Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 21, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/106/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4122210893
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4122210893.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom D., E. F. G. XXX/XX, zast. JUDr. Máriou Staríčkovou, advokátkou, so sídlom Trnava,
Paulínska 19A, IČO: 42 296 498, proti žalovaným: 1. H. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., E. F. G.
XXX/XX, 2. A. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., E. F. G. XXX/XX, obaja žalovaní zastúpení Mgr. Janou

Hoksovou, advokátkou, so sídlom Volkovce, J. Kalinčiaka 13, IČO: 42 040 639, o určenie neplatnosti
závetu a listiny o vydedení, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. júla
2023 č. k. 19C/101/2022-236 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s výnimkou úkonov vzniknutých z dôvodu
pochybenia právnej zástupkyne žalovaných pri doručovaní vyjadrenia zo dňa 15. 06. 2023. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 461 ods. 1, § 469a ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2, 3, § 476 ods. 1,
2, § 476d ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 137, § 194 ods. 1 CSP a uviedol, že podaná žaloba je
žalobou na určenie právnej skutočnosti, ktorá spadá pod ust. § 137 písm. d) CSP. V zmysle citovaného

zákonného ustanovenia je žaloba o určenie právnej skutočnosti prípustná, ak to ustanovuje osobitný
predpis. Takýmto osobitným právnym predpisom je ust. § 194 ods. 1 CMP, umožňujúce notárovi ako
súdnemu komisárovi odkázať toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné,
na podanie žaloby. Z uznesenia Okresného súdu Nitra sp. zn. 17D/111/2022 zo dňa 28. 09. 2022
vydanéhoJUDr.MilošomChválom,notáromakosúdnymkomisáromvdedičskomkonanípoporučiteľovi
H. C. vyplýva, že žalobca považoval dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení za neplatné, preto

notár dedičské konanie prerušil a žalobcu odkázal na podanie žaloby o určenie neplatnosti listiny o
vydedení. S poukazom na citované zákonné ustanovenia takáto žaloba je procesne prípustná, bola
podaná v notárom stanovenej lehote, a preto sa ňou súd ďalej meritórne zaoberal. Súd považoval za
správne určenú vecnú legitimáciu strán sporu. Pasívne legitimovaný je aj žalovaný v 2. rade, pretože
je zákonným dedičom po poručiteľovi. Okruh účastníkov konania v tomto spore musí byť zhodný s
okruhom účastníkov dedičského konania v dobe vydania uznesenia, ktorým súdny komisár odkazuje

toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil
žalobou (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 3. 2018, sp. zn. 6 Cdo 54/2017). Táto podmienka
je v prejednávanom spore dodržaná.

1.2. Listina o vydedení poručiteľa H. C. zo dňa 23. 06. 2010 obsahuje zákonom vyžadované formálne
aj materiálne náležitosti, je spísaná vo forme notárskej zápisnice, obsahuje deň, mesiac a rok jej

podpísania a je v nej uvedený aj dôvod vydedenia. Dôvod vydedenia je uvádzaný stručne s poukazom
na zákonné ustanovenie § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka a toto je doplnené tým, že potomokporučiteľanenavštevujeanipripríležitostijehoaleboinýchsviatkov.Stručnéuvedeniedôvoduvydedenia
nie je podľa názoru súdu prekážkou pre platnosť tohto právneho úkonu. Nenavštevovanie poručiteľa
zo strany žalobcu minimálne v období 9 mesiacov pred spísaním listiny o vydedení bolo v konaní

preukázané. V danom prípade súd po vykonaní dokazovania zistil, že vzťahy medzi žalobcom a
poručiteľom boli primerané až do obdobia, kedy si žalobca vybral za partnerku svoju terajšiu manželku, s
ktorou v roku 2009 uzavrel manželstvo. Z vykonaného dokazovania súd vyvodil, že rodičia žalobcu mali
inú predstavu o neveste, manželku žalobcu však spočiatku rešpektovali. Nebol spor o tom, že terajšia
manželka žalobcu ešte pred svadbou trávila čas so žalobcom aj u jeho rodičov, kde aj prespávala.

Trvalý ani prechodný pobyt vo Volkovciach síce v tom čase nemala, túto skutočnosť súd pre posúdenie
vzťahov v rodine ani nepovažoval za podstatnú. Rodičia žalobcu sa zúčastnili aj na svadbe žalobcu,
ktorá sa konala dňa 02. 05. 2009. Žalobca v konaní nepoprel, že jeho rodičia svadbu aj financovali.
Z dokazovania síce jednoznačne nevyplynulo, v akej časti svadbu financovali rodičia žalobcu, akou
časťou prispel samotný žalobca, nevesta, prípadne jej rodina, súd však nepovažoval za dôležité pre
tento spor uvedenú skutočnosť detailnejšie objasňovať. Podstatné je, že rodičia žalobcu na svadbu

prispeli a tejto sa aj zúčastnili, z čoho možno vyvodiť, že v období máj 2009 vzájomné vzťahy medzi
žalobcom a poručiteľom nemohli byť vážne narušené. Z výpovede žalobcu, jeho manželky svedkyne H.
C., svedkyne H. I. a J. K. vyplynulo, že nevesta mala inú predstavu o svadbe, ktorá sa napokon konala
v mieste, ktoré viac vyhovovalo rodičom žalobcu. Na druhej strane však z dokazovania vyplynulo, že v
mieste,kdesasvadbakonala,patriacemučlenovirodinyGregorových,bolomožnésvadbuzorganizovať

za menej peňazí. Bolo preukázané, že rodičia žalobcovi pomohli s financovaním kúpy rodinného domu
vo Volkovciach, v ktorom žalobca aktuálne býva. V konaní nebolo sporné, že žalobca na kúpu tejto
nehnuteľnosti nemal dostatok finančných prostriedkov a kúpnu cenu financoval z úveru. Žalobcovi v tom
čase banka v požadovanej výške úver neposkytla. Pomohli mu rodičia, ktorí sa za splácanie úveru vo
vzťahu k banke zaručili. Nehnuteľnosť, ktorú žalobca kupoval, nadobudol on v spoluvlastníckom podiele

