Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 13, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4422010661
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Formel Kováčová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4422010661.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Formel Kováčovej, PhD.
a sudkýň JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD., v trestnej veci
obžalovaného A. A. B., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno
a/, odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b/ Trestného zákona a iné,
o odvolaní obžalovaného A. A. B., proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 30.11.2023, sp.

zn. 1T/59/2022, na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 13.03.2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. A. B. z a m i e t a, pretože
nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „súd I. stupňa“) bol obžalovaný A. A.
B. (ďalej označovaný aj ako „obžalovaný“) uznaný vinným v bode 1. zo zločinu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/
Tr. zák. a v bode 2. zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr.
zák. na skutkových základoch, že:
v bode 1.
od leta roku XXXX do dňa XX.XX.XXXX v byte č. X na X. poschodí bytového domu na adrese C. D.,
A. B. E. X týral svoju matku - poškodenú F. B., narodenú XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D., A. B. E. X, a

to takým spôsobom, že poškodenú približne každý tretí týždeň fyzicky napádal, dával jej facky, ťahal ju
za vlasy, vulgárne jej nadával, zastrašoval a ponižoval ju, hovoril jej, že je blbá, že patrí na psychiatriu,
že nerobila celý život, že je sprostá, nevie variť, taktiež sa jej vyhrážal, že ju znesie zo sveta, vyhodí z
balkóna a bude to vyzerať ako samovražda, pričom v obave o svoj život a zdravie sa poškodená pred
obvineným pravidelne zamykala do svojej izby; dňa XX.XX.XXXX v poobedných hodinách poškodenú
bezdôvodne urážal, chcel ju vyhodiť z balkóna a keď sa pred ním v obave o svoj život ukryla, a zamkla

vo svojej izbe, rozbil sklenenú výplň dverí, vošiel do izby, vyhádzal jej všetky osobné veci a povedal
jej, že keď ho nebude poslúchať, tak vyhodí z okna aj ju; dňa XX.XX.XXXX v bližšie nezistenom čase
fyzicky napadol poškodenú, ktorú udieral do hlavy, čím jej spôsobil povrchové poranenie vlasatej kože
hlavy - pomliaždenie; dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX h. obžalovaný pod vplyvom alkoholu robil
poškodenej schválnosti, porozbíjal taniere, po byte hľadal nože, pričom poškodená zo strachu privolala
hliadku polície; dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX h obvinený porozhadzoval poškodenej veci po

celom byte, zvesil jej dvere na izbe, fyzicky ju napadol tak, že ju udrel do chrbta, kopol ju do nohy a
následne z bytu odišiel; v bližšie nezistenom čase hodil poškodenej do tváre mrazené mäso a spôsobil
jej poranenie oka; v bližšie nezistenom čase pritlačil poškodenej vankúš na tvár a takmer ju udusil,
pričom týmto svojim bezohľadným, bezcitným a hrubým správaním spôsoboval poškodenej F. B. fyzické
a psychické utrpenie, čím jej strpčoval každodenný bežný život a ohrozoval jej bezpečnosť a tým aj jej
psychické a fyzické zdravie,

v bode 2.odo dňa XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX v byte č. X na X. poschodí bytového domu na adrese C. D., A.
B. E. X týral svoju matku - poškodenú F. B., narodenú XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D., A. B. E. X, a
to takým spôsobom, že dňa XX.XX.XXXX vo večerných hodinách, potom ako sa vrátil domov z výkonu

trestu odňatia slobody po 8 mesiacoch, fyzicky napadol poškodenú, ktorú sotil na posteľ a vyfackal ju,
pričom poškodenej vyčítal, že kvôli nej sedel vo väzení, následne jej vytiahol z televízora kábel, zvesil
obraz s jej podobizňou, s tým, že sa na ňu nemôže pozerať, následne byt opustil a keď sa v
nezistenom čase vrátil domov, poškodenej dal facku; dňa XX.XX.XXXX vo večerných hodinách počas
telefonického rozhovoru poškodenej vynadal, že je hnusoba, špina a hnoj; dňa XX.XX.XXXX okolo

poludnia sa vyhrážal poškodenej, že pre ňu na druhý deň príde auto a odvezie ju do blázinca, v bližšie
nezistenom čase medzi dňami XX.XX.XXXX až XX.XX.XXXX sotil poškodenú takým spôsobom, že
padla na televízor; dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX h sa správal k poškodenej
agresívne, bol nervózny, zvyšoval hlas a pri hľadaní plaviek vyhadzoval veci zo skrine, v dôsledku
čoho sa poškodená zľakla a vybehla z bytu von, pričom si nezobrala kľúče a z bytu sa vymkla; dňa
XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX h začal nadávať poškodenej, že prečo ho vydedila, následne sa

presunul do spálne poškodenej, kde začal rozhadzovať knižky z políc, nakoľko hľadal dokumenty k
dedičstvu, na čo ho poškodená prosila, nech nerozhadzuje veci v izbe, na čo chytil do ruky uterák a
udieral s ním poškodenú do oblasti tváre a následne ju sotil do perináka, pričom si udrela ľavú stranu
tváre pri oku, pričom vykrikoval na poškodenú, že je blázon a že ju dá zatvoriť do blázninca, čím jej
spôsobil pomliaždenie tváre vľavo; dňa XX.XX.XXXX v čase XX.XX h telefonovala poškodená na linku

158,pričomnekomunikovala,alevpozadípočuťobvinenéhoakonapoškodenúagresívnekričí,vulgárne
nadáva a hovorí jej, že je blbá; dňa XX.XX.XXXX v čase okolo XX.XX h po predchádzajúcej slovnej
hádkevyšlazbytunachodbubytovéhodomu,kam vybeholzaňouarukamijuzozadusotilzoschodov,v
dôsledku čoho spadla na zem na medziposchodí, následne prišiel za poškodenou a opýtal sa jej, či ešte
neskapala, čím spôsobil poškodenej pohmoždenie pravého čela a pravého predkolenia, pričom týmto

svojim bezohľadným, bezcitným a hrubým správaním spôsoboval poškodenej F. B. fyzické a psychické
utrpenie, čím jej strpčoval každodenný bežný život a ohrozoval jej bezpečnosť a tým aj jej psychické
a fyzické zdravie.

