Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, December 7, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201073
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8619201073.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytomC.XXX/XX,XXXXXD.,zastúpenáJUDr.AmbrózMotyka,advokát,Nám.SNP7,09101Stropkov,
proti žalovanému Orange Slovensko a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený
Advokátskou kanceláriou Branislav Máčaj, s.r.o. so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46

759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č.k.
1C/20/2019-140 zo dňa 25.5.2022 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok bývalého Okresného súdu Svidník č.k. 1C/20/2019 - 140 v spojení s opravnými
uzneseniami č.k. 1C/20/2019 - 237 a SK-1C/20/2019 - 244 vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách
konania v rozsahu zrušenia vracia vec prvoinštančnému súdu Okresnému súdu v Bardejove na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Svidník, teraz Okresný súd Bardejov, rozsudkom rozhodol takto:
I.Žalovanájepovinnázaplatiťžalobcovinemajetkovúujmuvovýške2.500eurdo3dníodprávoplatnosti
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výška

bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2.Prvoinštančnýsúdtakrozhodoložalobe,ktorousažalobkyňadomáhala,abysúdzaviazalžalovaného
na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur a náhrady trov konania.
Žaloba bola podaná na prvoinštančný súd dňa 11.6.2019.
Žalobkyňa v žalobe uviedla, že v rokoch 2011 a 2012 bola klientom žalovaného, mala uzatvorenú zmluvu

o využívaní služby telekomunikačného operátora. Vo vzťahu k žalovanému vystupovala žalobkyňa
ako fyzická osoba, nepodnikateľ, mala postavenie spotrebiteľa. Žalovaný mal postavenie dodávateľa.
Dňa 21.2.2012 bol obchodným zástupcom žalovaného vytvorený dokument pod názvom Žiadosť
o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí, ktorý obsahoval najdôležitejšie osobné údaje
žalobkyne. Dňa 9.2.2017 bol tento dokument spoločne s ďalšími originálnymi dokumentmi klientov
žalovaného nájdený nepovolanou osobou v neuzamknutom sklade na papierový odpad v Stropkove.

Úrad na ochranu osobných údajov kvalifikoval tento skutok v administratívnom konaní ako bezpečnostný
incident. Žalobkyňa tvrdila, že mala uzatvorenú zmluvu so spoločnosťou Orange Slovensko, a.s.,
ktorý je prevádzkovateľom, nesie objektívnu zodpovednosť za situáciu, ku ktorej došlo pri spracovaní
jej osobných údajov prostredníctvom spoločnosti ELSIG, s.r.o., Biela Voda 1054/11, Kežmarok, ktorý
nepostupoval pri manipulácii s nimi a pri likvidácii týchto údajov v súlade so zákonom o ochrane
osobných údajov. Preto sa domáha ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy.

Prvoinštančný súd vykonal dokazovanie a zistil, že dňa 09.02.2017 E. C. D. našiel v D., za budovou na
F. G. H. XX, v ktorej sídli značková predajňa Orange Slovensko, a.s., v neuzamknutom priestore medzipapierovým odpadom archívnu krabicu, v ktorej bolo množstvo originálnych písomností s osobnými
údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a.s. Medzi inými tam bola aj žiadosť o vydanie
novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí žalobkyne, ktorá bola v originálnom prevedení. Obsahovala

vlastnoručný podpis žalobkyne, nachádzalo sa tam jej meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo,
číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo a číslo SIM karty. Uvedená krabica bola E. C. D. odovzdaná
advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi.
JUDr. Ambróz Motyka bol splnomocnený právnym zastupovaním uvedených osôb. Právny zástupca
vyzval listom zo dňa 28.2.2017 spoločnosť Orange Slovensko, a.s., v súvislosti s protiprávnym zásahom

do práv dotknutých osôb na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie,
finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastupovania.
Spoločnosť Orange Slovensko, a.s., listom zo dňa 16.03.2017 sa ospravedlnila dotknutým osobám
za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia
neopakovala. Odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že prípadný zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky, s ohľadom na ich súkromný

