Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 12, 2023

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/46/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122202088
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3122202088.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcov 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XX, E., štátneho občana SR, 2/ F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E., štátnej občianky SR, 3/ A.
G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. E. XXX, štátneho občana SR, všetkých zastúpených JUDr. Šimonom
Cibulkom, advokátom so sídlom Hodžova 53, Trenčín, proti žalovaným 1/ H. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XX, štátnej občianke SR, zastúpenej Mgr. Máriou Bulkovou, advokátkou so sídlom Staničná
1062/14, Trenčín, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova
4, Bratislava, IČO 00 585 441, zastúpenej JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom Vajnorská
55, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo
dňa 27. marca 2023, č. k. 18C/15/2020 - 90, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I., V. VI., VII. p o t v r d z u j e.

Žalovaná 1/ m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/, 2/, 3/ v rozsahu 100 %.

Žalovaný 2/ m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/, 2/, 3/ v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu voči žalovanej 1/ zamietol; výrokom II.
žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 13.000 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku; výrokom III. žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 13.000 eur, a to
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom IV. žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
3/ sumu 5.000 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom V. vo zvyšnej časti žalobu voči
žalovanému 2/ zamietol. Výrokom VI. žalovanej 1/ voči žalobcom 1/ - 3/ priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že zaplatením trov konania jedným zo žalobcov zaniká povinnosť úhrady ostatných
žalobcov. Výrokom VII. žalobcom 1/ - 3/ voči žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia 1/ - 3/ sa podanou žalobou domáhali od žalovaných 1/, 2/
zaplatenia nemajetkovej ujmy, a to vo výške 24.000 eur v prospech žalobcu 1/, vo výške 24.000 eur
v prospech žalobkyne 2/ a vo výške 20.000 eur v prospech žalobcu 3/ a náhrady trov konania. Svoju
žalobu odôvodnili tým, že žalovaná 1/ dňa XX.XX.XXXX viedla osobné motorové vozidlo po ceste č.
I/9 v smere od E. do I. J. I., pričom nevenovala dostatočnú pozornosť situácii v cestnej premávke a
prešla s vozidlom na pravú krajnicu, kde narazila do cyklistov K. H. a následne do L. C.. Následkom
nárazu poškodená L. C. utrpela viaceré poranenia, na následky ktorých dňa XX.XX.XXXX v nemocnici

zomrela. Žalovaná 1/ svojím konaním porušila ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c), d), § 9 ods. 2 a § 137
ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a za toto bola uznaná vinnou a odsúdená
na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov. Súčasne jej bola uložená povinnosť
nahradiť poškodenému G. C. škodu vo výške 1.022,74 eur. Zo zvyškom nároku na náhradu škody bol
poškodený odkázaný na civilný proces. L. C. bola dcérou žalobcov 1/, 2/ a sestrou žalobcu 3/. Ich
aktívna legitimácia je založená ustanoveniami §§ 11 a 15 Občianskeho zákonníka, pasívna legitimácia
žalovanej 1/ je daná tým, že bola právoplatne uznaná vinnou z konania, v dôsledku ktorého L. C.
zomrela. Pasívna legitimácia žalovaného 2/ je založená na tom základe, že vozidlo, ktoré žalovaná 1/
viedla a ktorým spôsobila dopravnú nehodu bolo poistené v čase nehody u žalovaného 2/. Majú za
to, že základ ich nároku voči žalovanému 2/ je daný jednak v komunitárnom práve ako aj v ústavnom
práve (Haasová proti Petríkovi, I. ÚS 474/2016). Poukázali pritom na rozhodnutie ESD sp. zn. C-22/12
zo dňa 24.10.2013, rozhodnutie NS SR R 61/2018 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016. Žalobcovia ďalej uviedli, že vzťah rodičov k zosnulej dcére bol
veľmi blízky a hlboký. Boli s ňou v kontakte prakticky každý deň. Aj keď nebývali v tom istom mieste,
dcéra im každý deň telefonovala a zaujímala sa, ako sa majú a či im netreba niečo pomôcť. Vždy
keď prišla k svojim rodičom, aktívne im pomáhala pri domácich prácach, nákupoch, chodievali spolu
na výlety. Pomáhali im tiež s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a finančne ich podporovala. Dcéra
bola "stmelovačom a organizátorom" celej rodiny. Organizovala rodinné stretnutia a dbala o súdržnosť
celej rodiny. Jej silný vzťah k rodičom preukazoval aj jej túžbu a rozhodnutie, že na dôchodok sa vráti
k rodičom. Ich vzťah bol na ideálnej úrovni vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, ktorá sa už teraz ťažko
vidí. Dcéra bola aktívna, plná života a energie, plánov do budúcna. Spolu s dcérou chodievali na výlety
do prírody, spájala ich láska k športu a prírode. Aj keď dcéra pracovala v K. alebo v I., víkendy vždy
znamenali rodinné stretnutia. Takmer každý víkend prišla domov k rodičom. Hoci bola slobodná, napriek
jej veku stále verili, že stretne človeka, s ktorým si porozumie a bude šťastná. Práve v období, kedy
sa jej táto túžba začínala plniť, prišla o život. O to väčšiu citovú ujmu rodičia utrpeli. Rodičom je veľmi
ľúto, že sa s dcérou nemohli rozlúčiť, naposledy ju objať a povedať jej, ako veľmi pre nich znamenala.
Žalovaná 1/ svojim konaním zasiahla do života rodičov takým spôsobom, ktorého následok už nie je
možné zvrátiť. Ich neustále predstavy o tom, ako mohol pokračovať život ich dcéry, vzťah so zosnulým
priateľom, ich vzájomné šťastie a prečo bolo toto takýmto spôsobom pretrhnuté, ešte viac prehlbujú
ich žiaľ. So smrťou dcéry sa doposiaľ nevedia zmieriť a každé miesto v ich byte i každé miesto, kam
chodievajú, im dcéru neustále pripomína, pretože takmer všade chodievali spolu. V ich domácnosti sú pri
fotografiách dcéry stále čerstvé kvety. Stratu dcéry im už nič nenahradí. K uplatneniu nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy pristupujú tiež s pocitom úcty k nebohej dcére, ktorej nebolo dopriate deliť sa ďalej
s rodičmi o starosti i radosti v ich neskoršom veku. Dcéra v ich rodine plnila významnú úlohu, preto ich
citová ujma je výrazná. Podanie žaloby považujú za formálne zavŕšenie dopadu tejto tragédie na ich
rodinu. Vzťah žalobcu 3/ k zosnulej sestre bol takisto veľmi silný. Vyrastali spolu v jednej izbe a tak v
detstve ako aj v dospelosti si navzájom vedeli poradiť a pomôcť. Zdieľali spoločný záujem o prírodu,
turistiku, šport, astronómiu, cestovanie. Absolvovali spolu množstvo turistických výletov, vysokohorských
výstupov, spájalo ich množstvo spoločných cestovateľských zážitkov. Spolu aktívne hrávali hokej. Sestra
bola hybnou silou rodiny. Väčšinu spoločných i rodinných akcií dokázala iniciovať a zorganizovať práve
ona. Skoro každý víkend prišla aspoň na pár hodín navštíviť rodičov a pri tej príležitosti sa zastavila aj
u svojho brata oddýchnuť si, porozprávať sa, zabaviť sa s jeho deťmi. Jeho deťom i jemu chýba ako
vždy dobre naladená spoločníčka, kamarátka, organizátorka a človek, ktorý vie motivovať a poradiť. So
smrťou svojej sestry sa dodnes nevyrovnal a ešte aj dnes, keď potrebuje niečo riešiť, s čím si nevie
poradiť, podvedome ho napadne, že zavolá sestre. Tá mu už ale telefón nedvihne. Je nepochybné,
že konaním žalovanej 1/ došlo k výraznému zásahu do ich osobnostných práv. Zavinená smrť blízkej
osoby je vzhľadom na vzájomné úzke a pevné sociálne, morálne a citové väzby vážnou nemateriálnou
ujmou pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Konaním žalovanej 1/ došlo k
zásahu do ich osobnostného práva tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich
súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ich ochudobnenie v
citovej oblasti je nenapraviteľné a zasiahlo do príbuzenských vzťahov. Smrť dcéry rodičov poznačila aj
na psychickom zdraví. Majú problémy zo spánkom a opakované stavy depresie, úzkosti a prázdnoty.
Zdôraznili, že s poukazom na právoplatný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/92/2020
zo dňa 15.06.2021 v spojení s rozsudkom Okresného súdu je preukázaná zodpovednosť žalovanej
1/ za neoprávnený zásah do ich osobnostných práv a rovnako aj zodpovednosť za porušenie práva
na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, ich dcéry a sestry. Právo na ochranu osobnosti ich
dcéry a sestry sa uplatňuje po smrti fyzickej osoby najbližší príbuzní, pričom nástupnícke fyzické
osoby majú právo na ochranu osobnosti v rovnakom rozsahu, v akom toto právo prislúchalo dotknutej

