Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/56/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307204531
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4307204531.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu
JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev,
Biskupstvo Banská Bystrica, so sídlom Nám. SNP 19 Banská Bystrica, IČO: 00179086, zastúpená:
A. B. C., bytom D. X. B. E. X, F. G., proti žalovanému: Slovenská republika - Slovenský pozemkový
fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľností, o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice (ďalej „súd prvej inštancie“) zo dňa 31. januára 2019
č.k. 6C/85/2007-1031 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobkyne na zmenu žaloby zamieta.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa uloženia
povinnosti žalovanému vydať žalobkyni nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XX pre
katastrálne územie H., obec H., okres I., vo výroku I., vo vzťahu k nehnuteľnostiam pozemok parcelné

číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXXX m2, pozemok parcelné
číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXX m2, pozemok parcelné
číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXXXX, pozemok parcelné
číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXX m2, pozemok parcelné
číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 21m2, pozemok parcelné číslo
XX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XX m2, pozemok parcelné

číslo XX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 7m2, pozemok parcelné
číslo XX/XX, parcela registra „C“ zastavané plochy a nádvoria, o výmere 336m2, pozemok parcelné
číslo XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 19m2, pozemok parcelné číslo
XX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXX m2, pozemok parcelné číslo
XXXX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXXXXX, pozemok parcelné číslo
XXXX/X, parcela registra „C“, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 192m2 (výrok I. napadnutého
rozsudku), ďalej vo vzťahu k nehnuteľnostiam parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra „C“, zastavaná

plocha a nádvorie, o výmere 16m2, novovzniknutý pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra
„C“ zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX, novovzniknutý pozemok parcelné číslo XXXX/XX,
parcela registra „C“ zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX, novovzniknutý pozemok parcelné
číslo XXXX/XX, parcela registra „C“ zastavaná plocha a nádvoria o výmere XXXX, pre katastrálne
územie H., obec H., okres I. vytvorené geometrickým plánom č. XX/XXXX vyhotovenom dňa XX. XX.
XXXX spoločnosťou Geodetická kancelária URBAN-LAUKO, spol. s.r.o., so sídlom Rozmarínová 6,

934 01 Levice, IČO: 36 796 336, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Nitra, oddiel: Sro,
Vložka č. : 20160/N prostredníctvom G. F., mapový list č. ZS-III-23-1, ktorý autorizačne overil dňa XX.
XX. XXXX J. K. I., autorizovaný geodet a kartograf, a ktorý bol následne úradne overený Okresným
úradom Levice, katastrálny odbor dňa 20. 04. 2018 pod číslom 247/2018, potvrdzuje.

III. Výrok o náhrade trov konania mení tak, že v zastavujúcej časti nárok na náhradu trov konania
nepriznáva žiadnej strane sporu. Žalobkyňa má vo vyhovujúcom výroku nárok na náhradu trov konaniana súde prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyni v časti o vydanie nehnuteľností
v podiele 1/1 vzhľadom k celku, a to: pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere XXXX m2, pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere XXX m2, pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere XXXXX, pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere 758 m2, pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra "C", zastavané

plochy a nádvoria, o výmere 21m2, pozemok parcelné číslo XX/XX, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere 37 m2, pozemok parcelné číslo XX/XX, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere XXX, pozemok parcelné číslo XX/XX, parcela registra "C" zastavané
plochy a nádvoria, o výmere 336m2, pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere 19m2, pozemok parcelné číslo XX/X, parcela registra "C", zastavané

plochy a nádvoria, o výmere XXX m2,pozemok parcelné číslo XXXX/X, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere XXXXXX, pozemok parcelné číslo XXXX/X, parcela registra "C", zastavané
plochy a nádvoria, o výmere XXXXX, pozemok parcelné číslo XXXX, parcela registra "C", záhrady,
o výmere 1730m2, stavbu- kaštieľ, súpisné číslo XXX, postavenú na pozemku parcelné číslo XX/X,
parcela registra "C", zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXXXX, stavbu - pivnica, súpisné číslo

XXX, postavenú na pozemku parcelné číslo XX/X, parcela registra "C", zastavané plochy a nádvoria,
o výmere XXXX, stavbu - pivnica, súpisné číslo XXX, postavenú na pozemku parcelné číslo XX/XX,
parcela registra "C", zastavané plochy a nádvoria, o výmere XXXX, pre katastrálne územie H., obec H.,
okres Levice, zapísaný na liste vlastníctva číslo XX, vydanom Okresným úradom I., katastrálny odbor.
Ďalej vydal a navrátil žalobcovi novovzniknutý pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra "C",

zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 16m2, novovzniknutý pozemok parcelné číslo XXXX/XX,
parcela registra "C"- zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX, novovzniknutý pozemok parcelné
číslo XXXX/XX, parcela registra "C" - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 22m2, novovzniknutý
pozemok parcelné číslo XXXX/XX, parcela registra "C"- zastavaná plocha a nádvoria o výmere
XXXX, pre katastrálne územie H., obec H., okres I. vytvorené geometrickým plánom č. XX/XXXX

vyhotovenom dňa XX.X.XXXX spoločnosťou Geodetická kancelária URBAN-LAUKO, spol. s.r.o., so
sídlom Rozmarínová 6, 934 01 Levice, IČO: 36 796 336, zapísaná v Obchodnom registri Okresného
súdu Nitra, oddiel: Sro, Vložka č. : 20160/N prostredníctvom G. F., mapový list č. ZS-III-23-1, ktorý
autorizačne overil dňa 29. 03. 2018 J. K. I., autorizovaný geodet a kartograf, a ktorý bol následne úradne
overený Okresným úradom I., katastrálny odbor dňa 20. 04. 2018 pod číslom XXX/XXXX, a to všetko v

lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o vydanie dokumentácie zastavil.
Žalobcovi sa voči žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-
trnavská arcidiecéza IČO: 00 419 702 Trnava písomnou výzvou zo dňa 26. 04. 2006, ktorá bola
žalovanému doručená dňa 28. 04. 2006 žiadala podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona číslo 161/2005 Z.

