Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/81/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522010293
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2522010293.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.
Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX v C.,
trvale bytom D. C., adresa na doručovanie B. XX, C., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek
1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona,
o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa

8.3.2023, sp. zn. 24T/18/2022, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.2.2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 8.3.2023, sp. zn. 24T/18/2022
obžalovaného A. B. (ďalej len „obžalovaný“) podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku oslobodil spod
obžaloby Okresnej prokuratúry Piešťany sp. zn. Pv 449/22/2204 zo dňa 7.12.2022, ktorého sa mal

dopustiť na tom skutkovom základe, že
dňa 25.10.2022 v čase približne o 18:20 hodine B. C. E. F. G. XX, v budove bývalého doliečovacieho
ústavu „H.“ fyzicky napadol poškodeného I. D., nar. XX.XX.XXXX, a to takým spôsobom, že ho viackrát
udrel päsťami obidvoch rúk do oblasti hlavy - tváre vpravo a nosa poškodeného, čím mu spôsobil
pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy pravej strany tváre s krvnými výronmi a zlomeninu nosových kostí
bez posunu kostných úlomkov, pričom predmetné zranenia si vyžiadali dĺžku liečenia 2 - 3 týždne a s

obmedzením v bežnom spôsobe života poškodeného I. D. v trvaní 2 týždne,
pretože skutok nie je trestným činom.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že skutok právne kvalifikovaný
obžalobou ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona
s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť, sa

stal tak, ako je uvedené v obžalobe, avšak hoci konanie obžalovaného naplnilo všetky formálne znaky
trestného činu, vrátane materiálneho znaku - závažnosti, nejde o trestný čin, nakoľko činu chýba znak
protiprávnosti, keďže obžalovaný konal v nutnej obrane.

Obžalovaný priznal s poškodeným fyzickú potýčku, pričom zároveň uviedol, že ho neudrel žiadnym
iným spôsobom ako rukou, približne troma údermi do oblasti tváre, a to v obave o svoj život, nakoľko

poškodený vošiel do miestnosti, kde obžalovaný ležal na posteli, držiac pajser, následne poškodený
obžalovaného vyzval na odchod, čo obžalovaný odmietol. Medzi poškodeným a obžalovaným došlo
k fyzickému kontaktu, pri ktorom obžalovaný s poškodeným o pajser zápasili a obžalovaný poškodeného
udrel, po čom poškodený spadol na zem. Poškodený uvádzal, že po jeho vstupe do miestnosti
ho obžalovaný napadol a začal bezdôvodne udierať päsťami, avšak toto tvrdenie poškodeného sa
nepodarilo preukázať, pričom pri skutku bola prítomná aj svedkyňa J. H., ktorá fyzický kontakt

poškodeného s obžalovaným nevidela, avšak uviedla, že obžalovaný bol kľudný, ale poškodený prišiel
s pajsrom do izby.Okresný súd vyhodnotil, že obžalovaný mohol mať dôvodnú obavu z poškodeného, ktorý večer po 18
hod. prišiel do miestnosti s pajsrom a posielal ho preč, nakoľko už uvedený deň okolo 16 hod. prišlo ku
konfliktu medzi poškodeným a obžalovaným, kedy sa poškodený obžalovanému vyhrážal, že ho zabije,

ak priestory ubytovne neopustí, pričom pri tomto konflikte bol prítomný aj svedok C. B., ktorý poobede
pri fyzickej potýčke poškodeného a obžalovaného, ktorí boli pod vplyvom alkoholu, od seba oddeľoval
a počul aj výkriky o zabití. Taktiež svedkyňa J. H. uviedla, že poškodený v ten deň dopoludnia hľadal
obžalovaného s tým, že ho ide podpáliť, pričom už vtedy mal poškodený so sebou pajser a benzín, a
teda bolo možné usúdiť, že nejaký útok chystá. Z výpovedí svedkov okresný súd vyvodil, že agresivita

poškodeného voči obžalovanému sa v daný deň stupňovala a bolo možné predpokladať, že pod vplyvom
alkoholu sa pokúsi svoje vyhrážky splniť.
Okresný súd mal preukázané svedeckými výpoveďami J. H. a C. B., že poškodený sa ten deň
obžalovanému vyhrážal, prišlo medzi nimi aj k fyzickej potýčke, preto mohol mať obžalovaný v čase
skutku, keď ležal v posteli a do miestnosti prišiel poškodený s 90 cm železným pajsrom, dôvodnú obavu
z útoku poškodeného. Pokiaľ obžalovaný udrel poškodeného päsťou do tváre a snažil sa mu vytrhnúť

