Rozsudok Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/22/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417209469
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4417209469.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera

Kolenčíka a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX,
D., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Vlasta Suchanová, s.r.o., so sídlom Podzámska 32, Nové
Zámky, IČO: 53 344 294, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s. r. o., so sídlom
Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie neexistencie záložného práva a o zaplatenie
finančného zadosťučinenia v sume 1 500,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 6. októbra 2022, č. k. 6Csp/45/2017-688, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e .

Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Nové Zámky) rozsudkom zo dňa 6. októbra 2022, č. k.
6Csp/45/2017-688, pri právnom posúdení podľa ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až
3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 151m ods. 1 písm. a/, § 559 ods. 1, § 657, § 658 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len
„Zákon o ochrane spotrebiteľa“), určil, že záložné právo žalovaného k nehnuteľnostiam nachádzajúcich

sa v k.ú. E. C., zapísaným v katastri nehnuteľností F. G. E. H., katastrálny odbor na LV č. XXXX ako
parcela registra „C“ č. 225 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1148 m2, parcela registra „C“ č. 226/2
záhrada o výmere 909 m2 a dom so súpisným číslom XXXX na parcele registra „C“ č. 225, ktoré sú
vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, neexistuje (výrok I.). V súvislosti s konaním o žalobe o určenie, že
záložné právo neexistuje súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, a to
v rozsahu 100 % (výrok II.). Súd žalobu v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 1 500,- eur zamietol (výrok III.). V súvislosti s konaním o žalobe o zaplatenie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 1 500,- eur súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania
voči žalobkyni v rozsahu 100 % (výrok IV.).

2. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak prvoinštančný súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou
doručenou súdu prvej inštancie dňa 23. 04. 2017 domáhala určenia neexistencie záložného práva k
nehnuteľnostiam konkretizovaných v podanej žalobe a zároveň žiadala priznať finančné zadosťučinenie
v sume 1 500,- eur.

3. Súd prvej inštancie ako prvú otázku v tejto veci riešil otázku existencie naliehavého právneho záujmu
na určení neexistencie záložného práva (§ 137 písm. c/ CSP). Podľa súdu pri sporoch týkajúcich
sa existencie záložného práva k nehnuteľnosti, kedy toto je zapísané na liste vlastníctva a svojoupodstatou oslabuje právo vlastníka dotknutej nehnuteľnosti (zálohu), s nehnuteľnosťou nakladať, je
danosť naliehavého právneho záujmu daná na strane vlastníka, ktorý sa domáha určenia, že záložné
právo neexistuje, voči tomu záložnému veriteľovi, ktorý ako druhý účastníka konania neexistenciu

záložného práva rozporuje. Súd prvej inštancie z LV č. XXXX zistil, že v čase začatia konania a
preverovaním cez internetovú stránku katasterportálu aj v čase rozhodovania v tejto veci, bolo na
nasledovných nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovanej: pozemok parc. č. 225, 226/2, dom súp. č.
XXXX na parc. č. 225, zapísané v prospech žalovaného záložné právo, zriadené na základe záložnej
zmluvy č. 87310-24093 zo dňa 14. 08. 2008. Z predmetnej záložnej zmluvy (na č. l. 269 v spise) bolo

zistené,žetátobolauzatvorenámedzižalobkyňouakozáložcomažalovanýmakozáložnýmveriteľom,s
vyššie uvedeným zálohom, ktorá zmluva bola uzavretá za účelom zabezpečenia pohľadávky zo zmluvy
o revolvingovej pôžičke č. 87310-24093. Žalobkyňa však tvrdí, že pohľadávka z uvedenej zmluvy o
pôžičke už zanikla splnením, preto zaniklo aj záložné právo a to podľa § 151md ods. 1 OZ. Žalovaný toto
tvrdenie žalobkyne rozporuje. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie zato, že žalobkyňa
preukázala naliehavý právny záujem na určení, že záložné právo neexistuje. Okrem uvedeného súd

skúmal aj to, či žalobkyňa je aj sama aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o určenie. V tomto
konaní sa žalobkyňa domáha určenia neexistencie záložného práva, ktoré vzniklo zo záložnej zmluvy
uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným. Obaja účastníci tohto zmluvného vzťahu sú účastníkmi
konania, záložca, t. j. žalobkyňa a záložný veriteľ ako žalovaný. V prípade tejto určovacej žaloby sú teda
účastníkmi konania všetci účastníci dotknutého právneho úkonu (záložnej zmluvy). Žalobkyňa je preto

podľa súdu prvej inštancie aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o určenie, že záložné právo
neexistuje. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ústavného súdu Slovenskej republiky III.
ÚS 94/2019-17 zo dňa 05. 11. 2019, ktorým síce bola ústavná sťažnosť žalobkyne odmietnutá, ale v
ktorom sa ústavný súd vyjadril k jej aktívnej vecnej legitimácii a túto nespochybnil.

4. Na doplnenie prvoinštančný súd zároveň dodal, že dlžník z úverového vzťahu (I. B.) bol v rámci
konkurzného konania oddlžený, t. j. voči nemu ako dlžníkovi mohol byť žalovaný (veriteľ) uspokojený
už len v rámci konkurzu, a ako je uvedené vyššie sčasti aj uspokojený bol. Po ukončení konkurzu si
veriteľ voči tomuto dlžníkovi svoju pohľadávku už vymáhať nemôže. Pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi
oddlžením dlžníka nezaniká, je však voči nemu nevymožiteľná a mohla by byť poprípade vymožiteľná už

len voči spoludlžníkovi, resp. voči osobe, ktorá pohľadávku zabezpečuje. Ak by ešte nejaká pohľadávka
veriteľa (žalovaného) zo zmluvy o revolvingovej pôžičke existovala, mohol by si ju uplatniť už len voči
žalobkyni, ktorá podľa čl. 5.8. zmluvy pristúpila k záväzku I. B., a to podľa § 533 OZ. Okrem uvedeného
žalobkyňa svojim majetkom, prostredníctvom záložnej zmluvy záväzok aj zabezpečuje.

