Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1620200012
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1620200012.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobcu: 1/ S. H., nar. XX.XX.XXXX,
Y.rvale bytom N., zastúpený: JUDr. Igor Klamár, advokát, so sídlom: Družstevná 5, Bratislava, proti
žalovaným: 1/ S. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XXX, N., zastúpená: Mgr. Darina Cabadajová,
advokátka, so sídlom: Malacká 28, Stupava, 2/ F.. K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom: H. XXX/XX, N., 3/
X. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom: E. XXX/XXX, N., o určenie, že žalobca je dedičom a iné, na odvolanie
žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Malacky, zo dňa 08. februára 2023, č.k. 4C/1/2020-178, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky, zo dňa 08. februára 2023, č.k. 4C/1/2020-178 p

o t v r d z u j e.

II. Žalovaní v1. v 2., a v 3. rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 08. februára 2023, č.k. 4C/1/2020-178 rozhodol tak, že
žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie priznal každému zo žalovaných 1/ až 3/ voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
03.01.2020 sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ až 3/, aby určil, že: a/ dôvody vydedenia žalobcu jeho
otcomI.H.,zomrl.XX.XX.XXXX,uvedenévlistineovydedenízodňa12.03.2014,niesúdané,b/žalobca
je dedičom po poručiteľovi I. H., rod. Kollárocim, nar. XX.XX.XXXX, zomrl. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom E.O. XXX/XXX, N.. V žalobe uviedol, že na Okresnom súde Malacky je vedené pod sp.zn.
12D/358/2019 dedičské konanie po poručiteľovi: I. H., rod. H., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,

naposledy bytom E. XXX/XXX, N. (ďalej tiež len „poručiteľ“), ktorého účastníkmi sú sporové strany.
V rámci dedičského konania bolo konštatované, že poručiteľ zanechal listinu o vydedení spísanú vo
forme notárskej zápisnice notárom JUDr. Ivanom Lošonským, PhD. pod č. N/199/2014, Nz 9558/2014,
NCRIs 9723/2014 zo dňa 12.3.2014, ktorou poručiteľ vydedil žalobcu, ktorý je jeho synom. Ako dôvod
vydedeniauviedol,žežalobcatrvalovedieneusporiadanýživot.„Napriektomu,žejezdravý,nikderiadne
nepracuje, neplatí si žiadne zdravotné, dôchodkové alebo nemocenské poistenie. Ničím neprispieva na
choddomácnosti,stravujesaapríležitostnebývanaťarchurodičovacelkovožijeparazitnýmspôsobom.

Prostriedky na existenciu si zabezpečuje z príležitostných výpomocných prác. Keďže je to môj syn, spolu
s jeho matkou a mojou manželkou som ho často prosil, aby sa zmenil a napravil, ale neprestal s týmto
nezriadeným spôsobom života. Na adresu jeho bydliska mu neustále chodia rôzne výzvy, upomienky a
doručenky od exekútorov. Z týchto dôvodov sme mu aj zrušili pobyt v našom rodinnom dome. Toto jehosprávanie ma ako jeho otca veľmi bolí a spoločensky voči príbuzným a známym, od ktorých si požičiaval
peniaze, ktoré nikdy nevrátil, aj veľmi ponižuje. Moje prosby o nápravu zostali z jeho strany nevypočuté.“
Zároveň poručiteľ určil, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú aj na všetkých potomkov žalobcu. Ďalej

v žalobe uviedol, že dňa 05.12.2019 vydal Okresný súd Malacky, prostredníctvom notárky - súdnej
komisárky JUDr. Danice Molnárovej uznesenie č.k. 12D/358/2019-29, Dnot 305/2019, ktorým vyššie
uvedené konanie o dedičstve prerušil a odkázal ho, aby v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti
predmetného uznesenia podal žalobu na Okresný súd Malacky o určenie, že je dedičom po poručiteľovi,
uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 05.12.2019. Žalobca s vydedením nesúhlasil, nakoľko bol

toho názoru, že dôvod vydedenia nie je daný. Pred súdom prvej inštancie poukázal na to, že jeho vzťah s
poručiteľom bol relatívne dobrý, nemal dobrý vzťah so svojou mamou, manželkou poručiteľa, ktorá ho od
detstva neustále napomínala a kritizovala, často mu dávala najavo, že v porovnaní s ostatnými (staršími)
súrodencami s ním má oveľa väčšie starosti a problémy a neustále ho pred ostatnými súrodencami
ponižovala. Uviedol, že matka voči nemu často používala ako výchovný prostriedok fyzické tresty, že ako
dieťa pociťoval deficit materinského citu. Ďalej uviedol, že poručiteľ vystupoval v manželskom vzťahu

submisívne a nezasahoval do výchovných metód matky, čím sa defacto postavil na jej stranu. Žalobca
bol presvedčený, že ho otec vydedil na podnet matky, v danom období rodiča zrušili žalobcovi aj trvalý
pobyt v ich rodinnom dome. Žalobca súdu prvej inštancie uviedol, že od toho času obýva len jednu
izbu a WC so sprchou, ostatné miestnosti v dome užívať nemôže a nemá do nich ani prístup, z toho
dôvodu nemôže používať chladničku, pračku ani ostatné spotrebiče, čím sa zrejme matka snaží docieliť