pajser z rúk, posúdil okresný súd toto konanie obžalovaného ako konanie v nutnej obrane, ktorým
obžalovaný odvracal priamo hroziaci útok voči nemu, pričom voči poškodenému, ktorý mal v ruke veľký
kovový pajser, sa obžalovaný bránil len rukami. Zranenia poškodeného, a to pomliaždenia mäkkých
tkanívpravejstranytváreskrvnýmivýronmiazlomenianosovýchkostíbezposunuúlomkov,boliajpodľa
znaleckého posudku poškodenému najpravdepodobnejšie spôsobené úderom päsťou, či opakovanými

údermi päsťou. Obžalovaný síce tvrdil, že poškodený bol zranený už pred tým, čo sa však nepodarilo
preukázať, avšak súčasne nepoprel, že poškodeného niekoľko krát udrel do oblasti hlavy.
K posúdeniu konania obžalovaného okresný súd uviedol, že obranca má právo výberu medzi tým, či sa
útoku vyhne inak než použitím obrany (napr. útekom) alebo sa rozhodne brániť. Posúdeniu konania ako
nutnej obrany nebráni skutočnosť, že toto konanie intenzívnejšie zasiahne do práv útočníka, nakoľko

nikto nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na záujmy chránené Trestným zákonom, ale
má naopak právo použiť proti takémuto útoku obranu, ktorá má spĺňať výlučne kritérium, že nesmie byť
celkom zjavne neprimeraná.
Okrem proporcionality sú pre posúdenie nutnej obrany relevantné aj iné kritériá, predovšetkým spôsob
útoku (poškodený mal pri sebe vec, ktorou možno urobiť útok voči telu dôraznejším – 90 cm kovový

pajser), miesto útoku (miestnosť užívaná ako spálňa), čas útoku (večer) a okolnosti vzťahujúce sa na
osobu útočníka (poškodený sa správal agresívne, jeho verbálne vyhrážky sa v daný deň stupňovali).
Kritériom sú tiež okolnosti, ktoré sa vzťahujú na osobu obrancu, teda subjektívny stav osoby, ktorá
odvracala útok, čiže ako sa útok javil obrancovi. Zhodnotením všetkých popísaných kritérií dospel
okresný súd k záveru, že v tomto prípade možno konanie obžalovaného vyhodnotiť ako nutnú obranu, aj

keď poškodenému spôsobil zranenia, avšak za daných okolností nebolo možné očakávať, že by obrana
obžalovaného nemala žiadne následky, keďže poškodený mal v ruke pajser.
Ani z výpovedí svedkov I. K. a L. M. - členov hliadky mestskej polície, neboli zistené žiadne skutočnosti,
z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o vine obžalovaného. Obaja svedkovia uviedli iba toľko, že to bol
poškodený, ktorý prišiel ohlásiť predmetný skutok, mal do krvi zranenú a opuchnutú tvár, avšak od ich

príchodu na miesto činu až do odvozu obžalovaného na policajné oddelenie, sa nič významné neudialo.
Okresný súd zdôraznil, že rozhodnutie o vine obžalovaného musí vychádzať z vykonaných dôkazov,
ktorých vyhodnotením nebolo možné dospieť k inému záveru pokiaľ ide o otázku viny. Uznanie viny
nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti, nakoľko pre
vyslovenie takéhoto výroku sa vyžaduje istota, o ktorej pri zhodnotení vykonaných dôkazov nie je dôvod

pochybovať.
V súlade so zásadou in dubio pro reo sa má pri pochybnostiach konať v prospech obžalovaného,
pričom prokurátor ako žalujúca strana nezabezpečila také dôkazy, ktoré jednoznačne postačujú na
usvedčenie obžalovaného. Vina obžalovaného musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných
pochybnostípreukázaná.Obžalovanýniejepovinnýdokazovaťžiadnuskutočnosť,nakoľkopriposúdení

