Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 24CoR/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1519206482
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová, st.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1519206482.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUD. Valérie Kleinovej st. a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: H. T., nar.
XX.X.XXXX, bytom F. Č.. XXX, zast.: Steiner & Associates, s.r.o., so sídlom Plávková 2, Košice, IČO:
36 864 081, proti žalovanému: M.B.A. Financie s.r.o., so sídlom Gusevova 1415/6, Bratislava - mestská
časť Ružinov, IČO: 36 754 404, zast. M.B.A. LEGAL, advokátní kancelář s.r.o., so sídlom Opletalova 57,

Praha,Českárepublika,IČO:04329724,konajúcavSlovenskejrepublikeprostredníctvomorganizačnej
zložky M.B.A. LEGAL advokátní kancelář s.r.o., organizačná zložka, so sídlom Tallerova 4, Bratislava, o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava
V zo dňa 19. mája 2022 č.k. 29Cr 21/2019-93, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie vo veci samej podľa § 145 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) na základe späťvzatia žaloby žalobcom v celom rozsahu
z dôvodu, že exekučný súd v Banskej Bystrici vydal rozhodnutie pod sp.zn. 45Ek 1641/2019 zo dňa
2.10.2020, ktorým zastavil exekúciu vedenú na podklade rozhodcovského rozsudku sp.zn. 1575OB
060819 zo dňa 19.8.2019 vydaného Všeobecným Rozhodcovský súdom SR a v odôvodnení uviedol,

že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt.

2. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP s odôvodnením, že skúmal
procesnú zodpovednosť za zastavenie konania na oboch procesných stranách a keďže konanie bolo
zastavené bez vecného vyriešenia veci z dôvodov na strane žalobcu, ktorý sa rozhodol v konaní
nepokračovať, čím zavinil zastavenie konania, priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100%.

3. Proti tomuto uzneseniu v časti týkajúcej sa trov konania podal v zákonnej lehote prostredníctvom
svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý žiadal uznesenie súdu prvej inštancie v tejto
napadnutej časti zmeniť a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať. Dôvodil tým, že
koncom novembra 2019 sa dozvedel, že je voči nemu vedené exekučné konanie jednak zablokovaním

jeho účtov, ako aj doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Týmto momentom žalobca prvýkrát
nadobudol vedomosť o tom, že bolo proti nemu vedené rozhodcovské konanie zo strany žalovaného
a že bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Celé rozhodcovské konanie bolo vedené bez toho, aby
bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Žaloba, ani rozhodcovský rozsudok, či iné podania z
rozhodcovského súdu neboli žalovanému nikdy doručené a žalobca ich doručovanie preukazoval len
fikciou doručenia. Proti nemu teda prebehlo rozhodcovské konanie bez toho, aby o konaní vedel a bez

dohody o založení právomoci rozhodcovského súdu. Za tejto situácie, kedy mal zablokovaný účet a bol
ohrozený jeho každodenný život na základe exekučného titulu vydaného orgánom bez právomoci najeho vydanie, bolo jeho prioritou domôcť sa ochrany svojich ohrozených práv a záujmov pred exekučným
konaním vedeným na základe takéhoto (vadného) exekučného titulu. Na základe uvedeného podal
na príslušný exekučný súd návrh na zastavenie exekúcie vedenej na podklade daného exekučného

titulu (rozhodcovského titulu) a zároveň podal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorou sa
domáhal okrem iného aj odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku až do rozhodnutia vo veci
samej podľa § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že predmetná žaloba stratila svoje
opodstatnenie, nakoľko na základe daného rozhodcovského rozsudku nie je možné voči nemu viesť
exekúciu, a teda domáhanie sa zrušenia rozhodcovského rozsudku predstavuje vynaloženie zbytočných

ďalších nákladov na trovy právneho zastúpenia. Preto sa rozhodol vziať žalobu späť, pričom v späťvzatí
žaloby požadoval, aby prvoinštančný súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že túto žiadnej sporovej
strane neprizná v zmysle ust. § 257 CSP, a to najmä vo vzťahu k charakteru súdneho sporu a spôsobu
konania žalovaného, ktorý namiesto domáhania sa svojho nároku na príslušnom súde, uplatnil svoj
nárok na rozhodcovskom súde bez jeho existujúcej právomoci.
Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie porušenie jeho práva na spravodlivý proces najmä tým, že

prvoinštančný súd v napádanom uznesení úplne opomenul posúdiť jeho žiadosť o nepriznanie nároku
na náhradu trov konania podľa § 257 CSP a tento sa obmedzil len na konštatovanie, že žalobca vzal
žalobu späť z dôvodov na jeho strane a tak zavinil zastavenie konania a spôsobil trovy žalovanému.
Uviedol, že rešpektuje skutočnosť, že súd nemusí dať odpoveď na všetky tvrdenia žalobcu, avšak v jeho
podaní označenom ako „Vyjadrenie žalobcu na základe výzvy súdu, Späťvzatie žaloby v celom rozsahu“

