Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 20, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-7Sa/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8023200027
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:8023200027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Ing. Lenkou Figulovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.

XXXXXXXX XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zast. JUDr. Marián Ďurina, advokát, so sídlom
Sibírska 4, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova
8, 831 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 14. októbra
2016 č. SEĽUZ-4-59-5/2016-OdSP na základe správnej žaloby vo veciach sociálnych takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania voči žalobcovi.

III. Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov kasačného konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalobca žiadosťou zo dňa 31. mája 2016 opakovane žiadal Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia
(ďalej aj „orgán prvého stupňa“) o nové prepočítanie dôchodku za výsluhu rokov, ktorý mu bol priznaný
od 01. januára 1992, nakoľko podľa jeho názoru mu neboli správne započítané všetky roky trvania
služobného pomeru a odpracovanej doby civilného zamestnania v súvislosti s valorizáciou dôchodku
od roku 2006 a nebolo tiež správne zohľadnené obdobie štúdia na Leteckom učilišti v Košiciach (pozn.
žalobcom, resp. žalovaným nepresne označovaným aj ako Vojenská škola letecká, resp. Vojenské
letecké učilište v Košiciach).

2. Orgán prvého stupňa rozhodnutím č. VÚSZ-65406002865008-29/2016 zo dňa 28. júla 2016 podľa §
30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom a účinnom
znení (ďalej aj „Správny poriadok“) zastavil konanie o prepočítanie dôchodku za výsluhu rokov, pretože
v tejto veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

3. Žalobca proti rozhodnutiu orgánu prvého stupňa podal odvolanie zo dňa 08. augusta 2016, v ktorom

okrem iného poukázal na štúdium na Vojenskej škole leteckej v období od 01. septembra 1959 do 07.
marca 1960 (189 dní), ktoré nebolo žalobcovi posudzované v I. kategórii funkcií, ako aj podľa názoru
žalobcu na svojvoľné zredukovanie obdobia pre účely valorizácie dôchodku žalobcu za výsluhu rokovod roku 2006, na 14 rokov v porovnaní s pôvodne priznanou dobou 62 rokov (ktoré bolo podkladom pre
priznanie dôchodku za výsluhu rokov).

4. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 14. októbra 2016 č. SEĽUZ-4-59-5/2016-OdSP (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“) podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie orgánu
prvého stupňa potvrdil. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že žalobca bol od 01. septembra 1959 do 15.
februára 1963 študentom - pilotom Leteckého učilišťa v Košiciach, z toho v dobe od 01. septembra 1959
do 30. septembra 1961 vykonával základnú vojenskú službu a od 01. októbra 1961 do 15. februára 1963

vykonával letecký výcvik pilota. Od 16. februára 1963 do 31. mája 1974 bol v služobnom pomere vojaka
v činnej službe s výkonom funkcie pilota, od 01. júna 1974 do 31. decembra 1991 bol zamestnancom
SLOV-AIR s výkonom pracovnej činnosti pilota a pilota-inšpektora. Pre výšku dôchodku za výsluhu
rokov, priznaného od 01. januára 1992 právoplatným rozhodnutím VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29.
apríla 1992 (ďalej aj „rozhodnutie VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992“), bola v súlade s
§ 40 až § 43 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v platnom a účinnom znení (ďalej aj

„zákon č. 100/1988 Zb.“) od 18. roku veku žalobcovi zhodnotená doba služobného pomeru vojaka z
povolania od 01. novembra 1959 do 31. mája 1974 v trvaní 14 rokov a 7 mesiacov, ktorú vykonával
v I. kategórii funkcií, z toho zvýhodneným, dvojnásobným zápočtom bola zhodnotená doba za výkon
činnosti vojenského pilota od 08. marca 1961 do 31. marca 1974 a súčasne mu bola zhodnotená doba
civilného zamestnania pilota, resp. pilota-inšpektora v SLOV-AIR od 01. júna 1974 do 31. decembra

1991, vykonávaná v I. pracovnej kategórii, v trvaní 17 rokov a 7 mesiacov. Pre nárok a výšku dôchodku
za výsluhu rokov mu teda zvýhodneným, dvojnásobným zápočtom bola hodnotená doba v rozsahu 62
rokov (14+ 17= 31 x 2).

5. Žalovaný ďalej v rozhodnutí poukázal aj na to, že rozhodnutím VÚSZ č. 6540600865008-DO/VÚSZ

zo dňa 22. apríla 1998 bol dôchodok za výsluhu rokov od 01. mája 1998 transformovaný na výsluhový
dôchodok podľa § 94 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v platnom a účinnom
znení (ďalej aj „zákon č. 114/1998 Z. z.“) a rozhodnutím VÚSZ č. 65406002865008 zo dňa 21.augusta
2002 bol žalobcovi podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon č.

328/2002 Z. z.“) priznaný výsluhový dôchodok.

6. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol nasledovné:
- námietku žalobcu, že pri priznaní dôchodku za výsluhu rokov rozhodnutím VÚSZ Praha č. 28650/2 zo
dňa 29. apríla 1992 mu neboli dvojnásobkom zhodnotené doby činnosti pilota, považuje žalovaný za

neopodstatnenú, pretože mu bola zhodnotená požadovaná doba 62 rokov,
- k námietke vzťahujúcej sa na valorizáciu dôchodku žalobcu od roku 2006 žalovaný poukázal na
osobitné konanie vedené pod č. SEĽUZ-4-59-2/2016-OdSP zo dňa 30. augusta 2016,
- požiadavku žalobcu na predloženie rezortného zoznamu zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej
kategórie považoval za neopodstatnenú a to z dôvodu, že taký zoznam sa týka len civilných

zamestnancov a nie vojakov z povolania, u ktorých sa výkon funkcie vykazoval v I. alebo II. kategórii
funkcií. Žalovaný zároveň uviedol, že dobu trvania vojenskej činnej služby od 01. septembra 1959 do
31. mája 1974 v trvaní 14 rokov a 9 mesiacov žalobca síce mal zaradenú do I. kategórie funkcií, avšak
táto skutočnosť podľa žalovaného nemala žiadny vplyv na výšku vymeraného dôchodku za výsluhu
rokov, pretože podľa § 41 zákona č. 100/1988 Zb. pre posúdenie nároku na dôchodok za výsluhu rokov

bola rozhodujúca dĺžka doby zamestnania a druh zamestnania a nie to, do akej kategórie bolo toto
zamestnanie zaradené,
- k námietke poukazujúcej na konanie Sociálnej poisťovne sa žalovaný nevyjadril, nakoľko orgán prvého
stupňa ani žalovaný nie sú účastníkom tohto konania.

7. Preskúmaním rozhodnutia orgánu prvého stupňa žalovaný dospel k záveru, že podmienky na
zastavenie konania o opakovanej žiadosti podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku – v tej istej
veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil, boli splnené. Žalovaný preto
odvolanie zamietol a rozhodnutie orgánu prvého stupňa potvrdil.

