Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 30, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121204955
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7121204955.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom v C. D. E., F. XXX/X, zastúpeného JUDr. Roland Kovács, advokát, s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Mäsiarska 30, IČO: 55 994 466, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Košice I zo dňa 6. septembra 2022 č.k. 34C/25/2021-199 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (teraz Mestský súd Košice, ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy
sumu 3.000 eur do 30. dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
z výšky priznanej nemajetkovej ujmy 3.000 eur, o výške ktorej bude rozhodnutie súdom prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok III.).

2. Súd tak rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou žiadal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu 20.000 eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, a to s tvrdením, že uznesením Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej
agentúry, expozitúra Východ zo dňa 10.4.2016 sp.zn. ČVS: G./NKA-PZ-VY-2016 bolo žalobcovi
vznesené obvinenie za zločin vydierania spáchaného formou spolupáchateľstva, proti ktorému podal
žalobca dňa 21.4.2020 sťažnosť. Okresný súd Trebišov v konaní vedenom na súde pod sp.zn.

5Tp/42/2016 dňa 21.4.2016 nevyhovel návrhu prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov a do väzby
žalobcu nevzal, na podklade sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov, Krajský
súdvKošiciachuznesenímzodňa28.4.2016sp.zn.6Tpo/23/2016žalobcuzobraldoväzby,pričomdoba
väzobného stíhania žalobcu plynula od 18.4.2016 od 10.30 hod. do 21.4.2016 do 13.10 hod. a ďalej
plynula momentom opätovného zadržania žalobcu dňom 28.4.2016. Žalobca bol z väzby prepustený až
dňa 20.4.2017 na podklade rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 20.4.2017 sp.zn. 5T/95/2016,
ktorýmbolžalobcavcelomrozsahuoslobodenýspodobžalobyzdôvodu,ženebolodokázané,žesastal

skutok,prektorýbolžalobcaobžalovaný,nazákladečohožalobcabolprepustenýnasloboduzozákona,
keďže Trestný poriadok ukladá súdu, ktorý obžalovaného oslobodzuje, aby ho zároveň aj prepustil
na slobodu. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry
Trebišov, Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 31.7.2017 sp.zn. 6To/65/2017 rozsudok Okresnéhosúdu Trebišov zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trebišov,
ktorý znovu v poradí druhým rozsudkom zo dňa 26.10.2017 opätovne žalobcu oslobodil spod obžaloby
z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca obžalovaný. Aj proti tomuto

rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov, o ktorom Krajský
súd v Košiciach rozhodol tak, že uznesením zo dňa 27.2.2018 sp.zn. 6To/7/2018 podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol odvolanie prokurátora, čím došlo k právoplatnému skončeniu trestného konania voči
osobe žalobcu. Pretože v dôsledku nezákonného rozhodnutia - uznesenia Prezídia Policajného zboru,
Národnej kriminálnej agentúry, expozitúra Východ zo dňa 19.4.2016 sp.zn. ČVS: G./NKA-PZ-VY-2016,

proti ktorému podal žalobca sťažnosť dňa 21.4.2016 a uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa
21.4.2016 sp.zn. 6Tpo/23/2016, ktorým žalobca bol vzatý do väzby a proti ktorému nebolo možné
podať opravný prostriedok, v označenom trestnom konaní bola obmedzená osobná sloboda žalobcu
od 18.4.2016 do 21.4.2016 a následne odo dňa 28.4.2016 do 20.4.2017, teda takmer jeden celý rok,
čím žalobca utrpel nemajetkovú ujmu, požiadal žalovanú podaním zo dňa 5.11.2020 o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur, ktorá doručila žalobcovi

stanovisko zo dňa 15.4.2021, že nárok žalobcu neuznáva, a to ani v časti.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal aj na tvrdenie žalobcu, najmä že v dôsledku takmer jeden
celý rok trvajúceho nezákonného väzobného stíhania žalobcu došlo k vážnemu ohrozeniu ekonomickej
situácie rodiny žalobcu, ktorý s manželkou vychováva dve školopovinné deti a v čase väzobného

stíhania (a) nemohol vykonávať žiadnu zárobkovú činnosť, či už vo forme brigád alebo dohôd o vykonaní
práce, a tak prispieť k splácaniu aspoň základných výdavkov spojených s domácnosťou, a to napriek
tomu, že príjem žalobcu ako invalidného dôchodcu v tom čase predstavoval čiastku 160 eur mesačne,
avšak aj uvedená suma mohla aspoň čiastočne vypomôcť rodine žalobcu, (b) nemohol zabezpečovať
starostlivosť o deti a ani o domácnosť, ani poskytovať pomoc pri prevádzkovaní živnosti manželke,

ktorá musela ukončiť prevádzkovanie živnosti a bola odkázaná na pomoc tretích osôb, pričom manželka
žalobcu práve v dôsledku väzobného stíhania žalobcu dňom 16.8.2016 ukončila prevádzkovanie
všetkých predmetov podnikania z dôvodu, že bez pomoci žalobcu nedokázala prevádzkovať živnosť,
platiť úhrady spojené so starostlivosťou o deti a domácnosť a zároveň sa starať o dve maloleté deti,
a psychicky sa zrútila v dôsledku jeho väzobného stíhania, (c) rodine žalobcu vznikli dlhy za nájom

priestorov, v ktorých bola prevádzkovaná živnosť manželky, ktorá si na vyriešenie nepriaznivej finančnej
situácie v rodine, kedy nedokázala sama pokryť ani základné výdavky v rodine, vzala počas väzobného
stíhania žalobcu pôžičku od nebankovej inštitúcie vo výške asi 1.200 eur, od príbuznej 3.200 eur, ktoré
pôžičkysplácajúdoposiaľ,(d)podobujednéhoceléhorokadošlokpretrhnutiurodinnýchväziebžalobcu,
ktorému v dôsledku nezákonnej väzby bolo znemožnené osobne sa stretávať so svojimi najbližšími,

čo s prihliadnutím na dĺžku trvania väzby a na dĺžku samotného trestného stíhania, predstavuje vážny
zásah do ústavou zaručených osobnostných práv žalobcu a jeho rodiny, ktorá znášala jeho nezákonné
väzobné stíhanie veľmi ťažko a bolestivo, (e) pobyt vo väzbe sa nepriaznivo odrazil i v zdravotnom stave
žalobcu. Poukázal taktiež na obranu žalovanej v priebehu sporu.

4. Po právnom posúdení veci podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,
2 a 3, § 7, § 8 ods. 5 a 6, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2, 3 a 4, § 27 ods. 1 a 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, čl.
46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná čiastočne.

5. Majúc za preukázané, že žalobca požiadal žalovanú, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, že k uspokojeniu nároku žalobcu nedošlo a
žalobca si žalobou uplatnil nárok v takom rozsahu, v akom bol predbežne prerokovaný, súd uzavrel, že

je splnená podmienka stanovená § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zo zistenia, že žalobca nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil z titulu nezákonných rozhodnutí - uznesenia Prezídia Policajného
zboru, Národnej kriminálnej agentúry, expozitúra Východ zo dňa 19.4.2016 sp.zn. ČVS: G./NKA-PZ-
VY-2016 o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne žalobca napadol sťažnosťou a uznesenia Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016 sp.zn. 6Tpo/23/2016 o vzatí žalobcu do väzby, a že trestné stíhanie

žalobcu skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 26.10.2017, ktorým
žalobca bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol
žalobcatrestnestíhaný,ktorývspojenísuznesenímKrajskéhosúduvKošiciachzodňa27.2.2018sp.zn.
6To/7/2018 nadobudol právoplatnosť, súd prvej inštancie vyvodil splnenie základnej podmienky prezáver o zodpovednosti štátu za škodu, dôvodiac, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je
základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak,

ako to vyplýva z dikcie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na námietku žalovanej vo vyjadrení k žalobe
a odkaz na nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.11.2013 sp.zn. II. ÚS 163/2013, v ktorom ústavný súd
okrem iného uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré spĺňalo v čase svojho vydania všetky
zákonné predpoklady, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné len preto, že v neskoršom štádiu
trestného konania sa nepotvrdila pravdepodobnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, súd prvej

inštancie poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 548/2012, II. ÚS 25/2011, II. ÚS
568/2017.