X/XX-XX a jeho otec v spoluvlastníckom podiele X/XX-XX. Nebolo sporné ani to, že úver splácal v celom
rozsahu žalobca a tento aj riadne splatil. Pre toto konanie je z uvedeného podstatné, že vzťahy medzi
žalobcom a jeho rodičmi museli byť v čase kúpy nehnuteľnosti (marec - apríl 2007) dobré. V opačnom
prípade by podľa názoru súdu rodičia žalobcu záväzok ručiť za splácanie úveru žalobcom neprevzali.
Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že poručiteľ žalobcovi aktívne pomáhal aj s prerobením

rodinného domu vo Volkovciach. Či sa na prácach podieľal aj brat žalobcu, žalovaný v 2. rade a v akom
rozsahu, súd tiež nepovažoval za potrebné pre toto konanie bližšie objasňovať. Pre právne posúdenie
tohto sporu bolo potrebné zamerať sa na vzťah poručiteľa a žalobcu, a to predovšetkým v čase pred
spísaním listiny o vydedení, teda pred 23. 06. 2010.

1.3. Súd ustálil, že vzájomné vzťahy poručiteľa a žalobcu boli minimálne do svadby žalobcu dňa 02. 05.
2009 primerané. Vzťahy boli na primeranej úrovni ešte aj vo období okolo narodenia prvorodeného syna
žalobcu L. C.. Tento sa narodil dňa XX. XX. XXXX. Pod pojmom „primerané" mal súd na mysli taký vzťah
poručiteľa a žalobcu, že na strane žalobcu nebolo možné konštatovať nedostatok záujmu o poručiteľa a
ani jeho neprejavovanie. Hoci medzi manželkou žalobcu a rodičmi žalobcu neboli tieto vzťahy ideálne, z

dokazovania vyplynulo, že žalovaná v 1. rade sa s ňou pred odchodom do pôrodnice (koniec júla 2009)
rozlúčila, popriala jej všetko dobré. Toto žalobca v konaní nepoprel. Manželka žalobcu H. C. potvrdila,
že so svokrou, žalovanou v 1. rade telefonovala aj z pôrodnice (koniec júla - začiatok augusta 2009). Do
pôrodnice za manželkou žalobcu síce rodičia žalobcu neprišli, bolo však preukázané, že po narodení L.,
ich navštívili u žalobcu doma a priniesli aj nejaký darček. Uvedené tvrdila žalovaná v 1. rade, jej tvrdenia

o zakúpení darčeka pre malého L. na nákupoch v Poľsku potvrdila aj svedkyňa G. C.. Manželka žalobcu
si na uvedené nepamätala, žalobca tieto tvrdenia nepoprel. Strany sporu sa rozchádzali v tvrdeniach,
kedy presne došlo k narušeniu vzájomných vzťahov medzi poručiteľom a žalobcom. Žalobca tvrdil, že
zlom mal nastať dňa 15. 09. 2009 a dôvodom malo byť, že jeho rodičia mu mali dať na výber, kto je
jeho rodina, či jeho rodičia alebo manželka s novonarodeným dieťaťom. Uvedené tvrdenie potvrdila aj

svedkyňa H. C., manželka žalobcu. Žalovaná v 1. rade uvádzala, že posledný kontakt so žalobcom
bol 21. 08. 2009, kontakty rozviazali ešte predtým, ako mala manželka žalobcu meniny. Problém mal
byť v tom, že im manželka žalobcu mala povedať, že majú problém sedieť s nimi za jedným stolom a
mala ich vyhnať z domu. K týmto skutočnostiam sa vyjadrovali aj ďalší svedkovia, všetci však ohľadom
skutočnosti, čo presne malo byť dôvodom rozvratu vzťahov, vypovedali len sprostredkovane, teda o tom,

čo im povedali buď žalobca a jeho manželka a na strane druhej žalovaná v 1. rade, prípadne jej manžel.
Je možné uzavrieť, že spísaniu listiny o vydedení predchádzalo obdobie 9, možno 10 mesiacov, odkedy
sa poručiteľ a žalobca prestali navzájom kontaktovať a každý si žil vlastný život, nezaujímajúc sa o život
toho druhého. Tiež je možné dospieť k záveru, že v tomto období už žalobca o poručiteľa opravdivýzáujem neprejavoval. Túto skutočnosť súd ani nepovažoval v konaní za spornú a potvrdil ju aj samotný
žalobca vo svojom výsluchu, keď uviedol, že jeho rodičia dodržali to, čo dňa 15. 09. 2009 sľúbili, teda
kontakty celkom prerušili.

1.4. Ustanovenie § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka expressis verbis uvádza ako dôvod
vydedenia potomka trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa, ktorý by potomok mal
prejavovať. Toto a ani žiadne ďalšie zákonné ustanovenie pojem „trvalé" bližšie nevymedzuje a ani
časovo neohraničuje. Žalobca v konaní namietal, že spísaniu listiny o vydedení predchádzalo obdobie

„iba" 9 mesiacov, kedy poručiteľ a žalobca neboli v kontakte a 9 mesiacov nie je možné považovať za
trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu. S týmto tvrdením sa súd nestotožnil. Podľa názoru súdu
je aj 9 mesiacov dosť dlhá doba na to, aby si priemerne zmýšľajúci človek dokázal uvedomiť určité
skutočnosti, mal čas si veci premyslieť, analyzovať. Súd z vykonaného dokazovania vyvodil, že poručiteľ
a žalobca boli minimálne do svadby žalobcu vo veľmi intenzívnom (možno aj dennodennom) kontakte,
poručiteľ žalobcovi pomáhal, v lete - na jeseň 2009 kontakty prerušili, prakticky zo dňa na deň. Poručiteľ

žalobcu nevydedil okamžite, k rozhodnutiu učiniť sporný právny úkon dospel po niekoľkých mesiacoch
absolútne prerušených kontaktov.

