Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 7, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/27/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216220264
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4216220264.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. D.
XXXX/XX, XXX XX E., proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom: Račianska 71, 813 11 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO:
00 166 073, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 7C/273/2016 –311 zo dňa 27. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 7C/273/2016 –311 zo dňa 27. septembra 2023
potvrdzuje.

II. Odvolací súd žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Právna predchodkyňa žalobcu (zomrelá F. G. - matka žalobcu) si žalobou doručenou Okresnému
súdu Komárno dňa 29.11.2016 uplatnila voči žalovanému nárok na náhradu škody vo výške 672,35
eura spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. V žalobe uviedla, že v roku 2014
podala súdnemu exekútorovi JUDr. H. I. návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu -
rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 6C/226/2012 - 69 zo dňa 13.08.2013, ktorým bolo uložené
J. A. zaplatiť jej nájomné za mesiace január 2012 a február 2012 celkove v sume 400 eur spolu s

príslušenstvom. Exekúcia sa viedla pod zn. EX 118/2014. Konštatovala, že v dôsledku úmrtia súdneho
exekútora JUDr. H. I. jej bolo dňa 29.04.2016 doručené oznámenie náhradníka súdneho exekútora
JUDr. F. I., ktorým jej bolo oznámené, že v súlade s § 16a ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), nie je možné vykonať finančné vysporiadanie
spisov z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na účtoch exekútora. Zároveň jej bolo oznámené,
že ku dňu 02.02.2016 boli súdnym exekútorom JUDr. H. I. v exekúcii zn. EX 118/2014 vymožené a

jej ako oprávnenému neboli preposlané finančné prostriedky vo výške 672,35 eura. Konaním súdneho
exekútora pri exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu jej tak mala byť spôsobená škoda
vo výške 672,35 eura, pričom ide o finančné prostriedky, ktoré boli v jej prospech ako oprávnenej
vymožené v rámci exekúcie. Nárok na náhradu škody vo výške 672,35 eura si uplatnila u žalovaného
podanímžiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody,keďželensamotnékonštatovanie
porušenia práva súdnym exekútorom považovala za nedostatočné. Dňa 09.11.2016 jej žalovaný doručil
stanovisko o nevyhovení podanej žiadosti, keď poukázal na prebiehajúce dedičské konanie vedené na

Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 5D/89/2016, v ktorom bola predmetná pohľadávka prihlásená a z
dôvodu, že dedičské konanie nebolo ukončené, považoval uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu
zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu“) zapredčasné.Doplnila,žeškodabolaspôsobenátým,žesúdnyexekútorvrozpores36ods.8Exekučného
poriadku (účinného v čase, kedy sa na neho táto povinnosť vzťahovala) nepoukázal vymožené peňažné
prostriedkyoprávnenémubezodkladne,najneskôrdo14dníodichprijatia.Suvedenýmnárokomžiadala

priznať jej i nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 7C/273/2016 –311
zo dňa 27. septembra 2023 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) tak, že vo výroku I. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 672,35 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II.
priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním v prvom rade,
upriamiac svoju pozornosť na skúmanie vecnej legitimácie strán sporu v konaní, dospel k záveru, že na
strane žalobcu je daná aktívna vecná legitimácia v tomto spore. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola nesprávnym úradným postupom spôsobená škoda.
V danom prípade mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca je právnym nástupcom osoby
(pôvodnejžalobkyne),ktorejbolapostupomsúdnehoexekútora,nebohéhoJUDr.H.I.spôsobenáškoda,

keď pôvodná žalobkyňa v procesnej pozícii oprávneného podala návrh na vykonanie exekúcie na
základe exekučného titulu, pričom návrh na vykonanie exekúcie bol doručený súdnemu exekútorovi -
dnes už nebohému JUDr. H. I., ktorého súd na základe jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie poveril vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky pôvodnej žalobkyne ako oprávneného
v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 53Er/253/2014, EX 118/2014

(sp. zn. pod ktorou viedol exekúciu súdny exekútor); tento súdny exekútor pohľadávku oprávnenej
v exekučnom konaní vymohol, avšak vymoženú sumu oprávnenej nevyplatil a túto ani nezabezpečil
na osobitnom účte exekútora na účely jej vyplatenia oprávnenej. Pôvodná žalobkyňa si nárok na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nebohého JUDr. H. I. uplatnila podaním
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej však vyhovené nebolo a jej nárok

nebol zo strany štátu uspokojený. Rovnako súd prvej inštancie považoval za danú pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného v tomto spore, ktorá vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 3. Zákona
o zodpovednosti za škodu, keď vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci, pričom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom zodpovedá štát a tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Vo veci náhrady škody, ktorú

spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného
predpisu, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie mal
tiež preukázané splnenie ďalšej obligatórnej podmienky pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu
škody v zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu, a to zrealizovanie predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody u príslušného orgánu na základe žiadosti poškodeného. V danom prípade si

pôvodná žalobkyňa nárok na náhradu škody uplatnila formou žiadosti o predbežné prerokovanie tohto
nároku podaním zo dňa 30.04.2016, ktoré bolo Ministerstvu spravodlivosti SR doručené dňa 03.05.2016
(uvedené mal súd prvej inštancie preukázané zo stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR založeného
na č. l. 5 spisu).
4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa zaoberal preskúmaním samotného nároku pôvodnej

