Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 29, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/43/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109211947
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4109211947.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. X, XXX XX E., 2/ F. A. G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX E., 3/ H. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXX XX E., a 4/ B. E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, XXX XX
E., zastúpených Mgr. Oliverom Kristom, advokátom so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, proti

žalovanému: KOOCHOV, spol. s r.o., so sídlom Lukov Dvor 72, 949 01 Nitra, IČO: 34 129 669,
zastúpenému Nagy & Nagy s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Kukučínova 8, 940 01 Nové
Zámky, IČO: 53 582 268, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 17C/72/2009-672 zo dňa 28.10.2021 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. III., IV., V., VI. vo veci
samej a vo výrokoch VII., VIII. o trovách konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške
5.616,43 eura zastavil. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 39,69 eura
spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške - vo výške 8,50 % ročne zo sumy 4,75 eura od 26.05.2007
do zaplatenia, - vo výške 10,5 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2008 do zaplatenia, - vo výške 9,00

% ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura
od 01.01.2010 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 5,54 eura od 01.01.2012 do 13.09.2012, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku na účet žalobcu. Výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 39,69
eura spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške - vo výške 8,50 % ročne zo sumy 4,75 eura od
26.05.2007 do zaplatenia, - vo výške 10,5 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2008 do zaplatenia, -

vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo
sumy 7,89 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2011
do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 5,54 eura od 01.01.2012 do 13.09.2012, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/
sumu 65,03 eura spolu s úrokom z omeškania ročne: - vo výške 8,50 % ročne zo sumy 7,36 eura od
26.05.2007 do zaplatenia, - vo výške 10,5 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2008 do zaplatenia,

- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne
zo sumy 12,21 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od
01.01.2011 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 8,81 eura od 01.01.2012 do 13.09.2012,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Výrokom V. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 4/ sumu 65,03 eura spolu s úrokom z omeškania ročne: - vo výške 8,50 % ročne zo sumy
7,36 eura od 26.05.2007 do zaplatenia, - vo výške 10,5 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2008 do

zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, - vo výške 9,00 %
ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od01.01.2011 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 8,81 eura od 01.01.2012 do 13.09.2012, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Výrokom VI. súd žalobu vo zvyšku zamietol. Výrokmi
VII. a VIII. priznal žalovanému voči žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov konania v rozsahu 94 %, o výške

ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali
voči žalovanému zaplatenia sumy 39.285,95 eura právnym titulom bezdôvodného obohatenia. Uviedli,
že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci L., katastrálne územie I.

M., zapísaných na liste vlastníctva (LV) č. XXXX ako parcela č. 3696/3 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 1761 m2, parcela č. 3696/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 841 m2, parcela č.
3696/12 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 835 m2, parcela č. 3696/13 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 834 m2, parcela č. 3696/14 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 843 m2 a
parcela č. 3696/16 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 844 m2, ktoré žalovaný pôvodne užíval
na základe nájomnej zmluvy zo dňa 31.07.2002 s dojednanou výškou nájomného v sume 56.000,- Sk.

Keďže žalovaný neuhradil v dojednanej lehote dve po sebe splatné platby za nájom, oni vypovedali
zmluvu listom doručeným žalovanému dňa 08.02.2006. Následne so súhlasom súdu zmenili žalobu dňa
18.06.2014 tak, že predmetom sporu je zaplatenie sumy vo výške 66.539,74 eura s príslušenstvom.
Prípisom zo dňa 30.10.2018 vzali žalobu v časti zaplatenia sumy 5.617,43 eura späť, a teda predmetom
sporu zostala suma 60.923,31 eura; o úprave petitu súd rozhodol na pojednávaní dňa 02.06.2020.

Prvým rozsudkom č. k. 17C/72/2009-500 zo dňa 14.12.2016 súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 69,48 eura s úrokom z omeškania ročne vo výške 8,5 % zo sumy 18 eura od 01.01.2008 do
zaplatenia, vo výške 10,5 % zo sumy l8 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 18
eura od 01.01.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 7,15 eura od 01.01.2011 do 26.05.2011, vo
výške 9 % zo sumy 8,33 eura od 28.03.2012 do 13.09.2012 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet

žalobcu a vo zvyšku žalobu zamietol. V rozsudku vtedy konštatoval, že žalovaný v danom období užíval
nehnuteľnostibezzmluvyavdôsledkutohodošlokbezdôvodnémuobohateniunajehostrane;priurčení
výšky vychádzal zo znaleckého posudku podľa alternatívy I., a to podľa výpočtu 1 %, čo predstavovalo
celkovú sumu 96 eura za sporné obdobie od 26.05.2007 do 14.09.2012. Na základe odvolania žalobcov
odvolací súd uznesením č. k. 12Co/189/2017-52 zo dňa 28.02.2018 tento rozsudok zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie ustáli, čo všetko je predmetom konania
s ohľadom na naposledy pripustenú zmenu žaloby, o takejto žalobe žalobcov nanovo rozhodne tak, že
posúdi otázku vydania bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie od 26.05.2007 do 14.09.2012
spolu s uplatneným príslušenstvom a výrokmi rozsudku vyčerpá celý obsah žaloby. V novom rozhodnutí
uvedie predmet konania zodpovedajúci zmenenej žalobe a v prípade čo i len čiastočného vyhovenia

žalobe uvedie vo výroku rozsudku, ktorému žalobcovi (vo výroku súd prvej inštancie totiž vtedy priznal
uvedenú sumu nevedno ktorému „žalobcovi“, pozn. odvolacieho súdu), či im všetkým, pohľadávku voči
žalovanému priznáva v nadväznosti na ustanovenie § 512 Občianskeho zákonníka a nové rozhodnutie
odôvodní tak, aby bolo dostatočne presvedčivé.

3.Právnyzástupcažalobcovprípisomzodňa17.09.2018upravilpetitžalobytak,abyžalovanýžalobcom
uhradil nájomné za rok 2006 v dohodnutej výške 1.858,86 eura spolu s úrokom z omeškania ročne
6 % od 16.01.2006 do zaplatenia. Zároveň žiadal vydať bezdôvodné obohatenie od 26.05.2007 do
31.12.2007 (5910 m2 x 2,0623 eura/m2): 365 x 220 dní = 7.346,30 eura a úrok z omeškania 8,5 % zo
sumy7.346,30euraod01.01.2008dozaplatenia,bezdôvodnéobohatenieod01.01.2008do31.12.2008

vo výške 5910m2 x 2,0623 eura /m2 = 12.188,19 eura a úrok z omeškania 10,5 % zo sumy 12.188,19
eura od 01.01.2009 do zaplatenia, bezdôvodné obohatenie od 01.01.2009 do 31.12.2009 vo výške
5910 m2 x 2,0623 eura /m2 =12.188,19 eura a úrok z omeškania 9 % zo sumy 12.188,19 eura od
01.01.2010 do zaplatenia, bezdôvodné obohatenie od 01.01.2010 do 31.12.2010 vo výške 5910 m2 x
2,0623 eura/m2 = 12.188,19 eura a úrok z omeškania 9 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2011 do

zaplatenia, bezdôvodné obohatenie od 01.01.2011 do 31.12.2011 vo výške 5910 m2 x 2,0623 eura /
m2 = 12.188,19 eura a úrok z omeškania 9 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2012 do zaplatenia,
bezdôvodné obohatenie od 01.01.2012 do 13.09.2012 (257 dní) vo výške (5910 m2 x 2,0623 eura/m2) :
356 dní) x 257 dní = 8.581,82 eura a úrok z omeškania 8,75 % zo sumy 8.581,82 eura od 14.09.2012
do zaplatenia. Túto zmenu petitu súd pripustil na pojednávaní dňa 02.06.2020.

