Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 6, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/49/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414217230
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4414217230.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Lenky Kostolanskej, v právnej veci žalobcu: K. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. U., N. X., právne zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková
s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Pribinova 9, IČO: 36 813 401, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska ul. 71, o náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky č. k. 4C/208/2014-217 zo dňa 9. septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, týkajúcej sa uloženia

povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25% zo sumy 108.000 eur m e
n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,00% zo sumy 108.000
eur od 27.08.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Vo zvyšku požadovaného úroku z omeškania odvolací súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho

konania v rozsahu 100%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

IV. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v záhlaví označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
108.000 eur s 5,25% úrokom z omeškania od 09.08.2014 do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo
zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100%. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods.
1 a 2 , § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 tretia veta, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov, § 12 ods. 4, § 33 ods. 1, § 61a
ods. 2 , § 148 ods. 1 prvá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.10.201, § 167e ods.
1, § 166a ods. 1 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.

1.1. Po skutkovej stránke uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 22. augusta 2014 domáhal zaplatenia
sumy 108 000 eur s 5,25 % úrokom z omeškania od 11. marca 2014 do zaplatenia z titulu náhrady škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 31. decembra 2012 bola vykonaná
dražba, v ktorej bol žalobcovi udelený príklep za najvyššie podanie vo výške 108.000 eur. Dražba satýkala nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. C. J., vedenej na LV č. XXXX ako parcela registra C č.
XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 spolu s domom súp. č. XX a parcela registra C č.
XXX/X - záhrada o výmere XXX m2. V deň dražby bola na účet exekútora S.. E. C. v exekučnom konaní

sp. zn. EX 30/2012 zložená zábezpeka v sume 54.000 eur a dňa 31. januára 2013 v sume 54.000
eur ako doplatok najvyššieho podania. Súdny exekútor mal následne podať na súd návrh na schválenie
príklepu. Okresný súd Nové Zámky v konaní sp. zn. 10Er/608/2012, EX 30/2012, uznesením z 2. októbra
2013 rozhodol tak, že príklep neschválil z toho dôvodu, že súdny exekútor pri vykonávaní úkonov v
exekučnom konaní pochybil, keď nedoručil upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie záložnému

veriteľovi, nedoručil mu ani dražobnú vyhlášku a sa dopustil viacerých iných pochybení, ktoré mali za
následok neschválenie príklepu. Z toho dôvodu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na vydražiteľa, t.
j. na žalobcu neprešlo a súdny exekútor žalobcovi nevrátil ani sumu 108.000 eur, ktorú mu žalobca
poskytol. Žalobca nemal záujem o účasť na ďalšej dražbe a trval na vrátení sumy 108.000 eur. Výzvou z
5. decembra 2013 vyzval súdneho exekútora S.. E. C. a tiež žiadal zastupujúcu exekútorku S.. P. N., aby
mu oznámila, v akom štádiu sa vec nachádza a či je možné finančné prostriedky vrátiť. Ďalší zastupujúci

exekútor S.. J. J. listom z 13. januára 2014 žalobcovi oznámil, že na žiadnom z depozitných účtov
súdneho exekútora S.. C. sa nenachádzajú finančné prostriedky, z ktorých by bolo možné právny nárok
žalobcu uspokojiť. Dňa 8. januára 2014 žalobca podal trestné oznámenie pre podozrenie spáchania
trestného činu sprenevery a dňa 3. júna 2014 vyšetrovateľ začal trestné stíhanie. Súdny exekútor
S.. C. mal od 28. januára 2013 pozastavený výkon exekútorského úradu, pričom mu bola ustanovená

zástupkyňa S.. N. N., ktorá návrh na schválenie príklepu doručila tunajšiemu súdu 9. júla 2013.