žalobkyne, teda či jej bola postupom súdneho exekútora (neb. JUDr. H. I.) spôsobená škoda, a to
titulom nesprávneho úradného postupu tohto súdneho exekútora. V danom spore pôvodnú žalobkyňu a
následne žalobcu ako jej právneho nástupcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania kumulatívneho
splnenia podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka vzniku škody, pôvodná
žalobkyňa tvrdila, že táto vznikla nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, ktorý na

základe poverenia na vykonanie exekúcie vymohol od povinného pohľadávku pôvodnej žalobkyne ako
oprávnenej v exekučnom konaní, avšak vymoženú sumu v rozsahu patriacom pôvodnej žalobkyni tejto
nevyplatil. Toto skutkové tvrdenie pôvodnej žalobkyne, na ktorom zotrval aj žalobca, bolo preukázané
predložením finančného vyúčtovania exekučného spisu k 02.02.2016: EX 118/2014 zo dňa 17.02.2016
(listina založená na č. l. 8 spisu) vystaveného JUDr. F. I. - náhradníkom súdneho exekútora JUDr. H.

I. (z dôvodu jeho úmrtia dňa XX.XX.XXXX), z ktorej vyplynulo, že výška vymožených nepreposlaných
prostriedkov pôvodnej žalobkyni (ako oprávnenej v exekučnom konaní sp. zn. EX 118/2014) predstavuje
sumu v celkovej výške 672,35 eura. Toto skutkové tvrdenie mal súd prvej inštancie preukázané aj
zo spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 53Er/253/2014, z ktorého vyplynulo, že na základe návrhu
pôvodnej žalobkyne ako oprávnenej sa začalo exekučné konanie, v ktorom bol vykonaním exekúcie na

vymoženie pohľadávky oprávnenej súdom poverený súdny exekútor JUDr. H. I.. Z predmetného spisu
tiež vyplynulo, že exekúcia bola ukončená vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie dňa
22.04.2014. V spise je založené i vyúčtovanie č. 14226 zo dňa 22.04.2014 (listina založená na č. l.
247 spisu), z ktorej mal súd prvej inštancie preukázané, že napriek vymoženiu pohľadávky oprávneneja trov exekúcie ku dňu 22.04.2014, súdny exekútor JUDr. H. I. vymoženú pohľadávku v sume 672,35
eura oprávnenej nepoukázal, teda suma 672,35 eura predstavuje škodu, ktorá nastala v majetkovej
sfére pôvodnej žalobkyne ako poškodenej a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným

ekvivalentom. Za nesprávny úradný postup pôvodná žalobkyňa označila konanie súdneho exekútora
JUDr.H.I.,ktorýnapriekvymoženiujejpohľadávkyakooprávnenejvexekučnomkonanítietooprávnenej
v sume 672,35 eura nevyplatil a ku dňu XX.XX.XXXX, kedy došlo k úmrtiu súdneho exekútora JUDr.
H. I. sa finančné prostriedky vo výške 672,35 eura nenachádzali ani na jeho osobitnom účte. Exekučný
poriadok platný v rozhodnom období ukladal exekútorovi povinnosť v prípade prijatia peňažných

prostriedkov vymožených v rámci exekučného konania tieto prostriedky poukázať oprávnenému
bezodkladne, najneskôr do 14 dní od ich prijatia. Túto povinnosť súdny exekútor nemal iba v tom
prípade, ak sa exekútor s oprávneným písomne dohodol inak, avšak lehota na poukázanie peňažných
prostriedkov ani v prípade dohody nesmela byť dlhšia ako 90 dní. Z pripojených listinných dôkazov
mal súd prvej inštancie preukázané, že k vymoženiu pohľadávky pôvodnej žalobkyne ako oprávnenej a
trov exekúcie došlo dňom 22.04.2014. Dňom nasledujúcim začala plynúť lehota 14 dní na poukázanie

týchto peňažných prostriedkov pôvodnej žalobkyni ako oprávnenej v exekučnom konaní. Vykonaným
dokazovaním z nepopretého skutkového tvrdenia pôvodnej žalobkyne, na ktorom zotrval aj žalobca,
preukázaného aj obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 53Er/253/2014 ale aj
listinou priloženou k podanej žalobe (finančným vyúčtovaním exekučného spisu k 02.02.2016 zo dňa
17.02.2016) mal súd prvej inštancie preukázané, že súdny exekútor JUDr. H. I. povinnosť v zmysle § 36

ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 nesplnil a vymožené peňažné prostriedky
nepoukázal pôvodnej žalobkyni ako oprávnenej v lehote do 14 dní od ich prijatia od povinného, pričom
tieto finančné prostriedky sa v čase prevzatia exekučnej agendy po JUDr. H. I. z dôvodu jeho úmrtia
nenachádzali ani na bankovom účte súdneho exekútora zriadeného na účel vykonávania exekúcie, v
dôsledku čoho JUDr. F. I. ako náhradník súdneho exekútora JUDr. H. I. nemohla vykonať finančné

vyúčtovanie spisu ku dňu zániku výkonu funkcie súdneho exekútora a ani tieto vymožené finančné
prostriedky vo výške 672,35 eura poukázať pôvodnej žalobkyni. Keďže súdny exekútor neb. JUDr. H. I.
nevyplatením vymožených finančných prostriedkov v rámci exekučného konania sp. zn. 53Er/253/2014,
EX 118/2014, neoprávnene zadržiaval finančné prostriedky, ktoré nevyplatil pôvodnej žalobkyni ako
oprávnenej, došlo z jeho strany k porušeniu povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 36 ods. 8