6. Vo vzťahu k uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016 sp.zn. 6Tpo/23/2016 o vzatí
obvineného žalobcu do väzby súd uviedol, že na priznanie nároku na náhradu škody v tomto prípade
je potrebné kumulatívne splnenie zákonom stanovených podmienok, a to, že osoba bola zobratá do

väzby, resp. bola vo výkone väzby a práve z tohto dôvodu jej vznikla škoda, následne bola spod
obžaloby v trestnom konaní oslobodená, trestné stíhanie bolo voči nej zastavené alebo trestná vec
bola postúpená inému orgánu. Pre priznanie nároku na náhradu škody v prípade rozhodnutia o väzbe
nevyžaduje, aby bolo toto rozhodnutie o vzatí do väzby zrušené pre nezákonnosť, lebo základnou
podmienkou priznania nároku na náhradu škody je taký výsledok trestného konania, pri ktorom nedošlo

k právoplatnému odsúdeniu osoby, ktorá bola vo väzbe, teda k vysloveniu jej viny za skutok, v súvislosti
s ktorým bola vzatá do väzby. Vychádzajúc z premisy, že zavinenie si uloženia väzby v zmysle § 8
ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. treba chápať ako určité aktívne konanie obvineného, ktorého
sa obvinený dopustí mimo skutku, za ktorý je stíhaný a ktoré vzbudilo obavu, že sa napríklad vyhýba
trestnému stíhaniu, pokusy o útek, že bude mariť vyšetrovanie, ovplyvňovať svedkov, alebo sa dopustí

trestnej činnosti, súd konštatoval, že zavinenie žalobcu nie je možné vidieť len v tom, že sa podľa
skutočností zistených v danom štádiu trestného konania žalobca mal dopustiť konania, ktoré napĺňalo
znaky skutkovej podstaty trestného činu, lebo len zo samotnej skutočnosti, že žalobca bol viackrát
trestne stíhaný a odsúdený, ktorá je okolnosťou danou a úplne nezávislou od správania sa žalobcu,
v danom prípade nemožno vyvodiť zavinenie väzby z jeho strany. To, že si žalobca väzbu v danom

prípadezavinilsám,niejemožnébezďalšiehokonštatovaťibanapodklade,žepredúdajnýmspáchaním
skutku, z ktorého bol obvinený, bol už žalobca opakovane odsúdený za rôznorodú trestnú činnosť. Zo
zistenia z uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016 sp.zn. 6Tpo/23/2016, že obvinený
žalobca bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom
konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu, že po prepustení na slobodu obvinený žalobca bude

pokračovať v trestnej činnosti vyplývali podľa dôvodov rozhodnutia z charakteru uvedeného skutku, zo
skutočností, že obvinený bol doteraz 7-krát súdne trestaný a skutku sa mal dopustiť žalobca v skúšobnej
dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody vo veci Krajského súdu Košice sp.zn.
1T/43/02, súd prvej inštancie potom vyvodil, že v prípade žalobcu nie je daný dôvod podľa § 8 ods. 6
písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. že žalobca by si väzbu zavinil sám a zároveň ani žiadny iný z dôvodov

uvedených v § 8 ods. 6 cit. zák., pre ktoré by žalobcovi nárok na náhradu škody nevznikol. Uzavrel, že
v danom prípade došlo vo vzťahu k žalobcovi k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru v období odo
dňa 18.4.2016 do 21.4.2016 a odo dňa 28.4.2016 do 20.4.2017, kedy bola väzba žalobcu nezákonná.

7. Z uvedeného potom súd vyvodil záver, že žalobca ako osoba, ktorej bolo vznesené obvinenie a na

ktorej bola vykonaná väzba, hoci bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený, má nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, ale iba v prípade, ak nemajetková ujma žalobcu vznikla v príčinnej súvislosti
s označenými nezákonnými rozhodnutiami. Súd pri posudzovaní tejto otázky, poukazom na judikatúru
najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/126/2009, 3Cdo/19/2018,
6MCdo/15/2012), neprihliadol na iné skutočnosti, ako na to, že žalobca bol nezákonne trestne stíhaný

a že bol vzatý do väzby nezákonne.

8. Dôvodil, že žalobca v spore nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vzatím do väzby a vznikom
nemajetkovej ujmy spočívajúcej v pretrhnutí rodinných väzieb žalobcu, vzniku dlhov, nemožnosti
vykonávať zárobkovú činnosť a ukončení podnikateľskej činnosti manželky žalobcu. Súd prvej inštancie

prisvedčil žalovanej v jej obrane založenej na tvrdení, že počas niekoľkých rokov predchádzajúcich
výkonu žalobcom namietanej väzby, uloženej uznesením súdu zo dňa 28.4.2016 sp.zn. 6Tpo/23/2016,
bol žalobca súhrne po dobu 6 rokov vo výkone väzby alebo vo výkone trestu odňatia slobody, a
teda že žalobca sa ocitol v rovnakej životnej situácii z hľadiska obmedzenia základných práv žalobcu,predovšetkým slobody pohybu a pobytu, zabezpečenia starostlivosti o deti, spolužitia s manželkou, ako
v prípade v tomto spore namietanej väzby, a preto za tejto situácie nie je zrejmé, akým spôsobom mal
práve výkon väzby nariadenej uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016 závažným

spôsobom zasiahnuť do rodinného života a rodinných väzieb žalobcu, ktoré boli dlhodobo rovnakým
spôsobom negatívne ovplyvnené už pred vzatím žalobcu do väzby týmto uznesením.

9.Konštatoval,žeakžalobcatvrdil,ževýkonväzbyzanechalnegatívnenásledkynajehofyzickomzdraví
a na psychike, mal v tomto smere nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. Tvrdenia žalobcu

ohľadom negatívneho vplyvu výkonu väzby na jeho zdravotný stav súd vyhodnotil ako nepodložené
za stavu, ak žalobca v žalobe a v priebehu sporu tvrdil, že už pred výkonom namietanej väzby
poberal invalidný dôchodok, neuviedol však zdravotný dôvod uznania za invalidného, ani rozsah poklesu
schopnosti pracovať, ani nekonkretizoval, akým spôsobom došlo vplyvom väzby k zhoršeniu jeho
zdravotného stavu, iba stručne uviedol, že výkon väzby určite neprispel k zlepšeniu jeho zdravotnej
situácii a na pojednávaní tvrdil, že je diabetikom 21 rokov, berie pravidelne inzulín a ako dôkaz na svoje

tvrdenia predložil lekársku prepúšťaciu správu o hospitalizácii žalobcu v mesiaci november roku 2017
na neurologickej klinike Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice, prepúšťaciu správu o hospitalizácii
žalobcu odo dňa 25.7.2020 do 30.7.2020 na klinike srdcovej chirurgie Východoslovenského ústavu
srdcových a cievnych chorôb, a správu primárky interného oddelenia Nemocnice s poliklinikou H. I. J.
K. I. zo dňa 2.8.2020, a súčasne žalobca iba odkazoval na tieto listinné dôkazy v súvislosti so svojim

zdravotným stavom. Dôvodil, že z lekárskych správ predložených žalobcom nemožno vyvodiť, že by
dlhoročná choroba žalobcu, neurologické a srdcovo-cievne ochorenie, ktorými žalobca trpí, resp. trpel,
mali pôvod, resp. že ich progres súvisel práve s výkonom namietanej väzby, a teda nemožno uzavrieť,
že výkon väzby bol práve tou príčinou, ktorá mala za následok ním uvádzané zdravotné problémy, ktoré
naviac žalobca bližšie nešpecifikoval.