osobe a v súvislosti s ustanovením § 15 Občianskeho zákonníka nie je vylúčené, aby tým istým
konaním, ktoré zasiahlo do osobnosti určitej fyzickej osoby, ktorá zomrela, zároveň došlo k zásahu
do osobnosti pozostalých osôb. Ide o tzv. postmortálnu ochranu zomrelej osoby. Žalobcovia ďalej
uviedli, že zákon na určenie výšky náhrady neustanovuje žiadny paušálny spôsob jej určenia. Je však
potrebné prihliadnuť najmä na tú skutočnosť, že ich vzťah so zosnulou bol silne citovo založený, tiež je
potrebné prihliadnuť aj na samotné konanie žalovanej 1/. Žalovaná 1/ nevenovala dostatočnú pozornosť
situácii v cestnej premávke a narazila do cyklistov. Poškodená L. C. neporušila žiadne dopravné, či
iné právne predpisy. Rozhodovacia prax súdov naznačuje, že každý prípad má svoje špecifiká a na
základe toho súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy v rôznych výškach. Rádovo sa jedná o sumy
10.000 eur a viac. Uvedomujú si, že ich dcéra a sestra bola v produktívnom veku, kde jej pomoc bola
značná, či už po ekonomickej alebo emocionálnej stránke a je spoločensky neprijateľné, aby zomrela
za tak tragických okolností. Výšku nemajetkovej ujmy odôvodnili vyššie uvedenými skutočnosťami
ako aj tým, že táto spočíva aj v postmortálnej ochrane samotnej zosnulej, ktorá by za priaznivých
okolností mala pred sebou ešte väčšiu časť života. Nesúhlasili so vznesenou námietkou premlčania,
nakoľko žalobca 3/ si v trestnom konaní včas uplatnil nárok na náhradu škody, čo vyplýva z výroku
rozsudku súdu v trestnom konaní. Žalobca 3/ si škodu uplatnil riadne, včas a svojimi procesnými úkonmi
nebránil náležitému priebehu trestného konania. Preto sú splnené všetky predpoklady k tomu, aby
premlčacia doba vzťahujúca sa k nároku na náhradu škody v priebehu trestného konania spočívala.
Keďže trestné stíhanie bezprostredne nadväzovalo na dopravnú nehodu zapríčinenú žalovanou 1/, s
prihliadnutím na dĺžku trestného konania, nedošlo podľa ich názoru k uplynutiu premlčacej doby vo
vzťahu k žalobcovi 3/. K premlčaniu nároku nedošlo ani voči žalovanému 2/, nakoľko voči nemu začala
plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti s poukazom na § 104 Občianskeho zákonníka,
a teda objektívna premlčacia doba ešte neuplynula. Tu poukázali na rozhodnutie NS SR sp. zn.
7Cdo/252/2021 zo dňa 31.03.2022. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, o vinníkovi nehody
sa dozvedeli až z právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.06.2021, pričom
rozhoduje skutočná, nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 106 Občianskeho
zákonníka. Subjektívna premlčacia lehota nemôže začať plynúť skôr, než objektívna premlčacia doba.
Nesúhlasili s tvrdeniami žalovaného 2/, že súd musí skúmať majetkové pomery žalovanej 1/, nakoľko
táto povinnosť súdu nevyplýva. Žalovaná 1/ s podanou žalobou nesúhlasila a túto žiadala v celom
rozsahu zamietnuť. Vzniesla námietku premlčania žalobou uplatnených nárokov, ku ktorej uviedla,
že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčí vo všeobecnej trojročnej lehote,
ktorej začiatok plynutia je viazaný na okamih, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba teda začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. K dopravnej
nehode došlo dňa XX.XX.XXXX, resp. k úmrtiu nebohej došlo dňa XX.XX.XXXX. Premlčacia doba tak
začala plynúť najneskôr dňa 12.07.2018 a uplynula dňa 12.07.2021. Žaloba bola súdu doručená až
dňa 30.03.2022, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej trojročnej premlčacej doby. K spočívaniu plynutia
premlčacej doby tvrdenej žalobcami podotkla, že žalobca 3/ si v trestnom konaní podľa trestného
rozsudku uplatnil nárok na náhradu materiálnej škody vo výške 8.000 eur, ktorú mu odvolací súd
v preukázanej časti 1.022,74 eur priznal. Vo zvyšku tejto konkrétne uplatnenej náhrady škody bol žalobca
3/ odkázaný na civilný proces, nakoľko zvyšná časť nebola riadne preukázaná. Z toho nevyplýva, že by
si žalobca 3/ v trestnom konaní uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy voči nej, preto nemožno uvažovať
o spočívaní plynutia premlčacej doby. Nesúhlasila ani so stanovením počiatku plynutia premlčacej
doby dňom 15.06.2021, t. j. dňom právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní. Poznamenala, že v
prípade nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv plynie
premlčacia doba odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom došlo k zásahu do týchto zákonom chránených
práv. Nie je pritom dôležité, či a kedy bol porušovateľ osobnostných práv uznaný za zodpovedného
z protiprávneho zásahu do osobnostných práv poškodeného v inom, napr. trestnom konaní. Napokon,
zodpovednosť žalovanej 1/ v trestnom konaní sporná nikdy nebola. Tiež zastáva názor, že ustanovenie
§ 104 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k žalovanému 2/ nemožno použiť. Okrem toho považuje výšku
žalobou uplatnených nárokov za neprimeranú. V tejto súvislosti poukázala, že žalobcovia s nebohou
nežili v spoločnej domácnosti, neboli na ňu výživou odkázaní, pričom treba prihliadnuť na vek nebohej
a žalobcov v čase jej úmrtia. V trestnom konaní sa žalobcom opakovane ospravedlnila a vyjadrila
ľútosť nad spáchaným skutkom. Bol jej uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý si vykonala.
Nevlastní žiaden majetok vyššej hodnoty. Povinnosť uhradiť žalobcom tak vysokú sumu by bola pre ňu
likvidačná. Má za to, že v trestnom konaní ako aj jej odsúdením bola žalobcom poskytnutá dostatočná
morálna satisfakcia. Žalovaný 2/ s podanou žalobou nesúhlasil a túto žiadal v celom rozsahu zamietnuť.
Vzniesol námietku premlčania, v rámci ktorej poukázal, že nemajetková ujma voči poisťovni je škodou

na účely zákona o PZP, a tak sa k nej musí ako škode pristupovať a musia sa použiť všetky zákonné
ustanovenia upravujúce náhradu škody vrátane premlčania. Nie je možné aplikovať ustanovenie § 101
Občianskeho zákonníka. Nie je akceptovateľné na jednej strane tvrdiť, že nemajetková ujma je škodou,
aby sa dosiahla pasívne vecná legitimácia poisťovateľov, a na strane druhej tvrdiť, že sa premlčuje
v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe, pretože teraz je to výlučne nemajetková ujma. Žalovaný nijako
do práv žalobcov nezasiahol, a tak je možné voči nemu uplatniť len nárok na náhradu škody. Voči
nemu mohlo dôjsť len k uplatneniu náhrady škody, kedy je nutné aplikovať premlčacie doby tak, ako
je tomu pri uplatnení nároku na náhradu škody. Zákon o PZP je špeciálnym zákonom vo vzťahu k
Občianskemu zákonníku a tento explicitne ustanovuje premlčaciu dobu odkazom na ustanovenie § 106
Občianskeho zákonníka. Aplikácia ustanovenia § 104 Občianskeho zákonníka v tomto prípade nie je
možná. K dopravnej nehode došlo dňa 08.07.2018 a k úmrtiu nebohej došlo dňa 11.07.2019. K podaniu
žaloby došlo v marci 2022, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Je nepochybné,
že už v čase smrti žalobcovia mohli objektívne predpokladať, kto je zodpovednou osobou a vedeli,
aký zásah a škoda im vznikla. Okrem toho k zásahu do práv žalobcov došlo samotnou dopravnou
nehodou dňa 08.07.2018 a k podaniu žaloby došlo po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby.
Nesúhlasil s názorom vyjadreným v rozhodnutí NS SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa 31.03.2022,
považuje ho za arbitrárny, nakoľko v jeho odôvodnení absentuje dôkladné a presvedčivé vysvetlenie,
prečo sa NS SR rozhodol odkloniť od svojej doterajšej rozhodovacej praxe (rozsudok NS SR sp.
zn. 5Cdo/102/2017 zo dňa 23.04.2020). V súvislosti so spočívaním premlčacej doby poukázal na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/102/2017 zo dňa 23.04.2020, v zmysle ktorého uplatnenie nároku na
nemajetkovú ujmu poškodenou osobou nemá za následok spočívanie premlčacej doby počas trestného
konania aj voči poisťovateľovi osoby, ktorá škodu spôsobila. K výške náhrady nemajetkovej ujmy
uviedol, že túto súd určuje s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Súdna prax prijala zásadné kritéria, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Týmito na strane žalobcov sú: a) intenzita vzťahu žalobcov so zosnulou,
b) vek zomrelej a pozostalých, ako aj existenčná závislosť na nebohej, c) morálne zadosťučinenie.
Na strane pôvodcu zásahu, žalovanej 1), sú týmito kritériami: a) postoj žalovanej 1) (ľútosť, náhrada
škody, ospravedlnenie), b) dopad udalosti do sféry pôvodcu, c) majetkové pomery pôvodcu. Má za to,
že žalobcovia dostatočne nepreukázali citovú väzbu, a teda taký zásah do ich práva na súkromie, ktorý
by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme peňažnej náhrady aj s poukazom na vek nebohej. Je
zrejmé, že strata rodinného príslušníka predstavuje ujmu v každom veku, avšak pre skúmanie intenzity
citovej väzby je tiež potrebné zohľadnenie i veku nebohej ako aj žalobcov. K ťažkým psychickým
ujmám dochádza pravidelne len pri veľmi úzkych citových väzbách. Inak sa spravidla predpokladá
dostačujúca psychická odolnosť. Okruh oprávnených subjektov nemožno automaticky odvodzovať z
titulu blízkej osoby, ale je potrebné skúmať blízkosť vzájomného vzťahu, úzku citovú väzbu, nie v zmysle
biologického príbuzenstva, ale na základe skutočného stavu blízkosti medzi žalobcami a zosnulou.
Súd pri náhrade nemajetkovej ujmy prihliada aj na to, či pozostalí neboli morálne uspokojení v podobe
odsúdenia páchateľa alebo poskytnutím ospravedlnenia. Základným princípom nemajetkovej ujmy a
jej odškodnenia v peniazoch je princíp primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je spôsobilá
aspoň sčasti zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu a umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane
nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala spravodlivé zadosťučinenie
pozostalých. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné sa zamerať aj na
samotný dopad škodovej udalosti do psychickej sféry pôvodcu zásahu, jeho postoj k samotnej dopravnej
nehode, úmysel, trestný postih, snahu o nápravu, oľutovanie, ospravedlnenie sa. Zdôraznil, že finančná
náhrada je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie,
ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah
spôsobila. Náhrada v peniazoch tvorí aj historicky len nadstavbu morálneho zadosťučinenia a nesmie
slúžiť ako majetkový prospech toho, komu sa do práv zasiahlo. Poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 25Co/441/2016 zo dňa 28.06.2017 s tým, že súdy považujú aj odsúdenie pôvodcu
zásahu za formu satisfakcie. Ku kritériu majetkových pomerov pôvodcu zásahu uviedol, že stabilná
judikatúra prijala závery, že majetkové pomery pôvodcu zásahu je potrebné zohľadniť nie z pohľadu
výšky priznanej satisfakcie, ale z pohľadu možností reálneho uspokojenia priznaných nárokov. Prípadná
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nemôže byť pre pôvodcu zásahu likvidačná. Nie sú rozhodujúce
pomery poisťovateľa, pretože tento nijak do práv žalobcov nezasiahol a zákon mu nedáva legislatívne
možnosti zmiernenia následkov smrti poškodeného ospravedlnením sa, prejednaním veci a pod. Má
za to, že po zhodnotení všetkých vyššie uvedených kritérií je výška žalobou uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy neprimerane vysoká a nekorešpondujúca okolnostiam prípadu. Poukázal tiež na
viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Nitre, ktoré pozostalým manželom