Exekučného poriadku (čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods.
1 Zákona o zodpovednosti za škodu, keďže súdny exekútor v rámci výkonu exekučnej činnosti porušil
povinnosť urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 36 ods. 8 Exekučného poriadku) a týmto
jeho konaním bola pôvodnej žalobkyni spôsobená škoda vo výške 672,35 eura, ktorá bola preukázaná
listinnými dôkazmi. Týmto mal súd prvej inštancie preukázané aj splnenie poslednej z kumulatívnych

podmienok priznania nároku na náhradu škodu, a to príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom súdneho exekútora neb. JUDr. H. I. a vznikom škody.
5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že konanie súdneho exekútora nebohého
JUDr. H. I. (nepoukázanie vymožených finančných prostriedkov v rámci exekúcie oprávnenému) je
potrebné považovať za exces z výkonu činnosti štátneho orgánu, a to poukazujúc najmä na skutočnosť,

že prevzatím takéhoto výkladu by súd prvej inštancie pripustil popretie základného princípu materiálneho
štátu, v ktorom štát nesie zodpovednosť za konanie svojich orgánov. V tejto súvislosti tiež nebola podľa
súdu prvej inštancie bez právneho významu skutočnosť, že voči neb. JUDr. H. I. v súvislosti s jeho
postupom v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 53Er/253/2014 (EX
118/2014) nebola vyvodená trestná, príp. disciplinárna zodpovednosť a táto už z dôvodu jeho úmrtia

vyvodená ani byť nemôže. Na podporu svojich záverov súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
KrajskéhosúduvNitrevobdobnejprávnejveci(viďrozsudoksp.zn.25Co/226/2019zodňa16.12.2020).
6. K námietkam žalovaného vo vzťahu k jeho zodpovednosti za vzniknutú škodu súd prvej inštancie
uviedol, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.

Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv jednotlivca. Uvedené je potrebné uvedomiť si i v tomto prípade. Je
síce pravda, že pôvodná žalobkyňa si pohľadávku vo výške 672,35 eura prihlásila aj do dedičského
konania po nebohom JUDr. H. I. (konanie vedené na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 5D/89/2016),
avšak je potrebné poukázať na to, že dedičstvo po nebohom JUDr. H. I. je predlžené a z dôvodu, že

všetci do úvahy pripadajúci dedičia dedičstvo odmietli, toto pripadlo štátu ako odúmrť. Keďže v dôsledku
uznesenia vydaného v konaní sp. zn. 5D/89/2016 (konkrétne uznesenia č. k. 5D/89/2016-1573 zo dňa
07.11.2022) je zrejmé, že pohľadávka pôvodnej žalobkyne nebola zahrnutá do súpisu pasív a z dôvodu
predlženia dedičstva neprichádza do úvahy ani uplatnenie si nároku na zaplatenie tejto pohľadávky oddedičov [ktorí v zmysle § 470 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov(ďalejlen„Občianskyzákonník“)]zodpovedajúzadlhyporučiteľalendovýškynadobudnutého
dedičstva), súd prvej inštancie mal za to, že postup zvolený pôvodnou žalobkyňou, keď si nárok na

zaplatenie žalovanej sumy uplatnila aj titulom nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nie je v rozpore so zákonom.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku,
ktorý upravuje zodpovednosť súdneho exekútora a z jeho dikcie je zrejmé, že ak osobitný zákon
(ktorým je Zákon o zodpovednosti za škodu) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu,

komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného poriadku.
Podľa súdu prvej inštancie je tak nutné vychádzať z uvedenej zákonnej dikcie a pokiaľ osobitný zákon
(Zákon o zodpovednosti za škodu) neustanovuje inak, teda neupravuje svoju výlučnú aplikabilitu, je
nutné mať za to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej
činnosti možno vyvodiť priamo zo zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd prvej
inštancie v súvislosti s možnou kolíziou osobitných právnych úprav podľa Zákona o zodpovednosti za

škodu a zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku poznamenal, že pri rozhodovaní
vychádzal zo záverov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS
SR“). Predmetnú právnu otázku riešil výslovne NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/75/2015 zo
dňa 23.03.2016, v ktorom vyslovil, že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora
podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa Zákona o zodpovednosti

za škodu, treba uviesť, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia
ako podľa Zákona o zodpovednosti za škodu (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013).
Exekučný poriadok ani Zákon o zodpovednosti za škodu priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť
zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie
možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z

povereniasúdupodľaosobitnéhopredpisu(činnostiuvedenévustanoveniach§29až§194Exekučného
poriadku), zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za
podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (podobne II. ÚS 289/2008). Z uvedeného
teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa
Zákona o zodpovednosti za škodu alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora

podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. S poukazom na uvedený právny názor NS SR potom súd
prvej inštancie dodal, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1
Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom podľa Zákona
o zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti,
sa vzájomne nevylučujú. Súd prvej inštancie v súvislosti s obranou žalovaného, v ktorej poukazoval i

na prednosť uplatnenia si nároku na zaplatenie sumy 672,35 eura z titulu bezdôvodného obohatenia
voči dedičom nebohého súdneho exekútora, poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/48/2010 zo
dňa 21.12.2010, ktorý vo svojom rozhodnutí konštatoval, že: „Vo všeobecnosti možno preto považovať
plnenie na základe bezdôvodného obohatenia len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z iného titulu
(J. Fiala - M. Kindl a kol. : Občanské právo hmotné, Plzeň 2007, str. 654). Možno preto urobiť záver, že

tým, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter, predstavuje len podporný titul pre ochranu
osoby postihnutej v majetkovej sfére; primárnym bude vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka
možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. Preto názor krajského súdu, že právo na náhradu
škody vôbec nevznikne (či ešte nevznikne), kým potencionálny poškodený má možnosť žiadať najprv
vydanie bezdôvodného obohatenia, či tento nárok vymáhať v lehote uvedenej v ust. § 110 ods. 1 Obč.

zák. (porovnaj aj stanovisko NS SR pod sp. zn. Cpj 70/83 a pod.), je názorom arbitrárnym.“ Súd prvej
inštancie preto dospel k záveru, že nie je vylúčené, aby si poškodený uplatnil svoj nárok vyvodením
priamej zodpovednosti voči dedičom súdneho exekútora v rámci dedičského konania, ktoré uplatnenie
predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére, a zároveň si zvolil
osobitný postup pri uplatnení si nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle ustanovení Zákona

o zodpovednosti za škodu, keďže predstavuje primárny inštitút náhrady škody.
7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol vo výroku II. napadnutého rozsudku
v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobca bol v konaní úspešnou stranou sporu v rozsahu 100 %.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v celom rozsahu (výrok I. aj II.) odvolanie a
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne

a prizná žalovanému právo na plnú náhradu trov konania. Uviedol, že rozsudok považuje za nesprávny
z nasledovných dôvodov:
a) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP];b) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1
písm. h) CSP].
9. Žalovaný v odvolaní uviedol, že sa s napadnutým rozhodnutím nestotožňuje a považuje ho za

nesprávne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže má za to, že v danej veci nie je vo
vzťahu k žalobcovi založená zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá mala byť spôsobená konaním
súdneho exekútora, ako ani povinnosť na jej náhradu, pretože zo strany pôvodného súdneho exekútora
JUDr. I. nedošlo k úradnému postupu, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci v zmysle § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu. Pôvodný súdny exekútor sa totiž

podľa žalovaného dopustil excesu z výkonu svojich právomocí, a preto jeho konanie nemožno posúdiť
ako nesprávny úradný postup pri výkone exekúcie v zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu.
10. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je zároveň nedostatočne odôvodnený
a nepreskúmateľný, keďže sa súd prvej inštancie absolútne nedostatočne vysporiadal s podstatnou a
kľúčovou námietkou žalovaného vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku, teda či konanie súdneho
exekútora v tejto konkrétnej veci predstavuje nesprávny úradný postup v rámci výkonu verejnej moci,

alebo ide už o exces z výkonu verejnej moci, čo podľa neho zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm.b)CSP.VtejtosúvislostipoukázalnauznesenieNSSRzodňa30.06.2022,sp.zn.5Cdo133/2021.
Na túto úvahu súd prvej inštancie podľa žalovaného absolútne rezignoval a v odôvodnení rozsudku jej
venoval dve vety so záverom, že sa nestotožnil s názorom žalovaného o excese súdneho exekútora,
pričom ako dôvod uviedol, že „prevzatím takéhoto výkladu by súd pripustil popretie základného princípu

materiálneho štátu, v ktorom štát nesie zodpovednosť za konanie svojich orgánov.“
11. Žalovaný tiež zdôraznil, že v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci
môže byť až formalistický výklad práva, čo môže mať za následok porušenie ústavných princípov práva
na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 497/2011). V záujme poskytnutia
materiálnej ochrany práv je potrebné posudzovať konanie pôvodného súdneho exekútora s ohľadom

na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 165/2012, podľa ktorého právne normy upravujúce exekučnú činnosť nie je možné vykladať
tak, aby poskytovali súdnemu exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie jeho postavenia
s vedomím, že zodpovednosť za jeho konanie prevezme štát. Takýto výklad by nezodpovedal zásade
materiálnej ochrany základných práv. Podľa žalovaného možno zhrnúť, že za exces z výkonu činnosti