1.5. Žalobca v podanej žalobe správne poukazoval na súdnu prax, ktorá nepovažuje za neprejavovanie
opravdivého záujmu o poručiteľa prípad, kedy bol nezáujem potomka v značnej miere vyvolaný

samotným poručiteľom. Poručiteľ sa za svojho života môže dovolávať opravdivého záujmu od svojho
potomka len vtedy, ak sám nevyvolal stav, ktorý by potomkovi bránil umožniť poručiteľovi prejavovať o
neho záujem. Vychádzajúc z prezumpcie platnosti právneho úkonu listiny o vydedení zo dňa 23. 06.
2010 a s poukazom na zistený skutkový stav tak, že v období približne 9 mesiacov pred spísaním
listiny o vydedení, vzťahy medzi poručiteľom a žalobcom boli skutočne narušené a rozvrátené, títo

sa vôbec nenavštevovali, bol to práve žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno preukázať, že
tento stav vyvolal poručiteľ. Vyvolanie tohto stavu poručiteľom však žalobca jednoznačne nepreukázal.
Žalobca a rovnako jeho manželka síce uvádzali, že to bol poručiteľ, ktorý mu mal dať na výber, kto
je jeho rodina a následne vzťahy so žalobcom prerušili. Matka žalobcu, teda žalovaná v 1. rade však
tieto tvrdenia poprela a sama uvádzala, že problémom mali byť vyjadrenia manželky žalobcu na ich

adresu a bol to žalobca, ktorý sa odmlčal. K dôvodu prerušenia vzájomných vzťahov sa vyjadrovali aj
jednotliví svedkovia a žalovaný v 2. rade, títo však mali vedomosť o skutočnej príčine rozvratu vzťahov
len sprostredkovanú, a to práve od žalobcu, jeho manželky a na strane žalovaných od žalovanej v 1.
rade, prípadne od poručiteľa. Tvrdenia žalobcu o tom, že mu rodičia mali dať na výber, kto je jeho
rodina, tak jednoznačne preukázané neboli. Súd naviac konštatuje, že aj pokiaľ by žalobca tieto tvrdenia

preukázal, mohol žalobca podľa názoru súdu vyvinúť viac úsilia smerujúceho k tomu, aby sa tieto vzťahy
urovnali. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca sa o zmierenie s rodičmi od septembra 2009 do spísania
listiny o vydedení nepokúsil vôbec. K stretnutiu poručiteľa a žalobcu došlo až neskôr v roku 2013. Je
však zrejmé, že žalobca mienil v tomto období predovšetkým doriešiť právne vzťahy k rodinnému domu,
čo sa aj stalo. Žalobca v konaní ani netvrdil, že sa mal o zmiernenie s poručiteľom pred spísaním listiny o

vydedení vôbec pokúšať. Žalobcu v tomto smere neospravedlňujú iné jeho povinnosti spojené s prácou,
dokončovaním nehnuteľnosti, časté ochorenia jeho maloletého syna a ani hospitalizácia jeho manželky
s dieťaťom na Vianoce 2009. Hoci žalobca podľa jeho tvrdení strávil Štedrý večer 2009 v nemocnici
so svojou manželkou a synom, čo súd považuje za celkom prirodzené, súd nevidí nijakú prekážku v
tom, aby po návrate z nemocnice, na druhý deň alebo ešte pred odchodom do nemocnice, hoci aj na

Štedrý deň, svojich rodičov navštívil alebo sa o to aspoň pokúsil. Z lekárskych správ a nálezov ohľadom
maloletého L. je zrejmé, že tento trpel častými respiračnými ochoreniami, súd však ani túto skutočnosť
nevníma ako prekážku pre kontaktovanie rodičov žalobcu. Súd nechce situáciu, v ktorej sa žalobca od
jesene 2009 nachádzal, zľahčovať, dospel však k záveru, že pokiaľ by mal žalobca skutočný záujem na
urovnaní vzťahov, mohol sa o to pokúsiť, a nie teraz poukazovať na dôvody, prečo uvedené neurobil.

1.6. K argumentácii žalobcu o posúdení darovacej zmluvy zo dňa 02. 05. 2013, ktorou poručiteľ previedol
na žalobcu spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu žalobcu o veľkosti X/XX-XX ako konkludentného
prejavu vôle smerujúceho k negácii listiny o vydedení súd uviedol, že vzhľadom na zistený skutkový
stav, na tento úkon nie je možné nazerať tak, že by ním poručiteľ mienil docieliť žalobcom uvádzané

účinky, teda listinu o vydedení zrušiť či anulovať. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťahy medzi
žalobcom a poručiteľom sa v čase podpisu predmetnej darovacej zmluvy vôbec neurovnali, od spísania
listiny o vydedení sa na nich vôbec nič nezmenilo.1.7. Listinu o vydedení nie je možné považovať za neplatný právny úkon s poukazom na dobré mravy len
z dôvodu, že v čase jej spísania do majetku poručiteľa patril aj spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome
žalobcu, pričom poručiteľ sa nijako nepodieľal na jeho kúpe ani financovaní. V konaní boli preukázané

tvrdenia žalobcu o financovaní jeho rodinného domu vo Volkovciach, splácaní úveru, ako aj formálnom
napísaní časti nehnuteľnosti na poručiteľa. Podľa názoru súdu to bol práve poručiteľ, ktorý žalobcovi
pomohol nehnuteľnosť nadobudnúť. Pokiaľ žalobca súhlasil s tým, že časť nehnuteľnosti v rozsahu X/
XX-XX bude formálne napísaná na jeho otca, hoci tento sa na získaní nehnuteľnosti finančne nepodieľal,
musí znášať aj riziká s tým spojené. Toto si žalobca mohol uvedomiť už pri nadobúdaní nehnuteľnosti,

prípadne si vzťah s poručiteľom upraviť (aj písomne) osobitnou zmluvou alebo iným spôsobom.

