Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/75/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1622010505

Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1622010505.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Zuzany
Molnárovej a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného P. B., pre zločin prevádzačstva podľa §
355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona,

o odvolaniach obžalovaného a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Malacky z 03.02.2023, sp.
zn. 7T/58/2022, na verejnom zasadnutí konanom 01. júna 2023 takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo
výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému

P. B., nar. XX.XX.XXXX v N., E., trvale bytom U. B. Xv, N., E., t. č. vo výkone väzby od 29.05.2022 v
Ústave na výkon väzby Bratislava,

ukladá

podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3
Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

V ostatných výrokoch ostáva napadnutý rozsudok nedotknutý.

II.

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného P.7, zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného Malacky z 03.02.2023, sp. zn. 7T/58/2022, bol obžalovaný P. B. uznaný za
vinného zo spáchania zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, žeako vodič motorového vozidla značky Volkswagen Transporter, modrej farby, imatrikulované na Ukrajine,
VIN: Z EČV: K dňa 29.05.2022 v čase o 11:40 hodiny, umožnil 10 osobám ktoré nie sú štátnymi občanmi
Slovenskej republiky ani osobami s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, nedovolene

prekročiť štátnu hranicu Maďarska a Slovenskej republiky cez hraničný priechod Čunovo - Rajka na
územie Slovenskej republiky a následne s nimi chcel pokračovať cez Slovenskú republiku do Českej
republiky a Nemecka, pričom dňa 29.05.2022 v čase o 12:20 hod. hliadka Colného úradu Bratislava -
centrálapredmetnémotorovévozidlonaodpočívadlevčasti15,5kilometridiaľniceD2vsmeredoČeskej
republiky zastavila z dôvodu colnej kontroly, pri ktorej našla vo vozidle okrem vodiča 10 osôb pôvodom z

Turecka a to konkrétne Q. K., nar. XX.XX.XXXX, A., L., W. R., XX.XX.XXXX, A., L., L. Q., XX.XX.XXXX,
A., R., W. R., nar. XX.XX.XXXX, A., L., B. ?S., nar. XX.XX.XXXX, A., J., P. Y., nar. XX.XX.XXXX, A., L.,
I., R., nar. XX.XX.XXXX, A., L., X. Y., nar. XX.XX.XXXX, A., L., A. Y., nar. XX.XX.XXXX, A., L., L. Y.,
nar. XX.XX.XXXX, A., L., bez dokladov totožnosti a platných víz umožňujúcich osobám pochádzajúcim
z tretích krajín vstup a zotrvanie na území Slovenskej republiky, pričom za vyššie popísaný prevoz
migrantov obdržal od neznámej osoby 100,- Eur.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému uložený podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona, s
poukazom na § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/
Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest prepadnutia veci a to
mobilného telefónu zn. Samsung Galaxy, J730 F, čiernej farby, IMEI 1: XXXXXXXXXXXXXXX, IMEI 2:

XXXXXXXXXXXXXXX, sériové číslo D

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona súd uložil obžalovanému trest vyhostenia na dobu 5 rokov.

Proti tomuto rozsudku podali odvolania obžalovaný P. B. a prokurátor v zákonnej lehote uvedenej v §
309 ods. 1 Trestného poriadku, ako osoby oprávnené podľa § 307 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Trestného
poriadku.

Obžalovaný v písomných dôvodoch svojho odvolania, ktoré koncipoval jeho ustanovený obhajca
uviedol, že paragraf Trestného zákona, na základe ktorého bol odsúdený, je ukážkou arogancie a
neľudskosti štátnej moci voči človeku. Rozhodnutie súdu považuje za nezákonné. Nedošlo k spáchaniu
trestného činu, keďže nebol preukázaný jeho úmysel vo vzťahu k jednému zo znakov skutkovej podstaty,
ktorým je nedovolenosť prekročenia hranice osobami, ktoré viezol. Samotná skutočnosť, že v jeho aute

sa našli osoby, ktoré nemali oprávnenie prekročiť štátnu hranicu Slovenskej republiky nie je žiadnym
dôkazom preukazujúcim jeho úmysel. Nasledujúce indície preukazujú neexistenciu vedomosti ohľadom
nedovolenosti prekročenia štátnej hranice Slovenskej republiky. Čo sa týka sprostredkovania prepravy,
ponúkol mu ju jeho známy zo susednej obce na Ukrajine. Pokiaľ ide o odmenu, získal 100,- eur, čo
je dôkaz, že preprava osôb nebola zámerom jeho cesty. Ohľadom osôb cestujúcich uviedol, že jeho

známy mu spomenul, že ide o Moldavcov, on mu uveril, pričom Moldavci môžu cestovať do Európskej
únie na základe biometrického pasu; pýtal sa ich na pasy, jeden mu ukázal doklad o veľkosti pasu.
Miestom nástupu cestujúcich do auta bola cesta v blízkosti obce a chát, osoby mali vykonávať stavebné
práce. V Maďarsku šiel mimo diaľnic podľa navigácie, v Bratislave bol na diaľnici. Analýza jeho telefónu
neobsahovala nič, čo by mohlo poslúžiť ako dôkaz, že vedel, že vezie ilegálnych migrantov. Žiadny

právnypredpismuneukladápovinnosťkontrolovaťpasypasažierov.NariadenieEurópskehoparlamentu
a Rady EÚ č. 2016/399, ktorým sa upravuje kódex schengenských hraníc bráni tomu, aby štát pod
hrozbou trestnoprávnych sankcií nútil obžalovaného kontrolovať doklady pasažierov, ktorí nastúpia do
jehoautavrámcischengenskéhopriestoru;tútopovinnosťmelaanivzmyslepravidielochranyosobných
údajov (GDPR).

Pre prípad, že ho súd uzná za vinného, preukázal, že sú nielenže splnené podmienky pre mimoriadne
zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, ale že súd musí mimoriadne zníženie trestu
aplikovať, aby tak zabezpečil súlad trestu so zásadou primeranosti v zmysle čl. 49 ods. 3 Chartyzákladných práv EÚ, čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Žiadny trest prísnejší ako dvojročný trest odňatia slobody uložený podmienečne nie je v súlade s
princípomprimeranosti.Neprimeranýmjeajtrestvyhostenia.PoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3To/2/2019. Ako okolnosti prípadu, tak aj jeho pomery odôvodňujú použitie
mimoriadneho zníženia trestu. Poukázal aj na poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. b), písm. g) a
písm. j) Trestného zákona. Na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.
V Nemecku je trest odňatia slobody za prevádzačstvo stanovený v rozmedzí 6 mesiacov až 5 rokov a
prípady menšej závažnosti sa môžu postihovať peňažnou sankciou.

V súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, pri rozhodovaní o trestnom čine prevádzačstva
sú súdy viazané aj Chartou základných práv EÚ a musia prihliadať aj na práva podľa Charty. V zmysle
čl. 49 ods. 3 Charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu. Trest odňatia slobody v
dĺžke 5 rokov je jednoznačne neprimeraný trestnému činu, z ktorého je obžalovaný, je zároveň krutým a
neľudským trestom. K otázke proporcionalite spomenul rozsudky Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-384/17,

2018; sp. zn. C-61/11 PPU, 2011 a sp. zn. C-210/10, 2012. Neprimeranosť trestu ďalej vysvetľoval
porovnávaním trestov za prevádzačstvo v 7 štátoch EÚ, a poukázal aj na historické porovnanie trestov
za organizovanie opustenia republiky a tresty za prevádzačstvo aplikované na Slovensku v minulosti, už
z obdobia spred roku 1989. Porovnal aj tresty (žalár) za krádež aplikované podľa Rakúskeho trestného
zákona z roku 1852, Pruského trestného zákona z roku 1851 a Ruského trestného zákona z roku 1903.

Nakoniec tresty za prevádzačstvo porovnal s trestami napr. za znásilnenie, obchodovanie s ľuďmi, či
lúpež. Poukázal aj na analýzu rozhodovacej praxe francúzskych súdov vo veciach prevádzačstva.

V analýze súdnych rozhodnutí k hodnoteniu dôkazov v kontexte zásady in dubio pro reo a práva na
prezumpciu neviny uviedol, že princíp prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 2 Listiny

a čl. 6 ods. 2 Dohovoru obsahuje aj zásadu in dubio pro reo a v tejto súvislosti, a tiež s ohľadom na
použitie nepriamych dôkazov, poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Stavropoulos v. Grécko, Telfner v.
Rakúsko, ďalej na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/98, uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
489/2015, stanovisko ústavného sudcu v konaní sp. zn. I. ÚS 190/09, uznesenia najvyššieho súdu sp.
zn. 8Tz/37/1992, sp. zn. 6Tz/10/2021, sp. zn. 6To/26/2004, sp. zn. 4To/5/2012, rozsudok najvyššieho

súdu č. 12/91, rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 1To/49/70, rozhodnutie najvyššieho súdu sp.
zn.8Tz/37/92,nálezyÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.II.ÚS1975/08,sp.zn.III.ÚS1624/09,sp.
zn. II. ÚS 418/99, sp. zn. II. ÚS 1975/08, a rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 15T/18/2009,
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 7Tz/84/69.

Vzhľadomnauvedenéobžalovanýnavrhol,abyodvolacísúdprvostupňovérozhodnutiezrušilaoslobodil
ho spod obžaloby, keďže predmetný skutok nie je trestným činom. Pre prípad, ak by sa odvolací súd
stotožnil so záverom prvostupňového súdu v otázke jeho viny, domáha sa, aby zrušil výrok o treste a
neuložil žiadny trest, ktorý je prísnejší ako dvojročný trest odňatia slobody s podmienečným odkladom
jeho výkonu. Domáha sa zároveň, aby mu nebol uložený trest vyhostenia.

V doplnení odvolania, doručenom okresnému súdu dňa 03.04.2023, obžalovaný prostredníctvom
obhajcu,kvýrokuovineaprávnejkvalifikáciiuviedol,žezáverysúduoexistenciiúmyslu,t.j.ovedomosti
obžalovaného o tom, že prevážané osoby nemali oprávnenie zdržiavať sa v EÚ, resp. v Slovenskej
republike, nie sú založené na žiadnych priamych dôkazoch a odvíjajú sa len od toho, ako súd vnímal

okolnosti prevozu osôb. Je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti súvisiace s konkrétnou osobou
(vzdelanie, sociálna situácia, spôsob zaobstarania obživy, atď.), ako aj na konkrétne okolnosti, v ktorých
sa konkrétna osoba ocitla. Obžalovaný nemá žiadne poriadne vzdelanie, je chudobný, je zvyknutý na
podmienky práce, ktoré by neboli akceptovateľné pre väčšiu časť populácie na Slovensku a po začatí
konfliktu bol nútený opustiť Ukrajinu a hľadať si prácu v EÚ. Čo sa týka začiatku cesty, hoci na začiatku

nemal na cestu do Nemecka peniaze, spoliehal sa na to, že sa mu podarí počas cesty zabezpečiť
aspoň nejaký príjem, aj odvezením stopárov. Známemu P. zavolal a požiadal ho o pomoc z dôvodu,
že sa poznajú z dediny a s manželkou nemá ideálny vzťah a synovi nechcel byť na obtiaž. Prevod
peňazí za odvoz ľudí od osoby z Turecka a cez Western Union je bežný. Pokiaľ ide údaje o polohe,
ktoré mu zasielal P., obžalovaný nebol taký podozrievavý, že by sa zamýšľal na tým, prečo nemá ísť

rovno vyzdvihnúť pasažierov. Nič podozrivé nevidel ani na odvolaní druhej geolokácie, ani že pasažieri
mali pracovať v noci, stavebné práce nemali byť dokončené. Nevedel, že šlo o geolokácie s dvomi
rôznymi polohami. Obžalovaný v Srbsku nikdy nebol, a ani z používania navigácie v telefóne nie je
možné vyvodiť záver, že si musel všimnúť, že sa mesto na vyzdvihnutia pasažierov nachádza pri srbskejhranici. V súvislosti s miestom vyzdvihnutia pasažierov obžalovaný uviedol, že ich vyzdvihol na okraji
štvorprúdovej cesty a že v blízkosti boli chaty/domy, čo nevyvrátil žiadny zo svedkov, ktorí dodali,
že nastupovali na ceste pri poli. Obžalovaný mal dôvody sa domnievať, že miesto nástupu je ľahko

dostupné pešou chôdzou z pracoviska cestujúcich, kde vykonávali stavebné práce. Nič podozrivé nie
je ani na tom, že došlo k zmene dátumu vyzdvihnutia, robotníci sa mohli presunúť aj na inú „fušku“.
Nerozumie, na základe akých skutočností súd dospel k záveru, že obžalovaný musel zaznamenať,
že počet v aute prekročil maximálny povolený počet. Obžalovaný počas celej jazdy neopustil sedadlo
vodiča. Okrem toho to je irelevantné. Nič divné nie je ani na tom, že si nikto z prevážaných nesadol na

predné sedadlo a že išli 5 hodín bez zastavenia. Obžalovaný nemal povinnosť skontrolovať cestovné
doklady cestujúcich, potom nerozumie, ako mohol splniť povinnosť presvedčiť sa, či sú cestujúci na
území SR legálne. Nemal ani vedomosť o podmienkach vstupu osôb tretieho štátu ma územie EÚ.
Obžalovaný po nástupe osôb do auta nemusel zistiť, že to nie sú Moldavci. Moldavský a rumunský
jazyk nie sú totožné, myslel si, že rozprávajú rómskym jazykom a bol presvedčený, že ide o Moldavcov.
Obžalovaný mal cestujúcich zobrať do Prahy, nie do Nemecka, nevie, prečo mu SJ.al ako orientačný bod

mesto Mosbach v Nemecku, ktoré si zapísal na papierik v aute. Nie je nič divné, ak obžalovaný šiel do
Nemecka bez toho, aby mal vopred dohodnuté pracovné miesto, takého „potulovanie sa“ po Európe je
v prípade občanov Ukrajiny bohužiaľ bežné. Tvrdenia súdu, že obžalovaný komunikoval s inou osobou,
nie sú ničím podložené, na rumunskom telefónnom čísle komunikoval so P., ale obžalovaný nevie,
prečo P. sa rozhodol kontaktovať obžalovaného z rumunského čísla, P. mohol byť v určitom okamihu