z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam o vydanie nehnuteľností v katastrálnom území H., ktoré
presne špecifikoval parcelným číslom, druhom pozemku, druhom stavby a súpisným číslom stavby. Z
vykonaného dokazovania bolo tiež preukázané, že pôvodným vlastníkom uvedených nehnuteľností bolo
Zircké opátstvo, čo bolo preukázané potvrdením štátneho sekretariátu zo dňa 01. 10. 2011. Prechod

vlastníckeho práva na štát, bol preukázaný žalobcom predloženým výmerom číslo XXXX/XXXX a
výmerom číslo č.d. XX/XXXX zo dňa 17. 01. 1955. Z týchto listinných dôkazov bolo náležite preukázané,
že Rímskokatolíckej cirkvi bolo odňaté vlastnícke právo v rozhodnom období, a to postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o revízii prvej pozemkovej reformy“).

1.2. Z vykonaného dokazovania, podľa zápisov z pozemkovo knižnej vložky (ďalej len „PKV“) číslo
5 bolo preukázané, že prvý relevantný zápis bol vykonaný dňa 30. 06. 1948, na základe ktorého sa
poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sa zamýšľajú štátom prevziať a že podliehajú revízii v zmysle
pozemkovej reformy. Uvedený zápis bol vykonaný podľa § 3 ods. 2 druhej vety zákona o revízii prvej
pozemkovej reformy. Týmto úkonom však vlastnícke právo na štát neprešlo, ale titulom bola až prídelová

listina s tým, že ďalší zápis, ako vyplýva z PKV č. 5 bol vykonaný dňa XX. XX. XXXX, a to právena podklade prídelovej listiny č. d. 90/1955 zo dňa 17. 01. 1955, na základe ktorej sa preukázateľne
zavkladovalo vlastnícke právo v prospech E. štátu - G. B. I., a to v celosti. Žalovaný namietal, že žalobca
nepreukázal, že mu v zmysle pozemkovej reformy bolo vlastnícke právo odňaté bez náhrady. Tieto

náhrady žalobcovi jednoznačne vyplatené neboli, pričom z ustanovenia § 3 ods. 1 reštitučného zákona
sa predpokladá, že finančné náhrady neboli vyplatené, teda nie je preto rozhodujúce, či žalobca mal
právo na vyplatenie tejto náhrady, ale skutočnosť, že štát náhradu nevyplatil.
1.3. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1 písm.
c/, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 zákona číslo 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam

cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len
„reštitučný zákon“).
1.4. Vyhodnotil, že Rímskokatolícka cirkev mala na území dnešnej Slovenskej republiky status štátom
uznanej cirkvi a aj v tzv. rozhodnom období vymedzenom v reštitučnom zákone bola tak vlastníčkou
týchto nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách ako vlastníctvo
iného zahraničného právneho subjektu. V období, ktoré je rozhodujúce pre posúdenie danej veci, boli

vzhľadom na uplatnenie územného princípu subjekty Rímskokatolíckej cirkvi, sídliace na území dnešnej
SR vlastníkmi nehnuteľností, ktoré boli pôvodne zapísané v pozemkových knihách ako vlastníctvo
cirkevných subjektov, sídliaceho mimo tohto územia. K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd SR aj
v iných rozhodnutiach, napr. 3Cdo/119/2002 a 2Cdo/208/2009.
1.5. Dospel k záveru, že výzva spĺňa všetky uvedené požadované náležitosti, a to označenie

pozemnoknižnejvložkyakatastrálnehoúzemia.Zároveňsúdprvejinštanciepoukázalnato,žesúčasťou
výzvy bola aj príloha, a to identifikácia parciel, kópia katastrálnej mapy, a teda týmito prílohami boli
presne špecifikované požadované nehnuteľnosti. Uvedená výzva tak spĺňala všetky uvedené kritériá a
zároveň súd konštatuje, že táto výzva bola doručená v lehote do 30. 06. 2006, ktorú skutočnosť žalovaný
ani nenamietal.