štátneho orgánu súdy považujú konanie konajúcej osoby: (i) ktoré napĺňa znaky trestného činu, alebo (ii)
ktorým táto osoba sleduje vlastný alebo iný záujem alebo prospech, alebo (iii) pri ktorom použije zákonne
prijaté zdroje v rozpore s určenými oprávneniami. Žalovaný bol toho názoru, že (i) ak je peňažný výťažok
z exekúcie naďalej v dispozícii súdneho exekútora, ktorý ho len bezdôvodne nepoukázal žalobkyni,
resp. zmaril možnosť poukázania týchto peňažných prostriedkov žalobkyni bezdôvodným ponechaním

si týchto prostriedkov, a teda porušil zákonné pravidlá, ide o nesprávny úradný postup; (ii) ak však súdny
exekútor výťažok z exekúcie použil na uspokojenie vlastných alebo iných záujmov, ide o exces. Žalovaný
nazákladedoteraztvrdenýchapreukazovanýchskutočnostítvrdí,žepôvodnýsúdnyexekútorJUDr.H.I.
tým,ženeuspokojilnárokypôvodnejžalobkyneakooprávnenejzprostriedkovvymoženýchexekučneod
povinného, a súčasne nezabezpečil poukázanie týchto prostriedkov pôvodnej žalobkyni ako oprávnenej

ponechaním dostatku peňažných prostriedkov pre tento účel na svojom exekútorskom účte, uspokojoval
vlastné, osobné alebo iné záujmy a ide o jeho osobné individuálne zlyhanie a následné neoprávnené
obohatenie v jeho majetkovej sfére. Podľa žalovaného tiež pre naplnenie záveru o excese z výkonu
činnostištátnehoorgánu,zaktorý,resp.zaškodunímspôsobenú,nenesiezodpovednosťštátalepriamo
ten, kto sa excesu dopustil, nie je nevyhnutnou podmienkou konštatovanie spáchania trestného činu.

Pokiaľ ide o dôkazy alebo konkrétne skutočnosti, ktoré tento záver preukazujú/potvrdzujú, je možné
podľa žalovaného poukázať jednak na podstatu pôvodnou žalobkyňou popísaného skutkového stavu,
z ktorého odvodzovala svoj nárok, a ktorý prevzal do rozsudku aj súd prvej inštancie, a jednak na
skutočnosť zrejmú aj zo súdom citovaného uznesenia Okresného súdu Komárno č. k. 5D 89/2016-1573,
podľa ktorého bolo do dedičského konania po zosnulom exekútorovi JUDr. I. prihlásených (ale súdom

do pasív nezaradených) väčšie množstvo pohľadávok uplatnených na rovnakom skutkovom základe,
teda nevyplatení plnení prijatých exekútorom v rámci výkonu exekúcie od povinných oprávneným.
Existencia značného množstva takto neuspokojených oprávnených v rôznych na sebe nezávislých
exekučných konaniach svedčí podľa žalovaného o tom, že vec pôvodnej žalobkyne, resp. teraz už
žalobcu, nepredstavuje ojedinelé alebo náhodné zlyhanie/pochybenie súdneho exekútora pri výkone

jeho činnosti výlučne vo vzťahu k pôvodnej žalobkyni, ale celkom zjavne vedomé a cielené konanie
JUDr. I. v rozpore s účelom exekučného konania a napĺňaním úloh orgánu verejnej moci, ktoré JUDr.
I. ako súdny exekútor mal zastávať a vykonávať.
12. K výroku II. o náhrade trov konania žalovaný neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu.13. Žalobca sa na výzvu súdu k odvolaniu žalovaného v poskytnutej lehote nevyjadril.
14. Podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

15. Podľa Čl. 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v
tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.
16. Podľa Čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.
17. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
18. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
19. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
20. Podľa § 379 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak

a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
22. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
23. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

25.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

27. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,

c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.
28. Podľa § 1 písm. a) Zákona o zodpovednosti za škodu (účinného od 01.01.2013 do 30.06.2023), tento

zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci.
29.Podľa§3ods.1písm.d)Zákonaozodpovednostizaškodu(účinnéhood01.01.2013do30.06.2023),
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

30. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu (účinného od 01.01.2013 do 30.06.2023),
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;

za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.31. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu (účinného od 01.01.2013 do 30.06.2023), právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

32. Podľa § 36 ods. 8 Exekučného poriadku (účinného od 01.01.2014 do 31.05.2014), ak exekútor
prijme peňažné prostriedky, je povinný tieto poukázať oprávnenému bezodkladne, najneskôr do 14 dní
od ich prijatia, ak odsek 9 alebo štvrtá časť tohto zákona neustanovuje inak alebo ak sa exekútor s
oprávneným písomne nedohodol inak. Lehota na poukázanie peňažných prostriedkov nesmie byť dlhšia
ako 90 dní; dohody, podľa ktorých má lehota presiahnuť 90 dní, sú neplatné. Ak exekútora zastupuje

zástupca alebo ak ide o náhradníka exekútora, uplatní sa povinnosť podľa prvej vety uplynutím 14-
dňovej lehoty počítanej odo dňa, keď sa zástupca alebo náhradník ujal exekútorského úradu.
33. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
34. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a zároveň
sa cíti byť viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie; z tohto dôvodu nenariaďoval

na prejednanie odvolania pojednávanie, keďže nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario).
35. Odvolací súd zároveň konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, na ktoré poukazuje a pre účely zdôraznenia jeho správnosti a vysporiadanie sa s odvolacou
argumentáciou žalovaného, k odvolacím námietkam (viď ods. 8. až 11. odôvodnenia tohto rozhodnutia)