v Rumunsku a vtedy používal rumunskú SIM kartu, po návrate na Ukrajinu začal používať ukrajinskú
SIM kartu. Je vysoko nepravdepodobné, aby sa akákoľvek osoba vystavovala riziku trestného stíhania
spojeného s prevozom 10 ilegálnych migrantov na vzdialenosť 1155 km za odmenu 100,- eur (resp.
180,- eur). Poukázal na rozhodnutie rakúskeho Vyššieho súdu zo 07.09.2016, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie prvostupňového súdu kvôli tomu, že prvostupňový súd nepreukázal úmyselnú stránku

trestného činu prevádzačstva, ktorého kópiu zaslal obžalovaný v prílohe. Ani v prípade obžalovaného
nebola preukázaná jeho vedomosť, že prevážané osoby nemajú právo zdržovať sa v EÚ, resp. na
Slovensku. Navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené dňa 20.03.2023

uviedol, že podal odvolanie proti výroku o treste, nakoľko neboli splnené podmienky pre mimoriadne
zníženietrestupodľa§39ods.1,ods.3písm.d)Trestnéhozákona.Ideofakultatívnyinštitút,naktorýnie
je právny nárok. Jeho aplikácia je síce prejavom diskrečného oprávnenia súdu, ale zároveň je prípustná
výlučnezasplneniazákonomstanovenýchpodmienok:1.existenciemimoriadnychskutkovýchokolností
prípadu (majú podstatný vplyv na spáchanie trestného činu a majú súvis s konkrétnym trestným

činom), alebo 2. ak to odôvodňujú pomery páchateľa (vplývajú na osobnosť páchateľa trestného činu
a spravidla majú dlhotrvajúci charakter, napr. intelektová úroveň páchateľa, jeho psychický stav, príp.
početná rodina, ktorá je výživou odkázaná na páchateľa a pod.), k čomu musí obligatórne pristúpiť
ďalšia okolnosť - musí ísť o neprimerane prísne vymeraný trest vzhľadom na niektorú z uvedených
podmienok. Prokurátor nespochybňuje utrpenie občanov Ukrajiny, ktoré so sebou prináša vojenský

konflikt, avšak občania Ukrajiny našli dočasné útočisko na území susedných štátov, vrátane štátov
EÚ a nejde i mimoriadnu skutkovú okolnosť prípadu. Aj obžalovaný sa týmto vyhol vojenskej službe v
ukrajinských ozbrojených silách, tzv. brannej povinnosti. Občania Ukrajiny, ktorí utiekli pred vojnou, majú
postavenie utečencov a je im poskytovaná pomoc vo viacerých oblastiach, vrátane ubytovania, jedla,
práce a pod. Preto ak obžalovaný za takého stavu pácha tak závažnú trestnú činnosť, nejde o dôvod

pre mimoriadne zníženie trestu. Samotná nelegálna migrácia je veľký, aj bezpečnostný, problém celej
Európy, ktorá sa tento problém snaží dlhodobo riešiť, aj napriek tomu, že jej úsilie podkopávajú rôzne
organizácie, vrátane osôb páchajúcich trestnú činnosť v tejto oblasti. Ani osobné pomery obžalovaného
neodôvodňujú mimoriadne zníženie trestu. Obžalovaný má dve deti, ktoré nie sú odkázane na jeho
vyživovaciu povinnosť a ani nikto iný. Syn by mal žiť údajne v Poľsku, dcéra s manželkou obžalovaného

v Taliansku, obžalovaný sa zdržiaval v Rumunsku, je teda zrejmé, že rodina spolu nežije. Vzhľadom na
uvedené prokurátor navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok čo do výroku o treste a sám
rozhodol tak, že obžalovanému uloží primeraný nepodmienečný trest odňatia slobody bez aplikácie §
39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaniach obžalovaného a prokurátora nariadil verejné zasadnutie,
ktorého sa zúčastnili obžalovaný P. B., jeho obhajca, prokurátorka krajskej prokuratúry a tlmočníčka,
ktorá tlmočila priebeh verejného zasadnutia pred odvolacím súdom z jazyka slovenského do jazyka
ukrajinského a naopak.Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu
pridržala písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Uviedla, že má za to, že prvostupňový súd

uložil obžalovanému trest neprimerane mierny. Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo
výrokuotresteodňatiaslobodyauložilmuprimeranýnepodmienečnýtrestodňatiaslobodybezaplikácie
ustanovenia o zmiernení trestu podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona za súčasného
zachovania trestu prepadnutia veci a trestu vyhostenia. Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného, toto
navrhla postupom podľa § 319 ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí navrhol zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu s
tým, aby krajský súd sám rozhodol a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Pokiaľ by sa odvolací súd
k otázke viny stotožnil s okresným súdom, v takom prípade alternatívne navrhol, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanému uložil iba alternatívny druh trestu nespojený s
výkonom trestu a zároveň, aby mu nebol uložený ani trest vyhostenia. V ďalšom poukázal na dôvody

podaného odvolania zo strany obžalovaného. Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, toto navrhol ako
nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný P. B. na verejnom zasadnutí sa pridržal ústneho prednesu svojho obhajcu. Zároveň uviedol
k tomu toľko, že žiada, aby ho súd neodsúdil, prepustil ho z väzby na slobodu, je už rok vo väzbe.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolaní prokurátora a obžalovaného (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na
rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného
poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obaja

odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom
zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Zistil pritom, že iba odvolanie prokurátora
je dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na
hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci v súlade
s § 2 ods. 10 Trestného poriadku a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá § 2 ods.
12 Trestného poriadku.

Krajský súd tiež zistil, že odsudzujúci rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa
Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie
skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok sa stal spôsobom popísaným vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku a tento spáchal obžalovaný P. B.. Na tomto základe potom
prvostupňový súd vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne a ktorým nemožno nič vytknúť.

Inými slovami, výroky napadnutého rozsudku sú výsledkom hodnotenia dôkazov vykonaných na
hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom, z ktorých súd prvého stupňa vyvodil správne skutkové a
právne závery, ktoré si v plnom rozsahu osvojil aj odvolací súd. Vzhľadom na podrobne rozvedené
dôvody, ktoré viedli súd prvého stupňa k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku a ktoré sú obsiahnuté v

jeho odôvodnení, krajský súd naň v podrobnostiach odkazuje, nakoľko ich opätovné uvádzanie by bolo
len ich duplicitným opakovaním.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého
rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a je nimi

jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný sa v kritickom čase a za daných okolností, ako
aj spôsobom ustáleným v rozsudku súdu prvého stupňa, dopustil konania, ktoré je opísané v skutkovej
vete predmetného rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd podrobne

a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou a napokon
aj to, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny.Odvolací súd je v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu toho názoru, že vykonaným
dokazovaním na prvostupňovom súde bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie

skutku obžalovaným. Z vykonaných dôkazov je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že v mieste, čase
a spôsobom uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku obžalovaný úmyselným konaním
naložil do svojho motorového vozidla, ktorého bol vodičom, v Maďarskej republike desiatich cudzincov
pôvodom z Turecka, bez trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, ktorí nemali oprávnenie na
vstup do Slovenskej republiky a s cieľom za peňažnú odplatu ich prepraviť do Českej republiky, resp.

do Nemecka, tieto osoby motorovým vozidlom previezol dňa 29.05.2022 z Maďarskej republiky do
Slovenskej republiky, kde bola posádka motorového vozidla kontrolovaná hliadkou colného úradu v
priestore odpočívadla na 15,5 kilometri diaľnice D2 v smere do Českej republiky.

Zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa dopustí ten, to v úmysle získať
pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá

nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej
republiky, organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez
jej územie, alebo také konanie umožní, alebo v ňom pomáha.

Podľa § 355 ods. 3 písm. d) Trestného zákona odňatím slobody na sedem rokov až desať rokov sa

páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 závažnejším spôsobom konania.

Podľa § 138 písm. j) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného
činu na viacerých osobách.

Podľa § 127 ods. 12 Trestného zákona viacerými osobami sa na účely tohto zákona rozumejú najmenej
tri osoby.

Objektom tohto trestného činu je záujem štátu na kontrole osôb, ktoré prekračujú štátnu hranicu, a
to v oboch smeroch. Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v konaní páchateľa, ktorým pre

osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na jej území,
organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie.
Trestne zodpovedný bude aj páchateľ, ktorý uvedené konanie umožní alebo v ňom pomáha; pritom sa
nevyžaduje, aby sa páchateľovi preukázal úmysel takýmto činom získať pre seba alebo iného priamo
čo nepriamo finančnú alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá je štátnym občanom Slovenskej

republiky. Subjektom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek. Z hľadiska subjektívnej stránky sa
vyžaduje úmyselné zavinenie.

Vina obžalovaného P. B. bola preukázaná predovšetkým výpoveďou samotného obžalovaného,
výpoveďami svedkov B. A., A. Y., Q. K. a L. Y. a L. C., ďalej znaleckým posudkom č. 10/2022 znalca

Ing. Juraja Magulu a listinnými dôkazmi (zápisnicou o obhliadke miesta činu, zápisnicou o vydaní veci,
kópiami dokladov totožnosti osôb nachádzajúcich sa vo vozidle v spojení so záznamom z vyťaženia
osôb a iných).

V tejto súvislosti treba poukázať na výpovede samotného obžalovaného, ktorý na hlavnom pojednávaní

vypovedal, že chcel vycestovať z Rumunska za prácou, na jeho požiadanie mu jeho známy P. ponúkol
odvezenie ľudí z mesta Szeged do Prahy, kde obžalovaný prenocoval na pumpe, tí ľudia mali byť
Moldavci. P. mu volal, že mu pošle GPS lokáciu na vyzdvihnutie ľudí, ktorí ale neskončili prácu. On P.
požiadalopeniazeaposlalmusvojeGPSsúradnice.Obžalovanýzmenilmiestoavybralpribližne38.000
forintov (približne 80,- eur). Potom sa vrátil na pumpu, P. mu zavolal, že ráno ľudí vyzdvihne. Ráno mu

prišli GPS súradnice, keď vyrazil prišiel na miesto, nikto tam nebol, volal, že kde sú. Za 5 - 7 minút sa
otvorili dvere, nastúpili ľudia. Jeden z chlapov si sadol k nemu dopredu a dal obžalovanému 100,- eur, po
20 km vystúpil. Obžalovaný volal P., zadal Bratislavu, najprv išiel po diaľnici, potom ho navigácia zviedla
z diaľnice dole. Išiel po menších cestách, mestách, volal P., v Bratislave ho GPS vyviedla na diaľnicu,
pokračoval na Brno, a po cca približne 15 km bola na ceste polícia, odklonili ho z diaľnice, policajt pýtal

dokumenty, on mu odovzdal pas, zelenú kartu, policajt otvoril posledné dvere, vyzval ich, aby predložili
cestovné doklady, jeden predložil cestovný pas, on si myslel, že v aute malo byť 8 osôb, ale bolo ich
10. Obžalovaný vedel, že má pas, že sa môže legálne v Európskej únii zdržovať 3 mesiace, túto svoju
povinnosť vie, nevie, akú povinnosť majú Moldavci. Jeden z prevážaných mu ukázal dokument veľkostipasu. Okrem tých 38.611 forintov, dostal ešte 100,- eur v aute, keď spätne rozmýšľa, myslí si, že to boli
peniaze za prevoz, nakoľko na doklade k prevodu peňazí, boli údaje tretieho človeka, nie P..

Ďalej odvolací súd poukazuje na hlavnom pojednávaní prečítané výpovede z prípravného konania
prevážaných migrantov (B. A., A. Y., Q. K. a L. Y.), z ktorých vyplýva, že sú z Turecka, odkiaľ lietadlom
prileteli do Srbska, cez Belehrad, kde sa stretla skupina ľudí, ktorá išla spolu, sa cez Suboticu autobusmi
a taxíkmi dostali na jedno miesto, v lese ostali asi jednu noc, odtiaľ všetci potom išli k plotu, bolo to asi
15 minút chôdze. Plot preliezli pomocou rebríka, ktorý im pripravili Afganci, prevádzači, a museli rýchlo

preliezť po rebríku. Ako prekonali plot, tak pokračovali v ceste pešo asi 6 hodín s Afgancom. Zastavili sa
až na nejakom poli, asi 2 hodiny čakali na okraji lesa, ako vyšli z toho lesa, tak tam bolo zaparkované
motorové vozidlo modrej farby, bolo to vozidlo, na ktorom ich chytili na Slovensku. Dvere im otvorili
dvaja neznámi ľudia, prevádzači, ktorí tam ostali a nešli s nimi ďalej. Rýchlo museli nastúpiť do vozidla
a vyrazili, bolo asi medzi 6 a 7 hodinou ráno. Do vozidla nastúpili jedenásti, ale po chvíli jedna osoba
vystúpila. Išli bez prestávky a nikde nezastavovali. Šofér viackrát s niekým telefonoval, asi dva krát, a

stále pozeral do navigácie na mobile. V aute išli asi 5 až 6 hodín, až kým ich zastavili policajti. Pýtali od
nich pasy, jeden človek síce pas mal, ale nemal žiadne víza, nikto ďalší pas nemal, cestovali nelegálne,
nemali pasy, víza ani povolenie do EÚ. Toto všetko bolo zorganizovane z domu, dohoda napr. bola, že
po tom, ako sa jeden z nich dostane do Nemecka, uvoľnia peniaze za jeho prevoz, malo to byť 6.500,-
eur. Cieľ cesty bolo Nemecko, resp. Anglicko, tento šofér ich mal vziať do Nemecka.

Správne poukázal už okresný súd na to, že jedinou relevantnou spornou otázkou medzi stranami bolo,
či obžalovaný mal úmysel previezť osoby, ktoré nedovolene prekračujú hranice Slovenskej republiky a
teda či svojím konaním naplnil znaky trestného činu prevádzačstva.