1.6. Skonštatoval, že uvedené nehnuteľnosti patrili k pôvodnej hospodárskej usadlosti, pričom pri
posúdení, či je možné uvedené nehnuteľnosti v zmysle reštitučného zákona vydať, je rozhodujúci
stav pôvodný, teda stav rozhodný v čase ich odňatia pôvodnému vlastníkovi. Súd prvej inštancie tak
mal za to, že všetky nehnuteľnosti, ktoré žiadal žalobca vydať, spĺňajú podmienky na vydanie, a to
v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 reštitučného zákona s tým, že v konaní nebolo preukázané, ani zo

strany samotného žalobcu, že by k nehnuteľnostiam, okrem parcely č. 1376, druh pozemku záhrada,
s ktorým vydaním žalovaný súhlasil, nebolo možné tieto nehnuteľnosti vydať a že by tieto podliehali
nehnuteľnostiam, ku ktorým sa vlastníctvo nevracia, v zmysle § 6 reštitučného zákona. Súd prvej
inštancie poukázal ďalej na to, že samotný žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ako aj
náležitosti výzvy, a zároveň namietal aj reštitučný dôvod, na ktorý poukazoval žalobca s tým, že preto

nie je zrejmé, z akých dôvodov tie uvedené skutočnosti žalovaný namietal, na druhej strane súhlasil s
vydaním tejto nehnuteľnosti, keď žalobca namietal aktívnu vecnú legitimáciu, náležitosti výzvy, ako aj
reštitučný dôvod. S poukazom na vykonané dokazovanie tak mal preukázané, že boli splnené všetky
zákonné podmienky na vyhovenie k predmetnej žalobe, i v zmysle pripustenej zmeny žaloby, v súlade
s geometrickým plánom, vyhotoveným v priebehu konania, tak, ako je uvedené vo výroku č. I a II tohto

rozsudku.
1.7. S poukazom na späťvzatie žaloby v časti vydania dokumentácie, súd prvej inštancie konanie v tejto
časti zastavil.
1.8. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákon číslo
160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“) v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že žiadnej zo strán nárok na

náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo záveru, že žalobca čiastočne zavinil zastavenie konania
v zmysle § 256 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie konštatoval existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa, ktoré vzhliadol v samotnom predmete konania. Dôvodil tým, že samotný charakter reštitučných
zákonov zakladá výnimočnosť konaní, ktorými dochádza k naprávaniu krívd spáchaných minulým
režimom na pôvodných vlastníkoch, v tomto prípade cirkvi, t. j. žalobcu. Na uvedenom nemení ani

skutočnosť, že samotný žalovaný nevyvinul dostatočné úsilie a spoluprácu pri vydaní nehnuteľnosti a v
prípade dobrovoľného vydania by neboli vznikli náklady spojené s týmto konaním, keďže až následná
rozhodovacia prax súdov vyššej inštancie ustálila minimálne náležitosti výzvy, ako aj aktívnu legitimáciu,
a preto podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné posúdiť neúspech v konaní, len vzhľadom ku
konaniu žalovaného. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobca v predmetnom konaní získal

sporné nehnuteľnosti, v dôsledku čoho sa tak môže podieľať na nákladoch konania, v rozsahu svojich
nákladov na predmetnom konaní.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný dôvodiac, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

2.1. Namietal, že ide o právnu otázku zákonnosti vydania nehnuteľností druhu pozemku
zastavané plochy a nádvoria, ktoré nie sú v skutočnom stave poľnohospodárskou pôdou, neslúžia
poľnohospodárskej výrobe a predmetom vydania a navrátenia vlastníckeho práva sú zastavané plochy,
najmä spevnené cesty, miestna komunikácia a chodník, nachádzajúce sa v intraviláne obce, ktoré
nespadajú podľa ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a/ reštitučného zákona. Poukázal na skutočnosť,

že parcely č. 52/1, 52/4, 52/6, 52/8, 52/9, 52/10, 52/11 a 52/12 sú zastavané plochy a nádvoria,
nachádzajúce sa v intraviláne obce, v územnom pláne obce sú definované ako zastavané plochy
a nádvoria určené na využitie ako pozemky s objektmi občianskej vybavenosti, verejná zeleň, parky
a cintoríny. Z uvedeného vyplýva, že nespĺňajú podmienky ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/
reštitučného zákona, t.j. dikciu zákona, že vlastnícke práv sa vracia len k nehnuteľnostiam, ktoré
tvoria poľnohospodársku pôdou s odkazom na zákon číslo 220/2004 Z.z.. Tieto nehnuteľnosti netvoria

poľnohospodársku pôdu a nie sú trvale využívané na poľnohospodársku výrobu.
2.2. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vydal i nehnuteľnosti, a to stavby – kaštieľ, súpisné
číslo XXX, pivnica súpisné číslo XXX, kaštieľ súpisné číslo XXX, ktoré majú spadať pod definíciu
ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b/ reštitučného zákona. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Zo žiadneho dôkazného prostriedku nevyplýva, že stavby

spĺňajú charakter stavieb podľa § 2 ods. 1 písm. a/ reštitučného zákona.
2.3. Namietal, že parcela číslo XXXX/X zastavaná plocha a nádvoria, je pozemkom, na ktorom je
postavená inžinierska stavba – cestná, miestna a účelová komunikácia. Túto nehnuteľnosť nie je
možné vydať žalobcovi, vzhľadom na druh pozemku, nespĺňa podmienky ustanovenia § 2 ods. 1
písm. a/ reštitučného zákona. Jej vydanie by navyše znamenalo obmedzenie výkonu vlastníckych práv

k ostatným susediacim nehnuteľnostiam vo vlastníctve fyzických a právnických osôb, pre ktoré sú tieto
parcely jedinou prístupovou komunikáciou.
2.4. Ďalej namietal, že parcela č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria je pozemkom, na ktorom je
cestná, miestna komunikácia, nachádza sa pod stavbou miestnej komunikácie vo vlastníctve obce
a v intravilán obce, slúži ako prístupová komunikácia k zdroju pitnej vody pre verejný vodovod na