uvádza nasledovné:
36. Odvolateľ (žalovaný) v podstate zhrnul svoju odvolaciu argumentáciu do dvoch okruhov. V prvom
rade namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď mal za to, že v prípade
konania nebohého exekútora JUDr. H. I. išlo o exces, a teda nemôže ísť v jeho prípade o nesprávny
úradný postup. V druhom rade namietal, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade

konania, resp. nekonania JUDr. H. I. nešlo o exces, nedostatočne sa s odôvodnením tohto záveru
vysporiadal v napadnutom rozsudku. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel
k záveru, že ani jedna z odvolacích námietok žalovaného nie je dôvodná.
37. Pokiaľ ide o samotný záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého došlo zo strany JUDr. H. I.
k nesprávnemu úradnému postupu, keď právnej predchodkyni žalobcu nevyplatil v zákonom stanovenej

lehote (§ 36 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase povinnosti súdneho exekútora) vymožené
finančné prostriedky, odvolací súd sa v plnom rozsahu s týmto záverom stotožňuje. Poukazuje
pritom na konštantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít, ktoré vylúčili, že by v prípadoch ako
je táto (prejednávaná vec) mohlo ísť o exces, a to z dôvodu, že v prípade porušenia zákonnej
povinnosti súdneho exekútora ide o zodpovednosť objektívnu bez možnosti liberácie. Podľa rozsudku

NS SR sp. zn. 9Cdo/298/2020 zo dňa 27.04.2022, zodpovednosť štátu v danom prípade stojí na
objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že štát zodpovedá za výsledok (za škodu, ktorá je dôsledkom
protiprávneho stavu - protiprávnej udalosti), subjektívny prvok - zavinenie - u orgánov konajúcich
v mene štátu sa nevyžaduje (nerozhoduje). Princíp objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je nevyhnutný, pretože je potrebné, aby sa vo

vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky porušenia zákona. Pri tomto druhu zodpovednosti
za škodu je vylúčená možnosť liberácie, teda zbavenie sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú
škodu v prípade preukázania niektorého zo zákona predpokladaného liberačného dôvodu. Vylúčená
je i možnosť exkulpácie (t.j. zbavenie sa zodpovednosti vyvinením), napríklad zodpovednosti za
škodu sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Zákon o zodpovednosti štátu takéto dôvody

nepozná. Škoda ako následok protiprávneho stavu v danom prípade podľa záverov konajúcich súdov
(odvolacieho i prvoinštančného) spočívala v nevyplatení oprávnenému v exekučnom konaní súdnym
exekútorom po schválení rozvrhu výťažku a úplnom zaplatení najvyššieho podania do siedmich dní
sumy 33.197,96 Eur. Protiprávny stav je výsledkom nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora,
ktorý nezodpovedá cieľu sledovanému ustanovením § 165 ods. 1 Exekučného poriadku (uspokojenie

oprávneného na základe realizovanej exekúcie). Z pohľadu objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
nie je relevantná subjektívna stránka prípadu, teda najmä to, ktorý zo súdnych exekútorov (pôvodný,
či náhradný) zavinil nesplnenie povinnosti súdneho exekútora v zmysle ustanovenia § 165 ods.
1 Exekučného poriadku, či táto povinnosť (ne)prešla z pôvodného na náhradného súdneho exekútora
a prípadne, či niektorý zo súdnych exekútorov (ne)mohol splniť uloženú povinnosť a z akých dôvodov

tak neučinil. Inak povedané, pre objektívnu zodpovednosť štátu v tomto prípade nie je podstatné,
že náhradný súdny exekútor nemal k dispozícií vymožené peňažné prostriedky a tak nezavinil ich
nevyplatenie oprávnenému v zmysle ustanovenia § 165 ods. 1 Exekučného poriadku. Právne závery
v dovolaním napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvejinštancie vychádzajúce z toho, že pre zodpovednosť štátu v danom prípade bola relevantná existencia
protiprávneho stavu vyvolaná nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora, čo viedlo k vzniku
škody, sa dovolateľke podaným dovolaním nepodarilo spochybniť.

38. Odvolací súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia v obdobných veciach, kde sa riešila otázka excesu.
Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/75/2015 zo dňa 23.03.2016 je zodpovednosť súdneho exekútora
v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku koncipovaná ako objektívna a teda nezáleží na tom, či došlo k vzniku
škody úmyselne alebo z nedbanlivosti exekútora a na zavinenie sa nehľadí. Podľa rozsudku Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2321/2016 zo dňa 02.11.2016 v předmětné věci nebyla exekutorem splněna

povinnost vyplatit oprávněné osobě přiznanou jí částku. To je v rozporu s požadavkem zákona, a jde
proto o nesprávný úřední postup, a to bez ohledu na to, z jakých důvodů se tak stalo. Odpovědnost státu
za škodu způsobenou nesprávným úředním postupem je odpovědností objektivní (§ 2 OdpŠk), tj. bez
ohledu na zavinění, jíž se nelze zprostit. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/5087/2015
zo dňa 20.04.2016 v předmětné věci nebyla exekutorem splněna povinnost vyplatit oprávněné osobě
přiznanou jí částku. To je v rozporu s požadavkem zákona, a jde proto o nesprávný úřední postup, a to