Všeobecne platí, že zavinenie tvorí základ trestnej zodpovednosti. Bez zavinenia niet trestného činu ani
trestu. Zavinenie vyjadruje vnútorný, psychický vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného činu.
Je obligatórnym znakom subjektívnej stránky trestného činu.

Zavinenie je vybudované na dvoch zložkách, zložke vedomostnej (rozumovej intelektuálnej, racionálnej)

a zložke vôľovej.

Vedomostná zložka zahŕňa jednak vnímanie predmetov a javov prostredníctvom zmyslových orgánov
a jednak predstavu predmetov a javov, ktoré páchateľ už vnímal skôr alebo o ktorých vie na základe
znalostí a skúseností.

Vôľová zložka vyjadruje chcenie rozhodujúcich skutočností, ktoré zakladajú trestný čin alebo
uzrozumenie s nimi. Ak ich páchateľ nechce a nie je s nimi ani uzrozumený, potom chýba aj vôľový vzťah
páchateľaktrestnémučinu.Vôľovúzložkuzavinenianemožnozamieňaťsvôľouakopsychickouzložkou
konania (obligatórny znak objektívnej stránky) ani so schopnosťou ovládacou, ktorá je rozhodujúca pri

posudzovaní príčetnosti páchateľa.

Na zložke vedomostnej a vôľovej sú vybudované dve formy zavinenia - úmysel (§ 15 Trestného zákona)
a nedbanlivosť (§ 16 Trestného zákona).

Podľa § 15 Trestného zákona trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,
alebo
b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí,
bol s tým uzrozumený.

Úmyselné zavinenie je ťažšou formou zavinenia ako nedbanlivosť. Obsahuje zložku vedomostnú, ako
aj vôľovú. V tom je aj základný rozdiel medzi úmyslom a nedbanlivosťou, pretože u nedbanlivosti chýba
zložka vôľová. Úmyselné zavinenie môže mať podobu priameho úmyslu alebo nepriameho úmyslu.

Priamy úmysel [§ 15 písm. a) Trestného zákona] vyjadruje vyšší stupeň zavinenia. Zložka vôľová je
tu vyjadrená slovom „chcel”. Zložka vedomostná nie je výslovne uvedená, je však samozrejmé, že
tie skutočnosti, ktoré páchateľ chcel, si zároveň predstavoval aspoň ako možné. Páchateľ vedel, že
následok spôsobí, jeho vznik sledoval, želal si ho, teda ho chcel spôsobiť.Nepriamy úmysel [§ 15 písm. b) Trestného zákona] je založený na vedomostnej zložke, ktorá je
vyjadrená slovami „vedel, že…“ a na konštrukcii uzrozumenia, ktoré je variantom vôle, odlišným

od chcenia. Inými slovami, pri nepriamom úmysle páchateľ priamo nechcel spôsobom uvedeným v
Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, súčasne je však uzrozumený
s tým, že takéto porušenie alebo ohrozenie nastane. Uzrozumenie sa tu chápe ako najnižšia zložka vôle.
Spôsobenie trestnoprávneho následku teda nie je priamym cieľom páchateľa, ktorý svojím konaním
sleduje iný cieľ. Avšak zároveň je uzrozumený s tým, že realizácia tohto cieľa môže viesť k spôsobeniu

tohto následku. Uzrozumenie možno vyvodiť z toho, že páchateľ nepočítal so žiadnou konkrétnou
okolnosťou, ktorá by mohla zabrániť následku, ktorý si páchateľ predstavoval ako možný, a to či už by
išlo o jeho vlastný zásah, alebo zásah niekoho iného (porovnaj JR 6/2002).

Argumentáciou, že u neho nebol daný úmysel dopustiť sa stíhaného trestného činu, sa obžalovaný
zrejme snažil navodiť dojem, že v jeho prípade išlo o subjektívne presvedčenie, ktorým argumentom

mienil vyvrátiť existenciu zavinenia (úmyslu) pri spáchaní trestného činu. Súd na základe vykonaného
dokazovania považuje sa neprijateľné vylúčenie úmyselného zavinenia len z toho dôvodu, že
obžalovaný vyhlási, že bol o nejakej skutočnosti subjektívne presvedčený. To znamená, že zavinenie
páchateľa k zamýšľanému následku sa nedokazuje len podľa toho, čo k tomu povie obžalovaný, ale
orgány činné v trestnom konaní musia zavinenie dokazovať sami a vyvodzovať ho zo všetkých okolností

konkrétnehoprípadu,resp.súdmusíobhajobupáchateľaspočívajúcunajehosubjektívnompresvedčení
vždy preveriť dokazovaním, takže nestačí len osamotené tvrdenie obžalovaného o tom, že bol o nejakej
skutkovej okolnosti presvedčený, že nastala, alebo nenastala. To platí o to viac, ak ostatné dôkazy
svedčia pre iný záver. Takú obhajobu obžalovaného súd považuje za snahu zmierniť, resp. eliminovať
následky vlastnej trestnoprávnej zodpovednosti, a považuje ju na základe vykonaného dokazovania za

vyvrátenú.

To, že zavinenie páchateľa sa nedokazuje len vyjadrením obžalovaného, ale zo všetkých okolností
konkrétneho prípadu, vyplýva napr. aj z judikátu R 46/1963, podľa ktorého záver o zavinení páchateľa
sa musí vždy preukázať výsledkami dokazovania a musí z nich logicky vyplynúť; záver o tom, či tu

je zavinenie v zmysle Trestného zákona a v akej forme, je právnym záverom, pričom tento právny
záver o subjektívnych znakoch trestného činu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach súdu
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, rovnako ako záver o objektívnych znakoch trestného činu.

Obdobne v zmysle judikátu R 19/1971, pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o zavinení,

nemožno vopred prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale zavinenie a jeho
formu treba vyvodzovať zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, a
zo všetkých dôkazov významných z tohto hľadiska vrátane priznania obvineného, pokiaľ existuje. So
zreteľom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, zákon neprikladá a priori žiadnemu dôkazu osobitný
význam. Preto len zo skutočnosti, že obvinený skutok poprel, nemožno vyvodiť, že zistenie priameho

úmyslu neprichádza do úvahy. Tento úmysel, tak ako iné formy zavinenia, možno zistiť aj na podklade
iných dôkazov, nielen z priznania obvineného.