Za to bol obžalovanému uložený za skutok pod bodom 1. podľa § 208 ods. 3 Tr. zák. pri nezistení

poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr. zák., nezistení priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zák.,
postupom podľa § 38 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. podľa zásad na uloženie úhrnného trestu, podľa
§ 41 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústav na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. bol zrušený výrok o treste uložený obžalovanému trestným rozkazom
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4T/57/2021 zo dňa 9.12.2021, doručeného obžalovanému dňa
9.12.2021, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Za skutok pod bodom 2. bol obžalovanému uložený podľa § 208 ods. 1 Tr. zák. pri nezistení
poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr. zák., zistení priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr.
zák., postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústav na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení odvolanie čo do výroku o vine a treste.
V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že nebola
náležite venovaná pozornosť zákonnosti získaných dôkazov, najmä jeho zvukových záznamov -
telefonátovzvýkonuväzbya zodôvodneniarozsudkunevyplýva,či,kedyaakýmspôsobomboludelený

súhlas riaditeľa ústavu na výkon väzby a prečo nedošlo k výmazu týchto hovorov s poukaz na § 21 ods.
5 zák. č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov. Súčasne namietol nezákonnosť
dôkazov získaných z prehratých zvukových nahrávok - telefonátov poškodenej so svedkyňou A. G. B.,
ktorá nedala súhlas poškodenej na nahrávanie ich hovoru. Poukázal na ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por.
a § 119 ods. 2 Tr. por. Obdobne namietol čítanie zápisnice z výpovede svedkyne A. B. pred vznesením

obvinenia s poukazom na doktrínu „plodov z otráveného stromu“, ako i rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 828/2016.
Ďalej namietol dôveryhodnosť výpovede poškodenej, ktorá bola spochybnená do takej miery, že
s poukazom na zásadu „in dubio pro reo“ nemožno ustáliť jeho vinu. Zdôraznil závery znalkyne z odborupsychológie H. D. B., ktorá konštatovala u poškodenej demenciu a iba čiastočnú vierohodnosť jej
výpovedí. Súčasne uviedol, že aj z výpovedí svedkov A. G. B. a I. J. vyplynulo, že poškodená bola na
neho extrémne naviazaná.

Konštatoval, že ani jeden z vypočutých svedkov nepotvrdil a nevidel, že by poškodenej ubližoval. Preto
s poukazom na zistenia znalkyne H. D. B. o nefungovaní novopamäte poškodenej, nie je možné ustáliť
jehovinu.ĎalejdaldopozornostizáznamzpredvolanianaMestskýúradNovéZámky,zktoréhovyplýva,
že opatrovateľka poškodenej oznamovala výpadky pamäte a zhoršenie chôdze poškodenej. Poukázal
na výpoveď svedkyne A. K., ktorej mala poškodená uvádzať, že ju bije s konštatovaním, že poškodená

bola orientovaná v čase a priestore, čo je v rozpore so znaleckými závermi. Taktiež svedkyňa I. L. žiadny
incident nikdy nevidela, ani nepočula, rovnako tak nebola prítomná pádu poškodenej zo schodov, ktorý
bol podľa nej zapríčinený zdravotným stavom poškodenej, ktorá často padala v dôsledku odumretia
nervových zakončení. Poukázal tiež na skutočnosť, že poškodená opakovala, že na neho zavolá políciu,
čím ho chcela postrašiť.
Ďalej poukázal na výpoveď znalca z odboru psychiatrie A. B., ktorý uviedol, že zo psychologického

hľadiska je možné považovať prvotné výpovede poškodenej po spáchaní skutkov za pravdivé, avšak
z hľadiska psychiatrického poukázal na rozvíjajúcu sa demenciu poškodenej. Konštatoval, že zlý
zdravotný stav poškodenej vyplýva aj z jej listov, ktoré mu písala do výkonu väzby.
Na základe vykonaného dokazovania teda podľa neho nebolo preukázané naplnenie skutkovej podstaty
zločinutýraniablízkejosobyazverenejosoby,čoanijedenzvypočutýchsvedkovnevidelazozvukových

záznamovvyplývazmätenosťpoškodenej.Pokiaľideokrik,oktoromsazmieňovalisusedia,poukázalna
správanie poškodenej, ktorú bolo ťažké zvládnuť vzhľadom na jej halucinácie. Nebolo teda preukázané,
že by poškodenú každý tretí týždeň fyzicky napádal, dával jej facky, ťahal ju za vlasy, vulgárne jej
nadával, zastrašoval a ponižoval ju, vyhrážal sa jej zabitím, udieral ju do vlasatej časti hlavy a dusil
vankúšom.

Rovnako nebolo preukázané ani konanie popísané v bode 2. rozsudku. Zdôraznil, že je potrebné si
uvedomiť tenkú hranicu pri kontakte s osobou vyššieho veku a existenciou závažnej duševnej poruchy,
kedy takáto osoba všetko vníma negatívne ako utrpenie, či teda sa dopustil takého protiprávneho
konania, ktoré mohla pociťovať ako príkorie.
Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1

písm. b/, písm. c/, písm. d/, písm. e/ Tr. por. a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol tak, že ho podľa
§ 285 písm. a/ Tr. por. spod obžaloby oslobodí s poukazom na zásadu „in dubio pro reo“.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí krajského súdu konaného o odvolaní uviedol, že sa
plne pridržiava podaného odvolania vrátane jeho dôvodov, nechcel ho už žiadnym spôsobom zmeniť

alebo doplniť. Navrhol rozsudok súdu I. stupňa v celom rozsahu zrušiť a obžalovaného oslobodiť spod
obžaloby.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí pred krajským súdom uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní,
ako i dôvodoch v ňom uvedených a písomné dôvody odvolania podrobne ústne rozšíril písomným

podaním, ktoré na verejnom zasadnutí predniesol. V prednese konštatoval, že v priebehu prípravného
konania, ako i hlavného pojednávania bolo hrubo ignorované materiálne právo Slovenskej republiky.
Poukázal na to, že po smrti otca sa musel postarať o matku, preto opustil svoju prácu v zahraničí,
nasťahoval sa k mame a o túto sa staral. Neprišiel ju týrať, ani fyzicky napádať. Zdôraznil, že jeho
matka – poškodená sama nepodala trestné oznámenie, bolo s ňou ťažko vychádzať, mala problém aj

s opatrovateľkou. Obvinenia voči nemu vyznievajú komicky. Pokiaľ ide o údery, nevie ako ju mohol biť,
keď žiadne zranenia nemala. Naopak staral sa o ňu, navštevoval s ňou lekárov, sama uvádzala, že sa
ho nikdy nebála. Mama mu schovávala veci, nechcela, aby odchádzal o nej preč za prácou. Celý skutok
je jeden výmysel, bola dementná. V čase od r. XXXX do r. XXXX sa nezdržiaval na území republiky.
Vznikali medzi nimi slovné konflikty, ale napriek tomu jej varil a staral sa o ňu.

V konečnom návrhu požadoval zrušil napadnutý rozsudok a oslobodiť ho spod obžaloby.

Zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedol, že rozhodnutie súdu I. stupňa
považuje za zákonné a správne. Pokiaľ ide o odvolacie argumenty obžalovaného, tieto sa zhodujú
s argumentami z konania pred súdom I. stupňa, s ktorými sa súd v rozsudku náležite a správne

vysporiadal. Navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné.