1.8. Záverom súd poukazuje na procesné princípy civilného sporového konania, ktoré je konaním
kontradiktórnym. V civilnom sporovom konaní je predpokladom pre úspech strany v konaní tvrdiť
skutkové okolnosti, ktoré majú jej nárok, prípadne obranu voči uplatnenému nároku odôvodniť a tieto
skutkové okolnosti je nutné dôkazmi preukázať. Povinnosť strán tvrdiť určité skutočnosti v sporovom

konaní sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanú.
V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti
podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní boli
preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej prospech, resp.

v prípade ich nepreukázania v jej neprospech. V súdenej veci žalobca tvrdil, že sa o poručiteľa nemohol
zaujímať a prejavovať opravdivý záujem o neho, pretože poručiteľ o to nemal záujem. Povinnosť tvrdenia
žalobca splnil, tieto svoje tvrdenia však žalobca nepreukázal. Žalobca predovšetkým nepreukázal, že
to bol práve poručiteľ, ktorý zavinil taký stav v rodine C., ktorý by žalobcovi bránil prejavovať o neho
opravdivý záujem Na základe vykonaného dokazovania preto súd ustálil, že dôvody pre vydedenie

žalobcu spochybnené neboli, predmetnej žalobe nie je možné vyhovieť a je potrebné ju zamietnuť.

1.9. K vyhodnocovaniu jednotlivých dôkazov súd uviedol, že v konaní v prvom rade prihliadal na
svedecké výpovede žalobcu, žalovanej v 1. rade a svedkyne H. C., ktorých svedkov súd vypočul priamo
napojednávaní.Predovšetkýmtietoosobyvedelinajlepšiepopísaťsituáciuvrodine,malibyťprítomnéaj

prispornýchvyhláseniach.Týchtospornýchvyhlásení,ktorémalivyhrotiťnapätievrodine,nebolúčastný
žalovaný v 2. rade a ani jeden z vypočutých svedkov. Všetky tieto ďalšie osoby len sprostredkovane
vypovedali o tom, čo im povedal žalobca, jeho manželka, žalovaná v 1. rade a jej nebohý manžel. Viacerí
svedkovia sa naviac vyjadrovali k stavu v rodine C. po spísaní listiny o vydedení, čo pre posúdenie
merita prejednávanej veci ani nie je podstatné. K písomnému vyjadreniu A. I. súd uviedol, že toto nie je

možné považovať za svedeckú výpoveď z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky stanovené
v ust. § 196 ods. 2 CSP. Napriek označeniu predloženej listiny ako svedecká výpoveď na tento dôkaz
súd nazeral ako na súkromnú listinu. A. I. sa naviac podľa jej vlastných vyjadrení spoznala so stranami
sporu až niekoľko rokov po spísaní listiny o vydedení a aj táto mala o dôvodoch vedúcich poručiteľa k
spísaniu listiny o vydedení len sprostredkované informácie.

1.10. Pokiaľ ide o mnohé ďalšie skutkové okolnosti, na ktoré strany sporu poukazovali, tieto súd
nepovažoval za nevyhnutné pre objasnenie skutkového stavu prejednávaného sporu dopodrobna
objasňovať, a preto sa nimi s poukazom na zásadu hospodárnosti v konaní podrobnejšie nezaoberal.
Súd sa tiež nezaoberal okolnosťami ohľadom ochorenia poručiteľa, pretože poručiteľ vydedenie

neodôvodnil s poukazom na ustanovenie § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, ale s
poukazom na písmeno b) tohto ustanovenia. Vážne ochorenie poručiteľa vyžadujúce si starostlivosť o
neho zo strany tretích osôb v období pred spísaním listiny o vydedení ani preukázané nebolo.

1.11. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Súd

žalobu v celom rozsahu zamietol, čo znamená, že procesný úspech v celom rozsahu (100%) v konaní
dosiahli žalovaní a vznikol im nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý žiaden materiálne
merateľný úspech nedosiahol. Dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP súd v prejednávanom
spore nevzhliadol. Súd žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania spojených s vypracovaním a
doručenímvyjadreniadatovaného15.06.2023,doručenéhosúdudňa16.06.2023.Napriekskutočnosti,

že súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu žalovaným, považoval za nespravodlivé,
aby žalobca znášal aj trovy konania, ktoré vznikli len z dôvodu omylu na strane právnej zástupkyne
žalovaných. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, a
to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
ustanovením § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Uviedol, že skutkové ani právne závery súdu v

rozsudku nezodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. K objektívnej
nemožnosti žalobcu navštíviť poručiteľa uviedol, že
Pár mesačné dieťa neabsolvuje pre dospelého nepríjemné až bolestivé gastrologické vyšetrenie len
tak, aby mal žalobca dôkaz, že nemohol objektívne navštevovať poručiteľa. Ak súd posúdil 9-dňovú
hospitalizáciu ani nie polročného dieťaťa, tomu predchádzajúci nepriaznivý zdravotný stav v domácom

prostredí, následný doliečovací režim a ďalšia choroba spojená s podávaním antibiotík každý mesiac
až do spísania listiny o vydedení a s tým spojeným zhoršením imunity maloletého syna žalobcu ako
objektívny dôvod neprejavovania záujmu a ani raz si nepoložil otázku pri odôvodnení rozsudku, prečo
poručiteľ záujem neprejavil aspoň v tomto čase, potom ide o nesprávny skutkový záver v rozpore s
vykonaným dokazovaním a tým aj o nesprávne právne posúdenie, keď súd na nesprávny skutkový záver
aplikoval právnu normu o splnení podmienok vydedenia. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 26. júla 2012 sp. zn. 4 Cdo 194/2011. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada,
aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy,
dôkazy, o ktoré oprel súd svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a
skutočnosti, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných
zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok tak

zostáva nepreskúmateľný. V takom prípade ide o inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. K špecifikácii dôvodu vydedenia v listine o vydedení uviedol, že žalobca už
v žalobe, ako aj v početných vyjadreniach poukazoval na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej je
žiadúce, aby skutočnosti, ktoré poručiteľovi dali dôvod na vydedenie potomka, boli bližšie časovo a
miestne špecifikované, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júla 2012 sp. zn.