1.2. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa jednalo o zjavné zneužitie postavenia súdneho exekútora
ako predstaviteľa štátnej a verejnej moci, ktorý aj keď mal vedomosť o tom, že bude vyčiarknutý zo
zoznamu súdnych exekútorov, prevzal od žalobcu finančnú hotovosť vo výške 108.000 eur. Keďže

súdny exekútor konal ako predstaviteľ štátnej moci, sa dopustil hrubého zneužitia svojej kompetencie,
sám už nezodpovedá za svoje dlhy z toho dôvodu, že podal návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj
majetok, čomu bolo aj vyhovené, preto nezostávalo súdu ako žalobcovi kompenzovať jeho stratu tým,
že zaviazal štát na úhradu škody, ktorú spôsobil žalobcovi súdny exekútor. Na základe uvedených
skutočností možno konštatovať, že súdny exekútor počas výkonu svojej činnosti prevzal od žalobcu

žalovanú sumu 108.000 eur titulom ceny nehnuteľností, ktoré mal žalobca nadobudnúť prostredníctvom
dražby. V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca reálne predmetné finančné prostriedky
súdnemu exekútorovi poskytol. Je nepochybné aj to, že na účtoch súdneho exekútora už v marci 2013
nebolo toľko prostriedkov, že by bolo možné vloženú hotovosť žalobcovi vrátiť. Predmetné skutočnosti
nespochybňovala ani žalovaná. Na druhej strane je však potrebné zobrať do úvahy aj skutočnosť, že

žalobca sa zrejme bezúspešne domáhal svojho uplatneného práva v konkurznom konaní a v tomto
prípadeprávepodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov je štát tou povinnou osobou, ktorá znáša zodpovednosť za pochybenie
súdneho exekútora ako vykonávateľa štátnej moci. Z toho dôvodu súd, ak mal ochraňovať porušené
práva žalobcu v kontexte spravodlivosti, zaviazal štát - žalovanú. Žalobca je fyzická osoba, ktorá

sa sedem rokov nevie domôcť peňazí, ktoré poskytol exekútorovi a za ktoré mal nadobudnúť nejakú
protihodnotu a to nehnuteľnosti, s prihliadnutím na osobitosti tohto prípadu, pričom je zrejmé, ako už
súd konštatoval, že od súdneho exekútora si nebude môcť žalobca vymôcť žiadne finančné prostriedky
a s prihliadnutím na právnu istotu a právnu vymožiteľnosť, súd zaviazal žalovanú k náhrade škody pre
žalobcu v plnom rozsahu.

1.3. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo žalovanej sumy od 11. marca 2014
do zaplatenia. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca podal návrh na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody žalovanej 4. marca 2014 a žalovaná žalobcovi oznámila, že žiadosti nebolo vyhovené,
listom zo 6. augusta 2014, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 8. augusta 2014. Takto

žalovanej začala plynúť lehota omeškania od 9. augusta 2014, teda nasledujúcim dňom po oznámení
bezúspešného vyhovenia jeho nároku žalovanou. Úroková sadzba ku dňu 9. augusta 2014 činila 0,25
% podľa úrokovej sadzby ECB a žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej
sadzby ECB + 5 percentuálnych bodov, čo činí 5,25 %. Z toho dôvodu súd prvej inštancie žalobcovi úrok
z omeškania priznal nie odo dňa, keď bola žalovanej doručená žiadosť o náhradu škody, ale odo dňa

oznámenia, že žalovaná neuspokojila nárok žalobcu na náhradu škody a vo zvyšku uplatneného úroku
z omeškania pred týmto dňom súd žalobu zamietol.2. Proti rozsudku podal do vyhovujúcej časti v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť, eventuálne rozsudok zrušiť v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd v Nitre rozhodol rozsudkom (v poradí

druhým) zo dňa 20. januára 2022 sp. zn. 8Co/246/2019-306 tak, že výrokom I. rozsudok súdu prvej
inštancie v časti, v ktorej bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi sumu 108.000 eur potvrdil a v
časti, v ktorej bola zaviazaná zaplatiť 5,25 % úrok z omeškania ročne od9. augusta 2014 do zaplatenia
zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť úrok z omeškania zo sumy 108.000 eur vo výške 5,15 %
od 27. augusta 2020 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku

požadovaného úroku z omeškania žalobu zamietol. Výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

2.1. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že pohľadávka, ktorú má žalobca voči S.. C., sa stala
kvôli vyhláseniu konkurzu rozhodnutím Okresného súdu Nitra 29OdK/96/2018 zo dňa 8. novembra

