Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 18Saz/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724100497
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Michaláč

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:0724100497.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Marekom Michaláčom, v právnej veci žalobcu:

A. B., narodený XX. XXXX XXXX, štátna príslušnosť: C. D., bez dokladu totožnosti, toho času
umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, v zast.: Centrom
právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom: Dunajské nábrežie 14, Komárno, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, so
sídlom: Regrútska 4, Bratislava, o prepustenie zo zaistenia, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania.

1. Napadnutým rozhodnutím č. E./XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88
ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len ako „ZPC“, alebo „zákon o pobyte
cudzincov“)apodľa§88ods.4zákonastanovildĺžkudobyzaistenianačasnevyhnutnepotrebnýnajviac
do 13.04.2024.

2. Žalobca bol prvotne zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
(ďalej len ako „ÚPZpC“) dňa 15. júla 2023 rozhodnutím č. E./XXXX-XX na účel výkonu administratívneho
vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac
do 15. septembra 2023, pričom dňa 14. septembra 2023 mu žalovaný rozhodnutím č. E./XXXX-XX
predĺžil zaistenie postupom podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov najviac do 15. januára 2024.

3. Dňa 28. novembra 2023 bolo žalovanému doručené stanovisko z ÚPZpC, obsahom ktorého bolo
oznámenie, že žalobca dňa 28. novembra 2023, t. j. počas trvania jeho zaistenia na účel podľa § 88
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
V nadväznosti na čo žalovaný žalobcu prezaistil rozhodnutím zo dňa 29. novembra 2023 č. E./XXXX-
XX podľa § 88a ods. 1 písm. c/ ZPC. Voči tomuto rozhodnutiu zo dňa 28.11.2023 podal žalobca podľa
§ 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) správnu žalobu na
SprávnysúdvBratislave,domáhalsabezodkladnéhoprepusteniazozaistenia.SprávnysúdvBratislave

následne svojím rozsudkom sp. zn. 18Saz/2/2023 zo dňa 11.12.2023 uvedenú žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Dňa 23.01.2024 bolo Migračným úradom rozhodnuté, vo veci žiadosti žalobcu o azyl, pričom
jeho žiadosť bola zamietnutá podľa §12 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 o azyle a o zmene a
doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnená. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosťdňa 30.01.2024. Z uvedeného dôvodu zanikol účel zaistenia podľa §88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte
cudzincov v znení neskorších predpisov a účastník konania bol dňa 29.02.2024 prepustený zo zaistenia
v ÚPZC Medveďov.

4. Nakoľko však bolo účastníkovi konania dňa 15.07.2023 vydané právoplatné rozhodnutie o vyhostení
podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vedené pod č. E./XXXX-XX, ktoré do dnešného
dňa nebolo zrealizované, bol pred budovou ÚPZC Medveďov vyzvaný hliadkou Mobilnej jednotky
Policajného zboru Bratislava k preukázaniu totožnosti. Na základe vyššie uvedených dôvodov bol

žalobca predvedený na správny orgán podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu existencie
právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

5. V nadväznosti na uvedené bola dňa 29.02.2024 so žalobcom spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka
konania v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku vedená pod číslom E./XXXX-XX (ďalej len „zápisnica
o podaní vyjadrenia“), v ktorej sa žalobca vyjadril, že z C. vycestoval legálne na svoj cestovný doklad z

letiska ( F. G. H.) tu sa nakontaktoval na prevádzača, ktorého našiel prostredníctvom aplikácie TIKTOK.
Tento prevádzač mal prezývku C. B.. Za sumu 5.000,- EUR mu mal zorganizovať cestu do Európy.
Zaradil ho do skupiny migrantov, väčšinou boli zo Sýrie. Previezli ich nelegálne cez I. G. B.. V B. ich
prevzala ďalšia skupina prevádzačov, taktiež z klanu B.. Ta ich previezla cez B. A. G. C.. V C. prišla
pre nich dodávka, ktorá ich doviezla až na Slovensko. Po ceste ich zastavila policajná hliadka, ktorá ich

následne zadržala spolu s vodičom. Ďalej v zápisnici uviedol, že domovskú krajinu opustil z finančných
dôvodov, chcel zarobiť viac peňazí, mať sa lepšie a ísť za rodinou. Na Slovensku nemá rodinu, v prípade
prepustenia zo zaistenia by išiel do Nemecka, čo bola aj jeho cieľová krajina. Účastníkovi konania bola
daná v predmetnej zápisnici možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, aby sa vyjadril k jeho podkladom, k spôsobu ich zistenia,

prípadne navrhol doplnenie, pričom žalobca sa k predloženým podkladom nechcel vyjadriť.

6. Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil podľa § 79 ods. 1, § 2 ods. 4, § 83 ods. 2 písm.
a/, § 83 ods. 2 písm. b/, § 84 ods. 1 písm. d/, § 88 ods. 4, 5, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/, § 89 ods. 3
ZPC, smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 a vecne tým, že v prípade

žalobcu je riziko úteku dôvodné, najmä preto, že žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že jeho
cieľovoukrajinoujeFrancúzsko,aakbybolprepustenýcestovalbydoFrancúzska.Žalobcanedisponuje
platným cestovným dokladom, nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky a ani na území iného
členského štátu a v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č. E.- XXX/XXXX-XX mu bol uložený zákaz
vstupu na tri roky. Žalobca cestoval viacerými štátmi, s vedomým neoprávneného pobytu. Preto správny

orgán predpokladá, že v prípade ponechania na slobode, by žalobca ušiel resp. by sa skrýval, čo by
zmarilo proces výkonu administratívneho vyhostenia.

7. Správny orgán stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 13.04.2024.
Úkony, ktoré po umiestnení žalobcu v ÚPZ bude vykonávať uviedol nasledovne: preštudovanie

spisového materiálu, lustrácie osoby v príslušných informačných systémoch, zaslanie žiadosti na
Zastupiteľský úradu domovského štátu účastníka konania, prostredníctvom Konzulárneho odboru
Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, za účelom zistenia
totožnosti účastníka konania a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Z aplikačnej
praxe vyplýva, že zastupiteľský úrad vyžaduje na potvrdenie totožnosti osobný pohovor s účastníkom

konania. Z toho dôvodu sa bude musieť naplánovať eskorta účastníka konania na zastupiteľský úrad,
kde absolvuje pohovor, za účelom zistenia totožnosti. Po vystavení náhradného cestovného dokladu sa
zabezpečuje technicko- personálna stránka návratu, spočívajúca v naplánovaní letu, zakúpení leteniek
a vyčlenení policajtov na eskortu.

8. Správny orgán skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými
je oprávnený zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia. V tomto zmysle uviedol, že žalobca v
zápisnici o podaní vyjadrenia neuviedol žiadne skutočnosti majúce vplyv na priebeh konania. Na základe
uvedeného správny orgán dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť
uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZPC. Žalobca nemá pri sebe dostatočnú finančnú

zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho
vyhostenia, a taktiež si nevie iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky. Na
území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie.II. Správna žaloba

9. Správnou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.03.2024 sa žalobca domáha bezodkladného
prepustenia zo zaistenia uloženého žalobcovi rozhodnutím žalovaného č. E./XXXX-XX zo dňa
XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „Rozhodnutie o zaistení“).

10. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
jeho nedostatočné odôvodnenie.

11. Ďalej žalobca uvádza, že v zmysle konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR
správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny

orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,
vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému
zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru odvolacieho súdu
lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť
zaistený „ na čas nevyhnutne potrebný “, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež

náležité odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú taký'to čas
nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä
tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou
zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia
(Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011)... “ (napr. rozsudok Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. lSp/20/2012, sp. zn. lSp/36/2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
10Sza/4/2012).

12. V tomto smere má žalobca za to, že žalovaný nepodstupoval v konaní zákonným spôsobom, pretože
zanedbal svoje povinnosti v zmysle Správneho poriadku a zákona o pobyte cudzincov, nevykonal

dostatočné dokazovanie vo veci, ktoré by smerovali aj o okolnostiam v prospech žalobcu a tým je
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

13. Žalobca uvádza, žalovaný rozhodol o jeho zaistení len na základe predpokladu existencie
podozrenia, že v prípade prepustenia by žalobca zmaril výkon administratívneho vyhostenia. Avšak

žalovaný toto tvrdenie riadne neodôvodnil a ničím nepodložil. Zaistenie predstavuje výnimku zo
základného práva na slobody a keďže dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody
človeka. Preto je potrebné zaoberať sa každým prípadom individuálne, čo nebolo predmetnom konaní
vykonané.