II.
Konanie pred správnym súdom č. 18. Žalobca sa žalobou zo dňa 04. novembra 2016, doručenou na Krajský súd v Prešove ako v tom čase
vecne a miestne príslušný správny súd dňa 08. novembra 2016, domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia, pričom tiež žiadal priznať plnú náhradu trov konania. V žalobe

namietal, že v prípade valorizácie jeho dôchodku za výsluhu rokov bolo prihliadané len na dobu 14 rokov
nepretržitého služobného pomeru v armáde, avšak došlo k opomínaniu ďalších 17 rokov odpracovaných
v civilnom sektore – ako pilot v I. kategórii u SLOV-AIR Bratislava a z uvedeného dôvodu od roku
2006 dochádza k nesprávnemu zvyšovaniu jeho dôchodkových dávok. Preto žiadal žalobca orgán
prvého stupňa o vydanie nového rozhodnutia, ktoré by zohľadňovalo celú dobu výkonného letca so

správnym a presným započítaním všetkých posudzovaných, odslúžených a odpracovaných dôb, ktoré
boli podkladom na priznanie dôchodku za výsluhu rokov rozhodnutím VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa
29. apríla 1992, teda fyzicky odpracovaných 31 rokov a zvýhodnených 62 rokov.

9. Žalobca tiež poukázal na nedostatočné a zmätočné poučenie žalovaného, ktoré je podľa jeho názoru
neprípustne stručné a vyvoláva pochybnosti.

10. Žalobca ďalej uviedol, že pri posúdení nároku na priznanie dôchodku za výsluhu rokov mu bola
zohľadnená zvýhodnená doba funkcií výkonného letca od 08. marca 1960 do 31. mája 1974 a od 01.
júna 1974 do 31. decembra 1991, teda doba 62 rokov a 181 dní, čo je uvedené aj v rozhodnutí VÚSZ
Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992. Problém žalobcu začal v roku 2006, od kedy orgán prvého

stupňa vo svojich rozhodnutiach (s prestávkou v rokoch 2009-2011 a 2013) rozhodoval o valorizácii
dôchodku žalobcu za výsluhu rokov za zhodnotenia len 14 rokov služobného pomeru žalobcu. Žalobca
od roku 2016 opakovane žiadal orgán prvého stupňa o nové prepočítanie dôchodku za výsluhu rokov
a to aj s prihliadnutím na dobu 17 rokov odpracovaných v civilnom sektore.

11. Následne žalobca popísal proces, v ktorom mu bol Sociálnou poisťovňou priznaný pomerný starobný
dôchodok a vyjadril nesúhlas s jeho výpočtom, ako aj s postupmi Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o
opakovaných žiadostiach žalobcu o prepočítanie starobného dôchodku.

12. Žalobca tiež poukázal na nesprávne vyriešenú otázku štúdia na Vojenskej škole leteckej od 01.

septembra 1959 do 07. marca 1960 v dĺžke 189 dní, ktoré je zaradené do III. pracovnej kategórie.
Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia vlády ČSSR č.
117/1988 Zb., v zmysle ktorého sa za zamestnanie považujú i náhradné doby a doby uvedené v týchto
ustanoveniach. Žalobca ďalej tvrdí, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. ako doba zamestnania
I. (II.) pracovnej kategórie sa započítava doba výkonu práce podľa opisu pracovnej činnosti zamestnania

uvedeného v príslušnom rezortnom zozname zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie na
účely dôchodkového zabezpečenia. Žalobca ďalej s poukazom na § 168 vyhlášky FMPaSV č. 149/1988
Zb. uvádza, že doba vojenskej činnej služby vykonávanej pred prijatím do služobného pomeru vojaka z
povolania sa započítava v tej kategórii funkcií, do ktorej bol vojak z povolania prvý raz ustanovený, preto
žalobca absolvoval Vojenskú školu leteckú v trvaní 189 dní v I. kategórii funkcií a je teda nevyhnutné, aby

aj táto doba bola rešpektovaná a započítaná dvojnásobkom k jeho prospechu na účely dôchodkového
zabezpečenia. V súvislosti so štúdiom žalobcu na Vojenskej leteckej škole v období od 01. septembra
1959 do 08. marca 1960 v I. kategórii funkcií tento poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove
(pozn. bez konkretizácie), pričom túto dobu má žalobca započítanú pre starobný civilný dôchodok iba
v III. pracovnej kategórii.

13. Záverom žalobca opäť uviedol, že predmetom jeho žiadosti sú doby, ktoré boli podkladom pre
valorizáciu dôchodku za výsluhu rokov od roku 2006, kedy ich orgán prvého stupňa zredukoval len na
14 rokov, a preto žalobca žiada rozhodnúť so započítaním všetkých posudzovaných, odslúžených a
odpracovaných dôb.

14. Žalobca nariadenie pojednávania nežiadal.

15. K žalobe sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 15. novembra 2016, pričom v prvom rade namietal
nesprávne označenie žalovaného ako Slovenská republika a poukázal na to, že v predmetnej veci

rozhodlo o riadnom opravnom prostriedku Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Sekcia ľudských
zdrojov. Pokiaľ žalobca v zastúpení advokátom podal žalobu proti žalovanému označenému ako
Slovenskárepublika,tátonemávtomtokonanípasívnuvecnúlegitimáciu,apretožalovanýžiadalžalobu
už z tohto dôvodu v celom rozsahu zamietnuť.16. Žalovaný ďalej uviedol, že obsah žaloby je totožný s obsahom žaloby zo dňa 13. septembra 2016,
o ktorej sa viedlo konanie na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1Sa/18/2016. Ďalej okrem iného

poukázal na to že rozhodnutím VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992 pre nárok na dôchodok
za výsluhu rokov bola žalobcovi zhodnotená doba 62 rokov a 6 mesiacov, teda 62 ukončených rokov
(v rámci, ktorej bola započítaná doba služobného pomeru žalobcu, počas ktorej bol výkonným letcom v
rozsahu 14 skončených rokov, ako aj doba zamestnania výkonného letca v civilnej organizácii v rozsahu
17 skončených rokov). Žalovaný tiež zdôraznil, že proti tomuto rozhodnutiu bolo prípustné odvolanie,

avšak žalobca toto nepodal, a preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

17. Žalovaný ďalej uviedol, že pre nárok na priznanie dôchodku za výsluhu rokov nie je rozhodujúce, či
občan bol zaradený do I. pracovnej kategórie, ale rozhodujúce je, či bol zamestnaný po dobu potrebnú
pre nárok na tento dôchodok ako výkonný letec, pričom z rozhodnutí vyplýva, že táto doba bola žalobcovi
zhodnotená v celom rozsahu.

