Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418205175
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1418205175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: F. Š., A.. XX.XX.XXXX, S. W. W. -
T., zast. U.. B. O., advokátkou so sídlom P.. H.. Š. X, F., proti žalovaným: X./. Y. Š., A.. XX.XX.XXXX,
trvale bytom O. XXX/XX, W., X./. F. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale W. H. XXXX/XX, W., X./. U. Š., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, W., všetci zast. Y. O. F. &. F., X..H..E.., G.: XX XXX XXX, F.
XX, W., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie
žalobcu a žalovaných 1./ až 3./ proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.10.2022,
č. k. 25C/45/2018-396, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III.
p o t v r d z u j e.

II. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosť evidovaná Okresným úradom
Bratislava, katastrálnym odborom, na LV č. XXXX pre okres W. G., obec W., m. č. T. a katastrálne
územie T. ako stavba - chata so súp. č. XXXX na pozemku parc. č. XXX/X patrí do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, žalobcu F. Š., H.. Š., nar. XX.XX.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXXX a

žalovanej X./. Y. Š., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXXX (výrok I.). V časti o
určenie neplatnosti darovacej zmluvy vedenej na vkladovacom konaní na Okresnom úrade Bratislava,
katastrálnom úrade pod č. Q. XXXXX/XXXX, v časti prevodu nehnuteľnosti v katastrálnom území T.,
chata so súp. č. XXXX na parc. č. XXX/X, zapísanej na LV č. XXXX, v časti o určenie neplatnosti
darovacej zmluvy vedenej na vkladovacom konaní na Okresnom úrade Bratislava, katastrálnom úrade
pod č. Q. XXXXX/XXXX, v časti prevodu podielu na pozemkoch parc. č. XXX zastavané plochy vo
výmere 295 m2, parc. č. XXX/X, záhrady vo výmere 419 m2, rodinného domu súpisné č. XXX na parc.

č. XXX, zapísané na LV č. XXX a o určenie, že žalobca je bezpodielovým spoluvlastníkom podielu na
pozemkoch parc. č. XXX zastavané plochy vo výmere 295 m2, parc. č. XXX/X, záhrady vo výmere 419
m2, rodinného domu súpisné č. XXX na parc. č. XXX, zapísané na LV č. XXX konanie zastavil (výrok II.
rozsudku). Žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok III.).

2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 40a, § 143, § 145 ods. 1, § 148 ods. 1 zák. č. 40/1964 Z.z.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 137 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“) a výsledky vykonaného dokazovania odôvodnil tým, že označenú nehnuteľnosť
nadobudol žalobca a žalovaná 1./ do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a darovacia zmluva,
ktorou žalovaná 1./ vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti bezodplatne previedla na žalovaných
2./ a 3./ je neplatná. V časti, ktorá ostala predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby, úvodomkonštatoval, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 137 písm. c)
CSP. Poukázal na tom, že na Okresnom súde Bratislava IV je pod sp. zn. 22C/45/2019 vedené konanie
o vyporiadanie BSM žalobcu a žalovanej 1./, v ktorom si žalobca okrem iného uplatňuje aj nároky v

súvislosti s nehnuteľnosťami, ktoré žalovaná 1./ previedla na žalovaných 2./ a 3./ darovacou zmluvou,
ktorej vklad bol povolený dňa 12.11.2018 pod V č. XXXXX/XXXX, medzi inými aj sporná chata so súp. č.
XXXX postavená na pozemku parc. č. XXX/X. Zo skutočnosti, že právne postavenie žalobcu je neisté s
ohľadom na údaje zapísané na aktuálnom liste vlastníctva, kde sú ako vlastníci chaty uvedení žalovaní
2./ a 3./, pričom nie je možné, aby táto otázka bola prejudiciálne vyriešená v konaní vedenom pod sp. zn.

22C/45/2019 o vyporiadanie BSM manželov, nakoľko žalovaní 2./ a 3./ nie sú strany tohto sporu, vyvodil
danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Za nesporné v konaní označil to, že
pozemok, na ktorom stojí sporná chata, bol darovaný žalovanej 1./ v roku 1999 jej matkou, a že výstavba
chaty bola realizovaná svojpomocne, prácou žalobcu a žalovanej 1./ za súčasnej výpomoci známymi,
resp. aj ich deťmi (žalovaný 2./ a žalovaná 3./). Žalovaná 1./ v konaní tvrdila, že chata bola vybudovaná
z jej výlučných prostriedkov, ktoré získala darom od svojej matky, čo v konaní nepreukázala, resp. z

prostriedkov žalovaných 2./ a 3./, ktorí sa mali na nákupe materiálu podieľať finančným prispievaním.
Vo vzťahu k tomuto finančnému podieľaniu sa na výstavbe chaty žalovanými 2./ a 3./ mal z výpovede
samotného žalovaného 2./ za preukázané, že toto predstavovalo len finančnú výpomoc, keď chata
sa podľa neho realizovala predovšetkým z prostriedkov žalobcu a žalovanej 1./. V tejto súvislosti
poukázal na to, že ak aj žalovaná 1./ tvrdila, že v čase, kedy sa chata stavala, zabezpečovala príjem zo

zamestnania len ona (samotnú skutočnosť, že pracovala a z práce mala príjem mal súd za preukázanú z
dokladov sociálnej poisťovne v rozhodnom období), tak táto skutočnosť neznamená, že išlo o jej výlučné
prostriedky, nakoľko aj tieto prostriedky tvoria majetok BSM žalobcu a žalovanej 1./. Žalobca v konaní
tvrdil, že to bol on, kto v období výstavby chaty v prevažnej miere zabezpečoval príjem, a teda aj z neho
bola realizovaná výstavba chaty. Tento príjem však podľa prvoinštančného súdu nepreukázal. Preukázal

však, že predajom podielu na zdedených nehnuteľnostiach získal sumu 10.622 eur (320.000 Sk), ktorá
bola vyplatená na účet žalovanej 3./, ktorá tvrdila, že ich z účtu vybrala a odovzdala žalobcovi, čo nijako
v konaní nepreukázala, pričom žalobca tvrdil, že práve tieto prostriedky boli použité na výstavbu chaty. V
konaní mal tiež za preukázané, že stavebníkom chaty nebola len žalovaná 1./, ale aj žalobca, keď obom
bolo vydané dodatočné stavebné povolenie, ako aj rozhodnutie o predĺžení lehoty na dokončenie stavby.

Vo vzťahu k svedeckej výpovedi C. H. konštatoval, že táto nebola preukazná, vyplynulo z nej len to, že
svedok formálne vykonával stavebný dozor pri výstavbe chaty, nevedel ani to, či je chata skolaudovaná
a raz, keď okolo nej išiel, videl tam pracovať na chate tak žalobcu, ako aj žalovanú 1./. Vyhodnotením
vykonaných dôkazov uzavrel, že chatu postavili ako stavebníci žalobca a žalovaná 1./ v rozhodujúcej
miere z prostriedkov patriacich do BSM, čím ju podľa § 143 OZ nadobudli do BSM a na tejto skutočnosti

v konkrétnom prípade nič nemení ani to, že žalovaná 2./ a žalovaný 3./ im pri výstavbe pomáhali, a to či
už prácou alebo finančnými príspevkami a rovnako ani skutočnosť, že rozhodnutie o pridelení súpisného
čísla bolo vydané len žalovanej 1./ a následne bola nehnuteľnosť v katastri nehnuteľností zapísaná
na podklade tohto rozhodnutia ako výlučné vlastníctvo žalovanej 1./. Ako irelevantnú pre záver súdu
označil aj skutočnosť, že žalobca bol v dôsledku svojho správania voči žalovanej 1./ neskôr odsúdený za

spáchanie trestného činu vydierania. K darovacej zmluve uzavretej medzi žalovanou 1./ ako darkyňou
a žalovanými 2./ a 3./ ako obdarovanými uviedol, že žalobca sa relatívnej neplatnosti tohto právneho
úkonu v zmysle § 40a v spojení s § 145 OZ účinne dovolal v rámci plynutia trojročnej premlčacej
lehoty. Žalovaná 1./ podľa prvoinštančného súdu v konaní nijako nepreukázala, že by s uzatvorením
darovacej zmluvy vo vzťahu k prevádzanej chate žalobca súhlasil a tento súhlas nemôže byť nahradený

aniprípadnýmskoršímzámerommanželov,ženiekedyvbudúcnostibysamohlachatastaťvlastníctvom
žalovaných 2./ a 3./ (aj tento zámer bol v konaní tvrdený len žalovanou 1./ bez toho, aby bol preukázaný).
Záverom sa vyjadril aj k nevykonaným dôkazom, keď výsluch svedka O. Q. navrhovaný vo vzťahu k
realizácii výstavby chaty nepovažoval za potrebný, nakoľko v konaní aj z výpovedí žalovaných 2./ a 3./
malsúdzapreukázané,ženavýstavbechatysaprácoupodieľaližalobca,akoajžalovaná1./apomáhali

im rodinní známi a žalovaní 2./ a 3./. Svedka B. F. nevypočúval, nakoľko skutočnosť, že zastrešoval
realizáciu pripojenia elektriny žalovaní nepopierali a žalobca to navyše preukázal aj správou z č. l. 365.
Prvoinštančný súd tiež nepožadoval výpis z účtu žalovanej 3./ vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti,
že na jej účet prišla platba 320.000 Sk z predaja podielov nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu, ktoré
nadobudol dedičstvom po rodičoch, nakoľko túto skutočnosť samotná žalovaná 3./ nepopierala. O

nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP.
Vychádzal pritom z toho, že žalobca bol úspešný v nároku, ktorým sa domáhal, že chata patrí do BSM
manželov a v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené,
pripísal procesné zavinenie na zastavení konania žalobcovi, t. j. v tejto časti by vznikol nárok na náhradutrov konania žalovaným 1./ až 3./. S ohľadom na uvedené tak podľa § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

3. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonnej lehote voči výroku III. rozsudku odvolanie žalobca a voči
výroku I. rozsudku žalovaní 1./ až 3./.