5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa a jej manžel požiadali dňa 30.
07. 2008 o poskytnutie pôžičky so zabezpečením. Uvedené preukazuje žiadosť založená v spise na
č. l. 59. Z tejto žiadosti je zrejmé, že obaja žiadali o poskytnutie pôžičky so zábezpekou a to na účel
rekonštrukcie. K žiadosti pripojili výpis z listu vlastníctva, geometrický plán a znalecký posudok. Je teda
zrejmé, že žiadosť podala žalobkyňa spolu s manželom, pričom žiadali o úver vo výške 250 000,- Sk,

s lehotou splatnosti 24 mesiacov, s výškou mesačnej splátky 16 535,- Sk a s nominálnou hodnotou
pôžičky 396 840,- Sk. Z tejto žiadosti jednoznačne vyplýva, že žiadali o pôžičku so zábezpekou a
v hornej časti žiadosti je odškrtnuté políčko, že ide o pôžičku so zábezpekou. Nešlo o živnostenskú
pôžičku a ani o podnikateľskú pôžičku. Taktiež z tejto žiadosti vyplýva, že bola žiadaná pôžička na
rekonštrukciu. Je pravda, že žalobkyňa sa snažila spochybniť tento účel pôžičky tvrdiac, že mohlo

ísť aj o rekonštrukciu nejakej hnuteľnej veci. Súd prvej inštancie tieto tvrdenia žalobkyne vyhodnotil
ako účelové, ničím nepodložené. Termín rekonštrukcia sa vo všeobecnosti používa pri nehnuteľných
veciach, pri hnuteľných veciach sa zase používa skôr termín oprava, úprava. Zo znenia žiadosti o
poskytnutie pôžičky, z ktorej vyplýva, že k žiadosti bol poskytnutý list vlastníctva a aj znalecký posudok
na ocenenie nehnuteľnosti, a tiež z výpovede svedka J. K., ktorý potvrdil, že sám robil obhliadku

nehnuteľnosti a zistil, že nejaké rekonštrukčné práce už v tom čase na nehnuteľnosti prebiehali a tiež
s poukazom na výšku požičiavanej sumy, mal súd zato, že z uvedeného logicky vyplýva záver, že
rekonštrukcia sa mala týkať nehnuteľnosti. Preto pokiaľ žalobkyňa v tomto konaní tvrdila, že o pôžičku
nežiadali za účelom rekonštrukcie nehnuteľnosti, ale za účelom rekonštrukcie nejakej inej hnuteľnej
veci, bolo jej povinnosťou preukázať, o akú konkrétnu hnuteľnú vec malo ísť, akú hnuteľnú vec

mienili so spoludlžníkom rekonštruovať. Toto svoje tvrdenie však žalobkyňa v konaní nijakým spôsobom
nepreukázala. Preto súd prvej inštancie vychádzal zo žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 30. 07. 2008,
z jej obsahu, berúc do úvahy žiadanú výšku pôžičky a dospel k záveru, že žalobkyňa v tomto prípadeneuniesla svoje dôkazné bremeno, nepreukázala svoje tvrdenie, že predmetom rekonštrukcie, ktorá sa
uvádza v žiadosti ako účel pôžičky mala byť nejaká hnuteľná vec a aká konkrétne.

6. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu mal teda súd prvej inštancie za to, že žiadatelia, t. j.
žalobkyňa a jej manžel I. B. požiadali o poskytnutie pôžičky so zábezpekou na rekonštrukciu nehnuteľnej
veci. Žalobkyňa síce tento účel chcela spochybniť aj ďalším svojim tvrdením, a to že požičané peniaze
neboli na rekonštrukciu vôbec použité. Aj toto jej tvrdenie súd vyhodnotil ako účelové. Podstatné je to,
aká bola dohoda zmluvných strán, čo sa týka účelu pôžičky, a nie to na čo sa nakoniec použila. Preto

ak aj dlžník, v rozpore s dohodu, použil požičané peniaze na iný účel, než dohodnutý v zmluve, toto
predsa nemôže byť na ťarchu veriteľa.

7. Prvoinštančný súd mal ďalej preukázané, že po žiadosti o poskytnutie pôžičky so zábezpekou, bola
uzavretá zmluva o revolvingovej pôžičky č. 87310-24093. Na základe tejto zmluvy o pôžičke sa žalovaný
v zmysle čl. 1.1 a 2.1 zmluvy zaviazal poskytnúť dlžníkovi I. B. peňažné prostriedky vo výške 396 840

Sk (13 172,67 eur) a dlžník sa zaviazal pôžičku splatiť formou 24-och mesačných splátok po 16 535,-
Sk (548,86 eur). Podľa čl. 4.1 zmluvy mali zmluvné strany dohodnutú odmenu za poskytnutie pôžičky vo
výške 146 840,- Sk (4 874,20 eur). Podľa čl. 5.8 zmluvy žalobkyňa ako spoludlžník v zmysle § 533 OZ
pristúpila k peňažnému záväzku dlžníka. Podľa čl. 9.1. zmluvy sa zmluvné strany dohodli na vzájomnom
započítaní vzájomných pohľadávok z tejto zmluvy a to pohľadávky dlžníka podľa čl. 1.1 zmluvy oproti

pohľadávke veriteľa podľa čl. 4.1 zmluvy. A rozdiel mal byť poskytnutý na účet dlžníka. Je teda zrejmé,
že na účet dlžníka bola po vykonaní vyššie uvedeného zápočtu vyplatená len suma 250 000,- Sk (v
súčasnosti po prepočte na euro 8 298,48 eur). Uvedené sporné nebolo.