18. Žalovaný ďalej popísal spôsob jednotlivých zvyšovaní (valorizácií) výsluhového dôchodku od roku
2002, pričom uviedol, že sa vykonalo podľa v tom čase účinného § 68 zákona č. 328/2002 Z. z.
Postup orgánu prvého stupňa pri jednotlivých zvyšovaniach priznanej dávky bol v súlade s platnou
právnou úpravou, a pokiaľ sa pri valorizácii prihliadalo na dobu služobného pomeru alebo sa z

valorizácie vylúčila zvýhodnená doba služobného pomeru, dialo sa tak vždy len na základe zákona. Pri
zvyšovaní vyplácaných dôchodkových dávok (valorizácii) nejde o zhodnocovanie odpracovanej doby
pre účely dôchodkového zabezpečenia, ale ide o zvyšovanie už priznanej a vyplácanej dávky sociálneho
zabezpečenia, pričom zhodnotené doby pre jej priznanie zostávajú zachované. Je preto rozdiel medzi
zhodnotením určitej doby pracovného alebo služobného pomeru pre nárok na dôchodkovú dávku a

medzi zvyšovaním už vyplácanej dôchodkovej dávky. Opätovne rozhodnúť o zvýšení dávky od 01.
decembra 2006 a následne o všetkých valorizáciách vykonaných po tomto termíne a to tak, že pre
zvýšenie dávky sa zhodnotí aj zvýhodnená doba služobného pomeru ako aj doba pracovného pomeru
so zvýhodneným zápočtom tak, ako to žiadal žalobca v podanej žalobe nie je možné, pretože predpisy,
na základe ktorých sa zvyšovanie dávky od 01. decembra vykonalo, takýto postup neumožňujú.

19. K požiadavke žalobcu o predloženie rezortného zoznamu zamestnaní zaradených do I. a II.
pracovnej kategórie, ktorý by oficiálne vylučoval dobu štúdia na vojenských stredných školách
z I. a II. kategórie funkcií žalovaný uviedol, že zoznam zamestnaní zamestnancov vojenskej
správy zaradených na účely dôchodkového zabezpečenia do I. alebo II. pracovnej kategórie sa

nevzťahoval na vojakov z povolania, tento bol určený pre zamestnancov vojenskej správy (civilných
zamestnancov) vykonávajúcich pracovné činnosti tzv. robotníckych funkcií a technicko-hospodárskych
funkcií pracujúcich vo vojenských útvaroch a zariadeniach. U vojakov z povolania sa druhy služieb
(výkonu funkcií) vykazovali v I. alebo II. kategórii funkcií podľa údajov, ktoré boli uvedené v tabuľkách
počtov. Žalovaný však konštatoval, že pre posúdenie nároku na dôchodok za výsluhu rokov (výsluhový

dôchodok) je v zmysle § 41 zákona č. 100/1988 Zb. rozhodujúca dĺžka doby zamestnania a druh
zamestnania a nie to, do akej kategórie bolo toto zamestnanie zaradené. Rovnako výkon služby v
preferovanej I. alebo II. kategórii funkcií nemá žiaden vplyv ani na zvyšovanie (valorizáciu) dávok
výsluhového zabezpečenia podľa § 68 zákona č. 328/2002 Z. z.

20. K postupu podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku žalovaný uviedol, že boli splnené všetky
podmienky pre zastavenie konania, a to 1) totožnosť účastníkov konania – žalobca, 2) totožnosť
predmetu konania – dôchodok za výsluhu rokov (výsluhový dôchodok), 3) existencia rozhodnutia
správneho orgánu v tejto veci – rozhodnutie VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992 a 4) tiež
skutočnosť, že skutkový stav sa podstatne nezmenil.

21. K námietke žalobcu týkajúcej sa zmätočnosti, stručnosti a strohosti poučenia o odvolaní žalovaný
uviedol, že pri posudzovaní jednotlivých náležitostí napadnutého rozhodnutia je potrebné vychádzať z
platnej právnej úpravy podľa Správneho poriadku. Náležitosti poučenia o odvolaní upravuje § 47 ods. 4
Správneho poriadku, pričom pre žalovaného ako orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, tam nie sú

zakotvené povinnosti poučiť žalobcu v takom rozsahu, v akom žalobca namieta.22. K námietke žalobcu týkajúcej sa konania Sociálnej poisťovne žalovaný uviedol, že tak orgán prvého
stupňa ako ani žalovaný nie sú účastníkmi tohto konania o starobnom dôchodku a o jeho priznaní
nerozhodujú.

23. Žalovaný nariadenie pojednávania nežiadal.

24.KrajskýsúdvPrešoverozsudkomč.k.1Sa/19/2016-71zodňa29.júna2017rozhodnutiežalovaného
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V bode 55 rozsudku poukázal na to, že z odôvodnenia

rozhodnutia orgánu prvého stupňa č. VÚSZ-65406002865008-29/2016 zo dňa 28. júla 2016 nie je
zrejmé, ktorým rozhodnutím bolo v tej istej veci právoplatne rozhodnuté a nevyplýva z neho, ako správny
orgán dospel k záveru, že sa skutkový stav, uvádzaný v žiadosti zo dňa 31. mája 2016 nezmenil. V bode
56 Krajský súd v Prešove skonštatoval, že ani žalovaný neoznačil právoplatné rozhodnutie, ktorým sa v
tej istej veci už právoplatne rozhodlo na tom istom skutkovom základe, ktorý žalobca uviedol v žiadosti
zo dňa 31. mája 2016. V bode 57 rozsudku Krajský súd v Prešove na doplnenie poukázal na to, že

označenie právoplatného rozhodnutia, ktorým by bolo rozhodnuté o žiadosti o prepočítanie dôchodku
za výsluhu rokov na tom istom skutkovom základe, nebolo uvedené ani v predchádzajúcom rozhodnutí
orgánu prvého stupňa zo dňa 14. apríla 2015 č. 65406002865008 o zastavení konania o žiadosti o
prepočítanie dôchodku za výsluhu rokov, pričom Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 5S/114/2015
zo dňa 05. apríla 2016 konanie o žalobe proti tomuto rozhodnutiu zastavil podľa § 250d ods. 2 zákona

č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom a účinnom znení z dôvodu, že proti tomuto
rozhodnutiu bolo prípustné odvolanie a žalobca túto možnosť nevyužil. Z uvedených dôvodov Krajský
súd v Prešove rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) pre jeho nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov. V ďalšom
konaní žalovanému uložil, aby sa zaoberal tým, či existuje právoplatné rozhodnutie orgánu prvého

stupňa, ktorým rozhodol o žiadosti o prepočítanie dôchodku za výsluhu rokov na základe žiadosti z tých
istých dôvodov, keďže súd existenciu takého rozhodnutia v administratívnom spise nezistil.

III.
Konanie pred kasačným súdom č. 1

25. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1Sa/19/2016-71 zo dňa 29. júna 2017 podal žalovaný
kasačnú sťažnosť dňa 29. júna 2017, pričom namietol nesprávnosť právneho názoru Krajského súdu v
Prešove čo do označenia žalovaného ako Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo obrany SR,
keďže žalobca bol pri podaní žaloby zastúpený advokátom a hoci ide o žalobu v sociálnych veciach,

žaloba by nemala trpieť formálnymi vadami a ak ich má, súd by na ňu nemal hľadieť neformálne. Ako
žalovaný malo byť označené Ministerstvo obrany SR.

