázať na rozhodovaciu prax súdov, ktoré judikovali, že

postúpenie pohľadávky na neznámy zahraničný subjekt výrazne sťažuje pozíciu spotrebiteľa a môže ho
odradiť od efektívnej ochrany svojich práv, pretože spotrebiteľ by v prípade úspešného súdneho konania
len ťažko uplatňoval svoje práva na náhradu trov konania, prípadne právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia alebo právo na primerané finančné zadosťučinenie (rozsudok OS Prešov zo dňa 12. 07.
2010 č. k. 17C/56/2010-54, rozsudok OS Prešov zo dňa 28. 09. 2010 č. k. 19Cb/l64/2008-139, rozsudok

OS Prešov zo dňa 04. 02. 2011 č. k. 10C/141/2010- 102, rozsudok KS Trnava zo dňa 16. 05. 2012). V
prípadebankovýchpohľadávokjepotrebnépripostúpenípohľadávkydodržaťustanoveniaObčianskeho
zákonníka, a to § 524 a nasl., ako aj ustanovenie § 92 ods. 8 osobitného právneho predpisu Zákona
o bankách. Zákon o bankách v ustanovení § 92 ods. 8 tak nad rámec ustanovenia § 524 a nasl.
Občianskeho zákonníka sprísňuje pravidlá pri postúpení pohľadávky z bánk na iné subjekty. Pokiaľ je

postupovaná banková pohľadávka z bankového produktu, tak osobitný predpis a to Zákon o bankách
vyžaduje pre platné postúpenie, aby banková pohľadávka bola postúpená iba po tom, ako banka
písomnevyzveklientanasplneniejehozáväzkuaomeškanieklientatrváviacako90dní.Takýtoosobitný
predpis tak určuje podmienky, za ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku na nebankový subjekt
s tým, že takáto právna úprava postúpenia pohľadávky slúži na ochranu klienta banky, nakoľko ten

vstupoval do právneho vzťahu s bankou, nad ktorej činnosťou dohliada Národná banka Slovensko a
postúpením pohľadávky nemôže dôjsť k zhoršeniu jeho postavenia. Z uvedených dôvodov tak je možné
postúpiť pohľadávku banky len ak je klient banky napriek písomnej výzve banky nepretržite v omeškaní
viac ako 90 dní so splácaním svojho peňažného záväzku, pričom banka je povinná doručiť mu výzvu,
abymoholsplatiťtakýtodlh.Preplatnépostúpeniepohľadávkybankytakmusiabyťkumulatívnesplnené

nasledovné podmienky, ktoré vyplývajú z uvedeného zákonného ustanovenia: pohľadávka banky musí
byť splatná a predchádza jej výzva a omeškanie klienta nepretržite dlhšie ako 90 dní so splnením čo
i len časti peňažného záväzku. Nedodržanie zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky
v spotrebiteľských veciach spôsobuje, že takéto postúpenie pohľadávky je v rozpore so zákonom čo
vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 04. 2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017. Zároveň je

potrebné uviesť, že pre účinné doručenie právneho úkonu adresátovi sa predpokladá, že takýto právny
úkon sa dostane do sféry jeho dispozície, pričom už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči
druhej zmluvnej strane. Ide tak o objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným
právnym úkonom s tým, že to pokrýva nielen samotné prevzatie hmotnoprávneho úkonu, ale aj
prípad, kedy nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom

zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu
sa tak rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu
príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky a pod. Zmluvné

strany právneho vzťahu si tiež môžu dojednať aj tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje
za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne
vykonané. Zároveň je potrebné uviesť, že dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým
doručovacím režimom, t.j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby s tým,
že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe,

pretože týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta. Následne už nie je dôležité, či sa
adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov zmluvného
vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri
zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, abysa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov, pretože zmluvnej strane nemožno pričítať v jej
neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas oznámená.
Je tak neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce

v zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby,
ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté.

1.9. Z vyššie uvedených dôvodov tak súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že v konaní
nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky ku dňu uzavretia

zmluvy o postúpení pohľadávok a to najmä splnenie podmienky, že by žalovaný v 1. rade platným
spôsobom predčasne zosplatnil takýto úver a postúpená pohľadávka by tak bola splatná a to vzhľadom
na skutočnosť, že nebolo preukázané, že by bola žalobcovi účinne doručená akákoľvek výzva resp.
iné písomnosti (upomienka pred zosplatnením). Preto súd konštatoval, že neboli splnené ani zákonné
podmienky uvedené v § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorý okrem iného upravuje povinnosť banky pred
postúpením pohľadávky doručiť osobitnú výzvu svojmu klientovi. Uvedená povinnosť vyplývala banke

aj z čl. VI. bod 1 písm. a) všeobecných obchodných podmienok, pričom nebolo v konaní preukázané ani
doručovanie tejto výzvy. Z uvedených dôvodov tak postúpenie pohľadávky bolo v rozpore so zákonom v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je neplatné, a to s prihliadnutím na § 524 a nasl.
Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Banka v konaní argumentovala, že je
povinná archivovať písomnosti týkajúce sa zosplatnenia pohľadávky len zákonom určenú dobu. V tejto

súvislosti je súd toho názoru, že napriek uvedenému, v tomto konaní ťaží dôkazné bremeno preukázania
splnenia podmienok postúpenia veriteľa, keďže postupník si musel byť vedomý, že ide o vymáhanie
postúpenej predčasne zosplatnenej pohľadávky a skutočnosť, že zákon neukladá povinnosť archivovať
dokumenty dlhšiu dobu nemožno považovať za ospravedlniteľný dôvod, ktorý by v tomto smere mohol
zaťažovať spotrebiteľa. Za naplnenie dôkazného bremena nemožno považovať ani predloženie vzorov

upomienok, keďže tieto nepreukazujú, že by boli doručované v tomto konkrétnom prípade. Nakoľko v
konaní nebolo preukázané, že žalovaný v 3. rade platne nadobudol pohľadávku od svojho právneho
predchodcu, je prijatie plnenia titulom zrážok zo mzdy žalobcu v rozsahu 3 755,25 eura plnením bez
právneho dôvodu, preto súd v tejto časti žalobe vyhovel. Z tabuľky obsahujúcej zrážky zo mzdy a ich
započítanie voči pohľadávke vyplýva, že zrážky zo mzdy predstavujú sumu vo výške 4 100,12 eura.