Z okolností prípadu vyplynulo, že obžalovaný vycestoval z Rumunska do Nemecka za prácou a to bez
akýchkoľvek prostriedkov na stravu, ubytovanie, pohonné hmoty a pod., preto už na hranici Rumunska

s Maďarskom sa telefonicky dohodol s jeho bližšie nekonkretizovanou osobou P. z Ukrajiny, že prevezie
skupinuľudízMaďarskacezSlovenskodoČeskejrepubliky.Jenutnépodotknúť,žeopomocnepožiadal
svoju manželku, ktorá s dcérou žije a pracuje v Taliansku, ani syna žijúceho a pracujúceho v Poľsku,
ale v podstate neznámu osobu, ktorú poznal nie dlhú dobu a len pod prezývkou z krstného mena. Do
Maďarska vstúpil cez prechod Csanádpalota (cca 50 km pri Srbsku), od osoby P. dostal dvakrát rovnakú

polohu na oblasť Szöreg (hraničiacu s Rumunskom a Srbskom) a po potvrdení, že sa tam obžalovaný
skutočne nachádza, mu osoba P. poslala dokument na výber peňazí vo Western Union, pričom na tomto
dokumente bolo uvedené meno odosielateľa peňazí, pre obžalovaného neznámeho: V. J. s adresou
V., I. a telefónnym číslom s tureckou predvoľbou. V tejto súvislosti možno len dodať, že prevážané
osoby boli Turci. Nasledujúce dva dni obžalovaný dostal od osoby P. celkovo trikrát GPS súradnice s

polohou Ásotthalom, tri rôzne polohy, pričom ide o mesto v podstate susediace so srbskými hranicami,
za ktorými sa nachádza srbské mesto Subotica. Hoci obžalovaný tvrdil, že polohy mu posielala osoba P.,
kde si môže vyzdvihnúť peniaze, ani jedna z polôh neoznačovala miesto výberu peňazí, resp. pobočku
banky, zmenárne alebo inej inštitúcie na výber peňazí v meste Segedín, kde sa obžalovaný v týchtodňoch nachádzal. Ani odvolací súd neuveril obžalovanému, že nevedel, že sa nachádza blízko Srbska
(odkiaľ cez Maďarsko dlhodobo vedie hlavná migračná trasa), nakoľko sa po celý čas pohyboval pri
srbských hraniciach, čo mu muselo byť zrejmé z navigácie, z miestneho dopravného značenia v lokalite,

v ktorej sa vozidlom pohyboval tri dni, ako aj z toho, že pred skutkom doma pracoval ako taxikár a
neskôr realizoval zahraničnú prepravu osôb a tovaru. Čo sa týka času a miesta vyzdvihnutia osôb, tieto
naložil skoro ráno za dažďa až na tretí deň, od kedy sa s osobou P. obžalovaný na prevoze dohodol.
Miestom nástupu bola cesta pri lese vedľa poľa. Aj keď obžalovanému bolo, ako tvrdil, oznámené,
že ide o robotníkov na stavbe, natíska sa otázka, prečo pokiaľ títo neboli hotoví s prácou ešte večer,

resp. noc predtým, čo obžalovanému oznámila osoba P., ich skoro ráno nevyzdvihol pri ubytovni, na
pracovisku, parkovisku, alebo na inom pešo a pre robotníkov ľahko dostupnom mieste. Postačovalo
teda jednoducho a zrozumiteľne uviesť určenú polohu robotníkov, ktorá s poukazom na charakter ich
práce musela byť dostupná bežným vozidlom. Naopak, opakované dohadovanie na prevoze osôb,
zmeny polôh, v priebehu troch dní nasvedčuje tomu, že osoby boli v pohybe (viď výpovede svedkov)
a nebolo jasné, kedy a kde bude napokon najbezpečnejšie a bezproblémové ich naloženie. V tento

deň napokon obžalovaný s komunikoval s niekým, kto mal telefónne číslo s rumunskou predvoľbou
(15 prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov) a kto mal zodpovedať za prevoz osôb. Samotné
nastupovanie osôb do vozidla obžalovaného prebehlo tak, že po tom, čo tureckí migranti čakali pri lese a
keď prišiel obžalovaný, migranti prišli k autu s prevádzačmi, títo im otvorili dvere, migranti museli rýchlo
nastúpiť a hneď vyrazili, dvaja prevádzači tam zostali, jeden človek si sadol vedľa obžalovaného, dal mu

100,- eur a po chvíli vystúpil. Navyše, vo vozidle sa viezlo 12 ľudí, namiesto povolených 10, a vpredu
vedľa obžalovaného nesedel žiadny z migrantov. Obžalovaný takto šiel s migrantmi bez prestávky cca 5
hodín a podľa nich neustále pozeral do telefónu na navigáciu a viackrát s niekým telefonoval, až kým na
Slovensku neboli zastavení a kontrolovaní. Napokon, obžalovaný nevysvetlil dôveryhodne ani to, prečo
mal poznačené nemecké mesto Mosbach, ktoré mu vraj uviedla osoba P. ako označenie toho, že už

bude v Nemecku, pričom Mosbach je na západe Nemecka cca 100 km od Francúzska a cca 500 km od
Prahy, kam mal podľa tvrdenia obžalovaného odviezť migrantov. Obžalovaný síce uviedol, že si chce v
Nemecku hľadať prácu a do Mosbachu nechcel ísť, ale nevedel uviesť ani jedno z dvoch miest, kde mal
už črtajúce ponuky práce (hoci mal údajný plán ísť z Rumunska do Nemecka za rysujúcou sa prácou).
Dokonca sami migranti potvrdili, že cieľom bolo Nemecko a mal ich tam odviezť obžalovaný.

To, že obžalovaný prevážal nelegálnych migrantov a že bol uzrozumený s tým, že svojím konaním môže
spôsobiť porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom, vyplýva jednak z toho, ako
nelegálni migranti popísali organizovanosť svojho presunu, jednak aj z okolností prípadu popísaných v
predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktoré v súhrne opodstatnene umožňujú učiniť

záver o spáchaní stíhaného trestného činu, vrátane zavinenia vo forme nepriameho úmyslu.

Obžalovaný teda chcel spôsobiť určitý následok, svojim konaním sledoval iný cieľ (šiel za prácou
do Nemecka), uvedomujúc si, že popri ňom alebo namiesto neho môže spôsobiť iný, trestnoprávne
relevantný následok, ktorý v danom prípade aj nastal.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že on nemal žiadnu povinnosť kontrolovať osoby, ktoré si nechal nastúpiť
do vozidla, je nutné odkázať na správne konštatovanie súdu prvého stupňa, s ktorým sa bezvýhradne
stotožňuje aj odvolací súd, že tak ako nemal uvedenú povinnosť, obžalovaný ako vodič motorového
vozidla, ktorého bol legálnym držiteľom, mal súčasne právo a povinnosť rozhodnúť, aké osoby vo svojom

motorovom vozidle vezie a zároveň povinnosť presvedčiť sa, či osoby, ktoré povezie (vedel, že sú
cudzinci, vedel, že nie sú občanmi žiadneho štátu Európskej únie) sú na území Európskej únie legálne.
Sám obžalovaný vedel, že sa na územie Európskej únie zdržiava legálne. Bolo jeho povinnosťou a
súčasne zodpovednosťou presvedčiť sa, či osoby, ktoré vezie, sú na území Európskej únie legálne,
keďže vedel, že ich vezie minimálne do Prahy a teda prekračuje dve hranice krajín Európskej únie

(maďarsko-slovenskúhranicuaslovensko-českúhranicu).Keďžesaotomnepresvedčil,bolvzhľadom
na všetky okolnosti prípadu uzrozumený s tým, že môže spôsobiť porušenie záujmu chráneného
zákonom.Obžalovanýmalopakovanúmožnosťviackrátupustiťodrealizácietakejtoprepravymigrantov,
najneskôr vtedy, keď mu tieto osoby nastúpili do vozidla, resp. pred prekročením hraníc.