4. Žalovaní 1./ až 3./ žiadali z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 písm. f) a h) CSP rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho

zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovaným 1./ až 3./ prizná nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. Nestotožnili sa s právnym názorom súdu prvej inštancie o danosti naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení. Poukázali na to, že už od začiatku konania rozporovali jeho existenciu.
Mali za to, že podľa ustálenej judikatúry nie je na mieste žalovať na určenie toho, či určitá vec patrí
alebo nepatrí do BSM, keď je možné žalovať na splnenie povinnosti, a to priamo podaním žaloby o
vyporiadanie BSM, čo sa v danom prípade aj stalo. Priamo v konaní o vyporiadanie BSM totiž súd posúdi

otázku, či predmetné veci patria alebo nepatria do BSM, a to prejudiciálne. Práve prebiehajúce konanie
o vyporiadanie BSM najlepšie vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a práve jeho
prostredníctvom sa dosiahne konečná úprava všetkých vzťahov žalobcu a žalovanej 1./ k nimi do BSM
nadobudnutého majetku. Skutočnosť, že následne došlo k prevodu vlastníctva na tretiu osobu nemá
podľa žalovaných 1./ až 3./ vplyv na posúdenie, či nehnuteľnosť patrí alebo nepatrí do BSM. Predsa

pokiaľ nehnuteľnosť ku dňu zániku BSM, teda ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva,
bola vo vlastníctve tretej osoby, a preukázateľne spĺňala atribúty veci patriacej do BSM podľa § 143 OZ,
do BSM bude patriť hodnota nehnuteľnosti. Podporne poukázali aj na právne závery vyslovené NS SR v
rozhodnutí zo dňa 10.04.2014, sp. zn. 3Cdo/460/2013, v zmysle ktorých, ak sa žalobca domáha určenia,
či určitá vec patrí do BSM a súčasne je vedené konanie o vyporiadanie BSM, ktorého predmetom

žalobca učinil aj sporný majetok, otázka ich spoločného vlastníctva k tejto veci bude riešená v rámci
BSM ako predbežná, preto nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení predbežnej otázky v inom
konaní. Žalovaní 1./ až 3./ vzhľadom na uvedené aj v odvolacom konaní zotrvali na argumentácii o
neosvedčení naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby žalobcom a potrebe zamietnuť žalobu z
tohodôvodu.Kspornejotázkevýstavbychatyzvýlučnýchprostriedkovžalovanýchodkazovalinaprávne

závery vyslovené v rozsudku NS ČR zo dňa 02.12.2003, sp. zn. 22Cdo/980/2003, v zmysle ktorého,
ak je cena nadobúdanej veci zaplatená výlučne z prostriedkov jedného manžela, a len tento manžel
bol účastníkom kúpnej zmluvy, potom táto vec nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
ale je jeho osobným vlastníctvom. S odkazom na ne boli toho názoru, že žalobca nemá žiaden nárok,
aby si mohol uplatňovať vlastnícke právo k darovaným nehnuteľnostiam. Pozornosť upriamili aj na

uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 537/2012 zaoberajúce sa otázkou rozdielnosti podielov manželov pri
vyporiadaní spoločnej veci (§ 150 OZ). K tomuto žalovaná 1./ uviedla, že potom ako dostala darom od
svojej matky pozemok, jej matka chcela, aby na ňom postavili chatu a za týmto účelom poslala peniaze
na účet žalovanej 3./, následne chatu z týchto finančných prostriedkov stavali 10 rokov, resp. podľa
toho, ako mali finančné prostriedky. Žalobca do práce nechodil, za to žalovaná 1./ mala tri zamestnania.

Žalovaná 1./ rozporuje tvrdenia žalobcu, že by dlhodobo pracoval v Rakúsku, vie len o tom, že tam
bol jeden deň. Výstavbu chaty financovali len žalovaní 2./ a 3./, tak ako to deklarovali počas celého
súdneho konania. V ďalšom poukázali na to, že medzi žalovanými došlo k uzatvoreniu ústnej dohody,
v zmysle ktorej sa žalovaná 1./ ako matka dohodla so žalovanými 2./ a 3./, že v prípade, ak si na
uvedenom pozemku chcú vybudovať rekreačnú chatu na vlastné náklady, dôjde k jej dokončeniu a

následnej evidencii na predmetný list vlastníctva, žalovaná 1./ ako matka žalovaných 2./ a 3./ chatu
spolu s uvedenými pozemkami im daruje, k čomu následne aj došlo. Opakovane zdôraznili, že žalovaní
2./ a 3./ stavbu chaty financovali výlučne z vlastných príjmov. Stavba chaty prebiehala dlhé obdobie
(1999-2010), a to z dôvodu, že žalovaná 3./ financovala stavbu chaty bez úverových prostriedkov,
svojpomocne z mesačnej výplaty vyplácanej zamestnávateľom. V období roku 1999, keď sa rekreačná

chata začala stavať, žalovaný 2./ ešte navštevoval školu a nepracoval. Od roku 2005, keď sa zamestnal,
na stavbu rekreačnej chaty začal tiež prispievať z vlastných finančných prostriedkov, a to až do roku
2010, kedy došlo k jej dokončeniu. Práve z uvedeného dôvodu trvala stavba chaty cca 10 rokov, keď
vždy si určitý obnos finančných prostriedkov tak žalovaný 2./, ako aj žalovaná 3./ ušetrili a následne
ich investovali do stavby. Zhrnúc uvedené uzavreli, že stavba rekreačnej chaty nebola financovaná

z finančných prostriedkov BSM žalobcu a žalovanej 1./. Ako ďalší odvolací dôvod žalovaní 1./ až
3./ namietali nepreskúmateľnosť rozsudku, keď súd prvej inštancie celú podstatnú časť odôvodnenia
v podstate vybavil pár odsekmi, pričom je právom strany sporu, aby bolo rozhodnutie presvedčivo
odôvodnené, čo sa nestalo. S poukazom na konštantnú judikatúru ÚS SR a NS SR (nález ÚS SRzo dňa 13.03.2003, sp. zn. II. ÚS 6/2003, nález ÚS SR zo dňa 04.02.2009, sp. zn. I. ÚS 117/2007,
nález ÚS SR zo dňa 12.06.2008, sp. zn. I. ÚS 114/2008, uznesenie NS SR zo dňa 29.07.2010, sp.
zn. 2MCdo/7/2009, nález ÚS SR zo dňa 01.03.2010, sp. zn. I. ÚS 327/2010, nález ÚS SR zo dňa

01.07.2010, sp. zn. III. ÚS 36/2010) jasne a jednoznačne odôvodnené súdne rozhodnutie tvorí súčasť
základného práva na súdnu ochranu. Napadnuté rozhodnutie podľa nich nespĺňa požiadavky uvedené
v § 220 ods. 2 v spojení s § 234 ods. 2 CSP a porušuje právo žalovaných 1./ až 3./ na spravodlivý
súdny proces, nakoľko neobsahuje úvahy, ktorými sa prvoinštančný súd pri aplikácii právneho predpisu
riadil, je nezrozumiteľné, a teda nezákonné. Pre širšiu, najmä laickú verejnosť je podľa nich odôvodnenie

v čom videl súd dôvodnosť nároku žalobcu nezrozumiteľné a nespĺňa požiadavku spravodlivého a
zákonného rozhodnutia v zmysle označenej judikatúry. Prezentovaný názor prvoinštančného súdu
trpí objektívnym nedostatkom odôvodnenia, resp. akýmkoľvek odkazom na príslušné právne predpisy,
eventuálne na relevantnú rozhodovaciu prax, ktorá by jednoznačne a zrozumiteľne preukazovala, o čo
konkrétne opiera súd prvej inštancie svoje presvedčenie. Odôvodnenie tak označili za nedostatočné,
neobsahujúce žiadne dôvody alebo v ňom absentujúce zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie vo veci, prípadne aj argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko
rozporná, že rozhodnutie je ako celok nepresvedčivé.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu protistrany uviedol, že rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/460/2013,
na ktoré v odvolacej argumentácii týkajúcej sa absencie naliehavého právneho záujmu poukazovali

žalovaní 1./ až 3./, nie je možné aplikovať v danej veci, nakoľko v danom konaní boli stranami
sporu výlučne bývalí manželia a vec majúca byť určená do BSM bola evidovaná vo výlučnom
vlastníctvebývalejmanželky,ktoráexistenciubezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovkvecidokonca
potvrdzovala. V predmetnej veci sa určenia, že chata patrí do BSM manželov, domáha voči bývalej
manželke ako aj svojim deťom z dôvodu, že žalovaná 1./ za trvania BSM a bez jeho súhlasu previedla

vlastnícke právo k chate (ktorá je vecou vzniknutou výstavbou počas trvania manželstva, a preto
patriacou do BSM) na žalovaných 2./ a 3./ a títo sú aktuálne evidovaní v katastri nehnuteľností
ako podieloví spoluvlastníci aj napriek tomu, že sa voči žalovaným dovolal relatívnej neplatnosti
scudzovacieho úkonu medzi žalovanou 1./ na jednej strane a žalovanými 2./ a 3./ na strane druhej. V
danom prípade tak existuje spor medzi žalobcom a žalovanou 1./ o tom, či scudzenie chaty pred zánikom

BSM len úkonom žalovanej 1./ bolo platným alebo neplatným právnym úkonom s tým, že žalobca
tvrdí, že sa jedná o relatívne neplatný právny úkon pre absenciu jeho súhlasu s takouto dispozíciou
so spoločným majetkom, a preto žalovaní 2./ a 3./ vlastnícke právo k nej nenadobudli a chata patrila
ku dňu zániku do BSM. Žalovaná 1./ tvrdí, že chata nepatrila do BSM, jeho súhlas k prevodu preto
nepotrebovala a žalovaní 2./ a 3./ vlastnícke právo nadobudli platne. Existencia sporu medzi žalobcom

a žalovanou 1./ je daná a preukázaná. Tento spor pre svoju povahu predstavuje nielen samostatný
spor medzi žalobcom a žalovanou 1./, ale aj spor medzi žalobcom a žalovanými 2./ a 3./, keďže títo
sú v evidencii katastra nehnuteľností zapísaní ako podieloví spoluvlastníci a zápis ich vlastníckeho
práva je podľa § 70 katastrálneho zákona hodnoverný, ak sa nepreukáže opak a táto hodnovernosť je
vyvrátená. V ďalšom žalobca poukázal na to, že v konaní o vyporiadanie BSM nie je možné predbežne

riešiť otázku spoluvlastníctva bývalých manželov k veciam, ktoré sú v čase rozhodovania súdu už
prevedené na tretie osoby a platnosť tohto prevodu je jedným z manželov spochybnená, keďže takéto
rozhodnutie by v konečnom dôsledku (bez ohľadu na to, s akým výsledkom by si súd otázku vlastníctva
predbežne posúdil) nepochybne predstavovalo neprijateľný zásah do práv tretích osôb, pretože by im
bola odopretá legitímna ochrana ich práv a právom chránených záujmov. Za situácie, keď ako aktuálni

vlastníci chaty sú evidovaní žalovaní 2./ a 3./ a títo mali vlastnícke právo nadobudnúť pred zánikom
BSM žalobcu a žalovanej 1./ relatívne neplatným právnym úkonom, ktorého neplatnosti sa žalobca voči
všetkým žalovaným dovolal, bez rozhodnutia v tomto konaní o určení, že chata patrí do BSM žalobcu
a žalovanej 1./, nemôže byť chata do masy BSM zahrnutá a v konaní o vyporiadanie BSM nemôže
byť predmetom vyporiadania. Rozhodnutie deklarujúce opak hodnovernosti zápisu vlastníckeho práva

