Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/121/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2521010141
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2521010141.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.
Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovaného A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v
A., trvale bytom D., B. XXXX/XX, pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.
1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
18.04.2023, č. k. 23T/15/2021-469, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.02.2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. C. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 18.04.2023, č. k. 23T/15/2021-469
v spojení s uznesením zo dňa 11.07.2023, č. k. PN-23T/15/2021-494, uznal obžalovaného A. B. C.
(ďalej len obžalovaný) za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a)Trestného zákona na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného času začiatkom roku

2019 najmenej do 13.07.2020 v rodinnom dome číslo XXXX/XX E. F. B. G. D. na svoju matku A. H.
I. z D. takmer denne verbálne (útočil po tom, čo mu táto opakovane dohovárala, aby sa osamostatnil,
zamestnal a odsťahoval z domu, prípadne pre iný, akýkoľvek podnet jej vulgárne nadával, vyhrážal
sa jej odpravením, vytýkal jej, že ho manipuluje, ponižujúco a hanlivo sa o nej vyjadroval, ,,že keby
zdochla, by sa mu uľavilo a neprišiel by jej ani na pohreb, že si ju zoberie osud, aby si na to dala
pozor, keď sa bude kúpať, aby jej nedal niekto fén do vane“, pričom za poškodenou chodil po dome

a dehonestujúce nadávky voči nej opakoval aj niekoľko hodín, čím neustálym vyvolávaním stresu a
konfliktných situácií spôsoboval svojej matke A. H. I. psychické utrpenie s prejavom adaptačnej poruchy
s anxiozno-depresívnym syndrómom mierneho stupňa so somatizáciou.

Okresnýsúdzatoobžalovanémupodľa§208ods.1Trestnéhozákonaspoužitím§36písm.j),§38ods.
2, ods. 3 Trestného zákona a § 39 ods. 1 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 roky,

výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil a uložil
obžalovanému probačný dohľad nad jeho správaním. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona okresný súd
obžalovanému určil skúšobnú dobu na 2 roky a podľa § 51 ods. 4 písm. j) Trestného zákona mu bol
uložený príkaz zúčastniť sa v skúšobnej dobe na psychologickom poradenstve.

Po vyhlásení rozsudku sa prokurátorka vzdala práva na podanie odvolania, no obžalovaný zahlásil

odvolanie.
Obžalovaný zahlásené odvolanie odôvodnil písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu,
v ktorom uviedol, že je nevinný a skutok nespáchal, svedkovia, ktorí svedčili v trestnom konaní proti
nemu, nevypovedali pravdivo, samotná poškodená (matka) sa k tomu nepriamo priznala, keď poslala
sudcovi a prokurátorke list, v ktorom uviedla, že konala unáhlene pri podaní trestného oznámenia,
nechcela, aby vec skončila na súde, chcela len dosiahnuť, aby mu súd nariadil odsťahovať sa zo

spoločnej domácnosti, predal byt, ktorý zdedil, pretože chcel odísť z domu a začať nový život v Peru,
avšak pandémia Covidu mu znemožnila odcestovať, preto sa musel dočasne presťahovať k matke,nikdy nebol liečený u psychiatra ani u psychológa, naopak jeho matka sa liečila u A. J. a A. K. na
psychické problémy, nikdy nebol voči matke agresívny, naopak ona ho v detstve bila, nesúhlasí so
závermi znaleckých posudkov súdnych znalcov prof. MUDr. Heretika a MUDr. Višňovského. Podľa jeho

názoru tu absentuje stanovená intenzita útokov, ako aj hrubosť a bezohľadnosť, príp. bolestivosť, ktoré
bybolomožnéjednotlivoalebovovzájomnomsúhrnevyhodnotiťakotýranieatiežabsentujesubjektívna
stránka trestného činu (úmysel). Z výpovede poškodenej vyplynulo, že k údajným verbálnym útokom
z jeho strany dochádzalo pri hádkach medzi nimi dvomi, ktoré sa spustili po tom, čo sa ona snažila
svojho syna nejakým spôsobom prinútiť, či dohovoriť mu, aby sa osamostatnil, aby začal pracovať,

teda mali to byť údajne jeho neadekvátne reakcie na požiadavky jeho matky, ktoré nemal údajne
záujem splniť, ani sa im podriadiť. Ak by aj neboli jeho reakcie primerané danej situácii, neboli by
podľa neho ani tak konaním smerujúcim k úmyselnému spôsobovaniu utrpenia a príkoria druhej osobe.
Zdôraznil, že je neprípustné riešiť klasické civilné spory cestou trestného konania, ktoré má byť konaním
„ultima ratio“. Poukázal na výpoveď svedkyne I., z ktorej vyplýva, že svoje verbálne vyhrážky (ktoré
popiera) nikdy nemyslel tak, že by ich aj mienil dokonať a výpoveď svedkyne L., ktorá uviedla, že si

nemyslí, že by mohol svojej matke fyzicky ublížiť. Podľa názoru súdneho znalca MUDr. Višňovského
nie je z psychiatrického hľadiska nebezpečný a nepredpokladá, že by svoje verbálne prejavy vedel aj
uskutočniť fyzickým útokom. Zároveň poukázal na výpoveď poškodenej, z ktorej vyplynulo, že konanie
obžalovaného nevnímala ako ponižovanie, pohŕdanie, citové vydieranie, nevyvolávalo to u nej strach
a neobmedzovalo jej osobnú bezpečnosť. Na záver vyslovil názor, že ak by všetky tvrdenia poškodenej

boli pravdivé, skutok mal byť riešený ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods.
1 psím. d) zákona č. 372/1990 Zb.