4 Cdo 194/2011. Poručiteľ v listine o vydedení bližšie nešpecifikoval, v akom období a pri príležitostí
ktorých sviatkov ho žalobca nenavštevoval. Žalobca preukázal, že si návštevy poručiteľ jednak neželal,
a jednak, že z objektívnych dôvodov ho ani navštíviť nemohol, a napokon, chronologicky uviedol
všetky sviatky a príležitosti, pri ktorých poručiteľ nenavštívil žalobcu ani jeho rodinu, hoci mu v tom nič
nebránilo. Súd sa nielenže odklonil od ustálenej súdnej praxe, ale ani nehodnotil dôkazy sporových

strán spravodlivo, keď nezohľadnil to, že poručiteľ nenavštívil žalobcu a jeho rodinu a ani to nijako
neodôvodnil. K rozporu skutkových záverov súdu s vykonaným dokazovaním uviedol, že výpovedná
hodnota svedeckej výpovede svedkov žalovaných, ako aj pravdivostná hodnota tvrdení samotných
žalovaných je značne znížená, čo však súd absolútne nevzal do úvahy, čím porušil princíp rovnosti
účastníkov konania. Súd v bode 51. rozsudku jednostranne uzavrel, že nenavštevovanie poručiteľa zo

strany žalobcu bolo preukázané minimálne v období 9 mesiacov pred spísaním listiny o vydedení. Súd
arbitrárne vyhodnotil len nenavštevovanie poručiteľa zo strany žalobcu, pričom náležite, resp. vôbec
nevyhodnotil tvrdené a preukázané nenavštevovanie žalobcu poručiteľom, hoci tomu na rozdiel od
žalobcu, nebránili žiadne objektívne okolnosti. Žalobcovi bránil výslovný príkaz poručiteľa a žalovanej
1, potvrdený priamou svedeckou výpoveďou manželky žalobcu a choroba a následná hospitalizácia

maloletého syna žalobcu spolu s manželkou v nemocnici a následný doliečovací režim v domácom
prostredí. Súd v bode 52. rozsudku skonštatoval, že nebolo sporné, že úver na dom, v ktorom býva
žalobca s rodinou, splácal výlučne žalobca, no na druhej strane toto hodnotenie nemalo dôsledok na
výpovednú hodnotu a posúdenie pravdivosti tvrdení žalovaných, ktorí na začiatku tvrdili opak. Súd
potom ustálil skutkové a právne závery v rozpore s vykonaným dokazovaním. Odôvodnenie rozsudku

je vnútorne rozporné a zmätočné. Napriek tomu, že žalobca a priamy svedok - jeho manželka tvrdili,
že zlom nastal 15. 09. 2009 pri návšteve, kde dostal žalobca na výber, kto je jeho rodina, čo aj
preukázali svedkami z toho obdobia, ktorí sa o udalostiach dozvedeli s odstupom pár dní, či týždňov
a ktorých svedecké výpovede neboli relevantne spochybnené, na rozdiel od rozporuplných tvrdení
žalovanej v 1. rade a svedkov žalovaných, ktorým boli sprostredkované informácie od žalovaných až

následne, a to s časovým odstupom, potom ich selektívne svedectvo vyznieva nielen pre žalobcu, ale
aj objektívne nevierohodne a je zarážajúce, že súd ho postavil na vyššiu úroveň vierohodnosti oproti
výpovediam svedkov žalobcu a samotnej výpovedi žalobcu. Navyše, žalovaní ani netvrdili, že to bol
žalobca, kto mal údajnú vetu adresovať poručiteľovi a žalovanej v 1. rade, preto nemohol on niesť
zodpovednosť a následky v podobe vydedenia za niečo, čo neurobil ani k tomu nedal podnet. Súd

nesprávne a neobjektívne vyhodnotil výpovede žalovanej v 1. rade, ktorá si sama v popise hraničnej
situácie odporovala, čo do času aj udalosti, žalovaného v 2. rade, ktorý súd opakovane zavádzal,
vyhlásenia A. I., ktoré spísala právna zástupkyňa žalovaných, svedeckej výpovede pani M., ktorá sa
bližšie začala rozprávať so žalovanou v 1. rade až pred 3 rokmi, svedkami C. a p. N., ktorí nemalivedomosť ani o chorobe poručiteľa a z nich, v rozpore s ich vyjadreniami a ich výpovednou hodnotou,
ustálil, že majú teda vyššiu výpovednú hodnotu ako priamy svedok žalobca, jeho manželka, ktorá
súd nijako nezavádzala, ani sa nesnažila očierniť žalovaných, naopak, ak si nebola istá, čo i len v

nepodstatnej veci, uviedla pravdu, že si nepamätá, nekorigovala ani ona, ani žalobca, ani svedkyne
p. K. a p. I. neupravovali svoju výpoveď podľa skutočností, ktoré dodatočne vyšli najavo. Presne,
jasne a konzistentne s časovými a vecnými súvislosťami reprodukovala udalosti objektívne s vyššou
výpovednou hodnotou ako uvedení svedkovia žalovaných a samotní žalovaní. Nie je teda pravdou, že by
žalobca nepreukázal, kto bol iniciátorom neprejavovania záujmu. Uvedené je však v hrubom rozpore s