26. Žalovaný ďalej nesúhlasil ani so záverom Krajského súdu, že z „odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva,
ktorým rozhodnutím VÚSZ Bratislava v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté a skutkový stav sa

v porovnaní so žiadosťou z 31.05.2016 nezmenil“. Poukázal na to, že žiadosť o prepočítanie dôchodku
za výsluhu rokov zo dňa 23. októbra 2014 orgán prvého stupňa vybavil formou odpovede zo dňa
24. novembra 2014, v ktorej hneď na začiatku uviedol, že žalobcovi bol dôchodok za výsluhu rokov
priznaný od 01. januára 1992 rozhodnutím VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992, a následne
bolo žalobcovi ako žiadateľovi odpovedané na všetky námietky uvedené v žiadosti. Rovnako, formou

odpovede zo dňa 24. februára 2015, orgán prvého stupňa vybavil aj žiadosť žalobcu zo dňa 30. januára
2015 o prepočítanie už priznaného dôchodku za výsluhu rokov, pričom sa vyjadril ku všetkým bodom
žiadosti. Na podanie žalobcu zo dňa 02. marca 2015 o prepočítanie dôchodku orgán prvého stupňa
reagoval rozhodnutím č. VÚSZ-65406002865008/2015 zo dňa 14. apríla 2015, ktorým konanie zastavil,
pretože v tejto veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Nakoľko voči

predmetnému rozhodnutiu žalobca nepodal odvolanie, Krajský súd v Bratislave konanie o preskúmanie
zákonnosti tohto rozhodnutia o zastavení konania vedené pod sp. zn. 5S/114/2015 zastavil.

27. Žalovaný ďalej zdôraznil, že v rozhodnutí orgánu prvého stupňa je na strane 4 uvedené, že
„VÚSZ Praha rozhodnutím č. 28650/2 z 20.04.1992 priznal účastníkovi konania dôchodok za výsluhu

rokov podľa § 40 až § 43 zákona č. 100/1988 Zb. a v súlade s § 42 ods. 2 tohto zákona bola doba
14 skončených rokov jeho služobného pomeru, počas ktorej bol výkonným letcom, ako aj doba 17
skončených rokov zamestnania výkonného letca v civilnej organizácii, teda spolu 31 rokov zhodnotená
do doby zamestnania potrebnej pre nárok na dôchodok za výsluhu rokov dvojnásobne; započítaná tedaboladoba62rokova6mesiacov.“TátoskutočnosťjeuvedenáajvrozhodnutíVÚSZPrahač.28650/2zo
dňa 20. apríla 1992, ktoré orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí priamo označil (na str. 4 ods. 4) ako
rozhodnutie, ktorým sa o dôchodku za výsluhu rokov právoplatne rozhodlo. Žalovaný preto nesúhlasil

ani so záverom Krajského súdu v Prešove, že ani žalovaný vo svojom rozhodnutí neoznačil právoplatné
rozhodnutie, ktorým by orgán prvého stupňa právoplatne rozhodol na tom istom skutkovom základe,
ktoré uviedol žalobca v žiadosti zo dňa 31. mája 2016. Žalovaný uviedol, že aj vo vyjadrení zo dňa
04. januára 2017 výslovne uviedol, že VÚSZ Praha rozhodnutím č. 28650/2 zo dňa 20. apríla 1992
priznal žalobcovi dôchodok za výsluhu rokov podľa § 40 až § 43 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov, platnom v čase posudzovania nároku žalobcu, a to od 01.
januára 1992.

28. Podľa názoru žalovaného Správny poriadok výslovne neukladá správnym orgánom povinnosť
rozhodnúť o každej žiadosti vydaním samostatného rozhodnutia. Ak by o žiadosti o dôchodok za výsluhu
rokov musel správny orgán rozhodnúť vydaním rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že existuje

právoplatné rozhodnutie, bolo by to v rozpore so zásadou res iudicata. Správny orgán je povinný v
priebehu celého konania skúmať, či sú splnené podmienky konania, teda v prípade právoplatného
rozhodnutia o nároku na dôchodok za výsluhu rokov - rozhodnutia VÚSZ Praha rozhodnutím č. 28650/2
zo dňa 20. apríla 1992, preto musí skúmať, či došlo k podstatnej zmene skutkového stavu, na základe
ktorého bolo vydané právoplatné rozhodnutie; k takej zmene vôbec nedošlo. Žalobca nepreukázal, že

by okrem doby 62 rokov a 6 mesiacov, už zhodnotenej pre priznanie dôchodkovej dávky, odpracoval aj
inú dobu, ktorá mu nebola zhodnotená.

29. Ku kasačnej sťažnosti sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 13. októbra 2017, pričom poukázal na
to, že z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že súdy považujú za prípustné a v

súlade s právnym poriadkom označenie žalovaného tak, ako ho uviedol v žalobe žalobca.

30.Žalobcaďalejuviedol,žepredmetomsporuniejeprávoplatnérozhodnutieVÚSZPrahač.28650/2zo
dňa 20. apríla 1992, ale žiadal o priznanie dôchodku za výsluhu rokov aj podľa § 138 zákona č. 100/1988
Zb. Hoci pôvodne priznaný dôchodok za výsluhu rokov od 01. januára 1992 bol priznaný zvýhodneným

zápočtom za 62 rokov a patril mu v nezmenených podmienkach aj podľa § 94 zákona č. 114/1998 Z. z.
a od 01. júla 2002 aj podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. S účinnosťou od 01. decembra 2006
pri zvyšovaní dôchodku podľa § 68 ods. 3 a 4 zákona č. 328/2002 Z. z. mal v rokoch na účely zvýšenia
zohľadnených už len 28 rokov služobného pomeru, t. j. 2x 14 skutočne získaných rokov služby vojaka -
výkonného letca, bez zohľadnenia doby 17 rokov výkonu činnosti pilota v civilnej sfére. Od 01. decembra

2007 mal podľa § 68 ods. 3 a 4 zákona č. 328/2002 Z. z. a § 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 508/2007 Z. z. o
zvýšení výsluhových dôchodkov v roku 2007 na účely zvýšenia zohľadnených len 14 rokov služobného
pomeru. Od roku 2006 sa teda vôbec neprihliada na dobu výkonného letca v civilnom zamestnaní, ktorá
bola pôvodne zhodnotená pre nárok a výšku dôchodku za výsluhu rokov a od roku 2007 je dôchodok
za výsluhu rokov zvyšovaný len za skutočne získanú dobu 14 skončených rokov služobného pomeru.

31. Podľa názoru žalobcu teda došlo k zavedeniu nerovnakého prístupu pri zvyšovaní dôchodkových
dávok u poberateľov dôchodku za výsluhu rokov priznaného podľa zákona č. 100/1988 Zb. a č. 114/1998
Z. z. a tých, ktorí majú výsluhový dôchodok priznaný podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Žalobca to vníma
ako diskrimináciu z hľadiska odslúžených rokov v preferovanej I. kategórii funkcií a I. pracovnej kategórii

v porovnaní s ostatnými výsluhovými dôchodcami. Úprava valorizácie dôchodkov v osobitnom systéme
podľa neho porušuje princíp primeranosti.