Navrhol, aby Krajský súd v Trnave (ďalej aj krajský súd) napadnutý rozsudok zrušil a prikázal
prvostupňovému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, príp., aby sám

rozhodol tak, že ho oslobodí spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom.

Odvolacísúdvovecivykonalverejnézasadnutie,naktorésadostavilaprokurátorkakrajskejprokuratúry,
obžalovaný a obhajca obžalovaného. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla
krajskému súdu odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.

Obhajca obžalovaného zotrval na dôvodoch podaného odvolania a návrhu v ňom obsiahnutom.
Obžalovaný žiadal, aby ho krajský súd oslobodil spod obžaloby, chce ísť do Peru a tam začať nový život.

Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo

c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania na to oprávnenou
osobou (obžalovaným), voči výrokom, voči ktorým odvolanie podať mohol, preskúmal postupom podľa§ 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného je nedôvodné.

K výroku o vine a konaniu, ktoré mu predchádzalo

Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, odvolateľ mu v odvolaní konkrétne procesné
pochybenia nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový
stav veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom
konaní, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku
treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní
vykonaný. Následne súd I. stupňa všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Trestného

poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým
záverom.

Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v
ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za

preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal
so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení dôkazov a tiež sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení

napadnutého rozsudku súdu I. stupňa. Z tohto dôvodu si skutkové závery súdu I. stupňa osvojuje, a
keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.
Krajský súd k obrane obžalovaného uvádza, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, na základe ktorých dôkazov ustálil vinu obžalovaného. Išlo o výpoveď poškodenej, svedkýň L.
a I. a závery znaleckých posudkov. Vykonané dôkazy okresný súd vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne

v kontexte iných dôkazov, pričom tieto úvahy v dostatočnej miere v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol.

Správne okresný súd hodnotil výpoveď poškodenej s poukazom na znalecké posudky a výpovede
znalcov z odvetvia psychiatrie a odvetvia psychológie, ktoré hodnotili všeobecnú vierohodnosť

poškodenej ako plne zachovanú a špecifickú vierohodnosť ako dostatočnú s tým, že verbálne agresívne
a znevažujúce správanie obžalovaného u nej muselo vyvolávať psychické utrpenie, o čom obžalovaný
vedel (vedel, že vyhľadáva psychologickú pomoc, že sa zamyká v obývačke pred ním, že užíva
antidepresíva a že odchádza po kriku k svojej matke) a konal tak v priamom úmysle. Zároveň okresný
súd správne poukázal na skutočnosť, že následná bagatelizácia trestnej činnosti zo strany poškodenej

je v prípade obetí domáceho násilia častým javom, takže obhajobné (odvolacie) námietky v tomto smere
nemôžu obstáť.

Z vykonaného dokazovania bez pochybností vyplynulo, že obžalovaný sa dopustil voči poškodenej
zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

To, že poškodenej obžalovaný svojim správaním spôsoboval psychické utrpenie s prejavom adaptačnej
poruchy s anxiozno-depresívnym syndrómom mierneho stupňa so somatizáciou bolo preukázané
závermi znaleckého posudku Ústavu pre znaleckú činnosť v Psychológii a psychiatrii, spol. s r.o. a jeho
dodatku, ku ktorému bol na hlavnom pojednávaní vypočutý znalec prof. PhDr. Anton Heretik, PhD.,

z ktorých vyplynulo, že psychické utrpenie u poškodenej vyvolávalo správanie jej syna, ktorá mala vo
vzťahu k obžalovanému jednoznačne postavenie obete.

Ďalej krajský súd uvádza, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaného spočívala v kritike
spôsobu, akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy, keď obžalovaný polemizoval s odôvodnením

napadnutého rozsudku a presadzoval vlastnú verziu, ktorá verzia je založená na inom, pre neho
priaznivejšomhodnotenívykonanýchdôkazov.Kukritikeobžalovanéhoohľadnespôsobu,akýmokresný
súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia
zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľanich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok
nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti,
ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho

množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo,

podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného
poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým
zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho
presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž
nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia. Krajský

súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces neznamená
právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v
konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší
žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov,

lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z
hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických
úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať
v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne

ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie.

K výroku o treste

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestnýchčinov,trestzároveňvyjadrujemorálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Trestmápostihovať
iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému
činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a

možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe
hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný
zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť
vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných

členov spoločnosti.
Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom

treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej agenerálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj

morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie,
negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona na pomer
a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a
výmery trestu musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 Trestného zákona prihliadnuť na spôsob spáchania

trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na
osobupáchateľa,jehopomeryamožnostijehonápravy.Podľa §34ods.5Trestnéhozákonapriurčovaní
druhu trestu a jeho výmery prihliadne súd u spolupáchateľov aj na to, ako mierou konanie každého z
nich prispelo k spáchaniu trestného činu.
Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal na hlavnom
pojednávaní dostatočné dokazovanie ohľadom výroku o treste, avšak nesprávne vyhodnotil osobu

obžalovaného a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu.
Okresný súd správne u obžalovaného nezistil existenciu priťažujúcej okolnosti, ale zistil existenciu jednej
poľahčujúcej okolnosti, pričom aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, s aplikáciou ktorého
sa odvolací súd nestotožnil, avšak vzhľadom na absenciu odvolania prokurátora nebolo potrebné sa
bližšie k tomuto pochybeniu vyjadrovať.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku ako nedôvodné zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.