zásobovanie obyvateľov obce. Túto nehnuteľnosť nie je možné vydať vzhľadom na druh pozemku
zastavaná plocha, nespĺňa zákonné podmienky.
2.5. Nehnuteľnosti parcelné číslo XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX sú zastavané plochy
a nádvoria vytvorené na základe geometrického plánu č. XX/XXXX katastrálne územie H., ktoré
nehnuteľnosti nie je možné vydať vzhľadom na druh pozemku - zastavaná plocha, nespĺňa zákonné

podmienky.
2.6. Podľa názoru žalovaného sa vlastnícke právo vracia k nehnuteľnostiam, ktoré tvoria
poľnohospodársku pôdu a nie poľnohospodársky pôdny fond. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto
sporu sa nachádzajú v intraviláne obce Santovka, tvoria časť miestnych verejných komunikácií, časť je
určená podľa územného plánu obce na využitie ako pozemky s objektmi občianskej vybavenosti, verejná

zeleň, parky a cintoríny.
2.7. Odvolateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 7Cdo 169/2016 zo dňa 14. 06. 2018,
ktoré je založené v súdnom spise, vydané v obdobnej právnej veci medzi tými istými účastníkmi konania.
Záver dovolacieho súdu je v celom rozsahu aplikovateľný v predmetnej právnej veci, podľa ktorého
spôsobilým predmetom navrátenia vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 1 písm. a/ reštitučného zákona

nie je iná než poľnohospodárska pôda, ktorej legálnu definíciu vo forme taxatívneho výpočtu obsahuje
ustanovenie § 2 písm. b/ zákona číslo 220/2004 Z.z.
2.8. Za nesprávny považuje tiež záver súdu prvej inštancie o nenavrátení vlastníckeho práva
k pozemkom len v prípade ich zastavania stavbami vymenovanými v § 6 písm. b/ reštitučného zákona,
keďže tam uvedené obmedzenie v časti vety za bodkočiarkou platí len na pozemky priľahlé k pozemkom

zastavaným akoukoľvek stavbou. Nielen tento právny predpis, ale aj pre všetky ostatné reštitučné
predpisy na zmiernenie následkov je pri vymedzovaní rozsahu odstraňovania v minulosti spôsobených
majetkových krívd príznačné len „niektorých majetkových krívd“, čo treba interpretovať ako „nie všetky“.
Je nepochybné, že závery súdu prvej inštancie o možnosti vydania nehnuteľností evidovaných ako
zastavané plochy a nádvoria sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom a vychádzajú z nesprávneho

právneho posúdenia veci.
2.9.Poukázal na explicitnú úpravu § 2 reštitučného zákona, z ktorej vyplýva, že dotknuté nehnuteľnosti
sú v katastri nehnuteľností zapísané a vedené ako druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria,
teda v ich prípade nejde o poľnohospodársku pôdu a ani o ostatné nehnuteľnosti označené v tomtoustanovení, ku ktorým by bolo možné vrátiť vlastnícke právo. Zdôraznil, že pri posudzovaní splnenia
zákonom stanovených reštitučných podmienok, je v danom prípade potrebné vychádzať zo skutočností,
že v súčasnosti je pozemok zastavaný, resp. z neho vytvorené pozemky sú zastavané.

2.10. Navrhuje zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu zamietnuť, resp. zrušiť
rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na
podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a
rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vec prejednal s verejným
vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,

preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na
tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti.

5.1.Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. V predmetnej veci sa žalobkyňa domáhala vydania nehnuteľností, ktoré presne špecifikovala, ide

o nehnuteľnosti, zapísané na liste vlastníctva číslo XX pre katastrálne územie H., obec H., okres Levice
a novovzniknuté pozemky v zmysle geometrického plánu č. XX/XXXX.
6.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 31. 01. 2019 žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel
a uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyňou požadované nehnuteľnosti v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

6.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalovaný, ktorý namietal, že predmetné
nehnuteľnosti nespĺňajú podmienky na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k žalovaným
nehnuteľnostiam podľa reštitučného zákona, nakoľko nejde o poľnohospodársku pôdou, ale o zastavané
plochy a nádvoria.
6.3. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovaným, prvým rozsudkom zo dňa 8. júla 2020

č.k. 25Co/182/2019-1074, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu
k pozemku parcelné číslo XXXX, parcela registra „C.“ záhrady o výmere XXXX m2, vo vzťahu k stavbe
– kaštieľ, súpisné číslo XXX, postavený na pozemku parcelné číslo XX/X, parcela registra „C“ zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2, k stavbe – pivnica súpisné číslo XXX, postavenej na pozemku
parcelnéčísloXX/X,parcelaregistra„C“zastavanéplochyanádvoriaovýmere21m2,kstavbe–pivnica,

súpisné číslo XXX, postavenej na pozemku parcelné číslo XX/XX, parcela registra „C“, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 37m2, zapísaných v liste vlastníctva číslo XX pre katastrálne územie H., obec H.,
okres I. potvrdil a vo zvyšnej časti zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Žiadnej zo strán nepriznal
právo na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ani v odvolacom konaní.
6.3.1. Zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zdôvodnil najmä s poukazom na prijaté