32. O kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/118/2017
zo dňa 25. septembra 2019 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1Sa/19/2016-71 zo dňa

29. júna 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval
za dôvodnú námietku žalovaného, čo do nesprávneho označenia žalovaného správneho orgánu a
stotožnil sa s názorom Krajského súdu v Prešove, vysloveným v bode 33 rozsudku, že vzhľadom na
princíp neformálneho posudzovania žaloby (bez ohľadu na zastúpenie žalobcu advokátom) zo žaloby
vyplýva, ktorý orgán žalobou napadnuté rozhodnutie vydal, a teda je žalovaným. V ďalšom sa však

stotožnil s námietkou žalovaného, že tak orgán prvého stupňa ako aj žalovaný v preskúmavanom
rozhodnutí poukázal na existenciu právoplatného rozhodnutia o nároku na dôchodok za výsluhu rokov
a jeho výške, a to rozhodnutia VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992. Úlohou Krajského
súdu v Prešove v ďalšom konaní bolo posúdiť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanéhoz hľadiska uplatneného nároku na zhodnotenie doby od 01. septembra 1959 do 07. marca 1960
(doba štúdia na vojenskej leteckej škole, ktorá podľa tvrdenia žalobcu nebola zohľadnená) pre nárok
a výšku dôchodku za výsluhu rokov, resp. zistiť, či sa o takom nároku neviedlo osobitné konanie

ukončené iným rozhodnutím. Úlohou Krajského súdu v Prešove bolo ďalej vysporiadať sa aj s otázkou
uplatneného nároku na vyššie zvýšenia (valorizácie) dôchodku za výsluhu rokov považovaného za
výsluhový dôchodok od roku 2006.

IV.

Konanie pred správnym súdom č. 2

33. Podaním zo dňa 03. marca 2020 žalobca predložil Krajskému súdu v Prešove ďalšie dôkazy, a
to fotokópiu vojenskej knižky žalobcu, fotokópiu průkazu letecko-modelárskeho výcviku, rozhodnutia
orgánu prvého stupňa o valorizácii z roku 2006 a 2008, rozhodnutie VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa
29. apríla 1992 a pracovnú knižku pre letecký výcvik. V podaní zo dňa 04. marca 2020 žalobca popísal

postup, ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok zo strany Sociálnej poisťovne vrátane prílohy, ktorou
bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 15. júna 2018.

34. Krajský súd v Prešove nariadil vo veci pojednávanie na deň 02. júna 2020, na ktorom právny
zástupca žalobcu zopakoval tvrdenia, ktoré už boli uvedené v doterajších písomných prednesoch,

pričom zdôraznil, že problémom je valorizácia od roku 2006, kedy sa prestalo do valorizácie výsluhového
dôchodku žalobcu zarátavať 17 rokov odpracovaných v civilnom letectve I. pracovnej kategórie a taktiež
doba 189 dní dosiahnutá na vojenskej škole, ktorá nebola žalobcovi zohľadnená. Zástupca žalovaného
uviedol, že žalovaný nemal inú možnosť, ako procesne postupovať podľa ustanovenia § 30 ods. 1
správneho poriadku a vec zastaviť.

35. Krajský súd v Prešove vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1Sa/1/2020-84 zo 02. júna 2020 tak, že
zrušil rozhodnutie žalovaného č. SEĽUZ-4-59-5/2016-OdSP zo dňa 14. októbra 2016 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.

36. Krajský súd v Prešove mal za preukázané, že žalobca podal niekoľko žiadostí o prepočítanie
dôchodku za výsluhu rokov. O žiadosti žalobcu zo dňa 31. mája 2016 rozhodol orgán prvého stupňa
rozhodnutím zo dňa 28. júla 2016 č. VÚSZ-65406002865008-29/2016 tak, že konanie zastavil, nakoľko
vo veci sa už právoplatne rozhodlo a nedošlo k zmene skutkového stavu, avšak podľa názoru Krajského

súdu v Prešove z odôvodnenia tohto rozhodnutia nevyplýva, ktorým rozhodnutím orgánu prvého stupňa
v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, teda ktorým rozhodnutím bolo rozhodnuté o žiadosti
žalobcu na prepočet dôchodku za výsluhu rokov. Aby bolo možné konštatovať, že žiadosť o prepočítanie
dôchodku, o ktorej bolo konanie podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku zastavené je na tom
istom základe, ako žiadosť, o ktorej už bolo rozhodnuté, musí byť uvedené, o ktorú žiadosť a rozhodnutie

aj formou listu sa jedná. Podľa názoru Krajského súdu v Prešove ani žalovaný neoznačil právoplatné
rozhodnutie, ktorým orgán prvého stupňa v tej iste veci už právoplatne rozhodol na tom istom skutkovom
základe, ako uviedol žalobca v žiadosti zo dňa 31. mája 2016.

37. Žalobné námietky týkajúce sa prepočtu zhodnoteného obdobia považoval Krajský súd v Prešove v

konaní o preskúmaní predmetného rozhodnutia za nedôvodné. Krajskému súdu v Prešove sa javilo za
potrebné vysporiadať sa s dôvodnosťou zastavenia konania a až následne posúdiť nárok žalobcu.

III.
Konanie pred kasačným súdom č. 2

38. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1Sa/1/2020-84 zo 02. júna 2020 podal žalovaný
v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť dňa 24. júla 2020, v ktorej okrem iného namietal, že Krajský
súd v Prešove nerešpektoval záväzný právny názor kasačného súdu, ktorý sa stotožnil s názorom
žalovaného o existencii právoplatného rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na

dôchodok za výsluhu rokov (výsluhový dôchodok). V ostatnom zotrval na svojich doterajších tvrdeniach.

39. Ku kasačnej sťažnosti sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 10. septembra 2020, v ktorom zdôraznil,
že podstatou sporu je žiadosť žalobcu o prepočítanie (zvýšenie – valorizácia) dôchodku za výsluhurokov so správnym dvojnásobným zápočtom rokov počnúc rokom 2006, pričom poukázal na jednotlivé
valorizačné rozhodnutia orgánu prvého stupňa. Poukázal pritom na nerovnaký prístup pri zvyšovaní
dôchodkových dávok u tých, ktorí majú priznaný dôchodok za výsluhu rokov podľa zákona č. 100/1988

Zb., zákona č. 114/1998 Z. z. a tých, ktorí majú priznaný výsluhový dôchodok v zmysle zákona č.
328/2002 Z. z. Úlohou všeobecných súdov je túto krivdu napraviť. Žalobca tiež poukázal na to, že podľa
jeho názoru mu bolo bezdôvodne odmietnuté započítanie doby 189 dní od 01. septembra 1959 do 07.
marca 1960 vo Vojenskej leteckej škole ako služby v I. kategórii funkcií.

40. O kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.
9Sžsk/106/2020 zo dňa 21. septembra 2020 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
1Sa/1/2020-86 zo dňa 02. júna 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky poukázal na skoršie rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 9Sžsk/118/2017 zo
dňa 25. septembra 2019, ktorý v bodoch 17 až 30 považoval za preukázanú existenciu rozhodnutia
týkajúceho sa nárokov na výsluhový dôchodok žalobcu. V ostatnom Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky konštatoval, že Krajský súd v Prešove bol v novom konaní vedenom pod spisovou
značkou 1Sa/1/2020 viazaný právnym názorom kasačného súdu vyslovenom v rozhodnutí sp. zn.
9Sžsk/118/2017 zo dňa 25. septembra 2019 a to tom zmysle, že mal povinnosť zaoberať sa otázkou
zhodnotenia doby štúdia žalobcu na Vojenskej leteckej škole aj v období od 01. septembra 1959 do 07.
marca1960,keďževprvejkategóriifunkciímalzhodnotenúaždobuslužbyod08.marca1960. Zdôraznil

tiež viazanosť správneho súdu právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným
v skoršom rozsudku 9Sžsk/118/2017.