bez ohledu na to, z jakých důvodů se tak stalo. Odpovědnost státu za škodu způsobenou nesprávným
úředním postupem je odpovědností objektivní (§ 2 Odpšk), tj. bez ohledu na zavinění, jíž se nelze
zprostit. Z uvedeného vyplývá, že napadený rozsudek odvolacího soudu, spočívá na nesprávném
právnímposouzenívěci.VtýchtorozhodnutiachNajvyššiehosúduČRsariešilitakmeridenticképrípady,
pričom súd dospel k záveru, že aj keď exekútor oprávnenému neprevedie dané finančné čiastky, ktoré

vymohol, pôjde o nesprávny úradný postup a nie o exces exekútora.
39. Za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Rozumie sa ním faktická, vydaniu konečného rozhodnutia

predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť orgánu, pričom nesprávny úradný postup sa nevzťahuje na
faktickú, meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu alebo iného orgánu. Ustanovenie zodpovednostného
zákona (Zákon o zodpovednosti za škodu) zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za súčasného
splnenia troch podmienok, ktorými sú: (i) nesprávny úradný postup, (ii) vznik škody a (iii) príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Všetky tieto podmienky boli

v prejednávanej veci splnené.
40. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 49/03 právne postavenie exekútora je
determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci a z tohto dôvodu sa naň vzťahujú
iné kritériá než právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc).
Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že právne postavenie práv

a povinností a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením.
Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor
podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v rozsahu stanovenom zákonom. Toto postavenie
exekútora potvrdzuje aj v § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zák. č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z týchto
ustanovenívyplýva,žeexekútorzodpovedázaškoduspôsobenúvýkonomexekučnejčinnostiakoštátny
orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikne
ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom.
41. V konaní nebolo sporné, že pôvodný súdny exekútor po tom, ako vymohol peňažné prostriedky

v rámci exekúcie v prospech právnej predchodkyne žalobcu, tieto v zákonnej 14-dňovej lehote
nepoukázal právnej predchodkyni žalobcu, čím sa dopustil porušenia vtedy účinného ust. § 36 ods. 8
Exekučného poriadku. V tomto prípade išlo o nesprávny úradný postup. O vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho
úradného postupu, to znamená, ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že

ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by škoda. V dôsledku nesprávneho
úradného postupu súdneho exekútora, ktorý nepoukázal vymožené finančné prostriedky oprávnenej,
spôsobil právnej predchodkyni žalobcu ako oprávnenej škodu, a to v rozsahu, v akom by v prípade
dodržania zákonného postupu bola v rozsahu výťažku uspokojená. Keďže náhradník pôvodného
súdneho exekútora nedisponuje finančnou čiastkou, ktorá bola získaná z exekúcie, nedisponuje teda

čiastkou, ktorou by mohol uspokojiť vymáhanú pohľadávku žalobcu, vznikla žalobcovi škoda, ktorú si v
konaní v zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekútora
aj dôvodne uplatňuje.42. Pokiaľ žalovaný na podporu svojich tvrdení poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo
27/2016 a rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo 2699/2010, odvolací súd uvádza, že v konaní vedenom
na NS SR pod sp. zn. 6Cdo 27/2016 sa riešil nárok osoby zložiteľa, ktorý vložil vlastné finančné

prostriedky do notárskej úschovy, z ktorej notár tieto vydal neoprávnenému subjektu. Najvyšší súd
síce uznesením zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ale nie z dôvodu, že by štát
neniesol zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom notára majúcim znaky
excesu, ale z dôvodu, že mal iný právny názor na kolíziu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorý mal zložiteľ ako vlastník finančných prostriedkov proti subjektu, ktorý sa bezprávne zmocnil jeho

finančnej hotovosti a nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom notára.
Krajský súd v Košiciach však opätovne v danej veci rozhodol rozsudkom pod sp. zn. 1Co/67/2017 zo dňa
09.05.2018, v ktorom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie priznávajúci zložiteľovi peňazí nárok na
náhradu škody voči žalovanej. Pokiaľ ide o uznesenie NS ČR pod sp. zn. 28Cdo/2699/2010, v danej
veci išlo o prípad, keď si poškodený subjekt uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej lúpežným
prepadnutím, ktorého sa zúčastnili aj dvaja príslušníci Policajného zboru. Išlo o diametrálnu odlišnú

skutkovú právnu situáciu ako v danej veci.
43. Záverom odvolací súd k tejto časti odvolacej argumentácie (nesprávne právne posúdenie súdom
prvej inštancie) dodáva, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že JUDr. H. I. uspokojoval vlastné, osobné alebo iné
záujmy, tieto tvrdenia v konaní (či už prvoinštančnom alebo odvolacom) žiadnym spôsobom nepreukázal
a zostali iba v rovine tvrdení. Účastníka konania v civilnom sporovom konaní, ktoré má po prijatí

CSP charakter kontradiktórneho konania nezaťažuje iba bremeno tvrdenia, ale aj bremeno dôkazné,
ktoré znamená, že na preukázanie svojich tvrdení (napr. o uspokojovaní osobných potrieb súdnym
exekútorom z vymožených prostriedkov v rámci exekučnej činnosti) musí pre úspech v spore tieto
tvrdenia aj náležite preukázať. Preskúmaním spisu v rámci odvolacieho konania však odvolací súd zistil
iba to, že exekútor JUDr. H. I. vymohol peňažné prostriedky v rámci exekúcie vedenej pod sp. zn.