žalovaných2./a3./kchate,resp.rozhodnutievyvracajúcehodnovernosťtakéhotozápisu,môžežalobca
dosiahnuť len v tomto konaní a nie v konaní o vyporiadanie BSM, ktorého stranou je len on a žalovaná
1./. Rozhodnutie v tomto konaní vytvorí pevný základ pre konanie o vyporiadanie BSM, v ktorom sa
má rozhodnúť aj o chate, ktorú žalobca učinil predmetom vyporiadania. Pretože chata je v súčasnosti
evidovaná vo vlastníctve iných osôb a vo veci vlastníckeho práva k chate súd neposudzuje iba práva

medzinímažalovanou1./,aleajvzájomnénárokybývalýchmanželovktretímosobám,naliehavýprávny
záujem na požadovanom určení je daný a vždy ho treba skúmať so zreteľom na cieľ sledovaný podaním
návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Cieľom jeho žaloby je, aby chata mohla byť
prejednaná a vyporiadaná ako súčasť majetku v BSM, aby s ňou mohlo byť nakladané ako s majetkovouhodnotou patriacou do BSM a bola zohľadnená v rozhodnutí súdu o vyporiadaní BSM. Rozhodnutím v
predmetnom konaní bude preto odstránená neistota ohľadom masy BSM. K argumentácii o výstavbe
chaty z výlučných prostriedkov žalovaných uviedol, že rozsudok NS SR zo dňa 02.12.2003, sp. zn.

22Cdo/980/2003 je irelevantný, nakoľko sa jedná o rozhodnutie cudzieho štátu a citovaná právna veta
sa týka nadobudnutia veci kúpou, t. j. odlišnej situácie ako v prejednávanom prípade. Odkaz žalovaných
1./ až 3./ na rozhodnutie US SR sp. zn. I. ÚS 537/2012 označil tiež za nepriliehavé na daný spor, nakoľko
predmetom tohto konania nie je vyporiadanie BSM, ale možná aplikácia § 150 OZ ohľadom nerovnosti
podielov manželov pri vyporiadaní BSM. Tento odkaz žalobca však vníma tak, že žalovaní 1./ až 3./

sú si veľmi dobre vedomí toho, že chata patrí do BSM a oni sami sa bez jeho súhlasu rozhodli jej
scudzením aplikovať § 150 OZ tvrdiac, že žalobca sa o jej nadobudnutie nijak nepričinil. Žalovaná 1./
nepreukázala v konaní tvrdenie, že matka jej za účelom postavenia chaty poslala na účet peniaze a aj z
týchto prostriedkov bola chata stavaná 10 rokov, a že v Rakúsku pracoval iba jeden deň. Žalovaná strana
nijak nepreukázala tvrdenie, že chatu financovali výlučne žalovaní 2./ a 3./ z vlastných príjmov alebo
úspor.Ktýmtotvrdeniamnepredložilianineoznačiližiadnydôkaznapriektomu,žežalobcatosporoval.K

tvrdeniu o uzavretí ústnej dohody medzi žalovanou 1./ a žalovanými 2./ a 3./, že ak si chcú vybudovať na
pozemku žalovanej 1./ rekreačnú chatu na vlastné náklady, dôjde k jej dokončeniu a následnej evidencii
na list vlastníctva, žalovaná 1./ chatu s pozemkami daruje žalovaným 2./ a 3./ uviedol, že ak aj bola
takáto dohoda medzi nimi uzavretá, doposiaľ nebola naplnená, pretože na pozemkoch žalovanej 1./
do zániku manželstva stavali iba žalobca a žalovaná 1./ ako manželia, a to na základe stavebného

povolenia, ktoré im bolo vydané obom ako manželom. Výsledkom tejto stavebnej činnosti bola chata
a nie rekreačná chata, ktorú vraj mohli na pozemkoch žalovanej 1./ stavať žalovaní 2./ a 3./, a ktorú
žalovaní 2./ a 3./ nikdy nielen nestavali a nepostavili, ale ani nikdy nepožiadali o stavebné povolenie
na jej výstavbu. Z dokumentácie stavebného úradu jednoznačne vyplýva, že úmysel postaviť chatu
mali iba žalobca a žalovaná 1./ a úmyslu žalovaných 2./ a 3./ postaviť na pozemkoch rekreačnú chatu

nesvedčí žiaden dôkaz a na preukázanie tejto skutočnosti ani nebol žalovanou stranou žiaden dôkaz
označenýapredložený.Súčasne,akbyskutočneexistovalažalovanýmiuvádzanádohoda,jenelogické,
aby bola chata (vraj stavaná z prostriedkov patriacich žalovaným 2./ a 3./) zapísaná na LV do vlastníctva
žalovanej 1./ a prevádzaná na žalovaných 2./ a 3./ až po tomto zápise, a aby o vydanie kolaudačného
rozhodnutia na chatu požiadala žalovaná 1./ (ak vraj chatu stavali ich deti pre seba), a že žalovaná 1./

nenamietala obsah kolaudačného rozhodnutia zo dňa 25.10.2010, vydaného v spojení s dodatočným
stavebným povolením zo dňa 21.02.2002, udeleným jemu a žalovanej 1./ ako manželom. Pravdou je,
že chata nebola nikdy stavaná ich deťmi z ich prostriedkov a s úmyslom postaviť ju do vlastníctva detí.
Záverom k namietanej nepreskúmateľnosti rozsudku uviedol, že žalovaní 1./ až 3./ ho uviedli iba preto,
abyhouviedli.Napodporuexistencietohtoodvolaciehodôvodutotižnijakneargumentujú(nešpecifikujú,

ktorý konkrétny záver súdu nemá oporu v odôvodnení, ev. aplikáciu ktorého právneho predpisu súd
neodôvodnil, ev. v čom je argumentácia súdu obsiahnutá v odôvodnení rozsudku natoľko vnútorne
rozporuplná, že je ako celok nepresvedčivý), iba opísali právne vety z rôznych súdnych rozhodnutí.
Ani tento odvolací dôvod nie je podľa neho daný. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiadal vo
výroku I. ako vecne správny potvrdiť a žalobcovi priznať voči žalovaným 1./ až 3./ nárok na náhradu

trov odvolacieho konania.

6. Žalovaní 1./ až 3./ v odvolacej replike aj naďalej zotrvali na závere o nedostatku naliehavého právneho
záujmu žalobcom podanej určovacej žaloby. Svoju argumentáciu v tomto smere doplnili poukazom na
preventívny význam určovacích žalôb smerujúcich k tomu, aby k porušeniu práva v budúcnosti neprišlo.

Z toho dôvodu je podľa nich potrebné konštatovať, že žaloba na určenie je neopodstatnená tam, kde je
potrebné domáhať sa ochrany žalobou na plnenie. V prípadoch, kedy požadované určenie existencie
či neexistencie práva či právneho vzťahu medzi sporovými stranami malo charakter prejudiciálnej
otázky k inému sporu medzi stranami, nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Rozsudok NS ČR, na ktorý poukazovali v súvislosti s argumentáciou o výstavbe chaty z výlučných

prostriedkov žalovaných, nie je irelevantný v danej veci a je obvyklou právnou praxou poukazovať aj na
rozhodnutia súdov Českej republiky, nakoľko právne úpravy obidvoch štátov sú si v mnohých veciach
podobné nehovoriac o tom, že úprava BSM je v českom právnom poriadku upravená takmer totožne so
slovenskou právnou úpravou. Samotné slovenské súdy vo svojich rozhodnutiach často poukazujú práve
na českú rozhodovaciu prax. Námietku žalobcu v tomto smere preto označili za irelevantnú. Zotrvali aj

na závere, že chata bola postavená z výlučných finančných prostriedkov žalovaných 2./ a 3./, a preto
ju nemožno zahrnúť do BSM.7. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že nevyužíva svoje právo doplniť doterajšie ústne a písomné
vyjadrenia a zotrváva na celej doterajšej argumentácii s tým, že sa opakovane vyjadroval k všetkým
žalovanými 1./ až 3./ uvádzaným skutočnostiam.