2018 úplne nevymáhateľnou a zároveň je zrejmá aj skutočnosť, že žalobcova pohľadávka vo výške
108.000 eur, ktorú v inom konaní prihlásil do konkurzu, nebola ani čiastočne splnená, nakoľko dňa
27. augusta 2020 došlo oznámením správcu zverejneným v Obchodnom vetníku k zrušeniu konkurzu
dlžníka z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu (§ 167v ods. 1 ZKR). Je teda
zrejmé, že právo žalobcu na zaplatenie 108.000 eur - titulom vydania bezdôvodného obohatenia proti

dlžníkovi S.. C. sa stalo fakticky nevymáhateľným, v dôsledku čoho možno konštatovať, že na strane
žalobcu došlo k vzniku škody a zároveň tým aj k splneniu predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu podľa zákona č. 541/2003 Z. z. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s právnym
názorom súdu prvej inštancie, že je daný nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanej. Rovnako
tak sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalovanej, že podanie prihlášky do

konkurzného konania nie je samo o sebe právne relevantné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Je tomu tak preto, že po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka S.. C. už žalobca nemal inú
možnosť domáhať sa voči nemu vyplatenia svojej pohľadávky (z titulu bezdôvodného obohatenia) vo
výške 108.000 eur, pretože procesnoprávnym účinkom vyhlásenia konkurzu je, že uvedená pohľadávka
nemôže byť vymáhaná inak ako v konkurznom konaní a zároveň skutočnosť, že podľa štvrtej časti ZKR

je, že súd je povinný bez zbytočného odkladu, konania, v ktorých sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže
byť uspokojená iba v konkurze (§ 166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b), zastaviť (§ 167e
ods. 1 ZKR).

2.2. Odvolací súd sa v bode 22. odôvodnenia vysporiadal s námietkou žalovanej týkajúcou sa konania

exekútora, ktoré malo byť posúdené ako exces. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovanej nič nebránilo
v tom, aby skutkové tvrdenia uplatnené až v odvolacom konaní, že konanie súdneho exekútora
spočívajúce v ponechaní si peňažných prostriedkov (žalobcu vo výške 108.000 eur) na vlastné účely
a potreby je nutné považovať za exces a nie za nesprávny úradný postup, uplatnil už v konaní pred
súdom prvej inštancie. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že uvedené skutkové tvrdenia,

že konanie súdneho exekútora je excesom a nie nesprávnym úradným postupom žalovanou v konaní
pred súdom prvej inštancie ako procesná obrana uplatnené neboli, nakoľko žalovaná pred súdom
prvej inštancie ani nepopieral, že konanie súdneho exekútora nie je nesprávnym úradným postupom;
naopak argumentoval len tým, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu neboli naplnené všetky
zákonné predpoklady, a to vznik škody z dôvodu, že žalobca je najskôr povinný sa domáhať voči

zodpovednostnému subjektu nároku z bezdôvodného obohatenia. V danom prípade je nevyhnutné
konštatovať, že skutkové tvrdenia, ktoré žalovaná uplatnila až v odvolacom konaní je potrebné
považovať za novoty (nepatriace pod zákonné výnimky podľa § 366 CSP), resp. za skutkové tvrdenia,
ktoré ak by žalovaná uplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie mohli mať vplyv na rozhodnutie
vo veci samej a zároveň ich uplatnením pred súdom prvej inštancie by k nim žalobca mohol zaujať

procesnú obranu. Predkladanie ďalších resp. úplne nových skutkových tvrdení ako novôt v odvolacom
konaní je preto v prejednávanom prípade neprípustné a zároveň na takéto skutkové tvrdenia odvolací
súd nemôže prihliadnuť.

2.3. Odvolací súd teda považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti nároku žalobcu na náhradu

škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vo výške 108.000 eur za správne a v tejto časti odvolaciu
argumentáciu žalovanej za nedôvodnú. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu zdôraznil, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

2.4. Odvolací súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti úrokov z omeškania, keď mal
za to, že nesprávne určil výšku úrokovej sadzby podľa ECB, pretože ak naviazal začiatok úročenia ku
dňu 9. augusta 2014, úroková sadzba podľa ECB činila 0,15 % + 5 percentuálnych bodov, čo predstavuje
úrok vo výške 5,15 %, ako uviedla žalovaná. Odvolací súd však na základe vyššie uvedeného považoval
za nevyhnutné zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a to tak,