priznali náhradu nemajetkovej ujmy najviac 12.000 eur a plnoletým deťom najviac 5.000 eur. Zdôraznil,
že žalobcovia si uplatňujú nároky paušálne podľa stupňa príbuzenstva, čo nerešpektuje individualizáciu
inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav: Dňa XX.XX.XXXX došlo
na ceste I/9 v k. ú. G. H. k dopravnej nehode, pri ktorej žalovaná 1) narazila prednou časťou vozidla
do cyklistu H., ktorý spôsobeným zraneniam na mieste podľahol a cyklistky C., ktorá bola s ťažkými
zraneniami odvezená do FN E.. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2To/92/2020-409 zo dňa
15.06.2021 súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/35/2019 zo
dňa 24.06.2020, ktorým bola žalovaná 1/ uznaná vinnou zo spáchania prečinu usmrtenia, ktorého sa
dopustila na tom skutkovom základe, že dňa 08.07.2018 viedla osobné motorové vozidlo po ceste č.
I/9 v smere od E. do I. J. I., nevenovala dostatočnú pozornosť situácii v cestnej premávke a prešla s
vozidlom na pravú krajnicu, kde narazila do cyklistov K. H. a L. C.. L. C. utrpela pri nehode zranenia, na
ktoré dňa XX.XX.XXXX zomrela. Žalovaná 1/ svojim konaním porušila ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c),
d), § 9 ods. 2 a § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Za to bola rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov. Súčasne jej bola
uložená povinnosť nahradiť poškodenému žalobcovi 3/ škodu vo výške 1.022,74 eur a zo zvyškom
nároku na náhradu škody odkázal poškodeného na civilný proces. Z odôvodnenia rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 2To/92/2020-409 zo dňa 15.06.2021 okrem iného vyplýva, že poškodený si uplatnil
nárok na náhradu škody vo výške 8.000 eur, z čoho bolo riadne a včas uplatnených 1.022,74 eur ako
náklady za pohreb L. C.. Vo zvyšku uplatnenú škodu nepreukázal, preto ho odvolací súd odkázal na
civilný proces. Z fotodokumentácie predloženej žalobcami a nimi datovanej do rokov 2009 - 2017 sú
zrejmé spoločné aktivity žalobcov 1/ - 3/ a nebohej L. C., a to dovolenky, výlety, športové aktivity a rodinné
stretnutia. Z podacieho lístku vyplýva, že žalovaná 1/ dňa 19.11.2018 žalobcovi 3/ zaslala doporučene 1.
triedou listovú zásielku. Z výpovede žalobcu 1/ vyplynulo, že niet jednej minúty, ktorá by im nepripomínala
dcéru. Dcéra pracovala v I., aj v K., ale napriek tomu každý víkend ich prišla navštíviť, pomáhala im
s nákupmi. Bola súčasťou rodiny, ktorá fungovala na 100 %. Majú vnúčence a pokiaľ im chceli niečo
kúpiť, čo nebolo v ich finančných možnostiach, vypomohla im dcéra. Chodili aj na turistiku. Pri jednej si
manželka v zahraničí zlomila nohu. Dcéra im bola aj v tomto nápomocná, všetko vybavila, lebo oni by
to jazykovo nezvládli. Dcéra bola u nich každý víkend a niekedy, keď pracovala z domu, bola u nich už
aj vo štvrtok alebo aj v stredu. Mala u nich svoju izbu, v ktorej mala svoje veci. Chcela sa vrátiť do E.,
aj kvôli ľudom, aj kvôli svojmu bratovi, ktorý má deti a s týmito bola v úžasnom vzťahu. S matkou mali
pekný vzťah, asi lepší. Pomáhala matke s čímkoľvek, s domácimi prácami, s nákupmi. V telefonickom
kontakte boli takmer denne. Koľkokrát len zavolala, čo jej mama navarí, alebo čo má priniesť, alebo keď
mala nejaké pracovné novinky. Po tragickej udalosti v ich živote nastalo obrovské vákuum. Vypadla im
jedna veľká pomoc. Dcéra koľkokrát manželke volala, aby sa poradila napr. o recepte alebo ju manželka
nabalila navareným jedlom a kolegyne potom hovorili, že L. zas mama nabalila. Takýto vzťah v rodine
mali. Keď odišiel do dôchodku, ešte súkromne pracoval, dcéra nikdy od neho neodišla tak, aby mu
nepomohla pozametať alebo povysávať. V I. žila dlho, od skončenia VŠ až do tej päťdesiatky. Z toho
asi 3 roky pracovala v K.. Byt mala v I.. Veľa voľného času nemala kvôli pracovným povinnostiam, a ak
nejaký mala, trávila ho s priateľkami, chodila lyžovať. Partnerský vzťah mala až ku koncu života, bolo
to asi pol roka pred jej smrťou. V I. navštevovala aj jeho brata a jeho rodinu alebo manželkinu sestru
a jej rodinu. Dcéra k nim chodila každý víkend. S priateľom, keď sa stretli, išli spolu na bicykel alebo si
niekam sadnúť. S dcérou si zvykli chodiť na 1 - 2 pivá a pri nich prebrali úplne všetko. Aj keď sa mala
stretnúť s priateľom, vždy s ním aspoň do desiatej posedela, a potom išla za priateľom. Žalovaná 1/
sa mu neospravedlnila, do rúk od nej nič nedostal. V trestnom konaní skôr za ňu hovoril sudca. Žalobu
podal preto, lebo chcel mať za sebou všetky procedúry, ktoré s tým súvisia, morálne, aj na pamiatku
zosnulej dcéry. Odsúdenie žalovanej 1/ nepovažuje za dostačujúce, lebo v rámci trestného konania
neboli prešetrené ďalšie okolnosti. Ak by boli prešetrené, dostala by vyšší trest. Ale aj keby bol ten
trest oveľa vyšší, nepovažoval by ho za dostačujúci. Dcéra im vypomáhala finančne najmä nákupmi,
ale takisto im zaplatila dovolenku pri mori, na ktorej boli spolu s ňou alebo aj lyžovačku, na ktorú chodili
s ňou. Finančne neboli na dcéru odkázaní, na bežný život by mali, tie dovolenky by vypadli, ale inak
by sa pretĺkli. S dcérou sa stretávali aj v I. u jeho brata na chate. Dcéra vždy využila čas, aby mohla
tráviť čas s rodinou. S dcérou nemali žiadne nezhody. Žalovaná 1/ im uhradila len pohrebné trovy a to
len nedávno. S psychickou traumou sa vysporiadal sám, lekársku pomoc nevyhľadal. Každý večer, keď
zaspával, sa mu v hlave premietal priebeh tej dopravnej nehody. Jediné, čo ho v celom uspokojovalo
aspoň trochu, bola myšlienka, že dcéra v ten moment asi nič necítila. Z výpovede žalobkyne 2/ vyplynulo,
že s dcérou mala veľmi pekný vzťah, boli v dennom styku. Ak si netelefonovali, tak si písali maily. Keď

mala dcéra prácu z domu, bola u nich už v stredu, a odchádzala až v pondelok. O jej blízkosti k nim
hovorí aj fakt, že keď pracovala v K., prišla domov každý víkend. Chodili spolu na dovolenky, a ešte aj
v ten týždeň, keď sa jej stala tá nehoda, mali spolu odchádzať do M.. Keď boli chorí, starala sa o nich,
vybavovala im prednostné vyšetrenia, zabezpečovala lieky. Chodievala s nimi aj do kúpeľov. Dcéra mala
nadštandardné vzťahy s celou rodinou. Nevynechala žiadnu príležitosť, aby jej nepriniesla darček, alebo
kvetiny. Keď prišla z I., pracovala v záhrade, pretože prácu v záhrade mala veľmi rada. Otcovi upratala
kanceláriu. Keď ochorela jej sestra, dcéra si zobrala dovolenku a sprevádzala ju na chemoterapiu. Keď
dcéra oslávila 50 rokov, povedala, že to bol jej najšťastnejší deň v živote a o týždeň na to, už tu nebola.
Bola veľmi šťastná, lebo si našla aj partnera. Stále ju vidí spokojnú a šťastnú. V ten deň, keď sa stala
nehoda, ju stále čakala, vyzerala, či príde a ona už neprišla. Na záhrade si postavili záhradný domček a
ona sa tešila, že tam bude chodiť. Vždy tam chodili do prírody. Milovala svoju neter a synovca, vždy keď
išla k nim, zastavila sa aj za nimi. Mala rada zvieratá a vnučka ju už vždy čakala s mačkou na rukách,
aby si ju mohla pohladkať. V deň nehody, to bol pre ňu veľký šok. Hneď mala pri sebe celú rodinu.
Sestry sa o ňu starali. Doposiaľ nemôže spávať a často si v noci predstavovala ako sa to stalo. Lekársku
pomoc v súvislosti so svojim prežívaním po nehode nevyhľadala. Myšlienky sa snaží zaháňať nejakou
činnosťou. Dcéra mala s bratom veľmi pekný vzťah, vo všetkom sa na neho obracala, aj keď išla niečo
kupovať, radila sa s ním. Pre neho to bol tiež strašný šok, pretože on už vedel, čo sa stal, a nechcel im
to ani povedať. Syn potom ochorel a jeho manželka hovorí, že to má z toho stresu, ktorý prežil. Nevie,
čo mu je, ale každý mesiac chodí na infúzie. Nehovorí im o tom, nechce ich tým zaťažovať. Teraz im
vo všetkom pomáha syn. Žalobu podala preto, lebo sa im zdalo, že za taký čin len tak ľahko vyviazne.
Nedostali od nej žalovanej žiadne ospravedlnenie a akoby si ani neuvedomovala, že naša dcéra mala
aj rodičov. Má vedomosť, že synovi prišiel list a bolo tam napísané, že sa ospravedlňuje za spáchaný
skutok. Pojednávaní v trestnom konaní sa nezúčastňovala a nebola kontaktovaná právnym zástupcom
žalovanej za účelom ospravedlnenia. Trest odňatia slobody považuje za dostatočný. Necíti nijakú zášť.
Dcéra im vždy urobila nákup, poplatila všelijaké poplatky, keď išli na dovolenku. Nezneužívala ich. Na
všetko si zarobila sama. Z výpovede žalobcu 3/ vyplynulo, že sa mu hovorí veľmi ťažko. Jeden týždeň
oslávili sestrinu 50 - ku a na ďalší bol za ňou na JIS-ke. Spolu vyrastali v jednej izbe, mali veľa spoločných
záujmov. Chcela hrať hokej, čo sa je potom podarilo v dospelosti. Navštevovala ich 2 - 3 krát za mesiac,
zastavila sa u nich po ceste, keď šla k rodičom. Rada organizovala spoločný rodinný čas, aj teraz idú
Vianoce, to by už určite chodila po vianočných nákupoch s deckami na trhy. Má dve deti, 11 a 16 rokov
mali v čase dopravnej nehody. Sestra mala s nimi pekný vzťah. Ona sama vlastné nemala, a preto k nim
pristupovala ako k vlastným. Brávala ich na výlety, pomáhala im v príprave do školy. Ona bola jediná,
ktorá dokázala jeho deti vytiahnuť do prírody, pretože oni do prírody nerady chodia. Keď bola sestra ešte
na VŠ, bola v klube J. E. a spolu s nimi precestovali celé Alpy v Rakúsku aj v Taliansku, na Slovensku
veľa pochodili, boli aj na Aljaške a v Nórsku. Spolu s rodičmi a so sestrou boli pár krát na dovolenke aj v
Chorvátsku. V zime s nimi zabsolvovali lyžovačky, tie boli pravidelné, lebo jeho deti milujú lyžovanie. Na
Vianoce vždy bola sestra u rodičov, už tak 2 - 3 dni vopred. Medzi sviatkami potom vyrážala na turistiku.
Sestrina izba zostala u rodičov nezmenená, ešte sú v nej aj jej veci. Sestra sa s ním o vzťahoch veľmi
nerozprávala a aj o tom, čo mala, sa dozvedel asi len pol roka pred udalosťou. Nezdôverovala sa mu;
to skôr riešila s jeho manželkou. Oni spolu skôr riešili spoločné aktivity a záujmy. Ona skôr organizovala
rodinné víkendy, vždy mu volala, kam vyrazia a či môže zobrať decká a asi aj pred dvomi rokmi, keď
s niečím potreboval pomôcť, mu napadlo, že jej zavolá. Sestra mala o matku starosť. Vždy, keď prišla,
snažila sa ju zobrať niekde do kúpeľov alebo vybaviť masáž a pod. Matka sa snaží o udalosti nerozprávať
a čas už aj niečo zahojí, prvý rok však bola matka uplakaná stále. Žalovaná 1/ sa mu v rámci trestného
konania neospravedlnila, ale pred súdom uviedla, že jej je to ľúto. Asi trištvrte roka po udalosti prišiel
na jeho meno od žalovanej list, v ktorom boli napísané asi 4 riadky. Neprišlo mu to ani, že to písala
žalovaná 1/, pretože hneď v úvode bolo napísané, že sa s nimi pokúšala skontaktovať, ale to ani neviem,
že sa s nimi snažila skontaktovať. V liste vyjadrila ľútosť a uviedla, že sa vec už nedá vrátiť späť. List
bol vytlačený, nebol písaný ručne. Považoval to len za formalitu. Listom sa ospravedlnila žalovaná 1/
všetkým. Nikto ho za účelom ospravedlnenia sa nekontaktoval. Nepodmienečný trest považuje určitým
spôsobom zadosťučinenie, otázna je výška trestu. Podmienečný trest by za dostačujúci nepovažoval.
Žalobu podal preto, lebo mal pocit, že vzhľadom na trestné konanie vec ešte nie je ukončená. Keby
vec v trestnom konaní bola riadne vyšetrená, možno by túto žalobu ani nepodali. Finančne odkázaný
na svoju sestru nebol. Psychickú traumu po tragickej nehode pociťoval, že nemohol spávať, v noci sa
budil. Lekára nevyhľadal, neužíval žiadne lieky na upokojenie. Žalovaná 1/ mu nahradila trovy pohrebu,
náhradu nemajetkovej ujmy neponúkla. Z výpovede žalovanej 1/ vyplynulo, že sa snažila žalobcom
ospravedlniť a aj s jej predchádzajúcim právnym zástupcom kontaktovali obidve rodiny za účelom
stretnutia, ospravedlnenia sa a prípadnej náhrady vzniknutej škody, stretnutie sa však nie z jej viny