1.10. Žalovaný v 3. rade vzniesol námietku premlčania bez ďalšieho bližšieho odôvodenia. Súd v tejto
súvislosti poukázal na právne závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
28. februára 2022 sp. zn. 7Cdo 268/2021, v zmysle ktorých „podľa rozsudku Súdneho dvora EU
C - 485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote je

nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na
vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia). Dovolací súd súčasne poukázal
na vecne správny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo
3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom
Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C485/19 zo dňa 07. 10. 2019, kde Európska

komisia uviedla, že 51. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu
odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie
plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej
podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ

úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Aplikácii uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017
zo dňa 18. 10. 2018 bráni princíp prednosti rozsudku Súdneho dvora EU C485/19.“ Analogická aplikácia
10 ročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie
bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej

únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. Otázku nadobudnutia
skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor
bezdôvodneobohatil,nemožnooddeliťodustáleniamomentu,kedyspotrebiteľtútovedomosťzískal.Ide
totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého spotrebiteľa automaticky
usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len na základe spotrebiteľovej

dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet veriteľa, čo by v podstate
znamenalo prezumpciu jeho vedomosti o rozpore jej ustanovení so zákonom. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje
požiadavka podrobnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosťspotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Pri skúmaní
momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú vedomosť o tejto podstatnej skutkovej
okolnosti, je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také

skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom. Rozhodujúce nie je, či možnosť
dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr.

1.11. Žalobca si zmenenou žalobou doručeniu súdu dňa 12. 04. 2017 uplatnil sumu bezdôvodného

obohatenia od žalovaného v 3. rade vo výške 3 755,25 eura. Žalobca v období 10 rokov pred podaním
zmeny žaloby (t.j. medzi 12. 04. 2007 a 12. 04. 2017) na predmetnom úvere uhradil 4 100,12 eura. Z
uvedeného vyplýva, že žalobca má nárok na uplatnenú sumu 3 755,25 eura, nakoľko táto bola uhradená
žalovanému v 3. rade na základe dohody o zrážkach zo mzdy v rámci 10-ročnej objektívnej, ako aj
2-ročnej subjektívnej premlčacej lehote. V prejednávanom spore bolo potrebné individualizovať, kedy
žalobca nadobudol vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jeho

úkor bezdôvodne obohatil. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodná žaloba nebola podaná voči žalovanému
v 3. rade a k návrhu na pristúpenie tohto ďalšieho subjektu na strane žalovaného a zmene žaloby
požadujúcej uvedenú výšku bezdôvodného obohatenia došlo až podaním doručeným súdu dňa 12. 04.
2017, a to prostredníctvom právnej zástupkyni žalovaného, ktorej bolo plnomocenstvo udelené dňa 28.
03. 2017 a práve tento deň považoval súd za deň, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného

obohatenia žalovaného v 3. rade. Skutočnosť, že žalobca od dátumu podania pôvodnej žaloby (16.
11. 2016) do prevzatia právneho zastúpenia advokátkou nemal reálnu vedomosť o tom, kto sa na
jeho úkor obohatil vyplýva z obsahu pôvodne podanej žaloby, ako aj jej doplnenia, keď žalobca za
postupníka nesprávne považoval žalobcu v 2. rade. Z uvedených skutočností je teda zrejmé, že o tejto
podstatnej skutkovej okolnosti sa dozvedel až v súvislosti s prevzatím právneho zastúpenia advokátkou,

teda žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná pred uplynutím tak subjektívnej, ako aj
objektívnej premlčacej doby v dôsledku čoho námietka premlčacia, ktorú vzniesol žalovaný v 3. rade nie
jedôvodná.Ohľadomnávrhuprávnejzástupkynežalobcunavykonaniedokazovaniavýsluchomžalobcu
a jeho manželky súd uviedol, že tieto dôkazy nevykonal, nakoľko vzhľadom na zistené skutočnosti
vyplývajúce z listinných dôkazov, by ich výpoveď nijak nezvrátila výsledok vykonaného dokazovania.

1.12.Otrováchkonaniasúd rozhodolpodľa§255 ods. 1,2,§262ods. 1,2CSP aonárokunanáhradu
trov konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnejšiemu žalovanému v 1.
rade (úspech v časti zastavenia konania a nekalosti obchodnej praktiky) priznal voči menej úspešnému
(úspech v časti neplatnosti zmluvnej podmienky) žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu

33,33 %. Súd žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov v plnom rozsahu, keďže bol v konaní
voči žalobcovi v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu. Súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov v
plnom rozsahu, keďže bol v konaní voči žalovanému v 3. rade v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 3. rade proti III. a VII. výroku

napadnutého rozsudku, odôvodniac ho tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a tým, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.

h) CSP). Rozsudok ako celok je zmätočný, v niektorých častiach sa venuje skutočnostiam, ktoré neboli
predmetom konania. Žalovaný v 3. rade má za to, že konanie žalovaného v 1. rade, spočívajúce v
postúpení pohľadávky na žalovaného 3. nemožno považovať za nekalú obchodnú praktiku, nakoľko
nedochádza ku kumulatívnemu naplneniu pojmových znakov legálnej definície. Súd v odôvodnení
rozsudku neuviedol, na základe akých skutočností mal za preukázané naplnenie pojmových znakov

inštitútu nekalej obchodnej praktiky, preto vykazuje znaky nepreskúmateľnosti. Závery súdu v rozsudku
sú v rozpore tak so znením aplikovateľných právnych predpisov, ako aj s judikatúrou Súdneho dvora
EÚ. Slovenský právny poriadok v prípade porušenia zákazu použitia nekalých obchodných praktík
sankcionuje podnikateľa administratívnoprávnou pokutou, iné následky však explicitne neupravuje.
Žalovanému v 3. rade preto nie je zrejmé, z akého dôvodu považoval súd za potrebné posudzovať ako

predbežnú otázku, či postúpenie pohľadávky je možné považovať za nekalú obchodnú praktiku. Bez
ohľadu na to, že predmetné konanie nie je nekalou obchodnou praktikou, súd bez ďalšieho uvádza, že
toto konanie je potrebné vyhodnotiť ako konanie proti dobrým mravom. Nemôže obstáť argumentácia
súdu, že postúpenie pohľadávky by malo byť považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi,a teda za neplatný právny úkon. Bolo by v rozpore s ustanoveniami o neplatnosti právnych úkonov,
aby konanie, ku ktorému došlo nezávisle po postúpení pohľadávky, zapríčinilo neplatnosť postúpenia
pohľadávky ako právneho úkonu. Uviedol, že súd sa nevysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami

(naplnenie znakov legálnej definície nekalej obchodnej praktiky) a nedostatočne odôvodnil svoje závery
(vzťah medzi konaním žalovaného 1., nekalou obchodnou praktikou a konaním v rozpore s dobrými
mravmi a neplatnosťou právneho úkonu), následkom čoho je rozhodnutie, ktoré je potrebné považovať
za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. K postúpeniu pohľadávky v zmysle Zákona o bankách
uviedol, že pokiaľ ide o námietku žalobcu, že neboli splnené podmienky pre zosplatnenie úveru, v

tejto súvislosti poukázal na súdu predložené vyjadrenie, že banka postupovala v súlade so zákonom
a túto námietku vznesenú po 6 rokoch od začiatku sporu považuje za účelovú. Banka uchováva listiny
10 rokov a ak by bola vznesená pri prvom návrhu na zmenu žaloby v r. 2017, upomienky by vedeli
predložiť. Teraz už vedia poukázať len na vzory. V súlade s ustanovením § 291 ods. 3 CSP a zásadou
koncentrácie konania v zmysle § 153 ods. 1 CSP mal žalobca, zastúpený advokátom, povinnosť
uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Zo strany žalobcu došlo

prostredníctvom právneho zástupcu k uplatneniu prostriedku procesného útoku v podobe tvrdenia, že
žalobcovi nebola zo strany žalovaného v 1. rade doručená výzva v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8
Zákona o bankách až na pojednávaní dňa 25. 04. 2022, teda viac ako 5 rokov po tom, čo právny
zástupca žalobcu prevzal právne zastúpenie. Žalovaný v 1. rade si svoju povinnosť doručiť žalobcovi
predmetnú výzvu si riadne splnil, na čo odkazuje aj výzva na predčasné splatenie úveru, ktorá tvorí

súčasť spisu. Ak by bolo predmetné tvrdenie uvedené zo strany žalobcu včas, teda pri podaní zo dňa
12. 04. 2017, žalovaný v 1. rade by priamo preukázal doručenie predmetnej výzvy žalobcovi, nakoľko
bolo jeho povinnosťou uchovávať predmetný dokument v danom čase v archíve. Pripustením účelovo
oneskoreného procesného útoku, a to i napriek námietke zo strany žalovaného v 1. rade, tak zo strany
súdu došlo k porušeniu zásady zákazu ochraňovania zjavného zneužitia práva, vyjadrenej v čl. 5 CSP a

zásady rovnosti zbraní, vyjadrenej v čl. 6 CSP. Nakoľko v zmysle vyššie uvedeného nebolo postúpenie
pohľadávky zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 3. rade neplatné, nemohlo dôjsť k bezdôvodnému
obohateniu na strane žalovaného v 3. rade. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd zmenil
výrok III. a VII. napadnutého rozsudku tak, že žalobu zamietne a žalovanému v 3. rade prizná nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný v 1.
rade, a to voči druhému, tretiemu, piatemu a siedmemu výroku z dôvodu, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP). Uviedol, že na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. II bod 6. (Dohoda o
zrážkach zo mzdy) zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 000319011060208 zo dňa 11. 02. 2008

nie je žiadny dôvod. Dohoda o zrážkach zo mzdy bola uzavretá v súlade s v čase jej uzavretia platnou
právnou úpravou. Je písomná, je dostatočne určitá a zrozumiteľná. Dohoda o zrážkach zo mzdy bola
zakotvená priamo v texte zmluvy o úvere zmluvy v čl. II bod 6, pričom išlo o legálny zabezpečovací
inštitút podľa ustanovenia § 551 Občianskeho zákonníka, pri ktorého výkone zrážky zo mzdy nesmú byť
väčšie, než by boli zrážky pri výkone rozhodnutia. Zabezpečenie záväzku formou dohody o zrážkach

zo mzdy Občiansky zákonník ani iné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy
o úvere nezakazovali ani v prípade, že účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. Zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým
bol novelizovaný zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa zákonodarca zaviedol prostredníctvom
§ 5a tohto zákona s účinnosťou od 01. 05. 2014 obmedzenie inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy a z
iných príjmov spôsobom, ktorý ju robí neprípustnou v prípade, že nie je dohodnutá na osobitnej listine.

Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 14. 08. 2012, ktorou došlo k postúpeniu pohľadávky žalovanej v
1. rade voči žalobcovi zo zmluvy o úvere na žalovaného v 3. rade bola uzavretá v súlade s vtedy platnou
právnou úpravou. Nesúhlasí ani so záverom súdu, keď zmluvu o postúpení pohľadávky považuje za
neplatnú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, nakoľko ide o postúpenie na neznámy zahraničný subjekt.
V zmysle Zákona o bankách nič nebránilo banke v postúpení predmetnej pohľadávky na postupníka.