4. Žalobcovia tvrdili, že v roku 2010 bolo urobené späťvzatie časti žaloby z titulu bezdôvodného
obohatenia ešte predchádzajúcim právnym zástupcom. Podľa zákona je nájomné splatné vždy rok
dozadu a keď sa nájomná zmluva vypovedala v r. 2006, tak nájomné sa malo uhradiť v r. 2007, pričombezdôvodné obohatenie sa môže priznať 2 roky späť a nájomné zo zmluvy sa môže požadovať 3 roky
späť. Nájomné bolo požadované za rok 2006 v dohodnutej výške 1.858,86 eura, čo je zhruba 56.000
Sk; táto suma bola žalobcom zaslaná poštou, avšak žalobcovia si to neprevzali. K rozšíreniu žaloby

došlo o sumu 40.304,49 eura a predmetné čiastky sú uplatňované z titulu bezdôvodného obohatenia za
čas od 01.01.2008 do 13.09.2012, kedy došlo k prechodu užívania novým užívateľom. K čiastočnému
spävzatiu došlo preto, že na LV bola ako podielová spoluvlastníčka zapísaná B. C., ktorej výmera
bola uplatnená v žalobe, ale ona účastníčkou sporu nebola a o túto výmeru sa zmenšil aj uplatnený
nájom. V časti rozdielu v sume 5.617,43 eura preto navrhli konanie zastaviť. Žalobcovia sú podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľností a v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka z právnych úkonov týkajúcich
sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. Z tohto titulu čo sa
týka bezdôvodného obohatenia spoločnej veci sú oprávnení všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne
a nie je možné, aby sa spoluvlastník domáhal bezdôvodného obohatenia pripadajúceho na jeho podiel;
žiaden z nich nie je oprávnený domáhať sa iba svojho podielu.

5. Žalovaný poukazoval na to, že žalobcovia viackrát menili svoju žalobu. Podľa neho nie je možné
hovoriť o nájomnom, lebo nájomná zmluva bola ešte v r. 2006 ukončená výpoveďou žalobcov zo dňa
08.02.2006. Podľa žalovaného výšku bezdôvodného obohatenia nemožno určiť s ohľadom na výšku
nájomného zo zaniknutej zmluvy. On žalobcom zaplatil nájomné v zmysle zmluvy v plnej výške 56.000
Sk, ktorú však oni odmietli prevziať. Keďže v čase rozhodovania prvoinštančného súdu nebol zákon v

tomto smere jednoznačný, bol vyhotovený znalecký posudok č. 7/2015 zo dňa 12.12.2015, z ktorého
súd pri rozhodovaní dňa 14.12.2016 správne vychádzal. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia
treba vychádzať z alternatívy I. tohto znaleckého posudku tak, ako to v prvom rozsudku urobil súd
prvej inštancie; navrhol rozhodnutie „ponechať“. Podiely žalobcov na nehnuteľnostiach vedených v
katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat územie I. M. nie sú rovnaké a ani ich nároky nemôžu byť

rovnaké. Naposledy upravený petit žaloby je zmätočný a nevykonateľný. Zároveň poukázal na novelu
zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, platnú od mája 2018, s tým, že v
§ 10 ods. 2 je určená výška nájomného pre prípady, kde je poľnohospodársky pozemok zastavaný
poľnohospodárskou stavbou, kde je nájomné minimálne dvojnásobok obvyklého nájomného, čo je v
danom prípade 92,72 eura za hektár. V tomto konaní sa posudzuje obdobie r. 2007 až r. 2012, a preto

treba vychádzať už z vykonaného znaleckého posudku a z jeho alternatívy I. Upravený petit je vzhľadom
na to nevykonateľný, preto navrhol žalobu zamietnuť.

6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že medzi stranami sporu bola uzavretá
dňa 31.07.2002 nájomná zmluva a jej predmetom boli pozemky, zastavané plochy bez stavieb uvedené

na LV č. XXXX katastrálne územie L. 2, a to parcela č. 3696/12 vo výmere 835 m2, parcela č. 3696/3 vo
výmere 3563 m2, parcela č. 3696/13 vo výmere 834 m2, parcela č. 3696/10 vo výmere 841 m2, parcela
č.3696/16vovýmere644 m2aparcelač.3696/14vovýmere2908m2,čižecelkovávýmeraprenajatých
zastavaných plôch bola 9675 m2. Pozemky a betónová plocha poľa bodu 1. predmetnej zmluvy boli
nájomcoviprenajaténapodnikateľskúčinnosť;budovynachádzajúcesanapozemkochsúvovlastníctve

žalovaného. V bode IV. bola dohodnutá výška nájomného 56.000 Sk ročne a toto bolo splatné jednou
splátkou k 15.01. príslušného roka poštovou poukážkou na účet žalobcu 4/. Nájom bol dohodnutý na
dobu neurčitú od podpísania zmluvy a mohol byť skončený dohodou strán alebo výpoveďou ktorejkoľvek
strany. V prípade hrubého porušenia zmluvy ako napríklad neplatenie nájomného bol prenajímateľ
oprávnený dať nájomcovi okamžitú výpoveď. Listom zo dňa 30.10.2006 žalobcovia vyzvali žalovaného

na zaplatenie dlžného nájomného za 10 mesiacov roka 2006, na zaplatenie dlžného nájomného za
posledné 3 roky, t. j. od 01.01.2004 do 31.12.2006 vo výške 535.464 Sk. Listom zo dňa 10.02.2006
potom nájom vypovedali s odôvodnením, že nájomné za rok 2006 nebolo k 15.01.2006 v súlade so
zmluvou uhradené a tým došlo k hrubému porušeniu zmluvy; zároveň vyzvali žalovaného na okamžitú
úhradu dlžného nájomného.

7. Súd prihliadal na stanovisko Slovenského pozemkového fondu (SPF), podľa ktorého je požadovaná
výška neadekvátna, resp. neúmerne vysoko stanovená. SPF totiž u nájomných subjektov, ktoré
využívajú zastavané plochy a nádvoria na poľnohospodárske účely, uplatňuje nájomné vo výške 2,5 %
z hodnoty bonity pozemku na danej parcele, resp. pri väčšom rozsahu v danom katastrálnom území.

Predmetné pozemky a stavby na nich vybudované sa nachádzajú v zastavanom území obce L., časť
N. F., v časti pôvodného Štátneho majetku Lukov Dvor. Parcely sú zapísané na LV č. XXXX, ktorých
podieloví spoluvlastníci sú H. I. vo veľkosti X/XX-XX, E. C. vo veľkosti X/XX-XX, B. C. a G. C. vo
veľkosti po X/XX-XXX. Ďalej na LV č. X. XXXX parc. č. 3696/39, parc. č. 3699/23, parc. č. 3699/24,parc. č. 3699/51, ktorých podieloví spoluvlastníci sú B. C. a B. C., každý v podiele 1/3-iny. Účel užívania
objektov na dotknutých parcelách je nasledovný: Na parcele č. 3696/3 sú vybudované spevnené plochy
betónové s vypadaným povrchom, ktoré slúžili a slúžia na prístup k objektom a ako manipulačné plochy

okolo pôvodných skladov obilia. Na parcele č. 3696/10 je vybudovaný pôvodný obilný sklad, v termíne
obhliadky bol otvorený a bol tam uskladnený triedený štrk a piesok. Na parcele č. 3696/12 je vybudovaný
pôvodný obilný sklad a v termíne obhliadky tam bola uskladnená kukurica. Na parcele č. 3696/13 je
vybudovaný pôvodný obilný sklad, v termíne obhliadky tam bola uskladnená kukurica. Na parcele č.
3696/354 je trávnatý porast s náletom kríkov a ďalej štrková cesta. Na parcele č. 3696/39 je asfaltová

prístupová cesta. Na parcele č. 3699/23 je vybudovaný obilný sklad a pri obhliadke tam boli uskladnené
poľnohospodárske stroje. Na parcele č. 3699/24 je spevnená betónová plocha a trávnaté plochy so
štrkovým posypom. Na parcele č. 3699/51 sú trávnaté plochy so štrkovým posypom.