neuskutočnilo. Rovnako sa žalobcom ospravedlnila aj na súde v trestnom konaní či už na okresnom
súde alebo na krajskom súde. Otočila sa priamo k nim a vyjadrila ospravedlnenie a svoju ľútosť. Vie, že
by mohla použiť milión slov na ospravedlnenie, ale to by už žalobcom dcéru a sestru nevrátilo. Keďže
sa neuskutočnilo vtedy stretnutie, s jej právnym zástupcom vtedy poslali ospravedlňujúce listy. Náklady
pohrebu uhradila po dlhšom čase preto, lebo vtedy uhrádzala škodu aj tej druhej rodine; nevie, asi vtedy
na to pozabudla. Až po prvom pojednávaní v tejto veci právny zástupca žalobcov upozornil jej právnu
zástupkyňu, že k úhrade nákladov ešte nedošlo, preverovala si to a pozerala si aj rozsudok, avšak v tom
nebolo žiadne číslo účtu, preto sa jej právna zástupkyňa skontaktovala s právnym zástupcom žalobcov
a takto vypýtala číslo účtu, na ktoré škodu zaplatila. Dopravná nehoda vplývala na ňu veľmi zle, po tejto
udalosti vyhľadala psychologičku a nejaký čas ju navštevovala. Aj vďaka svojmu okoliu sa späť dostala
aj do práce, aj do života. Žalobcom sa ospravedlnila z vlastnej iniciatívy. K svojim majetkovým pomerom
uviedla, že nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok a nemá žiadne úspory, a to aj preto, že je
len 3 mesiace prepustená z výkonu trestu. V súčasnosti pracuje ako asistentka v ambulancii. Dosahuje
príjem 800,- € netto. Je slobodná, v spoločnej domácnosti žije s rodičmi, vyživovaciu povinnosť nemá
žiadnu. Brigádne si neprivyrába.

4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že žaloba žalobcov 1/ - 3/ je čiastočne
dôvodná. Keďže žalovaní 1/, 2/ v konaní vzniesli námietku premlčania žalobcami uplatneného nároku,
zaoberal sa súd na prvom mieste práve otázkou premlčania. V zmysle vyššie uvedených zákonných
ustanovení sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch premlčí vo všeobecnej trojročnej lehote,
ktorej začiatok plynutia je viazaný na okamih, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba teda začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Žalobcovia
svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzujú od dopravnej nehody, ktorej priamou účastníčkou
bola ich dcéra a sestra a ktorá na následky zranení dňa XX.XX.XXXX zomrela. Premlčacia doba teda
v danom prípade začala plynúť dňa 12.07.2018 a uplynula dňa 12.07.2021. Žaloba však bola súdu
doručená až dňa 29.03.2022, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby. Pokiaľ
žalobcovia tvrdili, že začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na skutočnosť, kedy sa dozvedeli,
kto je za dopravnú nehodu zodpovedný a takto stanovili začiatok plynutia premlčacej doby na deň
15.06.2021, t. j. deň rozhodnutia odvolacieho súdu v trestnom konaní, v tomto smere sa súd s názorom
žalobcov nestotožnil. Ako už bolo vyššie uvedené, v prípade nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej zásahom do osobnostných práv plynie premlčacia doba odo dňa nasledujúceho po dni,
v ktorom došlo k zásahu do týchto zákonom chránených práv. Nie je pritom dôležité, či a kedy bol
porušovateľ osobnostných práv uznaný za zodpovedného z protiprávneho zásahu do osobnostných
práv poškodeného v inom, napr. trestnom konaní. Súd sa tiež nestotožnil s tvrdením žalobcov, že ujmu
si žalobca 3/ uplatnil v rámci trestného konania, a preto premlčacia doba spočívala. Z odôvodnenia
rozsudku č. k. 2To/92/2020-409 zo dňa 15.06.2021 vyplýva, že žalobca 3/ si uplatnil nárok na náhradu
škody vo výške 8.000 eur, z ktorých preukázal len časť vo výške 1.022,74 titulom nákladov za pohreb
L. C. a zvyšnú časť uplatnenej škody nepreukázal. Z uvedeného rozhodnutia nie je zrejmé, o aký
druh uplatnenej škody sa vo zvyšku jednalo (majetková alebo nemajetková ujma), preto bolo na
žalobcovi 3/, aby riadne preukázal, či zvyšok uplatnenej škody predstavoval nemajetkovú ujmu. Toto
však nepreukázal, a preto možno konštatovať, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca
3/ v trestnom konaní neuplatnil, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť vo vzťahu k nemajetkovej ujme k
spočívaniu premlčacej doby. Okrem toho, ak by aj zvyšok uplatnenej škody predstavoval nemajetkovú
ujmu, premlčacia doba by spočívala len k tejto zvyšnej časti, nie k celému nároku uplatnenému v civilnom
sporovom konaní. Čo sa týka žalobcov 1/, 2/, títo nijako nepreukázali uplatnenie nemajetkovej ujmy
v trestnom konaní, a preto vo vzťahu k nim nemožno uvažovať o spočívaní premlčacej doby počas
trestného konania. Súd tiež skúmal, či vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej 1/ nie je v
rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vznesenie námietky premlčania zásadne
dobrým mravom neodporuje, môžu ale nastať situácie, keď uplatnenie tejto námietky je výrazom
zneužitia práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči ktorej by za
takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom
v porovnaní s rozsahom a charakterom ňou uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
včas neuplatnila. V konaní však nevyšli najavo a zo strany žalobcov neboli ani tvrdené žiadne také
okolnosti, pre ktoré by súd mal za to, že vznesená námietka premlčania sa prieči dobrým mravom. S
poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalovanej 1/ je žalobcami uplatnený nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný v celom rozsahu, a preto žalobu vo vzťahu k žalovanej 1/ v
celom rozsahu zamietol. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania vo vzťahu k žalovanému 2/, tu súd

rovnako aplikoval premlčaciu dobu v dĺžke 3 roky, avšak jej začiatok plynutia stanovil v zmysle § 104
Občianskeho zákonníka až jeden rok po poistnej udalosti. Znamená to teda, že ak nebohá L. C. zomrela
dňa XX.XX.XXXX, premlčacia doba vo vzťahu k žalovanému 2/ začala plynúť až dňom 12.07.2019 a
uplynula dňom 12.07.2022. Žaloba bola súdu doručená dňa 29.03.2022, t. j. v rámci plynutia premlčacej
doby. Pri vyslovení tohto záveru súd vychádzal najmä z rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/252/2021
zo dňa 31.03.2022, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR pod č. 3/2022.
Publikované rozhodnutie NS SR predstavuje ustálenú súdnu prax a súd nemal dôvod sa od právneho
názoru vyjadreného v tomto rozhodnutí odkloniť. Je potrebné si uvedomiť, že každý má právo na to, aby
jeho spor bol rozhodnutý v súlade s ustálenou súdnou praxou, čomu zodpovedá princíp právnej istoty
vyjadrený v čl. 2 základných zásad Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené možno
konštatovať, že žalobcami uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému 2/
premlčaný nie je.