8. Dlžníkovi bola teda poskytnutá len jednorazová pôžička, nešlo o revolving. Túto zmluvu o pôžičke

súd prvej inštancie posudzoval ako zmluvu uzavretú medzi veriteľom - nebankovým subjektom a
dlžníkom a jeho spoludlžníkom, ktorí konali v pozícii spotrebiteľov. Dlžník a spoludlžník túto zmluvu
uzatvorili ako fyzické osoby, nepodnikatelia, a to napriek tomu, že dlžník je v zmluve uvedený okrem
mena, priezviska, adresy a rodného čísla aj IČOm. Je však zrejmé, že táto zmluva o revolvingovej
pôžičke nadväzuje na žiadosť o poskytnutie pôžičky, v rámci ktorej spoludlžníci žiadali o pôžičku ako

nepodnikatelia. Zo žiadosti o pôžičku vôbec nevyplýva, že by ktorýkoľvek zo žiadateľov žiadal o úver,
resp. o pôžičku z pozície podnikateľa a že by táto pôžička mala byť poskytnutá, alebo použitá v súvislosti
s výkonom podnikateľskej činnosti. Uvedené nevyplýva ani zo zmluvy, v tejto sa vôbec neuvádza, že
by malo ísť o úver na podnikateľské účely a aké konkrétne. Ako bolo uvedené, súd prvej inštancie
mal za to, že žiadosťou o poskytnutie pôžičky so zabezpečením spoludlžníci žiadali o pôžičku na

rekonštrukciu nehnuteľnosti, z čoho logicky vyplýva, že následná zmluva o revolvingovej pôžičke, ktorá
bola uzatvorená bezprostredne po vyhotovení žiadosti sa teda týka pôžičky, o ktorú žiadali dlžníci, resp.
spoludlžníci v žiadosti o poskytnutie pôžičky so zabezpečením. Preto bez ohľadu na to, že či sa v
zmluve o revolvingovom úvere spomína, alebo nespomína konkrétny účel pôžičky, súd mal za to, že vôľa
zmluvných strán bola uzavrieť zmluvu, predmetom ktorej bola pôžička na rekonštrukciu nehnuteľnosti.

9.Vzhľadomnauvedenémalsúdprvejinštanciezato,žetátozmluvauzatvorenátedapodnikateľomako
veriteľom a spoludlžníkmi ako nepodnikateľskými subjektami, je síce zmluvou, ktorá má spotrebiteľský
charakter, pretože zmluvnou stranou tejto sú spotrebitelia, ale na druhej strane sa nejedná o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, pretože zákon č. 258/2001 Z. z. sa nevzťahuje na úvery poskytnuté na

rekonštrukciu nehnuteľností (§ 1 odsek 2 písmeno a/ citovaného zákona). Je teda zrejmé, že na tento
zmluvný vzťah nie je možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch, pretože išlo o pôžičku na
rekonštrukciu nehnuteľnosti. Toto súd považoval za preukázané, vychádzajúc z jednotlivých úkonov
zmluvných strán v procese uzatvárania zmluvy (od žiadosti po uzavretie zmluvy). Aj napriek tomu, že
zmluvu nie je možné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, je však zrejmé, že má

spotrebiteľskýcharakter.Vychádzajúczust.§52ods.1a4OZjepotompotrebnézmluvuorevolvingovej
pôžičke považovať za spotrebiteľskú, jej obsah s právami a povinnosťami zmluvných strán posudzovať
podľa Občianskeho zákonníka. Veriteľ zo zmluvy je podnikateľský subjekt poskytujúci nebankové
pôžičky a úvery, spoludlžníci sú spotrebitelia. Žalovaný síce poukazoval na rozsudok 2CoZm/106/2015
tvrdiac, že osoba zabezpečujúca splatenie úveru nemá nikdy postavenie spotrebiteľa. S týmto tvrdením

sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uvedený rozsudok 2CoZm/106/2015, ktorý sa týka zabezpečenia
plnenia z podnikateľského úveru nemožno v tejto veci aplikovať. Žalobkyňa nezabezpečila v tomto
prípade tzv. podnikateľský úver, resp. úver poskytnutý dlžníkovi za účelom výkonu jeho podnikateľskejčinnosti, ale zabezpečila pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy, kedy súčasne prevzala na seba záväzok
aj ako spoludlžník (§ 533 OZ).