rozhodnutie 7Cdo 169/2016 zo dňa 14. júna 2018, ktoré bolo uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí
pod R 75/2019. Podľa tohto rozhodnutia spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva podľa § 2 ods.
1 písm. a/ zákona č. 161/2005 Z.z. nie je iná, než poľnohospodárska pôda definovaná v § 2 písm. b/
zákona č. 220/2004 Z.z. a stavby (bez pozemkov) podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 161/2005 Z.z.
Odvolací súd, akceptujúc toto rozhodnutie vyššej súdnej autority, prijaté a uverejnené v Zbierke súdnych

rozhodnutí, zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a rozsudok potvrdil iba v časti stavieb.
6.4. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 30. marca 2021 sp.zn. III. ÚS 46/2020-71 zrušil
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Cdo 169/2016 zo 14. júna 2018 (uverejnené
v Zbierke pod R 75/2019), konštatujúc porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s odôvodnením, že ,,Za situácie, keď senát Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už
bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, pričom v danej právnej otázke neexistuje
v čase rozhodovania stanovisko veľkého senátu... je jeho zákonnou povinnosťou postúpiť vec na
prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Skutočnosť, že existuje publikované stanovisko k danejprávnej otázke, ktoré však vychádza z odlišného znenia zákona umožňujúceho (aj) rozdielny výklad,
neoprávňuje senát nepostúpiť vec veľkému senátu.“ (právna veta II. ÚS 332/2018). Najvyšší súd
vybral napádané uznesenie na uverejnenie do Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky. Týmto krokom, i keď iným spôsobom zjednocovania, naznačil, že obdobné veci
z hmotnoprávneho hľadiska vyžadujú zjednotenie, a ovplyvnil tak rozhodovanie všeobecných súdov v
obdobných veciach“.
6.5. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa XX. XXXXXX XXXX sp.zn.
9Cdo/118/2021 rozsudok odvolacieho súdu z 8. júla 2020 sp.zn. 25Co/182/2019 v jeho zmeňujúcom

výroku,ktorýmbolažalobavčastizamietnutáaovýrokuonáhradetrovkonaniazrušilavecmuvrozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
6.6. Predmetom tohto (druhého) odvolacieho konania bol napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcich
výrokoch I. (okrem pozemku parcelné číslo XXXX záhrady o výmere 1730 m2, stavby – kaštieľ, súpisné
číslo XXX, postavený na K. E., K. H. E. XXX K. L. K. E. XX/X, K. H. E. XXX K. L. K. E. XX/XX), výroku
II a v trovách konania.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej „reštitučný

zákon“), vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria
a) poľnohospodársku pôdu,
b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,
c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,
d) podiely spoločnej nehnuteľnosti.

8.1.Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená
osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky
vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu,
obce v období od X. XXXX XXXX, židovským náboženským obciam od X. XXXXXXXX XXXX do X.
XXXXXXX XXXX spôsobom uvedeným v § 3 (§ 2 ods. 2 reštitučného zákona).

8.2.Podľa § 6 reštitučného zákona, vlastníctvo sa nenavracia k
a) pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b)
pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok
zastavanýstavbou,ktoráslúžizariadeniamtelesnejkultúry,zdravotníctva,kultúry,naposkytnutieslužieb
sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne

postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely,
c) pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada,
d) pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia,
e)pozemku,ktorýslúžinaúčelyobranyštátu,ťažbuvyhradenýchnerastov,chránenéhoareálu,národnej
prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo

štvrtým stupňom ochrany.

9. Reštitučný zákon v ustanovení § 1 vymedzil, že tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu a prechod vlastníctva k niektorým
nehnuteľným veciam, pričom v poznámke pod čiarou označenou ako číslo 1 odkazuje na zákon

číslo 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským
spoločnostiam v znení zák. č. 97/2002 Z.z. (ďalej „zákon č. 282/1993 Z.z.“).
9.1.Zákon č. 282/1993 Z.z. v ustanovení § 1, ods. 1, ods. 3 upravil vydanie vlastníckeho práva
k nehnuteľným a hnuteľným veciam, pozemkom, ktoré sú súčasťou lesného pôdneho fondu. Spolu s
pozemkami sa vydávali aj hospodárske budovy a ostatné stavby slúžiace lesnej výrobe, nachádzajúce

sa v rozhodnom období na týchto pozemkoch, bez ohľadu na neskoršiu zmenu ich skutočného využitia.
V ustanovení § 4 ods. 4 spolu s lesnými pozemkami upravil aj vydanie investičných lesných ciest,
vybudovaných z prostriedkov štátu, ako aj hospodárske budovy a ostatné stavby slúžiace lesnej výrobe,vybudované z prostriedkov štátu, nachádzajúce sa na lesných pozemkoch v rozhodujúcom období vo
vlastníctve cirkví a náboženských spoločností, bez ohľadu na zmenu ich skutočného využitia.
9.2.Z dôvodovej správy k reštitučnému zákonu vyplýva, že existujúci právny stav, najmä zák. č. 503/2003

Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom preukazovali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb
a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát
vyššiu ochranu ako náprave krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností podľa
zák. č. 282/1993 Z.z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná

rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom reštitučného zákona č. 161/2005 Z.z. je umožniť oprávneným
osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote,
a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženských
spoločnostiam. Hlavným dôvodom prijatia tohto zákona bolo poskytnutie ďalšej lehoty na uplatnenie
nárokov oprávnených osôb, jeho cieľom nebolo zúžiť rozsah spôsobilého predmetu vydania. Účelom
zákona bola opakovane náprava krívd spáchaných v minulosti samotnou štátnou mocou a má zmierniť

následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu
povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne
kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľu je preto nutné, aby súdy interpretovali tento právny
predpis vo vzťahu k oprávneným osobám, čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých
majetkových krívd v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (uznesenie NS SR z 28.09.2010 sp.zn.