že v súlade s ustanovením § 16 ods. 4 zákona (posledná veta) č. 514/2003 Z. z. určil počiatok omeškania
ku dnu zrušenia konkurzu podľa § 167v ZKR, t. j. ku dňu 27. augusta 2020 (ku dňu nasledujúcom po
dni zverejnenia oznámenia správcu v Obchodnom vestníku o zrušení konkurz). Úroková sadzba podľa
ECB ku dňu 27. augusta 2020 predstavovala 0,0 % + 5 percentuálnych bodov (§ 3 nariadenie vlády
SR č. 87/1995 Z. z.) čo v konečnom dôsledku predstavuje úrok z omeškania vo výške 5,00 %, preto vo
zvyšku odvolací súd žalobu zamietol.

3. Žalovaný napadol citovaný rozsudok odvolacieho súdu dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd
SR uznesením č. k. 5Cdo/111/2022-386 zo dňa 31. mája 2023, ktorým dovolanie žalovaného smerujúce
proti výroku I., ktorým výrokom odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 108.000 eur zamietol. V časti výroku I., ktorým odvolací súd

zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť žalobcovi zaplatiť úrok z
omeškania zo sumy 108.000 eur vo výške 5,15 % od 27.08.2020 do zaplatenia a vo výroku o nároku
na náhradu trov konania dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že
námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v časti žalovanou tvrdeného

excesu nie je dôvodná, pretože odvolací súd sa vysporiadal s argumentáciou dovolateľky dostatočne v
bode 22. odôvodnenia, na ktoré dovolací súd v celom rozsahu odkázal. Dovolací súd sa nestotožnil
ani s námietkou žalovanej, že argumentácia uvedená v odvolaní dotýkajúca sa excesu súdneho
exekútora nepredstavovala skutkové tvrdenia, ale právnu argumentáciu, ktorá bola reflexiou na právne
závery prijaté súdom prvej inštancie v čase, keď existoval dôvod pre zamietnutie žaloby z dôvodu

nepreukázania nevymožiteľnosti pohľadávky od súdneho exekútora. Dovolací súd v tejto súvislosti
poukázal aj na časový rámec a priebeh celého konania, v ktorom žalobca podal žalobu dňa 22.
augusta 2014, ktorou si voči Slovenskej republike, Ministerstvu spravodlivosti SR uplatnil nárok na
náhradu škody vo výške 108.000 eur. Prvý rozsudok súdu prvej inštancie bol uznesením odvolacieho
súdu sp. zn. 8Co/327/2016-124 zo dňa 20. septembra 2018 zrušený s tým, že pokiaľ má žalobca

pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal -súdnemu exekútorovi, resp.
kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola
ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa citovaného zákona,
a to existencia samotnej škody. Vyjadril, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd správne zohľadnili
vo svojich rozhodnutiach aj nové okolnosti a tými bolo vyhlásenie konkurzu uznesením Okresného súdu

Nitra sp. zn. 29OdK/96/2018 zo dňa 8. novembra 2018, zároveň bol dlžník oddlžený tak, že bol zbavený
všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze. Pohľadávka žalobcu vo výške 108.000
eur, ktorú si prihlásil do konkurzu nebola ani čiastočne uspokojená, nakoľko dňa 27. augusta
2020 došlo oznámením správcu zverejneným v Obchodnom vestníku k zrušeniu konkurzu dlžníka z
dôvodu, že konkurzná podstata nekryje náklady konkurzu (§ 167v ods. 1 ZKR). Z pohľadu žalobcu sa

tak stala fakticky nevymáhateľnou, v dôsledku čoho možno konštatovať, že na strane žalobcu došlo k
vzniku škody a tým aj splneniu predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Dovolací súd sa s touto argumentáciou plne stotožnil a prihliadnuc na konkrétne okolnosti
prejednávaného prípadu nemal odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu v tejto napadnutej časti čo
vytknúť. V čom ale videl dovolací súd dôvodnosť podaného dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.

f) CSP bola námietka týkajúca sa rozpornosti v časti uloženej povinnosti zaplatiť úroky z omeškania,
kedy odvolací súd vo výroku zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,15 % od
27. augusta 2020, avšak v odôvodnení uviedol úrok 5 % (pričom vychádzal z úrokovej sadzby ku dňu
27. augusta 2022). V situácii, keď vo výroku rozhodnutia odvolací súd uložil žalovanej zaplatiť úrok z
omeškania vo výške 5,15 %, a v odôvodnení rozhodnutia (správne) ustálil výšku úroku z omeškania na