Na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou (obžalovaným) Krajský súd v Nitre,
ako súd odvolací, podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutýchvýrokov rozsudku o vine a treste, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie obžalovaného nie

je dôvodné.

Krajský súd po preskúmaní veci zistil, že súd I. stupňa sa dôsledne vysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie, vykonal dokazovanie zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav
veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie §

2 ods. 10 Tr. por. a skutkové zistenia uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku sú v súlade
s vykonanými dôkazmi a vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz priamych ako aj nepriamych
dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver o tom, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je
uvedený vo výrokovej časti rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd I. stupňa v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por.

v dostatočnom rozsahu uviedol svoje úvahy, akými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
s ktorými aj odvolací súd súhlasí, keďže pri tomto hodnotení postupoval v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por., preto na tieto v podrobnostiach len poukazuje a nad
rámec uvedeného zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ako
i Európskeho súdu pre ľudské práva, je súd povinný sa vysporiadať iba s relevantnými námietkami

obžalovaného bez toho, aby zdôvodňoval všetky i nepodstatné pripomienky procesných strán.

Zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. sa
dopustí ten, kto blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické
utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálením rôzneho druhu,

ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu
alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické
alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, a spácha taký čin závažnejším spôsobom
konania.

Podľa § 138 písm. b/ Tr. zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu po
dlhší čas.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že z vykonaného dokazovania niet pochýb o tom,
že skutky uvedené v napadnutom rozsudku sa stali, tieto spáchal obžalovaný spôsobom uvedeným vo

výroku napadnutého rozhodnutia a súčasne boli aj správne právne kvalifikované.

Vina obžalovaného bola napriek nespočetným námietkam zo strany obžalovaného jednoznačne
preukázaná najmä priamymi dôkazmi, a to výpoveďou dnes už nebohej poškodenej F. B. – matky
obžalovaného (ďalej len „poškodená“), ktorá podrobne v prípravnom konaní za prítomnosti psychológa

vypovedala, pričom jej výpoveď je zaznamenaná aj prostredníctvom obrazovo-zvukového záznamu,
ktorý bol oboznámený na hlavnom pojednávaní. Skutočnosti uvedené v tomto výsluchu, ktorý bol
vykonaný krátko po dokonaní skutku, aj s poukazom na závery znaleckého posudku H. D. B., ako i A.
K. B. a ostatné vykonané dôkazy, najmä výsluchy svedkov, považoval aj nadriadený súd za pravdivé.
V prvotnej výpovedi poškodená vypovedala, že po smrti manžela mala s obžalovaným konflikty, najmä

keď mal vypité, že sa s ňou hádal, kričal na ňu, rozbíjal nábytok, viackrát volala políciu, robil jej
schválnosti, fyzicky ju napádal. Na uvedenú výpoveď bolo možné v konaní pred súdom prihliadať,
a preto ju správne súd I. stupňa prehral na hlavnom pojednávaní, keďže bola vykonaná v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku po riadnom zákonnom poučení poškodenej, bola
vykonaná za prítomnosti psychológa a z hľadiska jej postavenia ako obzvlášť zraniteľnej osoby podľa

zákona o obetiach, ako i s poukazom na vyjadrenie znalkyne H. D. B. o nevhodnosti
jej ďalšieho výsluchu z dôvodu sekundárnej viktimizácie boli splnené všetky podmienky na to, aby bolo
možné túto výpoveď v konaní použiť. Súčasne poškodená pred výsluchom po poučení podľa § 130
ods. 1, ods. 2 Tr. por. uviedla, že poučeniu porozumela, vyhlásila, že toto právo nevyužíva a vypovedať
chce a bude, a to napriek skutočnosti, že bude vypočúvaná proti svojmu synovi (č. l. 62).

Výpoveď poškodenej z prípravného konania bola potvrdená aj výpoveďou svedkyne I. F. M. N. (susedy
poškodenej), ktorá uviedla, že zreteľne počula, čo sa dialo u susedov, viackrát počula kričať poškodenú
o pomoc, pričom hľadala útočisko u nej alebo u ďalšej susedy I. O. L.. Sama poškodená jej popisovala,že ju obžalovaný šľahal uterákom po tele, hodil do nej mrazené mäso, oplzlo jej nadával, čo počula
aj ona a vyhrážal sa jej zabitím a aj po návrate obžalovaného z výkonu trestu odňatia slobody toto
konanie obžalovaného pokračovalo. Z tohto dôvodu aj oni ako susedia zvykli vyvolať políciu. Pokiaľ ide

o posledný incident zhodenia zo schodov, tento pre svoju neprítomnosť doma nevidela. Mala vedomosť
o tom, že obžalovaný mal súdom vydaný zákaz priblíženia sa k poškodenej, čo však porušoval.
Uvádzala, že pokiaľ poškodená k nej prišla žiadať o pomoc, bola rozrušená, hovorila o útokoch syna,
aj keď na druhej strane sa ho vždy snažila ospravedlňovať, aké to má on v živote ťažké. Je pravdou,
že obžalovaný robil v zahraničí, ale chodil domov asi raz za mesiac na predĺžené víkendy. Poškodenú

poznala ako komunikatívnu a príjemnú osobu, nezaznamenala, že by si vymýšľala, dlhodobá pamäť jej
fungovala dobre.

Ďalej je obžalovaný usvedčovaný aj výpoveďou svedkyne I. O. L. (susedy poškodenej), ktorá taktiež
uvádzala, že počula incidenty v domácnosti poškodenej a obžalovaného, a to najmä vo večerných
hodinách, keď sa obžalovaný vrátil domov. Poškodená k nej chodila, keď mala obavu z obžalovaného,

roztrasenáauplakaná,privolalipolíciu.Keďajpoškodenániečonahlásila,vždytochcelaodvolať,apreto
už aj ona nechcela nič riešiť, keďže vždy všetko brala späť. Mala vedomosť, že obžalovaný ju chcel
udusiť, vylial jej polievku na hlavu, bol k nej zlý, najmä pod vplyvom alkoholu. Napriek tomu sa tešila
na jeho návrat po výkone trestu, avšak aj po jeho príchode, bola u nej poškodená niekoľkokrát, že jej
zase ubližuje a plakala. Poškodená chodila bez paličky. Po podaní trestného oznámenia sa ju snažila

poškodená niekoľkokrát kontaktovať a ovplyvňovať, písala jej listy, nechcela, aby išla vypovedať.

Nepriamo je obžalovaný usvedčovaný tiež výpoveďou svedkyne A. F. K. (ošetrujúcej lekárky
poškodenej), ktorá uvádzala, že v júli v roku XXXX jej poškodená uviedla, že jej obžalovaný spôsobil
ujmu na zdraví a ďalší incident bol z júla XXXX, kedy ju zhodil zo schodov. Svedkyňa potvrdila, že

poškodená jej už od roku XXXX zvykla telefonovať, keď sa niečo doma udialo, ale vždy to bolo ex
post. Uvádzala, že je agresívny, že ju bije, že jej odkladá veci, rozbíja zariadenie domu. Pokiaľ bola ona
v kontakte s poškodenou, táto bola orientovaná v čase a priestore a vyjadrovala sa rozumne.