jeho odsťahovanie z rodinného domu. Nie je pravda, že by trvale viedol neusporiadaný život. Uviedol,
že po skončení štúdia na Strednom odbornom učilišti energetickom v Záhorskej Bystrici síce vystriedal
viaceré zamestnania, ale aj v čase keď zamestnaný nebol, snažil sa zabezpečiť si finančné prostriedky
brigádami. Čo sa týka tvrdenia, že ničím neprispieval na chod domácnosti, uviedol, že bol ochotný
prispievať na chod domácnosti podľa svojich aktuálnych možností, keď však chcel nejaké peniaze dať

matke, táto ich opakovane odmietla prevziať s tým, že je to málo.

3.Súdprvejinštancieprávneodôvodnilsvojerozhodnutieaplikáciouustanovení§469aods.1písm.d),§
469a ods. 2, § 469a ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
§ 137 písm. d) zákona č. 160/2016 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 194 ods. 1 zákona

č. 161/2016 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) a vecne tým, že v predmetnej veci sa
žalobca domáhal jednak určenia, že je dedičom po poručiteľovi I. H., rod. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrl.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. XXX/XXX, N. a zároveň aj určenia, že dôvody vydedenia žalobcu
jeho otcom I. H., zomrl. XX.XX.XXXX, uvedené v listine o vydedení zo dňa 12.03.2014, nie sú dané. Súd
prvej inštancie uviedol, že v oboch prípadoch ide o určenie právnej skutočnosti, teda o žalobu podľa §

137 písm. d/ CSP, ktorú možno podať len vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu, pričom takýmto
právnym predpisom jej aj § 194 ods. 1 CMP. Súd prvej inštancie skonštatoval, že na Okresnom súde
Malacky sa vedie pod sp.zn. 12D/358/2019 dedičské konanie po poručiteľovi I. H., nar. XX.XX.XXXX,
zomrl. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. XXX/XXX, N., pričom žalobca bol uznesením Okresného súdu
Malacky zo dňa 05.12.2019 č.k. 12D/358/2019-29 odkázaný na podanie žaloby o určenie, že je dedičom

po poručiteľovi, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. Uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 05.12.2019 a žaloba bola podaná dňa 03.01.2020, teda v súdom stanovenej lehote.
Vzhľadom na to, že žalobca bol súdom odkázaný len na podanie žaloby o určenie, že je dedičom po
poručiteľovi a nie na určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, súd prvej inštancie žalobu v časti tohto
petitu ako procesne neprípustnú zamietol.

4. Otázkou, či dôvod vydedenia žalobcu uvedený v listine o vydedení zo dňa 12.03.2014 je alebo nie je
daný, sa súd prvej inštancie zaoberal v konaní len ako predbežnou otázkou vo vzťahu k požadovanému
určeniu, že žalobca je dedičom zo zákona po poručiteľovi. Súd prvej inštancie uviedol, že poručiteľ
zanechal listinu o vydedení spísanú vo forme notárskej zápisnice dňa 12.03.2014, ktorou vydedil

žalobcu ako svojho syna, pričom vydedenie sa vzťahuje aj na jeho potomkov. Dôvodom vydedenia
je to, že žalobca trvalo viedol neusporiadaný život, teda dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm.
d) Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie následne odkázal na ustálenú judikatúru (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 24.11.2011 sp.zn. 21Cdo/190/2010) a poukázal na to, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 2Cdo/109/2010 okrem iného uviedol, že dôvod vydedenia

sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej
vôle v listine o vydedení. Teda existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred
napísaním listiny o vydedení. So zreteľom na to, že v danom prípade bola listina o vydedení spísaná
12.03.2014, súd prvej inštancie sa zaoberal len tým, či žalobca trvale viedol neusporiadaný život do tohtodátumu, a to so zreteľom na vyššie uvedenú skutkovú konkretizáciu dôvodu vydedenia. Z odpovede na
lustráciu žalobcu v Sociálnej poisťovni mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v období od
skončenia stredoškolského štúdia v roku 2005 do konca roka 2014, bol od 18.06.2005 do 07.01.2006

zamestnaný na dohodu v spoločnosti ProAct Group s.r.o., so sídlom Kpt. Nálepku 1597, Galanta, IČO:
36 234 371, avšak žiaden príjem za toto obdobie nedosiahol, v období od 20.03.2006 do 14.09.2006
mal žalobca uzatvorený pracovný pomer so spoločnosťou FirstFarms Mast Stupava a.s., so sídlom
Vinohrádok 5741, Malacky, IČO: 36 529 401, od 01.07.2007 do 06.07.2007 so spoločnosťou Ing. Martin
Duong - ELEKTRO - MIX, so sídlom Osuského 2476, Bratislava, IČO: 11 909 579 a od 18.02.2008 do