10. Súd prvej inštancie teda zmluvu o revolvingovom úvere vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú.
Vychádzajúc z úpravy zmluvy o pôžičke veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi pôžičku v sume 396
840,- Sk (13 172,67 eur). Táto suma však dlžníkovi nikdy poskytnutá nebola, pretože si veriteľ voči tejto
pohľadávke dlžníka hneď započítal svoju pohľadávku predstavujúcu odmenu za poskytnutie pôžičky
vo výške 146 840,- Sk (4 874,20 eur). Nakoniec bola dlžníkovi vyplatená len suma 250 000,- Sk (8

298,48 eur). Dohodu upravenú v čl. 9 zmluvy o pôžičke o vzájomnom započítaní pohľadávok, podľa
ktorej malo dôjsť k započítaniu pohľadávky veriteľa na odmene za poskytnutie úveru voči pohľadávke
dlžníka na pôžičke, súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa súdu prvej inštancie za
skutočnú poskytnutú pôžičku totiž možno akceptovať len skutočne, reálne poskytnutú peňažnú sumu,
ktorá bola reálne daná do dispozície spotrebiteľovi, čo však vylučuje sumy, ktoré predstavujú akékoľvek
náklady, alebo nároky veriteľa súvisiace s poskytnutou pôžičkou. Takto koncipovaná zmluva, kedy je

výška ,,pôžičky“ uvedená tak, že jej súčasťou je aj odmena za poskytnutie pôžičky, t. j. aj suma, ktorú
dlžník reálne nedostane, skresľuje konečnú informáciu o výške odmeny, resp. o tzv. cene pôžičky. Iný
pomer odmeny (jej rozsah, t. j. cena pôžičky) vychádza pri v zmluve uvedenej výške pôžičky 396 840,-
Sk (13 172,67 eur) a iný pri reálne poskytnutej pôžičke 250 000,- eur (8 298,47 eur). Takéto zavádzajúce
údaje môžu preto spôsobiť to, že dlžník nesprávne vyhodnotí cenu poskytnutého úveru. Vzhľadom

na uvedené vyhodnotil súd prvej inštancie uvedené ustanovenie zmluvy o započítaní pohľadávok za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 OZ neplatná.

11. Odmena za poskytnutie pôžičky bola teda dohodnutá v celkovej sume 146 840,- Sk (4 874,20 eur).
Súd prvej inštancie zistil, že percentuálne odmena 4 874,20 eur z reálne poskytnutej pôžičky, ktorá

bola poskytnutá len vo výške 250 000,- Sk (8 298,47 eur), predstavuje 59 %. A za použitia internetovej
úverovej kalkulačky následne zistil aj to, že pri výške reálne poskytnutej pôžičky 250 000,- Sk (8 298,47
eur), pri výške mesačnej splátky 548,86 eur, pri splácaní po dobu 24 mesiacov, vychádza úroková
sadzba pôžičky na takmer 50 %. Podľa informácií zistených z webovej stránky Národnej banky Slovenka
sa v roku 2008 úrokové miery z úverov obchodných bánk poskytnutých na 1 až 5 rokov pohybovali

okolo 7 %. Úroková miera v prípade pôžičky poskytnutej na základe zmluvy o revolvingovej pôžičke
tak prekročila priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk v roku 2008 (v čase uzavretia
zmluvy) 7 krát. Podľa súdu sedemnásobné prevýšenie obvyklej úrokovej sadzby je potrebné považovať
za podstatné prevýšenie odplaty oproti priemeru. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora EU zo dňa 14. 06. 2002 vo veci C-618/10, podľa ktorého pri dojednaní

úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný
úrok (odplatu) bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej
a v súlade s dobrými mravmi je preto len také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí
bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej
sumy a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Aj keď v čase

uzavretia zmluvy o pôžičke nebola maximálna výška úrokov, ako odplaty za užívanie požičanej finančnej
čiastky pri peňažných pôžičkách, ani pri úveroch limitovaná žiadnou právnou úpravou a bola ponechaná
na dohodu zmluvných strán, nemožno ju však považovať za neobmedzenú. Táto musí byť v súlade s
dobrými mravmi.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že dojednanie odmeny za
poskytnutie pôžičky v čl. 4.1 zmluvy o revolvingovej pôžičke je v zmysle § 39 OZ neplatné, nakoľko
dohodnutá výška tejto odmeny sa prieči dobrým mravom. Neplatnosť právneho úkonu upravená
v ustanovení § 39 OZ je absolútna neplatnosť, na ktorú súd prihliada z úradnej povinnosti. Súd na
doplnenie uviedol, že nespochybňuje skutočnosť, že za poskytnutie pôžičky úveru môže byť dohodnutý

úrok, ktorý niektoré nebankové subjekty nahrádzajú pojmom odmena za poskytnutie pôžičky. Tento
úrok (odmena) však musí byť dojednaný vo výške, ktorá je v súlade s dobrými mravmi, aby potom
jeho uplatnenie bolo možné vyhodnotiť ako výkon práva, ktorý nie je v rozpore s dobrými mravmi.
V tomto prípade, ako bolo uvedené, si žalobca dojednal so spoludlžníkmi úrokovú sadzbu (odmenu)
viac ako sedemnásobne prevyšujúcu priemerné úroky požadované z úverov poskytovaných v roku

2008 bankami. Preto súd úrok v takto dohodnutej výške vyhodnotil ako nedovolený, v bežnom živote
označovaný aj ako úžernícky a to práve pre jeho výšku dohodnutú v rozpore s dobrými mravmi. Takto,
v rozpore s dobrými mravmi dohodnutá odmena za poskytnutie pôžičky, je sankcionovaná neplatnosťou
jej dojednania (§ 39 Občianskeho zákonníka).13. Keďže sa jedná o časť právneho úkonu (zmluvy o revolvingovej pôžičke), ktorú je možné oddeliť od
ostatného obsahu tohto právneho úkonu, ide v zmysle § 41 OZ v tomto prípade o neplatnosť čiastočnú