život, aby boli odôvodnené úvahy o poskytnutí náhrady nemajetkovej ujmy.
Prvoinštančný súd ďalej zistil, že vo veci konal aj Úrad na ochranu osobných údajov, kde spoločnosť
ELSIG, s.r.o., bola v administratívnom konaní pokutovaná. Administratívne konanie Úradu na ochranu
osobných údajov voči žalovanej a voči JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo zastavené.
Vnájdenejarchívnejkrabiciboliuloženélistiny,ktoréokreminéhoobsahovaliajosobnéúdaježalobkyne,

a to meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo
SIM karty a jej vlastnoručný podpis.
Prvoinštančný súd sa vysporiadal vo svojom rozhodnutí s námietkou miestnej príslušnosti, ktorú vzniesol
žalovaný pri prvom úkone, ktorý mu patril. Žalovaný tvrdil, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský
vzťah, nárok vznikol z oprávnenia žalovanej, resp. žalovaného spracúvať osobné údaje, preto v danom

prípade miestne príslušným súdom je Okresný súd Bratislava 2. Prvoinštančný súd vychádzal z § 13,
§ 19 písm. d), § 36 ods. 1 CSP, ďalej z ust. § 41, § 42, § 290 CSP a z § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho
zákonníka. Vychádzal aj zo skutočností, že síce ide o spor o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do
súkromia, avšak bezprostredne súvisí s porušením ochrany osobných údajov pri spracovaní žalovaným
v rámci plnenia zmluvy o pripojení. Právny základ je daný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona o ochrane

osobných údajov. Toto zákonné ustanovenie priamo odkazuje na zákon o elektronických komunikáciách
č. 351/2011 Z.z., kde v ust. § 56 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách je uvedené, v akom
rozsahu môže operátor získať a spracúvať údaje účastníkov. Žalovaný na účely uzatvorenia zmluvy
o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy mal oprávnenie spracúvať osobné
údaje žalobkyne. Prvoinštančný súd preto námietku žalovaného, že k bezpečnostnému incidentu došlo

nie v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, nepovažoval za dôvodnú, pretože právo na ochranu
osobnosti žalobcu priamo za zásah do súkromného života žalobcu súvisí bezprostredne so základným
spotrebiteľským vzťahom medzi stranami, ktorý je založený na základe zmluvy o pripojení. Preto
považoval prvoinštančný súd tento spor za spotrebiteľský.
V takom prípade, podľa § 4 ods. 2 písm. u) Zákona o súdnych poplatkoch je spotrebiteľ oslobodený od

platenia súdnych poplatkov, a preto súdny poplatok od žalobkyne nevyberal.
Následne prvoinštančný súd sa zaoberal vecou samou, kde vychádzal jednak z článku 10 ods. 2, 3
Listinyzákladnýchprávaslobôd,ďalejzčlánku8ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd, z článku 16 ods. 1, 2 Zmluvy o fungovaní EÚ, z článku 8 ods. 1, 2 Charty základných práv EÚ
a z článku 19 ods. 2, 3, článok 22 ods. 1 Ústavy SR. Aplikoval aj ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2, 3

Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov (§ 1, § 3
ods. 3, § 4 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1).
Po tom, čo prvoinštančný súd mal vyriešenú otázku miestnej príslušnosti, zaoberal sa otázkou
pasívnej vecnej legitimácie. Prvoinštančný súd považoval za pasívne vecne legitimovanú stranu
v spore spoločnosť Orange Slovensko, a.s. Dokumenty, ktoré boli nájdené a obsahovali osobné údaje

žalobkyne, a to žiadosť o vydanie novej SIM karty, boli vyhotovené v súvislosti s plnením zmluvy
o pripojení medzi žalobcom a žalovanou. Občianskoprávna zodpovednosť žalovaného za zásah do
súkromia žalobkyne, má objektívny charakter, ktorý vyplýva z § 11 Občianskeho zákonníka. Tým, že
žalovaný konal prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, osobné údaje žalobkyne sprístupnila
spoločnosť ELSIG, s.r.o., čo nemá vplyv na pasívnu vecnú legitimáciu.

Prvoinštančný súd sa bližšie zaoberal rozdielom medzi občianskoprávnou a administratívnou
zodpovednosťou subjektov v režime zákona o ochrane osobných údajov, pričom bolo zistené, že
k porušeniu ochrany osobných údajov žalobkyne v rovine administratívneho práva došlo spoločnosťou
ELSIG, s.r.o., ako priamym pôvodcom zásahu do práv žalobkyne, kde právoplatne v administratívnomkonaní bola označená táto spoločnosť za zodpovednú za vzniknutý bezpečnostný incident. V rovine
súkromného práva však voči žalobkyni nesie občianskoprávnu zodpovednosť žalovaný, preto
prvoinštančný súd považoval žalovaného za pasívne vecne legitimovanú osobu.