20.02.2008 so spoločnosťou Elektrovod Rozvádzače, s.r.o., so sídlom Čulenova 5, Bratislava, IČO: 35
801 859. Od 29.9.2011 do 02.10.2011 bol žalobca zamestnaný na dohodu v Mestskom kultúrnom a
informačnom centre Stupava, so sídlom Agátová 9, Stupava, IČO: 00 058 823, avšak bez dosiahnutia
príjmu. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ teda žalobca v rámci svojej výpovede uviedol, že v
spomínanom období mal uzatvorený pracovný pomer so spoločnosťou AGRAM s.r.o. a GRIF s.r.o., jeho
výpoveď v tejto časti zjavne nezodpovedala skutočnosti. Z odpovede na lustráciu žalobcu v Sociálnej

poisťovni bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalobca v období od skončenia strednej školy v júni 2005
do spísania listiny o vydedení dňa 12.03.2014, teda počas takmer 9 rokov bol zamestnaný na dohodu
približne pol roka (avšak bez dosiahnutia akéhokoľvek príjmu) a v pracovnom pomere ďalší polrok,
pričom v období od októbra 2006 do 12.03.2014 bol zamestnaný dokopy len 13 dní. Vychádzajúc z
uvedeného, ako aj z výpovedí žalovaných 1/ a 3/ mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca od

októbra 2006 až do vydedenia prakticky nikde riadne nepracoval, a to i napriek tomu, že mal skončené
stredné odborné učilište energetické, odbor s maturitou, keď v konaní nebolo sporné, že sa jedná o taký
odbor, po ktorom je na trhu práce dopyt a zároveň nevyšlo najavo, že by žalobcovi v uplatnení sa na
trhu práce bránili nejaké prekážky, napr. zdravotného alebo iného charakteru. Podľa súdu prvej inštancie
rovnako nebolo v konaní sporné, že v období, keď žalobca nepracoval, neplatil poistné na dôchodkové

poistenie a nemocenské poistenie. V uvedenom období si žalobca riadne neplatil ani poistné na verejné
zdravotné poistenie, čo je zrejmé z výkazu nedoplatkov vystaveného W. L. K., M..N. dňa 10.05.2011,
z ktorého vyplýva, že žalobca mal v období od 08.02.2007 do 08.03.2008 nedoplatky na poistnom na
zdravotné poistenie vo výške 315,19 eur plus úroky. Súd prvej inštancie skonštatoval, že túto zákonnú
povinnosť si žalobca riadne neplní doposiaľ, čo je zjavné z výpisu zo zoznamu dlžníkov W. L. K., M..N..

zo dňa 24.10.2022, podľa ktorého mal žalobca k tomuto dňu dlh na preddavkoch na poistnom v sume
5.111,26 eur. Pokiaľ ide o ostatné dlhy žalobcu v období od roku 2005 do spísania listiny o vydedení, z
listinných dôkazov predložených žalovanou 1/ mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca mal
v tom období neuhradené dlhy voči Y.-S. N., M..N.. v sume 11.506,50 Sk, voči Q. N., M..N.. vo výške
19.774,- Sk a voči O. K. G., M..N.. v sume 148,- eur. Z týchto listinných dôkazov ďalej vyplynulo, že sa

proti žalovanému viedli minimálne 4 exekúcie, čo potvrdil aj sám žalobca vo svojej výpovedi. Z výpovede
žalovanej 3/ mal súd prvej inštancie za preukázané, že zaplatila za žalobcu dlžnú sumu vymáhanú v
exekúcii v prospech spoločnosti Y.-S. N., M..N.., vo výške 12.000,- Sk a krstná matka Y. E. za žalobcu
zaplatila vymáhaný dlh voči spoločnosti Q. N., M..N.. (ešte pred exekúciou časť tohto dlhu žalobcu vo
výške4.963,50Skuhradilažalovaná1/).Zvýpovedežalovanej1/malsúdprvejinštanciezapreukázané,

že spolu s manželom za žalobcu uhradili jeho dlh voči N. N., M..N.., ako aj pôžičku vo výške 20.000,- Sk,
ktorú žalobcovi poskytli jeho krstní rodičia E., čo napokon potvrdila aj žalovaná 3/. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že sám žalobca v rámci svojej výpovede uviedol, že si požičal peniaze aj od ďalších
ľudí, presný počet ale nevedel ani len uviesť, spomenul len, že od dvoch alebo troch. Z uvedeného
je podľa súdu prvej inštancie nepochybné, že žalobca sa v predmetnom období zadlžoval a vzhľadom

na absenciu riadneho príjmu tieto dlhy nebol vôbec schopný platiť. Súd prvej inštancie ďalej uviedol,
že časť dlhov za neho uhradili jeho rodičia, zvyšok dlhov bol vymáhaný exekučne minimálne v štyroch
konaniach, pričom jednu exekúciu vyplatila za žalobcu žalovaná 3/ a ďalšiu jeho krstná mama Y. E..
Podľa súdu prvej inštancie nebolo pritom sporné tvrdenie žalovanej 1/ a žalovanej 3/, že žalobca si
požičiaval aj od rodinných priateľov a známych, pričom tieto dlhy neuhradil, čím spôsoboval neúnosnú

hanbu rodičom. Taktiež nebolo sporné, že kvôli dlhom a exekúciám rodičia žalobcovi v roku 2009 zrušili
trvalý pobyt v rodičovskom dome, nechali ho však v ňom aj naďalej bývať, pričom žalobca mal v dome
k dispozícii jednu izbu, WC, sprchu a prístup do kuchyne, kde sa na úkor rodičov aj stravoval.