(dojedenia v čl. 4.1 zmluvy). Súd prvej inštancie podotkol, že pokiaľ článok 4.1 zmluvy je v zmysle §
41 OZ možné oddeliť od zvyšku zmluvy, samotný článok už ďalej deliť možné nie je na časť, ktorá by
prípadne ešte mohla byť považovaná za súladnú s dobrými mravmi a na časť, ktorá už v súlade s nimi nie
je. Z ustanovenia § 41 OZ totiž vyplýva, že pre jeho aplikáciu nie je relevantná reálna oddeliteľnosť, ale
obsahová oddeliteľnosť. Keďže súd vyhodnotil dojednanie o odmene za poskytnutie pôžičky upravené

v čl. 4.1 zmluvy celé za neplatné, boli spoludlžníci povinní žalovanému ako veriteľovi vrátiť len reálne
poskytnutú pôžičku vo výške 250 000,- Sk (v súčasnosti po prepočte na menu euro: 8 298,48 eur).
Vychádzajúc z obsahu spisu, najmä z prihlášky do konkurzu (v spise na č. l. 633) mal súd za to, že z 24
dohodnutých splátok boli neuhradené: časť 15. splátky a splátky č. 16 až 24. Z uvedeného vyplýva že
splátky č. 1 až 14, každá po 548,86 eur a časť splátky č. 15 vo výške 209,18 eur uhradené boli. Takto
mal súd za dostatočne preukázané, že žalovanému bolo zaplatených 7 893,22 eur.

14. Okrem uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané, že v rámci konkurzného konania bolo
žalovanému ako veriteľovi vyplatených ďalších 4 062,84 eur (č. l. 645). Spolu bola takto preukázateľne
žalovanému vyplatených minimálne 11 956,06 eur. T. j. výrazne vyššia suma, než poskytnutý úver 8
298,48 eur. Pohľadávka žalovaného dôvodne zabezpečená záložnou zmluvou (zabezpečenie, ktoré má

akcesorickú povahu sa vzťahuje len na existujúcu a oprávnenú pohľadávku 8 298,48 eur) už zanikla
splnením. Zánikom zabezpečenej pohľadávky potom podľa § 151md ods. 1 písm. a/ OZ došlo k zániku
záložného práva. S poukazom na tieto dôvody preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že sporné záložné
právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkyne neexistuje.

15. Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie 1 500,- eur a to podľa
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobkyňa síce bola úspešná v konaní o určenie, že záložné
právo neexistuje, uvedené však samo osebe nemožno automaticky považovať za dôvod na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia podľa cit. zákonného ustanovenia, ktoré predpokladá úspešné
uplatnenie porušenia práva, alebo povinnosti spotrebiteľom. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie

žalobu žalobkyne v tejto časti zamietol.

16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Predmetom
konania boli dva nároky žalobkyne, ktoré mohli byť uplatnené aj samostatne, samostatnými žalobami. V
súvislosti s konaním o žalobe o určenie, že záložné právo neexistuje bola úspešná žalobkyňa v celom

rozsahu, preto jej súd v súvislosti s konaním o určenie neexistencie záložného práva priznal nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu voči v tejto časti neúspešnému žalovanému. V súvislosti s
konaním o časti žaloby ohľadom zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia 1 500,- eur bol
úspešný žalovaný, v tejto časti bola žaloba zamietnutá, a preto súd v súvislosti s konaním o zaplatenie 1
500,- eur priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu žalovanému a to voči v tejto časti sporu

neúspešnej žalobkyni. O konkrétnej výške náhrady trov konania strán sporu rozhodne súd v zmysle §
262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej.

17. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výroku I. a II. podal včas odvolanie žalovaný, prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom

rozsahu zmenil a žalobu zamietol. V podanom odvolaní poukázal na existenciu odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Napáda závery súdu prvej inštancie o zániku pohľadávky
zo zmluvy o revolvingovej pôžičke, na základe ktorých súd dospel k záveru o zániku záložného práva
k daným nehnuteľnostiam.

18. Ďalej namieta, že súd postupoval a rozhodol v rozpore s Občianskym zákonníkom tým, že
porovnával hodnotu (ním vypočítanej) úrokovej sadzby s priemernými úrokovými sadzbami bánk a na
tom základe vyvodzoval neplatnosť celého ustanovenia o odplate (plniaceho funkciu úrokov). Okrem
faktu, kedy súdom uvádzaný výpočet úrokovej sadzby je nepreskúmateľný a pochybný, súd prvej
inštancie pochybil predovšetkým po stránke právnej, pretože pri rozhodovaní nepoužil relevantné

ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov v
spotrebiteľských vzťahoch. V čase uzavretia zmluvy o pôžičke bola uvedená otázka výslovne upravená,
a to prostredníctvom § 53 ods. 6 OZ. Ak súd konštatoval spotrebiteľskú povahu zmluvy o pôžičke,
potom mal postupovať podľa § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom ku dňu 08. 08. 2008. Pravidlo uvedenév uvedenom zákonnom ustanovení je špeciálnym ustanovením, ktoré vylučuje použitie § 41 OZ. Ide
o legislatívne vyjadrenie preferencie zachovania platnosti právneho úkonu. Postup a rozhodnutie súdu
v tejto veci odvolávajúce sa na § 41 OZ je preto, podľa názoru žalovaného, nezákonné a nesprávne.

Zákon výslovne neumožňuje používanie štatistických priemerných úrokových sadzieb a to tým, že v
označenom ustanovení výslovne odkazuje na odplaty bánk pri spotrebných úveroch.