III. Vyjadrenie žalovaného

14. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný ktorý uvádza, že žalobcovi bola daná možnosť počas

administratívneho konania navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení Žalovaný namieta, že v
predmetnom rozhodnutí o zaistení č.: E./XXXX-XX riadne odôvodnil všetky prekážky, ktoré bránili
uloženiu miernejších opatrení k zaisteniu. Skúmal možnosť uloženia miernejších opatrení a v tomto
prípade je zrejmé, že žalobca nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a
ani nemá dostatočné finančné prostriedky, ani si ich nevie zabezpečiť. Z uvedeného je nespochybniteľné

preukázané, že žalobca by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a preto žalobcovi nemohol takúto
povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia. Žalobca
v zápisniciach o podaní vyjadrenia č. E./XXXX-XX a E./XXXX-XX uviedol, že na území Slovenskej
republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla
ubytovanie. Na základe ujedeného žalovaný nemohol rozhodnúť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ zákona

o pobyte cudzincov, teda nemohol žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. Žalobca taktiež nedisponoval
potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky, až
do realizácie administratívneho vyhostenia.15. K problematike uloženia iných, teda miernejších donucovacích opatrení, nepristúpil žalovaný aj
preto, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia o zaistení vedenom pod č. E.- XXX/XXXX-XX A V
sa domnieval, že žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia,

teda existencia rizika úteku je dôvodná. Dôvodná je aj z dôvodu, že v zápisniciach o podaní vyjadrenia
žalobca uviedol cieľovú krajinu Nemecko.

16. Žalovaný zároveň podotýka, že žalobca je osobou bez dokladu totožnosti, o ktorej nemá žiadne
informácie týkajúce sa totožnosti, prípadnej trestnej minulosti a pomerov z ktorých prichádza. Tým,

že žalobca cestoval viacerými krajinami s vedomím, že sa v nich nachádza neoprávnene, vytvára
odôvodnený predpoklad ďalšieho úteku v prípade ponechania na slobode.

17. Žalovaný v prípade určenia dĺžky doby zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZPC uvádza, že využil maximálnu
lehotu zaistenia žalobcu z toho dôvodu, že nakoľko vyhostenie žalobcu počas jeho predošlého zaistenia
za účelom administratívneho vyhostenia sa neuskutočnilo aj z dôvodu ním podanej žiadosti o azyl, bolo

nutné opätovne vydať rozhodnutie o zaistení číslo E./XXXX-XX a to podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov a dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 13.04.2024. Žalovaný ma za to, že využitie
maximálnej lehoty zaistenia bolo v prípade žalobcu neodmysliteľným predpokladom úspešnej realizácie
administratívnehovyhostenia.Žalovanýpočasdobyzaistenianiekoľkokrátzmenilsvojpostojvsúvislosti
s návratom do domovskej krajiny resp. zotrvaním na území Slovenskej republiky, čím značne narušil

kontinuitu procesu administratívneho vyhostenia. Taktiež je nutné podotknúť, že počas konania o azyle,
vprípadežalobcuod28.11.2023aždo29.02.2024,nebolomožnépodnikaťzostranypracovníkovÚPZC
žiadne kroky smerujúce k administratívnemu vyhosteniu. Žalobca taktiež dňa 03.08.2023 prejavil vôľu
o asistovaný dobrovoľný návrat na územie C. D., čo pre pracovníkov ÚPZC taktiež predstavuje odklon
od štandardného postupu pri zabezpečovaní administratívneho vyhostenia do domovskej krajiny. Na

základe uvedeného sa niektoré úkony smerujúce k realizácií administratívneho vyhostenia, ktoré sa
vykonávali v prvotnej fáze zaistenia podľa §88 ods. 1 písm. b), stali bezvýznamné. Z uvedeného dôvodu
žalovaný využil maximálnu lehotu zaistenia žalobcu a to do 13.04.2024.

18. Ďalej žalovaný uvádza, že taktiež dňa 21.03.2024 telefonicky kontaktoval pracovníka ÚPZC, ktorý

uviedol, že zastupiteľský úrad C. D. v súčasnosti aktívne spolupracuje s pracovníkmi ÚPZC vo veci
vydávania náhradných cestovných dokladov pre občanov C. D., ktorý sa neoprávnene zdržiavajú na
území Slovenskej republiky. Už v napadnutom rozhodnutí o zaistení č. E./XXXX-XX boli konkretizované
úkony, ktoré sa počas zaistenia budú vykonávať. Ide o tieto úkony: preštudovanie spisového materiálu,
lustrácii osoby v príslušných informačných systémoch, zaslanie žiadosti na Zastupiteľský úradu

domovského štátu účastníka konania, prostredníctvom Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných
vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, za účelom zistenia totožnosti účastníka konania a
následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Zastupiteľský úrad vyžaduje na potvrdenie
totožnosti osobný pohovor s účastníkom konania. Z toho dôvodu sa bude musieť naplánovať eskorta
účastníka konania na zastupiteľský úrad, kde absolvuje pohovor, za účelom zistenia totožnosti. Po

vystavení náhradného cestovného dokladu sa zabezpečuje technicko-personálna stránka návratu,
spočívajúca v naplánovaní letu, zakúpení leteniek a vyčlenení policajtov na eskortu. Nevyhnutnosť
vykonania uvedených úkonov si vyžaduje stanovenie lehoty zaistenia, tak ako je uvedené v napadnutom
rozhodnutí.