Vo vzťahu k výpovedi svedka I. J. napriek tomu, že nebol prítomný žiadneho fyzického útoku

obžalovaného na poškodenú, sám bol svedkom niekoľkých výmen názorov kvôli majetku a hlasných
hádok medzi obžalovaným a poškodenou, pričom uviedol, že obžalovaný na poškodenú reagoval
zvýšeným hlasom, nadával jej a nespozoroval, že by poškodená bezdôvodne volala o pomoc alebo
schovávala obžalovanému veci. Z väzenia mu obžalovaný volal asi trikrát. Svedok uvádzal, že
iniciátorom hádok bol obžalovaný, keď poškodená niečo schovala, ale nie úmyselne, skôr v dôsledku

toho, že zabúdala.

Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie znalkyňou H. D. B. z odvetvia psychológie, ktorá vypracovala
znalecký posudok na poškodenú, z tohto vyplynulo, že intelektové schopnosti poškodenej boli hlboko
podpriemerné s typickými prejavmi pre jej vek a prejavmi demencie. Mala obmedzenú schopnosť

prežívať radosť, zvýšené pocity úzkosti, ohrozenia a negatívneho očakávania pri zablokovanej
schopnosti reagovať hnevom. Na záťažové situácie reagovala únikom a vo vzťahu k jej synovi
(obžalovanému) pretrvávala nepochopiteľná citová väzba s tendenciami ospravedlňovať ho, ľutovať,
tajiť a bagatelizovať dôsledky jeho konania. Je pravdou, že znalkyňa uviedla, že poškodená strácala
schopnosť rozpoznať, čo je v norme a čo je za hranicou únosnosti, avšak toto konštatovanie

je nutné hodnotiť vo vzťahu k tomu, že poškodená sa snažila čokoľvek, čo spravil obžalovaný,
bagatelizovať a minimalizovať jeho vinu, a nie, že by sa nič nedialo. Poškodená bola podľa nej extrémne
zneurotizovaná a cítila sa bezmocná s tendenciou k sebaobviňovaniu, pričom jej stav súvisel práve
so správaním obžalovaného. Znalkyňa navyše konštatovala, že aj keď časom začala trpieť poškodená
poruchou novopamäte, psychické utrpenie poškodenej malo eskalujúci charakter a zdôraznila, že

z hľadiska prítomnosti znakov špecifickej vierohodnosti, ktorá je síce v dôsledku demencie oslabená,
je potrebné vziať do úvahy najmä jej prvotné volanie o pomoc v čase, keď sa obžalovaný nachádzal
v spoločnej domácnosti. Súčasne nezistila u poškodenej žiadne vedomé, motivačné činitele ku krivej
výpovedi, práve naopak, snahu bagatelizovať jeho konanie. Z týchto dôvodov správne súd I. stupňa
konštatoval, že poškodená si správanie obžalovaného nevymyslela, že sa reálne udialo, i keď neskôr

v rámci trestného konania boli zrejmé prejavy napomôcť obžalovanému.

V tomto kontexte treba hodnotiť aj znalecký posudok znalca z odvetvia psychiatrie A. K. B., ktorý
napriek diagnóze poškodenej – nešpecifikovanej demencie ľahko stredného stupňa potvrdil zníženúschopnosť poškodenej zapamätať si a replikovať udalosť, ktorej bola svedkom, avšak na druhej strane
konštatoval, že zo psychologického hľadiska vyjadrenia poškodenej v čase skutkov možno hodnotiť za
pravdivé. Okrem toho nadriadený súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že k všeobecnej a špecifickej

vierohodnosti zaujíma odborné stanovisko znalec z odboru psychológie, a nie psychiatrie. Každopádne
práve s poukazom aj na jej demenciu a nižšie intelektové schopnosti by si poškodená jednotlivé útoky
a ich priebeh nevedela vymyslieť.

Správne súd I. stupňa prihliadol aj na potvrdenie o vykázaní zo spoločného bydliska obžalovaného zo

dňa 26. 08. 2019 (č. l. 338), ako aj na prepisy zvukových nahrávok – telefonátov poškodenej na tiesňovú
linku č. 158, v ktorých poškodená popisovala jednotlivé správanie obžalovaného (č. l. 394 až 397).

Konanie obžalovaného bolo tiež jednoznačne preukázané zvukovými nahrávkami – telefonátmi
poškodenejsosvedkyňouA.G.B.(č.l.252až254),akoitelefonickýminahrávkamiobžalovanéhozÚVV
a ÚVTOS poškodenej, svedkyne G. B., svedkovi F. B. a I. J., z ktorých je zrejmé, že voči poškodenej bol

opätovne slovne agresívny, vulgárne jej nadával, zvyšoval hlas a jej, ako i ostatným svedkom hovoril,
ako majú vypovedať v prejednávanej veci.

Pokiaľ ide o námietky obžalovaného vo vzťahu k výpovedi poškodenej, že táto si všetko vymyslela
a trpela vážnym ochorením, krajský súd konštatuje, že jej výpoveď bola jednoznačne podporená

výpoveďami vyššie uvedených svedkov, o pravdivosti ktorých nemal krajský súd dôvod pochybovať
a vyhodnotiť ich ako vymyslené. Iba sama skutočnosť, že obžalovaný sa snaží spochybniť hodnovernosť
týchto výpovedí, nebola dôvodom na to, aby krajský súd znižoval ich výpovednú hodnotu. Pritom už
týmito výpoveďami bolo dostatočne preukázané, že skutky sa stali, majú znaky žalovaných trestných
činov právne kvalifikovaných ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Tr. zák.,

keďže obžalovaný spôsoboval poškodenej fyzické a psychické utrpenie bitím, údermi, ponižovaním,
pohŕdavým zaobchádzaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu a navyše skutku pod bodom 1.
sa dopúšťal po dlhší čas.

Pokiaľ ide o telefonické nahrávky uskutočnené medzi poškodenou a svedkyňou G. B. zo dňa XX. XX.

XXXX a XX. XX. XXXX, ktoré svedkyňa dobrovoľne predložila v trestnom konaní a v ktorých poškodená
popisovala verbálne a fyzické agresívne správanie obžalovaného voči nej, ako i nahrávky telefónnych
hovorov obžalovaného z ústavu na výkon väzby, tieto napriek námietkam obžalovaného správne súd I.
stupňa vyhodnotil ako použiteľné a zákonné.