vykonaným dokazovaním. Výpoveď jediného priameho svedka – manželky žalobcu súd ani nespomenul
a náležite neodôvodnil, prečo nebral jej výpoveď do úvahy, resp. prečo sa priklonil k nevierohodným,
sprostredkovaným výpovediam svedkov a žalovaných, ktoré boli listinnými dôkazmi spochybnené. Súd
mal pri hodnotení dôkazov prihliadnuť k tomu, že svedkovia žalovaných a žalovaní neuvádzali pravdu
o iných okolnostiach, preto je ich výpoveď nevierohodná, na rozdiel od žalobcu a svedkov žalobcu.
Ak by súd vykonal dôkaz navrhovaný žalobcom, a síce dopytom na dopravný inšpektorát a kataster

nehnuteľností, bolo by jednoznačne preukázané, že žalovaní zavádzali aj ohľadom skutočnosti, na
čo boli použité prostriedky z predaja bytu, hoci už ani na tomto tvrdení následne nezotrvali a svoje
tvrdenie nepreukázali. Hoci to nebolo pre posúdenie zvlášť závažné, slúžilo to ako dôkaz podporného
charakteru, osvetľujúc vierohodnosť svedeckých výpovedí. Z odôvodnenia rozsudku nie je možné sa
dozvedieť, ktoré z vykonaných dôkazov súdu slúžili ako podklad pre rozhodnutie. Hoci sa súd aj

snažil vysvetliť, akými úvahami sa pri hodnotení týchto dôkazov spravoval, výsledkom premietnutým v
zdôvodnení jeho rozhodnutia je však len súbor indícií, ktoré by mali nasvedčovať správnosti prijatého
právneho záveru o nedôvodnosti žaloby bez toho, aby napadnuté rozhodnutie bolo náležitým spôsobom
zdôvodnené právne. K nesprávnemu právnemu posúdeniu uviedol, že súd nesprávne vyložil právnu
normu – zákonné znenie § 469a ods. 1 písm. b) OZ a túto nesprávne aplikoval, keď uviedol, že

žiadnezákonnéustanoveniepojem„trvalé“bližšienevymedzujeaaničasovoneohraničuje.Suvedeným
nemožno súhlasiť a zo strany súdu ide o nesprávnu aplikáciu práva. 9 mesiacov nemožno za žiadnych
okolností považovať z časového hľadiska za obdobie „trvalé“. Ak súd uviedol, že OZ pojem „trvalé“
nedefinuje, potom mal siahnuť po výklade uvedeného pojmu, pričom právna teória a aplikačná prax ich
ponúka niekoľko. Súd vyložil pojem „trvalo“ absolútne v rozpore s výkladovými pravidlami, ustálenou

súdnou praxou a arbitrárne, navyše tým porušil aj princíp rovnosti účastníkov konania pred súdom
a rovnosti zbraní, keď súd má iba preskúmavať stranami tvrdené a preukazované skutočnosti a
žalovaní netvrdili, že 9 mesiacov považujú za trvalé neprejavovanie záujmu. Výklad pojmu trvalo je
tak v rozpore s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou súdov. Súd arbitrárne ustálil, že žalobca sa do
stretnutia v r. 2013 nepokúsil o zmier s poručiteľom vôbec a ani okolnosti uvádzané žalobcom žalobcu

neospravedlňujú. Súd nevyhodnotil tvrdené a preukázané zavinenie poručiteľa na tom, že ho žalobca
nekontaktoval. Aj z následného správania poručiteľa je zrejmé, že o kontakt nestál, neprejavoval záujem
a sám konal v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca tak zotrváva na tvrdení, že neprejavovanie záujmu
bolo vzájomné, dal k nemu výslovný a jasný podnet poručiteľ, preto nie je naplnený zákonný dôvod
vydedenia, čo ho činí neplatným. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 59/2012 a sp. zn. 2 Cdo

109/2010. Posudzovanie existencie dôvodov vydedenia uvádzaných v písm. a) a b) § 469a Občianskeho
zákonníka musí byť komplexné, čo znamená, že nepostačí len nečinnosť neopomenuteľného dediča,
ale je potrebné skúmať aj správanie sa poručiteľa – tu súd nevyhodnotil, že zo strany poručiteľa nebol
nijaký pokus o kontakt, ani na sviatky, ani v prípade choroby ich vtedy jediného vnuka, ani v prípade
pracovnej cesty. Poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov SR. Neplatnosť závetu z dôvodu rozporu s

dobrými mravmi súd posudzoval len s ohľadom na žalobcu, ak ten mal znášať riziko, toto aj znášal
z dôvery a citu k poručiteľovi, ktorý naopak zrejme prechovával cit opačný, či už zlomyseľnosť alebo
iný, keď vydedil nielen žalobcu, ale aj jeho potomkov z domu, ktorý reálne patril žalobcovi a ktorý
predstavoval jedinú strechu nad hlavou nielen pre žalobcu a jeho manželku, ale aj pre maloleté dieťa,
ktoré sa ničím neprevinilo. Uvedené jednoznačne preukazuje zlomyseľnosť a rozpor s dobrými mravmi

zo strany poručiteľa, keďže poručiteľ mohol inak formulovať listinu o vydedení. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalovaní v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. e. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku –
ialej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané veas, oprávnenou stranou – žalobcom, v neprospech
ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorémuzákon odvolanie pripúš?a (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom
podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom,

ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti
a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné pod3a § 389 ods. 1 písm. b) CSP zruši? a vec mu pod3a § 391 ods. 1 CSP vráti?
na ialšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobou dorueenou Okresnému súdu Nitra doa 31. 10. 2022 sa žalobca domáhal, aby súd ureil,
že závet a listina o vydedení spísaná porueite3om H. C., nar. XX. XX. XXXX, zomrelým 17. 07. 2022,
naposledy bytom E. F. G. XXX/XX, XXX XX D., povereným notárom JUDr. Milošom Chválom doa 23.
06. 2010, pod sp. zn. N 149/2010, Nz 22609/2010 sú neplatné. Súeasne sa domáhal priznania nároku
na náhradu trov konania.