8. Žalobca odvolaním napadol výrok II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal
právo na náhradu trov konania. Z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP
požadoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť tak, že žalobcovi súd prizná
voči žalovaným 1./ až 3./ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Poukázal na to, že žalobu

v pôvodnom znení podal bez právneho zástupcu v čase jeho väzobného stíhania, ktoré trvalo od
21.08.2018 do 12.12.2018. Po prepustení z väzby ju rozšíril o žalovaných 2./ a 3./, a to podaním
zo dňa 17.12.2018, ktoré vypracoval tiež bez právneho zástupcu. Prvým žalobcovi patriacim úkonom
nasledujúcim po oboznámení sa s obsahom vyjadrenia žalovaných zo dňa 18.06.2019 a po udelení
splnomocnenia na jeho zastupovanie advokátke, predmet konania podaním zo dňa 15.08.2019 zúžil
a domáhal sa iba určenia, že nehnuteľnosť (rekreačná chata) patrí do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov a v tejto časti bol plne úspešný s tým, že súd prvej inštancie úspech posúdil podľa § 255
ods. 1 CSP a v tejto časti konštatoval, že žalobcovi patrí náhrada trov konania. Tým istým podaním
zo dňa 15.08.2019 zobral žalobu vo zvyšnej časti (o určenie neplatnosti darovacej zmluvy) späť, a to
s poukazom na jej čiastočnú procesnú neprípustnosť podľa § 137 psím. d) CSP a v časti vzhľadom
na výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 06.04.2016, č. k. 24C/280/2012-301. Úkon

späťvzatia realizovaný pred prvým pojednávaním vo veci samej súd vyhodnotil tak, že žalobca procesne
zavinil zastavenie konania a túto skutočnosť posúdil podľa § 256 ods. 1 CSP konštatujúc, že v tejto časti
patrí náhrada trov konania žalovaným 1./ až 3./. Uvedené skutočnosti (čiastočný úspech a čiastočné
zavinenie na zastavení konania) prvoinštančný súd posúdil podľa § 255 ods. 2 CSP a žiadnej zo strán
nepriznal právo na náhradu trov konania, čo žalobca považoval za právne nesprávne a vychádzajúce

z nesprávnych skutkových zistení. Namietal, že vo vzťahu k späťvzatej časti sa súd prvej inštancie
nevysporiadal s tým, či (ne)existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalovaným 1./ až 3./
v tejto časti nárok na náhradu trov konania nemal patriť. Vyslovil názor, že pred vyslovením názoru o
tom, či v späťvzatej časti patrí náhrada trov konania žalovaným 1./ až 3./, mal súd posudzovať procesné
zavinenie žalobcu z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žiadal a prečo vzal žalobu

späť, pričom mal zohľadniť nasledovné skutočnosti. Žalobca ako osoba neznalá právnych predpisov
podal žalobu v čase obmedzenia jeho osobnej slobody a v záujme ochrany (aj) jeho vlastníckeho práva
bol nútený bez možnosti konzultácie s odborne spôsobilou osobou a bez znalosti obsahu všetkých
relevantných dokumentov, promptne reagovať na prebiehajúce katastrálne konanie č. Q. XXXXX/XXXX
týkajúce sa BSM manželov na základe právneho úkonu žalovanej 1./ realizovaného bez jeho súhlasu.

Ako osoba neznalá právnych predpisov aj nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX pre kat. úz. T. (pozemky
parc. č. XXX a parc. č. XXX/X a rodinný dom súp. č. XXX na parcele č. XXX) považoval za sčasti
patriace do BSM, keďže v súvislosti so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva k nim
žalovaná 1./ zaplatila vyrovnací podiel druhej spoluvlastníčke počas ich manželstva a BSM. Ako osoba
neznalá právnych predpisov nevedel, že žaloba o určenie neplatnosti darovacej zmluvy nie je prípustná,

pretože ide o určenie právnej skutočnosti, ktorá nevyplýva z osobitného predpisu. Časti žaloby, ktorými
sa domáhal určenia neplatnosti darovacej zmluvy, reálne nemali byť podľa neho posúdené iba ako
žalobný návrh, pretože tieto obsahujú aj náležitosti hmotnoprávneho úkonu dovolania sa relatívnej
neplatnosti darovacej zmluvy voči žalovanej 1./. Späťvzatie voči súdu vykonal obratom po tom, ako vec
konzultoval s právnou zástupkyňou a hneď pri prvom úkone, ktorý mu po oboznámení sa s obsahom

vyjadreniažalovanýchzodňa18.06.2019patrilažalobuvintenciáchuvedenéhoupravil,t.j.jehokonanie
od tohto momentu nemalo znaky zneužívania práva alebo svojvoľného a bezúspešného uplatňovania
alebo bránenia práva a neviedlo k nedôvodným prieťahom v konaní. Vďaka (sčasti) neplatnému úkonu
žalovaných 1./ až 3./ (darovacej zmluve, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva
žalovaných 2./ a 3./ k chate so súp. č. XXXX patriacej do jeho BSM so žalovanou 1./) sa ako onkologický

pacient stal bezdomovcom bývajúcim v garáži na F. J.. Súd mal z uvedených dôvodov predstavujúcich
dôvody hodné osobitného zreteľa pri posudzovaní nároku žalovaných 1./ až 3./ na náhradu trov konania
v späťvzatej časti aplikovať ust. § 257 CSP a prispieť tak k odstráneniu neprimeranej tvrdosti voči
žalobcovi a prijať záver, že v tejto časti žalovaným 1./ až 3./ náhrada nepatrí. Z dôvodu, že výrok I.
rozsudkusatýkaúplneinéhopredmetukonaniaakovýrokII.rozsudku,niejemedzinimižiadnasúvislosť

atýkajúsavecí,ktorébolispôsobilýmipredmetmisamostatnéhosúdnehokonania,zanesprávneoznačil
aj to, že súd prvej inštancie dal do vzájomnej súvislosti výroky I. a II. a vo vzťahu k obom rozhodol
jedným výrokom.9. Žalovaní 1./ až 3./ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že sa plne stotožňujú s rozhodnutím
prvoinštančného súdu vo vzťahu nároku na náhradu trov konania a žiadajú, aby odvolací súd nevyužil
možnosť aplikácie ust. § 257 CSP vo vzťahu k späťvzatej časti, nakoľko majú za to, že v uvedenom

prípade neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súhlasili s tým, že úkonom späťvzatia žaloby,
realizovaným pred prvým pojednávaním, žalobca zavinil zastavenie konania a na uvedenú skutočnosť
dopadá ust. § 256 ods. 1 CSP, čo predpokladá, že v tejto časti patrí náhrada trov žalovaným. Za
nedostatočnú označili argumentáciu žalobcu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa §
257 CSP a nemožno ani tvrdiť, že súd vychádzal z nesprávnych skutkových zistení. Žalobca v podstate

tvrdí, že osobitným dôvodom, na ktorý je potrebné prihliadať, je skutočnosť, že bol v čase podania
žaloby väzobne stíhaný a nemal možnosť svoj problém konzultovať s právnym zástupcom. Jedná
sa však len o nedoložené tvrdenie žalobcu bez akýchkoľvek listinných dôkazov. Žalobca však musí
preukázať, že sa v predmetnej veci snažil zabezpečiť právneho zástupcu a nebolo mu to umožnené.
Pokiaľ žalobca niečo tvrdí, musí svoje tvrdenie podložiť aj relevantnými dôkazmi. Je pritom bežnou
praxou, že advokát konzultuje prípad s klientom aj vo výkone väzby, resp. trestu. Na dôvažok žalovaní 1./

až3./uviedli,ževäzobnéstíhaniesižalobcazapríčinilsámzdôvoduspáchaniatrestnéhočinuvydierania
spáchaného na žalovanej 1./. V zmysle rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 12.1.2018,
sp. zn. 2T/91/2018, právoplatného dňa 12.12.2018, bol žalobca uznaný vinným, že dňa 19.08.2018
v čase medzi 16:00 hod. až 17:00 hod. v spálni rodinného domu na Kremeľskej 840/86, Bratislava
počas vzájomnej hádky so svojou manželkou, matkou žalovaných, jej vulgárne nadával a požadoval,

aby predpísala na neho majetky - polovičný podiel nehnuteľností na Kremeľskej 86, Bratislava, a ako
ležala na posteli, tak pristúpil k nej a udieral ju päsťami oboch rúk do oblasti hlavy a chrbta a kričal na ňu,
aby prepísala na neho majetky do mesiaca, inak ju zabije tupou sekerou, aby ju to bolelo, čím spáchal
zločinvydieraniapodľa§189ods.1,ods.2písm.b)Trestnéhozákonaspoukazomna§139ods.1písm.
c) a e) Trestného zákona, a za to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 8 mesiacov,

ktorý bol podmienečne odložený a tiež mu bolo prikázané, aby sa úmyselne nepriblížil k žalovanej na
vzdialenosť menšiu ako päť metrov, a aby sa úmyselne nezdržiaval v blízkosti jej obydlia. V predmetnom
prípade nie je podľa žalovaných 1./ až 3./ nutné zaoberať sa dôvodmi hodnými osobitného zreteľa,
nakoľko to, že žalobca bol väzobne stíhaný, žiadnym spôsobom neovplyvňuje možnosť zabezpečiť si
právneho zástupcu. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že sa snažil si právneho

zástupcu zabezpečiť. Súčasne, ak žalobca nemal dostatočné finančné prostriedky, mohol o pomoc
žiadať Centrum právnej pomoci. Nakoľko pre procesné pochybenie bolo potrebné zo strany žalobcu
vziať žalobu späť, týmto konaním spôsobil žalovaným trovy a žalovaní 1./ až 3./ nemôžu znášať trovy
v prípade, ak žalobca procesne pochybil. Nemôže byť na ťarchu žalovaných 1./ až 3./ to, že v čase
podania žaloby bol žalobca väzobne stíhaný. Pokiaľ žalobca argumentoval aj tým, že je onkologickým

pacientom,žalovanýmneprislúchahodnotiťjehozdravotnýstav,avšakužvčasespolužitiasožalovanou
1./ bol žalobca vyliečený onkologickým pacientom. Vo vzťahu k bývaniu žalobcu v garáži uviedli, že
toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, a preto žiadali súd, aby na toto tvrdenie neprihliadal. Zhrnuli, že
žalobca svojím konaním spôsobil trovy a neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by
v danej veci umožňovali aplikáciu § 257 CSP.

10. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že o katastrálnom konaní č. Q.-XXXXX/XXXX vo veci darovacej
zmluvy ohľadom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXX a č. XXXX pre kat. úz. T. nadobudol vedomosť
dňa 06.11.2018, čo považuje za preukázané listami vlastníctva, ktoré tvorili prílohu žaloby. Pretože
v danom čase nevedel, kedy bol návrh na vklad darovacej zmluvy podaný, musel záležitosť riešiť

promptneaskôr,akobyboloonávrhunavkladprávoplatnerozhodnuté.Žalobusnávrhomnanariadenie
neodkladného opatrenia preto spracoval hneď na nasledujúci deň, t. j. 07.11.2018 (streda) a táto bola na
súd doručená dňa 12.11.2018 (pondelok). Z uvedeného vyplýva irelevantnosť úvah žalovaných 1./ až
3./, pretože vo väzbe skutočne reálne nemal žiaden časový priestor na to, aby vykonal úkony smerujúce
k zabezpečeniu jeho právneho zastúpenia tak rýchlo, ako si to vec vyžadovala. Súčasne advokát U..