4Cdo/247/2009).
9.3. Z vyššie uvedeného vyplýva, že úmyslom zákonodarcu pri prijatí reštitučného zákona číslo
161/2005 Z.z. nebolo zúžiť rozsah vydania, ale jeho účelom bolo umožniť uplatnenie reštitučných
nárokov, ktoré neboli uplatnené v stanovenej lehote, aby tieto mohli byť uplatnené v novej lehote, a
poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva cirkvám a náboženských spoločnostiam, ako fyzickým osobám.

Preto nie je možné vykladať tento zákon zužujúco, ale naopak, treba ho chápať tak, že predmetom
vydania má byť všetok majetok odňatý cirkvi v rozhodnom období, najmä v prípade, že tvoril jeden
celok, resp. pôvodnú hospodársku usadlosť. Na tento výklad nadviazal aj najvyšší súd v rozhodnutí
sp.zn. 4Cdo/238/2013, v ktorom konštatoval, že v reštitučných veciach má súd voliť prístup ústretový
voči oprávnenej osobe a pri posudzovaní charakteru vydávanej pôdy nie je viazaný výlučne evidenciou

katastra nehnuteľností.

10. Je nesporné, že pred vydaním rozhodnutia NS SR sp.zn . 7Cdo 169/2016 súdna prax zastávala
názor, že v prípade, ak bola neoprávnene štátom odňatá hospodárska usadlosť, táto sa na základe
reštitučného nároku vracia pôvodnému vlastníkovi ako celok. Takto bolo rozhodnuté napr. vo veciach

4Cdo 238/2013 z 28. 07. 2014, sp.zn. MSždov 13/2002.

11. Odvolací súd, po zrušení prvého rozsudku najvyšším súdom v dôsledku zrušenia rozhodnutia
7Cdo/169/2016 (R 75/2019), vychádzajúc zo záverov zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 9Cdo/118/2021, opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti,

v ktorej tento rozsudok odvolací súd prvým rozsudkom zmenil a žalobu zamietol, konanie, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie žalovaného a posudzujúc predmetnú vec z hľadiska zisteného skutkového
stavu a citovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti je vecne správne.
11.1. Žalobkyňa požaduje navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré (s výnimkou stavieb),

nie sú poľnohospodárskou pôdou, ide o zastavané plochy a nádvoria, a to napr. dvor (parcela číslo 52/1,
č. 52/4, č. 52/6, č. 56/2, 1537/63), ďalej pozemok, na ktorom je stavba (parcela číslo 52/8, č. 52/9, č.
52/10, č. 52/11, č. 52/12, č. 55/3), ďalej pozemok, ktorý tvorí cestu (parcela číslo 1350/1, č. 1350/3, č.
1537/65, č. 1537/66). Z uvedeného vyplýva, že ani jeden pozemok, ktorý žalobca žiada vydať, nie je
poľnohospodárskou pôdou.

11.2. Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b/ reštitučného zákona umožňuje vydať hospodárske budovy a iné
stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. Ustanovenie § 6 tohto zákona taxatívne vymenúva
typy pozemkov, ktoré nepodliehajú reštitúcii. Prekážkou nevydania pozemku nie je však druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria, ale to, či je pozemok zastavaný stavbou konkrétneho určenia. Obdobný
výklad je potrebné uplatniť aj na ostatné plochy alebo vodné plochy. Nie je teda rozhodujúci pre

nepriznanie reštitučného nároku a nevydanie nehnuteľnosti oprávnenej osobe druh pozemku. Tento
výklad podporuje aj stanovisko Najvyššieho súdu SR v rozsudku M-Sždov 13/2002.12. V predmetnej, odvolací súdom posudzovanej veci, boli žalobkyni odňaté nehnuteľností, ktoré sú
bezpochyby súčasťou hospodárskej usadlosti. Aj keď ide o zastavané plochy, je potrebné prihliadať na
pôvodný stav, resp. značenie pozemkov v pozemkovej knihe v čase ich odňatia pôvodnému vlastníkovi,

ktorý je rozhodujúcim pre vydanie veci. V pôvodnej pozemkovej knihe (vložka č. 5) pre katastrálne
územie H. sú predmetné nehnuteľnosti, vydanie ktorých žalobkyňa žiada, evidované ako „Bývalé
santovské panstvo“ s pôvodným vlastníckym právom zapísaným v prospech „Apoštolská administratúra
v Trnave“. V tejto súvislosti odvolací súd pre potrebu komplexného chápania „hospodárskej usadlosti“,
resp. „panstva“ poukazuje na definovanie týchto inštitútov, uvedených v rozhodnutí Najvyššieho