V konaní predložili výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 28. 05. 2009,
ktorú žalovaný adresoval žalobcovi spolu s doručenkou, zásielka sa banke vrátila s tým, že nebola
prevzatá v odbernej lehote. V čase výzvy bol žalobca v omeškaní s viac ako 5 splátkami. Výzve
predchádzali upomienky. Tieto sa v banke už nezachovali z dôvodu uplynutia zákonom ustanovenejlehoty na uchovávanie takýchto dokladov. Až následne banka pristúpi k výzve na predčasné splatenie
zostatku úveru s príslušenstvom. Z nimi predloženej výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s
príslušenstvomjezrejmé,žepodmienkystanovenéZákonomobankáchprepostúpeniepohľadávky,ako

aj podmienky stanovené ustanovením § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka boli preukázateľne
splnené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne aj v časti požadovaného určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a v časti o vydanie
bezdôvodného obohatenia a žalovanému v 1. rade prizná plnú náhradu trov konania alebo, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalobca voči
zamietajúcemu výroku a výrokom o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 1. a 2. rade, odôvodniac
ho tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je postihnuté vadou právnou spočívajúcou v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 odsek 1 písm. h) CSP), ktorá nesprávnosť je daná posudzovaním
veci podľa nesprávnej právnej normy. Vo vzťahu k napadnutému výroku IV. posudzovaním procesnej

prípustnosti žaloby žalobcu v časti týkajúcej sa určenia nekalosti obchodnej praktiky podľa § 137 písm.
d) CSP, na základe ktorého ustanovenia súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v časti určenia
nekalosti obchodných praktík žalovaného v 1. a 2. rade ako procesne neprípustnú uviedol, že podľa
jeho názoru v prípade tohto druhu žaloby sa nejedná o žalobu na určenie právnej skutočnosti podľa
§ 137 písm. d) CSP, ale ide o osobitný druh žaloby patriaci spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti

porušiteľovi ochrany svojho práva pred nekalými obchodnými praktikami, ktorá má podklad v osobitnom
právnom predpise, konkrétne v § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o ochrane spotrebiteľa). V prejednávanej veci
vo vzťahu k požadovanému určeniu nekalosti obchodnej praktiky spočívajúcej v postúpení pohľadávky
zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 3. rade má postavenie predávajúceho žalovaný v 1. rade,

ktorého konanie spočívajúce v postúpení pohľadávky na žalovaného v 3. rade s ohľadom na vykonané
dokazovanie možno jednoznačne posúdiť ako nekalú obchodnú praktiku a vo vzťahu k žalovanému v 2.
rade poukázal na ustanovenie § 9a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. c) Zákona o ochrane spotrebiteľa sa vzťahuje aj na osobu, ktorá v mene veriteľa
alebo vo vlastnom mene vymáha pohľadávky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré ustanovenie

zakladá u žalovaného v 2. rade postavenie predávajúceho a v tomto zmysle aj jeho pasívnu vecnú
legitimáciu v konaní o určenie nekalosti obchodnej praktiky. Nesprávne je z tohto dôvodu preto právne
posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade súdom prvej inštancie. Z dôvodu,
že ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa výslovne spotrebiteľovi garantuje právo
domáhať sa ochrany svojho práva v prípade porušenia povinností stanovených v Zákone o ochrane

spotrebiteľa na súde a vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že ako žalovaný v 1.
rade, tak aj žalovaný v 2. rade pri vymáhaní pohľadávky na základe neplatného postúpenia pohľadávky
zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 3. rade, uplatnili voči žalobcovi nekalé obchodné praktiky,
teda porušili povinnosť stanovenú v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o ochrane spotrebiteľa, je potrebné
považovať žalobu o určenie nekalosti obchodnej praktiky sa procesne prípustnú v zmysle § 137 CSP.

Iný právny názor by podľa mienky žalobcu viedol k odopretiu jeho ústavného práva na prístup k súdu, na
súdnu ochranu, podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vo vzťahu k odvolaním napadnutým
výrokom týkajúcim sa náhrady trov konania (výrok V. a VI. rozsudku) uviedol, že podľa jeho mienky
prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 257 CSP. Z odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa náhrady
trov konania nevyplýva, či sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania vôbec zaoberal

tým, či v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd prvej inštancie nepriznal
náhradu trov konania žalovanému v 1. a 2. rade. Pri komparácii podielu jednotlivých strán na vzniku
sporu je zrejmé, že podiel žalovaných na vzniku sporu je väčší ako podiel žalobcu, nakoľko žalovaní,
majúci silnejšie postavenie než žalobca, na jeho úkor porušili viaceré svoje povinnosti vyplývajúce
pre nich zo Zákona o ochrane spotrebiteľa a tým viaceré práva žalobcu ako spotrebiteľa, aj napriek

tomu, že súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu žalobcu smerujúcu voči žalovanému v 1. a v 2. rade v
časti o určenie nekalosti obchodnej praktiky za procesne neprípustnú. Nespravodlivým sa javí priznanie
náhrady trov konania žalovanému v 1. a 2. rade aj z pohľadu toho, že v priebehu sporu vyšli najavo
skutočnosti, preukazujúce, že podaná žaloba zo strany žalobcu bola skutočne dôvodná a naozaj nielen
samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, ale v

neprospech žalobcu bol zo strany žalovaných porušený Zákon o ochrane spotrebiteľa aj pri uplatňovaní
obchodných praktík. V prejednávanej veci nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v 1. a 2. rade
je odôvodnené práve aj charakterom tohto konania ako spotrebiteľského konania. Žalobca poukázal aj
na svoje pomery, od 07. 03. 2022 je dočasne práceneschopný pre nepriaznivý zdravotný stav, ktorý jehostav trvá doposiaľ. Žalobca nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti, býva v spoločnej domácnosti so
svojou manželkou, ktorá je sama poberateľkou starobného dôchodku. Komplex uvedených skutočností
podľa mienky žalobcu preukazuje, že ide o výnimočný prípad a sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby odvolací súd podľa § 389 odsek 1 písm. b), c) v spojení s § 391 CSP svojim uznesením
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti odvolaním napadnutých výrokoch a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne aby rozsudkom zmenil rozsudok v časti
odvolaním napadnutých výrokov tak, že žalobe žalobcu v časti určenia nekalosti obchodných praktík

žalovaného v 1. a 2. rade vyhovie a súčasne žalobcovi prizná voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu.