viny vychádza trestný proces zo zásady, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná
nevina.
Okresný súd dospel k záveru, že obžalovaný konal v súlade s ustanovením § 25 odsek 1 Trestného
zákona a jeho konanie nie je trestným činom. Neboli splnené ani podmienky ustanovenia § 25 odsek 2
Trestného zákona pre jeho aplikáciu na súdený prípad, pretože obžalovaný vôbec neprekročil medze

nutnej obrany, a to s prihliadnutím na jeho výpoveď, výpovede svedkov, ako aj závery znaleckých
posudkov.
Keďže okresný súd vyhodnotil konanie obžalovaného ako konanie v nutnej obrane, preto oslobodil
obžalovanéhospodobžaloby,atozdôvodupodľa§285písmenob)Trestnéhoporiadku,ktorýsauplatní,ak sa skutkový dej uvedený v obžalobe síce stal, avšak nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného
činu alebo nie je trestným činom, a to aj v dôsledku okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu napr. nutnej
obrany.

Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní sa obžalovaný a jeho obhajca vzdali práva na
podanie odvolania a prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany podal voči rozsudku odvolanie proti
oslobodzujúcemu výroku v neprospech obžalovaného.

Odvolanie prokurátor odôvodnil písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 26.5.2023,
v ktorom namietol, že súd sa nevysporiadal dôkladne so skutkovým stavom, najmä vo vzťahu
k dôkazom preukazujúcim vinu obžalovaného. Podľa prokurátora bolo dokazovanie na hlavnom
pojednávaní vykonané v dostatočnom rozsahu, ale okresný súd nesprávne právne posúdil protiprávne
konanie obžalovaného. Prokurátor nepovažoval za vierohodnú výpoveď svedkyne H., ktorá motivovaná
mileneckým pomerom s obžalovaným sa snažila obžalovaného zbaviť zodpovednosti zo skutku.

Svedkyňa H. v prípravnom konaní odmietla vypovedať s odôvodnením, že by spôsobila nebezpečenstvo
trestného stíhania obžalovanému, a na hlavnom pojednávaní uviedla, že nevidela fyzický kontakt
medzi poškodeným a obžalovaným. Prokurátor poukázal aj na závery znaleckého posudku vo vzťahu
k obžalovanému, ktorý je závislý od psychoaktívnych látok a v jeho osobnosti prevažujú disociálne
a impulzívne rysy, pričom prítomné je aj zneužívanie alkoholu.

Prokurátor má za to, že nešlo o nutnú obranu, nakoľko obrana obžalovaného bola celkom zjavne
neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe
útočníka aj k osobe obrancu. Išlo o exces, vybočenie konania v nutnej obrane, kedy obžalovaný vytrhol
poškodenému pajser z ruky a všetky rany, ktoré adresoval poškodenému už bolo možné charakterizovať
ako ďalší útok, ktorý bol nad rámec konania v nutnej obrane. Keď obrana pokračovala už potom, čo útok

skončil, tak ako to bolo v tomto prípade, keď po vytrhnutí pajsra poškodenému z rúk, útok obžalovaného
pokračoval, tak týchto prípadoch ide o obranu, ktorá nie je súčasná s útokom a ide teda o extenzívny
exces.
Poškodený je navyše vo vyššom veku, nešportovej postavy, naproti tomu obžalovaný je v produktívnom
veku a fyzicky zdatný. Ak mal obžalovaný strach o svoj život, neuvádzal by pred hliadkou polície, že si

išiel zasexovať a poškodený ho vyrušil, tak mu prijebal 2-3 facky.
Prokurátor navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu prokurátora sa obžalovaný nevyjadril.

Za účelom prejednania odvolania prokurátora nariadil Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
termín verejného zasadnutia, ktorého sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry. Obžalovaný
a poškodený neboli prítomní, pričom upovedomenie o verejnom zasadnutí im bolo doručené, preto
krajský súd vykonal verejné zasadnutie v ich neprítomnosti. Pokiaľ ide o dokazovanie, krajský súd ho
nedopĺňal, nakoľko žiadne návrhy v tomto smere neboli.

V konečnom návrhu prokurátorka krajskej prokuratúry žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na nové prejednanie poukazujúc na odôvodnenie odvolania.

Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.Krajský súd ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal prokurátor ako oprávnená osoba, proti
výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal
postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov

rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie prokurátora nie je
dôvodné.

Pokiaľ ide o konanie, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, prokurátor mu v odvolaní konkrétne procesné
pochybenia nevytýkal, krajský súd sa preto v rámci odvolacieho prieskumu zameral len na také chyby,
ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku, avšak také chyby
konania nezistil.

Odvolacím prieskumom krajský súd zistil, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne
zistil skutkový stav veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne vyhodnotil všetky dôkazy vykonané
na hlavnom pojednávaní, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 odsek
10 Trestného poriadku treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v
napadnutom konaní vykonaný. Následne okresný súd všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách §

2 odsek 12 Trestného poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným
a správnym skutkovým záverom.

Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v
ustanovení § 168 odsek 1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za

preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal
so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov, a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.

Stále platí, že na preukázanie viny musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú,

ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen
spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného
v požadovanej forme zavinenia, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. V danom
prípade obžalovaný nepoprel, že pravou rukou dal poškodenému tri údery do oblasti hlavy, pričom
zranenia poškodeného boli aj znaleckým dokazovaním vyhodnotené ako ujma na zdraví, teda bolo

preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný.

Ani krajský súd tak ako okresný súd nemá pochybnosti o tom, že skutok nie je trestným činom pre
preukázanie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, keďže obžalovaný konal v nutnej obrane.
Krajský súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa

tvoria jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
napadnutého rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky prokurátora, ich podstata spočívala v tom, že súd sa dôkladne
nevysporiadal s dôkazmi preukazujúcimi vinu obžalovaného. Očitú svedkyňu J. H. považoval prokurátor
na nevierohodnú a konanie obžalovaného vyhodnotil ako neprimerané útoku, pričom obžalovaný v útoku
na poškodeného pokračoval aj keď poškodenému vytrhol pajser z ruky.

V čase skutku boli na mieste prítomní len poškodený, ktorý prišiel do miestnosti s pajsrom v ruke
a povedal obžalovanému, aby odtiaľ vypadol, obžalovaný, ktorý ležal na posteli, a svedkyňa J. H., ktorá
s obžalovaným ležala na posteli. Poškodený tvrdil, že po jeho vstupe do miestnosti, ho obžalovaný
napadol a začal bezdôvodne udierať päsťami, avšak potvrdil, že obžalovaného vyzval, aby odišiel, že
je tam nežiadaná osoba.

Žalovanému skutku predchádzalo v daný deň okolo 16 hod. to, že poškodený prišiel za obžalovaným
do miestnosti s pajsrom a vyhrážal sa obžalovanému zabitím, ak neodíde, čo vo výpovedi uviedol nie
len obžalovaný, ale toto potvrdil aj svedok C. B., ktorý ich od seba pri fyzickej potýčke odtrhol.Skutočnosť, že poškodený v daný deň po 18 hod. opätovne prišiel do miestnosti za obžalovaným
s pajsrom v ruke a vyzýval ho, aby odtiaľ odišiel, odôvodňovala oprávnenosť obavy obžalovaného
z priamo hroziaceho útoku poškodeným. Obžalovaný sa s poškodeným o pajser naťahovali tak, že

ho obaja držali, pričom obžalovaný ho držal ľavou rukou a pravou dal tri údery do oblasti hlavy
poškodenému, ktorý po poslednom údere padol na zem, obžalovaný pajser zahodil do rohu a pomohol
poškodenému vstať.
Z výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní nevyplýva, ako to namieta prokurátor, že by útok
obžalovaného pokračoval, aj potom čo vytrhol pajser poškodenému z ruky. Poškodený uviedol len, že

ho obžalovaný bezdôvodne začal mlátiť, pajser mu vypadol z rúk na zem a on mal dolámaný nos.
Poškodený vo výpovedi neuviedol, že by ho obžalovaný udieral potom, čo už nemal pajser v ruke,
teda tvrdenie prokurátora o pokračovaní útoku obžalovaného po vytrhnutí pajsra poškodenému z rúk,
nevyplynulo zo žiadneho z dôkazov, ani zo samotnej výpovede poškodeného.
Výpoveď svedkyne J. H., prítomnej pri skutku, ktorá uviedla, že fyzický konflikt nevidela, nemožno
hodnotiť ako to uvádza prokurátor ako nevierodohnú, urobenú v snahe zbaviť trestnej zodpovednosti