5. V ďalšom sa súd zaoberal dôvodnosťou podanej žaloby. Predpokladmi vzniku občianskoprávnej
sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby,
ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú A) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať
nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, či len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej
a morálnej integrite, B) neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu, C) existencia príčinnej súvislosti
medzi neoprávneným zásahom a vznikom ujmy. Ad A) - pokiaľ ide o existenciu zásahu stačí, ak ide
o zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti
fyzickej osoby (rozhodnutie Najvyššieho súdu publikované pod R 103/1967). Na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti sa tak nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cz 32/78 zo dňa 26.04.1978). V danom prípade takýto zásah
existoval, keď do osobnostných práv žalobcov (najmä do práva na súkromie a rodinný život) bolo
zasiahnuté tým, že dcéra a sestra žalobcov pri dopranej nehode zomrela. Ad B) - neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti je také konanie, či už aktívne alebo pasívne, ktoré zasahuje
do práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu
zásahu ustanovenými právnym poriadkom. V súdenej veci možno neoprávnenosť zásahu vzhliadnuť
v konaní žalovanej 1/, ktorá porušila ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c), e), § 9 ods. 2 a § 137 ds. 2
písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, keď nevenovala dostatočnú pozornosť situácii
v cestnej premávke, následkom čoho narazila okrem iného aj do cyklistky L. C., ktorá zraneniam
podľahla. Pri vyslovení tohto záveru vychádzal súd z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č.
k. 2To/92/2020-409 zo dňa 15.06.2021, pričom táto skutočnosť nebola ani medzi stranami sporná.
Ad C) - poslednou podmienkou stanovenou zákonom je príčinná súvislosť medzi neoprávneným
zásahom a vznikom ujmy. V danej veci možno konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi
neoprávneným zásahom a vznikom ujmy, keď v dôsledku protiprávneho konania žalovanej 1/ došlo
k úmrtiu dcéry a sestry žalobcov 1/ - 3/. S poukazom na uvedené možno ustáliť, že v danom
prípade boli splnené všetky zákonom predpokladané podmienky vzniku občianskoprávnych sankcií
za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcov. Tam, kde vznikla
v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti človeka nemajetková ujma, môže sa poškodený
domáhať upustenia od pokračovania neoprávnených zásahov do jeho osobnostných práv, odstránenia
následkov neoprávneného zásahu, a to najmä obnovením pôvodného stavu a poskytnutia primeraného
zadosťučinenia. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali zaplatenia peňažnej náhrady. Občiansky
zákonník v ustanovení § 13 ods. 2 umožňuje za určitých podmienok požadovať namiesto nepeňažného
zadosťučinenia peňažnú náhradu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je predovšetkým skutočnosť, že morálna satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu
javí ako nepostačujúca. Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu. Podľa
ustálenej judikatúry objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zistenie, či by v konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú
pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste a v postavení postihnutej osoby (uznesenie ÚS SR sp.
zn. III. ÚS 154/2011). V situácii, keď došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia (do práva na rodinný
život) poškodeného, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov rodiny neodčiniteľnou ujmou,
ktorá postihuje všetkých ostatných členov, je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch primeraným
prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2951/2004). Pri
úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter. Keďže v
súdenej veci došlo v dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej 1/ k úmrtiu člena rodiny - dcéry a sestry,

pričom toto možno spravodlivo považovať za neodčiniteľnú ujmu a ako takú by ju v rovnakej situácii
pociťoval každý, zastával súd názor, že sú splnené podmienky pre takýto spôsob odškodnenia žalobcov.

6. Čo sa týka výšky peňažnej náhrady, pre jej určenie zákon ustanovuje dve kritéria, a to a) závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy, pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia bude ujma čo do svojho
rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti a pod., tým bude vyššia jej náhrada v peniazoch, b)
okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. V slovenskej
rozhodovacej praxi sú už ustálené aj ďalšie kritériá, ktoré by mal súd pri úvahe o výške náhrady
nemajetkovej ujmy zohľadniť, a to tak vo vzťahu k poškodenému, ako aj k zodpovednej osobe. V
zmysle nálezu ÚS ČR sp. zn. I. ÚS/2844/14 sú nimi na strane poškodeného: a) intenzita vzťahu
žalobcov so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na
usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného
vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná,
fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát prerastajúca až do duševného ochorenia.
Pri zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi,
strata rodiča jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami. Strata osoby, na
ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná
forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie) síce nemôže byť sama o sebe postačujúca,
jej poskytnutie a následné posúdenie jej významu však môže zasiahnuť do zníženia peňažného
zadosťučinenia. Kritériami sa strane pôvodcu zásahu sú: a) postoj pôvodcu zásahu (ľútosť, náhrada
škody, ospravedlnenie), b) vplyv udalosti do duševnej sféry pôvodcu, c) jeho majetkové pomery, d) miera
zavinenia. Je úplne zreteľné, že postoj pôvodcu zásahu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie
ujmy pozostalými; ústretové správanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť
dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia, či vyjadrená bezcitnosť ju môže
ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho
uspokojenia priznaných nárokov. V súdenej veci bolo preukázané, že žalobcovia 1/ - 3/ a zosnulá
žili vo vzájomnom harmonickom vzťahu naplneného úctou a porozumením. Zosnulá dcéra najmä pre
žalobcov 1/, 2/ ako rodičov predstavovala významnú oporu, a to aj napriek tomu, že s nimi nežila v
spoločnej domácnosti. Pravidelne a často (každý víkend) ich navštevovala, a to už aj počas pracovného
týždňa. Pravidelne s nimi trávila vianočné sviatky. Bola pre nich pomocou nie len materiálnou (aj keď
žalobcovia 1/, 2/ neboli na zosnulú finančne odkázaní), keď ako obaja žalobcovia 1/, 2/ vypovedali, že
im dcéra urobila nákup, ale aj pomocou v oblasti zdravotnej starostlivosti (chodili s nimi do kúpeľov),
pomáhala im s bežnými prácami v domácnosti a v neposlednom a najdôležitejšom rade aj spoločníčkou
pre spoločné trávenie voľného času (spoločné dovolenky, výlety, pobyty v záhrade) a konverzáciu, ktoré
najmä osoby vo vyššom veku (akými sú i žalobcovia 1/, 2/) často potrebujú a vyhľadávajú. Pričinením
zosnulej si upevňovali a pestovali pozitívne vzťahy aj so širšou rodinou, keď práve zosnulá organizovala
rôzne rodinné stretnutia a celá rodina ju považovala za "rodinné tmelidlo". Zosnulá mala v ich živote
nezastupiteľnú funkciu. Nečakanou a šokujúcou smrťou ich dcéry sú žalobcovia 1/, 2/ ochudobnení o
pozitívne rozvíjanie citových väzieb s dcérou, odovzdávanie materinskej lásky, poskytovanie opatery
v starobe (zosnulá sa chcela vrátiť k rodičom, o ktorých by sa postarala), priateľstvo a oporu. Súd
mal za to, že aj práve s ohľadom na vek žalobcov 1/, 2/ títo stratu dcéry prežívajú intenzívnejšie.
Jedná sa o osoby vo vyššom veku, kedy je už pomoc zo strany blízkeho neodmysliteľnou súčasťou
ich života. Túto pomoc im, ako súd už vyššie uviedol, poskytovala práve zosnulá dcéra. Žalobcovia
neustále trpia veľkým zármutkom, čo sa prejavilo aj na ich psychike, keď nemôžu spávať. Ani čas, ktorý
doposiaľ uplynul od úmrtia ich dcéry, nezahojil ich rany a naďalej ťažko prežívajú stratu svojej dcéry,
keď každé miesto, kde prídu, im pripomína, práve ju. Čo sa týka vzťahu žalobcu 3/ (brata) a zosnulej,
aj tu mal súd preukázané, že ich vzťah bol založený na vzájomnom porozumení. Zosnulá žalobcu 3/
nikdy neobišla, keď cestovala k rodičom. Vždy sa u neho aspoň na chvíľu zastavila navštíviť jeho i jeho
rodinu. Spoločne trávili voľný čas športovými aktivitami, výletmi a dovolenkami, poskytovali si vzájomne
pomoc. Finančne na seba odkázaní neboli. Dôverný vzťah medzi sebou však nemali (nezdôverovali
sa navzájom so svojimi radosťami a starosťami, čo by ich vzťah robilo bezpochyby intenzívnejším)
a neboli spolu v každodennom kontakte tak, ako bola zosnulá so svojimi rodičmi. Aj napriek tomu je
žalobca 3/ v dôsledku smrti jeho sestry ochudobnený o pozitívne rozvíjanie citových väzieb so svojou
sestrou, priateľstvo, pomoc, ktoré by vzhľadom na svoj vek ako aj vek zosnulej mohol budovať ešte
relatívne dlhé obdobie. Smrť sestry zasiahla žalobcu 3/ aj v zdravotnej oblasti, keď po tejto strate
nemohol spávať. Aj v jeho prípade lieči čas rany len pomaly, keď aj s odstupom niekoľkých rokov
mu sestra naďalej chýba ako spoločníčka a pomoc, na ktorú sa vedel spoľahnúť. Z pohľadu pôvodcu
zásahu - žalovanej 1/ táto do osobnostných práv žalobcov zasiahla neúmyselným porušením povinností

vodiča motorového vozidla, pričom sa k spáchaniu skutku postavila zodpovedne. Svoju vinu nepopierala,
vyjadrila ľútosť nad spáchaním skutku, čo vyplynulo z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 2To/92/2020-409 zo dňa 15.06.2021. Žalobcom 1/ - 3/ sa ospravedlnila písomne listom, ktorý zaslala
dňa 19.11.2018 na adresu žalobcu 3/, pričom žalobca 3/ sám uviedol, že list chápal ako ospravedlnenie
sa celej rodine. To, že žalobcovia 1/ - 3/ neprijali jej ospravedlnenie a považovali ho len za formalitu v
úmysle zlepšiť si postavenie v trestnom konaní, je samozrejme ich vnútorný postoj, avšak nič to nemení
na skutočnosti, že žalovaná 1/ mala snahu zmierniť ich utrpenie práve predmetným ospravedlnením,
ktoré, ako vypovedala, urobila z vlastnej vôle. Okrem toho samotná tragická udalosť sa podpísala aj
na psychickej stránke žalovanej 1/, ktorá podľa svojho vyjadrenia (a toto nebolo zo strany žalobcov
rozporované), vyhľadala aj pomoc psychológa a za pomoci svojho blízkeho okolia sa opäť zaradila
do života. Z hľadiska jej majetkových pomerov súd zistil, že žalovaná 1/ je zamestnaná a dosahuje
príjem vyšší ako je minimálna mzda. A hoci aktuálne nevlastní žiaden iný majetok, je na začiatku svojho
produktívneho veku, kedy je dôvodné predpokladať, že bude mať možnosť vyrobiť určité majetkové
hodnoty.

7. Rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, je aj atribút
primeranosti. Je potrebné si uvedomiť, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy je okrem iného zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu, nie jeho úplné odškodnenie, nakoľko nemajetková
ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť
a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Pokiaľ má náprava
kompenzačný charakter, je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine a tiež aj to, či priznaná
suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je nutné
použiť princíp primeranosti aj takým spôsobom, že súd porovná čiastky tejto náhrady prisúdené v iných
prípadoch. Súd aj v tejto veci porovnal sumy nemajetkovej ujmy priznaných v iných konaniach a zistil,
že napr. rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 7C/256/2011-184 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline, č. k. 8C/264/2013-223 z 28.10.2013 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
za smrť syna rodičom každému vo výške 10.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Topoľčany, sp. zn.
6C/143/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5Co/264/2017 bola priznaná matke
plnoletej dcéry nemajetková ujma 25.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 37C/178/2009
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 11Co/90/2010 súd priznal rodičom plnoletej
dcéry nemajetkovú ujmu každému v sume 15.000 eur, Okresný súd Prievidza rozsudkom, sp. zn.
18C/381/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/322/2017 priznal rodičom
každému po 15.000 eur a mladšiemu bratovi 10.000 eur, Okresným súdom Považská Bystrica, sp. zn.
6C/51/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/243/2015 bola priznaná
výška nemajetkovej ujmy otcovi a matke po 10.000 eur a plnoletému bratovi 5.000 eur, rozsudkom
Okresného súdu Skalica sp. zn. 5C/7/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11Co/160/2019 bola priznaná rodičom zosnulého syna nemajetková ujma vo výške 15.000 eur každému
a bratovi 7.500 eur, rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 27C/52/2020-105 zo dňa 16.03.2022
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/58/2022-140 zo dňa 29.09.2022 bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy matke vo výške 15.000 eur. Po zhodnotení všetkých vyššie
uvedených kritérií, za stavu, keď medzi žalobcami 1/, 2/ a zosnulou existoval vysoko intenzívny pozitívny
vzťah a medzi žalobcom 3/ a zosnulou existoval tiež pozitívny, ale nie až tak intenzívny vzťah ako bol
vzťah žalobcov 1/, 2/ a zosnulou, s ohľadom na vek žalobcov 1/ - 3/, finančnú (ne)odkázanosť, ako aj s
ohľadom na postoj žalovanej 1/ k spáchanému skutku, jej ospravedlnenie a podporne aj jej majetkové
pomery, po porovnaní rozhodnutí súdov v obdobných veciach dospel súd k záveru, že spravodlivému
usporiadaniu zodpovedá náhrada nemajetkovej ujmy v prospech žalobcov 1/, 2/ vo výške 13.000 eur
pre každého a v prospech žalobcu 3/ vo výške 5.000 eur a uložil žalovanému 2/ žalobcom náhradu
nemajetkovej ujmy v týchto výškach zaplatiť. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, nakoľko mal za to, že
nemajetková ujma nad rámec súdom priznanej výšky je neprimeraná. Na majetkové pomery žalovanej
1/, hoci povinnosť uhradiť nemajetkovú ujmu súd uložil žalovanému 2/, podporne prihliadol preto, lebo to
bola práve žalovaná 1/, ktorá zasiahla protiprávnym konaním do osobnostných práv žalobcov. Majetkové
pomery žalovaného 2/ v tomto smere vôbec nie sú rozhodujúce, nakoľko žalovaný 2/ nijakým spôsobom
nezasiahol do osobnostných práv žalobcov a plnenie poskytuje len ako poisťovateľ vozidla, ktorým
žalovaná 1/ tragickú udalosť spôsobila. V predmetnej veci mala plný úspech žalovaná 1/, preto jej súd
priznal voči žalobcom 1/ - 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k
žalovanému 2/ mali žalobcovia plný úspech čo do základu, pričom výška nemajetkovej ujmy závisela od
úvahy súdu, preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Lehotu na splnenie povinnosti,
3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, v ktorom uviedli, že nesúhlasia
s výrokmi rozsudku, ktoré medzi sebou súvisia. Súd prvej inštancie zamietol vo výroku I. napadnutého
rozhodnutia žalobu voči žalovanej 1/, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná 1/ dôvodne
a včas vzniesla námietku premlčania. Zároveň súd dospel k záveru, že námietka premlčania nie je v
rozpore s dobrými mravmi, pričom pripustil, že existujú prípady, kedy môže byť námietka premlčania
v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia nesúhlasia s právnym názorom súdu prvej inštancie pričom
majú za to, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Právo a povinnosť ako spoločenská kategória sa realizuje v spoločenskom
živote, a preto voľnosť výkonu práva je obmedzená rovnakou možnosťou výkonu práva ostatnými
subjektmi práva. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu do práv a oprávnených záujmov
iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t. j. ide o výkon práva realizovaného nie za účelom
dosiahnutia určitého, napr. ekonomického, cieľa, ale v úmysle poškodenia(tzv. dolus coloratus) iného
subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom vyjadreným v § 3 ods. 1 OZ. V rozpore
s absolútnym zákazom je výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, za výkon ktorého (konanie contra
bonos mores), či už formou právneho úkonu alebo faktickým správaním, rozumieme také konanie,
ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou prevažnej väčšiny spoločnosti o
otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval a zachovával morálne a etické zásady
spoločnosti. Ide najmä o rešpektovanie hodnôt ako slušnosť, poctivosť, morálka, a pod. Dobré mravy
preto predstavujú určitý materiálny korektív, ktorý je potrebné uplatniť v prípade, ak právne predpisy
jeho uplatnenie pripúšťajú, najmä z dôvodu, že do obsahu právnych predpisov nie je možné zapracovať
všetky situácie, ktoré život prinesie. V tomto prípade bolo tou situáciou zavinenie smrti dieťaťa žalobcov
1/ a 2/ a následné uplatnenie si nároku na ochranu osobnosti voči žalovanej, ktorá vzniesla námietku
premlčania v dôsledku spojenú s priznaním náhrady trov konania voči rodičom nebohej, ktorej smrť
zavinila. Treba vziať na zreteľ, že v danom prípade vinníkom nehody bola práve žalovaná 1/. Prioritne
ona je zodpovedná za zásah do osobnostných práv žalobcov, pričom žalobcovia museli čakať približne
tri roky na to, či je z hľadiska práva objektívne zodpovedná za nehodu alebo nie. Žalobcovia nemohli
predsa podať nedôvodne žalobu, keď nemali ustálené, či zásah do osobnostných práv spôsobila práve
žalovaná 1/, resp. či v danom prípade išlo o neoprávnený zásah, ktorý bol v rozpore s jej právami
a povinnosťami stanovenými právnym poriadkom. Až na základe výsledkov trestného konania mohli
žalobcovia ustáliť, či boli splnené zákonné predpoklady zodpovednosti u žalovanej 1/, ktoré musia byť
splnené, aby mohlo dôjsť k vzniku občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu. Trestné konanie
predsa mohlo skončiť akýmkoľvek výsledkom, to znamená aj oslobodením žalovanej 1/, aj so záverom,
že smrť zavinila celkom iná osoba. Nič na tom nemení ani tvrdenie, ktoré v tomto konaní prezentovala
žalovaná 1/, a to, že sa trestnému konaniu nevyhýbala a spolupracovala s OČTK. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti sú žalobcovia toho názoru, že súd pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania
spolu v kontexte s princípom dobrých mravov mal posudzovať dobu trestného konania, ktorá pohltila
takmer celú premlčaciu dobu (s výnimkou cca 1 mesiaca). Je nesporné, že žalobcovia nezavinili dĺžku
trestného konania a teda v konečnom dôsledku ani nezavinili, prečo v dôsledku prebiehania trestného
konania nemohli ustáliť osobu, voči ktorej mali podať žalobu. Táto skutočnosť mala byť vzájomne
vyhodnotená aj so správaním žalovanej 1/ a následkami jej konania. Žalobca 3/ si naviac predsa riadne
uplatnil škodu aj v trestnom konaní, čo je z dokazovania nepochybné, avšak nie je možné vykonať
dokazovanie týkajúce sa nemajetkovej ujmy v trestnom konaní a preto bol so zvyškom odkázaný na
civilné konanie. Táto situácia, týkajúca sa i spočívania lehoty teda nemôže byť na ťarchu žalobcu
3/, ktorý nemá právne vzdelanie, ani na ťarchu žalobcom 1/ a 2/, ktorí neboli v pozícii poškodených
v trestnom konaní. Naznačená skutková situácia je situáciou, ktorú právne predpisy neupravujú a
práve preto materiálny korektív v podobe dobrých mravov je potrebné dôkladnejšie posudzovať a v
danom prípade podľa názoru žalobcov aj aplikovať. Súd síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol, že skúmal prípadný rozpor vznesenej námietky premlčania a dobrých mravov (26.), avšak podľa
názoru odvolateľov neposúdil vznesenie námietky žalovanej 1/ v tomto ohľade správne. Priznať navyše
žalovanej 1/ náhradu trov konania je práve prípadom tvrdosti zákona, kedy mal súd rozhodnúť v tejto
otázke inak, aj s ohľadom na rozpor s dobrými mravmi. Argumentujeme i tým, že k ospravedlneniu
rodičom (žalobcom 1/ a 2/) malo dôjsť listom z 19.11.2018 adresovaným, ale žalobcovi 3/. Žalovaná
síce vyjadrila, že mala snahu ospravedlniť sa aj rodičom, avšak túto snahu považujú za nedostatočnú.
Potvrdzuje to i „pozabudnutie“ žalovanej 1/ na povinnosť nahradiť poškodenému 3/ škodu priznanú v
trestnom konaní vo výške 1.022,74 eur (pohrebné náklady), o ktorej vedela žalovaná 1/ minimálne od

15.06.2021, avšak k úhrade došlo až po podaní žaloby v tomto konaní, teda približne rok na to. Navyše
vznesená námietka žalovanej 1/ nerešpektuje základné hodnoty ako slušnosť, poctivosť a morálka,
čo len podporuje presvedčenie žalobcov, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobcovia v kontexte s vyššie uvedenými skutočnosťami preto napádajú odvolaním aj výrok
VI. rozsudku o trovách konania, ktorý má podklad vo výroku I. a navrhovali, aby žalobcom bol priznaný
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % aj voči žalovanej 1/. Žalobcovia odvolaním napádajú aj
to, že skutkové a právne okolnosti prípadu s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy odôvodňovali,
priznať im vyššiu sumu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a priznané sumy považujú za neprimerané
– nízke. Z tohto dôvodu napádajú aj výroky o výške priznaných súm vo výrokoch II., III. a IV. a žiadali,
aby odvolací súd prehodnotil sumy priznané žalobcom a priznal ich po zvážení vo vyššej výške. Súd
prvej inštancie v tomto smere poukazoval na rôzne rozhodnutia krajských súdov, pričom s výnimkou
jedného rozhodnutia bola v každom prípade priznaných rodičom zosnulých detí peňažná náhrada vo
výške minimálne 15.000 eur. Žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ preto nie je zrejmé, prečo súd sa v danom
prípade rozhodol znížiť túto hranicu a priznať peňažnú náhradu v nižšom rozsahu ako bola priznaná v
rozhodnutiach iných súdov, na ktoré sám poukázal. Súd naviac sám v odôvodnení vyslovil závery, podľa
ktorých mala nebohá dcéra a sestra žalobcov s nimi veľmi pekný a blízky vzťah, ktorý nie je bežný, a
to so všetkými tromi žalobcami. V tomto smere je nepreskúmateľné napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie. Primerane to platí aj vo vzťahu k žalobcovi 3/, ktorému bola priznaná peňažná náhrada iba
vo výške 5.000 eur. S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/322/2017 (na
ktorý odkazuje aj súd prvej inštancie) sa žalobca 3/ domnieva, že mu mala byť priznaná vyššia peňažná
náhrada vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy.
Bez povšimnutia nemôže pri určovaní výšky peňažnej náhrady ostať skutočnosť, že zosnulá – dcéra
žalobcu 1/ a žalobkyne 2/, resp. sestra žalobcu 3/ nemala žiaden podiel viny na nehode (na svojej smrti),
t. j. podiel viny bol 100 % na strane žalovanej 1/ ako pôvodcu zásahu do osobnostných práv žalobcov
a práve aj táto skutočnosť by mala byť zohľadnená pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy, no súd prvej inštancie túto skutočnosť evidentne nezohľadňoval. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti navrhovali, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobe vyhovie v
celom rozsahu.

9. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že žalobcovia 1/- 3/ v podanom
odvolaní uvádzajú, že nesúhlasia s právnym názorom súdu prvej inštancie, pričom majú za to, že podaná
námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto
tvrdenie zakladajú na tom, že žalobcovia museli čakať približne tri roky na to, či je z hľadiska práva
žalovaná 1/ objektívne zodpovedná za nehodu alebo nie. V tomto smere žalobcovia ďalej argumentujú,
že súd mal posudzovať dĺžku trestného konania, ktorú žalobcovia nezavinili a ktorá pohltila takmer celú
premlčaciu dobu. Žalobcovia ďalej tvrdia, že žalobca 3/ si mal riadne v trestnom konaní uplatniť nárok na
náhradu škody, avšak s týmto bol odkázaný na civilný proces, nie je právne vzdelaný a žalobcovia 1/ a 2/
neboli v pozícii poškodených v trestnom konaní. Žalobcovia v tejto súvislosti namietajú aj priznanie trov
konania žalovanej 1/ ako prílišnú tvrdosť zákona. Vyššie uvedená argumentácia žalobcov je nedôvodná.
Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 samotná dôvodnosť vznesenej námietky
premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná
a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere
je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta
sunt - právo patri bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania
v rozpore s dobrými mravmi skúmať či strana konania, ktorá sa dovolá rozporu s dobrými mravmi v
súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou predvídavosti a opatrnosti práve v súlade
so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti
a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich
práv a povinností z neho vyplývajúcich. V tomto smere treba podotknúť, že žalobcovia boli v trestnom
konaní zastúpení odborne spôsobilým substituentom, mali možnosť sa informovať na obsah svojich
práv aj v trestnom konaní, kde sú poškodeným takisto dávané k dispozícii podrobné písomné poučenia.
Žalobcovia sú v prebiehajúcom konaní od počiatku zastúpení advokátom. Nie je preto možné (a ani
na mieste) argumentovať neznalosťou práva, najmä s ohľadom na dlhodobo ustálenú judikatúru v
posudzovaní plynutia premlčacej doby v tomto type sporov. Nebolo povinnosťou žalobcov žalovať v
spore žalovanú 1/ a žalovaného 2/ súčasne, nakoľko sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo. Žalobcovia
mali v tomto smere na výber a mohli uplatniť nárok na náhradu škody buď od žalovanej 1/, od žalovaného
2/ alebo od oboch naraz, pričom začatie plynutia premlčacej doby sa u žalovaných posudzuje osobitne.
Žalovaná 1/ nijak nebránila žalobcom domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy voči nej aj skôr, či už

v trestnom alebo samostatnom civilnom konaní. Žalovaná 1/ v priebehu trestného konania svoju vinu
nerozporovala, ku skutku sa priznala a plne spolupracovala s OČTK. Dĺžku trestného konania nemožno
pripisovať na ťarchu žalovanej 1/, nakoľko ju v žiadnom prípade nezapríčinila. Súd prvej inštancie sa
v konaní podrobne zaoberal aj ospravedlnením sa žalovanej 1/ žalobcom (všetkým) ako aj tvrdením
žalobcu 3/, že si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil v trestnom konaní (neuplatnil). V tomto smere
argumentácia žalobcov absolútne neobstojí a je v rozpore s výsledkami dokazovania. V neposlednom
rade treba poukázať na to, že nárok žalobcov podľa súdu prvej inštancie nezanikol z dôvodu premlčania
celkom a nie je možné preto tvrdiť, že práva žalobcov boli zásadne poškodené z dôvodu uplynutia
premlčacej doby, v situácii keď bolo žalobcom zo strany súdu priznané plnenie voči žalovanému 2/.
Súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania žalovanej 1/ podľa § 255 ods. 1 CSP. V danom
prípade aplikácia § 257 CSP neprichádza do úvahy, nakoľko v konaní sa nevyskytli žiadne dôvody
osobitného zreteľa, pre ktoré by súd náhradu trov konania žalovanej 1/ nemohol priznať a takéto dôvody
neboli zo strany žalobcov ani uvádzané. Čo sa výšky priznanej náhrady týka, v tomto smere žalovaná 1/
poukazuje na voľnú úvahu súdu v posudzovaní tejto otázky, pričom výšku priznaného nároku jednotlivým
žalobcom možno považovať za konformnú s rozhodovacou praxou súdov. Žalovaná 1/ má za to, že súd
vykonal podrobné dokazovanie vo veci, kedy vykonal všetky navrhované dôkazy strán sporu, žalobcov
aj žalovaných podrobne vypočul k okolnostiam týkajúcim sa vzniknutej nemajetkovej ujmy a v rozsudku
riadne, logicky; presvedčivo a zároveň vyčerpávajúco zhodnotil vykonané dôkazy. Žalobcami podané
odvolanie považuje za nedôvodné a rozhodnutie okresného súdu, ktorým súd zamietol žalobu voči
žalovanej 1/ za vecne správne, pričom sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a navrhovala, aby odvolací
súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcov zaviazal na náhradu trov konania
žalovanej 1/ vo výške 100 %.

10. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch I., V., VI., VII. ako vecne správny potvrdiť podľa §
387 ods. 1 CSP, pričom v nadväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje
na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III., IV. odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo
rozhodnutie súdu prvej inštancie v týchto výrokoch právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu
nedotknuté.

12. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

13. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje,
že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že
žalobcovia 1/ - 3/ sa podanou žalobou domáhali od žalovaných 1/, 2/ zaplatenia nemajetkovej ujmy,
a to vo výške 24.000 eur v prospech žalobcu 1/, vo výške 24.000 eur v prospech žalobkyne 2/ a
vo výške 20.000 eur v prospech žalobcu 3/. Keďže žalovaní v konaní vzniesli námietku premlčania
žalobcami uplatneného nároku, súd prvej inštancie sa správne na prvom mieste zaoberal práve otázkou
premlčania. V zmysle zákonných ustanovení sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
premlčí vo všeobecnej trojročnej lehote, ktorej začiatok plynutia je viazaný na okamih, v ktorom došlo
k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. Premlčacia doba teda začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv. Žalobcovia svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzujú od
dopravnej nehody, ktorej priamou účastníčkou bola ich dcéra a sestra a ktorá na následky zranení dňa
XX.XX.XXXX zomrela. Súd prvej inštancie potom správne ustálil, že premlčacia doba teda v danom
prípade začala plynúť dňa 12.07.2018 a uplynula dňa 12.07.2021. Žaloba však bola súdu prvej inštancie
doručená až dňa 29.03.2022, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby. Pokiaľ
žalobcovia tvrdili, že začiatok plynutia premlčacej doby je viazaný na skutočnosť, kedy sa dozvedeli,

kto je za dopravnú nehodu zodpovedný a takto stanovili začiatok plynutia premlčacej doby na deň
15.06.2021, t. j. deň rozhodnutia odvolacieho súdu v trestnom konaní, v tomto smere sa súd prvej
inštancie správne s názorom žalobcov nestotožnil, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, v prípade
nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv plynie premlčacia
doba odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom došlo k zásahu do týchto zákonom chránených práv
a nie je pritom dôležité, či a kedy bol porušovateľ osobnostných práv uznaný za zodpovedného z
protiprávneho zásahu do osobnostných práv poškodeného v inom, napr. trestnom konaní. Rovnako
ani odvolací súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobcov uvádzaním pred súdom prvej inštancie ako
i v podanom odvolaní, že ujmu si žalobca 3/ uplatnil v rámci trestného konania, a preto premlčacia
doba spočívala. Z odôvodnenia rozsudku č. k. 2To/92/2020-409 zo dňa 15.06.2021 vyplýva, že žalobca
3/ si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 8.000 eur, z ktorých preukázal len časť vo výške
1.022,74 titulom nákladov za pohreb L. C. a zvyšnú časť uplatnenej škody nepreukázal, nakoľko z
uvedeného rozhodnutia ani podľa odvolacieho súdu nie je zrejmé, o aký druh uplatnenej škody sa vo
zvyšku jednalo (majetková alebo nemajetková ujma), preto bolo na žalobcovi 3/, aby riadne preukázal,
či zvyšok uplatnenej škody predstavoval nemajetkovú ujmu. Toto však pred súdom prvej inštancie
nepreukázal, a preto súd prvej inštancie správne konštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
si žalobca 3/ v trestnom konaní neuplatnil, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť vo vzťahu k nemajetkovej
ujme k spočívaniu premlčacej doby. Čo sa týka žalobcov 1/, 2/, títo rovnako pred súdom prvej inštancie
nijako nepreukázali uplatnenie nemajetkovej ujmy v trestnom konaní, a preto vo vzťahu k nim nemožno
uvažovať o spočívaní premlčacej doby počas trestného konania. Súd prvej inštancie taktiež správne
skúmal, či vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej 1/ nie je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vznesenie námietky premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje,
môžu ale nastať situácie, keď uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany, ktorá
márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči ktorej by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
ňou uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila. V konaní pred súdom
prvej inštancie však nevyšli najavo a zo strany žalobcov neboli ani tvrdené žiadne také okolnosti, pre
ktoré by súd mal za to, že vznesená námietka premlčania sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukazuje tak ako správne poukázala i žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011, odvolací súd ďalej poukazuje i na rozhodnutia
NS SR sp. zn. 5Cdo/265/2009, sp. zn. 7Cdo/226/2016, sp. zn. 7Cdo/507/2014, sp. zn. 7Cdo/301/2021,
ktoré sa zaoberali rozporom vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a z ktorých vyplýva,
že samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá.
Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j.
neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných
zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patri bdelým. Preto je potrebné pri
skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať či strana
konania, ktorá sa dovolá rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
postupovala s dostatočnou mierou predvídavosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus
iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri
vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z
neho vyplývajúcich. V tomto smere treba podotknúť, že žalobcovia boli v trestnom konaní zastúpení
odborne spôsobilým substituentom, mali možnosť sa informovať na obsah svojich práv aj v trestnom
konaní, kde sú poškodeným takisto dávané k dispozícii podrobné písomné poučenia. Žalobcovia sú v
prebiehajúcom konaní od počiatku zastúpení advokátom, nie je preto možné argumentovať neznalosťou
práva, najmä s ohľadom na dlhodobo ustálenú judikatúru v posudzovaní plynutia premlčacej doby v
tomto type sporov. Nebolo povinnosťou žalobcov žalovať v spore žalovanú 1/ a žalovaného 2/ súčasne,
nakoľko sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo. Žalobcovia mali v tomto smere na výber a mohli uplatniť
nárok na náhradu škody buď od žalovanej 1/, od žalovaného 2/ alebo od oboch naraz, pričom začatie
plynutia premlčacej doby sa u žalovaných posudzuje osobitne. Žalovaná 1/ nijak nebránila žalobcom
domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy voči nej aj skôr, či už v trestnom alebo samostatnom civilnom
konaní. Žalovaná 1/ v priebehu trestného konania svoju vinu nerozporovala, ku skutku sa priznala a
plne spolupracovala. Rovnako ani dĺžku trestného konania nemožno pripisovať na ťarchu žalovanej
1/, nakoľko ju nezapríčinila. Súd prvej inštancie sa v konaní podrobne zaoberal aj ospravedlnením sa
žalovanej 1/ žalobcom ako aj tvrdením žalobcu 3/, že si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil v trestnom
konaní. Rovnako je potrebné poukázať na to, že nárok žalobcov podľa súdu prvej inštancie nezanikol
z dôvodu premlčania celkom a nie je možné preto tvrdiť, že práva žalobcov boli zásadne poškodené z
dôvodu uplynutia premlčacej doby, v situácii keď bolo žalobcom zo strany súdu priznané plnenie voči