8. Súd vykonal znalecké dokazovanie znalcom A. D. O., ktorý mal určiť všeobecnú hodnotu nájmu
poľnohospodárskej pôdy ako aj zastavaných plôch a nádvorí za obdobie od 26.05.2007 až do

vyhotovenia znaleckého posudku. Znalec v alternatíve a) stanovil výšku nájomného za pozemky podľa
§ 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z., v alternatíve b/ stanovil výšku nájomného za pozemky podľa
vyhlášky č. 254/2010 Z. z. a tretím spôsobom bolo stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov podľa
metódy polohovej diferenciácie. Výška nájomného za pozemky podľa § 10 ods. 1 zákona č. 504/2003
Z. z. bola určená podľa bonity pôdy, teda podľa kódu BPEJ, v sume 18 eur za jeden rok, čiže v čase od

26.05.2007 do 31.12.2007 ide o 220 dní, a teda výška nájmu za r. 2007 je 11 eur, za roky 2008, 2009,
2010, 2011 šlo o sumu po 18 eur a za rok 2012 v dobe od 01.01.2012 do 14.09.2012, čo je 257 dní,
predstavuje výška nájmu 13 eur, čiže celková výška nájmu za obdobie od 26.05.2007 až do 14.09.2012
je 96 eur. Znalec podľa spôsobu SPF s použitím ceny pôdy podľa BPEJ 2,5 % vychádzal z predložených
nájomných zmlúv uzavretých medzi žalovaným a SPF, kde výška nájomného za dobu od 26.05.2007 až

do 14.09.2012 bola 234 eur. Použitím priemernej ceny pôdy na spôsob SPF bola podľa znalca výška
nájmu za dobu od 26.05.2007 do 14.09.2012 v sume 191 eur. Znalec v znaleckom posudku postupoval
aj podľa druhej alternatívy - nájomného za pozemky podľa vyhl. č. 254/2010 Z. z. a určil výšku nájmu
za r. 2007 v dobe od 26.05.2007 do 31.12.2007 za 220 dní v sume 5.830 eur, za rok 2008 vyrátal sumu
11.100 eur, za rok 2009 sumu 17.400 eur, za rok 2010 sumu 6.300 eur, za rok 2011 sumu 6.200 eur a

za rok 2012 v dobe od 01.01.2012 do 14.09.2012 za 257 dní sumu 5.120 eur, čiže celková výška nájmu
za dané obdobie od 26.05.2007 do 14.09.2012 by predstavovala 41.950 eur.

9. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal najmä z ustanovenia § 145 ods. 2, § 146 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“

alebo „Civilný sporový poriadok“), § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 671 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Výška plnenia za užívanie cudzej veci (pozemku) bez právneho dôvodu sa odvodzuje od prospechu,
ktorý získal obohatený, a ten je povinný vydať všetko, čo sám získal. Bezdôvodným obohatením nie
je preto akýkoľvek prospech, ktorý by mohol vlastník prenajatím veci dosiahnuť, ale len ten prospech,
o ktorý sa na úkor vlastníka iný subjekt užívaním jeho veci obohatil. Majetkovým vyjadrením tohto

prospechu je peňažitá čiastka, ktorá odpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase
na užívanie veci, a v prípade nájmu sa táto náhrada porovnáva s obvyklou hladinou nájomného. Ak
je v daných pomeroch výška obvyklého nájomného závislá aj na účele a spôsobe užívania, musí súd
prihliadnuť na to, ako ten, kto sa týmto spôsobom obohatil, vec skutočne užíval a aké nájomné by
za takéto užívanie veci bol nútený za normálnych okolností platiť. Užívanie pozemku má majetkovú

hodnotu a obohatenie spočívajúce v užívaní cudzieho pozemku nemožno vrátiť v naturálnej podobe.
Treba preto vychádzať z ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa musí
vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, a ak to nie je dobre možné, najmä preto, že
obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí byť poskytnutá peňažná náhrada. Je nepochybné, že žalovaný
sa bezdôvodne obohatil, keď užíval pozemok patriaci žalobcovi, za ktorú by obvykle platil nájomné

odvíjajúce sa od účelu a spôsobu užívania pozemkov. Predmetom dokazovania bolo teda určenie výšky
sumy predstavujúcej bezdôvodné obohatenie žalovaného.

10.Vodôvodnenírozsudkusúdprvejinštanciepoukázalajnaustanovenie§1ods.1zákonač.504/2003
Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o

zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „zákon o nájme“), podľa
ktorého nájomná zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely sa spravuje ustanoveniami
osobitného predpisu o nájomnej zmluve, ak tento zákon neustanovuje inak; rovnako sa to vzťahuje na
podnájom. Výška nájomného je spravidla dohodnutá v nájomnej zmluve a ak dohodnutá nie je (resp.nájomná zmluva vôbec nebola uzavretá), nájomca je povinný platiť nájomné obvyklé v čase uzavretia
zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Občiansky zákonník upravuje
splatnosť nájomného podľa toho, či ide o nájomné z poľnohospodárskych a lesných pozemkov, ktoré

sa platí polročne dozadu, 1. apríla a 1. októbra, t. j. za uplynulý polrok, alebo či ide o nájomné z
ostatných nájmov, ktoré sa platí mesačne dozadu. Podľa § 1 ods. 2 zákona o nájme pozemok na
účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť tohto pozemku,
pozemokzastavanýstavbounapoľnohospodárskeúčelyod24.06.1991,akoajinýpozemokprenechaný
na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú

dotknuté. Podľa § 10 ods. 1 zákona o nájme na vznik zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske
účely pri prevádzkovaní podniku sa vyžaduje dohoda o výške nájomného alebo o spôsobe jej určenia,
pričom výška nájomného je najmenej 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného
predpisu (§ 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb.).

11. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vychádzal z toho, že po čiastočnom späťvzatí žaloby

vo výške 5.617,43 eura predmetom sporu zostalo zaplatenie sumy 60.922,31 eura, ktorá pozostávala
z nároku na nájomné za rok 2006 vo výške 1.858,86 eura spolu so 6% úrokom z omeškania a z
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 59.066,45 eura spolu s príslušným úrokom z omeškania
z titulu užívania nehnuteľností žalovaným bez právneho dôvodu od 26.05.2007 do 13.09.2012. Zároveň
konštatoval, že uplatnený nárok bol dôvodný len čiastočne. Žalobcovia tvrdili, že sú podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľností; podľa LV č. XXXX sú nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve H. I.
a E. C. po 9/24-tín a v podielovom spoluvlastníctve B. C. a G. C. po 3/24-tiny a zároveň podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa na LV č. XXXX sú B. C. a G. C. v podiele po 1/3-
ine. V konaní nebolo sporné, že k ukončeniu nájomnej zmluvy došlo výpoveďou žalobcov ku dňu
15.02.2006. Tiež nebolo sporné, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti užíval aj ďalej, bez nájomnej

zmluvy a za toto užívanie nič neplatil. Žalovaný užíval pozemky žalobcov zastavané stavbami na
poľnohospodárske účely, ktoré boli takto klasifikované do 24.06.1991. Spornou medzi stranami zostala
výška bezdôvodného obohatenia u žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, najmä či
jepotrebnévychádzaťzovšeobecnejprávnejúpravy-vyhláškyč.492/2004Z.z.ostanovenívšeobecnej
hodnoty majetku alebo je potrebné vychádzať zo špeciálneho právneho predpisu, ktorým je zákon

o nájme a súvisiaca vyhláška č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely
pozemkových úprav.