Pokiaľ ide o súkromnú nahrávku vyhotovenú svedkyňou A. G. B., je potrebné uviesť, že bez ohľadu
na prípadný súhlas alebo nesúhlas poškodenej s jej použitím, táto bola zadovážená bez použitia
akéhokoľvek násilia, čo by vylučovalo možnosť jej použitia vzhľadom na ustanovenie § 119 v Trestnom
konaní. Navyše krajský súd dáva do pozornosti, že svedkyňa uvedenú nahrávku nevyhotovovala
s predchádzajúcim úmyslom túto použiť v trestnom konaní, ale išlo o automatické zaznamenanie

telefonického rozhovoru, ktorý umožňoval jej mobilný telefón. Táto nahrávka bola následne zákonným
spôsobom v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku vydaná orgánom činným v trestnom
konaní samotnou svedkyňou.

Vo vzťahu k námietkam obžalovaného týkajúcim sa nepoužiteľnosti tohto dôkazu v trestnom konaní

zdôvodu,žeišloosúkromnúnahrávku,ktoránebolazabezpečenávsúladespríslušnýmiustanoveniami
Trestného poriadku, t. j. bez príkazu na odpočúvanie alebo v súlade o zák. č. 166/2003 Z. z., čím došlo
k porušeniu zákona o ochrane osobných údajov, krajský súd udáva, že s týmito právnym názorom
obžalovaného nesúhlasí.

Naopak zadovážený zvukový záznam považuje za dôkaz prípustný, keďže v zmysle ustanovenia §
119 ods. 2 Tr. por. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo
sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo osobitného zákona. Apriori nemožno
vylúčiť, aby bol ako dôkaz použitý aj zvukový záznam vyhotovený súkromnou osobou. Podľa ods. 5 tohto
ustanovenia nesmie sa použiť ako dôkaz v konaní iba dôkaz získaný nezákonným donútením alebo

hrozbou donútenia (analógia s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Je zrejmé, že v prejednávanej veci o takýto prípad nešlo.

Podľa § 2 ods. 10 veta tretia Tr. por. právo obstarávať dôkazy majú aj strany.Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnnenezávisleodtoho,čiichobstaralsúd,orgányčinnévtrestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Prípustnosť takéhoto dôkazu je vždy potrebné posudzovať aj s ohľadom na rešpektovanie práva na
súkromie zakotveného v čl. 8 Dohovoru, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia v zmysle čl. 7

ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ide o situáciu, kedy dochádza k určitej kolízii
chránených záujmov. V posudzovanom prípade však ide o závažnú násilnú trestnú činnosť majúcu
charakter zločinu zasahujúcu do duševnej i telesnej integrity inej osoby, ktorá jednoznačne prevažuje
nad osobnostnými a ľudskými právami páchateľa.

Krajský súd vyhodnotil, že vyhotovená zvuková nahrávka obsahujúca telefonický rozhovor medzi

svedkyňou a poškodenou je dôkazom, ktorý môže byť použitý v trestnom konaní ako dôkaz. Krajský súd
vzal pri rozhodovaní a posudzovaní, či je možné na zvukový záznam ako na použiteľný dôkaz prihliadnuť
do úvahy aj tú skutočnosť, či tento neprimerane nezasahuje do súkromného života obžalovaného.

Pre vyriešenie otázky použiteľnosti v spise sa nachádzajúceho dôkazného prostriedku - záznamu

telefonického hovoru, považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že právo na ochranu súkromného a
rodinného života, obydlia a korešpondencie nie je absolútne.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov,
keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

S ohľadom na to, že v predmetnej veci išlo o komunikáciu medzi súkromnými osobami, možno tento
prípad posudzovať len v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru, a to v súvislosti s ochranou, ktorú poskytuje tento
článok korešpondencii. Preto akékoľvek úvahy obžalovaného, že uvedený dôkaz nebol zabezpečený
na základe príkazu sudcu v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku alebo zákona č. 166/2003 Z.

z. neobstojí.

Občiansky zákonník dopĺňa ústavnú ochranu súkromnej fyzickej osoby najmä v § 11 a § 12. V zmysle
týchto ustanovení k obmedzeniu ochrany tohto práva možno prikročiť len na účely ochrany základných
práv iných osôb alebo na účely ochrany verejného záujmu. Zmysel slova „korešpondencia“ pôvodne

zahŕňal materiály zasielané poštou. V súlade s technickým pokrokom sa výklad „korešpondencie“ rozšíril
na akúkoľvek komunikáciu, napr. telefónom (hlas, videohovor, SMS, MMS), faxom alebo internetom
(mail, príp. chat).

Každý telefonujúci človek sa pritom vzdáva časti svojho súkromia, ak komunikuje s ďalšou

osobou s tým, že ochrana jeho súkromia končí tam, kde začína ochrana súkromia a
oprávnených záujmov druhej osoby. V prípadoch súkromných telefonických hovorov, kedy volajúci
oslovuje volaného, dáva tým podnet ku komunikácii a fakticky tak vstupuje do súkromia volaného
účastníka so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Existuje všeobecná znalosť, že telefón
môže byť vybavený niekoľkými technickými funkciami (aplikáciami), okrem iného nahrávaním hovoru.

Telefonujúci teda spolu komunikujú za všeobecnej vedomosti o možnosti, že hovor môže byť technikou
zaznamenávaný. Z toho je vyvoditeľné, že komunikujúce osoby konkludentne súhlasia aj s možným
vyhotovením zvukového záznamu telefonátu - ide o privolenie v zmysle § 12 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že každý má právo zaznamenávať svoje vlastné telefonické hovory
a že ustanovenie § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je absolútne. Uvedený dôkazný prostriedok tak

nebol získaný v rozpore s § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď na použitie tohto záznamu nedala
súhlas poškodená a ani s ustanoveniami §§ 114, 115, 116 Tr. por. alebo príslušnými ustanoveniami zák.
č. 166/2003 Z. z., pretože tieto upravujú zásah do práva na ochranu súkromia, korešpondencie zo strany
orgánov verejnej moci, a nie zo strany súkromnej osoby.V zmysle vyššie uvedeného preto krajský súd konštatuje, že každý si môže oprávnene zaznamenávať
a uchovávať svoju komunikáciu aj bez výslovného súhlasu ďalšej komunikujúcej osoby a táto môže

byť v trestnom konaní použitá ako dôkazný prostriedok na dokumentovanie a preukazovanie porušenia
ustanovení Trestného zákona. Krajský súd tiež dáva do pozornosti, že uvedená telefonická nahrávka
odovzdaná polícii nebola použitá ani zneužitá na žiadny iný účel, iba na odhalenie protiprávneho
konania obžalovaného a jeho usvedčenia. Išlo teda o legitímny cieľ. Z uvedeného vyplýva, že dôkazný
prostriedok predložený svedkyňou bol získaný zákonným spôsobom (rozhodnutia Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. II. ÚS 502/2000, sp. zn. I. ÚS 191/05, Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 5Tdo 549/07).