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

41. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

42. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, ,opatrením orgánu verejnej
správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za
podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

43. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak sa v tej istej veci
právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil.

44. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

45. Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo
zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

46. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., občan má nárok na dôchodok za výsluhu rokov,

ak bol zamestnaný po dobu potrebnú pre nárok na tento dôchodok ako veliteľ lietadla, pilot, navigátor,
palubný technik-inžinier, palubný mechanik, rádiotelegrafista, rádiotelefonista, palubný sprievodca a ak
bol zamestnaný vo Zväze pre spoluprácu s armádou, aj výsadkár -inštruktor (ďalej len „výkonný letec“)
a skončil uvedené zamestnanie.

47. Podľa § 41 ods. 1 písm. d) zákona č. 100/1988 Zb., doba zamestnania potrebná pre nárok na
dôchodok za výsluhu rokov je 25 rokov zamestnania výkonného letca.

48. Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., doba zamestnania výkonného letca sa započítava do
doby zamestnania potrebnej pre nárok na dôchodok za výsluhu rokov podľa počtu nalietaných hodín v

tomto zamestnaní ustanoveného vykonávacím predpisom jedenapolnásobne alebo dvojnásobne.

49. Podľa § 94 zákona č. 114/1998 Z. z., dôchodky za výsluhu rokov, na ktoré vznikol nárok podľa
doterajšieho predpisu, tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona a na ktorých výplatu sú príslušnéorgány sociálneho zabezpečenia vojakov, sa považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo
výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a zvyšujú sa od tohto dňa o 12 %.

50. Podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z., výsluhové dôchodky priznané a vyplácané podľa § 89
ods. 2 a 3, § 91, § 92 ods. 2 a § 94 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení
neskorších predpisov sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto
zákona vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a od tohto dňa sa zvyšujú o 10 %. Na výplatu týchto
dôchodkov je príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho

zabezpečenia. Výplata týchto dôchodkov sa financuje z osobitného účtu.

IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom

51. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) je počnúc 01. júnom 2023 súdom konajúcim v

správnych veciach, na ktorý v tomto rozsahu prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a
Krajského súdu v Prešove (v zmysle § 7a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 1, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne vedená
Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7Sa/2/2023. Od 01. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný

Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená sudkyni ako je uvedené v záhlaví tohto
rozhodnutia a je vedená pod sp. zn. PO-7Sa/2/2023.

52. Správny súd opätovne, po zrušení rozsudku Krajského súdu v Prešove a vrátení veci
preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu postupom podľa § 199 v spojení s § 203 ods. 2 SSP, t.j. neformálne a
bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP), vyhlásil dňa 20. marca 2024 rozsudok
(oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 08. marca 2024), ktorým
žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

53. Predmetom súdneho prieskumu je procesné rozhodnutie žalovaného, ktorým tento rozhodol
o zastavení konania o žiadosti žalobcu zo dňa 31. mája 2016 o nové prepočítanie dôchodku za výsluhu
rokov. Orgán prvého stupňa a následne aj žalovaný preskúmajúc žiadosť žalobcu dospeli k záveru, že
o žalobcom uplatnených nárokoch už bolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím a nakoľko nedošlo
k podstatnej zmene skutkového stavu, boli splnené podmienky na postup podľa § 30 ods. 1 písm. i)

Správneho poriadku.

54. Podľa ustanovenia § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak v
tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil, čo predstavuje jeden z
následkov,resp.účinkovprávoplatnostirozhodnutia,akokľúčovéhoinštitútuzpohľadustabilityprávneho

poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa
vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zaoberali otázkou prekážky rozhodnutej veci v správnom
konaní, pričom konštatovali, „že jednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym
rozhodnutím je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia. Aj v správnom práve, resp.
v správnom konaní všeobecne, sa uplatňuje princíp „rei iudicatae“, ktorý znamená, že o právoplatne

rozhodnutej veci nemožno znova rozhodovať“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Sžf/60/2015 zo dňa 23. novembra 2016). „Právoplatné rozhodnutie sa považuje za definitívne,
konečné (nemožno voči nemu podať riadny opravný prostriedok), záväzné a relatívne nezmeniteľné
(možno voči nemu podať len tzv. mimoriadne opravné prostriedky...). Takéto rozhodnutie tiež požíva
prezumpciu správnosti správnych rozhodnutí, tzn. že sa naň uplatňuje „vyvrátiteľná právna domnienka

(presumptio iuris tantum) o tom, že treba na konkrétny správny akt bezpodmienečne nazerať ako
na akt správny, ktorý je bez právnych vád“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8Sžo/61/2016 zo dňa 23. augusta 2018)“, (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10Asan/1/2021 zo dňa 30. marca 2022).

55. Prekážka veci rozhodnutej (res iudicata) „svojou podstatou patrí k procesnými podmienkam a jej
existencia (zistenie) vedie bez ďalšieho k zastaveniu správneho konania. Táto procesná prekážka
nastáva predovšetkým vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, pričom o tú istú
vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatnerozhodnuté, táto sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb (konanie sa týka tých istých
osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci

právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako správny orgán a súd v rámci súdneho prieskumu po
právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania a čo je dôležité, prekážka
veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak bol určitý skutkový stav veci po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sžo/3/2014 zo dňa 11. marca 2014).

56. Vychádzajúc z § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku a po zohľadnení doterajšej ustálenej
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky je možné vyvodiť podmienky, ktorých zistenie zakladá uplatnenie prekážky veci rozhodnutej
s následným zastavením správneho konania. V prvom rade (i) musí ísť o tú istú vec, teda musí byť
daná totožnosť predmetu a účastníkov konania), (ii) musí existovať právoplatné rozhodnutie správneho

orgánu o veci/vo veci a (iii) v medziobdobí (medzi rozhodnutím prvej a každej ďalšej žiadosti/návrhu)
nesmie dôjsť k podstatnej zmene skutkového stavu.