19. Takisto údaj o priemerných úrokových sadzbách uvádzaný súdom a jeho použitie je nielen v rozpore
s označeným zákonným ustanovením, ale svojou podstatou je to zavádzajúci a nepoužiteľný údaj

preto, lebo nevypovedá nič o iných nákladoch, poplatkoch a pod. spojených s úvermi poskytovanými
v bankách. Práve z tohto dôvodu, aby ostatné platby a náklady neboli zahrnuté do rôznych poplatkov
iných ako úrok, zákonodarca pri prijatí § 53 ods. 6 OZ v hore uvedenom znení uviedol, že sa majú brať
do úvahy všetky plnenia dlžníka v súvislosti s úverom. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na znenie
dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z., čl. II. bod 3.

20. Žalovaný poukazuje aj na nepreskúmateľnosť rozsudku, v ktorom sa uvádza, že výška úrokovej
sadzby by mala byť 59 %. V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by uvedenú skutočnosť
preukazoval. Súd v odôvodnení rozsudku odkazuje síce na nejakú, bližšie neidentifikovanú internetovú
kalkulačku,noneuvádzaanizákladnéparametretakéhotovýpočtu,predovšetkýmakýmspôsobomdaná
úverová kalkulačka počíta úrokovú sadzbu, a hlavne, či spôsob jej výpočtu je rovnaký ako používajú

obchodné banky. Pre porovnávanie údajov je totiž dôležité aj to, aby boli zistené rovnakým spôsobom /
metódou výpočtu hlavne ak je možné úrokové sadzby počítať rôzne v závislosti od toho, či sa platby
započítavajú najskôr na úrok alebo istinu a pod. Súd odôvodňuje rozsudok porovnávaním jeho výpočtu
s priemernými úrokovými sadzbami bánk, hoci nemal preukázané ani to, či banky počítajú úrokovú
sadzbu rovnako ako to spravil súd. Skutkové závery súdu sú tak založené na podkladoch, ktorých obsah

a použitie na porovnávanie sú nepreskúmateľné. Ohľadne súdom uvádzanej hodnoty 59 % je podľa
rozsudku nezistiteľné, či vôbec ide o úrokovú sadzbu per annum, alebo za celú dobu trvania splácania
alebo za iné časové obdobie. Ide o podstatný údaj, ktorý súd v rozsudku neuvádza. Žalovaný poukázal
aj na rozpory v postupe súdu, ktorý v prvom (zrušenom) rozsudku uvádzal, že výška úrokovej sadzby
je 37 %. Ani pre uvedenú hodnotu nebol vykonaný žiadny dôkaz, rovnako ako je to teraz pri hodnote

59 %. Pochybnosti o súdom uvádzanej hodnote úrokovej sadzby vyplývajú aj z toho, že pri použití
štandardného vzorca pre výpočet úrokovej sadzby vychádza matematickým výpočtom hodnota úrokovej
sadzby v oveľa nižšej hodnote ako to uvádza súd v rozsudku. Podľa žalovaného by percentuálne
vyjadrenie úroku podľa príslušného vzorcu mala predstavovať 25,99 %. Ide o primeranú hodnotu, čo
po skutkovej a právnej stránke zásadným spôsobom spochybňuje správnosť záverov súdu, a teda aj

správnosť rozsudku.

21. Žalovaný napáda rozsudok aj kvôli tomu, že z jeho odôvodnenia je nezistiteľné, ako sa súd
vyporiadal s faktom, že o nárokoch žalovaného voči dlžníkovi a žalobcovi bolo rozhodnuté právoplatným
rozhodcovským rozsudkom. Ide o rozhodnutie o výške pohľadávky, ktorá je zabezpečená záložným

právom, pričom v konaní nebolo preukázané splnenie povinnosti uloženej v rozhodcovskom rozsudku.
Pokiaľ sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyporiadal s touto skutočnosťou, je jeho rozhodnutie
predčasným a vecne nepreskúmateľným. V závere podaného odvolania žalovaný konštatoval, že
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia použil súd prvej inštancie sa
nenachádza v žiadnej databáze rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a podľa žalovaného ani neexistuje.

22. K žalovaným podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, cestou splnomocneného
právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu potvrdil ako vecne správne. Uviedla, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti,
než tie, na ktoré poukazoval počas celého konania. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny

v celom jeho rozsahu.

23.Žalovanávpísomnomvyjadrenínapísomnévyjadreniežalobkynekjejodvolaniuuviedla,ževkonaní
neboli vykonané žiadne dôkazy o zániku pohľadávky žalovaného. Údaje o priemerných úrokových
sadzbách uvádzaných súdom je zavádzajúci a nepoužiteľný, pretože nič nevypovedá o nákladoch,

poplatkoch a pod.24. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení na písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 27. 12. 2022 uviedla, že
zotrváva na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14. 12. 2022 a žiada napadnutý prvoinštančný rozsudok
podľa § 378 ods. 1 CSP vo všetkých výrokoch potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

25. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané
oprávnenou osobou v rámci zákonnej lehoty pre podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Odvolací súd viazaný svojou

zákonnou povinnosťou skúmania, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád tak ako sú uvedené v ust. § 389 ods. 1 CSP dospel k tomu záveru, že napadnutý
rozsudok ani jednou z procesných vád v tomto ustanovení zakotvenom netrpí, a preto ho podľa § 387
ods. 1 CSP, ako vecne správny v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil. V ďalšom odvolací súd
poukazuje na obsah odôvodnenia vzťahujúceho sa k napadnutým výrokom I. a II., s ktorým sa stotožňuje
(§ 387 ods. 2 CSP).

26. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa§657OZ,zmluvouopôžičkeprenechávaveriteľdlžníkoviveciurčenépodľadruhu,najmúpeniaze
a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 151md ods. 1 OZ, záložné právo zaniká zánikom zabezpečenej pohľadávky.

Podľa § 559 ods. 1 OZ, splnením dlh zanikne.

Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
27. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnenom žalobnom nároku žalobkyne týkajúceho sa určenia
neexistencie záložného práva k nehnuteľnostiam bližšie špecifikovaných v rámci výrokovej časti I.
napadnutého rozsudku, v poradí druhým rozsudkom vo veci samej (prvý rozsudok vydaný Okresným

súdom Nové Zámky dňa 09. 02. 2018 č. k. 6Csp/45/2017-144, ktorým bolo podanej žalobe žalobkyne
vyhovené, v dôsledku včas podaného odvolania žalovaného zrušil Krajský súd v Nitre uznesením zo
dňa 17. 04. 2019 č. k. 5Co/123/2018-191 s následným vrátením veci tomuto súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie), rešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), tak ako
bol obsiahnutý v citovanom zrušujúcom uznesení.

28. Na margo zisteného rozsahu skutkového stavu prvoinštančným súdom je potrebné poznamenať, že
tentobolzistenývdostatočnomrozsahu.Nataktozistenýrozsahskutkovéhostavunadväzujeajsprávne
právne posúdenie prejednávanej veci s poukazom na konkrétne odcitované ustanovenia všeobecného
hmotnoprávneho predpisu (OZ) obsiahnuté v rámci bodu 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Za

plne súladný a zároveň aj za korešpondujúci s obsahom ust. § 191 ods. 1 CSP je potrebné vyhodnotiť
aj proces vyhodnotenia dôkazov pred súdom prvej inštancie, ktorý vychádzal z posúdenia vykonaných
dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.29. Pokiaľ ide v poradí o druhý čiastkový žalobný návrh žalobkyne, ktorý táto podala v danej
prejednávanej veci, týkajúci sa požadovaného finančného zadosťučinenia voči žalovanému vo výške

1500eur,ktorýžalobnýnávrhsúdprvejinštancievýrokomIII.vkontextesúvisiacehovýrokuIV.otrovách
konania zamietol, vychádzajúc z rozsahu podaného odvolania žalovaného (§ 379 CSP), odvolací súd
prieskumnej činnosti v tomto odvolacom konaní podrobil iba výroky I. a II. napadnutého rozsudku
vzťahujúce sa k určeniu neexistencie zriadeného záložného práva.

30. Na zdôraznenie vecnej správnosti odvolaním zo strany žalovaného napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie zo dňa 06. 10. 2022 č. k. 6Csp/45/2017-688 je v prvom rade potrebné poznamenať, že pri
akceptovanídruhupodanejžalobyžalobkyňou,ktorámáurčovacícharaktervzmysle§137písm.c/CSP,
prvoinštančný súd správne dôvodil dostatkom naliehavého právneho záujmu na strane žalobkyne na
ňou požadovanom určení. Jeho dostatok odôvodnil tým, že v sporoch týkajúcich sa existencie záložného
práva k nehnuteľnosti, kedy je záložné právo zapísané na príslušnom LV a svojou podstatou oslabuje

právo vlastníka dotknutej nehnuteľnosti, t. j. zálohu s takto založenou nehnuteľnosťou, je existencia
naliehavého právneho záujmu daná na strane vlastníka, žalujúceho určenie neexistencie záložného
práva (žalobcu) a to voči záložnému veriteľovi (žalovanému) spochybňujúcemu namietanú neexistenciu
záložného práva žalobcom.

31. Čo sa týka právneho posúdenia dostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne ako
účastníčky tohto konania, tak v prípade obidvoch subjektov vystupujúcich v danom konaní a s poukazom
na obsah záložnej zmluvy zo dňa 14. 08. 2008, súd prvej inštancie opodstatnene za aktívne vecne
legitimovaný subjekt oprávnený vystupovať v pozícii žalobkyne považoval A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. XX, D. a za pasívne vecne legitimovaný subjekt oprávnený vystupovať v pozícii žalovaného

v tomto konaní zasa považoval spoločnosť PROFI CREDIT s.r.o.

32. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že sa plne stotožňuje s tou časťou odôvodnenia napadnutého
rozsudku zaoberajúcou sa určením dôvodu pre poskytnutie úveru v zmysle podanej žiadosti žalobkyňou
a jej manželom zo dňa 30. 07. 2008, v rámci ktorej časti prvoinštančný súd správne ustálil, že úver

bol zo strany žalobkyne a jej manžela požadovaný z dôvodu finančného zabezpečenia rekonštrukcie
nehnuteľnosti. V tejto súvislosti bolo ďalej zo strany súdu dôvodne poukázané na tú skutočnosť, že
po podaní predmetnej žiadosti o poskytnutie pôžičky, resp. úveru so zábezpekou došlo dňa 08. 08.
2008 medzi stranami tohto sporu k uzavretiu zmluvy o pôžičke so zábezpekou, na základe ktorej mali
byť I. B., t. j. manželovi žalobkyne poskytnuté finančné prostriedky vo výške 13 172,67 eura (pôvodne

396 840 ,- Sk). Žalobkyňa s poukazom na ust. § 533 OZ pristúpila k finančnému záväzku svojho manžela
ako dlžníka. V dôsledku vzájomného započítania pohľadávok (pohľadávka veriteľa vo výške 4 874,20
eura a pohľadávka dlžníka vo výške 13 172,67 eura) zrealizovaného zmluvnými stranami danej zmluvy
opôžičkejezrejmé,ženaúčetdlžníkabolavkonečnomdôsledkupripísanáibasuma8298,48euraanie
v zmluve o pôžičke uvádzaných 13 172,67 eura. Takúto dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok

v zmysle jej znenia zakotveného v čl. 9 zmluvy o pôžičke zo dňa 08. 08. 2008, súd prvej inštancie
opodstatnene považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je schopná v prípade dlžníka vyvolať
nesprávne posúdenie, resp. vyhodnotenie ceny skutočne poskytnutého úveru.