Slovenského súdu č. 22/1941 zo dňa 22. 09. 1941, podľa ktorého „pod pojem „panstvo“, ako sa uvádza
z jeho bežného ponímania, treba rozumieť hospodársku jednotku, t.j. súhrn všetkých vecí a práv,
z ktorých pozostáva“. Pojem panstvo bolo veľmi často uvádzané v pozemkovoknižných vložkách ako
základné pomenovanie určitej hospodárskej jednotky, t.j. súboru konkrétnych nehnuteľností.
12.1.Vychádzajúc v prejednávanej veci z pôvodnej pozemkovej knižky (č. 5), identifikácie a následného
listu vlastníctva, jednoznačne vyplýva, že predmetné stavby boli súčasťou bývalého santovského

panstva, t.j. hospodárskej usadlosti, v rámci ktorého boli prevzaté štátom bez náhrady a preto podliehajú
vydaniu podľa reštitučného zákona. Ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b/ reštitučného zákona upravuje, že
vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria hospodárske budovy a iné stavby patriace
k pôvodnej hospodárskej usadlosti. Predmetné nehnuteľnosti, vydanie ktorých žalobkyňa požaduje, sú
bezpochyby súčasťou hospodárskej usadlosti. Bolo by nelogickým výkladom zákona, ak by sa v zmysle

tohto ustanovenia mali vydať oprávnenej osobe iba hospodárske budovy a stavby patriace k pôvodnej
hospodárskej usadlosti, bez pozemkov, na ktorých boli postavené. Je nesporné, že pozemky, ktoré
boli zastavané týmito stavbami, nie sú poľnohospodárskou pôdou, ale sú v evidencii nehnuteľností
označované ako zastavané plochy a nádvoria. Navyše žalobkyňou požadované nehnuteľnosti,
nespĺňajú charakteristiku pozemkov uvedených v ustanovení § 6 reštitučného zákona, v ktorom sú

taxatívne uvedené pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo nenavracia.
12.2. V skutočnosti všetky pozemky, ktoré sú predmetom odvolacieho konania, sú zastavané plochy
a nádvoria. Ide o čiastočné zastavané pozemky pôvodnou hospodárskou stavbou, ako napr. dvor (p. č.
52/1), nebytové budovy označené súpisným číslom (p. č. XX/X, XX/X, XX/XX, XX/XX, XX/XX), pozemky
na ktorých sú inžinierske siete (p.č. XXXX/X, XXXX/X). Ani v jednom prípade však nejde o stavbu,

ktorú taxatívne vymenúva ustanovenie § 6 zákona č. 161/2005 Z.z.. Zároveň je nesporné, že ide
o stavby, ktoré patrili k pôvodnej hospodárskej usadlosti odňatej žalobkyni (jej právnemu predchodcovi).
V súčasnej dobe sú tieto nehnuteľnosti schátralé.

13. Odvolací súd, vyhodnotiac vykonané dokazovanie, argumentáciu tak žalobkyne, ako aj žalovaného,

zistený skutkový stav, na ktorý súd prvej inštancie správne aplikoval správne právne predpisy, ako
aj s poukazom na vyššie uvedené úvahy týkajúce sa účelu reštitučného zákona (161/2005 Z.z.),
dospel k jednoznačnému záveru, že predmetom vydania má byť všetok majetok odňatý cirkvi, ktorý
tvoril pôvodnú hospodársku usadlosť („Santovské panstvo“), pričom tomuto vydaniu pri pozemkoch,
v katastri nehnuteľností zapísaných ako zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy a vodné plochy,

nebráni ani skutočnosť, že niektoré sú zastavané pôvodnými stavbami, na niektorých sa nachádzajú
spevnené plochy, inžinierske siete, nakoľko ani v jednom prípade nejde o pozemok, vydaniu ktorého
bráni ustanovenie § 6 zákona reštitučného zákona.

14. Odvolací súd, poukazujúc na závery Ústavného súdu SR uvedené v Náleze z 30. marca 2021

sp.zn. III. ÚS 46/2020-71, ktorým zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
7Cdo/169/2016 zo 14. júna 2018 (uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí pod R 75/2019), nie je
týmto rozhodnutím viazaný. Majúc na zreteli znenie reštitučného zákona, zdôrazňujúc jeho účel a cieľ,
pre ktorý bol prijatý, je jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že všetky, žalobkyňou
požadované nehnuteľnosti, sú spôsobilým predmetom vydania žalovaným žalobkyni, spĺňajúc všetky

podmienky reštitučného zákona.

15. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.
15.1. Odvolateľ v celom podanom odvolaní v podstate iba namieta, že všetky predmetné pozemky nie

sú spôsobilé na vydanie, nakoľko nespĺňajú podmienky uvedené v ustanovení § 2 písm. a/ reštitučného
zákona. Pozemky parc. číslo 52/1, 52/4, 52/6, 52/8, 52/9, 52/10, 52/11 a 52/12 sú zastavané plochy
a nádvoria, nachádzajúce sa v intraviláne obce a územnom pláne sú definované ako zastavané plochya nádvoria určené na využitie ako pozemky s objektami občianskej vybavenosti, verejná zeleň, parky
a cintoríny. Nespĺňajú preto podmienky vydania.
15.1.1. K tejto námietke odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené dôvody tohto rozhodnutia,

predovšetkým na skutočnosť, že súd pri rozhodovaní v reštitučných veciach má voliť prístup ústretový
voči oprávnenej osobe a pri posudzovaní charakteru vydávanej pôdy nie je viazaný výlučne evidenciou
katastra nehnuteľností (rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo 238/2013). Opakovane odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že rozhodujúcim faktorom pre vydanie veci nie je druh pozemku, ktorý je zapísaný
v evidencii nehnuteľnosti. Navyše všetky tieto nehnuteľnosti, vydania ktorých sa žalobkyňa domáha,