P. O. bol ním splnomocnený na jeho obhajobu v trestnom konaní, nie na všetky právne záležitosti a
vyššie uvedená časová tieseň mu fakticky bránila v zabezpečení si jeho prítomnosti alebo prítomnosti
akéhokoľvek iného advokáta či zástupcu za účelom promptného poskytnutia odbornej právnej pomoci.
Všetko nasvedčuje tomu, že práve túto jeho životnú situáciu žalovaní zneužili na to, aby ho zbavili
majetku a teraz sa snažia ich nemorálne a protiprávne konanie obhajovať jeho trestným stíhaním, ktoré

bolo v skutočnosti iba dôsledkom ich zákerného úmyslu spraviť z neho bezdomovca. Ak žalovaní 1./ až
3./tvrdia, ženemôžebyťnaichťarchu,žebolvčasežalobyväzobnestíhaný,tentoichnázormárovnako
ako minca aj druhú stranu, pretože na ich ťarchu malo byť posúdené to, že ani jeho trestné stíhanie nie je
dôvodom a už vôbec nie ospravedlnením konania žalovaných, ktorí sa rozhodli vziať „spravodlivosť“ dosvojich rúk inou nesprávnou formou- pozbavením žalobcu jeho majetku bez jeho súhlasu, a to práve v
období,keďmalobmedzenúsloboduapreukázateľnemalsťaženémožnosticivilnoprávnejochranyjeho
práv.Vkladvlastníckehoprávatitulomdarovacejzmluvyvprospechžalovaných2./a3./,č. Q.-

XXXXX/XXXXbolpovolenýdňa12.11.2018,čojeďalšímdôkazomtoho,žebolnútenýkonaťrýchloabez
právneho zástupcu. Všetky vyššie uvádzané skutočnosti v spojení s odvolaním žalobcu je podľa neho
možné či dokonca nutné posudzovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa a jeho procesné pochybenie
vedúce k čiastočnému späťvzatiu žaloby je možné ospravedlniť. Nakoľko práve žalovaní 1./ až 3./ zadali
dôvod na začatie konania, považuje za spravodlivé, aby jeho procesné pochybenie bolo vyhodnotené

na ich ťarchu v tom smere, že náhrada trov za späťvzatú časť žaloby im nebude priznaná a vo zvyšku,
t. j. vo vyhovujúcej časti bude žalobcovi priznaný voči nim nárok na náhradu trov konania. K vyjadreniu
protistrany o tom, že je vyliečeným onkologickým pacientom uviedol, že ako osoba majúca osobnú
skúsenosť s nádorovým ochorením a onkologickou liečbou, je tzv. „prežívajúci“ pacient, nie vyliečený
pacient. Jeho onkologická liečba bola spojená s mnohými fyzickými a psychologickými sprievodnými
nežiadúcimi účinkami, ktoré sa vyskytli počas nej a pretrvávajú doposiaľ, má komplexný vplyv na kvalitu

jeho každodenného života, nepriaznivý vplyv na funkciu jeho kardiovaskulárneho, gastrointestinálneho,
neurodendokrinného, imunitného a muskuloskeletálneho systému, dôsledkom čoho je jeho znížená
fyzická zdatnosť, stráca svalovú hmotu a silu, má tendenciu k pribúdaniu telesného tuku, poklesu kostnej
hustoty, prejavuje sa u neho dlhodobá únava, nezanedbateľné sú aj psychologické následky v dôsledku
strachu z návratu ochorenia a problémov v intímnej oblasti. Dodal, že je doposiaľ sledovaný onkológom

a nie „iba“ všeobecným lekárom. Jeho zdravotný stav výrazným spôsobom ovplyvňuje skutočnosť, že
sa vďaka žalovaným 1./ až 3./ stal bezdomovcom, hoci 40 rokov pracoval a podstatným podielom prispel
nielen k nadobudnutiu majetku do BSM, ale aj zveľadeniu výlučného majetku žalovanej 1./. K popretiu
jeho tvrdenia o tom, že býva v garáži uviedol, že žalovaní toto ich protitvrdenie nijako nepreukázali
a neuviedli, kde býva. V tejto súvislosti súdu predkladá fotografiu jeho „obydlia“ a odpoveď KR PZ

v Bratislave zo dňa 21.09.2021 na jeho žiadosť o poskytnutie informácie, na základe čoho bol dňa
29.07.2021 vykonaný výjazd hliadky na F. J. Q. W. ku garážam č. XXXX a XXXX, t. j. aj ku garáži, kde
býva. Dodal, že nie je jeho povinnosťou zdržiavať sa 24 hodín denne v garáži, keďže sloboda pohybu je
jeho ústavným právom. Ak v nejakom období nie je prítomný v garáži, neznamená to, že v danom čase
neprespáva na lavičke, pod mostom, v nemocnici alebo kdekoľvek inde podľa toho, či mu jeho zdravotný

stav dovolí, ev. vyžaduje. To, že je skutočne bezdomovec preukazuje aj Dohoda zo dňa 13.12.2021 o
akceptovaní pravidiel T.- denného nízkoprahového centra sídliaceho na P. XX, kde si ľudia bez domova
môžu zabezpečiť svoje základné životné potreby, ako teplé jedlo a zdravotné ošetrenie a udržať si
pocit ľudskej dôstojnosti využitím spŕch, či získaním čistého oblečenia. Záverom uviedol, že vyjadrenie
žalovaných vníma ako prejav absolútneho nedostatku empatie a opakovaného schvaľovania svojho

protiprávneho konania, nasvedčujúci tomu, že na rozdiel od neho svoje konanie nijako neoľutovali, a
preto žiadal, aby odvolací súd jeho odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolania žalobcu aj žalovaných 1./ až 3./ bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že tieto nie
sú dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania
vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia a vec správne

právne posúdil. Žalovaní 1./ a 3./ v odvolaní neprezentovali žiadne relevantné argumenty, ktoré by
boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a ich subjektívna nespokojnosť
s rozhodnutím nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. Úspech
nemožno priznať ani odvolacej argumentácii žalobcu čo do rozhodnutia o nároku na náhradu trov
súdneho konania.

12. Normatívnymi predpokladmi zaradenia určitého majetku do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov vyjadrenými v ust. § 143 OZ sú: i) spôsobilý predmet vlastníctva, ii) nadobudnutie majetku
za trvania manželstva, iii) nadobudnutie majetku manželmi alebo len jedným z nich, spôsob jeho
financovania a spoločná vôľa manželov pri nadobúdaní majetku (t. j. vôľa smerujúca k nadobudnutiu

veci do BSM, ak zaobstaranie veci je financované z výlučných prostriedkov len niektorého z manželov),
iv) neexistencia výluky predmetu z BSM. Tento majetkový režim sa vzťahuje výlučne na majetok
nadobudnutý za trvania manželstva, uzatvorením ktorého manželia začnú nadobúdať spoločný majetok
a tento spoločný majetkový režim končí zánikom manželstva. Pri nadobúdaní majetku za trvaniamanželstva je rozhodujúce aj to, z akých finančných prostriedkov bola vec financovaná, nakoľko pokiaľ
by sa jednalo o finančné prostriedky vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov za súčasnej absencie
vôle poňať tento majetok do BSM, vec by nadobudol financujúci manžel do svojho výlučného vlastníctva.

V prípade použitia spoločných finančných prostriedkov, je miera účasti manžela pri nadobúdaní veci a
rozmnožovaní spoločného majetku pre účely vzniku spoločného majetkového vzťahu manželov právne
irelevantná. Pokiaľ bola vec nadobudnutá sčasti zo spoločných finančných prostriedkov a sčasti z
výlučných finančných prostriedkov len jedného z manželov platí, že bez ohľadu na rozsah prostriedkov
použitých zo spoločných finančných zdrojov manželov, bude celá vec patriť do ich BSM (napr. NS

ČSR zo dňa 03.02.1972, sp. zn. Cpj 86/1971, R 42/1972). Za účelom ochrany vlastníckeho práva
manželov voči tretím osobám súdna prax dospela k záveru, že každý z bezpodielových spoluvlastníkov
je oprávnený domáhať sa aj samostatne ochrany vlastníckeho práva k veci, ktorá patrí do BSM,
a to aj napriek nesúhlasu druhého manžela. Právo na ochranu majetku v BSM patrí každému z
bezpodielových spoluvlastníkov aj v období, keď BSM manželov zaniklo, ale ešte nebolo vyporiadané
dohodou, rozhodnutím súdu alebo zo zákona (rozsudok NS ČR zo dňa 30.09.1988, sp. zn. 3Cz 61/88,

rozsudok NS ČR zo dňa 17.05.2001, sp. zn. 22Cdo/366/99). Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že v
prípade ak vec patrí do BSM, každému z bezpodielových spoluvlastníkov patrí právo k celej veci.
Za týmto účelom sa bezpodielový spoluvlastník môže žalobou podľa § 137 písm. c) CSP domáhať
určenia,ževecpatrídoBSMmanželov.Predpokladomprocesnejprípustnostijeosvedčenienaliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení. O splnení podmienky existencie naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení možno hovoriť v prípade, ak výrok súdneho rozhodnutia bude spôsobilý
vystihnúť úplný obsah vzťahu vymedzeného hmotným právom, t. j. predpokladá sa, že bude záväzný pre
všetky jeho subjekty. Uvedené bude naplnené len vtedy, ak sa na konaní zúčastnia všetky subjekty, pre
ktoré bude rozsudok záväzný. V prípade, ak majetok nadobudli tretie subjekty na základe scudzovacieho
úkonu, predpokladom úspešnosti takejto žaloby je účasť všetkých účastníkov tohto právneho úkonu v

súdnomkonaní.Úspešnosťtakejtožalobypodanejlenjednýmzmanželovpredpokladáajúčasťdruhého
manžela, a to buď na strane žalobcu alebo žalovaných (napr. rozsudok NS ČR zo dňa 28.01.2010, sp.
zn. 22Cdo/2614/2008). Určovacia žaloba je použiteľná nielen za účelom eliminácie ohrozenia práva či
neistotyvprávnomvzťahu,alerovnakoajvprípade,akpríslušnúnápravunemožnodosiahnuťinakalebo
účinnejšie. Ak sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prípade, ak je v katastri

nehnuteľností ako vlastník zapísaná iná osoba (žalovaný), má žalobca na takomto právnom určení vždy
naliehavý právny záujem, nakoľko sa domáha vydania deklaratórneho rozhodnutia s cieľom dosiahnuť
súlad medzi právnym a evidenčným stavom. V prípade procesného úspechu dosiahne žalobca pre
seba priaznivejšie postavenie, ktoré spočíva v tom, že súdnym rozhodnutím bude deklarovaný ním
tvrdený vlastnícky vzťah k nehnuteľnému majetku a súčasne na základe súdneho rozhodnutia dôjde

k zmene zápisu v katastri nehnuteľností. Stranami sporu v konaní, predmetom ktorého je určenie
neplatnosti právneho úkonu, sú nielen manželia, ale zároveň aj účastníci právneho úkonu, ktorým došlo
k zmene vlastníckeho práva. Práve skutočnosť, že na súdnom konaní sa môžu zúčastniť všetci účastníci
právneho úkonu, je výkladom priaznivejším pre realizáciu základného práva na súdnu ochranu ako
záver, podľa ktorého by sa jednotlivcovi takáto možnosť nepriznala (v danom prípade by to boli ostatní

účastníci právneho úkonu, keďže v konaní o vyporiadanie BSM sú stranami sporu len manželia).