33. V nadväznosti na uvedené je potrebné zo strany odvolacieho súdu prikloniť sa aj k právnemu

posúdeniu prvoinštančného súdu vzťahujúcom sa k obsahu Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 08.
08. 2008. Súd prvej inštancie v rámci tejto časti odôvodnenia napadnutého rozsudku presvedčivým
spôsobom (v zmysle § 220 ods. 3 CSP) argumentoval, že predmetná zmluva sa vzťahuje na
rekonštrukciu nehnuteľnosti a samotnú aplikáciu zák. č. 258/2001 Z. z., vylučuje v danom prípade ust.
§ 1 ods. 2 písm. a/ cit. zákona. Aj napriek uvedenému, súd prvej inštancie správne skonštatoval, že

ďalšie právne posúdenie predmetnej zmluvy o úvere (pôžičke) vzhľadom na jej spotrebiteľský charakter
sa bude spravovať obsahom ustanovení § 52 ods. 1 a nasl. OZ.

34. Pokiaľ ide o potvrdenie vyhovujúceho výroku I. napadnutého rozsudku, ako vecne s právneho
v zmysle § 387 ods. 1 CSP, tak rozhodujúcim argumentom v tomto smere bol samotný zánik zriadeného

záložného práva v zmysle § 151 md OZ z dôvodu, že žalobkyňa na reálne poskytnutej pôžičke
revolvingového charakteru vo výške 8 298,47 eura zo strany žalovaného ako veriteľa po vzájomnom
započítanípohľadávokspolusmanželomakodlžnícizaplatiliztitulusplátoknataktoposkytnutejpôžičke
sumu 7 893,22 eura a v rámci konkurzného konania bolo veriteľovi (žalovanému) z toho istého tituluzaplatených ďalších 4 062,84 eura. Výsledný súčet týchto dvoch súm predstavujúci 11 956,06 eura
(7 893,22 eura + 4 062,84 eura) pri dôvodnom konštatovaní prvoinštančného súdu o určení výšky úroku,
resp. odmeny za poskytnutú pôžičku v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ) v konečnom dôsledku

znamená zánik oprávnenej pohľadávky žalovaného vo výške 8 298,48 eura voči žalobkyni v dôsledku
jej splnenia, resp. preplatenia podľa § 559 OZ. Súbežne so splnením predmetnej pohľadávky v zmysle
§ 559 OZ došlo z právneho aspektu, t. j. podľa § 151 md OZ aj k zániku záložného práva zriadeného
k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v k. ú. E. C. zapísaných na LV č. XXXX, bližšie špecifikovaných
vo výroku I. napadnutého rozsudku.

35. Nadväzujúc na rozsah odvolacích námietok prezentovaných odvolateľom, t. j. žalovaným v jeho
odvolaní zo dňa 02. 11. 2022 smerujúcich voči rozsudku Okresného súdu Nové Zámky o dňa 06. 10.
2022 č. k. 6Csp/45/2017-688, tak odvolací súd na margo ich obsahu poznamenáva, že tieto v ich
vzájomnom súhrne nepovažoval za spôsobilé vyvolať navrhovanú zmenu napadnutého rozsudku podľa
§ 388 CSP tým spôsobom, že podaná žaloba žalobkyne bude zamietnutá. Konkrétne, čo sa týka

námietky ohľadom v nesprávnej výške prezentovanej výšky úrokovej sadzby 50 % pri reálne poskytnutej
výške pôžičky 8 298,48 eura, tak aj podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade pri akceptovaní
výšky mesačnej splátky pôžičky 548,86 eura úroková sadzba stanovená v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle § 3 ods. 1 a zároveň aj s rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 14. júna 2012 vydaného prvou
komorou vo veci Banco Espaňol de Crédito, SA, proti I. L. L. C-618/10. Odvolací súd v tejto súvislosti

poznamenáva, že citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sa nachádza v jeho databáze, čo znamená,
že aj reálne existuje. Pokiaľ ide o žalovaným v jeho odvolaní uvádzaný rozhodcovský rozsudok zo dňa
01. 07. 2010 č. AK-911/10-MK, tak tento žalobkyňu spolu s manželom zaviazal na plnenie v prospech
žalovaného vo výške 20 627,94 eura s prísl., pričom tento vo vzťahu k prejednávanej veci nezakladá
prekážku „res iudicata“, pretože v tomto spore ide o určovaciu žalobu a súd prvej inštancie sa iba v rámci

predbežnej otázky zaoberal platnosťou danej zmluvy o pôžičke spotrebiteľského charakteru.

36. V kontexte uvedeného odvolací súd podané odvolanie zo strany žalovaného smerujúce proti
prvoinštančnému rozsudku zo dňa 06. 10. 2022 č. k. 6Csp/45/2017-688 vyhodnotil za nedôvodné,
s rozhodnutím o ňom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

37. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1, 2 CSP tak, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal plne úspešnej žalobkyni voči
neúspešnému žalovanému v tomto odvolacom konaní. O výške tohto nároku rozhodne súdny úradník na
súde prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

38. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).