Prvoinštančný súd poznamenal, že z listu žalovaného zo dňa 16.03.2017, ktorý bol reakciou na list
ďalších dotknutých osôb zastúpených právnym zástupcom zo dňa 28.02.2017, nevyplýva, aby žalovaný
namietal svoju zodpovednosť za uvedený incident.
Prvoinštančnému súdu sa javilo, že žalovaný nepoprel svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident
a že prípadný zásah do osobnostných práv žalobkyne nedosiahol podľa žalovaného takú intenzitu, že by

bolo potrebné okrem ospravedlnenia poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy. Zmena postoja žalovaného
nastala až v priebehu konania. Prvoinštančný súd ustálil, že za bezpečnostný incident zodpovedá
v rovine občianskoprávnej žalovaný.
Následne prvoinštančný súd sa zaoberal vecou samou. Nárok považoval za dôvodný. Vysvetlil bližšie
pojem nemajetkovej ujmy, formy odčinenia neoprávneného zásahu do cti a osobnosti fyzických
osôb podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zásah do práva na ochranu osobnosti pre

svoju povahu predstavuje delikt, ktorý je možné odčiniť zadosťučinením. Prvoinštančný súd poprel
tvrdenie žalovaného, podľa ktorého morálna ujma žalobkyni vzniknúť nemohla, naopak, žalovaný svoju
argumentáciu nepreukázal, preto považoval argumentáciu za nepreukázanú. Negatívnym následkom
neoprávneného sprístupnenia údajov prvoinštančný súd považoval vznik rizika pre práva a slobody
fyzických osôb, a to najmä straty kontroly nad svojimi osobnými údajmi a riziko z rôznych stupňov

pravdepodobnostiazávažnosti,ktorébymohliviesťkujme,činemajetkovejalebomajetkovej,pokiaľtáto
operácia môže viesť napr. ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého
mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu
znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie osobných údajov zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných
údajov a malo alebo mohlo mať veľké dôsledky pre veľký počet dotknutých osôb, vrátane žalobkyne.

Prvoinštančný súd mal jednoznačne preukázanú priamu príčinnú súvislosť medzi bezpečnostným
incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy vo sfére zásahov do súkromia žalobkyne.
Žalobkyňa si uplatnila nárok na finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 eur. Prvoinštančný súd
tým, že považoval všetky podmienky na priznanie tejto náhrady za preukázané, dospel k záveru,
že žalovaný sa k incidentu postavil pomerne benevolentne, keď po prvotnom ospravedlnení sa

dotknutým osobám listom zo dňa 16.3.2017, v ďalšom už popieral akúkoľvek svoju zodpovednosť za
bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu ako priameho pôvodcu zásahu značne
zrelativizoval. Prvoinštančný súd tento názor žalovaného nezdieľal, naopak, podľa prvoinštančného
súdu došlo k zásahu v dôsledku hrubej nedbanlivosti osoby pracujúcej v prospech obchodných záujmov
žalovaného.

Prvoinštančný súd v rámci voľnej úvahy prihliadol na vzájomné vzťahy jednotlivých argumentov
na význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobkyne a veľkého množstva ďalších
dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú a preventívno-sankčnú funkciu relutárnej
náhrady určil, že suma 2.500 eur pre žalobkyňu je suma primeraná. Vo zvyšku žalobu zamietol.
Nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach

trestných činov, nakoľko ide o systém odškodňovania obetí trestných činov štátom. V prejednávanej
veci ide o občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva. V rozhodnom období, kedy
došlo k zásahu do práv žalobkyne, bola suma podľa vyššie uvedeného predpisu 4.350 eur. Súd priznal
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur, ktorá približne zodpovedá polovici uvedenej
sumy odškodnenia obetí násilných činov. Prihliadal pritom na preventívnu sankčnú a satisfakčnú funkciu

peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Symbolickú náhradu ujmy vo výške 110 eur (ako vo veci sp. zn. 6C
29/2018) nepovažoval za takú, ktorá by spĺňala požadovaný účinok. Symbolická náhrada nemajetkovej
ujmy by vzhľadom na všetky okolnosti tejto veci, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania bola
v rozpore so zásadou všeobecnej spravodlivosti, javila by sa ako neprimeraná a žalovaného by sa
nedotkla spôsobom, ktorý by ho motivoval k zodpovednosti pri nakladaní s osobnými údajmi. Preto

v prevyšujúcej časti nárok zamietol.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni priznal
proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo skutočností, že vzhľadom na
charakter uplatňovaného nároku, výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. V odvolaní žalovaný
namietal správnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi
uvedenými v § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP.Žalovaný uviedol, že pri svojom prvom procesnom úkone v prejednávanej veci namietal miestnu
príslušnosť Okresného súdu Svidník s tým, že ide o nárok podľa § 13 OZ a v danom prípade vo
veci má konať a rozhodovať v tom čase existujúci Okresný súd Bratislava 2. Žalovaný namietal

zistenia prvoinštančného súdu, že vzhľadom na to, že ide o nárok súvisiaci s nárokom vyplývajúcim
zo spotrebiteľskej zmluvy, je na konanie miestne príslušný Okresný súd Svidník. Žalovaný tvrdil, že
nejde o spor, ktorý má spotrebiteľský charakter a ani jeho základ nie je tvorený spotrebiteľskou zmluvou,
ide o nárok na primerané finančné zadosťučinenie v dôsledku ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorá
ochrana nemá súvis so spotrebiteľskou zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným a žalobkyňou. Právny

základ nároku je v inom, než záväzkovom vzťahu, ktorý spočíva v tom, že došlo k vzniku nemajetkovej
ujmy na strane žalobkyne podľa žaloby a teda ide o nárok podľa § 11 a § 13 OZ. Ide o samostatné
právo, kde nie je tento nárok priamo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Ani predmetom konania nie
je náhrada škody za tvrdený zásah do osobnosti žalobkyne, ale ide o náhradu nemajetkovej ujmy. Preto
bolo povinnosťou vec v prípade námietky žalovaného postúpiť Okresnému súdu Bratislava 2. Tým, že
prvoinštančný súd vec nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalovaného na

zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR a tým bol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. a), b) CSP.
Tým, že prvoinštančný súd nesprávnym vyhodnotením dospel k záveru, že ide o spotrebiteľský spor,
postavil žalobkyňu vo vzťahu k úhrade súdneho poplatku do výhodnejšieho postavenia, než žalovaného
s tým, že nepožadoval od žalobkyne úhradu súdneho poplatku.

Prvoinštančný súd nesprávnym posúdením uplatneného nároku žalobkyne dospel aj k nesprávnej
úvahe o dôkaznom bremene, keď prvoinštančný súd sa dostal do pozície vyššej aktivity v prospech
spotrebiteľa, čo v prípade žalôb na ochranu osobností nie je prípustné.
Ďalej žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom pri
posudzovaní otázky pasívnej vecnej legitimácie. Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o uplatnenom

nároku vychádzal z analogickej úpravy ustanovenia § 420 OZ, kde základným predpokladom pri
vyvodení zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti prvoinštančný súd považoval nárok
na náhradu škody. Prvoinštančný súd sa však nezaoberal ust. § 1 písm. a) Zákona o ochrane osobných
údajov, kde zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich
súkromného života pri spracovaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) tohto ustanovenia sa

upravujú práva a povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb tak, že
podľa § 8 ods. 8 Zákona o ochrane osobných údajov je sprostredkovateľ povinný dodržiavať povinnosti
ustanovené prevádzkovateľovi, teda zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov. S poukazom na
ust. § 5 ods. 1, 6 ods. 2 a 6 ods. 4, § 19 tohto Zákona o ochrane osobných údajov, sprostredkovateľ vo
vzťahukdotknutýmosobámpriamozodpovedázabezpečnosťspracúvaniaichosobnýchúdajov,pričom

v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich
poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením poskytnutí alebo
zverením ako aj pred akýmkoľvek iným neprípustným spôsobom spracúvania. Z prípadného porušenia
povinnosti sprostredkovateľa, od ktorých žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy voči žalovanému, ktorý si argumentáciu súdu prvej inštancie osvojil, za ktoré sprostredkovateľ