žalovanému 2/. S poukazom na uvedené dospel súd prvej inštancie správne k záveru, že vo vzťahu k
žalovanej 1/ je žalobcami uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný v celom rozsahu,
a preto správne žalobu vo vzťahu k žalovanej 1/ v celom rozsahu zamietol.

14. Keďže súd prvej inštancie následne ustálil, že žalobcami uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vo vzťahu k žalovanému 2/ premlčaný nie je, správne sa v ďalšom zaoberal dôvodnosťou
podanej žaloby a správne potom dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené všetky zákonom
predpokladané podmienky vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú
neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcov. Čo sa týka výšky peňažnej náhrady, správne
konštatoval, že pre jej určenie zákon ustanovuje dve kritéria, a to a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy, pričom sa predpokladá, že čím závažnejšia bude ujma čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov,
odstrániteľnosti a pod., tým bude vyššia jej náhrada v peniazoch, b) okolnosti, za ktorých došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Ďalej správne uviedol, že v slovenskej
rozhodovacej praxi sú už ustálené aj ďalšie kritériá, ktoré by mal súd pri úvahe o výške náhrady
nemajetkovej ujmy zohľadniť, a to tak vo vzťahu k poškodenému, ako aj k zodpovednej osobe, pričom
správne v tejto súvislosti poukázal na nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS/2844/14. V prejednávanej veci bolo
dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie preukázané, že žalobcovia 1/ - 3/ a zosnulá žili vo
vzájomnom harmonickom vzťahu naplneného úctou a porozumením. Zosnulá dcéra najmä pre žalobcov
1/, 2/ ako rodičov predstavovala významnú oporu, a to aj napriek tomu, že s nimi nežila v spoločnej
domácnosti. Pravidelne a často (každý víkend) ich navštevovala, a to už aj počas pracovného týždňa.
Pravidelne s nimi trávila vianočné sviatky. Bola pre nich pomocou nie len materiálnou (aj keď žalobcovia
1/, 2/ neboli na zosnulú finančne odkázaní), keď ako obaja žalobcovia 1/, 2/ vypovedali, že im dcéra
urobila nákup, ale aj pomocou v oblasti zdravotnej starostlivosti (chodili s nimi do kúpeľov), pomáhala
im s bežnými prácami v domácnosti a v neposlednom a najdôležitejšom rade aj spoločníčkou pre
spoločné trávenie voľného času (spoločné dovolenky, výlety, pobyty v záhrade) a konverzáciu, ktoré
najmä osoby vo vyššom veku (akými sú i žalobcovia 1/, 2/) často potrebujú a vyhľadávajú. Pričinením
zosnulej si upevňovali a pestovali pozitívne vzťahy aj so širšou rodinou, keď práve zosnulá organizovala
rôzne rodinné stretnutia a celá rodina ju považovala za "rodinné tmelidlo". Zosnulá mala v ich živote
nezastupiteľnú funkciu. Čo sa týka vzťahu žalobcu 3/ (brata) a zosnulej, vykonaným dokazovaním
pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že ich vzťah bol založený na vzájomnom porozumení.
Zosnulá žalobcu 3/ nikdy neobišla, keď cestovala k rodičom. Vždy sa u neho aspoň na chvíľu zastavila
navštíviť jeho i jeho rodinu. Spoločne trávili voľný čas športovými aktivitami, výletmi a dovolenkami,
poskytovali si vzájomne pomoc. Finančne na seba odkázaní neboli. Dôverný vzťah medzi sebou však
nemali (nezdôverovali sa navzájom so svojimi radosťami a starosťami, čo by ich vzťah robilo bezpochyby
intenzívnejším) a neboli spolu v každodennom kontakte tak, ako bola zosnulá so svojimi rodičmi. Aj
napriek tomu je žalobca 3/ v dôsledku smrti jeho sestry ochudobnený o pozitívne rozvíjanie citových
väzieb so svojou sestrou, priateľstvo, pomoc, ktoré by vzhľadom na svoj vek ako aj vek zosnulej mohol
budovať ešte relatívne dlhé obdobie. Ďalej bolo dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie
preukázané, že z pohľadu pôvodcu zásahu - žalovanej 1/, že táto do osobnostných práv žalobcov
zasiahla neúmyselným porušením povinností vodiča motorového vozidla, pričom sa k spáchaniu skutku
postavila zodpovedne, svoju vinu nepopierala, vyjadrila ľútosť nad spáchaním skutku, čo vyplynulo
z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2To/92/2020-409 zo dňa 15.06.2021. Žalobcom
1/ - 3/ sa ospravedlnila písomne listom, ktorý zaslala dňa 19.11.2018 na adresu žalobcu 3/, pričom
žalobca 3/ sám pred súdom prvej inštancie uviedol, že list chápal ako ospravedlnenie sa celej rodine.
To, že žalobcovia 1/ - 3/ neprijali jej ospravedlnenie a považovali ho len za formalitu v úmysle zlepšiť si
postavenie v trestnom konaní, je samozrejme ich vnútorný postoj, avšak nič to ani podľa odvolacieho
súdu nemení na skutočnosti, že žalovaná 1/ mala snahu zmierniť ich utrpenie práve predmetným
ospravedlnením, ktoré, ako vypovedala, urobila z vlastnej vôle. Okrem toho samotná tragická udalosť
sa podpísala aj na psychickej stránke žalovanej 1/, ktorá podľa svojho vyjadrenia (a toto nebolo zo
strany žalobcov rozporované), vyhľadala aj pomoc psychológa a za pomoci svojho blízkeho okolia sa
opäť zaradila do života. Z hľadiska jej majetkových pomerov súd prvej inštancie zistil, že žalovaná 1/ je
zamestnaná a dosahuje príjem vyšší ako je minimálna mzda.

15. Rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, je aj
atribút primeranosti, pričom je potrebné si uvedomiť, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy je okrem
iného zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu, nie jeho úplné odškodnenie, nakoľko
nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá
odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Súd prvej

inštancie v prejednávanej veci porovnal sumy nemajetkovej ujmy priznaných aj v iných konaniach. Po
zhodnotení všetkých vyššie uvedených kritérií, za stavu, keď medzi žalobcami 1/, 2/ a zosnulou existoval
vysoko intenzívny pozitívny vzťah a medzi žalobcom 3/ a zosnulou existoval tiež pozitívny, ale nie až
tak intenzívny vzťah ako bol vzťah žalobcov 1/, 2/ a zosnulou, s ohľadom na vek žalobcov, finančnú
(ne)odkázanosť, ako aj s ohľadom na postoj žalovanej 1/ k spáchanému skutku, jej ospravedlnenie a
podporne aj jej majetkové pomery, po porovnaní rozhodnutí súdov v obdobných veciach dospel súd
prvej inštancie správne k záveru, že spravodlivému usporiadaniu zodpovedá náhrada nemajetkovej
ujmy v prospech žalobcov 1/, 2/ vo výške 13.000 eur pre každého a v prospech žalobcu 3/ vo výške
5.000 eur a uložil žalovanému 2/ žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v týchto výškach zaplatiť
a správne vo zvyšnej časti žalobu zamietol, nakoľko mal správne za to, že nemajetková ujma nad
rámec súdom priznanej výšky je neprimeraná. Na majetkové pomery žalovanej 1/, hoci povinnosť uhradiť
nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/, správne podporne prihliadol preto, lebo
to bola práve žalovaná 1/, ktorá zasiahla protiprávnym konaním do osobnostných práv žalobcov. Čo
sa týka námietky žalobcov uvádzanej v odvolaní, že priznané výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy považujú za neprimerané – nízke, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že otázka výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v
iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení
čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pri posúdení a
hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú
totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných
hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno
exaktne kvantifikovať a vyčísliť (7Cdo/215/2020). Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie teda
správne vo zvyšnej časti žalobu zamietol, nakoľko mal správne za to, že nemajetková ujma nad rámec
súdom priznanej výšky je neprimeraná.

16. Súd prvej inštancie rovnako správne rozhodol i o náhrade trov konania. Keďže žalovaná 1/ mala
v predmetnej veci plný úspech, správne jej preto priznal voči žalobcom 1/ - 3/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). Čo sa týka námietky žalobcov uvádzanej v odvolaní, že priznať
žalovanej 1/ náhradu trov konania je práve prípadom tvrdosti zákona, kedy mal súd rozhodnúť v tejto
otázke inak, aj s ohľadom na rozpor s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že podľa § 257 CSP
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V súvislosti
s požiadavkou na nepriznanie náhrady trov konania protistrane aj pre dôvody hodné osobitného zreteľa
odvolací súd poznamenáva, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti
za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí
zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila
vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto
negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu
musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí
mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov
konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného
zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon
nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010 či 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno §
257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),
ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného
zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často
vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu
však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú
dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania
(k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,
nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257

CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná,
alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd konštatuje, že v danom prípade bola žalovaná 1/ v konaní plne úspešná a odvolací súd
nezistil v danej veci zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu
pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej 1/.

17. V súvislosti so žalobcovými prejavmi nespokojnosti s namietaným rozsudkom okresného súdu
odvolací súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez
znakov arbitrárnosti, čo v danom prípade splnené bolo.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, pričom dostatočne sa
vysporiadal i s námietkami uvádzanými žalobcami v odvolaní, preto odvolací súd nepovažoval námietky
žalobcov za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej 1/ a žalovanému 2/ odvolací
súd priznal nárok náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v rozsahu 100%, s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Sep 27, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.