5. Žalovaní v 2. a 3. rade k odvolaniu žalobcu v písomnom vyjadrení uviedli, že žalobca v konaní v
žalobnom petite žiadal o určenie nekalosti obchodných praktík žalovaného v 1. a 2. rade, pričom sú
toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol o zamietnutí žaloby v tejto časti ako procesne

neprípustnej. Žaloba o určenie nekalosti obchodnej praktiky tak, ako je špecifikovaná v žalobnom návrhu
žalobcu nie je žalobou upravenou v žiadnom osobitnom predpise. K náhrade trov konania uviedli, že
majú za to, že uvedené nedáva zmysel, nakoľko prípade, ak súd vyhodnotí odvolanie žalobcu voči
výroku IV.rozsudkuakonedôvodné,dôjdekpotvrdeniuskutočnosti,žežalobavčastiourčenienekalosti
obchodnej praktiky žalovaného v 2. rade je neprípustná a žaloba smerovala voči žalovanému v 2.

rade iba v časti určenia nekalosti obchodnej praktiky. Bolo slobodným rozhodnutím žalobcu, formulovať
žalobný návrh spôsobom, ktorý bol vyhodnotený ako neprípustný, a teda je potrebné sa v tomto prípade
pridŕžať zásady úspechu v spore, a to bez ohľadu na akékoľvek okolnosti týkajúce sa osobného stavu
žalobcu. Žalovaný v 2. rade v každom relevantnom podaní rozporoval tvrdenia žalobcu v celom rozsahu,
popieral predmetné tvrdenia žalobcu. Z uvedených dôvodov majú za to, že súd pri rozhodovaní správne

použil zásadu úspechu v spore v zmysle ustanovenia § 255 CSP.

6. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril aj žalovaný v 1. rade, pričom v ňom uviedol, že ak by
aj bol správny názor žalobcu, že žaloba o určenie nekalosti obchodnej praktiky predstavuje osobitný
druh žaloby patriaci spotrebiteľovi cieľom domáhať sa proti poručiteľovi ochrany jeho práva pred

nekalými obchodnými praktikami, ktorá ak má podklad v osobitnom právnom predpise, konkrétne v §
3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, trvá na tom, že postúpenie pohľadávky na základe zmluvy o
postúpení pohľadávky zo dňa 14. 08. 2012 nepredstavovalo nekalú obchodnú praktiku. Neboli splnené
ustanovením § 7 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov
stanovené požiadavky, nešlo o konanie v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, ktoré by

podstatne narušovalo alebo mohlo podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa
vo vzťahu k produktu. Zmluva o postúpení pohľadávky bola uzavretá v súlade s vtedy platnou právnou
úpravou, za splnenia podmienok stanovených ustanovením § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávky a podmienok stanovených ustanovením § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenými osobami - žalobcom a žalovanými v
1. a 3. rade; žalobcom a žalovaným v 3. rade proti výrokom, ktoré boli v ich neprospech (§ 359 CSP) a
žalovaným v 1. rade voči výroku, ktorý bol v jeho neprospech a aj voči výrokom, ktoré v jeho neprospech

neboli;protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolaniepripúšťa(§355ods.1CSP),
po skonštatovaní, že odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudoksúduprvejinštancievmedziachdanýchrozsahompodanéhoodvolania(§379CSP)adôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a

vecnej správnosti rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil a odvolanie žalovaného v 1. rade voči výrokom II. a VII. odmietol ako
odvolanie, podané neoprávnenou osobou.

8. Žalobca sa podanou žalobou po pripustených zmenách domáhal určenia, že Dohoda o zrážkach zo

mzdy dlžníka č. 000319011060208 zo dňa 11. 02. 2008, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1.
rade, je neplatná zmluvná podmienka. Určenia, že obchodná praktika žalovaného v 1. rade - postúpenie
práv a povinností zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 000319011060209 zo dňa 11. 02.
2008, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, na žalovaného v 3. rade na základe zmluvy opostúpení pohľadávok zo dňa 14. 08. 2012 je nekalá. Určenia, že obchodná praktika žalovaného v 2.
rade, spočívajúca v agresívnej obchodnej praktike, spočívajúca v obchodnej komunikácii so žalobcom
pri vymáhaní pohľadávky voči žalobcovi vyplývajúcej zo Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č.

000319011060208 zo dňa 11. 02. 2008, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, v mene
žalovaného v 3. rade na základe ním udeleného plnomocenstva zo dňa 13. 09. 2012, spôsobom
zasielania listov žalobcovi žalovaným v 2. rade zo dňa 29. 10. 2012, zo dňa 12. 05. 2014, zo dňa
01. 02. 2017, spočívajúca v uplatnení si nároku na vykonávanie zrážok zo mzdy žalobcu na základe
dohody o zrážkach zo mzdy obsiahnutej v čl. II. bod 6 Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č.

0003190110600208 zo dňa 11. 02. 2008 je nekalá. Od žalovaného v 3. rade sa domáhal zaplatenia
bezdôvodného obohatenia v sume 3 755,25 eura.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej

lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci posudzoval jednotlivé žalobcom a žalovanými v 1. a 3. rade
odvolaniami napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie, a to z dôvodov, uvedených v odvolaniach,

a keďže žalobca sa podanou žalobou domáhal viacerých nárokov voči odlišným žalovaným, odvolací
súd sa postupne zaoberal týmito jednotlivými nárokmi, posudzujúc ich v zmysle odvolacích dôvodov,
ktoré boli pre posúdenie veci rozhodujúce.

12. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II.
ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

13. Prvým napadnutým výrokom bol výrok II., ktorým sa vo vzťahu k žalovanému v 1. rade žalobca
domáhal určenia, že Dohoda o zrážkach zo mzdy dlžníka č. 000319011060208 zo dňa 11. 02. 2008
uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade je neplatná zmluvná podmienka. V tejto časti bolo
žalobe žalobcu vyhovené (výrok II.), pričom v dôsledku odvolania žalovaného v 1. rade je tento výrok

predmetom prieskumu odvolacieho súdu, keď mal za to, že táto dohoda bola uzavretá v súlade s
právnou úpravou a na vyslovenie jej neplatnosti nie je žiaden dôvod.

14. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v tejto časti stotožňuje (bod 55. a 60. napadnutého
rozsudku), pričom súd prvej inštancie správne, s odkazom na rozhodnutie NS SR uviedol, že takáto

žaloba je procesne prípustná, pričom nejde o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP a stotožňuje sa aj s jeho
záverom, že dohoda v čl. II bod 6 zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru uzavretá medzi žalobcom a
žalovanýmv1.radejeneprijateľnázmluvnápodmienka,apretoneplatná.Dohodaozrážkachzomzdyje
formulárová spotrebiteľská zmluvu, ktorej znenie bolo vopred pripravené zo strany žalovaného v 1. rade,
na základe ktorej žalovaný v 1. rade požiadal o vykonávanie zrážok zo mzdy zamestnávateľa žalobcu.