tvorili jeden ucelený celok, ktorý bol štátom odňatý a z tohto dôvodu by mal byť aj ako celok navrátený.
Dodáva iba, že niektoré nehnuteľnosti z tohto „panstva“ už boli na základe dohody žalobkyni vydané.
Nie je preto dôvod, aby aj ostatné nehnuteľnosti, spadajúce do tohto hospodárskeho celku, neboli
predmetom reštitúcie. Z tohto dôvodu a predovšetkým vychádzajúc z účelu a cieľu reštitučného zákona,
odvolací súd predmetnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú.
15.2. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP). Ním tvrdenú vadu konania však v odvolaní
nešpecifikoval a ani nie je zrejmé, čo mal odvolateľ na mysli týmto odvolacím dôvodom. Z celého obsahu
odvolania vyplýva nesprávne zistený skutkový stav súdom prvej inštancie a následne aj nesprávne
právne posúdenie veci.
15.2.1. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový

stav, vyvodil z neho aj správne právne závery, na ktoré aplikoval správne právne predpisy. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom

prípade však súd prvej inštancie aplikoval správne právne predpisy a zo skutkových záverov vyvodil
aj správne právne závery.
15.3. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd námietky odvolateľa, uvedené v podanom
odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné, účelové, z ktorých dôvodov ich neakceptoval a napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

16. Žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania podala návrh na zmenu žaloby. Predmetný návrh sa týka
tých istých nehnuteľností, ktoré žiadala vydať už podanou žalobou. Nejde teda o nový návrh, či zmenu
pôvodnej žaloby. Navyše odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 371 CSP, podľa ktorého žalobu
nemožno v odvolacom konaní meniť. Ak žalobca mienil žalobu zmeniť, mal tak vykonať pred skončením

dokazovania na súde prvej inštancie. Ak by bolo možné pripustiť zmenu žaloby v odvolacom konaní
a súd by túto zmenu pripustil, znamenalo by to, že prieskum, ktorý má uskutočniť opravný súd, sa stáva
irelevantným, nakoľko irelevantným sa stal doterajší procesný postup, ako aj napadnuté rozhodnutie.
16.1. S poukazom na ustanovenie § 371 CSP odvolací súd návrh žalobkyne na zmenu žaloby zamietol.

17. Súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania žalobkyni napriek tomu, že bola v konaní
úspešná. Dôvodil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré videl v samotnom predmet konania.
17.1. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie nestotožnil. V prvom rade poukazuje na
zmätočnosť odôvodnenia tejto časti rozsudku, keď vyčíta žalovanému že nevyvinul dostatočné úsilie
a spoluprácu pri vydaní nehnuteľnosti, poukazuje na výzvu žalobkyne adresovanú žalovanému a preto

nebolo možné posúdiť neúspech v konaní len konaniu žalovaného. Dodal, že žalobca získal sporné
nehnuteľnosti, v dôsledku čoho sa môže podieľať na nákladoch konania.
17.2. Predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti trov konania považuje odvolací súd za
zmätočné, nejasné, nepreskúmateľné. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým
konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je na mieste, aby strana, ktorá bola

v spore so svojim nárokom úspešná, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech
vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Úspech vo
veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu
vo veci sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy
konania, ktoré jej vznikli.

17.3. V predmetnej veci sa súd prvej inštancie týmito zásadami neriadil. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 256 ods. 1 CSP, ktorá sa týka zavinenia procesného zastavenia konania. Je nesporné, že
žalobkyňa zobrala žalobu v časti späť, avšak iba v časti vydania dokumentácie, v ktorej časti bol úspešný
žalovaný, nakoľko žalobkyňa nesporne zavinila zastavenie konania v tejto časti. Preto v tejto časti by malnároknanáhradutrovkonaniažalovaný.Zosamotnéhopredmetukonaniavšakjednoznačnevyplýva,že
ide o malú, nepodstatnú časť, ktorú žalobkyňa zobrala žalobu späť a pre ktorú bolo konanie zastavené.
Z tohto dôvodu, aj vzhľadom k tomu, že nie je celkom možné oddeliť túto časť od samotného predmetu

konania, v ktorom bola žalobkyňa úspešná, žalovanému v tejto časti náhradu trov konania nepriznal.
17.4. Je nesporné, že úspešnou stranou v konaní bola žalobkyňa. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací
súd v plnom rozsahu vyhovel jej žalobe týkajúcej sa vydania nehnuteľností. Posudzujúc preto úspech
strany sporu z pohľadu žaloby a predmetu sporu, odvolací súd dospel k záveru, že úspešnou stranou
v tomto spore je žalobkyňa, ktorej podľa § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania.

Súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni náhradu trov konania na súde prvej inštancie napriek tomu,
že žalobkyňa bola úspešná, odvolací súd, keďže výrok o náhrade trov konania je výrokom súvisiacim
s hlavným výrokom, zmenil v tejto časti napadnutý rozsudok a úspešnej žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Žalobkyňa bola úspešná v konečnom dôsledku aj na
odvolacom a dovolacom konaní, preto jej priznal odvolací súd podľa § 396 CSP v spojení s ustanovení
§ 255 ods. 1 CSP aj náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

17.5. Odvolací súd záverom dodáva, že nezistil v danom prípade žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa (§ 257 CSP), ktoré by mohol v danej veci aplikovať na náhradu trov konania, preto rozhodol
o náhrade trov konania podľa pomeru úspechu v konaní.

18. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).