Rovnako je potrebné vyhodnotiť aj nahrávky telefonických hovorov obžalovaného uskutočnené z ústavu
na výkon väzby poškodenej a ďalším svedkom za súladné so zákonom a použiteľné v trestnom konaní
vzhľadom na nasledovné skutočnosti.

Podľa § 21 ods. 5 prvej a druhej vety zák. č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších
predpisov ústav alebo generálne riaditeľstvo sú oprávnené monitorovať alebo zaznamenávať obsah
hovoru obvineného na účel plnenia úloh na úseku boja proti terorizmu a organizovanému zločinu,
zabránenia marenia účelu výkonu väzby, odhaľovania a objasňovania trestných činov a zabezpečenia

ochrany verejného poriadku a bezpečnosti v objektoch, v ktorých ochranu zabezpečuje zbor; uvedené
sa nevzťahuje na hovor obvineného s jeho obhajcom alebo s advokátom, ktorý ho zastupuje v inej
právnej veci, ak obhajca alebo advokát preukáže, že mu telefónne číslo patrí. Monitorovanie hovorov
obvineného schvaľuje riaditeľ ústavu, v ktorom je obvinený umiestnený alebo generálny riaditeľ zboru.

Podľa § 21 ods. 6 prvej vety zák. č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, ústav
a generálne riaditeľstvo sú oprávnené zaznamenávať elektronicky aj údaje o priebehu hovoru.

Podľa § 21 ods. 7 zák. č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, záznamy
podľa odsekov 5 a 6 poskytuje ústav a generálne riaditeľstvo na základe písomnej žiadosti subjektom

uvedeným v osobitnom predpise.

Obžalovanýbolprijehovzatídoväzbyriadnepoučenýotom,žejehotelefonátyzvýkonuväzbymôžubyť
ústavom monitorované a zaznamenávané. V súlade s ustanovením § 21 ods. 5, ods. 6, ods. 7 zákona
o výkone väzby ústav zaznamenával a uchovával telefonické rozhovory obžalovaného. Nikdy však

tieto nemonitoroval, a preto nebolo potrebné (ako namietal obžalovaný) schválenie riaditeľom ústavu.
Ústav na výkon väzby sa na dopyt krajského súdu písomne vyjadril, že postupoval v zmysle zákona
o výkone väzby pri zaznamenávaní obsahu telefonických hovorov a priložil tiež žiadosti obžalovaného
o umožnenie používať telefonické zariadenie, z ktorých vyplýva, že obžalovaný bol vždy riadne poučený
o oprávnení ústavu monitorovať a zaznamenávať obsah telefonických hovorov.

S poukazom na vyššie uvedené obžalovaný si bol vedomý toho, že čokoľvek v telefonátoch povie, bude
zaznamenané. Z tohto dôvodu nemožno konštatovať, že by boli porušené nejaké jeho práva a že by
vyššie uvedený dôkazný prostriedok nemohol byť v konaní použitý. Preto obsah tejto telekomunikačnej
prevádzky spočívajúci vo vyhrážkach obžalovaného vo vzťahu k poškodenej alebo jeho ovplyvňovaní

svedkov a poškodenej, ako majú v konaní vypovedať, je použiteľný v trestnom konaní.

Dôležité je tiež v prejednávanej veci zistenie, že vyššie uvedené predložené zvukové záznamy (z
ÚVV Nitra, ako i patriace svedkyni A. G. B.) nie sú jediným usvedčujúcim dôkazným prostriedkom,
ale tieto len dokresľujú situáciu ako podporný dôkazný prostriedok. V predmetnej veci totiž hlavnými a

nosnými usvedčujúcimi dôkazmi sú výpoveď poškodenej a svedkýň I. F. M. N. a I. O. L., ako i záznamy
z volaní poškodenej na linku č. 158. Všetky ostatné dôkazné prostriedky, vrátane znaleckých posudkov
a výpovedí ostatných svedkov iba dokumentujú vierohodnosť tvrdení poškodenej. Preto krajský súd
uzatvára, že uvedené obžalovaným namietané dôkazné prostriedky sú na účely trestného konania
použiteľné a ich obsah je možné posudzovať ako relevantný dôkaz.

Krajský súd ďalej konštatuje, že uvedený právny názor je podporený aj judikatúrou Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 1To/42/2010, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo 69/2019, sp. zn. 3Tdo
56/2019, ako i Európskym súdom pre ľudské práva (Perry proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 17. 07.2003, P.G. a J.H. proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 25. 09. 2001, Heglas proti Českej
republike zo dňa 01. 03. 2007, Schenk proti Švajčiarsku zo dňa 12. 07. 1998, Khan proti Spojenému
kráľovstvu zo dňa 12. 05. 2000, Turquim proti Francúzsku zo dňa 24. 01. 2002). Aj z vyššie uvedených

rozhodnutí vyplýva, že je nevyhnutné na vec nazerať z pohľadu rovnováhy medzi záujmami a právami
obžalovaného a poškodenej. V prejednávanom prípade s ohľadom na závažnosť trestného činu a zásah
do psychickej a fyzickej integrity inej osoby, bolo nevyhnutné ochrániť privátnu sféru poškodenej, a tým
súčasne aj verejný záujem spočívajúci v odhalení páchateľa tohto závažného trestného činu. Tieto
záujmy jednoznačne prevážili nad záujmom obžalovaného na zachovanie mlčanlivosti o telefonických

rozhovoroch, ktoré v žiadnom smere nezasiahli do jeho súkromia.

Neobstojí preto ani tvrdenie obžalovaného, že orgán činný v trestnom konaní zadovážil všetky ostatné
dôkazné prostriedky nezákonne, keďže vychádzali z namietanej prvotnej výpovede poškodenej a vyššie
uvedených telefonických nahrávok, v dôsledku čoho tieto posúdil ako „ovocie z otráveného stromu“.
O nezákonnosti následne vykonaných úkonov tohto trestného konania, ako o dôkazoch získaných

z otráveného stromu by bolo možné hovoriť iba v prípade, že by bolo porušené ustanovenie čl. 3
Dohovoru a v nadväznosti na to ustanovenie § 119 Tr. por., k čomu v prejednávanom prípade
nedošlo.

Právny názor odvolateľa teda nie je možné akceptovať, a preto nemôže zakladať záver o nezákonnosti

vykonaného dokazovania posudzovanej veci. Krajský súd zdôrazňuje, že postup orgánov činných
v trestnom konaní, ako i súdu bol plne v súlade so zákonom a nezistil žiadne porušenie práva na
obhajobu obžalovaného. V tejto súvislosti je potrebné tiež poukázať na to, že obžalovaný bol riadne
vypočutý tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom I. stupňa, na záver prípravného konania
mal možnosť si preštudovať vyšetrovací spis a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, bolo mu

tiež zachované právo predkladať a obstarávať nové dôkazy a mohol sa aj k namietanej výpovede
poškodenej, ako i k zvukovým nahrávkam vyjadriť. Je potrebné tiež konštatovať, že súdne konanie bolo
vykonané kontradiktórnym spôsobom.