5 %, naviac vychádzal z úrokovej sadzby ku dňu 27. augusta 2022, považoval dovolací súd rozhodnutie
za nekonzistentné a logicky aj neodôvodnené, čím bol naplnený dovolací dôvod v zmysle ust. § 420
písm. f) CSP. Porušením procesného práva dovolateľky na riadne odôvodnenie rozsudku v časti úrokov
z omeškania odvolacieho súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivý proces vyplývajúce z čl.46 Ústavy Slovenskej republiky, čo nesporne zakladá vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z toho dôvodu
dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti výroku I., ktorým zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 108 000

eur vo výške 5,15 % od 27. augusta 2020 do zaplatenia a vo výroku o nároku na náhradu trov konania
a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,

362 ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), tiež viazaný právny názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP), prejednal odvolanie bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP a contrario), s následným verejným vyhlásením
rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné
zmeniť v časti týkajúcej sa počiatku plynutia úroku z meškania a jeho výšky.

5. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

6. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 108.000 eur s 5,25%

úrokom z omeškania od 11.03.2014 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a zmene niektorých zákonov, vzniknutej v súvislosti s exekučným konaním vedeným pod sp. zn.
10Er/608/2012 u exekútora JUDr. E. C., pod sp. zn. EX 30/2012, v ktorom konaní sa v rámci vyhlásenej
dražby uchádzal o vydraženie nehnuteľnosti v kat. úz. C. J., vedenej na LV č. XXXX ako parcela registra

C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 spolu s domom súp. č. XX a parcela registra
C č. XXX/X - záhrada o výmere XXX m2. Dôvodil tým, že dňa 31.12.2012 bola vykonaná dražba, v ktorej
bol žalobcovi udelený príklep za najvyššie podanie vo výške 108.000 eur, dňa 31.12.2012 bola na účet
exekútora S.. E. C. vložená suma 54.000 eur ako dražobná zábezpeka a dňa 31.01.2013 suma 54.000
eur ako doplatok do najvyššieho podania. Okresný súd Nové Zámky uznesením č. k. 10Er/608/2012-

26 zo dňa 02.10.2013 neschválil príklep pre viacero pochybení. Žalobca v tom čase zistil, že súdny
exekútor JUDr. C. mal od februára 2013 pozastavený výkon funkcie, zastupujúcou exekútorkou bola
ustanovená S.. N. N.. Výzvou zo dňa 05.12.2013 vyzval na vrátenie peňazí súdneho exekútora S.. C..
Ďalší zastupujúci exekútor S.. S. J. listom zo dňa 13.01.2014 oznámil žalobcovi, že na žiadnom z
depozitných účtov súdneho exekútora S.. C. sa nenachádza suma finančných prostriedkov, z ktorej by

bolo možné jeho nárok uspokojiť. Súdny exekútor neplnil povinnosti pri výkone exekučnej činnosti, v
dôsledku spôsobených procesných chýb zapríčinil, že súd neudelil príklep, ani nezabezpečil oddelené
uchovanie a spravovanie finančných prostriedkov žalobcu, keď tieto pravdepodobne boli vložené na
bežnýúčetexekútoraavrozporesozákonomajminuténainýúčelakobolurčený.Dňa08.01.2014podal
trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery. Dňa 04.03.2014 žalobca

podal návrh žalovanému na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaný žalobcovi
dňa 06.08.2014 oznámil, že jeho nárok neuznáva, žiadosti nevyhovuje pre nesplnenie podmienok
vzniku nároku na náhradu škody. O nároku žalobcu rozhodol súd prvej inštancie odvolaní napadnutým
rozsudkom - druhým v poradí (bližšie citovaným v záhlaví tohto rozhodnutia), ktorým žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 108.000 eur s 5,25% úrokom z omeškania ročne od 09.08.2014 do

zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

7. Odvolací súd v prvom rade (po čiastočnom zrušení a vrátení veci dovolacím súdom) považuje
za potrebné dať do pozornosti, že predmetom odvolacieho prieskumu (po dovolacom konaní) je len