Na margo námietky obžalovaného, že nevedel, či niečo porušuje, nevedel, aké povinnosti na zdržiavanie
sa v EÚ majú osoby, o ktorých ohovoril ako o Moldavcoch, hoci tomu okrem vyjadrenia obžalovaného
nič nenasvedčovalo, dokonca si informáciu o Moldavcoch nijako nepreveril, krajský súd dodáva, že
ide o právny omyl negatívny, keď páchateľ nevie, že jeho konanie je trestné, avšak právny omylnegatívny znamená všeobecnú trestnú zodpovednosť páchateľa podľa zásady, že neznalosť zákona
neospravedlňuje.

Na podklade uvedených úvah odvolací súd uzatvára, že vykonaným dokazovaním boli rozhodné
skutkové okolnosti preukázané v rovine požadovaného najvyššieho možného stupňa istoty na úrovni
pravidla „istoty bez rozumných pochybností“.

Súd prvého stupňa nepochybil ani pri ustálení právnej kvalifikácie skutku, keď obžalovaného uznal za

vinného zo spáchania zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona. Obžalovaný svojim konaním naplnil podmienky
protiprávneho konania uvedené v skutkovej postate tohto trestného činu tým, že v úmysle získať pre
seba priamo finančnú výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo
osobu s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, pomáhal v nedovolenom prekročení štátnej
hranice Slovenskej republiky a nedovolenom prechode cez územie Slovenskej republiky a čin spáchal

závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách.

Otázku ukladania trestov upravuje Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach, a to jednak pri zásadách
ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Na jednej strane má trest zabezpečiť
ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne iných

odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na výchovu
páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Trestného zákona). Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd
prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce
a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy,

pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu
a blízke osoby (§ 34 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona).

Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu,
ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov.

Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný
zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu
ukladaťrôznedruhytrestov,keďžepodľa§34ods.2aods.6Trestnéhozákonapáchateľovimožnouložiť
len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé
druhy trestov možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého

horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť
rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody (ak zákon neustanovuje inak).

Trestný čin prevádzačstva podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona je úmyselným trestným činom, za
ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby

prevyšujúcou päť rokov (zákonom ustanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody v § 355 ods. 3
Trestného zákona je 7 až 10 rokov), t. j. ide o zločin (§ 11 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona).

Prvostupňový súd uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov (za
použitia § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona) so zaradením do ústavu na výkon trestu s

minimálnym stupňom stráženia, trest prepadnutia veci - mobilného telefónu a trest vyhostenia z územia
Slovenskej republiky na 5 rokov.

Pri takto uloženom treste obžalovanému došlo zo strany prvostupňového súdu k porušeniu ustanovenia
Trestného zákona a zároveň k uloženiu neprimeraného trestu, čo zakladalo dôvody zrušenia

napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Trestného poriadku.

Prokurátor žiadal v odvolaní obžalovanému uložiť primeraný nepodmienečný trest odňatia slobody bez
aplikácie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona.

Obžalovaný žiadal v odvolaní, aby pre prípad, že sa odvolací súd stotožní so záverom prvostupňového
súdu v otázke jeho viny, mu neuložil žiadny trest, ktorý je prísnejší ako dvojročný trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom jeho výkonu a zároveň sa domáhal, aby mu nebol uložený trest vyhostenia.Odvolací súd po posúdení celej veci z pohľadu ukladaného trestu k osobe obžalovaného zo spisu zistil,
že P. B. je štátnym občanom Ukrajiny, doposiaľ v Slovenskej republike súdne netrestaný, z pohľadu
rodinných pomerov je síce ženatý a má dve deti, ale s rodinou neudržiava bližší kontakt, manželka s ich

dcérou žijú v Taliansku a syn v Poľsku, voči deťom nemá vyživovaciu povinnosť, pred vzatím do väzby
pracoval ako taxikár, resp. šofér prepravujúci osoby i tovar a to aj cezhranične.

Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vecne správne u obžalovaného nezistil žiadnu priťažujúcu
okolnosť a zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona, teda že obžalovaný

viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, keďže obžalovaný bol podľa zistenia prvostupňového
súdu doposiaľ bezúhonnou osobou.

Odvolací súd k tomu uvádza, že nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené
ohľadom priťažujúcich alebo ďalších poľahčujúcich okolností u obžalovaného, a preto ich určenie a
pomer vo výroku napadnutého rozsudku považuje za vecne správny. Obžalovanému nemohla byť

priznaná ním uplatňovaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. b/ Trestného zákona, teda že spáchal
trestný čin v dôsledku nedostatku vedomostí alebo skúseností, keďže samotný obžalovaný potvrdil, že
sa 32 rokov živil ako taxikár, po vypuknutí vojny pred skutkom vozil ľudí a tovar z Ukrajiny do Rumunska
a Bulharska. Pokiaľ ide o domáhanú poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. g/ Trestného zákona, teda,
že spáchal trestný čin v dôsledku núdze, ktorú si sám nespôsobil, k tomuto krajský súd dodáva, že

občania Ukrajiny, ktorí utiekli pred vojnou, majú postavenie utečencov a je im poskytovaná rozsiahla
pomoc vo viacerých oblastiach, vrátane ubytovania, stravy, práce a pod. a pokiaľ sa obžalovaný aj
za existencie takejto podpory rozhodol spáchať závažnú trestnú činnosť, nemožno sa odvolávať na
uvedenú poľahčujúcu okolnosť.

Po úprave zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenej v § 355 ods. 3
Trestného zákona (7 rokov až 10 rokov) podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona spôsobom uvedeným v § 38
ods. 8 Trestného zákona (zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou
a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby, keďže prevažovali poľahčujúce okolnosti) bol
obžalovanému ukladaný trest odňatia slobody v upravenej trestnej sadzbe 7 rokov až 9 rokov, pričom

odvolací súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samej dolnej hranici takto upravenej trestnej
sadzby vo výmere 7 rokov.

Odvolací súd si uvedomuje prísnosť trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenej v § 355 ods. 3
Trestného zákona s dolnou hranicou trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov, ale samotná skutočnosť

prísneho postihu za spáchaný trestný čin nezakladá podľa zákona možnosť mimoriadneho zníženia
trestu odňatia slobody, aj napriek tomu, že sa toho obžalovaný domáhal. Zákonodarca ustanovil,
že pokiaľ dochádza k prevádzačstvu vo vzťahu k viacerým osobám, tak je nevyhnutný za účelom
potláčania tohto neželaného spoločenského javu prísny postih (trestaní nie sú samotní nelegálni
migranti, ale osoby, ktoré prevádzačstvo vykonávajú), pričom je všeobecne známou skutočnosťou, že

ide v súčasnosti o jednu z najzávažnejších nelegálnych aktivít prinášajúcich dotknutým osobám vysoké
finančné zisky, ktoré nie sú žiadnym spôsobom kontrolovateľné štátom, resp. v prípade prevádzačstva
ide o nekontrolovateľné finančné prostriedky získané trestnou činnosťou. Preto je namieste aj prísny
postih osôb, ktorý prevádzačstvo vykonávajú. Z pohľadu generálnej prevencie musia také osoby
počítať s tým, že pokiaľ dôjde v Slovenskej republike k prevádzačstvu na troch a viacerých osobách,

podľa Trestného zákona takému páchateľovi hrozí uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody
minimálne vo výmere 7 rokov.