10. Ako nepreukázané súd vyhodnotil aj tvrdenie žalobcu o nemožnosti vykonávať zárobkovú činnosť
počas výkonu väzby a prispievať finančne do domácnosti, ako aj tvrdenie, že z dôvodu vzatia žalobcu do
väzby a výkonu nezákonnej väzby bola manželka žalobcu nútená ukončiť svoju podnikateľskú činnosť
ku dňu 16.8.2016. Dôvodil, že z vykonaného dokazovania výpisom zo živnostenského registra mal súd

za preukázané, že manželka žalobcu začala vykonávať podnikateľskú činnosť dňom 1.8.2011, teda
v období, kedy už bol žalobca takmer dva roky vo výkone trestu odňatia slobody, túto podnikateľskú
činnosť vykonávala nepretržite až do 16.8.2016, teda aj počas trvania väzby žalobcu v inej trestnej
veci, a naopak z dokazovania vyplýva, že manželka žalobcu bola práve v období ukončenia svojej
podnikateľskej činnosti sama vo výkone väzby, pričom ich deti boli v starostlivosti sestry manželky

žalobcu. Ako nepreukázané súd vyhodnotil i tvrdenie žalobcu, že dôvodom rozhodnutia o vylúčení
manželky žalobcu z družstva zo dňa 26.11.2019 bolo neplatenie nájomného a úhrad spojených s
užívaním bytu za obdobie trvania väzby žalobcu nariadenej dňa 28.4.2016 a trvajúcej do 20.4.2017.
Poukazom na to, že psychická ujma manželky žalobcu a jeho detí, ktorá mala byť spôsobená
okolnosťami zadržania žalobcu a výkonom nezákonnej väzby žalobcu, nie je predmetom tohto konania,

súd uzavrel, že nemožno na túto prihliadať a nemožno ju zohľadňovať pri posudzovaní výšky primeranej
náhrady za ujmu spôsobenú nezákonným vedením trestného stíhania žalobcu.

11. Vyhodnotiac uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že priznanie sumy 3.000 eur ako náhrady
nemajetkovej ujmy je primerané aj s ohľadom na rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít v

obdobných prípadoch a žalobu prevyšujúcej časti zamietol. Vzhľadom na rozsah priznanej sumy a
dodržanie formálneho postupu pri vyplácaní týchto peňažných nárokov Slovenskou republikou súd uložil
v súlade s § 232 ods. 3 CSP žalovanej lehotu na plnenie 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku.

12. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy 3.000 eur titulom nemajetkovej ujmy s tým, že o výške trov
súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

13. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaná.

14. Žalobca podal odvolanie proti výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhol rozsudok zmeniť v jeho napadnutej časti a žalobe
vyhovieť v celom rozsahu a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania, alternatívne rozsudokzrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie a priznať žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

14.1. V odvolaní žalobca vyjadril súhlas so záverom súdu, že sú splnené všetky zákonné podmienky
pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcu z dôvodu nezákonného vznesenia obvinenia a výkonu väzby
a že žalobca si väzbu nezavinil sám (v bodoch 65, 69. rozsudku). Žalobca ako veľmi správne vyhodnotil
aj odôvodnenie súdu v bode 71. rozsudku, podľa ktorého je pri posudzovaní kritérií potrebné aplikovať
východiská, ktorými sú najmä celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody, dĺžka trestného stíhania,

následky v osobnej sfére poškodenej osoby, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) a je dôležité, aby
výška odškodnenia odrážala všeobecné zdieľané predstavy o spravodlivosti. Za nesprávne označil
rozhodnutie súdu o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur. Podľa názoru žalobcu súd by musel
dospieť k vyššej nemajetkovej ujme, ak by riadne zohľadnil medzi stranami nespornú dĺžku trvania
trestného konania od 18.4.2016 do 27.2.2018, teda takmer dva roky, a fakt, že väzba, t.j. obmedzenie
osobnej slobody žalobcu trvalo takmer jeden celý rok.

14.2. Argumentujúc, že pri jednoduchom prepočte priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur na
dni väzby, náhrada za väzbu činí cca 8 eur za deň nezákonnej väzby, žalobca namietol, že priznanie
nemajetkovej ujmy vo výške cca 8 eur za deň nezákonnej väzby nemôže znamenať spravodlivé
odškodnenie, ak vezme žalobca do úvahy fakt, že okrem obmedzenia osobnej slobody je potrebné

prihliadnuť aj na celkovú dĺžku jeho trestného stíhania. Súdu vytkol, že napriek tvrdeniam v bode 85.
odôvodnenia rozsudku nekonkretizoval, ako dospel k výške 3.000 eur, hoci sám uviedol, že určuje
nemajetkovú ujmu svojou úvahou, ktorá musí byť preskúmateľná, t.j. z rozhodnutia musí byť zrejmé,
akým spôsobom sa k uvedenej konkrétnej sume dopracoval.

14.3.Akonesprávnyanespravodlivýžiadalodmietnuťnázorsúdu,žeakužosobabolaprednezákonnou
väzbou alebo nezákonným trestným stíhaním vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, táto
okolnosť vylučuje akýkoľvek negatívny vplyv nezákonnej väzby alebo nezákonného trestného stíhania
na túto osobu, zrejme z dôvodu, že táto osoba si už zvykla na obmedzenie osobnej slobody. Podčiarkol,
že čas strávený v nezákonnej väzbe v trvaní takmer jeden celý rok už nikdy nikto žalobcovi nevráti,

a preto je bez právneho významu, či žalobca bol predtým väzobne stíhaný alebo vo výkone trestu. V
danom prípade totiž žalobcu súd oslobodil z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok stal, a teda sa
skutok vôbec nestal, a nie že skutok žalobca spáchal. Túto skutočnosť súd podľa žalobcu nezohľadnil,
čo považuje taktiež za chybu na strane súdu.

15. Žalovaná podala odvolanie proti výroku I. o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a proti závislému výroku III. rozsudku o nároku na náhradu trov
konania z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Žiadala rozsudok súdu prvej
inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním v zmysle § 388 CSP zmeniť, žalobu aj v tomto rozsahu
zamietnuťazaviazaťžalobcunanáhradutrovkonaniažalovanejvrozsahu100%.Vprípade,žeodvolací

súd nevzhliadne ani čiastočnú dôvodnosť odvolania žalovanej vo veci samej, žiadala o zmenu výroku
rozsudku o trovách konania (výrok III. rozsudku) v zmysle, že žalovaná má voči žalobcovi právo na
náhradu trov konania v rozsahu 70 %.