časť rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúca sa úroku z omeškania (počiatku plynutia a výšky), keď
dovolanie žalovaného smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil výrok rozsudku
súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 108.000 eur bolo zamietnuté. Z uvedeného dôvodu predmetná časť nároku žalobcu už netvorí
predmet odvolacieho prieskumu (ide o právoplatnú časť výroku odvolacieho súdu, ktorej sa nedotklo

uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku), keď predmetom odvolacieho prieskumu zostala iba
zvyšná časť výroku týkajúca sa úroku z omeškania.8. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne určenie počiatku omeškania od 09. 08. 2014, keďže mal
za to, že do omeškania sa mohol dostať až najskôr skončením konkurzného konania, pretože až týmto
okamihom bolo možné ustáliť výšku škody. Rovnako namietal aj nesprávnu výšku úrokovej sadzby, ku

ktorej súd prvej inštancie uviedol, že ku dňu 09. 08. 2014 bola 0,25 % podľa úrokovej sadzby ECB +
5 percentuálnych bodov, teda úrok bol vo výške 5,25 %. Tento záver súdu prvej inštancie považoval za
nesprávny, pretože úroková sadzba odo dňa 11. 06. 2014 do 09. 09. 2014 bola vo výške 0,15 % + 5
percentuálnych bodov, teda ak súd priznal úrok odo dňa 09. 08. 2014, ten nemal byť vo výške 5,25 %.

9. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Úrok
z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie so zaplatením istiny a na rozdiel od zmluvného
úroku ho môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté. Povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva
zo zákona, ako dôsledok z omeškania so splnením dlhu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku
úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch upravuje vykonávací predpis, ktorým je nariadenie
vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonáva Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Z

povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená iba horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie
je prípustné. Z ustanovenia § 3 vyššie citovaného nariadenia vyplýva, že výška úrokov z omeškania je
o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

10. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v zmysle ustálenej judikatúry môže byť nárok
na náhradu škody spôsobenej nesprávny úradným postupom v civilnom konaní úspešne uplatnený
voči štátu len za predpokladu, ak poškodený (v tomto prípade žalobca) nemôže úspešne dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z dôvodu neoprávneného majetkového prospechu voči tomu, kto tento

prospech získal a je povinný mu ho vydať (bezdôvodné obohatenie). Možno teda urobiť záver, že ak do
skončenia konkurzného konania, v ktorom si žalobca uplatnil voči JUDr. C. svoju pohľadávku vo výške
108.000 eur titulom bezdôvodného obohatenia nebolo možné ustáliť prípadnú výšku škody. Je tomu
tak práve preto, že pohľadávka žalobcu mohla byť, aj keď len z časti, uspokojená práve v konkurznom
konaní. Keďže konkurzné konanie bolo zrušené z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady

konkurzu (§ 167v ods. 1 ZKR - táto skutočnosť nemá vplyv na oddlženie dlžníka JUDr. C.) je zrejmé,
že pohľadávka žalobcu v tomto konaní nebola ani len čiastočne splnená a zároveň týmto okamihom
žalobca (absolútne) naplnil predpoklad neúspešného domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia
od S.. C., v dôsledku čoho došlo k vzniku zodpovednosti štátu a zároveň aj k ustáleniu výšky škody. Až
po tom, ako žalobcovi vznikla skutočná škoda sa mohol žalovaný ako zodpovednostný subjekt dostať

do omeškania, pretože žalovanému nemôže vzniknúť povinnosť zaplatiť poškodenému náhradu škody
skôr, než táto reálne vznikne, t. j. možno ustáliť je výšku. Keďže ako už bol právoplatne rozhodnuté
prejednávanej veci žalobcovi v tomto zmysle vznikla voči žalovanému škoda až momentom zrušenia
konkurzu podľa § 167v ods. 1 ZKR, resp. okamihom neúspešného uplatnenia vydania bezdôvodného
obohatenia pohľadávkou uplatnenou žalobcom v konkurznom konaní. Súd tak počiatok povinnosti

žalovaného ustáli v zmysle § 16 ods. 4 veta tretia zák. č. 514/2003 Z.z. (ak súd rozhodnutím o náhrade
škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť
najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty
na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr) neskôr ako k zaslaniu
výzvy na predbežné prejedanie nároku.