dotknutým osobám priamo zodpovedá, nemôže byť vyvodená právna zodpovednosť žalovaného,
vrátane jeho občianskoprávnej zodpovednosti. Žalovaný udáva, že súd pri určení pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného túto otázku nesprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP. Prvoinštančný súd sa touto argumentáciou vôbec nezaoberal.
Žalovaný ďalej poukázal na to, že prvoinštančný súd porušil pri písomnom vyhotovení svojho

rozhodnutia článok 46 ods. 1 Ústavy SR. Pokiaľ sa súd nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, teda v danom prípade osobitnou argumentáciou
žalovaného, že je tu osobitný právny predpis a to Zákon o ochrane osobných údajov, ktorý
je potrebné prednostne aplikovať na posúdenie otázky právnej zodpovednosti žalovaného, treba
považovať rozhodnutie prvoinštančného súdu za arbitrárne. Zodpovednosť za nesprávne spracovanie

osobných údajov má sprostredkovateľ, ktorý sa dopustil porušenia svojich povinností zaistiť bezpečnosť
spracovania osobných údajov. Preto zodpovednostným subjektom podľa uplatneného nároku podľa
§ 11 Občianskeho zákonníka je iný subjekt, nie žalovaný. Žalovaný namietal aj uplatnený priznaný
nárok žalobkyne na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Finančné zadosťučinenie má subsidiárny charakter,
je možné ho priznať výlučne vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a súčasne

neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti, vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej
miere. Žalobkyňa nepreukázala a dokonca ani len neidentifikovala údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá
jej mala vzniknúť, teda neuviedla, akú má povahu a intenzitu, alebo ako sa prejavila, prípadne sa
stále prejavuje v jej nemajetkovej sfére, v čom spočíva závažnosť a podobne. Žalobkyňa ohľadomtohto nároku neuniesla dôkazné bremeno. Neexistuje porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávne
konanie žalovaného a ani jeho zodpovednosť za nemajetkovú ujmu. Neexistuje nemajetková ujma a už
nie príčinná súvislosť. Prvoinštančný súd odôvodnil ujmu, ktorá mala vzniknúť žalobkyni ako závažnú

ujmu, s čím sa žalovaný nestotožnil. Nestotožnil sa s existenciu samotnej nemajetkovej ujmy, ktorá je
následkom zásahu, ktorý nenastal. Už za tejto situácie, vzhľadom na odstup času, je možné konštatovať,
že žalobkyni ani iným dotknutým osobám žiadna majetková ani nemajetková ujma s pravdepodobnosťou
hraničiacou istotou nevznikla a ani nevznikne.
Ďalejžalovanýnamietalajvýškunemajetkovejujmy,kdeargumentáciaprvoinštančnéhosúduospôsobe

jej výpočtu je neobjektívna. Za danej situácie sa javí ako neprimeraná. Súd prvej inštancie nijakým
spôsobom neodôvodnil, prečo žalobkyni priznal práve cca 50 % a nie napr. 10 %, či 5 % zo sumy, ktorou
bybolaodškodnenáobeťnásilnéhosexuálnehotrestnéhočinuaakýmiúvahamisapritomvôbecriadil.Aj
keď výška peňažného zadosťučinenia závisí od voľnej úvahy súdu, musí v každom jednotlivom prípade
vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkovo konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. V opačnom prípade je rozhodnutie súdu arbitrárne a v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky. Tak tomu je aj v tomto prípade, kedy prvoinštančný súd stroho konštatoval, že
žalobkyni priznáva na základe porovnania výšky odškodnenia pre obete násilných trestných činov sumu
2.500 eur, ktorá zodpovedá približne polovici odškodnenia obetí násilných trestných činov.
Prvoinštančný súd neuviedol rozhodné a dostatočné relevantné dôvody, na ktorých založil svoju úvahu.
Rozhodnutie prvoinštančného súdu je zaťažené procesnou vadou, ktorá zakladá dôvod zrušenia

napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalovanému, aby poznal náležité odpovede na svoje relevantné argumenty v prejednávanej veci. Tým
došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
Žalovaný ďalej namietal rozhodnutie prvoinštančného súdu o trovách konania, keď žalobkyni boli
priznané trovy konania v plnej výške, napriek tomu, že nebola plne úspešná. V danom prípade bolo