57. Správny súd v intenciách vyššie uvedeného, ako aj vychádzajúc zo zásady viazanosti právnym
názorom kasačného súdu, konkrétne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku

sp. zn. 9Sžsk/118/2017 zo dňa 25. septembra 2019 ako aj názoru Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku 9Sžsk/106/2020 zo dňa 21. septembra 2020 posúdil
zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm.
i) Správneho poriadku v medziach určených kasačnými súdmi. Správny súd riadiac sa názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo

vyššie uvedených rozhodnutiach konštatuje, že je daná existencia právoplatného rozhodnutia o nároku
na dôchodok za výsluhu rokov a jeho výške zakladajúca prekážku rozhodnutej veci, a to rozhodnutia
VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992, ktoré tvorí súčasť administratívneho spisu a na ktoré
aj poukázal orgán prvého stupňa ako aj žalovaný vo svojom rozhodnutí. Správny súd v tejto súvislosti
dodáva, že uvedené rozhodnutie pojednáva o „základnom“ nároku žalobcu na dôchodok za výsluhu

rokov v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. Vznik nároku na dôchodok za výsluhu rokov bol
v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. podmienený tým, že občan bol zamestnaný v určitom
type zamestnania špecifikovanom v § 40 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., toto zamestnanie skončil
a zároveň dosiahol dobu zamestnania potrebnú pre vznik nároku na dôchodok za výsluhu rokov (§
41 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.). Vzhľadom na uvedené znenie zákona možno dospieť k záveru,

že prvotnou podmienkou, od ktorej sa odvíjal vznik nároku na dôchodok za výsluhu rokov bol typ
zamestnania podmieňujúci vznik tohto nároku, pričom v prípade žalobcu išlo o zamestnanie výkonného
letca – pilota. Následne, na účely určenia doby zamestnania potrebnej pre vznik nároku na dôchodok
za výsluhu rokov sa dosiahnutá doba zamestnania výkonného letca započítavala spôsobom určeným
podľa vyhlášky č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení, a to v závislosti od

počtu dosiahnutých letových hodín v kalendárnom roku, t.j. v prípade žalobcu v dvojnásobnom rozsahu.
VÚSZ Praha, ako v tom čase príslušný správny orgán na rozhodnutie vo veci pre účely priznania nároku
na dôchodok za výsluhu rokov, zohľadnil žalobcovi všetky doby spĺňajúce podľa jeho názoru vyššie
uvedené podmienky vzniku nároku na dôchodok za výsluhu rokov, a to v trvaní 62,6 rokov, teda 62
skončených rokov. Nakoľko žalobca proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie nepodal, toto nadobudlo

právoplatnosť.

58. Žalobca v žalobe ako aj tomu predchádzajúcej žiadosti o prepočítanie dôchodku za výsluhu rokov zo
dňa 31. mája 2016 namietal, že do uvedenej doby nebolo započítané obdobie od 01. septembra 1959 do
07. marca 1960 získanej žalobcom vo Vojenskej škole leteckej ako služby v I. kategórii funkcií. Správny

súd v tejto súvislosti (nad rámec rozsahu súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia procesnej
povahy) v prvom rade uvádza, že pre určenie nároku na dôchodok za výsluhu rokov nemalo žiadnu
súvislosť zaradenie vykonávanej činnosti do I. alebo II. kategórie funkcií resp. do I. alebo II. pracovnej
kategórie, (dvojnásobné) započítanie dôb zamestnania vyplývalo výlučne z ustanovenia § 41 ods. 2
zákona č. 100/1988 Zb. Ďalej správny súd konštatuje, že ako bolo už uvedené vyššie, rozhodujúcou

podmienkou pre priznanie dôchodku za výsluhu rokov bola skutočnosť, že žalobca bol zamestnaný ako
výkonný letec. Žalobca vo svojej žiadosti o prepočítanie dôchodku za výsluhu rokov zo dňa 31. mája
2016 ako ani v žalobe však neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by viedli orgán prvého stupňa a následne
žalovaného k záveru, že vo vzťahu k posúdeniu obdobia od 01. septembra 1959 do 07. marca 1960došlo k podstatnej zmene skutočností odo dňa, kedy sa vo veci právoplatne rozhodlo rozhodnutím VÚSZ
Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992, ktoré by odôvodňovali vydanie nového rozhodnutia vo veci,
naopak, sám žalobca v žiadosti o prepočítanie dôchodku za výsluhu rokov zo dňa 31. mája 2016 uvádza,

žezvýhodnenádvojnásobnádobaakoletcamubolapočítanáod08.marca1960,keďzačalvovojenskej
škole lietať (str. 3). Z uvedeného preto možno dospieť k záveru, že v žalobcom namietanom období od
01. septembra 1959 do 07. marca 1960 nelietal, teda nedosiahol počet letových hodín, ktoré by bolo
potrebné zohľadniť na nárok na priznanie dôchodku za výsluhu rokov a naopak dosiahnutie letových
hodín nijako nepreukázal. Ani správny súd po preskúmaní obsahu administratívneho spisu nezistil také

skutočnosti, ktoré by preukázateľne odôvodňovali, že došlo k zmene skutkového stavu vylučujúceho
postup podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku.

59. Správne orgány preto postupovali správne, ak vychádzajúc z prezumpcie právnej záväznosti
asprávnostiskôrvydanéhoprávoplatnéhoadministratívnehorozhodnutia,ktorýmbolorozhodnutéotom
istom hmotnoprávnom nároku žalobcu – „základnom“ dôchodku za výsluhu rokov konanie zastavili,

nakoľko dospeli k záveru, že neboli preukázané nové skutočnosti odôvodňujúce hodnotenie doby na
účely dôchodku za výsluhu rokov vo vyššej miere ako 62 skončených rokov zhodnotených v rozhodnutí
VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992, a teda skutkový stav sa podstatne nezmenil.

60. Na podporu záveru, že do dôb tvoriacich podmienku vzniku nároku na dôchodok za výsluhu rokov

možno započítať len doby vyplývajúce z § 41 až 43 zákona č. 100/1988 Zb., správny súd pre úplnosť
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1So/43/2002 zo dňa 25.
septembra 2002, ktorý konštatoval, že dôchodok za výsluhu rokov podľa § 40 a nasl. zákona č. 100/1988
Zb. treba dôsledne odlišovať od výsluhového dôchodku profesionálneho vojaka v zmysle § 26 a nasl.
zákona č. 114/1998 Z. z. a podľa názoru správneho súdu analogicky aj od výsluhového dôchodku

v zmysle § 38 a nasl. zákona č. 328/2002 Z. z.

61. K námietke žalobcu vzťahujúcej sa na rozhodnutia o valorizácii dôchodku za výsluhu rokov počnúc
rokom 2006 aj v tomto prípade má správny súd za preukázanú existenciu právoplatných rozhodnutí
(nakoľko sa žalobca voči žiadnemu z nich neodvolal) týkajúcich sa jednotlivých zvýšení a taktiež

nachádzajúcich sa v administratívnom spise a to:
- VÚSZ-65406002865008 zo dňa 12. decembra 2006,
- VÚSZ-6540600286508 zo dňa 29. novembra 2007,
- VÚSZ-6540600286508 zo dňa 27. novembra 2008,
- VÚSZ-6540600286508 zo dňa 19. júna 2013,

- VÚSZ-6540600286508 zo dňa 10. júna 2014,
- VÚSZ-6540600286508 zo dňa 18. júna 2015.
Aj v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami správny súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu neboli
preukázané žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok podstatnú zmenu skutkového stavu,
v dôsledku čoho by postup podľa § 30 ods. 1 písm. a) nebol prípustný. Len subjektívna nespokojnosť

žalobcu s mierou jednotlivých zvýšení dôchodku za výsluhu rokov, ktorú správny orgán vykonal podľa
v tom čase platného a účinného znenia ustanovenia § 68 zákona č. 328/2002 Z. z. nezakladá ich
nezákonnosť. Správny súd zároveň dodáva, že nebolo úlohou a ani v možnostiach správneho orgánu
vyhodnocovať a prihliadať na prípadnú spravodlivosť, resp. nespravodlivosť právnej úpravy valorizácie
v jednotlivých rokoch.