13. V prejednávanej veci bolo predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby posúdenie
dôvodnosti žaloby o určenie, že nehnuteľnosť, a to chata so súp. č. XXXX postavená na pozemku parc.
č. XXX/X, v kat. úz. T., evidovaná na LV č. XXXX, patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a

žalovanej 1./. Prejudiciálne sa súd prvej inštancie musel vysporiadať s tým súvisiacou otázkou platnosti
darovacej zmluvy, ktorou žalovaná 1./ vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v roku 2018 previedla na
žalovaných 2./ a 3./. Správne sa súd prvej inštancie ako prvou zaoberal otázkou procesnej prípustnosti
určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP. Žalovaní 1./ až 3./ tak v konaní pred súdom prvej inštancie,
ako aj v odvolacom konaní namietali, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom

určení z dôvodu prebiehajúceho konania o vyporiadanie BSM vedeného pod sp. zn. 22C/45/2019, v
ktorom súd posúdi, či predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM žalobcu a žalovanej 1./ a predmetným
konaním sa dosiahne konečná úprava vzťahov medzi žalobcom a žalovanou 1./ a v tejto súvislosti
poukazovali na právne závery rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých nie je
dôvodné žalovať o určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď je

možné žalovať o splnenie povinnosti, a to priamo podaním žaloby o vyporiadanie BSM. Za nerozhodnú
označili žalobcom zdôrazňovanú zmenu vlastníckeho práva, ktoré v súčasnosti podľa aktuálneho zápisu
v katastri nehnuteľností patrí žalovaným 2./ a 3./, nakoľko pokiaľ súd v konaní o vyporiadanie BSM
dospeje k názoru, že predmetná nehnuteľnosť patrila do BSM, do BSM zahrnie jej hodnotu. Súd prvejinštancie sa celkom správne nestotožnil s touto právnou argumentáciou žalovaných 1./ až 3./, keď
konštatoval nemožnosť prejudiciálneho posúdenia tejto otázky v konaní o vyporiadanie BSM z dôvodu,
že žalovaní 2./ a 3./ v súčasnosti v katastri nehnuteľností evidovaní ako vlastníci chaty, nie sú účastníkmi

konania o vyporiadanie BSM. Za danej situácie správne vyvodil, že žalobca má naliehavý právny záujem
na určení, že sporná nehnuteľnosť patrí do BSM žalobcu a žalovanej 1./, otázka ktorá vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaná 1./ v súčasnosti nie je vlastníčkou tejto nehnuteľnosti, nemôže byť riešená v
konaní sp. zn. 22C/45/2019. Súd by s ohľadom na túto skutočnosť nemohol napr. v rámci vyporiadania
nehnuteľnosti rozhodnúť o takom spôsobe vyporiadania, ktorým by do výlučného vlastníctva žalobcu

prikázal predmetnú chatu. Irelevantná je argumentácia žalovaných 1./ až 3./, v zmysle ktorej by
hodnota nehnuteľnosti mohla byť zaradená do masy BSM, nakoľko uvedené by bolo nerešpektovaním
spoluvlastníckeho práva žalobcu, ktorý má právo požadovať nielen jemu prináležiacu hodnotu tejto
nehnuteľností vyjadrenú v peniazoch, ale aj právo jej prikázania do výlučného vlastníctva, prípadne
podielového spoluvlastníctva. Na druhej strane právnu ochranu v prípade spornosti vlastníckeho práva
požívajú aj žalovaní 2./ a 3./, ktorí majú právo sa pri posudzovaní platnosti právneho úkonu, na

základe ktorého bolo ich vlastnícke právo zaevidované v katastri nehnuteľnosti, brániť a využívať
všetky prostriedky právnej ochrany. Prípadnú zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti
nie je možné dosiahnuť v súdnom konaní bez ich účasti. Uvedené plne zodpovedá záverom súdnej
praxe, ktorá v konaniach podľa Občianskeho súdneho poriadku o určenie neplatnosti právneho úkonu
pre úspech žaloby vyžadovala bezpodmienečnú účasť všetkých účastníkov napadnutého právneho

úkonu. Žalovaní 1./ až 3./ vo svojej argumentácii absolútne nereflektujú to, že žalobca sa v zákonom
stanovenej lehote dovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu a v prípade jeho úspechu v konaní má
plnohodnotnéprávo,abytátonehnuteľnosťbolazahrnutádomasyBSMzasúčasnéhozachovaniapráva
na jej prikázanie do výlučného vlastníctva, príp. spoluvlastníctva. Účelovo v snahe zachovať vlastnícke
právo žalovaných 2./ a 3./, ktoré podľa záverov prvoinštančného súdu bolo nadobudnuté v rozpore so

zákonom, ignorujú práva žalobcu a skutočnosť, že procesne prípustným spôsobom sa domáha ochrany
svojho vlastníckeho práva. Zhrnúc uvedené odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie vychádzajúcim zo správneho právneho posúdenia o danosti naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení.

14. V ďalšom bolo úlohou prvoinštančného súdu viazaného návrhmi sporových strán na vykonanie
dokazovania (§ 185 ods. 2 CSP) posúdiť, či sporná chata patrila za trvania manželstva do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

15. Súd prvej inštancie si z nesporných skutkových tvrdení osvojil, že pozemok, na ktorom bola chata

postavená za trvania manželstva, patrí do výlučného vlastníctva žalovanej 1./, nakoľko bol nadobudnutý
darom od jej matky v roku 1999, a že na výstavbe chaty sa aktívne podieľal žalobca a žalovaná 1./
za súčasnej výpomoci známymi a žalovanými 2./ a 3./. Argumentácia sporových strán sa rozchádzala
v otázke vlastníctva finančných prostriedkov, z ktorých mala byť stavebná činnosť financovaná, keď
žalobcatvrdil,žechatabolapostavenázpeňazípatriacichdoBSMvrátanepeňazí,ktorézískalpredajom

zdedeného majetku (10.622 eur) a žalovaná 1./ tvrdila, že výstavba chaty bola financovaná výlučne
z peňazí žalovaných 2./ a 3./ a peňazí, ktoré získala darom od svojej matky. Súd prvej inštancie
nepovažoval za preukázané tvrdenie žalovanej 1./, že chata bola vystavená z jej výlučných finančných
prostriedkov, resp. z prostriedkov jej detí. Naopak z výpovede žalovaného 2./ vyplynulo, že výstavba
chaty bola uskutočnená z finančných prostriedkov žalobcu a žalovanej 1./ a finančné prostriedky, ktoré

poskytol on so sestrou (žalovanou 3./) predstavujú len určitý druh výpomoci. V spojení s uvedeným
vyhodnotil aj tvrdenia samotnej žalovanej 1./, ktorá vo svojej argumentácii poukazovala práve na to, že v
čase výstavby chaty zabezpečovala príjem len ona, a to troma zamestnaniami. Správne prvoinštančný
súd zdôraznil, že príjem žalovanej 1./ patril do BSM žalobcu a žalovanej 1./ a nepredstavoval jej výlučný
majetok. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že aj v prípade použitia príjmu žalovanej 1./ na výstavbu

chaty by nebolo možné dospieť k inému záveru ako tomu, že chata postavená z príjmu žalovanej 1./ zo
závislej činnosti vykonávanej počas trvania manželstva, by patrila do BSM manželov. Pokiaľ žalovaná
1./ v tejto súvislosti poukazovala na ust. § 150 OZ a judikatúru zaoberajúcu sa disparitou podielov pri
vyporiadavaní BSM, odvolací súd zdôrazňuje, že akákoľvek zásluhovosť žalovanej 1./ pri nadobudnutí
spoločného majetku nemôže byť zohľadňovaná pri riešení otázky, či chata patrí do BSM alebo nie.