12. Podľa odôvodnenia rozsudku súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca A. D. O., z alternatívy
č. I. bod 6 - určenie výšky bezdôvodného obohatenia podľa § 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.

z., a to podľa spôsobu využívaného Slovenským pozemkovým fondom použitím ceny podľa BPEJ -
2,5 %. Takto súd postupoval z dôvodu, že v zmysle § 10 ods. 1 zákona o nájme na vznik zmluvy
o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku sa vyžaduje dohoda o
výške nájomného alebo o spôsobe jej určenia, pričom výška nájomného je najmenej 1 % z hodnoty
poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného predpisu (zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových

úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o
pozemkových spoločenstvách, ktorý odkazuje na vyhlášku Ministerstva pôdohospodárstva SR č.
38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav, ďalej aj
„vyhláška č. 38/2005 Z. z.“). Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 38/2005 Z. z. hodnota pozemku, ktorý tvorí
poľnohospodársku pôdu a ostatnú plochu, sa určuje podľa bonitovaných pôdnoekologických jednotiek

a príslušných sadzieb uvedených v prílohe č. 1 vyhlášky. Bonitovanou pôdnoekologickou jednotkou
(BPEJ) je kvalifikačný a identifikačný údaj vyjadrujúci kvalitu a hodnotu produkčnoekologického
potenciálu poľnohospodárskej pôdy na danom stanovišti. Súd pri použití tejto alternatívy vychádzal z
podkladov zistených v znaleckom posudku, t. j. že stavebné objekty na predmetných parcelách boli
vybudované zhruba v r. 1972 a slúžili pre poľnohospodársku výrobu, teda na poľnohospodárske účely,

keďže stavby na pozemkoch boli vybudované do 24.06.1991, pričom žalovaný predmetné nehnuteľnosti
ako aj stavby nachádzajúce sa na nich užíval za účelom poľnohospodárstva a je podnikateľom v oblasti
poľnohospodárstva. Podľa vyjadrenia SPF na dopyt znalca v rokoch 2007 až 2012 bola v lokalite N. F.
u nájomcu stanovená výška nájmu 1,50 %, resp. 2,50 %. Podľa nájomnej zmluvy uzavretej medzi SPF
ako prenajímateľom a KOOCHOV, spol. s r.o., ako nájomcom zo dňa 12.11.2007 výška nájomného bola

1,5 % z priemernej ceny pôdy za prenájom poľnohospodárskej pôdy, ostatných a vodných plôch a za
prenájom zastavaných plôch a nádvorí bola dohodnutá výška nájomného 2,5 % z priemernej ceny pôdy.
V znaleckom posudku znalec uviedol, že pri zohľadnení BPEJ vo výške 2,5 % výška nájomného bola za
rok 1.762,71 eura x 2,5 %= 44,07 /5910 m2 /rok = 0,00746 eura/m2/rok je 0,225 eura/m2/ rok, čo je 44eur za rok. Súd urobil záver, že takúto sumu nájmu možno považovať za cenu obvyklého nájomného v
prípade užívania pozemkov na poľnohospodárske účely. Keďže nejde o dohodnuté nájomné, žalobcovi
patrí nárok len vo výške vyplývajúcej z vyššie uvedených ustanovení, a ak sa strany dohodnú na vyššej

výške nájomného, je to ich výlučná vôľa.

13. Vzhľadom na to, že žalovaný ako dlžník má splniť dlh viacerým veriteľom, ide podľa § 512 ods.
1 Občianskeho zákonníka o delený záväzok. Pri delenom záväzku je každý z viacerých veriteľov
oprávnenýpožadovaťalebokaždýzviacdlžníkovzaviazanýplniťlenurčitúčasť(podiel)celéhozáväzku.

Žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností a súd mal za to, že nejde o solidárny záväzok;
ide totiž o spoločný záväzok s deliteľným plnením, a preto vo výroku rozsudku zaviazal žalovaného
zaplatiť každému žalobcovi bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce jeho podielu k predmetným
nehnuteľnostiam. K argumentácii žalobcov, že žalovaný ako dlžník môže plniť ktorémukoľvek zo
žalobcov ako veriteľov, súd uviedol, že každý zo žalobcov má samostatnú pohľadávku vyplývajúcu
z listu vlastníctva a veľkosti jeho podielu, pričom žalobcovia nepreukázali, že by medzi nimi bola

dohoda ohľadom plnenia spočívajúca v tom, že žalovaný môže splniť ktorémukoľvek z nich. Výšku
bezdôvodného obohatenia bolo teda potrebné určiť v pomere k veľkosti podielu žalobcov s tým, že dlh
dlžníka voči každému z veriteľov teda žalobcov zanikne samostatným plnením svojho podielu na dlhu.

14. Znalec v znaleckom posudku stanovil výšku nájomného za jeden rok v sume 1.762,71 eura za

celkovú výmeru 5.910 m2. K nehnuteľnostiam vo výmere 4.373m2 ( 1761m2 + 824m2 +17m2 + 835m2
+ 102m2) to bola suma 1.303,54 eura, pričom k tejto výmere mali žalobcovia 3/, 4/ podiel po 9/24 a
žalobcovia 1/, 2/ mali podiel po 3/24. K nehnuteľnostiam vo výmere 1.537m2 (387m2 + 835m2 + 250m2
+ 65m2) v sume 459,17 eura mali žalobcovia 1/, 2/ podiel po 1/3. Čo sa týka výmery 4.373m2, ktorá
predstavuje sumu 1.303,54 eura, z toho podiel vo veľkosti 9/24 činí 12,25 eura (1303,54 : 100 x 2,5 %=

32,58 eura a z toho 9/24 je 12,25 eura). Podiel vo veľkosti 3/24 zo sumy 1.303,54 eura predstavuje sumu
4,073 eura (v 1303,54 : 100 x 2,5 % je 32,58 eura a z toho 3/24 je 4,073 eura). Podiel vo veľkosti 1/3 zo
sumy 459,17 eura predstavuje sumu vo výške 3,82 eura (459,17 eura : 100 x 2,5% = 11,479 a z toho 1/3
je 3,82 eura). Žalobcom 1/, 2/ teda vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia u každého vo
výške 39,69 eura vzhľadom na veľkosti podielov 3/24 + 1/3. Výpočet: 3/24=4,07 x 4 roky (2008, 2009,

2010, 2011) čo je 16,28 eura, plus k tomu alikvotná časť za 220 dní vo výške 2,45 eura, čo je za čas
od 26.05.2007 do 31.12.2007 (3,827 : 365 dní x 220 dní = 2,30 eura), a následne alikvotná časť za 257
dní vo výške 2,86 eura, a to za čas 01.01.2012 do 13.09.2012 (4,07 : 365 dní x 257 dní = 2,86 eura).
Výpočet: 1/3= 3,82 x 4 roky (2008, 2009, 2010, 2011) čo je 13,12 eura, plus k tomu alikvotná časť za 220
dní vo výške 2,30 eura, čo je za čas od 26.05.2007 do 31.12.2007 a následne alikvotná časť za 257 dní

vo výške 2,86 eura, a to za čas 01.01.2012 do 13.09.2012. Priznaná suma celkovo predstavuje čiastku
39,69 eura, a to suma za podiel 3/24, a to 16,28 eura + 2,45 eura + 2,86 eura = 21,54 eura a k tomu
nárok na podiel vo veľkosti 1/3, a to 13,12 eura + 2,30 eura + 2,86 eura = 18,1 eura, čiže celkovo čiastku
21,54 eura + 18,1 eura = 39,69 eura. Za dobu od 26.05.2007 do 31.12.2007 (3/24 + 1/3) je alikvotná
časť 2,45 eura + 2,30 eura = 4,75 eura, za jeden rok 2008, 2009, 2010, 2011 (4,07 eura + 3,82 eura =

7,89 eura), za dobu od 01.01.2012 do 13.09.2012 je alikvotná časť 2,86 eura + 2,68 eura = 5,54 eura.