v podstate jedinú skutočnosť, ktorú požadoval zo strany súdu prvej inštancie preskúmať, bola existencia
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, čo prvoinštančný súd úplne opomenul a k tejto
jeho žiadosti sa vôbec nevyjadril. Preto jeho rozhodnutie považoval za arbitrárne a bez odôvodnenia
podstatnej skutočnosti, čím mal za porušené v značnej miere jeho právo na spravodlivý proces. Mal
tiež za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na rozhodnutie o trovách konania

aplikoval nesprávnu právnu normu - ust. § 256 ods. 1 CSP, namiesto správnej právnej normy, a to ust.
§ 257 CSP. Bol toho názoru, že z okolností prejednávaného prípadu veľmi jasne vyplýva, že je to práve
žalovaný, ktorý zapríčinil tento súdny spor, a to svojim konaním, ktorým sa snažil obísť uplatnenie svojho
práva na súde uplatnením práva na rozhodcovskom súde bez dojednanej právomoci rozhodcovského
súdu. Toto nečestné konanie žalovaného mu spôsobilo zablokovanie finančných prostriedkov na účte

a následne vynaloženie nákladov na ochranu jeho práv prostredníctvom svojho právneho zástupcu
tak pred exekučným súdom, ako aj pred súdom prvej inštancie, s cieľom zrušenia exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) a zastavenia vedenej exekúcie. Konštatoval, že podľa ustálenej súdnej
praxe je jeden z dôvodov osobitného zreteľa na nepriznanie nároku na náhradu trov konania okolnosť,
ktorá viedla stranu k uplatneniu jej práva na súde poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2MCdo

17/2009, v zmysle ktorého „pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na
osobné,majetkové,zárobkovéainépomeryvšetkýchúčastníkovkonania,atiežnaokolnosti,ktoréviedli
účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí
zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby
sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo

dobrým mravom. Ustanovenie § 150 OSP (teraz § 257 CSP) nie je možné považovať za predpis, ktorý
by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je
súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku
ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť“. V súlade
s týmto mal žalobca za to, že súd prvej inštancie neaplikoval správnu právnu normu pri rozhodovaní

o náhrade trov konania, nakoľko v tejto veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a je potrebné
postupovať v zmysle ust. § 257 CSP a trovy konania stranám nepriznať.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu
žalobcu stotožňujúc sa s právnym názorom súdu prvej inštancie navrhol napadnuté uznesenie súdu

prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a uplatnil si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 ods. 1 CSP) prejednal uznesenie súd prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania
bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

6. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v konaní (§
255 CSP).7. Podľa § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania
protistrane.

8. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257
CSP).

9. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu
pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch

procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca musel vziať
žalobu späť pre správanie žalovaného, spočívajúce napr. v úhrade žalovanej sumy po začatí konania,
potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Ak by žalobca vzal
žalobu späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie sa žalovaného, a teda
nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená

zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie
znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady
zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená
rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny
výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne

z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto
rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.
Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Platí, že ak sa pre správanie
žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania,
pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Ide najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby plnil

žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez
ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť,
že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal, a že len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť.

10. Z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci,

ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti
za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom
využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli,
uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu
na meritórny výsledok sporu. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska.

Pokiaľ sporovej strane možno pričítať procesné zavinenie, táto strana je povinná nahradiť druhej strane
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre
každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vnikol procesnoprávny vzťah
medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Pokiaľ jedna procesná strana
zaviní zastavenie konania, vzniká jej povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Kritérium

procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým,
čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú
žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom
rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a

teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto
prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je
správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj
ustálenejjudikatúre(napr.uznesenieNSSRsp.zn.7MCdo4/2010zo14.9.2011).Zavinenieniejemožné
interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je

správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je
vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04).

11. Podľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá
spôsobila vznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania podľa ust. § 255 ods. 1, resp. §

256 ods. 1 CSP, ak má preukázané dôvody uvedené v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257
CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania (§ 255 CSP) aj zo zásady
zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku zpravidla, podľa ktorého platí, že preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v civilnom sporovom konaní, v konečnom dôsledku
nesie jedna zo strán sporu. Uplatnenie tejto výnimky je možné len z dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Použitie predmetného ustanovenia nie je prípustné kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. Má slúžiť len na odstránenie neprimeranej tvrdosti alebo zjavnej
nespravodlivosti. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitné zreteľa pre nepriznanie náhrady trov
treba prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán, ich procesný postoj a okolnosti,
ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Súd pritom prihliada nielen na pomery strany, ktorá sa

dovoláva nepriznania náhrady trov, ale aj na pomery strany, ktorá bude nepriznaním náhrady trov
dotknutá. Moderačné právo ohľadom náhrady trov je možné využiť aj vo vzťahu k odchýlke od zásady
zodpovednosti strany za výsledok konania vyjadrenej v ust. § 255 CSP aj vo vzťahu k výnimke zo zásady
zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania vyjadrenej v ust.§ 256 CSP.