Touto otázkou sa môže zaoberať len súd v konaní o vyporiadanie BSM. Normatívne je BSM vymedzené
ako predmet vlastníckeho práva nadobudnutý niektorým z manželov počas trvania manželstva (§
143 OZ). Nadobudnutie majetku jedným z manželov za trvania manželstva mimo zákonného režimu
BSM predstavuje zákonodarcom reštriktívne formulovanú výnimku. Vychádzajúc z tejto konštrukcie, akniektorý z manželov tvrdí, že sa jedná o jeho výlučný majetok, aj napriek tomu, že ho nadobudol za
trvania manželstva, je jeho povinnosťou spoľahlivo a bezpečne preukázať túto skutočnosť. Žalovaná 1./
všakvkonaníneuniesladôkaznébremenoanapodporusvojichtvrdeníneoznačilaanepredložilažiadne

dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať jej tvrdenia. Svoju argumentáciu v spore žalovaná 1./ založila
výlučne na svojich tvrdeniach s odkazom na výpovede žalovaných 2./ a 3./, ktorí mali mať z napádaného
právneho úkonu (darovacej zmluvy) prospech, a ktorí v konaní vystupujú rovnako na žalovanej strane,
t. j. proti žalobou uplatnenému nároku. Aj napriek uvedenému výpoveď žalovaného 2./ vyvrátila tvrdenia
žalovanej 1./ nepodporené inými dôkazmi a súd mal z nej preukázané, že výstavba chaty počas trvania

manželstva žalobcu a žalovanej 1./ bola primárne realizovaná z finančných prostriedkov žalobcu a
žalovanej 1./. Nijako nepreukázané v spore ostalo ďalšie subjektívne tvrdenie žalovanej 1./, že výstavba
chaty mala byť realizovaná z peňazí poskytnutých jej na tento účel jej matkou. Žalovaná 1./ v tejto
súvislosti ani len nešpecifikovala sumu, ktorá jej mala byť matkou darovaná za účelom preverenia
skutočnosti, či by táto suma finančne pokryla celú výstavbu. Aj vzhľadom na skutočnosť, že výstavba
chaty prebiehala cez 10 rokov sa nejaví ako dôveryhodné tvrdenie žalovanej 1./, že výstavba chaty sa

obmedzila len na finančné zdroje mimo majetku BSM. Správne ako nepreukázané vyhodnotil súd prvej
inštancie aj tvrdenie žalobcu o tom, že výstavba chaty bola zabezpečovaná hlavne z jeho príjmu. Na
druhej strane však žalobca nepochybne preukázal, že počas trvania BSM získal predajom dedičstva
sumu 10.622 eur, ktorá bola prevedená na účet žalovanej 3./. Aj z týchto finančných prostriedkov mala
byť financovaná výstavba chaty a nakoľko žalovaná 3./ nijako nepreukázala ňou tvrdené odovzdanie

peňazí žalobcovi (čo rovnako samo o sebe by nemuselo viesť k záveru, že tieto peniaze neboli
spotrebované v prospech výstavby chaty), nie je možné vylúčiť, že práve z týchto peňazí uskutočňovala
výbery na „finančnú výpomoc“ žalovanej 1./ pri výstavbe chaty.

16. Zhrnúc uvedené skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že spornú nehnuteľnosť postavili ako

stavebníci žalobca a žalovaná 1./ v rozhodujúcej miere z finančných prostriedkov patriacich do BSM,
má plnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ďalšie skutočnosti, na ktoré v obrane poukazovala žalovaná
strana, a to pridelenie súpisného čísla výlučne žalovanej 1./ a zápis v katastri nehnuteľnosti ako jej
výlučné vlastníctvo či odsúdenie žalobcu vo veci trestného činu vydierania, ktorého sa dopustil voči
žalovanej 1./, sú právne irelevantné pre záver súdu o tom, že chata patrí do BSM žalobcu a žalovanej 1./.

Pre dispozíciu s týmto majetkom patriacim do BSM tak bol v zmysle § 145 ods. 1 veta druhá OZ potrebný
súhlas oboch manželov (žalobcu a žalovanej 1./). Žalovaná 1./ v priebehu trvania manželstva chatu
bezodplatne previedla v prospech žalovaných 2./ a 3./ do ich podielového spoluvlastníctva. Nakoľko
žalobca nebol účastníkom tohto právneho úkonu, aj napriek tomu, že to zákon pod sankciou neplatnosti
vyžaduje, a medzi stranami ani nebolo sporné, že žalobca nedal súhlas k takémuto scudzovaciemu

právnemu úkonu a podanou žalobou v zákonom stanovenej lehote napadol jeho platnosť, darovaciu
zmluvu správne súd prvej inštancie právne klasifikoval podľa § 40a OZ ako neplatnú. Bezpredmetným
je v tejto súvislosti akýkoľvek zámer žalobcu a žalovanej 1./, ktorý mali mať s chatou do budúcna po
zrealizovaní výstavby, nakoľko sa jednalo o spoločný majetok manželov, o prevode ktorého (a to aj do
majetkovej dispozície žalovaných 2./ a 3./ ako spoločných detí) rozhodujú podľa § 145 ods. 1 OZ obaja

manželia a nemožno žiadnu právnu ochranu priznať konaniu žalovanej 1./, ktorá krátko pred rozvodom
a práve v čase väzobného stíhania žalobcu previedla chatu na žalovaných 2./ a 3./. Ako logická sa ani
odvolaciemu súdu v tejto súvislosti nejaví argumentácia žalovanej 1./, ktorá tvrdila, že so žalovanými
2./ a 3./ sa dohodli, že si na jej pozemku môžu postaviť chatu, ktorej výstavbu zabezpečovali finančne
aj manuálne hlavne žalobca a žalovaná 1./, a vlastnícke právo ku ktorej bolo po ukončení výstavby a

kolaudácii zapísané v prospech žalovanej 1./.

17. Ako nedôvodný vyhodnotil odvolací súd aj posledný odvolací dôvod, v ktorom žalovaní 1./ až 3./
napádali nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku, ktorého odôvodneniu vytkli, že nezodpovedá
požiadavkám ust. § 220 ods. 2 CSP a rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia sú zreteľne, a to aj pre laickú verejnosť čitateľné a vysvetlené úvahy
prvoinštančného súdu, o ktoré oprel prijatý záver. Pokiaľ žalobcovia 1./ až 3./ namietali absenciu
akéhokoľvek odkazu na aplikované právne predpisy, tak odvolací súd upriamuje ich pozornosť na
ods. 32. až 36., v ktorých súd prvej inštancie citoval znenia aplikovaných právnych noriem a na tieto
ďalej odkazoval aj pri odôvodňovaní svojich úvah. Žalovaní 1./ až 3./ vôbec neidentifikovali, ktoré

podstatné otázky mali byť napadnutým rozhodnutím nezodpovedané a v čom mala byť argumentácia
súdu prvej inštancie rozporuplná, čo ako správne poukázal žalobca navodzuje dojem generálnej a na
vec sa nevzťahujúcej odvolacej námietky. Skutočnosť, že v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie
neodkázal na relevantnú rozhodovaciu prax nepredstavuje vadu nepreskúmateľnosti rozsudku a aniobligatórnu zákonnú náležitosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP, čomu
nasvedčuje zákonodarcom použité slovo prípadne ustálenú rozhodovaciu prax. Odvolací súd nijako
nespochybňuje skutočnosť, že podporné poukázanie na ustálenú rozhodovaciu prax súdov vyššej

inštancie zvyšuje presvedčivosť a dôveryhodnosť súdneho rozhodnutia, avšak samotná skutočnosť, že
súd prvej inštancie tak neurobil nemôže sama o sebe viesť k záveru o nepresvedčivosti rozhodnutia.
Naviac litera zákona dopadajúca na danú vec (§ 143, § 145, § 40a OZ) je zreteľná a nevzbudzujúca
žiadne pochybnosti o jej obsahu a výklade, ktoré by zvýrazňovali potrebu odkazu na ustálenú
rozhodovaciu prax súdov vyššej inštancie. Vo vzťahu k možnosti aplikácie záverov vyslovených v

rozhodnutiach českých súdov vyššej inštancie odvolací súd okrajovo uvádza, že sa síce nejedná o
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a nemožno ich spájať
ani s požiadavkou súladného výkladu vyslovenou zákonodarcom v čl. 3 ods. 1 CSP, avšak vzhľadom
na dlhoročne spoločnú právnu históriu a civilné kódexy, sú interpretačné závery českých súdov vyššej
inštancie nápomocné aj slovenskej právnej obci, čomu nasvedčuje aj množstvo odkazov na české súdne
rozhodnutia aj slovenskými súdmi vyššej inštancie. Žalovanými 1./ až 3./ všeobecne a nekonkrétne

namietaný odvolací dôvod spočívajúci v arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
(§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) preto nemôže v korelácii s náležitým a zrozumiteľným odôvodnením
napadnutého rozsudku obstáť.

18. Pokiaľ sa týka samotného obsahu českých a slovenských súdnych rozhodnutí, na ktoré vo svojej

argumentácii poukazovali žalovaní 1./ až 3./, je potrebné zhodne so žalobcom uviesť, že právne
závery označených rozhodnutí vychádzali z iného skutkového a procesného stavu, ani v jednom z
prejednávaných prípadov nedošlo k situácii, že by majetok, ktorého zaradenie do BSM bolo sporné, bol
prevedený na tretie osoby, ktoré by v čase konania o vyporiadanie BSM boli evidované ako vlastníci v
katastri nehnuteľností, čo je rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá neumožňuje nastoliť stav právnej istoty a

spravodlivé usporiadanie vzťahov v konaní o vyporiadanie BSM, a ktorá zakladá súdom prvej inštancie
konštatovanú danosť naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení.

19. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaných 1./ až 3./ čo do veci samej možno preto konštatovať, že súd prvej
inštancievykonaldokazovanievrozsahupotrebnomprerozhodnutievoveci,zvykonanéhodokazovania

vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a
vec správne právne posúdil, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolanie žalobcu podané voči výroku III. napadnutého

rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žiadnej
zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Aplikujúc ust. § 255 ods. 1, 2 v spojení s §
256 ods. 1 CSP konštatoval jednak procesné zavinenie žalobcu na zastavení konania vo vzťahu k
pôvodnej žalobnej požiadavke v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a v časti o určenie, že
žalobca je bezpodielovým spoluvlastníkom podielu na označených pozemkoch, ktoré by ho v tejto