6. V predmetnej veci pod3a oznaeenia predmetu žaloby a jej petitu bolo predmetom konania ureenie
neplatnosti závetu a listiny o vydedení. Neplatnosti závetu sa žalobca domáhal z dôvodu, že absentujú
dôvody vydedenia, ako aj z dôvodu, že závet odporuje ustanoveniu § 479 Obeianskeho zákonníka. Eo
sa týka listiny o vydedení, vo vz?ahu k nej uvádzal žalobca v žalobe dôvody smerujúce k ureeniu, že

dôvody vydedenia nie sú dané, prieom len v jednej vete uviedol, že keiže dôvod vydedenia absentuje
vo vyhotovenej listine, dôsledkom toho je, že ide o prejav vôle neureitý. Pre posúdenie veci je pritom
potrebné rozlišova? medzi tým, ei je listina o vydedení neplatná, alebo dôvody vydedenia nie sú dané.

7. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 121/2008 uviedol, že ureenie neexistencie dôvodov

vydedenia spôsobuje neúeinnos? tohto jednostranného právneho dôvodu, a nie jeho neplatnos?.
Neplatnos? právneho úkonu môže nasta? len z dôvodov uvedených v ustanovení § 37 až § 40a
Obeianskeho zákonníka.

8. Keďže právne posúdenie veci nie je náležitosťou žaloby a povinnosť uviesť žalobný návrh neznamená

povinnosť žalobcu uviesť súdu návrh na znenie výroku rozsudku, je potrebné vychádzať z obsahu žaloby
a pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať na to, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska)
to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal. Z rozsudku NS SR sp. zn. 5Cdo 254/2009 z 28. 09.
2010 vyplýva, že ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť
žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej

skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho
rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude
formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom
nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska)
to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úroku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovanýaaképrostriedkyprocesnejobranypoužil.Súd jasneavýstižnevysvetlí,akoposúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

ktoré dôkazy konal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami, a predstavami strán sporu, ale z hľadiska odôvodnenia má spĺňať parametre
(limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), pričom strane sporu musí dať odpoveď na podstatné

(zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo strany sporu a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe ajz hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti.

11. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ust. § 220 ods. 2 CSP znamená
právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi
odníma možnosť náležite a skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce
využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Potreba riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu, vyplýva aj z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Aj keď s ohľadom na túto judikatúru nie je potrebné zdôvodňovať
každý argument strán sporu, súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede
súdu na všetky podstatné argumenty prednesené stranami, ktoré uviedli v konaní. Dôvody musia
byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, a nie len odkazovať na právne závery
účastníkov.

12. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a
zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v
§220ods.2CSP,jenepreskúmateľné.Také(arbitrárne)rozhodnutiesúduodnímastranesporumožnosť
uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces.

13. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových

záverov absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne, alebo tým
skôr, pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu ich súd náležitým spôsobom v celom
súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by dodatočným spôsobom odôvodnil ich
bezvýznamnosť či irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ by takto súdy postupovali, založili by tým
nepreskúmateľnosť nimi vydaných rozhodnutí. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho-ktorého rozhodnutia,

nastávajúobdobnénásledkyakotie,ktorévedúknezákonnostiahlavneknepresvedčivostirozhodnutia,
čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami
spravodlivého procesu; len náležité, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie
napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce preň z čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. ÚS 33/2012).

14. Keďže predmetom žaloby v danej veci bolo tak určenie neplatnosti závetu, ako aj listiny o vydedení,
pričom podľa obsahu žaloby a prednesov žalobcu išlo skôr o určenie neexistencie dôvodov vydedenia,
súd prvej inštancie si mal v prvom rade ujasniť, čoho sa žalobca podanou žalobou domáha, pretože od
toho závisí, podľa ktorých ustanovení mal vec posudzovať, teda, či podľa ustanovení, podľa ktorých to aj

posúdil(priurčení,žedôvodyvydedenianiesúdané),alebopodľa§37až§40aObčianskehozákonníka
(pri určení neplatnosti listiny o vydedení), tak ako to uviedol NS SR v rozhodnutí pod sp. zn. 5Cdo
121/2008. Aj keď z obsahu žaloby sa skôr javí, že žalobca sa domáha určenia, že dôvody vydedenia
nie sú dané (pričom súd prvej inštancie sa nimi aj zaoberal), mal túto okolnosť zistiť dotazom na právnu
zástupkyňu žalobcu. V prípade, ak sa žalobca domáha určenia, že dôvody vydedenia nie sú dané, súd

prvej inštancie na vec aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov. V prípade, ak sa žalobca
domáha určenia, že listina o vydedení je neplatná, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
keď na vec neaplikoval pre posúdenie veci potrebné ustanovenia. Do úvahy tiež prichádza situácia, že
by sa domáhal tak určenia, že listina o vydedení je neplatná, ako aj, že dôvody vydedenia nie sú dané,
každého z iných dôvodov, čomu by následne muselo zodpovedať aj právne posúdenie veci. Podľa toho,