IV. Relevantná právna úprava

19. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

20. Podľa § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie

o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o
udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až
do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu; konanie
o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytnedoplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v
konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení
aj vtedy, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného

predpisu.

21. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej
krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa §
77ods.1,akexistujerizikojehoúteku,aleboštátnypríslušníktretejkrajinysavyhýbaalebobrániprocesu

prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo
výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy,
78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený
pobyt.

22. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

23. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

24. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon

predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

25. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,

26. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa

rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý

čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

29. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

V. Skutkové a právne závery správneho súdu30. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný )§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm.
a) SSP) v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia podľa §
221 ods. 1 SSP, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3

SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného a podľa
stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že
správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. O žalobe rozhodol súd podľa § 228 SSP
na pojednávaní uskutočnenom dňa 05. apríla 2024 v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupov

podľa § 114 SSP, ktorí boli na pojednávanie riadne predvolaní a svoju neúčasť ospravedlnili.

31. Žalobca sa domáhal bezodkladného prepustenia zo zaistenia uloženého žalobcovi rozhodnutím
o zaistení, z dôvodu že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho
nedostatočné odôvodnenie

32. K námietke žalobcu, že žalovaný neodôvodnil náležite dĺžku stanovej doby zaistenia správny súd
uvádza, že žalovaný s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že o zaistení žalobcu rozhodol do 13. apríla 2024, doby počas ktorej bude
vykonávaťúkonysmerujúcekvyhosteniužalobcuzoSlovenskejrepubliky.Úkony,ktoréžalovanýplánuje

za týmto účelom vykonať vo svojom rozhodnutí aj náležite uviedol. Správny súd zároveň uvádza, že
dňa 15.07.2023 bol žalobca zadržaný príslušníkmi policajného zboru z dôvodu neoprávneného pobytu
na území Slovenskej republiky. Na základe uvedeného mu bolo vydané rozhodnutie o administratívnom
vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b/ pod číslom E./XXXX-XX a na to nadväzovalo následne rozhodnutie
o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZPC z toho istého dňa, dĺžka doby zaistenia bola stanovená do

15.09.2023, následne predĺžená ďalším rozhodnutím o zaistení do 15.01.2024. Počas doby zaistenia
zo strany pracovníkov Útvaru Policajného zaistenia pre cudzincov boli vykonávané kroky smerujúce
k realizácií administratívneho vyhostenia, pričom dňa 03.08.2023 požiadal žalobca o zaradenie do
programu ADN teda programu na asistovaný dobrovoľný návrat, čím prejavil svoju vôľu sa dobrovoľne
vrátiť do krajiny pôvodu C. D.. Dňa 28.11.2023 požiadal žalobca o azyl na území Slovenskej republiky

a následne mu bolo vydané rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl podľa § 88a ods. 1 písm. c)
zákona o pobyte cudzincov a dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 29.02.2024, pričom po žiadosti
žalobcu o azyl - počas konania o azyle, v prípade žalobcu od 28.11.2023 až do 29.02.2024, nebolo
možné zo strany žalovaného vykonávať žiadne kroky smerujúce k administratívnemu vyhosteniu. Tým,
že žalobca počas prvotného zaistenia (pred začatím konania o udelení azylu) za účelom vyhostenia

zmenil svoj postoj v súvislosti s návratom do domovskej krajiny resp. zotrvaním na území Slovenskej
republiky, keď v konaní neskôr aj prejavil vôľu sa dobrovoľne vrátiť do krajiny pôvodu C. D. spôsobil
tým žalovanému odklon od štandardného postupu pri zabezpečovaní administratívneho vyhostenia
do domovskej krajiny, čomu aj zároveň musel žalovaný prispôsobiť svoj procesný postup. Taktiež
v dôsledku toho, že dňa 28.11.2023 požiadal žalobca o azyl na území Slovenskej republiky, žalovaný

musel zastaviť počas konania o azyle od 28.11.2023 až do 29.02.2024 všetky kroky smerujúce
k administratívnemu vyhosteniu. V dôsledku uvedeného sa niektoré úkony smerujúce k realizácií
administratívneho vyhostenia, ktoré sa vykonávali v prvotnej fáze zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm.
b/, stali bezvýznamné a musia sa vykonať nanovo. Teda žalovaný na základe uvedenej individuálnej
situácie žalobcu pristúpil k stanoveniu doby zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný najviac do