15.1. Žalovaná namietla, že výrok I. rozsudku o uložení povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy je založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nestotožňuje sa s ním a
zároveň vo vzťahu k vzniku práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako
nezákonným rozhodnutím a tiež k otázke vylúčenia práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe z dôvodu zavinenia väzby žalobcom aj nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, čo zakladá
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

15.2. Tvrdila, že súd prvej inštancie otázku vzniku práva žalobcu na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia nielen nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), ale
toto svoje posúdenie a rozhodnutie ani dostatočne neodôvodnil (§365 ods. 1 písm. b/ CSP). Podľa
názoru žalovanej v konaní nebolo preukázané naplnenie predpokladov nezákonnosti uznesenia o

vznesení obvinenia podľa § 6 zák. č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že zločinu vydierania podľa § 189
ods. 1 Trestného zákona, z ktorého spáchania bol žalobca uznesením vyšetrovateľa zo dňa 19.4.2016
obvinený, sa mal žalobca dopustiť formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, pričom
osoba obvinená zo spáchania skutku spolu so žalobcom, L. L., nar. XX.X.XXXX, bola za uvedenýskutok právoplatne odsúdená. Súdu žalovaná vytkla, že hoci v konaní vo svojej obrane opakovane
poukázala na túto skutočnosť, súd zdôvodnenie vzniku práva žalobcu voči žalovanej na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia založil už na konštatovaní, že žalobca bol oslobodený

spod obžaloby, bez zohľadnenia a akéhokoľvek vysporiadania sa s námietkou žalovanej týkajúcou sa
právoplatného odsúdenia spoluobvineného v trestnom konaní, ktorá podľa názoru žalovanej zakladá
prekážku aplikácie extenzívneho výkladu zák. č. 514/2003 Z. z. a vylučuje záver o nezákonnosti
uznesenia o vznesení obvinenia vo vzťahu k žalobcovi. Ďalej žalovaná akcentovala, že už v konaní pred
súdom prvej inštancie vzniesla námietku, že uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 19.4.2016, ČVS: G./NKA-

PZ-VY-2016 nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 zák. č. 514/2003 Z. z.,
keďže toto nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom
a nespĺňa teda podmienku ustanovenú v § 6 ods. 1 zákona, a súčasne že v prípade žalobcu nie
je daný ani dôvod na uplatnenie tzv. „fikcie nezákonnosti“ uznesenia o vznesení obvinenia v zmysle
rozhodovacej praxe, na ktorú odkazuje súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. V tejto súvislosti
žalovaná argumentovala, že nespochybňuje existenciu rozhodovacej praxe, v zmysle ktorej skončenie

trestného stíhania konkrétnej osoby iným spôsobom ako vydaním odsudzujúceho rozsudku zakladá
u dotyčnej osoby právo na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, pričom titulom nároku je v
takom prípade uznesenie o vznesení obvinenia, ktorým trestné stíhanie konkrétnej osoby začalo, a
poukazom na viaceré rozhodnutia (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 548/2012, sp. zn. II. ÚS 163/2013,
rozhodnutia ÚS ČR, sp. zn. III. ÚS 165/02, sp. zn. I. ÚS 3026/07, sp. zn. I. ÚS 1869/09, rozsudok

ESĽP Lavrechov vs. Česká republika) ale znovu zdôraznila, že právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia a trestným stíhaním nie je absolútne, nevyplýva priamo z ustanovení
zák. č. 514/2003 Z. z. (resp. jemu predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom), a v každej
jednej veci je potrebné posudzovať konkrétne okolnosti prípadu, pretože ani judikatúra neposudzuje

nezákonnosť obvinenia paušálne a automaticky. Nie je možné prijať paušalizujúci záver, že každé
trestné stíhanie, ktoré neskončí odsudzujúcim rozsudkom, je nezákonné, ale vždy je treba prihliadať na
konkrétneokolnostiprípadu.Vtejtosúvislostižalovanásúduvytkla,žesavrozsudkužiadnymspôsobom
nevysporiadal ani s námietkou žalovanej, že s trestným stíhaním žalobcu sú spojené okolnosti, v
dôsledku ktorých nie je na mieste použitie extenzívneho výkladu o nezákonnosti uznesenia o vznesení

obvinenia, a s tým súvisiaceho vzniku práva na náhradu škody, založenej oslobodením žalobcu spod
obžaloby.

15.3. Ako výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná označila záver súdu prvej inštancie
v bode 64. odôvodnenia rozsudku, že konkrétne zistené skutočnosti v zmysle uznesenia Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 28.4.2016, sp. zn. 6Tpo 23/2016 - spočívajúce v povahe stíhaného skutku a v tom, že
žalobca bol v predchádzajúcom období 7 - krát súdne trestaný a prejednávaného skutku sa mal dopustiť
v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktoré boli dôvodom
vzatia žalobcu do väzby, lebo zakladali dôvodnú obavu, že by žalobca po prepustení na slobodu
pokračoval v trestnej činnosti, nenapĺňajú dôvod podľa § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., teda že

si žalobca týmto väzbu zavinil sám, pretože nejde o aktívne konanie obvineného, ktorého sa obvinený
dopustí mimo skutku, za ktorý je stíhaný, a ktoré by vzbudilo obavu, že sa napr. vyhýba trestnému
stíhaniu, pokúsi sa o útek, bude mariť vyšetrovanie, ovplyvňovať svedkov, alebo sa dopustí trestnej
činnosti. Podľa názoru žalovanej, predchádzajúce viacnásobné právoplatné odsúdenia za úmyselný
trestný čin obdobnej povahy (násilný trestný čin) ako je trestný čin z ktorého je osoba o ktorej väzbe sa

rozhodujeobvinená,vspojenísoskutočnosťou,žežalobcabolvčaserozhodovaniaoväzbenaviacstále
v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody za obzvlášť závažný
zločin vraždy v štádiu pokusu, a súčasne len dva mesiace po prepustení z väzby uloženej žalobcovi v
ďalšom paralelne vedenom trestnom stíhaní pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu (uznesenie
OS Trebišov, sp. zn. 0Tp 512/2015), predstavuje pri existencii dôvodného podozrenia zo spáchania

trestného činu opäť násilnej povahy (zločin vydierania) taký dôvod pre väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku (preventívna väzba založená na dôvodnej obave z pokračovania v trestnej činnosti),
ktorý vyplýva z aktívneho konania samotného obvineného, v tomto prípade žalobcu. Nie je možné
stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie, že skutočnosť, že žalobca bol v minulosti viackrát trestne
stíhaný a odsúdený, „je okolnosťou danou, a úplne nezávislou od správania sa žalobcu“ (bod 63.

odôvodnenia). Nepochybne existujú aj nedbanlivostné trestné činy, alebo trestné činy, pri ktorých aj
v prípade právoplatného odsúdenia závažnosť protispoločenského konania objektívne nedáva základ
pre úvahy o sklonoch odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti. Páchanie násilnej trestnej činnosti,
za ktorú je konkrétna osoba opakovane právoplatne odsúdená, však nie je žiadnou objektívnou a najej konaní/správaní sa a spôsobe života nezávislou skutočnosťou. Ide naopak o vedomé a úmyselné
konanie, ktoré nemožno pričítať nikomu a ničomu inému ako páchateľovi násilného trestného činu. Preto
žalovaná zastáva názor, že konaním žalobcu v čase pred jeho zadržaním a rozhodovaním o väzbe, teda

spôsobom života zahŕňajúcim preukázane opakované páchanie násilnej trestnej činnosti, v ktorom súd
rozhodujúci o väzbe vzhliadol dôvod pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti v prípade ponechania
žalobcu na slobode, sa objektívne naplnila dikcia ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. o
väzbe z dôvodu zavinenia žalobcu, ktorá bráni vzniku práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
oväzbe.Keďževšaksúdprvejinštanciedospelvtejtootázkekopačnémuzáveru,vecnesprávneprávne

posúdil.

15.4. Súdu prvej inštancie žalovaná tiež vytkla, že sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal
a žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozhodnutiami súdnej praxe v obdobných veciach, na ktoré
poukázala, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pretože súd svoje posúdenie
veci a rozhodnutie v tomto smere dostatočne neodôvodnil.

15.5. Žalovaná namietla nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu trov konania, ak súd prvej
inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % z priznanej sumy náhrady
nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania bolo podľa názoru žalovanej potrebné rozhodnúť podľa
§ 255 ods. 2 CSP, pričom stranou sporu s prevažujúcim úspechom vo veci je, v zmysle meritórneho
výroku súdom vydaného rozsudku, žalovaná, ktorá bola v konaní naopak v prevažujúcej miere úspešná

žalovaná,aktorejpretopatríprávonanáhradutrovkonaniavrozsahu70%(85%-15%),keďžežalobca
sažalobnýmnávrhomdomáhalodžalovanejzaplatenianáhradynemajetkovejujmyvsume20.000eura
súd prvej inštancie rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
3.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Z uvedeného porovnania žalobného petitu a výrokov rozsudku
je zrejmé, že žalobca bol úspešný len čiastočne, v rozsahu 15 %, z čoho a contrario vyplýva záver o

úspechu žalovanej v rozsahu 85 %, preto žalobcovi nemôže patriť náhrada trov konania podľa § 255
ods. 1 CSP, a už vôbec nie náhrada trov v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. Podľa názoru žalovanej pre
rozhodovanie o trovách konania už nie je podstatné, či výška plnenia závisela od úvahy súdu. Za základ
pre určenie miery úspechu strany v konaní na účely rozhodnutia o trovách konania, aj v súvislosti s
nárokomnanáhradunemajetkovejujmy,malsúdvzmysleCSPbraťvýškunárokuuplatnenéhovžalobe.