Krajský súd zdôrazňuje, že proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých

dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po
vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu
meritórneho rozhodnutia. Podľa Trestného poriadku je nutné zisťovať skutkový stav vo veci, ktorý je
potrebný pre rozhodnutie. Nestanovuje však žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných
na preukázanie určitej skutočnosti ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia

dôkazovvyjadrenáv§2ods.12Tr.por.,podľaktoréhosúdhodnotídôkazyzískanézákonnýmspôsobom
podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo
niektorá zo strán. Odvolací súd preto vychádzajúc z vyššie uvádzaných dôkazov vyhodnotil skutky za
dokázané zákonnými dôkaznými prostriedkami a dospel k záveru, že ich už nie je potrebné overovať

ďalšími dôkazmi.

Pokiaľ ide o námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu I. stupňa o voľbe použitých
dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám
obžalovaného, je potrebné uviesť, že sama táto skutočnosť nemá za následok porušenie jeho práva na

obhajobu a na spravodlivý súdny proces.

Odvolací súd na podklade množstva vyššie uvádzaných vo veci vykonaných dôkazov má za to, že tieto
vosvojomsúhrnepreukazujú,žeskutkyspáchalpráveobžalovaný.Votázkevinysakrajskýsúdstotožnil
s odôvodnením súdu I. stupňa a na podporu jeho rozhodnutia doplnil napadnutý rozsudok o ďalšie vyššie

uvedené úvahy, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a spravodlivé.

V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť aj závery znaleckého posudku znalkyne H. D. B. z odvetvia
psychológia, ktorá zhodnotila osobnosť obžalovaného ako depravovanú, emočne, aj sociálne nezrelú,
so závažnými poruchami v oblasti sociálneho kontaktu, neprispôsobivú, pudovú, neschopnú racionálne

pudy ovládať, čo v záťažových situáciách môže viesť k agresívnemu správaniu. Ide o dominantnú
osobnosť s rebelskými a opozičnými sklonmi útočnej povahy, nekontrolovateľne vybuchujúcu
s agresívnymi prejavmi, čo potvrdzuje aj jeho extrémna vysoká miera prekračovania všeobecne
zaužívaných platných hraníc a bagatelizácia svojho konania. Súčasne u neho zistila 100 % lži skóre,t. j. snahu zapôsobiť dobrým dojmom a ukázať sa v lepšom svetle. Konštatovala počínajúce príznaky
organickéhopoškodeniaCNSspostihomvoblastipamäťovýchfunkciíapsychomotorikyasfabulačnými
sklonmi.

Na základe všetkých vyššie uvádzaných skutočností a vykonaných dôkazov, prihliadnuc i na
odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa, dospel krajský súd k záveru, že skutky sa stali, majú znaky
žalovaných trestných činov a tieto spáchal obžalovaný.

Vzhľadom na všetky uvedené vykonané dôkazy nevznikli dôvodné pochybnosti, pre ktoré by bolo
potrebné v zmysle zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) konštatovať,
že vina obžalovaného za uvedené skutky nebola preukázaná. V predmetnom konaní neboli zistené
žiadne zjavné protichodné dôkazy a ani obvinenie obžalovaného nebolo postavené na jednom
nestabilnom dôkaze. Rovnako i procesný postup súdu predchádzajúci vyhláseniu napadnutého
rozsudku prebiehal podľa zásad trestného konania a príslušných ustanovení Trestného poriadku,

v ktorých odvolací súd nezistil žiadne závažné pochybenie, ani porušenie práva obžalovaného na
obhajobu (napriek nespočetným námietkam zo strany obžalovaného).

Pokiaľ obžalovaný v konaní pripustil, že zvyšoval hlas na poškodenú alebo sa s ňou hádal, bolo to
z dôvodu, že bolo ťažké ju zvládať vzhľadom na jej demenciu a zmätenosť a skutočnosť, že mu stále

chovávala veci. Krajský súd k tejto obrane obžalovaného zdôrazňuje, že ani takéto prípadné správanie
poškodenej, pokiaľ by k nemu dochádzalo, nemôže ospravedlniť protiprávne konanie obžalovaného,
ktorý poškodenej spôsoboval fyzické a psychické príkorie, a to opakovane a po dlhší čas.

Vychádzajúc z uvedených právnych úvah, berúc do úvahy argumenty obžalovaného a vykonané dôkazy,

odvolací súd považuje napadnutý rozsudok vo výroku o vine za zákonný a správny. Súd I. stupňa
tiež skutky správne právne kvalifikoval, a to skutok pod bodom 1. ako zločin týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.
b/ Tr. zák. a skutok pod bodom 2. ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208
ods. 1 písm. a/ Tr. zák., keďže obžalovaný naplnil svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty

žalovaného trestného činu, keď poškodenej spôsoboval fyzické utrpenie a psychické utrpenie bitím,
kopaním, údermi, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu a stresu
a iným správaním, ktoré ohrozovalo jej fyzické a psychické zdravie, pričom skutku pod bodom 1. sa
dopúšťal po dlhší čas v priebehu 3 rokov.

Pokiaľideosubjektívnustránku,krajskýsúdmázato,žeobžalovanýspáchaluvedenéskutkyvpriamom
úmysle v zmysle ustanovenia § 15 písm. a/ Tr. zák., keď bolo preukázané, že chcel spôsobom
v skutkovej vete uvedeným porušiť, príp. ohroziť záujem chránený týmto zákonom, čo vyplýva jednak z
výpovede poškodenej, ako i zo spôsobu vykonania skutkov obžalovaným a najmä jeho opakovanému
protiprávnemu konaniu voči poškodenej a pokiaľ ide o skutok pod bodom 2. aj potom, ako bol za násilné

správanie voči poškodenej už odsúdený a dokonca po vykonaní nepodmienečného trestu.

Krajský súd teda nezistil porušenie práva obžalovaného na obhajobu, ani práva na spravodlivý proces
v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru, t. j. že by jeho odsúdenie bolo založené výlučne alebo
v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.

Pokiaľ obžalovaný napádal arbitrárnosť, resp. nedostatočnú pozornosť zákonnosti získaných dôkazov
napadnutého rozsudku súdu I. stupňa, krajský súd podotýka, že sa s jeho právnym názorom
nestotožňuje. Naopak súd I. stupňa správne uviedol konkrétne skutočnosti, na základe ktorých vzal za
relevantnýausvedčujúcidôkazprávevýpoveďpoškodenejasvedkýň,akoipriestupkovéspisy,znalecké

posudky, zvukové nahrávky a ďalšie listinné dôkazy. Taktiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
súd I. stupňa rozviedol úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a vysporiadal sa
aj s námietkami obžalovaného o ním tvrdenej nezákonnosti dôkazných prostriedkuov odôvodnil aj to,
ako sa vyrovnal s obhajobou.