Dohoda o zrážkach zo mzdy nie je založená na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu, ale na subjektívnej
predstave veriteľa o výške pohľadávky a jej príslušenstva. Výška pohľadávky síce môže mať oporu
v zmluve, ale pri zmluve so zmluvnými podmienkami, ktoré neboli predmetom posúdenia súdu alebo
inej objektívnej inštitúcie, je relevantné ex offo súdne preskúmavanie práve z dôvodu nebezpečenstva,že spotrebiteľ zmluvné podmienky nedokáže vyhodnotiť. Ochrana pred nekalými podmienkami sa má
poskytnúťobdobne,akotovyžadujúvnútroštátnepravidláverejnéhoporiadku.Spotrebiteľmáprávo,aby
jeho právne postavenie nebolo spochybňované trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky

v právnom vzťahu k dodávateľovi a v tom slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu
práva na plnenie alebo či sa spotrebiteľ priamo obrátil na súd so zreteľom na zabezpečenie stavu
právnejistotyvtomzmysle,abynebolobťažovanýhrozbouaplikácietakejtodohodyozrážkachzomzdy,
ktorej neplatnosť nikto neurčí. Zo samotného zákonného ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka
vyplýva priamo právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení neplatnosti zmluvnej podmienky,

ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení strán sporu. Podľa ustálenej judikatúry vychádza systém
ochrany zavedený Smernicou 93/13/EHS v myšlienke, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom bez
toho, aby mohol vplývať na ich obsah. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou
smernicou Súdny dvor viac krát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym

postupom nezávislým od samotných zmluvných strán. Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu
najmä, ak existuje nebezpečenstvo, že sa v eurokonformnom procese zrážok zo mzdy na základe
dohody o zrážkach zo mzdy zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľných zmluvných
podmienok bez súdnej ochrany, na ktorú skutočnosť musí brať súd ohľad. Ak by vnútroštátne
právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o

pozbavenie Smernice 93/13/EHS jej účinku. Preto v konečnom dôsledku aplikovanie tak významného
zabezpečovacieho inštitútu akým je dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorý dodávateľovi umožňuje svojvoľne
nadiktovať výšku pohľadávky za účelom mimosúdnej exekúcie majetku spotrebiteľa vo formulárovej
zmluve, hodnotí odvolací súd ako úmysel, ktorému za žiadnych okolností sa nemôže poskytnúť právna
ochrana. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie podľa

§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Na tomto závere podľa odvolacieho súdu nič nemení
ani to, že zabezpečenie záväzku formou dohody o zrážkach zo mzdy Občiansky zákonník ani iné
právne predpisy na ochranu spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy o úvere nezakazovali ani v prípade,
že účastníkom zmluvy je spotrebiteľ, pretože k tomuto záveru súd dospel nie v zmysle § 5a zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného až neskôr, ale podľa § 53 ods. 1 a 5 a § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka.

15. Ďalším napadnutým výrokom bol výrok III., pričom proti tomuto výroku podal odvolanie žalovaný
3. rade a žalovaný v 1. rade. Aj keď je pravdou tvrdenie žalovaného v 3. rade, že rozsudok sa
venuje skutočnostiam, ktoré neboli predmetom konania, je potrebné uviesť, že pri posúdení podaných

odvolaní je rozhodujúce posúdiť, či je napadnutý výrok správny. Čo sa týka vecnej nesprávnosti
výroku III. napadnutého rozsudku, žalovaný v 3. rade uviedol, že banka postupovala v súlade
so zákonom a námietku žalobcu vznesenú po šiestich rokoch od začiatku sporu, že neboli splnené
podmienky pre zosplatnenie úveru, považoval za účelovú. Poukázal tiež na ustanovenie § 153 ods.
1 CSP a zásadu koncentrácie konania, pričom mal za to, že žalobca zastúpený advokátom mal

povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. K tomuto odvolací súd
uvádza,žeúčelomsudcovskejkoncentráciekonaniajezabrániťtomu,abystranyzdržiavalisporneskoro
vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia
alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného
pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie

skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné,
napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí
v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie
procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na

procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Takýto záver uviedol aj NS SR vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 121/2022, v ktorom uviedol, že keďže sudcovskú koncentráciu konania
uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok
procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať, pričom poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 530/2018. Ak teda v danej veci súd prvej inštancie prihliadol aj na
neskôr uplatnený prostriedok procesného útoku žalobcu - namietanie nedodržania ustanovení Zákona o
bankáchazaoberalsanímanáslednedalmožnosťžalovanémuv3.radepreukázaťsplneniepodmienok
v zmysle tohto zákona, v tomto postupe súdu 1. inštancie odvolací súd nevidel žiadne pochybenie a keďnásledne na tieto dôkazy prihliadol, postupoval správne. O to viac je tomu tak v danej veci preto, že od
posúdenia splnenia podmienok pre zosplatnenie pohľadávky a postúpenie pohľadávky žalovaného v 1.
rade ako banky na žalovaného v 3. rade ako nebankový subjekt záviselo aj posúdenie otázky pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného v 3. rade ohľadne nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Vecnou legitimáciou je pritom stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho
súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne
vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej
povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný) (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. 11.

2011 č. k. III. ÚS 517/2011-9). Otázkou aktívnej vecnej legitimácie alebo pasívnej vecnej legitimácie
sa pritom súd musí zaoberať ex offo, teda bez toho, aby bola niektorou zo strán v konaní namietaná.
Z tohto dôvodu bolo pripustenie procesného útoku žalobcu v priebehu konania súdom prvej inštancie
dôvodné, pre posúdenie veci bolo nevyhnutné a aj v prípade, ak by žalobca tento procesný útok v konaní
neuplatnil, súd prvej inštancie bol povinný sa v konaní touto otázkou zaoberať. Z tohto dôvodu odvolací
súd námietku žalobcu, že neboli splnené podmienky pre zosplatnenie úveru nepovažoval za účelovú a