Pokiaľ sa súd prvej inštancie takouto úvahou neriadil (z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že pri určení
úspechu vychádzal z procesného úspechu žalobcu v právnom základe veci náhrady nemajetkovej ujmy
a z výšky priznaného plnenia), je nutné jeho postup a rozhodnutie vyhodnotiť ako contra legem.

16. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby odvolanie žalobcu ako nedôvodné

odvolací súd v celom rozsahu zamietol, rozsudok v jeho výroku II. v zmysle § 387 CSP ako vecne
správny potvrdil, a súčasne podľa odvolacieho návrhu žalovanej rozsudok vo výroku I. o povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania v zmysle
§ 388 CSP zmenil tak, že žaloba sa aj v tomto rozsahu zamieta a žalobca je povinný nahradiť žalovanej
trovy konania v rozsahu 100 %. Žalovaná sa plne stotožnila s dôvodmi zamietnutia žaloby nad súdom

priznanú sumu 3.000 eur. Majúc za to, že súd prvej inštancie vykonal vo vzťahu k záveru o výške
náhrady nemajetkovej ujmy vo veci riadne dokazovanie, výsledkom ktorého bol dostatočne a správne
zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby nad uvedenú sumu, a v odôvodnení rozsudku
súd vyčerpávajúco vysvetlil dôvody, ktoré ho k takémuto posúdeniu veci viedli. Na tomto konštatovaní
nie sú podľa žalovanej spôsobilé nič zmeniť ani žalobcom uvádzané dôvody, pre ktoré podal proti

rozsudku odvolanie. Pokiaľ žalobca poukazuje v odvolaní na celkovú dĺžku trvania väzby a trestného
stíhania, ktorú súd podľa žalobcu vôbec nezohľadnil, je potrebné uviesť, že ide o jeden, avšak nie jediný
aspekt, ktorý musí súd pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť. Súd prvej inštancie
túto skutočnosť neodignoroval, ale správne posúdil v kontexte širších súvislostí, a to najmä vo väzbe
predchádzajúceho obdobia, počas ktorého žalobca z 80 kalendárnych mesiacov predchádzajúcich

namietanej väzbe bol spolu 68 mesiacov vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody v iných trestných
veciach, pričom z poslednej väzby trvajúcej takmer 11 mesiacov bol prepustený 11.2.2016, teda len dva
mesiace pred vydaním uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016 č. k. 6Tpo 23/2016-50,
ktorýmbolžalobcavzatýdoväzby.Zazavádzajúcuoznačilažalovanáúvahužalobcu,vzmyslektorejsúd
prvej inštancie s poukazom na predchádzajúci výkon trestu žalobcom vylúčil negatívny vplyv nezákonnej

väzby v danom prípade na osobný život, resp. rodinný život žalobcu. Ak by tomu totiž tak skutočne bolo,
musel by potom súd dospieť k záveru, že žalobcovi nepatrí žiadna náhrada nemajetkovej ujmy. Súd
však žalobcovi náhradu priznal, a to v sume 3 000 eur, s poukazom na to, že žalobca bol nezákonne
trestne stíhaný a bol nezákonne vzatý do väzby. Nie je nič nesprávne ani nespravodlivé na úvahe,že iná ujma v dôsledku vykonanej väzby a trestného stíhania vznikne osobe bezúhonnej, resp. nikdy
netrestanej, a iná (nepochybne nižšej intenzity) osobe, ktorá opakovane pácha trestnú činnosť, za ktorú
je i právoplatne odsúdená (v konaní bolo preukázané, že žalobca bol v predchádzajúcom období 7 - krát

súdne trestaný), pričom sa aj v období bezprostredne pred vzatím do väzby opakovane nachádzala vo
výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe. Za irelevantnú označila žalovaná námietku žalobcu, že
súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo
dokázané, že sa skutok, pre ktorý sa voči nemu viedlo trestné stíhanie, stal, lebo táto skutočnosť je
podstatná vo vzťahu k posúdeniu základu nároku, teda či žalobcovi na základe jeho oslobodenia spod

obžaloby v trestnom konaní vzniklo/nevzniklo právo na náhradu škody, avšak z hľadiska výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy je bezpredmetné, či sa stíhaný skutok nestal, tento nie je trestným alebo
ho nespáchal obžalovaný.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej označil odvolanie žalovanej za nedôvodné. Vo vzťahu
k absencii odôvodnenia rozsudku v súlade s argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní z 4.11.2022

uviedol, že súd nedostatočne odôvodnil skutočnosť ako dospel k ustáleniu nemajetkovej ujmy vo
výške 3.000 eur. Tvrdenia žalovanej o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia zo strany súdu prvej
inštancie vo vzťahu k iným právnym otázkam ako výška nemajetkovej ujmy podľa názoru žalobcu sú
nedôvodné, nakoľko súd veľmi podrobne odôvodnil nezákonnosť trestného stíhania ako aj nezákonnosť
väzby, s čím sa v celom rozsahu žalobca stotožnil. Podľa názoru žalobcu žalovaná veľmi nesprávne

argumentuje a tvrdí, že súd nesprávne vyhodnotil otázku nezákonnosti trestného stíhania, keď sama
úvodom uviedla, že nespochybňuje existenciu rozhodovacej praxe v zmysle, ktorej skončenie trestného
stíhania konkrétnej osoby iným spôsobom ako vydaním odsudzujúceho rozsudku zakladá dotyčnej
osobe právo na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, pričom titulom nároku je v takom prípade
uznesenie o vznesení obvinenia, ktorým trestné stíhanie konkrétnej osoby začalo. Na uvedenom podľa

názoru žalobcu nemení nič ani skutočnosť, že druhá spoluobžalovaná osoba bola odsúdená za skutok
podľa obžaloby. Žalovaná zároveň podľa názoru žalobcu veľmi účelovo opomína, že v prípade žalobcu
došlo k oslobodeniu spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok stal. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie je preto v tomto smere vecne správne a riadne odôvodnené aj vo vzťahu k
argumentácii žalovanej o zákonnosti väzobného stíhania osoby žalobcu. Podčiarkol, že žalovaná si

zrejme neuvedomila podstatnú okolnosť, že nebyť predmetného nezákonného trestného stíhania nebol
by žalobca vzatý do väzby, a to bez ohľadu na trestnú minulosť žalobcu. Dôvodom väzobného stíhania
bolovprvomradevznesenieobvineniavpredmetnejtrestnejveci,aniepredchádzajúcetrestnéstíhania.
Všetky tvrdenia žalovanej o tom, že väzobné stíhanie si zavinil sám žalobca sú preto podľa jeho názoru
nesprávne.

18. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovanej z 15.11.2022 zotrval na svojom odvolaní a argumentácii
dňom prezentovanej a vo vzťahu k argumentácii žalovanej v písomnom podaní z 15.11.2022 dodal, že
žalovaná nesprávne uviedla, že výkon namietanej väzby vzhľadom na predchádzajúce väzobné stíhania
žalobcu, resp. výkon trestu nebol spôsobilý zasiahnuť do rodinného a osobného života žalobcu, pretože

každé obmedzenie osobnej slobody priamo zasahuje do rodinného a osobného života dotknutej osoby
bez ohľadu na to, či dotknutá osoba bola pred namietanou väzbou vo výkone väzby alebo nie. Iba
z dôvodu, že dotknutej osobe bola pred namietanou väzbou obmedzená osobná sloboda v inej veci,
nemožno túto skutočnosť podľa názoru žalobcu vyhodnotiť v jeho neprospech, práve naopak rodinné
väzby žalobcu boli zachované aj počas dlhého výkonu trestu odňatia slobody s manželkou žalobcu a s

deťmi žalobcu. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu znamenalo posilnenie, obnovenie, oživenie
rodinných väzieb žalobcu s najbližšími. Žalobcovi však z dôvodu dvoch väzobných stíhaní toto nebolo
umožnené. Generalizovať preto nespôsobilosť zásahu výkonu väzby do osobného a rodinného života
dotknutej osoby iba z dôvodu iného predchádzajúceho väzobného stíhania, resp. výkonu trestu odňatia
slobody, žalobca označil za nesprávne a v konečnom dôsledku aj diskriminačné. Vzhľadom na neúplné

tvrdenia žalovanej ohľadom trestnej minulosti žalobcu žalobca uviedol, že všetky predchádzajúce tresty
odňatia slobody, s výnimkou jedného, boli podmienečne odložené, teda nedošlo k obmedzeniu osobnej
slobody žalobcu. Určovanie nižšej nemajetkovej ujmy z dôvodu trestnej minulosti žalobcu preto žalobca
považuje za nespravodlivé a nesprávne. Dodal, že ak žalovaná operuje s tvrdením, že žalobca sa mal
opakovanenachádzaťvovýkonetrestuodňatiaslobodyalebovoväzbe,nekonkretizovalaakékonkrétne

odňatia slobody a aké väzby má žalovaná na mysli. V tejto súvislosti žalobca opätovne zdôraznil, že
po jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dňa 26.6.2014 bol vo väzbe 2-krát,
raz nezákonne, a to v prejednávanom prípade a druhýkrát vo veci, v ktorej súd doposiaľ nerozhodol anilen v prvom stupni, a tak o zákonnosti, resp. nezákonnosti, tejto väzby preto možno v súčasnosti iba
polemizovať, pričom zdôraznil, že platí prezumpcia neviny.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, v rozsahu
vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska odvolateľmi uplatnených odvolacích dôvodov a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovanej nie je opodstatnené.

20. Žalobca a ani žalovaná vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné
dôvody, ktoré by pre nich privodili priaznivé rozhodnutie a vo svojom odvolaní v podstate uvádzajú
skutočnosti a námietky, s ktorými sa dôsledne vysporiadal už súd prvej inštancie v dôvodoch svojho
rozsudku, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a
právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti,
ktorébyodôvodňovaliinérozhodnutieonárokužalobcu,nežakorozhodolsúdprvejinštancie.Rozsudok

je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto
odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako
ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím

námietkamžalovanej,sozreteľomnato,žeodôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnomkonanínemá
a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba
na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom
prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07),

odvolací súd dodáva nasledovné:

23. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel k záveru, že žalobcom
a ani žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to,
že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli, že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl.

CSP, ak súd v časti (3.000 eur) vyhovel žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti
žalovanej zaplatiť mu sumu 20.000 eur ako peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi
nezákonným rozhodnutím - uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národná kriminálna
agentúra, expozitúra Východ, o vznesení obvinenia zo dňa 19.04.2016, ČVS: G./NKA-PZ-VY-2016, a
rozhodnutím o väzbe – uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016 č.k. 6Tpo 23/2016-50

o vzatí žalobcu do väzby, s výkonom väzby v trvaní od 18.4.2016 do 21.4.2016 a následne od 28.4.2016
do 20.4.2017, ktorými mala byť žalobcovi spôsobená nemajetková ujma, za ktorú má v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) niesť zodpovednosť Slovenská
republika, v tomto konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

25. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu nemá oporu ani tvrdenie žalobcu a žalovanej, že
súd nesprávne postupoval, pretože riadne a vyčerpávajúco rozsudok neodôvodnil v jeho vyhovujúcom
výroku a ani vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Napadnuté rozhodnutie nedostatkom
riadneho odôvodnenia netrpí. Rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na

odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považujeza preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Odvolací súd je na tomto mieste v zhode so žalovanou v odvolaní v názore, že korektným a i ústavne
konformným výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku treba dospieť k záveru, že
s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia,
ale napr. aj existencia nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp.

prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon
i všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia
vyvodené, ako i že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné
apresvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutiasúdu,ktorésavysporiadaisošpecifickýminámietkami
strany, nakoľko porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na druhej
strane sa strane (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)

odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s
jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

27. O taký prípad sa v posudzovanej veci podľa názoru odvolacieho súdu ale nejedná.

28. Prvoinštančný súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a dostatočne zrozumiteľným a určitým spôsobom uviedol úvahy,
ako dospel k záveru o čiastočnom vyhovení žalobe žalobcu voči žalovanej, poukazom na zistený
skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, a v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúco vysvetlil

dôvody, ktoré ho k takémuto posúdeniu veci viedli. Súd prvej inštancie precízne ozrejmil myšlienkové
pochody, ktoré ho viedli k posúdeniu základnej právnej otázky existencie zákonných predpokladov
zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno podľa
názoru odvolacieho súdu kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Súd správne právne
posúdil otázku vzniku práva žalobcu na náhradu škody a toto svoje posúdenie a rozhodnutie dostatočne

odôvodnil. Súd náležite odôvodnil aj záver o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a to s ohľadom
na vo veci vykonané riadne dokazovanie, výsledkom ktorého je dostatočne a správne zistený skutkový
stav odôvodňujúci čiastočné vyhovenie žaloby a zamietnutie žaloby nad súdom priznanú sumu. V
bodoch 68. a 72. – 74. odôvodnenia rozsudku súd demonštratívne konkretizoval aj rozhodnutia ESĽP,
Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, v kontexte ktorých posudzoval primeranosť nemajetkovej

ujmy, nemožno preto priznať opodstatnenosť ani výhrade žalobcu, že v súvislosti s výškou priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy z rozsudku nie je zrejmé, na ktoré konkrétne rozhodnutia súd myslí, ak
poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prípadne Ústavného súdu
SR. Z odôvodnenia rozsudku jasne vyplýva, prečo súd neprisvedčil námietkam žalobcu a žalovanej,
a ktorým, ako aj z akých právnych úvah súd vychádzal a zhodnotenie všetkých relevantných námietok

a argumentácie žalobcu i žalovanej v priebehu sporu, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru
racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, pričom tak žalobcovi, ako aj žalovanej súd
bezpochyby vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje práva.

29. Nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 1 CSP

patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a za porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie je treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03, I.
ÚS 226/03, názor Komisie prezentovaný napr. v stanovisku vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993,
sťažnosť č. 18390/91), čo jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A). Judikatúra súdov ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, t.j. aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje len na argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c.

Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd je teda povinný uviesť
dôvody pre svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz predložiť detailnú
odpoveď na každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie. Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argumentúčastníka konania (II. ÚS 76/07). Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sa
strana sporu s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

I. ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani právo strany sporu, aby súdy preberali alebo
sariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladástranasporu(por.napr.rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), nepatrí tam ani právo sporovej

strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) a napokon právo
na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04).

30. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná vo svojom odvolaní
neopodstatnene namietala porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces nedostatočným
odôvodnením záveru o vzniku práva žalobcu na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia ako nezákonným rozhodnutím a tiež k otázke vylúčenia práva na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe z dôvodu zavinenia väzby žalobcom, a v súvislosti s tvrdením tejto procesnej vady

konania odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. b) CSP uplatnila nedôvodne.