5. Pokiaľ ide o prispievanie na bývanie v rodičovskom dome a na chod domácnosti, žalobca v rámci

svojej výpovede uviedol, že mnohokrát chcel prispieť, a to sumou 40,- až 60,- eur, matka to však
vždy odmietla, jeho výpoveď v tejto časti však vyznela veľmi nepresvedčivo a súd prvej inštancie ju
vyhodnotil ako nevierohodnú, obzvlášť keď z výpovedí žalovanej 1/ a žalovanej 3/ jasne vyplynulo, že
žalobca v období do spísania listiny o vydedení na bývanie a na domácnosť vôbec neprispieval, keďženemal príjem. Súd prvej inštancie dodal, že jedinou výnimkou v tomto smere bola platba vo výške 100,-
eur v roku 2014. Z výpovede žalovanej 3/ mal súd prvej inštancie navyše za preukázané, že žalobca
nepomáhal ani s prácami v domácnosti. Vychádzajúc z týchto skutkových zistení súd prvej inštancie

dospel k záveru, že žalobca pred spísaním listiny o vydedení trvale viedol neusporiadaný život. Súd prvej
inštancie skonštatoval, že žalobca sa totiž dlhodobo, konkrétne od októbra 2006 až do spísania listiny o
vydedení dňa 12.03.2014, vyhýbal práci, keďže v uvedenom období prakticky nikde riadne nepracoval,
a to i napriek tomu, že mal vzdelanie v odbore, o ktorý bol na trhu práce záujem a v získaní práce mu
nebránila žiadna prekážka. Ďalej uviedol, že počas tohto obdobia sa žalobca zadlžoval, pričom svoje

dlhy vzhľadom na chýbajúci príjem zjavne nemal z čoho splácať, v dôsledku čoho sa voči nemu viedli
viaceré exekúcie a podstatnú časť týchto dlhov za žalobcu napokon uhradili jeho rodičia, žalovaná 3/ a
krstná matka Y. E.. Podľa súdu prvej inštancie možno konštatovať, že žalobca celkovo v tomto období žil
parazitným spôsobom, keďže býval v dome svojich rodičov, stravoval sa tam, nijako však neprispieval na
bývanie, či chod domácnosti, dokonca nebol ochotný ani len pomôcť s prácami v domácnosti, uvedené
správanie celkom zjavne vybočuje z rámca všeobecnej predstavy o správaní v súlade s dobrými mravmi,

čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa záverov súdnej
praxe (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.11.2013 sp.zn. 21 Cdo
3213/2012) však vydedenie v zmysle § 469a ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy
len tam, kde vedenie neusporiadaného života potomkom nie je bezprostredným a hlavným dôsledkom
nedostatočného uspokojenia dôležitých psychických či fyzických potrieb potomka v jeho detskom či

mladistvom veku, prípadne úplne chýbajúceho či disharmonického rodinného zázemia, na ktorom sa
poručiteľ sám podieľal. Súd prvej inštancie mal z výpovedí žalovaných 2/ a 3/ za preukázané, že rodičia
ich vychovávali prísne, a že rovnako to platilo aj vo vzťahu k žalobcovi. Z ich výpovedí podľa súdu prvej
inštancie síce vyplynulo, že v prípade neposlušnosti či zlej známky rodičia v rámci výchovy používali
aj fyzické tresty (remeňom, či varechou), v konaní však nebolo ničím preukázané, že by toto trestanie

dosiahlo až takú intenzitu a mieru, že by ohrozovalo zdravie žalobcu a jeho vývoj po telesnej, citovej,
rozumovej alebo mravnej stránke. Rovnako podľa súdu prvej inštancie nebol preukázaný ani psychický
nátlak (týranie) žalobcu zo strany jeho rodičov, keďže výpoveď žalovaného 2/ v uvedenom smere sa
týkala jeho a žalovanej 3/, pričom žalovaný 2/ sa v roku 1995 z rodičovského domu odsťahoval, takže
nemohol mať ani dostatočnú znalosť ohľadom pomerov v rodine a správania sa rodičov k žalobcovi. Súd

prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná 3/ naproti tomu uviedla, že výchovné metódy rodičov podľa
nej nemali na nich nepriaznivý psychický dopad. Uviedol, že problémy, ktoré mal žalobca na základnej
škole s učiteľkou, ktorá si na neho „sadla“, sa rodičia snažili aktívne riešiť, a to jeho preradením na inú
školu v Bratislave, tam však žalobca nezapadol do kolektívu. Podľa názoru súdu prvej inštancie, len na
základe výpovede žalovaného 2/ však nebolo možné ustáliť, že práve toto preradenie malo vážny vplyv

na povahu žalobcu, obzvlášť keď žalovaná 3/ v tejto súvislosti uvádzala, že žalobca už vtedy bol spurný
a tvrdohlavý a možno ani nemal záujem sa do kolektívu zaradiť, pričom sám žalobca uviedol, že sa v
tom období stal rebelom. Z výpovede žalovanej 1/ a žalovanej 3/ mal súd prvej inštancie za preukázané,
že v treťom ročníku strednej školy začal žalobca ponocovať a celkovo bol neprispôsobivejší, a to aj v
domácom prostredí, na čo rodičia žalobcu veľmi správne ako na nežiaduce poukazovali a napomínali