10.1. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti
úrokov z omeškania, keď mal za to, že nesprávne určil výšku ako i počiatok úrokovej sadzby podľa ECB.
Je tomu tak práve preto, že ak súd prvej inštancie naviazal začiatok úročenia ku dňu 09. 08. 2014, tak
úroková sadzba podľa ECB činila 0,15 % + 5 percentuálnych bodov, čo predstavuje úrok vo výške 5,15

%, ako správne argumentoval žalovaný. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd vyhodnotil za
dôvodnú i argumentáciu žalovaného ohľadom počiatku plynutia úroku z omeškania, tak výška úrokovej
sadzby 5,15 % je pre prejednávaný prípad tiež v nesprávnej výške z dôvodov odvolacím súdom ďalej
uvádzaných.

10.2. Odvolací súd považoval za nevyhnutné zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa
úrokov z omeškania a to tak, že v súlade s ustanovením § 16 ods. 4 zákona (posledná veta) č. 514/2003
Z.z. určil počiatok omeškania ku dnu zrušenia konkurzu podľa § 167v, t. j. ku dňu 27.08.2020
(ku dnu nasledujúcom po dni zverejnenia oznámenia správcu v Obchodnom vestníku o zrušení konkurzpodľa § 167v ods. ZKR), pretože až týmto okamihom vzhľadom na už skutočnosti vyššie uvedené sa
žalovaný mohol preukázateľne dostať do omeškania. Úroková sadzba podľa ECB ku dňu 27. 08. 2020
predstavovala 0,0 % + 5 percentuálnych bodov (§ 3 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z), čo v konečnom

dôsledku predstavuje úrok z omeškania vo výške 5,00 %. Sumarizujúc uvedené teda odvolací súd
dospel k záveru, že žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť úrok z omeškania zo sumy 108.000 eur vo
výške 5,00 % počnúc dňom 27.08.2020 do zaplatenia.

11. Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle §

396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP v plnom rozsahu s tým, že o výške rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v
danom prípade (pri posudzovaní nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania) je
potrebné vychádzať z celkového úspechu žalobcu v prejednávanom prípade, keď tento bol celkovo
v prvoinštančnom ako i odvolacom konaní v časti istiny (už právoplatnej časti) plne úspešný; jeho
neúspech spočíva len v zanedbateľnej (minimálnej) časti úrokov z omeškania (žalobca neúspešný je len

v časti 0,25% úroku z omeškania - v ktorej časti sa jeho nárok zamieta a v ktorej nepatrnej časti spočíva
úspech žalovaného). Zároveň žalovaný podal pôvodne odvolanie do istiny a príslušenstva. V časti,
ktorou bol zaviazaný na zaplatenie istiny úspešný nebol a keďže predmetom odvolacieho prieskumu
pôvodne nebolo len príslušenstvo, úspech žalobcu sa odvíja od jeho celkového úspechu v konaní.
Žalobcovi bola preto priznaná istina spolu s príslušenstvom, keď neúspech žalovaného vo vzťahu k

celkovému úspechu žalobcu k celému predmetu konania je minimálny (0,25 % úroku z omeškania, to
bez jeho kapitalizácie).

12. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 453 ods. 1, 3, § 262 ods. 1, §
255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na ich náhradu s tým, že výške rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd aj pri posudzovaní
tohto nároku postupoval obdobne ako v prípade posúdenia nároku na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania. Odvolací súd mal za to, že v prípade posúdenia trov dovolacieho konania je
potrebné primárne vychádzať z celkového úspechu strany sporu v dovolacom konaní v porovnaní s jej
návrhom (v dovolaní vymedzenom návrhu) k výroku rozhodnutia dovolacieho súdu. Avšak zároveň je

potrebné uviesť, že žalovaný podal dovolanie do istiny a príslušenstva. V časti, ktorou bol zaviazaný
na zaplatenie istiny úspešný nebol (dovolací súd jeho nárok v tejto časti zamietol) a keďže predmetom
dovolacieho prieskumu nebolo len príslušenstvo (v ktorej časti konania sa prejavuje úspech žalovaného)
aúspechžalobcusa odvíjaodjehocelkovéhoúspechuvkonaní,odvolacísúdrozhodoltak,žežalobcovi
proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov rozhodol tak ako je uvedené v enunciáte tohto
rozhodnutia.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).