namieste použiť ust. § 257 CSP, pričom prvoinštančný súd sa týmto zákonným ustanovením nezaoberal.
Žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo vyhovujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K odvolaniu žalovaného zaujala písomné stanovisko žalobkyňa. Žalobkyňa vo vyjadrení uviedla, že

v danom prípade ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože tento spor by nikdy nebol vznikol, pokiaľ
by žalobkyňa so žalovaným neuzatvorili spotrebiteľskú zmluvu o pripojení. V dôsledku toho poskytla
žalovanému osobné údaje, ktoré následne skončili bezpečnostným incidentom zo dňa 9.2.2017. Ide
teda o spotrebiteľský spor. Aj v inom konaní odvolací súd konštatoval, že vzhľadom na to, že tento spor
má charakter sporu o náhradu škody, je miestne príslušný na konanie Okresný súd Svidník.

Pokiaľ sa týka pasívnej vecnej legitimácie, žalobkyňa uviedla, že ťažisko občianskoprávnej
zodpovednosti za náhradu škody alebo akejkoľvek ujmy primárne dopadá na prevádzkovateľa.
Podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona č. 122/2013 Z.z. za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá
iba prevádzkovateľ. Iná vec je povinnosť sprostredkovateľa dodržiavať povinnosti ustanovené
prevádzkovateľovi. Aj ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 122/2013 Z.z. jednoznačne odkazuje s nárokom,

ktorý vznikol v súvislosti s porušením zákona č. 122/2013 Z.z. na právo na ochranu osobnosti
podľa § 11 – 16 Občianskeho zákonníka. Teda zákon č. 122/2013 Z.z. nerieši občianskoprávnu
zodpovednosť za zásah do osobných práv dotknutých osôb, ale priamo na možnosť uplatňovania
nároku odkazuje. Z objektívnych dopadov zodpovednosti pri ochrane osobnosti musí žalovaný niesť
voči žalobkyni zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybral pre spracovanie dát svojich klientov.

Akým spôsobom žalovaný archivoval osobné údaje žalobkyne je významným porušením štandardných
postupovarchivácie,čovradeďalšíchpríčinnýchsúvislostíviedlokbezpečnostnémuincidentuazásahu
do osobnostných práv žalobkyne.
Vo vzťahu k existencii zásahu do súkromia žalobkyne žalobkyňa v celom rozsahu poukazuje na správne
právne závery prvoinštančného súdu, súd prvej inštancie podrobne analyzoval ujmu žalobkyne, jej

právnu podstatu a negatívne dopady na veľký počet dotknutých osôb.
Žalovaný v odvolaní namietal neadekvátnosť súdom priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy.
Žalobkyňa si uplatňuje žalobou náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, pričom si uvedomuje,
že právo na ochranu osobnosti je sudcovským právom, kedy súd podľa voľnej úvahy prihliada na

jednotlivé vzťahy a argumenty prichádzajúce do úvahy a tieto hodnotí stále so zreteľom na špecifiká
konkrétnej právnej veci. Žalobkyňa akceptuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, že považuje za
primeranúvýškufinančnéhozadosťučineniaprávesumu3.300euravprevyšujúcejčastižalobuzamietol(pozn. odvolacieho súdu – priznaná výška finančného zadosťučinenia prvoinštančným súdom podľa
napadnutého rozsudku bola 2.500 eur).
Vo vzťahu k trovám konania žalobkyňa uviedla, že s týmto rozhodnutím súhlasí, výška rozhodnutia

o náhrade trov konania závisí od priznaného nároku, ktorý je rozhodnutý na základe úvahy súdu. Teda
z priznaného nároku sa určuje aj výška náhrady trov konania. Aplikácia ust. § 257 CSP je výnimočná
a v danom prípade nie sú splnené podmienky pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia. Žiadala preto,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

5. K vyjadreniu žalobkyne zaujal písomné stanovisko žalovaný, ktorý argumentačne zotrval na všetkých
výhradách uvedených v odvolaní a ktoré v krátkosti zopakoval.

6. Žalobkyňa sa k tomuto stanovisku už nevyjadrila.