ho. Uviedol, že to, že správanie žalobcu v detstve a počas stredoškolského štúdia nebolo ani zďaleka
ideálne, je zrejmé aj z výpovede žalovaného 2/, ktorý i napriek tomu, že v zásade vypovedal v jeho
prospech, výslovne uviedol, že žalobca bol svojho času chuligán a robil problémy. Z dokazovania súdu
prvej inštancie vyplynulo, že práve matka bola tou, ktorá viac napomínala žalobcu a je tak logické,
že žalobca mal potom lepší vzťah s otcom ako s ňou. V konaní však nebolo preukázané tvrdenie

žalobcu, že ho matka pred staršími súrodencami ponižovala, alebo že by ho rodičia nikdy za nič
nepochválili ani nepovzbudili. Žalobca tak hodnoverne nepreukázal, že vedenie neusporiadaného života
z jeho strany bolo bezprostredným dôsledkom nedostatočného uspokojenia jeho dôležitých psychických
alebo fyzických potrieb v detstve alebo neskôr v mladistvom veku, resp. disharmonického rodinného
prostredia, na ktorom by sa sám podieľal aj jeho otec, ktorý ho neskôr vydedil. Za týchto okolností potom

súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. d/ Občianskeho
zákonníka, t.j. že žalobca viedol trvalo neusporiadaný život, bol v čase spísania listiny o vydedení daný.
Na skutkové tvrdenie žalobcu, že otec ho vydedil pod psychickým nátlakom žalovanej 1/ a nešlo tak o
jeho skutočnú vôľu, súd prvej inštancie v zmysle § 153 ods. 2 CSP už neprihliadal, nakoľko žalobca
ho uviedol až v záverečnej reči. Žalobca dovtedy v konaní len zastával názor, že bol otcom vydedený

pod vplyvom matky, ani toto svoje skutkové tvrdenie však nepreukázal, keďže žalované 1/ a 3/ takéto
ovplyvňovanie poručiteľa vo svojich výpovediach výslovne vylúčili a výpoveď žalobcu v tomto smere
nepodporil ani žalovaný 2/. Vzhľadom na to, že žalobca bol poručiteľom platne vydedený, súd prvej
inštancie zamietol žalobu aj v časti petitu, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že je jeho dedičom. Vpredmetnejveciboližalovaní1/až3/vplnomrozsahuúspešní,súdprvejinštancie,pretokaždémuznich
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň rozhodol, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom
namietal, že v rámci vykonaného dokazovania bolo výsluchom žalovaného 2/ preukázané, že súčasťou
„výchovy“ boli neprimerané fyzické tresty, ktoré nasledovali aj po bezvýznamnom previnení detí, resp.

po vyjadrení ich nesúhlasu. Uviedol, že taktiež vo svojej výpovedi potvrdil, že okrem fyzických trestov
bol zo strany rodičov používaný aj psychický nátlak a ponižovanie detí. V tejto súvislosti poukázal na
skutočnosť, že žalovaný 2/ ako syn žalovanej 1/ dokázal vypovedať o spôsobe fungovania v ich rodine,
aj s rizikom negatívnych dôsledkov, ktoré táto jeho výpoveď vyvolá zo strany jeho matky, t.j. žalovanej
1/. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že pomery a vzťahy v rodine neboli ani zďaleka štandardné. Z
toho dôvodu mal žalobca za to, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní vo veci samej brať do úvahy

nielen správanie a spôsob života žalobcu, ale najmä výchovné metódy rodičov a ich vplyv na psychický
vývoj žalobcu. Podľa názoru žalobcu, pri takomto komplexnom zhodnotení nesprávnych výchovných
metód rodičov, ktoré negatívne ovplyvnili psychický vývoj a správanie žalobcu, by súd musel dospieť k
záveru, že vydedenie žalobcu pre vedenie neusporiadaného života a nevhodné správanie voči rodičom,
je možné považovať za rozpor s dobrými mravmi, nakoľko ide o dôsledok dlhodobého fyzického a

psychického nátlaku, hraničiaceho s týraním. Má za to, že „výchovné metódy“ rodičov napĺňajú znaky
skutkovej podstaty týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona. Taktiež poukázal v
odvolaní na žalovanou 3/ spomenutú hyperaktivitu, ktorá by za súčasného stavu bola pravdepodobne
diagnostikovaná ako ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou), ktorá nebola v tom čase žiadnym
spôsobom riešená, resp. liečená. Následná rebélia žalobcu bola len logickým vyústením a obranou voči

vonkajším vplyvom zo strany okolia (rodičov ako aj rovesníkov). V rámci svojich prednesov žalovaná
3/, podľa názoru žalobcu, dbala veľmi na to, aby jej výpoveď nevyznela konfrontačne s vyjadreniami
jej matky. Napriek tejto skutočnosti ani ona žiadnym relevantným spôsobom nespochybnila tvrdenia
žalovaného 2/ v súvislosti s opisom výchovných metód rodičov a hierarchie v rodine (dominantné
postavenie matky). Žalovaná v 3. rade potvrdila aj používané výchovné metódy (facka a remeň) a