15. Z dôvodu, že žalovaný užíval nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, žalobcom 3/, 4/ vznikol nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, súd zaviazal žalovaného zaplatiť každému z nich sumu 65,03 eura
z veľkosti podielu 9/24. Výpočet: 9/24 = 12,217 x 4 roky (2008, 2009, 2010, 2011), čo je 48,86 eura,

plus k tomu alikvotná časť za 220 dní vo výške 7,36 eura, čo je za čas od 26.05.2007 do 31.12.2007
(12,217 : 365 dní x 220 dní = 7,36 eura), a následne alikvotná časť za 257 dní vo výške 8,81 eura, a to
za čas 01.01.2012 do 13.09.2012 (12,217 : 365 dní x 257 dní = 8,81 eura ), čo celkovo prestavuje sumu
65,03 eura (48,86 eura + 7,36 eura + 8,81 eura). Vzhľadom na to, že pri písaní rozsudku bolo zistené, že
došlo k matematickej chybe, a to k chybe pri počítaní (podrobný matematický výpočet bod rozsudku č.

27) súd s odkazom na ustanovenie § 224 CSP opravil výrok rozsudku č. II. a III. a namiesto sumy 36,96
eura správne uviedol sumu vo výške 39,69 eura. Keďže žalobcami uplatnený nárok z bezdôvodného
obohatenia predstavoval celkovú čiastku vo výške 60.922,31 eura, pričom predmetná suma pozostávala
z uplatnenia nároku na nájomné, a to za rok 2006 vo výške 1.858,86 eura spolu so 6 % úrokom z
omeškania a z vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 59.066,45 eura a súd žalobcom priznal len

209,44 eura a žalobu vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol.

16. Žalobcovia požadovali aj zaplatenie nájomného za obdobie 2006 vo výške 1.858,86 eura tvrdiac,
že podľa zákona je nájomné splatné vždy rok dozadu, a keďže sa nájomná zmluva vypovedala vroku 2006, tak v podstate nájomné sa malo uhradiť v roku 2007. Žalobcovia nepopreli, že žalovaný
im nájomné uhradil poštovou poukážkou, ktoré si nevyzdvihli. Súd konštatoval, že nájom žalobcovia
vypovedali písomne zo dňa 10.02.2006 a vo výpovedi požadovali uhradiť neuhradené nájomné za rok

2005. Podľa nájomnej zmluvy žalovaný mal uhrádzať nájomné 56.000 Sk (1.858,85 eura) mesačne,
ktoré bolo splatné jednou splátkou k 15.01. príslušného roka. Nájomná zmluva medzi stranami sporu
teda zanikla výpoveďou s tým následkom, že žalovaný od tohto obdobia predmetné nehnuteľnosti
užíval bez právneho dôvodu, t. j. bez riadne uzavretej zmluvy, a žalobcom vznikol nárok len na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ nájomná zmluva zanikla výpoveďou, je zrejmé, že žalobcovia už

nemajú nárok na zaplatenie nájomného za rok 2006, a to z dôvodu, že žalovaný začal nehnuteľnosti
užívať bez platnej nájomnej zmluvy, čím na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu a žalobcom
vznikol nárok uplatňovať si len vydanie bezdôvodného obohatenia od ukončenia zmluvy, a nie zaplatenie
nájomného. Vzhľadom na to súd nárok žalobcov na zaplatenie nájomného za rok 2006 ako nedôvodný
zamietol. Žalobcom vznikol nárok na zaplatenie nájomného naposledy za rok 2005, čo žalovaný ani
nerozporoval;nárokžalobcovjepremlčanýpoukazujúcnanájomnúzmluvu,zktorejvyplýva,ženájomné

je splatné jednou splátkou k 15.01. príslušného roka, čo znamená, že nájomné za rok 2005 bolo splatné
v roku 2005 a žaloba bola podaná na súd 26.05.2009, teda po márnom uplynutí premlčacej doby.

17. Súd prvej inštancie priznal žalobcom z istiny aj úroky z omeškania s odkazom na ustanovenie § 559
ods.2a§517ods.1,2Občianskehozákonníka,podľaktoréhoakideoomeškaniesplnenímpeňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis. Súd teda žalobcom priznal výšku bezdôvodného obohatenia uvedenú vo výroku
rozsudku za dobu od 26.05.2007 do 13.09.2012, pričom žalovaný sa s platením každej splátky za rok
dostal do omeškania so splatením svojho dlhu voči žalobcom, a preto je povinný za čas omeškania platiť

podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania z dlžnej sumy v zákonnej výške podľa §
3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom vtom čase, pričom výšku úrokov žalobcovi
priznal tak, ako to žalobcovia žiadali.

18. O trovách konania súd rozhodol s odkazom na ustanovenie § 262 ods. 1, § 255 ods. 2 a § 262 ods.

2 CSP. V danom prípade súd náhradu trov konania rozdelil. Žalobcovia sa domáhali zaplatenia celkovej
sumy 60.922,31 eura (100 %), avšak boli úspešní len v časti 209,44 eura (4 %). Úspech žalovaného bol
96 %, a preto čistý úspech žalovaného je v rozsahu 94 %, ktoré mu súd priznal.

19. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie
im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v
takej miere, ďalej že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a napokon že súd nevykonal
navrhnuté dôkazy. Podľa nich súd zamlčal viaceré rozhodujúce skutkové okolnosti, na ktorých bola
postavená žaloba, a účelovo ich zmenil, pričom v odôvodnení rozsudku je uvedený len čiastočne právny

stav vychádzajúci z iných skutkových a právnych okolností. Súd zamlčal, že v žalobe podanej dňa
26.05.2009, bola výška požadovaného bezdôvodného obohatenia postavená na znaleckom posudku
A. B. F. č. 154/2006 zo dňa 02.10.2006, ktorý vypracoval znalec. V ňom bola určená výška nájomného
za 1 m2 dotknutých pozemkov na 62,13 Sk (2,0623 eura), na čom oni založili výšku požadovaného
bezdôvodného obohatenia. Dňa 21.06.2012 predložili súdu ďalší znalecký posudok číslo 48/2012 znalca

A. B. F. zo dňa 25.04.2012, pretože súdom ustanovený znalec doc. N. nepreberal písomnosti zo súdu a
ani nezačal pracovať na novom znaleckom posudku. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku uvedené
znalecké posudky vôbec nespomenul a zamlčal ich. Tieto skutočnosti mali nadväznosť na rozhodnutie
o trovách konania. Na základe zásadnej rozdielnosti medzi znaleckými posudkami predloženými
žalobcami a znaleckým posudkom vypracovaným povereným znalcom A. D. O. sa dožadovali výsluchu

znalca v tejto veci. Ale súd výsluch znalca odoprel a dovolil mu položiť len otázky, na ktoré on už
neodpovedal z dôvodu ukončenia znaleckej činnosti. Na otázky žalobcov teda odpovede neboli dané
a tým neboli odstránené rozpory medzi znaleckými posudkami. Súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy
na zistenie rozporov medzi znaleckými posudkami, respektíve rozporu o tom, že znaleckým posudkom
je možné všeobecnú hodnotu nájmu akéhokoľvek pozemku určiť iba podľa vyhlášky č. 492/2004