31. Rešpektujúc viazanosť odvolacieho súdu žalobcom a žalovanou uplatnenými odvolacími dôvodmi,
vrátane ich obsahového vymedzenia, súc limitovaný právnymi otázkami, ktoré žalobca a žalovaná
v odvolaní označili, resp. spochybnili, odvolací súd dospel k záveru, že ani námietkou nesprávneho

právneho posúdenia veci sa žalobcovi a ani žalovanej nepodarilo spochybniť vecnú správnosť nimi
napadnutých výrokov rozsudku.

32. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy žalobcu ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č.

514/2003 Z.z. a správne skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu
v zmysle tohto právneho predpisu.

33. Náležite sa vysporiadal s otázkou existencie nároku žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy) spôsobenej uznesením vyšetrovateľa zo dňa 19.4.2016, ČVS: G./NKA-PZ-VY-2016 o vznesení

obvinenia a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016 č.k. 6Tpo 23/2016-50 o vzatí
žalobcu do väzby proti Slovenskej republike, a správne uzavrel, že nárok žalobcu na náhradu škody
proti štátu je daný, žalobca splnenie podmienok na priznanie náhrady škody od Slovenskej republiky
preukázal, keďže žalobca bol neskôr rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 26.10.2017, sp.
zn. 5T 95/2016, právoplatným v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.2.2018,

sp. zn. 6To/7/2018 v celom rozsahu oslobodený spod obžaloby, lebo nebol produkovaný žiaden
konkrétny dôkaz, ktorý by žalobcu jednoznačne usvedčil z trestného činu, z ktorého dôvodu aj keď
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie
o vznesení obvinenia žalobcu, ich podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom
je existencia nezákonného rozhodnutia (por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1Cdo/64/2008, sp. zn. 4Cdo/183/2009, sp. zn. 4MCdo/15/2009). Nemožno preto priznať
relevanciu odvolacej námietke žalovanej, že nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z.z. súčasná prax súdov
spočívajúca v tom, že ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu obvineného spod
obžaloby, považuje sa uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné.

34. Súd prvej inštancie adekvátne pri rozhodovaní o nároku žalobcu vychádzal z premisy, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu
na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť, a správne postupoval, ak skúmal, či v danej veci sú (boli)
súčasne splnené tri podmienky: existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody (nemajetkovej
ujmy) a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nemajetkovej ujmy)

a správne uzavrel, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej uznesením vyšetrovateľa
zo dňa 19.4.2016, ČVS: G./NKA-PZ-VY-2016 o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím a
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016 č.k. 6Tpo 23/2016-50 o vzatí žalobcu, správne
vychádzajúc z úsudku, že v danom prípade nebolo preukázané splnenie podmienok pre vylúčeniepráva žalobcu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe z dôvodu zavinenia väzby žalobcom.
Náležite pritom vzal na zreteľ, že zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so
zavinením začatia trestného stíhania, pretože skutočnosti, ktoré sú predpokladom začatia trestného

stíhania, sú odlišné od skutočností, ktoré sú dôvodom pre vzatie obvineného (žalobcu) do väzby, lebo
z tohto hľadiska je významné to, či správanie obvineného vyvolalo obavu zakladajúcu dôvod, pre ktorý
bol vzatý do väzby. Súd adekvátne vyhodnotil ako nedostačujúcu argumentáciu prezentovanú v rámci
obrany žalovanej založenú na tvrdení o zavinení väzby žalobcom tým, že žalobca bol v minulosti
viacnásobne právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin obdobnej povahy (násilný trestný čin), v

spojení so skutočnosťou, že žalobca bol v čase rozhodovania o väzbe naviac stále v skúšobnej dobe
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu
pokusu, a súčasne len dva mesiace po prepustení z väzby uloženej žalobcovi v ďalšom paralelne
vedenom trestnom stíhaní pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu (uznesenie OS Trebišov, sp.
zn. 0Tp 512/2015), a pokiaľ žalovaná v tomto kontexte tvrdí, že pri existencii dôvodného podozrenia
zo spáchania trestného činu opäť násilnej povahy (zločin vydierania) tieto predstavujú dôvod pre väzbu

podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (preventívna väzba založená na dôvodnej obave z
pokračovania v trestnej činnosti), ktorý vyplýva z aktívneho konania samotného obvineného žalobcu.

35. Náležite pritom vychádzal z úsudku, že významné je to, či obvinený svojim iným, či ďalším konaním
ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania alebo v jeho

priebehu tak, že bez tohto konania by k väzbe nedošlo. Odvolací súd je na tomto mieste v zhode so
žalobcom v jeho názore, že štát vyhodnocoval okolnosti pre vzatie žalobcu do väzby pre skutok, ktorý
sa mal stať stal v roku 2016, v čase účinnosti Trestného poriadku, podľa § 71 ods. 1 ktorého obvinený
mohol byť vzatý do väzby len vtedy, ak .... existovali konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplývala dôvodná
obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak

nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, b) bude
pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných
pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,
alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, a z ktorých jednoznačne plynie, že ani
výška hroziaceho trestu automaticky nezakladá povinnosť automaticky vziať obvineného do väzby, ktorá

bola iba fakultatívnym inštitútom a bolo na štáte vyhodnotiť dané okolnosti. Nakoľko žiadne iné väzbu
zakladajúce správanie nebolo pri osobe žalobcu zistené ani konštatované, okrem skutku, ktorý sa stal,
súd správne vyhodnotil oslobodenie žalobcu spod obžaloby ako skutočnosť zakladajúcu nezákonnosť
väzby.

36. Odvolací súd s poukazom na uvedené preto ako správny vyhodnotil záver súdu prvej inštancie
v bode 64. odôvodnenia rozsudku, že konkrétne zistené skutočnosti v zmysle uznesenia Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2016, sp. zn. 6Tpo 23/2016 - spočívajúce v povahe stíhaného skutku
a v tom, že žalobca bol v predchádzajúcom období 7 - krát súdne trestaný a prejednávaného skutku
sa mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktoré

boli dôvodom vzatia žalobcu do väzby, lebo zakladali dôvodnú obavu, že by žalobca po prepustení na
slobodu pokračoval v trestnej činnosti, nenapĺňajú dôvod podľa § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.
z., teda že si žalobca týmto väzbu zavinil sám, pretože nejde o aktívne konanie obvineného, ktorého
sa obvinený dopustí mimo skutku, za ktorý je stíhaný, a ktoré by vzbudilo obavu, že sa napr. vyhýba
trestnému stíhaniu, pokúsi sa o útek, bude mariť vyšetrovanie, ovplyvňovať svedkov, alebo sa dopustí

trestnej činnosti.

37. Súd prvej inštancie správne právne posúdil i otázku vzniku práva žalobcu na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, a správne uzavrel, že v konaní bolo preukázané naplnenie
predpokladov nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 6 zák. č. 514/2003 Z.z.. Tento

záver súd vyvodil v súlade s rozhodovacou praxou súdov, ktorá je dlhodobo ustálená v závere, že
oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako to vyplýva z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Podstata
nároku na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov

činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného
stíhania.38. Odvolací súd poukazuje na tomto mieste na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 320/2016-49 zo 7.7.2016, v ktorom ústavný súd (o.i) judikoval, že z hľadiska zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie

trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu,
že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že
skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný

pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora)
sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2016 sp. zn. I. ÚS 395/2016-26 sa nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby,
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok

trestného konania. Vzhľadom na uvedené, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu, kedy je daná zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie, podľa konečného výsledku trestného
stíhania.

39. Taktiež v rozhodnutiach NS SR publikovaných pod R 37/2013 a R 37/2014 bolo konštatované, že:
„Zmyslu a účelu § 6 ods.1 veta prvá zákona 514/2003 Z.z. zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia,
v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení
obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným“.