V tejto súvislosti nie je dôvodné zo strany obžalovaného ako odvolateľa, poukazovať na históriu
sankcionovania v európskom priestore za takú (obdobnú) protiprávnu činnosť, resp. na komparáciu s

trestnými sadzbami v iných štátoch, nakoľko nejde o dôvody aplikácie § 39 ods. 1 Trestného zákona.
Mimoriadne znížiť trest možno len podľa aktuálne platných a účinných právnych noriem. Do úvahy
neprichádzalo ani mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona
per analogiam, nakoľko obžalovaný na hlavnom pojednávaní neurobil vyhlásenie o vine, čo by mohlo
byť súdom zohľadnené práve v súvislosti s aplikáciou ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu

obžalovanému.

Z pohľadu druhu trestu je odvolací súd toho názoru, že vzhľadom na závažnosť konania obžalovaného
(nelegálne prevážal cez štátnu hranicu celkovo 10 osôb, teda viac ako trojnásobne prekročil početosôb, ktorý minimálny počet sa vyžaduje na posudzované kvalifikované trestné stíhanie obžalovaného)
s poukazom na skutočnosť, že nelegálna migrácia je závažný spoločenský problém súčasnosti a táto
je v posledných rokoch na vzostupe, je z pohľadu predovšetkým generálnej prevencie nevyhnutné

uložiť obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti,
že podľa Trestného zákona je možný podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody len pri
výmere trestu odňatia slobody neprevyšujúceho 3 roky so súčasným uložením probačného dohľadu,
čo nie je prejednávaný prípad, keďže podľa Trestného zákona dolná hranica trestu odňatia slobody v
prejednávanej veci je 7 rokov, pričom odvolacím súdom neboli zistené relevantné skutočnosti, ktoré

by vzhľadom na okolnosti prípadu alebo na pomery obžalovaného zakladali dôvod uloženia trestu
odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom, resp. že by použitie trestnej
sadzby ustanovenej v § 355 ods. 3 Trestného zákona bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a na
zabezpečenie ochrany spoločnosti by postačoval aj trest kratšieho trvania. Takou skutočnosťou nie je za
danýchokolnostívojnovýkonfliktnaUkrajineanefungujúcanajbližšiarodinaobžalovaného,akouvádzal
súd prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prokurátora, že v žiadnom prípade nie je dôvod

spochybňovať utrpenie občanov Ukrajiny, ktoré so sebou prináša vojenský konflikt, avšak státisíce až
milióny občanov Ukrajiny našlo dočasné útočisko na území susedných štátov, vrátane štátov Európskej
únie a to bez toho, aby sa dopúšťali trestnej činnosti; nejde tak o mimoriadnu skutkovú okolnosť
prípadu. Občania Ukrajiny, ktorí utiekli pred vojnou, majú postavenie utečencov a je im poskytovaná
pomoc vo viacerých oblastiach, vrátane ubytovania, stravy, práce a pod. Preto ak obžalovaný za takého

stavu pácha tak závažnú trestnú činnosť, nejde o dôvod pre mimoriadne zníženie trestu. Ani osobné
pomery obžalovaného neodôvodňujú mimoriadne zníženie trestu. Obžalovaný má dve deti, ktoré nie
sú odkázane na jeho vyživovaciu povinnosť a ani nikto iný. Syn žije v Poľsku, manželka s dcérou
obžalovaného v Taliansku, obžalovaný sa zdržiaval v Rumunsku, je teda zrejmé, že rodina spolu nežije.
Tieto skutočnosti, vrátane tej, že obžalovaný po vypuknutí vojny odvážal Ukrajincov pod nálepkou

Červeného kríža, mohli byť a boli zohľadnené v tom, že bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody
na samej dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody, a to vo výmere 7 rokov, ktorý je spolu
s ďalšími druhmi trestov uloženými obžalovanému v súlade s účelom trestu ustanoveným Trestným
zákonom.

V tomto ohľade teda nebolo možné vyhovieť odvolacím námietkam obžalovaného, ktorý žiadal
mimoriadne znížiť ukladaný trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanovenú zákonom, resp.
uložiť podmienečný trest odňatia slobody.

Ohľadom zaradenia na výkon trestu odňatia slobody bol obžalovaný v súlade so zákonom zaradený do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže pred spáchaním trestného činu nebol
vo výkone trestu odňatia slobody.

Obžalovanému bol napadnutým rozsudkom správne uložený aj trest vyhostenia z územia Slovenskej
republiky, hoci aj uloženie tohto druhu trestu obžalovaný namietal. Uloženie aj tohto druhu trestu

považuje aj odvolací súd za nutné, aby bol riadne splnený účel trestu podľa už vyššie uvedeného § 34
ods. 1 Trestného zákona a vyžaduje si to verejný záujem na potláčaní nelegálneho javu prevádzačstva.
Obžalovaný je štátnym občanom Ukrajiny, zo spisu nevyplýva, že by mu bol v Slovenskej republike
udelenýazylalebobolaposkytnutádoplnkováochranaavzhľadomnajehoprotiprávnekonanieohľadom
prevádzačstva predstavuje aj hrozbu pre bezpečnosť štátu resp. verejný poriadok, takže uloženie tohto

druhu trestu bolo podľa Trestného zákona možné. Z pohľadu výmery tohto druhu trestu, Trestný zákon
umožňuje uložiť trest vyhostenia na 1 až 15 rokov a uloženie tohto druhu trestu vo výmere 5 rokov, ako
to urobil aj v napadnutom rozsudku prvostupňový súd, je v súlade so zákonom ustanovenou trestnou
sadzbou (na úrovni dolnej tretiny trestnej sadzby) a s účelom trestu a je odôvodnené skutočnosťami
už uvedenými vyššie pri odôvodnení uloženého trestu odňatia slobody (charakter spáchanej trestnej

činnosti týkajúcej sa prevozu viacerých migrantov).

Zhrnutím odvolací súd uvádza, že pochybenie prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku ohľadom
ukladania trestu odňatia slobody malo za následok na základe prokurátorom podaného odvolania
nutnosť zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a

pri rešpektovaní správnych skutkových záverov vyplývajúcich z napadnutého rozsudku rozhodnutie
rozsudkom odvolacím súdom so sprísnením uloženého trestu odňatia slobody (bod I. výroku tohto
rozsudku),pričomnovérozhodnutiebolomožnéurobiťnapodkladeskutkovéhostavusprávnezisteného
v napadnutom rozsudku s tým, že v ostatných výrokoch zostal napadnutý rozsudok nedotknutý. Zároveňvzhľadom na to, že odvolanie obžalovaného proti výroku o treste bolo nedôvodné, toto bolo odvolacím
súdom zamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku (bod II. výroku tohto rozsudku).

Pokiaľ ide o výrok o treste prepadnutia veci, ten nebol odvolaniami obžalovaného a prokurátora
napadnutý, preto odvolací súd nemal ani žiadny relevantný dôvod tento výrok preskúmať a zaujať k
nemu akékoľvek stanovisko.
Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší žiadny opravný prostriedok nie je prípustný.