EX 118/2014 a dňa 22.04.2014 prijal sumu 672,53 eura a že tieto finančné prostriedky sa pri prevzatí
jeho úradu náhradníkom JUDr. F. I. na bankovom účte alebo v pokladni predchádzajúceho exekútora
nenachádzali. Tvrdenia žalovaného o tom, akým spôsobom a na aký účel boli JUDr. H. I. použité sú
však len v rovine domnienok a nie dokázaných skutočností, pričom súd v zmysle Čl. 11 ods. 4 CSP
pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní.

44. Pokiaľ ide o druhú časť odvolacej argumentácie (nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia), v ktorej žalovaný poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/133/2021 zo dňa
30.06.2022, odvolací súd konštatuje, že v danej veci dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre
z 15.04.2021, sp. zn. 9Co/59/2020 z dôvodu, že tento sa v odôvodnení nedostatočne zaoberal otázkou
excesu exekútora (v ods. 22.2. uviedol: „Napriek uvedenému, keď žalovaný odmieta zodpovednosť

orgánu verejnej moci za nesprávny úradný postup, ktorý považuje za exces exekútora z jeho úradnej
činnosti, nie je možné prisvedčiť názoru žalovaného, že za takýto exces nezodpovedá. V danom konaní
nebola splnená exekútorom povinnosť vyplatiť oprávnenej osobe vymoženú čiastku, resp. finančné
prostriedky z vydraženého podielu nevyúčtoval, ani ich neviedol na oddelenom účte a tieto si ponechal
pre svoju potrebu, takýto postup je v rozpore s Exekučným poriadkom, ide o nesprávny úradný postup a

to bez ohľadu na to, z akých dôvodov sa tak stalo. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie a nie je možné sa jej
zbaviť.“). Nezaoberal sa ňou však podrobne z dôvodu, že túto argumentáciu považoval za novoty
v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, s čím sa dovolací súd nestotožnil, a preto jeho rozhodnutie
zrušil a vrátil mu vec na nové rozhodnutie. Odvolací súd však má za to, že súd prvej inštancie sa

náležite a dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného v tomto konaní a v ods. 22. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia dostatočne zrozumiteľne a jasne vysvetlil, prečo v danom prípade nejde
oexcesexekútora,alenesprávnyúradnýpostup.Stýmtozdôvodnenímsaodvolacísúdnajmävzhľadom
na citované závery rozhodnutia NS SR (sp. zn. 9Cdo/298/2020 zo dňa 27.04.2022) v celom rozsahu
stotožňuje.

45. Pokiaľ NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/133/2021 zo dňa 30.06.2022 uviedol, že povinnosťou
odvolacieho súdu, preto bolo sa s námietkou žalovanej, že išlo o exces, dôsledne zaoberať, aj
v súvislosti citovanou judikatúrou a podľa jednotlivých znakov, ktoré z judikatúry možno vyvodiť
(6Cdo/27/2016) vyhodnotiť, či ponechanie si vymožených peňazí exekútorom je exces z jeho úradných
povinností, svojvôľa alebo len o nesprávny úradný postup vychádzajúci z nesprávnej aplikácie jeho

zákonných povinností (pre porovnanie pozri i sp. zn. 1Cdo/128/2019), odvolací súd uvádza, že vo veci
prejednávanej NS SR pod sp. zn. 6Cdo/27/2016 (rozhodnutie zo dňa 29.11.2016), išlo o podstatne
odlišnú situáciu (v tomto prípade notár prevzal finančné prostriedky do úschovy a následne ich poslal
na rôzne účty, vybral hotovosť, a pod.; v prípade notára išlo v tomto prípade dokonca o trestnúčinnosť). Podľa odvolacieho súdu však napriek tomu z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/27/2016
zo dňa 29.11.2016 nevyplývajú kritériá pre posúdenie, či ide v prípade konania štátneho orgánu
o exces alebo o nesprávny úradný postup tak, ako to naznačil vo vyššie uvedenom rozhodnutí NS

SR. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo/128/2019 zo dňa 30.03.2020 sa najvyšší súd primárne zaoberal
otázkou konkurencie práva na náhradu škody a vydania bezdôvodného obohatenia a otázkou či ide
o exces alebo nesprávny úradný postup sa v tomto rozhodnutí vôbec nezaoberal.
46. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného voči výroku II. napadnutého rozhodnutia o trovách konania,
žalovaný neuviedol vo svojom odvolaní vo vzťahu k tomuto výroku žiadnu odvolaciu argumentáciu,

a preto odvolací súd nemohol podrobiť tento výrok náležitému odvolaciemu prieskumu. Napriek tomu
nevzhliadol pochybenie v odôvodnení súdu prvej inštancie k tomuto výroku a považuje ho za vecne
a právne správny, keďže žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 100 % uplatneného nároku.
47. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
48. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

49. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
50.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
51. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, odvolací súd by mu priznal voči

žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Avšak, žalobcovi žiadne trovy
v rámci odvolacieho konania nevznikli, a preto mu ich odvolací súd ani nepriznal.
52. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy
tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.