40. V korelácii s vyššie uvedeným odvolací súd ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolaciu námietku
žalovanej založenú na tvrdení, že v konaní nebolo preukázané naplnenie predpokladov nezákonnosti
uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 6 zák. č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že zločinu vydierania podľa
§ 189 ods. 1 Trestného zákona, z ktorého spáchania bol žalobca uznesením vyšetrovateľa zo dňa

19.4.2016 obvinený, sa mal žalobca dopustiť formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,
pričom osoba obvinená zo spáchania skutku spolu so žalobcom, L. L., nar. XX.X.XXXX, bola za uvedený
skutok právoplatne odsúdená. Právoplatné odsúdenie spoluobvineného v trestnom konaní podľa názoru
odvolaciehosúdunezakladáprekážkuaplikácieextenzívnehovýkladuzák.č.514/2003Z.z.anevylučuje
záver o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia vo vzťahu k žalobcovi v situácii, ak žalobca bol

nepochybne oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok stal.

41. Prvoinštančný súd mal primerane na zreteli aj to, že nemajetkovú ujmu uplatňovanú podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. je potrebné kompenzovať poškodenému žalobcovi i so zreteľom na článok 36 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný
postup, i závery ustálenej judikatúry, že pri dôslednom rešpektovaní prezumpcie neviny predstavuje
každétrestnéstíhanievýznamnýzásahdosúkromnéhoaosobnéhoživotastíhanéhožalobcu,negatívne
sa dotýka aj jeho cti a dobrej povesti, a je spôsobilé porušiť právo jednotlivca (žalobcu) na rešpektovanie
a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to

zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článok 10 Listiny základných práv a slobôd.

42. Keďže odvolacie námietky odvolateľov smerovali k spochybneniu výšky priznaného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd posudzoval ich opodstatnenosť z tohto hľadiska a zaoberal
sa výškou, resp. primeranosťou priznanej nemajetkovej ujmy, a to (o.i.) i s prihliadnutím na právny

názor Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012, že určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala
žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do
úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v

zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom jenemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

43. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej
ujmy správne aplikoval ustanovenie § 17 ods. 2 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z., správne pri určení výšky
nemajetkovej ujmy prihliadol na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení, správne rešpektujúc limit zakotvený v ustanovení § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu, pričom týmto osobitným predpisom sa podľa poznámky pod čiarou rozumie
ustanovenie § 6 zákona č. 215/2006 Z.z., ktoré súd náležite aplikoval v spojení s článkom 5 ods. 1

a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo) a ktorý tiež konštatoval, že pri
určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v.
Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo) a zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie

osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo
ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

44. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca súdu prvej inštancie nedôvodne vytkol priznanie
neprimerane nízkej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, namietajúc, že súd nesprávne a nedôvodne
nezohľadnil celkovú dĺžku obmedzenia jeho osobnej slobody v trvaní takmer 1 celého roka a dĺžku
trestného stíhania v trvaní takmer 2 rokov, ktorá sama osebe znamená závažný zásah minimálne do
osobného života a rodinného života jednotlivca, pokiaľ pritom bez ďalšieho tvrdil, že už tieto skutočnosti

mali súd viesť k záveru o vyššej sume náhrady.

45. Z odôvodnenia rozsudku totiž jednoznačne plynie, že súd prvej inštancie naopak pri svojom
rozhodovaní zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré v konaní z vykonaného dokazovania zistil, teda nielen
dĺžku trvania väzby a trestného stíhania a tvrdenia žalobcu o negatívnych následkoch trestného stíhania

a väzby na život žalobcu, ale aj skutočnosti vyvracajúce tvrdenia žalobcu o spôsobenej nemajetkovej
ujme, resp. predstavujúce dôvody pre nepriznanie náhrady v sume vyššej, ako na to adekvátne
poukázala žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Súd prvej inštancie zohľadnil celkovú
dĺžku trvania väzby a trestného stíhania, túto skutočnosť neodignoroval, ale správne posúdil v kontexte
širších súvislostí, a to najmä vo väzbe predchádzajúceho obdobia, počas ktorého žalobca bol vo

výkone väzby alebo trestu odňatia slobody v iných trestných veciach. Žalobca súdu prvej inštancie
neopodstatnene vytkol, že poukazom na predchádzajúci výkon trestu žalobcom vylúčil negatívny vplyv
nezákonnej väzby v danom prípade na osobný život, resp. rodinný život žalobcu. V tejto súvislosti je
potrebné prisvedčiť žalovanej v jej vyjadrení k odvolaniu v názore, že ak by tomu tak skutočne bolo,
musel by potom súd dospieť k záveru, že žalobcovi nepatrí žiadna náhrada nemajetkovej ujmy. Súd

však žalobcovi náhradu priznal v sume 3 000 eur, s poukazom na to, že žalobca bol nezákonne trestne
stíhaný a bol nezákonne vzatý do väzby. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v názore,
že v konaní vykonaným dokazovaním neboli žiadnym spôsobom preukázané tvrdenia žalobcu o tom,
že práve v dôsledku žalobcom namietaného trestného stíhania a výkonu väzby došlo k zásahu do
jeho ekonomického života a do zdravotného stavu, k čomu sa súd podrobne a vyčerpávajúco vyjadril v

bodoch 76. až 84. odôvodnenia rozsudku, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. Súd správne
vychádzal z názoru, že kritériom podstatným pre priznanie nemajetkovej ujmy a pre stanovovanie výšky
nemajetkovej ujmy nie je strata príjmu poškodeného, nakoľko tieto predstavujú ušlý zisk poškodeného.
Irelevantnou je námietka žalobcu, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil, že žalobca bol oslobodený
spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok, pre ktorý sa voči nemu viedlo trestné

stíhanie, stal, lebo táto skutočnosť je podstatná vo vzťahu k posúdeniu základu nároku, teda či žalobcovi
na základe jeho oslobodenia spod obžaloby v trestnom konaní vzniklo/nevzniklo právo na náhradu
škody, avšak z hľadiska výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je bezpredmetné, či sa stíhanýskutok nestal, tento nie je trestným alebo ho nespáchal obžalovaný tak, ako na to správne poukázala
žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu.

46. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu náležite rešpektoval všeobecné zákonné kritériá so zreteľom na konkrétne okolnosti tohto
prejednávaného prípadu, zachovanie požiadavky spravodlivosti, ako i s ohľadom na to, že samotná
závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je
jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Cdo/89/97), keďže súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, že zadosťučinenie
podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania
a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine,
v spoločnosti a podobne (R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2011), čo
dôsledne odôvodnil v preskúmavanom rozsudku.

47. Odvolací považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne aj vo výroku o priznanej náhrade
trov konania úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 % z priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Je tomu tak preto, že žalobca bol na súde prvej inštancie plne procesne úspešný, nakoľko mal plný
úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasná výška plnenia vyplývajúca z tohto jeho procesného
úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Súd prvej inštancie teda správne rozhodol, ak žalobcovi

priznal náhradu trov konania v plnej výške, ktorá sa odvíja iba z prisúdenej sumy. Zásadu úspechu
vo veci totiž treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské
právo). V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku sporu na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba

riešiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté. Otázka nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. V prejednávanom
spore o náhradu nemajetkovej ujmy rozsah úspechu žalobcu závisel od úvahy súdu, nakoľko súd na
základe vlastnej úvahy stanovil rozsah nemajetkovej ujmy, čím bola v konečnom dôsledku znížená suma
priznaná žalobcovi. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy v zmysle § 255

ods. 1 CSP je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten sa
skúma, čo do právneho základu, a nie do výšky priznaného nároku.

48. Poukazom na uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok ako vecne správny,
vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.

449. Žalobca ani žalovaná v odvolacom konaní úspech nemali, každá strana mala v odvolacom konaní
úspech len čiastočný, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznal (§
396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP).

50.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).