Krajský súd preskúmaval na podklade odvolania obžalovaného aj výroky o treste napadnutého rozsudku
zistiac, že súd I. stupňa dôsledne prihliadol pri ukladaní trestu na ustanovenie § 34 Tr. zák., podľa
ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasneiných odradí od páchania trestných činov, keď uložený trest zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou, pričom pri ukladaní trestu prihliadol na spôsob spáchania skutku, jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho

pomery a možnosť jeho nápravy.

Pokiaľ ide o osobné pomery obžalovaného, tento bol v minulosti 1-krát súdne trestaný (z odsúdení, na
ktoré možno prihliadať). Ide o odsúdenie Okresným súdom Nové Zámky sp. zn. 4T/57/2021 zo dňa
09. 12. 2021, právoplatné dňa 09. 12. 2021 pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1,

ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. zák., ktorého sa dopustil dňa 12. 06. 2021, a to práve voči poškodenej,
pričom mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov v ústave na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia, ktorý vykonal dňa 11. 02. 2022.

Zo správy ústavu na výkon väzby je obžalovaný hodnotený tak, že jeho správanie nebolo vždy na
požadovanej úrovni, negatívne poznatky boli zaznamenané v dňom 15. 02. 2023 (nereagoval na pokyny

príslušníkov), 21. 03. 2023 (sebapoškodzovanie) a 18. 01. 2024 (správanie voči odsúdeným). Z výpisu
Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplýva, že bol doposiaľ 3-
krát priestupkovo prejednávaný, z toho 1-krát za priestupok na úseku cestnej premávky spáchaný dňa
02. 01. 2017, 1-krát za priestupok proti majetku, keď poškodenej poškodil sklenú výplň na dverách dňa
11. 02. 2019 a 1-krát za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu zo dňa 19. 10. 2020. Z miesta

trvaléhobydliskaneevidujúnajehoosobužiadnusťažnosť,niejevočinemuvedenéžiadnepriestupkové
konanie.

Pokiaľ ide o trest, je potrebné konštatovať, že správne súd I. stupňa zistil, že obžalovanému bolo
nevyhnutné ukladať dva tresty z dôvodu, že medzi spáchaním prvého a druhého skutku bol obžalovaný

právoplatne uznaný vinným Okresným súdom Nové Zámky sp. zn. 4T/57/2021 dňa 09. 12. 2021, t. j.
skutku pod bodom 1. napadnutého rozsudku, ktorý páchal od leta roku 2018 do dňa 11. 06. 2021, sa
dopustil skôr, ako bol súdom I. stupňa vyhlásený odcudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Preto bolo
potrebné vo vzťahu ku skutku pod bodom 1. ukladať súhrnný trest a vo vzťahu ku skutku pod bodom
2. samostatný trest.

Pokiaľ ide o výrok o treste súdu I. stupňa za skutok pod bodom 1., správne nezistil u obžalovaného
žiadnu z poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 Tr. zák. (ani vedenie riadneho života s ohľadom na
výpis z evidencie priestupkov) a súčasne správne nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 Tr.
zák. Na základe uvedeného potom súd I. stupňa u obžalovaného pri vyrovnanom pomere poľahčujúcich

a priťažujúcich okolností postupoval podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 42 ods. 1 Tr. zák. (vzhľadom na
spomínané odsúdenie Okresným súdom Nové Zámky sp. zn. 4T/57/2021) a pri ukladaní trestu správne
vychádzal z trestnej sadzby najprísnejšie trestnej s ohľadom na § 41 ods. 2 Tr. zák. uvedenej v § 208
ods. 3 Tr. zák., t. j. z rozpätia 7 až 15 rokov.

Súdom I. stupňa uložený obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, t. j. na samej dolnej
hranici trestnej sadzby, krajský súd považuje pre obžalovaného za dostatočný a primeraný. Súčasne,
keďže obžalovanému bol ukladaný súhrnný trest, správne súd I. stupňa postupom podľa § 42 ods. 2
Trestného zákona zrušil skorší výrok o treste uložený mu trestným rozkazom Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 4T/57/2021.

Čo sa týka zaradenia obžalovaného súdom I. stupňa do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia, toto považuje aj krajský súd vo vzťahu k tomuto trestu za skutok pod bodom 1. za zákonné
a správne a súladné s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., keďže obžalovaný nebol pred
spáchaním tohto skutku v ústave na výkon trestu odňatia slobody v posledných rokoch za úmyselný

trestný čin.

Pokiaľ ide o výrok o treste uložený obžalovanému súdom I. stupňa za skutok pod bodom 2., správne
nezistil u obžalovaného žiadnu z poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 Tr. zák. a súčasne správne
zistil priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. m/ Tr. zák., že sa v minulosti dopustil trestného činu,

keď prihliadol na jeho odsúdenie Okresným súdom Nové Zámky sp. zn. 4T/57/2021, čo mohol urobiť
napriek tomu, že v predchádzajúcom výroku zrušil výrok o treste, keďže sama skutočnosť, že bol už
v minulosti odsúdený a spáchal trestnú činnosť, týmto predchádzajúcim výrokom dotknutá nebola.Na základe uvedeného potom súd I. stupňa u obžalovaného pri prevažujúcom pomere poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností postupoval podľa § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. a pri ukladaní trestu správne
vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v § 208 ods. 1 Tr. zák., t. j. 3 až 8 rokov, ktorej dolnú

hranicu zvýšil o 1/3-inu a ukladal mu teda trest v rámci trestnej sadzby 4 roky a 8 mesiacov až 8 rokov.

Keďže mu boli v tomto trestnom konaní ukladané dva tresty, aj krajský súd sa stotožnil s názorom
súdu I. stupňa, že na nápravu obžalovaného postačí uloženie trestu pri dolnej hranici upravenej trestnej
sadzby a stotožnil sa s výmerou trestu vo výške 5 rokov, ktorú považoval za dostatočnú tak z hľadiska

individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

Správny bol aj výrok súdu I. stupňa ohľadne zaradenia obžalovaného za skutok pod bodom 2. do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., keďže obžalovaný
bol v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním skutku pod bodom 2. vo výkone trestu odňatia slobody
za úmyselný trestný čin, a to práve za odsúdenie Okresným súdom Nové Zámky sp. z. 4T/57/2021.

S poukazom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti napriek rozsiahlym odvolacím vyjadreniam
obžalovaného na verejnom zasadnutím pred krajským súdom, bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo
výroku tohto uznesenia.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.