obžalovaného. To, že svedkyňa J. H. uviedla, že priamo fyzický konflikt nevidela, nemožno vyhodnotiť
ako snahu napomáhať obžalovanému. Svedkyňa uviedla ku skutku len to, že obžalovaný bol v tom čase
kľudný, čo aj zodpovedá tomu, že s ňou ležal na posteli a chystali sa spať.
K vyjadreniu prokurátora ohľadom impulzívnych rysov osobnosti obžalovaného, jeho závislosti na
psychoaktívnych látkach a škodlivom užívaní alkoholu obžalovaným, krajský súd uvádza, že po skutku

bol nemeraný alkohol v dychu obžalovaného, avšak prítomnosť psychoaktívnych látok nebola skúmaná.
Samotná okolnosť, že obžalovaný je impulzívny, nevylučuje konanie obžalovaného v nutnej obrane, ak
sú na to splnené všetky zákonné podmienky.
K argumentu prokurátora, že ak by mal obžalovaný strach o svoj život, neuvádzal by pred hliadkou
polície, že si išiel zasexovať a poškodený ho vyrušil tak mu prijebal 2-3 facky, krajský súd uvádza, že

nie je možné prihliadať na výpoveď policajta mestskej polície o tom, čo mu účastníci konfliktu o tomto
povedali v rámci vykonávania ich preverovania v danej veci. Takéto svedectvo je neprípustné. Policajt,
a aj mestský policajt môže vypovedať ako svedok len o tom, čo vnímal svojimi zmyslami po príchode na
miesto skutku, avšak nemôže vypovedať o tom, čo mu kto zo zúčastnených osôb ku skutku povedal pri
vyťažovaní týchto osôb k okolnostiam danej udalosti. V týchto situáciách treba vychádzať zo zásady,

že nikto nie je povinný sám seba obviňovať z trestného činu, teda obvinený musí byť najskôr poučený
a až potom možno jeho vyjadrenie pred policajným orgánom považovať za dôkaz o vine.

Okresný súd dôsledne a správne vyhodnotil aj obranu obžalovaného s poukazom na ustanovenie
§ 25 odsek 2 Trestného zákona vo vzťahu k tomu, že obrana obžalovaného nebola celkom zjavne

neprimeraná útoku prihliadnuc ku všetkým relevantným skutočnostiam, na ktoré zdôvodnenie krajský
súd v celom rozsahu odkazuje. K námietke prokurátora ohľadom rozdielneho veku a fyzickej zdatnosti
poškodeného a obžalovaného, krajský súd uvádza, že medzi obžalovaným narodeným v roku 1982 a
poškodeným narodeným v roku 1960 je väčší vekový rozdiel, ale sám poškodený uvádzal, že uvedené
priestory sám prerábal, pílil drevo, pajsrom rozrábal palety, čo svedčí o fyzickej zdatnosti poškodeného

aj keď bol vekovo oveľa starší. O niečo vyššia fyzická zdatnosť obžalovaného nerobí jeho obranu
celkom zjavne neprimeranou. Práve okolnosť, že obžalovaný je o niečo zdatnejší odôvodňovala to, že
obžalovaný sa rozhodol aktívne brániť.

Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces

neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov,leboprocesdokazovaniajeovládanýzásadouvoľnéhohodnotenia,kedypovykonanílogických

úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať
v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne
ich vzájomnej súvislosti. Všeobecným pravidlom určujúcim hodnotenie dôkazov je zásada vyjadrená
v ustanovení § 2 odsek 12 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.V konkrétnostiach posudzovaného prípadu krajský súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku predstavuje dostatočný základ pre oslobodzujúci výrok. Okresný súd v potrebnej miere
vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby a jasne

a zrozumiteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia a právne závery.

Aj podľa názoru krajského súdu postupoval okresný súd správne, pokiaľ vyhodnotil, že skutok sa stal,
ale z preukázaných okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, keďže obžalovaný konal v nutnej obrane,
rozhodol, že skutok nie je trestným inom, a preto obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Na základe prezentovaných úvah a právnych záverov krajský súd na verejnom zasadnutí postupom
podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.