62. Pokiaľ žalobca namieta nesprávnosť postupu správnych orgánov v súvislosti s jednotlivými
zvýšeniami dôchodku za výsluhu rokov počnúc rokom 2006 (okrem rokov 2009-2011 a 2013), nakoľko
podľa jeho názoru nebolo neoprávnene prihliadané na všetky odpracované doby, a to v dvojnásobnom
rozsahu tak, ako boli zhodnotené v rozhodnutí VÚSZ Praha č. 28650/2 zo dňa 29. apríla 1992 správny

súd nad rámec rozsahu súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia taktiež dodáva, že v tejto
súvislosti bolo v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy (§ 68 zákona č. 328/2002 Z. z. v rozhodnom
znení) možné prihliadať len na dobu služobného pomeru žalobcu, akékoľvek iné odpracované doby
(v prípade žalobcu v súkromnom sektore) boli pre účely valorizácie (zvyšovania) dôchodku za výsluhu
rokov v žalobcom namietaných obdobiach bezpredmetné. Správny súd dáva do pozornosti, že pri

zvyšovaní vyplácaných dôchodkových dávok (valorizácii) nejde o zhodnocovanie odpracovanej doby
pre účely určenia „základnej“ výšky dôchodku za výsluhu rokov, ale ide o mieru zvýšenia už priznaného
a vyplácaného dôchodku za výsluhu rokov, pričom v tejto súvislosti zákonodarca určil iný postup
posudzovania odpracovaných dôb, a to ten vyplývajúci z § 68 zákona č. 328/2002 Z. z.63. Pre úplnosť správny súd konštatuje, že z vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmá aj totožnosť
predmetu konania s obsahom žiadosti žalobcu zo dňa 31. mája 2016 („základný“ dôchodok za výsluhu

rokov, jednotlivé zvýšenia dôchodku za výsluhu rokov) a z toho vyplývajúca totožnosť účastníkov konaní
– Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia na jednej strane a žalobca na strane druhej.

64. K námietkam žalobcu smerujúcim proti postupu Sociálnej poisťovne pri určení výšky starobného
dôchodku žalobcu správny súd uvádza, že tieto neboli predmetom právneho posúdenia v tomto konaní

a preto sa nimi nezaoberal.

65. K námietke žalobcu (pozn. vznesenej až vo Vyjadrení žalobcu ku Kasačnej sťažnosti MO proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k.: 1Sa/19/2016-71 zo dňa 29.06.2017 zo dňa 13. októbra
2017) správny súd poukazuje na názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyjadrený
v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/99/2020 zo dňa 21. septembra 2022, v zmysle ktorého „Ústavný súd

Slovenskej republiky sa otázkou rovnosti v právach [čo znamená jednak vylúčenie svojvôle pri odlišovaní
subjektov a práv a jednak zákaz diskriminácie ako imanentnej súčasti právneho štátu (článok 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky)] zaoberal už v celom rade svojich predchádzajúcich rozhodnutí (m. m.
PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 1/2012). Stotožnil sa v nich s chápaním rovnosti, ako ju vyjadril Ústavný súd
ČSFR vo svojom náleze z 08. októbra 1992, sp. zn. PL. ÚS 22/92 (publikovanom pod č. 11 Zbierky

uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR). Ústavný súd ČSFR v ňom poňal rovnosť ako kategóriu
relatívnu, ktorá vyžaduje odstránenie neodôvodnených rozdielov. Zásadu rovnosti v právach je potrebné
chápať tak, že právne rozlišovanie v prístupe k určitým právam nesmie byť prejavom ľubovôle; nevyplýva
z nej však záver, že by každému muselo byť priznané akékoľvek právo. Princíp rovnosti preto treba
interpretovať z dvojakého pohľadu. Prvý je daný požiadavkou vylúčenia ľubovôle v postupe zákonodarcu

pri odlišovaní skupín subjektov, a nie práv, druhý potom požiadavkou ústavnoprávnej akceptovateľnosti
hľadísk odlišovania, t. j. neprípustnosti dotknutia niektorého zo základných práv a slobôd odlišovaním
subjektov a práv zo strany zákonodarcu. Z pohľadu rovnosti síce nevyplýva požiadavka všeobecnej
rovnosti každého s každým, vyplýva z nej však požiadavka, aby právo bezdôvodne nezvýhodňovalo
ani neznevýhodňovalo jedných pred druhými. Ústavný poriadok teda pripúšťa aj zákonom založenú

nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody. Všeobecným pravidlom o rovnosti je
ustanovenie článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého cit.: „Základné práva a slobody
sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,

zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Uvedené ustanovenie vo svojej podstate predstavuje rovnosť
všetkých ľudí pred zákonom s tým, že všetky štátne orgány zabezpečujúce výkon štátnej moci musia
k jednotlivcom, ich právam a slobodám plynúcim z ústavy pristupovať z hľadiska ich uskutočňovania a
ochrany rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané ústavou (pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk a
pod.). V tomto zmysle nemožno nikoho pre tieto okolnosti (dôvody) poškodzovať, zvýhodňovať alebo

znevýhodňovať na právach a slobodách, ktoré mu ústava priznáva. Štát síce môže formou zákona
v záujme zabezpečovania svojich funkcii poskytnúť určitej skupine ľudí viac výhod (oprávnení) ako
inej, avšak nemôže tak urobiť ľubovoľne, musí rešpektovať obsah ústavy, jej zmysel, ako aj princípy
demokratickej spoločnosti a zároveň prvok odlišnosti musí uplatniť vo vzťahu k všetkým prípadom /
subjektom, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania a v
najvšeobecnejšejrovinehomožnovymedziťakozákazneospravedlniteľnéhorozličnéhozaobchádzania
na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. Ak by absentoval diskriminačný dôvod, nemožno
hovoriť o porušení zákazu diskriminácie. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že v tomto prípade

právna úprava inštitútu valorizácie dôchodku žalobcu za výsluhu rokov svojou podstatou nesmeruje
proti určitej vymedzenej skupine, ale jej účinky sa dotýkajú homogénnej skupiny osôb, potenciálnych
poberateľov dôchodku za výsluhu rokov.“

66. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky

pre postup podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, napadnuté rozhodnutie žalovaného má
všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 47 Správneho poriadku. Z
rozhodnutia žalovaného je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol
žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.Z uvedeného dôvodu správny súd vzhliadol žalobu ako nedôvodnú a preto ju v súlade s § 190 SSP
zamietol.

67. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 a nasl. SSP, podľa ktorého účastníkom právo
na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti
a žalovanému nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu
spravodlivo požadovať.

68. O trovách kasačného konania rozhodol správny súd podľa § 167 a nasl. SSP v spojení s § 467
SSP, podľa ktorého účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal, pretože žalobca
nemal v kasačnom konaní konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému nevznikli také dôvodne
vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde

v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení
s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní

porušil zákon tým, že
a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré

pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej
sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).