čoho sa žalobca podanou žalobou domáha (vecne, podľa obsahu žaloby) má potom zodpovedať aj petit
žaloby a výrok rozsudku, pričom o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia, už rozhoduje súd
a prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Na tomto nič nemení
ani skutočnosť, že na podanie žaloby o určení neplatnosti listiny o vydedení odkázal žalobcu notár ako
súdny komisár. Bez ujasnenia si predmetu sporu odvolací súd považuje napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie zatiaľ za predčasné a nedostatočne odôvodnené, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť
a bolo dôvodom na jeho zrušenie v tejto časti.15. Čo sa týka neplatnosti závetu, tohto určenia sa žalobca domáhal jednak z dôvodu, že absentujú
dôvody vydedenia, ako aj z dôvodu, že závet odporuje ustanoveniu § 479 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie žalobcu v zmysle ustanovenia § 479 Občianskeho zákonníka vôbec neposúdil

a zamietnutie žaloby v tejto časti vôbec neodôvodnil. Táto skutočnosť zakladá nepreskúmateľnosť
napadnutéhorozhodnutiavtejtočastiajetakouvadoukonania, prektorúbolopotrebnétotorozhodnutie
v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rovnako rozhodol NS
SR vo veci pod sp. zn. 6MCdo 5/2014, pričom uviedol, že z odôvodnenia rozsudkov odvolacieho
súdu i súdu prvej inštancie je zrejmé, že oba súdy odôvodnili len svoj právny záver o neplatnosti

vydedenia, zatiaľ čo ďalší právny záver o neplatnosti závetu neodôvodnili vôbec. Táto skutočnosť
zakladá nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí v tejto časti a je takou vadou konania, pre ktorú bolo potrebné
tieto rozhodnutia v napadnutej časti, ako aj súvisiace rozhodnutie o trovách konania, zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

16. K ďalším odvolacím dôvodom odvolací súd dodáva nasledovné:
17. Hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom každý dôkaz hodnotí jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
v konaní najavo.

18. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký
vzťah má svedok k stranám sporu a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na

okolnosti,ktorédoprevádzalijehovnímanieskutočnosti,oktorejvypovedá,naspôsobreprodukcietýchto
skutočností, na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať
na otázky a pod.) a na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je
dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);
celkové posúdenie uvedených hľadísk následne poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených

(preukazovaných) skutočností (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo
3577/2008, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 92/2020 a sp. zn. 8 Cdo 156/2020).
19. Pri hodnotení výpovede svedka, ktorý o rozhodujúcich skutočnostiach vypovedal rozdielne, je súd
povinný zaoberať sa všetkými výpoveďami svedka vo vzťahu k zisteným rozdielom a zdôvodniť, prečo
svoje rozhodnutie oprel o tú ktorú výpoveď, resp. prečo výpoveď nebolo možné zohľadniť.

20. Záver súdu o (väčšej) hodnovernosti niektorého z dôkazov, resp. niektorej výpovede, ktorý v
prejednávanom prípade primerane vysvetlí, je prirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia
dôkazov a sám osebe neindikuje možnosť vysloviť porušenie práv len z dôvodu, že sťažovateľ sa
domnieva, že niektoré dôkazy mali byť hodnotené rozdielne (I. ÚS 275/2019).
21. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký

vzťah má svedok k stranám sporu a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na
okolnosti,ktorédoprevádzalijehovnímanieskutočnosti,oktorejvypovedá,naspôsobreprodukcietýchto
skutočností, na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať
na otázky a pod.) a na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je
dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú);

celkové posúdenie uvedených hľadísk následne poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo
3577/2008, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 92/2020 a sp. zn. 8 Cdo 156/2020).
22. Záver súdu o (väčšej) hodnovernosti niektorého z dôkazov, resp. niektorej výpovede, ktorý v
prejednávanom prípade primerane vysvetlí, je prirodzeným výsledkom procesu voľného hodnotenia

dôkazov a sám osebe neindikuje možnosť vysloviť porušenie práv len z dôvodu, že sťažovateľ sa
domnieva, že niektoré dôkazy mali byť hodnotené rozdielne (I. ÚS 275/2019).
23. V danej veci boli, okrem výsluchu strán sporu, vypočutí viacerí svedkovia, a to navrhnutí tak
žalobcom, ako aj žalovanými. Okrem manželky žalobcu sa žiaden zo svedkov osobne stretnutia,
od ktorého malo dôjsť k zhoršeniu vzťahov medzi žalobcom, poručiteľom a žalovanou v 1. rade,

nezúčastnili, a tak vypovedali o okolnostiach, ktoré sa dozvedeli od niektorej zo strán sporu. Výpovede
strán sporu a svedkov sú pre posúdenie veci pritom kľúčové. Preto je potrebné, aby súd prvej inštancie
v ďalšom konaní podrobnejšie odôvodnil, koho tvrdenia zo strán sporu mal preukázané a z akých
dôvodov, zhodnotiť výpovede svedkov, či z nich vychádzal a v akom rozsahu, prípadne zhodnotiť ichvierohodnosť, zhodnotiť výpoveď manželky žalobcu, zaoberať sa vzájomným navštevovaním žalobcu
a žalovaného pred spísaním listiny o vydedení a zhodnotiť, či im vo vzájomnom navštevovaní bránila
objektívna prekážka, resp. kto dal k tomu podnet. Ak by mal súd za preukázané tvrdenie žalovanej v 1.

rade o tom, od kedy a prečo sa so žalobcom nenavštevujú, odôvodniť to, že ak túto vetu mala povedať
manželka žalobcu, či mohol za toto niesť zodpovednosť a následky v dôsledku vydedenia. Ak žalobca
argumentuje tým, že súd má zohľadniť to, že jeho syn mal zdravotné problémy a spolu s manželkou bol
aj hospitalizovaný, okrem toho, čo už súd ohľadom týchto skutočností zohľadnil (bod 55.), je potrebné
zaoberaťsaajtým,či otýchtookolnostiachžalobcasvojichrodičovinformoval.Potrebnéjetiežposúdiťa

zaoberaťsaajďalšímiodvolacíminámietkami,aksúpreposúdenievecipotrebné.Názoromodvolacieho
súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).