mal za to, že súd prvej inštancie bol povinný na ňu prihliadať. Čo sa týka predkladania dôkazov zo strany
žalovanéhov1.radekzosplatneniuúveruapostúpeniupohľadávkynabanku,ktomujepotrebnéuviesť,
že za účelové je potrebné považovať práve vyjadrenie žalovaného v 3. rade v odvolaní, keď uviedol,
že ak by pri podaní zo dňa 12. 04. 2017 (kedy sa dal žalobca právne zastúpiť) žalobca toto tvrdenie
uviedol, žalovaný v 1. rade by preukázal doručenie predmetnej výzvy žalobcovi, keď mal v tom čase

ešte povinnosť predmetný dokument uchovávať v archíve, avšak na druhej strane tvrdí, že k doručeniu
predmetnej výzvy by mohlo dôjsť v rozmedzí rokov 2008 až 2009, pričom jeho povinnosť uchovávať
dokumenty je minimálne 5 rokov, teda už aj v čase prebratia zastúpenia právnym zástupcom žalobcu
táto päť ročná lehota uplynula. Okrem toho, žalovaný v 1. rade už od doručenia žaloby v tejto veci, teda
odo dňa 23. 02. 2017 vedel, že je voči nemu podaná žaloba, teda v prípade, ak týmito dokumentami

disponoval, mal si ich odložiť, aby v prípade preukazovania týchto okolností vedel svoje tvrdenia neskôr
preukázať.Aktakneurobil,súdprvejinštanciesprávnevyhodnotil,žeohľadomtýchtoskutkovýchtvrdení
neuniesol dôkazné bremeno, teda nebolo preukázané platné postúpenie pohľadávky žalovaného v 1.
rade na žalovaného v 3. rade a správny je potom aj záver súdu prvej inštancie, že žalovaný v 3. rade
sa v rozsahu splátok zrazených zamestnávateľom žalobcu v prospech žalovaného v 3. rade obohatil. Z

týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie za porušenie
zásady zákazu ochraňovania zjavného zneužitia práva a zásady rovností zbraní. Odvolanie žalovaného
v 3. rade z týchto dôvodov považoval za nedôvodné a záver súdu prvej inštancie vo výroku III. za
vecne správny.

16. Čo sa týka zosplatnenia predmetného úveru a postúpenia pohľadávky zo žalovaného v 1. rade na
žalovaného v 3. rade, k tomu je potrebné uviesť, že možnosť predčasne zosplatniť spotrebiteľský úver v
zmysle § 565 Občianskeho zákonníka je upravené v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka s tým, že pre
platné zosplatnenie úveru je potrebné kumulatívne dodržanie tam stanovených podmienok, a to, že ide o
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, dohoda medzi veriteľom a dlžníkom

o tom, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (ide o tzv. stratu výhody splátok),
prípade celý dlh sa stane zročným aj vtedy, ak to bolo určené v rozhodnutí súdu, uplatnenie práva
najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a upozornenie spotrebiteľa na
uplatnenie tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní, uplatniť právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti
úveru do splatnosti najbližšej splátky úveru. Až po kumulatívnom splnení uvedených podmienok možno

dospieť k záveru, že došlo k platnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru.
Predčasné zosplatnenie úveru je podstatným zásahom do práv a povinností zmluvných strán, keď
veriteľovi vzniká právo žiadať a na druhej strane dlžníkovi vzniká povinnosť uhradiť celý zostatok úveru
naraz. Vzhľadom na závažnosť následkov spojených so zosplatnením dlhu, je potrebné, aby takýto
právny úkon bol preukázateľne doručený dlžníkovi, teda, aby bolo preukázané, že sa oznámenie o

zosplatnení dostalo do jeho dispozičnej sféry. V prípade, že nedošlo k splneniu stanovených podmienok,
nie je možné hovoriť o platnom vyhlásení dlhu (úveru) za predčasne splatný.

17. V prejednávanej veci je pritom zrejmé, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade
vznikol zo zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru (bankový úver), ktorý je regulovaný aj špeciálnou

právnou úpravou, a to Zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom
s charakterom lex specialis. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou
a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho
zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákonao bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje
zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym
subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky,

ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Toto ustanovenie upravuje ďalšie špeciálne
podmienky (popri všeobecných v OZ), za ktorých môže byť banková pohľadávka (alebo jej časť)
postúpená, a to ak je pohľadávka: 1/ splatná, a to až po predchádzajúcej 2/ písomnej výzve a
kumulatívne, ak je splnené 3/ omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite
dlhšieako90kalendárnychdní.Uvedenéskutočnosti súzákonnýmipredpokladmipreplatnépostúpenie

pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Následkom postúpenia
pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 OZ alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená,
je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Ak dôjde k postúpeniu
pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením
zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť
nemožno zhojiť. Touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn.

7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom rozobral ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
a z ktorého odvolací súd vychádzal.

18. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd aj v tejto otázke stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,
keď uviedol, že v konaní nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre platné postúpenie

pohľadávky ku dňu uzavretia a zmluvy o postúpení pohľadávok a to, že by žalovaný v 1. rade platným
spôsobom predčasne zosplatnil takýto úver. Súd preto skonštatoval, že neboli splnené ani zákonné
podmienky uvedené v § 92 ods. 8 Zákona o bankách a následne vyhodnotil postúpenie pohľadávky
ako konanie v rozpore so zákonom v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a teda
neplatné, s čím sa odvolací súd stotožňuje, pretože v danej veci v konaní nebolo preukázané, že by

žalovaný v 1. rade pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru vôbec vyzýval žalobcu na splnenie
omeškanej splátky, a teda nebolo preukázané ani jej doručenie.