Z. z. a stanoviť ju možno len dvomi spôsobmi, a to porovnávaním s už dohodnutými nájmami na
porovnateľný majetok v časovej blízkosti, resp. výpočtom podľa vzťahu uvedenom v časti „G“ prílohy
č. 3 vyhlášky č. 492/2004 Z. z., kde vstupnými veličinami sú: jednotková všeobecná hodnota pozemku,
úroková miera, zaťaženie daňou z príjmu a obdobie predpokladanej návratnosti investície. Poukázalina dôkaz - list Žilinskej univerzity v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva zo dňa 08.07.2010, ktorý bol
priamo založený v znaleckom posudku A. D. O. a z ktorého vyplýva, že zatiaľ čo znalecké posudky
predložené žalobcami boli vyhotovené v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z., znalecký posudok A. O.

upravuje akési alternatívne určenie výšky nájmu podľa zákona č. 504/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa
znalecký posudok vyhotoviť nedá. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a zároveň v odôvodnení rozsudku zamlčal predloženie takýchto znaleckých
posudkov žalobcami k žalobe. Takýto postup možno vyhodnotiť ako porušenie ich práva na spravodlivé
súdne konanie, a to na jasné a zrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie o trovách

konania je rovnako chybné a v tomto smere žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. III. ÚS 475/2018-31. Rozhodnutie vo veci totiž záležalo od znaleckého posudku, preto
súd nemohol rozhodnúť podľa pomeru úspešnosti v konaní, ale v súlade s ustanovením § 255 CSP.
V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že znalec odpovedal na otázku určenia všeobecnej hodnoty
nájmu poľnohospodárskej pôdy ako aj zastavaných plôch a nádvorí tromi alternatívami, no na druhej
strane neuviedol rozhodujúcu skutočnosť, a to že znalec pri vypracovaní alternatív znaleckom posudku

nepostupoval v zmysle uznesenia súdu zo dňa 07.01.2013 v spojení s opravným uznesením zo dňa
17.10.2014, ale na základe akejsi požiadavky súdu zo dňa 02.04.2013. Znalec A. O. v podaní zo dňa
20.11.2018 totiž na ich dopyt výslovne uviedol, že použitie zákona č. 504/2003 Z. z. v posudku vykonal
na základe požiadavky súdu zo dňa 02.04.2013 a v posudku je to uvedené ako I. alternatíva. Ak teda
znalec vypracoval alternatívy na základe požiadavky súdu ale mimo jeho uznesenia, tak zo strany súdu

išlo o hrubé porušenie procesného postupu a takýto znalecký posudok možno považovať za nezákonný.
Pokiaľ teda súd uviedol, že znalec vychádzal pri výpočte nájmu z jeho uznesenia, podľa ktorého mal
určiť všeobecnú hodnotu nájmu, toto nie je pravda, lebo znalec postupoval v zmysle akéhosi iného
pokynu súdu. Súd zamlčal, že dal znalcovi pokyn mimo svojho uznesenia na vypracovanie posudku
aj podľa zákona č. 504/2013 Z. z., a teda ide o odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore

so skutkovým a právnym stavom, čo možno považovať za porušenie práv žalobcov na spravodlivý
proces. Znalec nedospel k výsledku na základe nezávislého odborného posúdenia, ale na základe
pokynu súdu, čo má byť základom pre vypočítanie tejto alternatívy na určenie výšky nájmu. Výpočet
alternatívy I. tak nie je možné považovať za výsledok znaleckého dokazovania. Súd v odôvodnení v
bode 25. poukázal na znalecký posudok, podľa ktorého pri zohľadnení BPEJ vo výške 2,5 % za rok

bola výška nájomného 44 eur, a teda takúto sumu možno považovať za cenu obvyklého nájomného
pri užívaní pozemkov na poľnohospodárske účely. Tvrdenie súdu, že za cenu obvyklého nájomného
v prípade užívania pozemkov na poľnohospodárske účely možno považovať takú výšku nájmu, akú si
stanovuje SPF, možno považovať za absolútne nesprávne, v rozpore so skutkovým a právnym stavom
a možno to považovať až za svoju vôľu súdu. Určená suma bezdôvodného obohatenia totiž nebola

stanovená na základe odborného posúdenia znalca, ale bola mechanicky prevzatá z podmienok, ktoré
si stanovuje SPF vo výške 2,5 % z hodnoty bonity pozemku. Vypočítaná suma nepredstavuje výšku
obvyklého nájomného, ale výšku nájomného stanovenú SPF, ktorú znalec prevzal a vynásobil počtom
metrov štvorcových. Takto vypočítaná suma bezdôvodného obohatenia nemôže predstavovať obvyklé
nájomné, preto je nepravdivá a je v rozpore so skutkovým stavom. Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej

univerzity v Žiline v liste zo dňa 08.07.2010 uviedol, že všeobecnú hodnotu pozemku možno určiť až
porovnaním s už dohodnutými najmä vín, ktoré boli dohodnuté na porovnateľný majetok v časovej
blízkosti a v podmienkach voľnej súťaže. Žalobcovia poukázali ďalej na to, že od roku 2007 do roku
2012 na daniach z pozemkov uhradili spolu takmer 800 eur, zatiaľ čo súd im za celé toto obdobie
priznal bezdôvodné obohatenie za neoprávnené užívanie pozemkov len 209,44 eura. Rozhodnutie súdu

s uvedeným výsledkom je nezákonné a porušuje práva žalobcov ako vlastníkov pozemkov, pričom
ide o zásah do ich základných práv a slobôd vyjadrených v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR právo vlastniť
majetok a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na
pokojné užívanie majetku. Čo sa týka rozdelenia súdom priznanej sumy tomu - ktorému žalobcovi
podľa § 512 Občianskeho zákonníka, toto nie je v súlade s ustanovením § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Na podielových spoluvlastníkov sa totiž vzťahuje právny režim ustanovenia
§ 513 Občianskeho zákonníka, pretože títo sú voči dlžníkovi na základe § 139 ods. 1 Občianskeho
zákonníka oprávnení spoločne a nerozdielne a v žiadnom prípade nejde o delený záväzok. Žalobcovia
v závere odvolania navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

20. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že súd vykonal rozsiahle a dostatočné
dokazovanie a vykonané dôkazy správne vyhodnotil, správne zistil skutkový stav a vec aj správne
posúdil z právneho hľadiska. Za základ svojho rozhodnutia použil znalecký posudok A. D. O. a z nehovybral prvú alternatívu. Obdobným spôsobom rozhodovali aj iné krajské súdy, na ktoré vo vyjadrení
poukázal. Znalec vychádzal zo správnych právnych predpisov a žalovaný považuje tento znalecký
posudok za správny. On namietal premlčanie nároku žalobcov uplatnený za obdobie do 26.05.2007.

Žalobcovia v súvislosti s tým čiastočne zobrali žalobu späť, ale následne opätovne žalobu rozšírili
a menili ju. Nie je pravda, že im súd znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva a nedošlo k
porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Súd vo veci správne rozhodol aj v časti náhrady trov konania,
ktorú pomerne rozdelil podľa úspešnosti účastníkov konania. Navrhol preto napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť.

21. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP), ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a po prejednaní veci rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní postupoval podľa § 470

ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a ak sa tento zákon použije na konania
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto
zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii

konania, ak by boli v neprospech strany.