13.04.2024, pričom vo vyjadrení žalovaného k žalobe, žalovaný aj uvádza, že počas predmetného
zaistenia žalobcu telefonicky kontaktoval pracovníka ÚPZC, ktorý uviedol, že zastupiteľský úrad C.
D. v súčasnosti aktívne spolupracuje s pracovníkmi ÚPZC vo veci vydávania náhradných cestovných
dokladov pre občanov C. D., ktorý sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky (teda súd
má za to, že vo veci žalobcu sú aktívne vykonávané kroky za účelom výkonu jeho vyhostenia). Vzhľadom

na čo je tunajší súd toho názoru, že takéto odôvodnenie dĺžky stanovenej doby zaistenia žalobcu ako
štátneho príslušníka tretej krajiny za účelom výkonu administratívneho vyhostenia, ktorý bol zaistený
dňa 29.02.2024 (teda ani nie mesiac od podania žaloby na súd) je dostatočné a individualizované na
situáciu a osobu žalobcu a tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade,
ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na výkon vyhostenia.

33. Čo sa týka námietky žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave a námietke, že žalovaný
rozhodol o jeho zaistení len na základe predpokladu existencie podozrenia, že v prípade prepustenia
by žalobca zmaril výkon administratívneho vyhostenia správny súd sa ani s touto námietkou žalobcunestotožnil. K tomu súd uvádza, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí podrobne zdôvodnil, prečo v
prípade žalobcu nevyužil namiesto zaistenia iné, menej prísne donucovacie opatrenie, pričom vychádzal
najmä z vyjadrení samotného žalobcu ohľadne jeho finančnej situácie a možností zabezpečenia

ubytovania na území SR s odkazom na ust. § 89 ods. 1 až 3 ZPC. Žalobca sa sám v priebehu
administratívneho konania vyjadril, že nemá žiaden majetok či už v krajine pôvodu, alebo so
sebou a taktiež nemá na území Slovenskej republiky žiadnych príbuzných. Teda žalobca si sám
nedokáže zabezpečiť ubytovanie nakoľko nemá žiaden majetok a rovnako ho nemôže na čas výkonu
administratívneho vyhostenia ubytovať ani nikto z príbuzných keďže ako sám uvádza, na Slovensku

žiadnych nemá. Správny súd v Bratislave sa taktiež stotožnil s obavu žalovaného, že v prípade
prepustenia zo zaistenia by žalobca nezotrval na území Slovenskej republiky a zmaril tak realizáciu
jeho pripravovaného vyhostenia a to najmä z toho dôvodu, že žalobca konzistentne počas celého
administratívneho konania uvádza, že v prípade prepustenia zo zaistenia by pokračoval do Nemecka (v
napadnutom rozhodnutí zrejme omylom, žalovaným uvedené ako Francúzsko), čo bola aj jeho cieľová
krajina kvôli ktorej opustil svoju krajinu pôvodu.

34. Hoci nebolo možné priznať žiadnej z námietok prezentovaných žalobcom relevanciu a posúdiť ju ako
dôvodnú, správny súd si je vedomý, že správnu žalobu vo veci zaistenia má posudzovať neformálne a
nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, čo znamená, že môže prihliadnuť aj na iné skutkové a právne
dôvody, ako tie, ktoré boli uvedené v správnej žalobe. Ani na základe vlastnej činnosti však žiaden dôvod

pre konštatovanie nezákonnosti resp. neexistencie trvania účelu zaistenia ku dňu rozhodovania nezistil.

35. Preto, pokiaľ je žalobca aj naďalej zaistený na základe rozhodnutia o zaistení na účel jeho
administratívneho vyhostenia, nebol daný dôvod na jeho okamžité prepustenie. Na základe vyššie
uvedeného správny súd podľa § 229 SSP správnu žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol.

36. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal
právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech vo veci. Keďže žalovanému voči žalobcovi
nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od jeho doručenia
oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti

tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446
ods. 2 písm. d) SSP].
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ
v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.