12. V dôvodovej správe k ust. § 257 CSP je uvedené, že aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní

o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky:
jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa,
ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú
(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010, 3 MCdo 46/2012), podľa
ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v

zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je
aplikovateľnákedykoľvekabezzreteľanazákladnézásadyrozhodovaniaotrováchkonania.Kdôvodom
hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej

situácii,kdesatietočastovyskytujú,atentodôvodjedanýcharakteromtohtokonaniaalebocharakterom
procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov
právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu
k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12),
ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS

727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov
medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani
fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je
lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými
slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

Pokiaľ ide o § 257 CSP ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

13. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Súčasťou

základnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ústavyjenepochybneajrozhodovanieonáhrade
trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08, I. ÚS 198/07, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Princíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne formalisticky, lebo nielen petit, ale aj žalobné
tvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú, prečo sa žalobca domáha plnenia na žalovanom a prečo tento
dôvod po podaní žaloby odpadol a nemožno neprihliadať ani na vyjadrenie žalovaného a doložené

dôkazy. Riešenie náhrady trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP znamená judikatúrny prístup k jej
riešeniu, ktorý by súdy mali vždy zohľadniť. Podanie žaloby totiž nie vždy sleduje iba uspokojenie
subjektívneho práva žalobcu, preto princíp procesného výsledku nemožno chápať iba formálne. Aj
vtedy, keď súd uvažuje o použití ust. § 257 CSP, je jeho prvoradou povinnosťou ustáliť si otázku
procesného úspechu sporových strán, resp. otázku ich procesného zavinenia ohľadom zastavenia

konania. V opačnom prípade by nemohol spoľahlivo posúdiť splnenie účelu využitia moderačného
práva spočívajúceho v odstránení neprimeranej tvrdosti voči strane sporu, ktorej by mala byť uložená
povinnosť k náhrade trov. Aj pri rozhodovaní o trovách konania musí teda súd prihliadať na všetky
okolnosti veci, ktoré môžu mať vplyv na určenie povinnosti a práv účastníkov. Súčasťou práva na
spravodlivý proces je preto i v tejto časti konania povinnosť súdu vytvoriť priestor na to, aby účastníci

konania mohli účinne uplatňovať svoje námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie
súdu o trovách konania a s ktorými sa súd musí riadne vyrovnať. Splniť túto povinnosť je potrebné najmä
v prípade, keď súd zvažuje uplatnenie svojho moderačného práva podľa ustanovenia § 257 CSP, ktoré
mu dáva možnosť, aby výnimočne, za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených celkomalebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené
predpoklady pre priznanie náhrady (napr. uznesenie NS SR, sp.zn. 6 M Cdo 5/2011 z 18. januára 2012).

14. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci
svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

15. Čo sa týka výnimky z ust. § 256 CSP, túto navrhol žalobca vo svojom podaní, ktorým vzal
žalobu späť a žiadal stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať s poukazom na ust. §

257 CSP vzhľadom na charakter konania žalovaného, ktorý namiesto riadneho uplatnenia nároku v
súdnom konaní si tento uplatnil cestou rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy,
na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani jednej zásielky rozhodcovského
súdu, o rozhodcovskom konaní ako i o rozhodcovskom rozsudku sa preto dozvedel až výkonom
exekúcie a musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom, ako i v tomto

konaní (trovy svojho právneho zastúpenia, ktoré by vynaložiť nemusel, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil
zákonným spôsobom na príslušnom súde.
Žalobca tak v tomto späťvzatí žaloby ešte pred vydaním napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie
žiadal nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán, pričom súd prvej inštancie
sa s týmto vôbec nezaoberal pri svojom rozhodovaní o trovách konania a nevysporiadal sa tak

so všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre priznanie nároku na náhradu trov konania z hľadiska
procesného zavinenia, ani s prípadným použitím výnimky podľa § 257 CSP navrhovanou žalobcom.

16. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej
sa trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (§ 396 ods. 1 CSP), v ktorom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym
názorom odvolacieho súdu a pri opätovnom rozhodnutí o trovách konania sa vysporiadať so všetkými
okolnosťami rozhodujúcimi pre nárok na náhradu trov konania v intenciách vyššie uvedeného a svoje
rozhodnutie aj náležite odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.