22. Podľa obsahu spisu sa žalobcovia pôvodnou žalobou voči žalovanému domáhali zaplatenia sumy
39.285,95 eura ako aj na náhrady trov konania, a to z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože z ich
strany došlo k vypovedaniu nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným dňa 31.07.2002; k výpovedi

došlo listom doručeným žalovanému dňa 08.02.2006 pre neuhradenie dvoch po sebe splatných platieb
nájomného v dojednanej lehote, pričom pôvodne prenajaté pozemky užíval aj naďalej. Na pojednávaní
dňa 21.07.2010 vzali žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 13.050,70 eura späť a žiadali priznať im
sumu vo výške 26.235,25 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od 26.05.2009 do zaplatenia. Prípisom
zo dňa 28.03.2014 žalobcovia upravili žalobný návrh a žiadali zaviazať žalovaného, aby im zaplatil sumu

66.539,74 eura s príslušným úrokom z omeškania zo sumy 66.539,74 eura, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 6 % zo sumy 1.858,86 eura od 01.01.2008 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
8,5 % zo sumy 7.346,30 eura od 01.01.2008 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 10,5 %
zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2009 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy
12.188,19 eura od 01.01.2010 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 12.188,19

eura od 01.01.2011 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 12.188,19 eura
od 01.01.2012 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 8.581,82 eura od
14.09.2012 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. O pripustení tejto zmeny žaloby súd rozhodol
na pojednávaní dňa 18.06.2016 a následne vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 17C/72/2009-500 zo
dňa 14.12.2016, ktorý bol potom odvolacím súdom zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia prípisom
zo dňa 30.10.2018 vzali žalobu v časti zaplatenia sumy vo výške 5.617,43 eura späť a predmetom sporu
napokonzostalasuma60.923,31eura.Vďalšomkonanísúdprvejinštancierozhodoltak,akojeuvedené
vyššie v bode 1., pričom rozsudok vo výroku I. týkajúcom sa zastavenia konania v časti o zaplatenie
sumy vo výške 5.616,43 eura nadobudol v dôsledku absencie odvolania právoplatnosť.

23. Rozhodujúc o odvolaní žalobcov v súčasnom odvolacom konaní, ktorí opätovne navrhovali
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, odvolací súd mal na zreteli ustanovenie §
390 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie
súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie. V tomto prípade však odvolací súd dospel k tomu, že je daný dôvod na opätovné zrušenie
a vrátenie veci súdu prvej inštancie v nadväznosti na dôvody uvádzané Ústavným súdom Slovenskej
republiky v náleze č. k. III. ÚS 570/2023-30 zo dňa 21.12.2023. Podľa jeho záverov vo vzťahu k
namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s aplikáciou § 390 CSP v uznesení
krajského súdu je potrebné pripomenúť, že cieľom § 390 CSP je zrýchlenie a zefektívnenie súdneho
konania. Ak by krajský súd ignoroval alebo bez odôvodnenia nerešpektoval § 390 CSP, predstavoval by
jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože kolidujes jeho obsahom v záruke postupu podľa zákona (I.ÚS 451/2022, III.ÚS 379/2017). Opomenutie príkazu,
aby krajský súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia, by
bolo excesom, ktorý zakladá porušenie ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III.ÚS 5/2018). Tieto závery však neposkytujú
odpoveď na otázku, či zákaz druhýkrát zrušiť rozsudok okresnému súdu a vec mu vrátiť má
absolútnu povahu a či z pravidla podľa § 390 CSP je možné ústavne konformným spôsobom odvodiť
výnimku. Pokiaľ však krajský súd dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok
okresnéhosúdu,takýtopostupmôžebyťústavnesúladný,atonajmäzapodmienky,žeuvediekonkrétne

skutočnosti, pre ktoré sa domnieva, že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie
účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu; vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po
tom, čo krajský súd zváži, že jeho rozhodnutie by bolo v danej veci horším riešením. Rozhodnutie
okresného súdu musí vykazovať závažné nedostatky a je to tak najmä v prípade, keď je zjavné, že sa
okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijako nevysporiadal so skorším rozhodnutím krajského súdu
a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje svoje právomoci

súdu prvej inštancie tak, ako vyplývajú z ustanovení zákona.

24. Pokiaľ by podľa záverov Ústavného súdu SR v uvedenom náleze nebolo možné odchýliť sa od §
390 CSP, okresné súdy by mali bezbrehý priestor na neplnenie svojich právomocí s následkom ich
faktického prenosu na odvolacie súdy, no predovšetkým s rizikom porušenia iných ústavných práv

strán civilného sporu; môže ísť o prípad, že okresný súd aj napriek jasnému príkazu krajského súdu
svoje druhé rozhodnutie odôvodní obdobne nedbalo. Krajský súd pritom má zdôvodniť, prečo zrušenie
rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu je lepším riešením s ohľadom na spravodlivé vyriešenie
sporu, a má poukázať na konkrétne nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ak toto len
rekapituluje závery vykonaných dôkazov bez akejkoľvek snahy o vyhodnotenie ich rozporov, pričom sa

zjavne nevysporiada s medzi stranami spornými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením.

25. Odvolací súd v súčasnom odvolacom konaní bol viazaný dôvodmi odvolania žalobcov, ktorí
namietali, že im súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, ďalej že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že

súd nevykonal navrhnuté dôkazy. Už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd
poukázal na to, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať
a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy na základe navrhnutých
dôkazov zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že

ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na
spravodlivý proces treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa strane znemožní
realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej
práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Civilným sporovým poriadkom
na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, a to aj z hľadiska práv na riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Odôvodnenie rozsudku súdu teda musí obsahovať uvedené zákonné náležitosti, t. j. musí obsahovať
výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti
zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia

rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť. Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje,
potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v civilnom sporovom konaní. Nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť
súdneho rozhodnutia bráni jeho vecnému preskúmaniu a konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššiehostupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy, najmä pri zachovaní zásady
dvojinštančnosti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm.
b) CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom.

27. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v tomto konaní trpí opätovne podľa názoru

odvolaciehosúdupodstatnouvadoujehonepreskúmateľnostiprenedostatokdôvodov,atohlavneztých
aspektov, ktoré žalobcovia vo svojom odvolaní opodstatnene namietali. Odôvodňujúca časť rozsudku
je nedostatočná, a to najmä v časti posúdenia výšky nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré súd stanovil na podklade jednej z alternatív znaleckého posudku znalca A. O. bez
toho, aby zhodnotil a porovnal obsah záverov znaleckých posudkov, ktoré do konania doložili sami
žalobcovia na dôkaz opodstatnenosti výšky ich uplatneného nároku. Súd prvej inštancie nielenže závery

rozdielnych znaleckých posudkov neporovnal a nezhodnotil a ani sa len nezmienil o tom, že žalobcovia
na dôkaz k žalobe predložili súkromný znalecký posudok A. F. a že následne doložili aj znalecký posudok
tohto znalca zhodnocujúci ďalšie obdobie užívania pozemkov žalobcov žalovaným. Nie je preto zrejmé,
ako súd posúdil závery súkromných znaleckých posudkov, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty žalobcov aj žalovaného, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,

ani akými myšlienkovými pochodmi sa v uvedených smeroch spravoval. Tiež nie je zrejmé, prečo za
podstatné považoval pri rozhodovaní oprieť sa o výšku nájomného, ktoré je použité v prípade nájomných
vzťahov uzavieraných so Slovenským pozemkovým fondom, keď v danom prípade nárok žalobcov
z titulu nájomného neposúdil, pretože malo ísť o vydanie bezdôvodného obohatenia po uplynutí nájmu,
a ako sa vysporiadal s nutnosťou aplikácie zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych

pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov s ohľadom
na účel upravený v ustanovení § 1 tohto predpisu.