19. Ďalším napadnutým výrokom bol zamietajúci výrok, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že
obchodná praktika žalovaného v 1. rade je nekalá a určenia, že obchodná praktika žalovaného v 2. rade

je nekalá. Ohľadom týchto výrokov súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že dospel
k záveru, že je podľa § 137 písm. d) CSP procesne neprípustná (bod 56. napadnutého rozsudku),
s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto dôvody odkazuje, pričom má za to, že
prípustnosť týchto petitov nevyplýva ani z ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, ako to tvrdil žalobca v odvolaní, pretože toto ustanovenie len vo všeobecnosti hovorí o

práve spotrebiteľa domáhať sa ochrany jeho práva proti porušiteľovi na súde, nie o práve na určenie
obchodnej praktiky ako nekalej (na rozdiel napr. od ustanovenia § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z.,
ktorý umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa pred súdom určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou).
Vzhľadom k týmto záverom (neprípustnosť týchto petitov a neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky

na žalovaného v 3. rade) bolo potom bezpredmetné sa zaoberať odvolacou námietkou žalovaného v 3.
rade o nesprávnosti záveru súdu o vyhodnotení postúpenia pohľadávky na žalovaného v 3. rade ako
nekalej obchodnej praktiky (ktorú súd prvej inštancie posudzoval len ako otázku predbežnú), pretože na
správnosti záveru súdu prvej inštancie o dôvodnosti vydania bezdôvodného obohatenia žalovaným v 3.
rade by to nič nezmenilo, a to práve pre nesplnenie podmienok zosplatenenia a neplatné postúpenie

pohľadávky žalovanému v 3. rade. Pre neprípustnosť týchto petitov potom bolo rovnako bezpredmetné
zaoberať sa námietkou žalobcu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade vo vzťahu
určenia obchodnej praktiky žalovaného v 2. rade ako nekalej a ustanovením § 9a ods. 1 Zákona o
ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého sa ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) vzťahuje aj na osobu, ktorá
v mene veriteľa vymáha pohľadávky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom toto ustanovenie je

účinné až od 01. 05. 2014. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý vyhovujúci výrok (II.), výrok
o vydaní bezdôvodného obohatenia (III.) a zamietajúci výrok (IV.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

20. Podľa § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon

nevylučuje.

21. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozdutie vydané.22. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

23. Keďže žalobca podal odvolanie aj voči výroku III., ktorým bol zaviazaný žalovaný v 3. rade zaplatiť

žalobcovi bezdôvodné obohatenie a voči výroku VII., ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania vo
vzťahu žalobcu a žalovaného v 3. rade, teda voči výrokom, ktoré neboli v neprospech žalovaného
v 1. rade, odvolací súd odvolanie žalovaného v 1. rade voči týmto výrokom podľa § 386 písm. b) CSP
odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

24. Následne sa odvolací súd zaoberal aj správnosťou výrokov o trovách konania, ktoré boli napadnuté
odvolaním žalobcu a žalovaného v 1. rade.

25. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

27. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

28. Podľa § 256 ods. 2 CSP ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli,
súd prizná náhradu týchto trov protistrane.

29. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

30. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
vo veci. Tá je v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP doplnená aj zásadou procesného zavinenia.
Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu
pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch

procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel
zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil
zastavenie konania. Ak by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o
reakciu na správanie žalovaného, a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy
žalovaného žalobca.

31. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť
neúspešnej strane nahradiť trovy konania úspešnej strane. Môže tak urobiť podľa § 257 CSP a
rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov konania. Ide však o ustanovenie, ktoré z
hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady

zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje
všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu,
ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov

hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o
výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené.

32. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie

§ 257 CSP nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k
uplatneniunárokunasúde,postojstránvkonaní,pričomjepotrebnéprihliadaťkmajetkovým,sociálnym,
osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by
mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery
oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho

prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane účastníkov, a to nielen toho,
v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie
je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich
náhradu, keď mal v konaní úspech.33. Otázkou aplikácieustanovenia §257CSPsazaoberalajNSSRvrozhodnutísp.zn.2Cdo/102/2017
z 31. júla 2017, v ktorom uviedol, že zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre

každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny
vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. V súvislosti s
požiadavkou dovolateľky na nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania protistrane aj pre dôvody
hodné osobitného zreteľa dovolací súd poznamenal, že ustanovenie § 257 CSP (predtým § 150
ods. l OSP) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady

zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu
sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného
ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný

charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257
CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2
MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za

ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže

dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,
a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však
treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané
dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k
tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,

nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257
CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná,
alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie

spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

34. Odvolací súd z dôvodu odvolacej námietky žalobcu, ku ktorej sa žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu nevyjadrili, sa zaoberal možnou aplikáciou ustanovenia § 257 CSP na trovy konania, pričom
dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vo veci aplikoval zásadu úspechu v konaní a zásadu

zodpovednosti za zavinenie, pričom odvolací súd v danej veci nevidel také dôvody, pre ktoré by na
danú vec mal aplikovať ustanovenie § 257 CSP. V danej veci ide o sporové konanie, v ktorom sa
podľa zásady úspechu a zásady zodpovednosti za zavinenie prejavilo to, ako sám žalobca v čase, keď
ešte nebol v konaní zastúpený, ako aj neskôr jeho právna zástupkyňa formulovali petity, ktorých sa
domáhal a koho označili ohľadom jednotlivých petitov za pasívne vecne legitimovaných, čo sa prejavilo v

úspechu jednotlivých strán v konaní. To, či vyšlo v konaní najavo aj to, čoho sa žalobca podanou žalobou
nedomáhal, nemá na správnosti záveru výrokov o trovách konania vplyv. Ani osobné pomery žalobcu
podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňovali iné rozhodnutie o trovách konania, pričom žalobca k
odvolaniu na ich preukázanie predložil len doklad o tom, že je dlhodobo práceneschopný, čo samo
o sebe takouto okolnosťou nie je. Z uvedených dôvodov odvolací súd nevidel dôvody pre aplikáciu

ustanovenia § 257 CSP, preto aj výroky o trovách konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2
CSP, a keďže v odvolacom konaní mal žalobca a žalovaný v 1. rade rovnaký úspech (ich vzájomným

odvolaniam nebolo vyhovené), o trovách odvolacieho konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 1. rade
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Žalobca napadol aj
zamietajúci výrok vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a výrok o trovách konania vo vzťahu žalobcu a
žalovaného v 2. rade (VI.), pričom odvolaniu žalobcu nebolo vyhovené, preto potom platí, že žalovanýv 2. rade mal v odvolacom konaní úspech, preto mu odvolací súd vo vzťahu k žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovaný v 3. rade napadol vyhovujúci výrok
(III.) a výrok o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 3. rade (VII.), pričom odvolaniu

žalovaného v 3. rade nebolo vyhovené, preto potom platí, že žalobca mal v odvolacom konaní úspech,
preto mu odvolací súd vo vzťahu k žalovanému v 3. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).