zároveň charakterizovala otca ako submisívnejšieho a pasívnejšieho. Na základe výpovede žalovaného
2/ažalovanej3/bysadalopodľažalobcukonštatovať,žeotectaktiežakceptovaldominantnépostavenie
matky v rodine a on sám sa vyhýbal konfrontácii s ňou. Žalobca má za to, že v tomto prípade, napriek
tomu, že žalobca pred spísaním listiny a vydedení viedol neusporiadaný život, toto jeho správanie a
spôsob života bol dôsledkom nesprávnych výchovných metód rodičov v kombinácii s jeho genetickou

predispozíciou (hyperaktivita) a žalobca bez odbornej pomoci a aktívnej pomoci svojich najbližších nebol
schopný sa riadne začleniť do kolektívu a viesť „štandardný“ spôsob života. Žalobca uviedol, že napriek
tomu sa dlhodobo usiluje viesť usporiadaný život a mať stabilné zamestnanie. Podľa názoru žalobcu
za daných okolností nie je možné ho považovať za vinníka, ale za obeť. Na základe vyššie uvedeného
žiada, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie

a žalobcovi prizná nárok na plnú náhradu trov konania.

7. Žalovaná 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie
za správne a odvolanie žalobcu za neopodstatnené. Tiež zdôraznila, že spôsob života žalobcu a jeho
chovanie je bez výrazných zmien.

8. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že odvolanie žalobcu považuje v celom rozsahu
za nedôvodné, výslovne s ním nesúhlasí, dôvody v ňom uvedené považuje za vyfabulované, pričom

tieto nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Žalovaná 1/ má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne a právne správny a vychádza z náležite zisteného skutkového stavu veci. V prvom rade v tomto
smere žalovaná 1/ poukazuje na skutočnosť, že žalobca, na rozdiel od jeho argumentácie v žalobe, už
nepopiera skutočnosť, že viedol neusporiadaný život. Vzhľadom na uvedené je podľa nej zrejmé, že
neusporiadaný život žalobcu nie je už ďalej spornou otázkou a posúdenie tejto otázky žalobca odvolaním

nenapáda. Podľa žalovanej 1/ sa žalobca snaží iba nedôvodne, t.j. bez relevantných dôkazov, tvrdiť,
že tento jeho už nesporný neusporiadaný život bol iba dôsledkom neuspokojenia jeho psychických a
fyzických potrieb, v dôsledku nevhodných výchovných metód rodičov voči nemu. Následne žalovaná
1/ vyčerpávajúcim spôsobom odvolaciemu súdu zopakovala skutočnosti, ktoré vyplývajú z jednotlivýchvyjadrení strán sporu, ako aj jednotlivých výpovedí strán sporu. Vo vzťahu k novému tvrdeniu žalobcu
v jeho odvolaní o tom, že syn žalovanej 1/ dokázal vypovedať o spôsobe fungovania v ich rodine aj
s rizikom negatívnych dôsledkov, ktoré táto jeho výpoveď vyvoláva zo strany jeho matky, žalovaná

1/ uviedla, že nie je jej vôbec zrejmé, na základe čoho to žalobca tvrdí. Žalovaná 1/ nemá žiadnu
vedomosťospomínanýchnegatívnychdôsledkoch.Vovzťahuktvrdeniužalobcuoneriešenejgenetickej
predispozícii - hyperaktivite žalobcu, ktorá mala vyplývať z výpovede žalovanej 3/, žalovaná 1/ uviedla,
že z výpovede žalovanej 3/ vyplýva, že sa jedná iba o jej domnienku. Inými slovami dodala, že žalovaná
3/, ako osoba bez náležitej odbornej spôsobilosti, jednoznačne neuviedla, že žalobca trpí spomínanou

diagnózou. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že napriek tomu sa dlhodobo usiluje viesť usporiadaný
život a mať stabilné zamestnanie, a že žalobcu za daných okolností nie je možné považovať za
vinníka ale za obeť, žalovaná 1/ uviedla, že toto tvrdenie je v rozpore s vykonaným dokazovaním a
nemožno ho považovať za žiadnych okolností za pravdivé. Záverom poukázala na to, že v konaní bol
jednoznačne preukázaný neusporiadaný život žalobcu a zároveň v konaní nebolo preukázané, že tento
neusporiadaný život žalobcu bol bezprostredným dôsledkom neuspokojenia fyzických a psychických

potrieb žalobcu v mladosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalovaná 1/ navrhla, aby odvolací
súd vydal nasledovné rozhodnutie: Súd rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 08.02.2023 č.k.
4C/1/2020-178 potvrdzuje a priznáva žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2,

§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 01.07.2016), ďalej
len CSP], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 28.02.2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni

zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP).
Rozsudoksúduprvejinštanciepotvrdil(§387ods.l,ods.2,ods.3CSP)akeďžesastotožňujesdôvodmi
rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a

vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 CSP.
V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2
CSP, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by
musel odvolací súd prihliadať.