28. Bezdôvodné obohatenie je osobitným právnym dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu
(§ 489 Občianskeho zákonníka) a jeho podstatou je zákonná povinnosť toho, kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, vydať o tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný.
Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne za splnenia určitých predpokladov:
a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v peňažných jednotkách na strane
určitej osoby (obohatený), b) k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo
na základe právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone (§ 451 ods. 2 a § 454

Občianskeho zákonníka), c) vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá postihuje inú
určitú osobu (oprávneného), pričom táto majetková ujma zodpovedá bezdôvodnému obohateniu na
strane obohateného, a d) nejde o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon napriek majetkovému
prospechu vznik bezdôvodného obohatenia výslovne neustanovuje. Subjektmi záväzkového právneho
vzťahu bezdôvodného obohatenia sú: ten, na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané

(oprávnený subjekt), a ten, kto bezdôvodné obohatenie získal (povinný subjekt - obohatený). Týmito
subjektmi môžu byť na oboch stranách ako fyzická osoba, tak právnická osoba. Predmetom
bezdôvodného obohatenia môžu byť veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktorých hodnotu možno
vyjadriť v peniazoch. Týmto hľadiskám má zodpovedať aj odôvodnenie rozsudku súdu.

29. Podľa záverov odvolacieho súdu rovnako ani v súčasnosti z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je jasné, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s tým, ktorým dňom bol vlastne ukončený nájomný
vzťah strán sporu v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy, a to najmä vo vzťahu k ustanoveniu § 6 zákona
č. 504/2003 Z. z., a teda ako sa vysporiadal s nárokom žalobcov na zaplatenie sumy 1.858,86 eura
spríslušenstvom,ktorýpovažovalzapremlčanýnapodkladenámietkypremlčaniavznesenejžalovaným

vjehovyjadrenízodňa20.02.2019(vspisenač.l.585-586)aktorýpovažovalzauplatnenýakonájomné
za r. 2005 (bod 32. odôvodnenia), čo je v rozpore s prednesmi žalobcov, ktorí si tento nárok uplatňovali
za rok 2006.

30. Žalobcovia namietali aj to, že súd im mal priznať žalovanú sumu spoločne a nerozdielne, ako

to s odkazom na ustanovenie § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka požadovali. Odvolací súd vo
svojom predchádzajúcom uznesení poukázal na to, že v prvom rozsudku súd prvej inštancie uviedol,
že žalovaný je povinný zaplatiť danú sumu žalobcovi. V konaní však nevystupoval len jeden žalobca,
ale žalobu podali štyria žalobcovia ako fyzické osoby, a teda z výroku rozsudku nebolo zrejmé, ktorémuzo žalobcov vlastne súd uvedenú sumu priznal. Odvolací súd s ohľadom na uvedené dospel vtedy
k tomu, že odvolanie žalobcov bolo opodstatnené a celý napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie mal v ďalšom konaní ustáliť, čo všetko

je predmetom konania s ohľadom na naposledy pripustenú zmenu žaloby, o takejto žalobe žalobcov
nanovo rozhodnúť po posúdení otázky vydania bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie od
26.05.2007 do 14.09.2012 spolu s uplatneným príslušenstvom a výrokmi rozsudku vyčerpať celý obsah
žaloby. Zároveň odvolací súd poukázal na to, že v prípade čo i len čiastočného vyhovenia žalobe súd
uvedie vo výroku rozsudku, ktorému žalobcovi, či im všetkým, pohľadávku voči žalovanému priznáva

v nadväznosti na ustanovenie § 512 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nové rozhodnutie mal odôvodniť
dostatočne presvedčivo so splnením všetkých náležitostí vyžadovaných ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
Zároveň s ohľadom na celkový výsledok sporu ma znovu rozhodnúť aj o trovách konania, vrátane trov
konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

31.Uvedenénedostatočnéarozpornéodôvodneniemázanásledok,žerozhodnutiesúduprvejinštancie

je z obdobných dôvodov, ako to bolo pri jeho prvom rozhodnutí, nepreskúmateľné, čo znamená, že
neumožňujeodvolaciemusúdupreskúmaťjehovecnúsprávnosť.Odvolacísúdodvolávajúcsanavyššie
uvedené okolnosti konštatoval, že v tomto konkrétnom prípade sa súd prvej inštancie dopustil takých
nedostatkov v odôvodnení jeho v poradí druhého rozhodnutia, ktoré pri ignorovaní prvého zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti. Z porovnania prvého a druhého

rozsudku súdu prvej inštancie bolo možné uzavrieť, že druhý rozsudok v jeho odôvodnení nevyhodnotil
závery všetkých znaleckých posudkov doložených v rámci tohto súdneho konania, a teda súd sa
ani nesnažil o vysvetlenie skutkových rozporov. Súd prvej inštancie tak v podstate nerešpektovaním
záväzného právneho názoru súdu vyššieho stupňa v rozpore s ustanovením § 391 ods. 2 CSP postavil
odvolací súd do situácie, v ktorej by odvolací súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými

dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že CSP
stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté vo
dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam
strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

32. Odvolací súd opätovne zrušiac rozsudok súdu prvej inštancie na základe odvolania žalobcov
považoval takýto postup za vyváženie ústavných práv na spravodlivú súdnu ochranu na strane jednej
a na postup bez zbytočných prieťahov na strane druhej, ktorá sa v ustanoveniach CSP o odvolaní
koncentruje do protichodných príkazov zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie, ak tento nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane uskutočňovanie jej procesných práv v miere porušenia práva na

spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) na strane jednej a rozhodnúť sám vo veci, ak rozhoduje
o druhom rozsudku súdu prvej inštancie po zrušení jeho prvého rozhodnutia (§ 390 CSP). Zabezpečenie
ochrany týchto ústavných práv je ďalej v právomoci oboch súdov, pričom bude práve úlohou súdu
prvej inštancie, aby k ochrane ústavných práv strán sporu prispel aspoň takým odôvodnením, ktoré
nebude len deskripciou vyjadrení strán a vykonaných dôkazov, ale jasným vyhodnotením dôkazného

bremena strán a záverov už vykonaného dokazovania (Ústavný súd SR - III.ÚS 570/2023).

33. Napokon odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zvolil nesprávny postup aj v súvislosti
s opravou výroku rozsudku v časti trov konania, ktorú v rozpore s ustanovením § 224 CSP realizoval bez
vydania opravného uznesenia priamo v texte svojho rozsudku. Podľa uvedeného ustanovenia totiž súd

kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti,
a o oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

34.Vďalšomkonanísúdprvejinštancieopätovnevecprejedná,budesazaoberaťvšetkýmirelevantnými
návrhmi a stanoviskami strán sporu, vrátane námietok žalobcov uvedených v podanom odvolaní

k výsledkom dokazovania a k nesprávnosti prvoinštančného rozhodnutia, vo veci nanovo rozhodne
a presvedčivo sa vysporiada v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP)
so všetkými vykonanými dôkazmi, pričom zhodnotí a porovná závery všetkých znaleckých posudkov
podaných v tomto súdnom konaní. Nové rozhodnutie vo veci samej bude obsahovať náležitosti v súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP ako aj výroky o trovách konania, a to samostatne tak vo vzťahu k už

právoplatne zastavenej časti konania a samostatne aj vo vzťahu k novému rozhodnutiu vo veci samej,
vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).35. Odvolací súd v závere poznamenáva, že súd prvej inštancie sa vysporiada aj s právnym zastúpením
žalovaného v tom smere, či je stále zastúpený advokátom alebo advokátskou kanceláriou ako
právnickou osobou, na čo bude potrebné dodatočne doložiť riadne plnomocenstvo (§ 12 ods. 1 písm.

e/ a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, § 89 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).