časti predmetu konania zaťažovalo náhradou trov konania a tiež neúspech žalovaných 1./ až 3./ vo
vzťahu prejednávanému predmetu konania o určenie, že chata patrí do BSM žalobcu a žalovanej
1./. Žalobca prvoinštančnému súdu vytkol, že jeho záver vo vzťahu k trovám konania vychádza z
nesprávnych skutkových tvrdení a nesprávneho právneho posúdenia veci, keď vo veci nevzhliadol
existenciu výnimočných okolností odôvodňujúcich aplikáciu § 257 CSP na rozhodnutie o nároku na

náhradu trov konania vo vzťahu k späťvzatej časti žaloby. Za nesprávne považoval aj rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania jedným výrokom tak vo vzťahu k časti predmetu konania, na ktorý
sa vzťahovalo čiastočné späťvzatie žaloby, ako aj vo vzťahu k časti, v ktorej mal žalobca meritórny
úspech, nakoľko sa jedná o samostatné predmety konania. Za dôvod hodný osobitného zreteľa označil
skutočnosť, že v čase podania žaloby a jej rozšírenia o žalovaných 2./ a 3./ bol väzobne stíhaný,

bez možnosti konzultácie s odborne spôsobilou osobou a v časovej tiesni vzhľadom na prebiehajúce
vkladové konanie. Tieto procesné úkony uskutočňoval bez pomoci advokáta ako právne nevzdelaná
osoba a hneď po splnomocnení advokáta na zastupovanie došlo z jeho strany, a to ešte pred prvým
pojednávaním, k čiastočnému späťvzatiu žaloby v procesne neprípustnej časti. Ako osoba neznalá
právnych predpisov bol tiež toho názoru, že do BSM patrí väčší rozsah nehnuteľností. Namietal, že

pred rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania mal súd prvej inštancie posudzovať procesné
zavinenie žalobcu na zastavení konania z objektívneho hľadiska a skúmať vzťah medzi tým, čo žiadal,
a prečo zobral žalobu späť so zreteľom na uvedené skutočnosti. Mal tiež za to, že vo vzťahu k
pôvodne žalovanému určeniu neplatnosti právneho úkonu, táto časť žaloby nemala byť posúdenáako žalobný návrh, nakoľko obsahuje aj náležitosti hmotnoprávneho úkonu dovolania sa relatívnej
neplatnosti. Poukázal tiež, že na to, že je onkologickým pacientom a v nadväznosti na žalovanými 1./
až 3./ uzatvorenú neplatnú darovaciu zmluvu sa stal prakticky bezdomovcom. Žalovaní 1./ až 3./ mali

za to, že žalobcom opísané dôvody nezakladajú aplikáciu ust. § 257 CSP na rozhodnutie o nároku na
náhradu trov konania a nemôžu byť na ťarchu žalovaných 1./ až 3./. Tvrdenie žalobcu o nemožnosti
právnej konzultácie počas výkonu väzby označili za nepreukázané tvrdenie, ktoré sporovali. Poukázali
tiež na skutkovú stránku trestného činu, ktorého sa žalobca dopustil voči žalovanej 1./, a pre ktorý bol
vo výkone väzby.

21. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

22. Odchýlkou od procesnej zásady za zavinenie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorá umožňuje súdu vo výnimočných prípadoch

neúspešnej strane, ktorú v zmysle zodpovednosti za výsledok zaťažuje povinnosť na náhradu trov
konania, celkom alebo sčasti nepriznať nárok na náhradu trov konania (§ 257 CSP). Jedná sa o osobitné
moderačné oprávnenie súdu, ktorého použiteľnosť vzhľadom na negatívne dopady na stranu, ktorá by
inak mala nárok na náhradu trov konania, musí mať výnimočný charakter a musí zodpovedať osobitným
okolnostiam daného prípadu. Pre rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 257

CSP musia byť kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, a to danosť dôvodov hodných osobitného
zreteľa a výnimočných okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu byť dané vo vzťahu k určitým
druhom konania alebo určitej procesnej situácii a nie je ich možné zovšeobecniť vo vzťahu k určitým
typom konania, ale rozhodujúcim meradlom je individualizačný prvok (viď nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS
727/2000). Ďalším možným aspektom (spolu)majúcim vplyv na použitie tohto výnimočného ustanovenia

sú sociálne dôvody niektorej zo strán sporu s tým, že len samotná nepriaznivá majetková situácia
strany nezakladá bez ďalšieho dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada aj na majetkové, osobné, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých
strán sporu, okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, postoj strán v konaní a iné (R 24/1964).
Účelom tohto ustanovenia je aj odstránenie neprimeranej tvrdosti a zmiernenie situácií, v ktorých je

nespravodlivé, aby tomu, kto sa dôvodne bránil alebo útočil, bol priznaný nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.

23. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom odvolacej argumentácie žalobcu dospel odvolací súd v
intenciách vyššie uvedeného k záveru, že vo veci neboli splnené zákonné predpoklady pre moderáciu

rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania prostredníctvom ust. § 257 CSP a súd prvej inštancie
sa nedopustil právneho pochybenia ani v dôsledku toho, že o nároku na náhradu trov konania rozhodol
jedným výrokom. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa a ani skutočností, z ktorých by bolo možné prvoinštančným súdom konštatovať ich
existenciu ex offo a nenastolil požiadavku pre moderáciu rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania

podľa § 257 CSP a ani v odvolacom konaní žalobcom tvrdené skutočnosti (väzobné stíhanie a neznalosť
právnychpredpisov)samyosebenezakladajútakétodôvody.Skutočnosť,žežalobcabolvčasepodania
žaloby vo výkone väzby nemožno považovať za takýto dôvod a pripísať ho na ťarchu žalovaných 1./
až 3./. Rovnako v zmysle zásady ignorantia iuris non excusat (neznalosť práva neospravedlňuje) za
takýto dôvod nemožno považovať ani neznalosť práva, na ktorú sa žalobca odvolával. Pokiaľ žalobca

tvrdil,ženemalmožnosťprávnekonzultovaťdanúvec,tototvrdenierelevantnýmspôsobomnepreukázal
a aj vzhľadom na to, že sa jedná o zákonné právo obvineného, ktorý má podľa § 18 ods. 2 zák. č.
221/2006 Z.z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov garantované právo stýkať sa okrem obhajcu
v trestnom konaní aj s advokátom alebo s inou osobou, ktorá ho zastupuje v konaní pred súdom alebo
iným orgánom verejnej moci, ak vystupuje ako strana sporu alebo účastník konania, sa toto tvrdenie

žalobcu javí ako účelové. Iniciovaním súdneho konania žalobca nesie zodpovednosť za prípadné trovy
v prípade jeho neúspechu v konaní, a to bez ohľadu na to, či využil možnosť právneho zastúpenia
advokátom, Centrom právnej pomoci, príp. všeobecným zástupcom. Pokiaľ súdu prvej inštancie vytýkal,
že pred rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania objektívne neskúmal zavinenie žalobcu odvolací
súd uvádza, že zavinenie v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP súd skúma výlučne z procesného hľadiska,

a to na základe skutočností, ktoré vznikli po začatí súdneho konania. Zavinenie v zmysle ust. § 256
ods. 1 CSP pritom nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej
súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu. V danom prípade sa prvoinštančný súd
správne vysporiadal s otázkou zavinenia žalobcu, keď žalovaní 1./ až 3./ nedali svojim správaním žiadnupríčinu k čiastočnému späťvzatiu žaloby a žalobca zobral žalobu v označenej časti späť výlučne zo
subjektívnych dôvodov, t. j. z dôvodov na jeho strane, ktoré ako už odvolací súd uviedol nemožno
kvalifikovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Neobstojí ani argumentácia žalobcu

o tom, že žalobný petit nemal súd prvej inštancie v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy
posúdiť ako samostatný návrh, nakoľko sa jedná aj o hmotnoprávny úkon dovolania sa relatívnej
neplatnosti podľa § 40a OZ. Žalobca celkom zreteľne označil svoje žalobné požiadavky, ktoré smerovali
na určenie neplatnosti darovacej zmluvy a tiež určenie, že žalobca je bezpodielovým spoluvlastníkom
označených nehnuteľností. Jedná sa o zložený žalobný petit, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný,

a pokiaľ by žalobca nezobral žalobu čiastočne späť, bolo by jeho povinnosťou rozhodnúť o oboch
týchtopožiadavkách.Nauvedenomničnemeníaniskutočnosť,žepredpokladompreurčenieneplatnosti
darovacej zmluvy z hmotnoprávneho hľadiska bolo dovolanie sa relatívnej neplatnosti.

24. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii o nesprávnosti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania
jedným výrokom odvolací súd uvádza, že pre posúdenie úspechu a neúspechu v konaní je rozhodujúca

komparácia žalobcovej požiadavky a výroku rozhodnutia, ktorým bolo o nej rozhodnuté. Pokiaľ sa
žalobca v konaní domáhal viacerých žalobných požiadaviek (pozn. odvolacieho súdu bez ohľadu na
to, či niektorá z nich predstavovala vo vzťahu k druhej len prejudiciálnu otázku) a úspešný bol len v
jednej žalobnej požiadavke (o určenie, že nehnuteľnosť patrí do BSM manželov), pričom vo zvyšnej časti
uplatneného nároku zobral žalobu späť bez zavinenia protistrany, je zrejmá jeho čiastočná úspešnosť

v spore, na ktorú dopadá ust. § 255 ods. 2 CSP. Ak si žalobca žalobou uplatní dva určovacie nároky
(neplatnosť darovacej zmluvy a určenie, že nehnuteľnosť patrí do BSM manželov) a úspech má len
ohľadom jedného z nich, je na mieste konštatovať rovnakú úspešnosť a neúspešnosť na oboch stranách
sporu. Súd prvej inštancie preto správne vyslovil záver, že žiadnej zo strán neprináleží právo na náhradu
trov konania, ktorý v danom prípade zodpovedá riadnej a správnej aplikácii § 255 ods. 2 CSP. K

požiadavke žalobcu na rozhodnutie samostatnými výrokmi o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu
ku každej žalobnej požiadavke odvolací súd uvádza, že táto nemá oporu v procesných ustanoveniach
upravujúcich trovy konania (§ 262 a nasl. CSP) a ani v rozhodovacej činnosti ÚS SR (viď napr. nález
ÚS SR zo dňa 25.05.2023, sp. zn. III. ÚS 115/2023-48). Žalobca je pánom sporu (dominus litis) a z
tejto pozície procesne zodpovedá za výsledok ním iniciovaného konania, a to v celom rozsahu, t. j.

vo vzťahu k celej žalobnej požiadavke, resp. žalobným požiadavkám, a to aj v prípade, ak v priebehu
konania žalovaný nárok obmedzil (§ 256 CSP). Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie aj
v žalobcom napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov konania ako vecne správny a rešpektujúci
procesné zásady rozhodovania o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. Nakoľko odvolací súd neuznal
zadôvodnéaniodvolaniežalobcuaaniodvolaniežalovaných1./až3./,t.j.každázostránbolačiastočne
úspešná ohľadom odvolania protistrany a čiastočne neúspešná ohľadom svojho odvolania, žiadnej zo
strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).