12.Odvolacísúdmázato,žeužsúdprvejinštanciesavrámcisvojhoodôvodneniariadnevysporiadalso
všetkými dôvodmi uvedenými nielen v rámci konania ale zdôraznenými aj v rámci podaného odvolania.
Na doplnenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné doplniť,
že dôvody vydedenia je potrebné posudzovať a zisťovať ich objektivitu individuálne, podľa okolností

konkrétneho prípadu. Predmetné zákonom stanovené dôvody vydedenia sú totiž príliš subjektívnymi a
prikaždomjednotlivcovisaposudzujúazdôvodňujúinak.Možnonimipostihnúťširokýokruhnegatívnych
skutočností existujúcich vo vzťahu poručiteľa a potomka, či potomkov (rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp.zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa 24. februára 2010).

13. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorého prejav vôle smeruje k vylúčeniu
svojho potomka ako neopomenuteľného dediča z dedenia na základe niektorého z dôvodov taxatívne
uvedených v ustanovení § 469a ods. 1 OZ. Na platnosť právneho úkonu o vydedení, rovnako ako
pri závete, sa vyžaduje písomná forma. Poručiteľ môže prejav o vydedení urobiť aj vlastnoručne,
(musí dodržať podmienky uvedené v § 476 OZ) alebo ho môže zriadiť vo forme notárskej zápisnice.

Okrem formálnych náležitostí musí vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa spĺňať aj
materiálne náležitosti, medzi ktoré okrem iného patrí uvedenie dôvodu vydedenia v súlade s taxatívnym
vymedzením v zmysle § 469a ods. 1 OZ. Pre vylúčenie potomka z okruhu dedičov v dôsledku vydedenia
prichádza do úvahy len taký zákonný dôvod, ktorý tu existoval už v čase prejavu poručiteľovej vôle
o vydedení. To znamená, že prejav o vylúčení dediča možno urobiť len vtedy, keď už dedič spĺňal

niektorú zákonnú podmienku na vydedenie. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je jednotná v tom, že
dôvod vydedenia uvedený poručiteľom v listine o vydedení musí byť daný už v čase spísania takejto
listiny. Najvyšší súd už vo svojom rozsudku z 29. februára 2012 sp.zn. 2Cdo 109/2010 uviedol, že
„dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase predprejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení.“ Pre všetky zákonom stanovené dôvody vydedenia je
totiž charakteristické určité negatívne správanie sa potomka. Aby poručiteľ mohol niektoré z nich uviesť
ako dôvod vydedenia v listine o vydedení, musí dôjsť k takémuto správaniu potomka ešte pred spísaním

listiny o vydedení. Poručiteľ nemôže ako dôvod vydedenia teda uviesť konanie potomka, ktorého by sa
mal dopustiť v budúcnosti. Poručiteľ musí teda dôvod vydedenia poznať ešte pred spísaním listiny o
vydedení. Z uvedeného následne možno vyvodiť, že pre záver o tom, či sú alebo nie sú dané dôvody
vydedenia uvedené v listine o vydedení, sú rozhodujúce len skutočnosti, včítane správania sa potomka
(poručiteľa), ku ktorým došlo v čase, kedy bol tento právny úkon urobený, resp. v čase, ktorý predchádzal

spísaniu listiny o vydedení.

14. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie teda správne postupoval, ak zisťoval skutočnosti
rozhodujúce pred spísaním listiny o vydedení. Žalobca v rámci v rámci svojho odvolania argumentuje
tým, že jeho správanie bolo dôsledkom negatívnych vzťahov v rodine, hlavne vyplývalo z autoritatívneho
postavenia matky, ktorá sa k nim (k deťom), ale hlavne k nemu správala iným spôsobom ako k jeho

súrodencom, hlavne tým, že používala voči nemu neprimerané tresty a psychický nátlak, a poručiteľa
nahovorila, aby spísal listinu o vydedení. Tieto skutočnosti boli podľa názoru žalobcu preukázané
výpoveďou žalovaného v 2. rade. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaný v 2. rade (brat
žalobcu) v rámci svojho výsluchu v konaní pred súdom prvej inštancie popisoval správanie matky
voči všetkým súrodencom negatívne a to jednak dôsledku ukladania fyzických trestov, ale taktiež v

dôsledku povahových vlastností matky. Žalovaný v 2. rade však odišiel z domu rodičov v čase, keď
mal žalobca 9 rokov, pričom problematické správania žalobcu sa malo začať až na strednej škole. Z
výpovede žalovanej v 3. rade v konaní pred prvoinštančným súdom však vyplýva, že je toto správanie
matky týmto spôsobom ona nevnímala, práve naopak tvrdila, že rodičia sa ich snažili vychovávať síce
prísne a niekedy aj fyzickým trestom, avšak uvedené na nich nemalo psychický dopad. S ohľadom

na rozdielne výpovede súrodencov v danom spore, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný
v 2. rade nežil reálne v domácnosti rodičov v čase, kedy medzi žalobcom a rodičmi vznikali vážne
problémy odvolací súd nemal za jednoznačne preukázané, že práve v dôsledku negatívnej výchovy
rodičov voči žalobcovi bol vyvinutý na žalobcu fyzický respektíve psychický nátlak, ktorý mal vyústiť
do negatívneho správania sa žalobcu, ktoré ho malo viesť k trvalo neusporiadanému životu. Vedenie

trvalo neusporiadaného života, je kategória subjektívne posudzovaných dôvodov, so širšou škálou
skutočností, ktoré môžu charakterizovať neusporiadaný život. Je treba si uvedomiť, v čom malo toto
trvalé vedenie neusporiadaného života žalobcu spočívať. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že
toto malo spočívať v jeho problémoch v škole, v problematickom správaní mimo školy, v nočných
odchodoch z domu, v neuhrádzaní dlhov, v požičiavaní si peňazí, ktoré nebol schopný vrátiť (dlhy za

neho uhrádzali rodinní príslušníci), v neochote sa riadne zamestnať a chodiť do práce, v nepomáhaní
v domácnosti v ktorej žije, v neuhrádzaní žiadnych poplatkov (respektíve minimálne) za domácnosť v
ktorej žije, v požívaní alkoholu, v nenastúpení na výkon trestu, v šoférovaní bez vodičského preukazu,
t.j. v neprispôsobivom správaní a v ignorovaní akýkoľvek pravidiel nastavovaných nielen spoločnosťou,
ale aj vlastnou rodinou. Odvolací súd si dovolí konštatovať, že neprimerané fyzické tresty ukladané

deťom môžu mať na deti aj v neskoršom veku nepriaznivé dopady, avšak tieto skutočnosti je potrebné
v konaní pred súdom nielen tvrdiť, ale aj preukázať (napríklad znaleckým posudkom, výsluchom aj
iných rodinných príslušníkov, ...). Napriek tomu, že zo strany rodičov došlo k fyzickému trestaniu detí
(čo mohlo na deti nepochybne zanechať negatívne následky) nie je možné bez pochyby tvrdiť, že
vedenie neusporiadaného života žalobcu bolo bezprostredným dôsledkom nedostatočného uspokojenia

jeho dôležitých psychických alebo fyzických potrieb v detstve alebo neskôr v mladistvom veku, resp.
disharmonického rodinného prostredia, na ktorom by sa sám podieľal aj jeho otec, ktorý ho neskôr
vydedil. Inak povedané, nie je možné v rámci konania bez podpory ďalších dôkazov konštatovať,
že prípadné fyzické tresty ukladané deťom zo strany ich rodičov mali vážny negatívny vplyv iba na
jedno dieťa (t.j. na žalobcu) a žalobcu zároveň týmto správaním psychicky natoľko ovplyvnili, že jeho

správanie vyústilo do trvalého vedenia neusporiadaného života. S ohľadom na vyššie uvedené musí
odvolací súd konštatovať, že z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie priamo nevyplýva, že
negatívne správanie rodičov spočívajúce v ukladaní fyzických trestov deťom vyústilo do vedenia trvalo
neusporiadaného života žalobcu, a teda tieto skutočnosti tvrdené zo strany žalobcu nemôže ani odvolací
súd považovať za osvedčené. Na genetickú predispozíciu (hyperaktivitu) žalobca poukázal až v rámci

podaného odvolania, avšak táto taktiež podľa názoru odvolacieho súdu nemala vplyv na vyššie uvedený
spôsob vedenia trvalo neusporiadaného života, ktorý žalobca nepochybne aj podľa názoru odvolacieho
súdu viedol. Na záver a po preštudovaní celého spisu odvolací súd nadobudol dojem, že žalobca
(spolu s jeho súrodencami) s najväčšou pravdepodobnosťou prešiel prísnou výchovou zo strany rodičov,avšak nechce, respektíve nevie sa prispôsobiť pravidlám nastavovaných spoločnosťou, respektíve jeho
rodinou, pričom rešpektovanie týchto pravidiel vynucuje nielen spoločnosť, ale aj rodičia (každý iným
spôsobom) a tento začarovaný kruh medzi nimi vyústil až do spísania listiny o vydedení zo strany

poručiteľa, ktorej dôvody sa v rámci tohto konania žalobcovi nepodarilo spochybniť. S ohľadom na vyššie
uvedené odvolací súd má za to, že žalobca v rámci konania na súde prvej inštancie nepreukázal jeho
tvrdenie, že vedenie neusporiadaného života žalobcu bolo bezprostredným dôsledkom nedostatočného
uspokojenia jeho dôležitých psychických alebo fyzických potrieb v detstve alebo neskôr v mladistvom
veku, resp. disharmonického rodinného prostredia, na ktorom by sa sám podieľal aj jeho otec, a preto

odvolací súd musí konštatovať, že žiaden dôvod uvedený v rámci podaného odvolania nemôže zvrátiť
správnosť záverov súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného odvolací súd v súlade s názorom
súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v čase spísania listiny o vydedení existoval dôvod vydedenia
stanovený v ustanovení § 469a ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka, a preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

15. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997),
resp.toho,abysúdypreberalialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladá
účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

16. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva

účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne
v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa

25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1

CSP a ich náhradu úspešným žalovaným priznal v rozsahu 100 %.

18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).