7. V priebehu odvolacieho konania prvoinštančný súd vzhľadom na pochybenia v písomnom vyhotovení

rozhodnutia na opravu týchto pochybení vydal dve opravné uznesenia, a to opravné uznesenie č.k.
1C/20/2019-237 a opravné uznesenie tohto opravného uznesenia č.k. SK-1C/20/2019-244, ktorým
bola opravená v písomnom vyhotovení prvoinštančného rozsudku chyba v písaní, ktorá sa dotýkala
správneho uvedenia dňa vyhlásenia prvoinštančného rozsudku, kedy správne táto informácia znie „dňa
25. mája 2022“.

8. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal odvolaním napadnuté
výroky rozsudku prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch nie je správne.

9. Predmetom odvolacieho prieskumu je vyhovujúci výrok, ktorým prvoinštančný súd priznal žalobkyni
nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 eur a výrok o trovách konania. Zamietavý výrok prvoinštančného
rozhodnutia nie je podrobený odvolaciemu prieskumu.

10. Prvou a základnou odvolacou námietkou je námietka nedostatku miestnej príslušnosti Okresného
súdu Svidník na konanie a rozhodnutie v prejednávanej veci. Žalovaný vzniesol námietku nedostatku
miestnejpríslušnostivprvompodaní,tedavovyjadreníkžalobe,ktorýúkonmuprináležal.Námietkabola
vznesená včas. Podstatu tejto námietky tvorí okolnosť, že predmetom uplatneného nároku je náhrada
nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda nejde

o spotrebiteľský spor a na konanie je potom miestne príslušný Okresný súd Bratislava II. Prvoinštančný
súd dospel k záveru, že tento nárok má priamy pôvod v zmluve o pripojení, ktorú uzatvorili žalobkyňa
so žalovaným, má spotrebiteľský charakter a preto je miestne príslušný Okresný súd Svidník.
Odvolací súd skúmal odvolacie dôvody žalovaného ako aj argumentáciu prvoinštančného súdu a dospel
k záveru, že názor prvoinštančného súdu o jednoznačnom priamom následku uplatneného nároku, ktorý

vyplýva zo zmluvy o pripojení, a teda, že ide o spotrebiteľský spor, nie je preukázaný.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že predmetom uplatneného nároku je nárok podľa § 3 ods.
3 zákona o ochrane osobných údajov, kde žalobkyňa využila právo na ochranu osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka, pretože s jej údajmi nebolo naložené v súlade s týmto zákonom, teda zákonom
o ochrane osobných údajov.

Právo na ochranu osobných údajov je upravený v zákone o ochrane osobných údajov. Spôsob ochrany
práva na ochranu osobnosti je nárokom, ktorý je upravený v Občianskom zákonníku. V rámci určovania
miestnej príslušnosti sa na takéto konanie vzťahuje ust. § 13 a nasl. CSP.
V danom prípade prvoinštančný súd sa bližšie a správne námietkou miestnej príslušnosti nezaoberal,
čím sa dopustil pochybenia, ktoré môže mať vplyv na zákonného sudcu, čím by boli porušené ústavné

práva žalovaného.
Uplatnený nárok nie je ani nárokom na náhradu škody. Nároky z ochrany osobnostných práv sú
samostatné nároky, nemajú záväzkový charakter.
Priposúdeníuplatňovanéhonárokuprvoinštančnýsúdnesprávneaplikovalkauzalitu(príčinnúsúvislosť)
medzi bezpečnostným incidentom a nárokom na nemajetkovú ujmu podľa § 13 OZ. Vychádzal pritom

zo skutočnosti, že ak by nemal žalobca uzavretú zmluvu o pripojení, nedošlo by k neoprávnenému
nakladaniu s jej osobnými údajmi (pravidlo nevyhnutnej podmienky – conditio sine qua non). Aplikácia
uvedenej metódy kauzálneho nexusu je vylúčená, pretože vedie k absurdným výsledkom.Logická a štandardná je aplikácia tzv. teórie adekvátnej príčinnosti, kedy sa zisťuje ujma spôsobená
faktickou príčinou, t.j. bezpečnostným incidentom, ktorý zapríčinil objektívne predvídateľný následok
(tvrdenú ujmu podľa § 13 OZ).

Uvedené právne posúdenie prvoinštančný súd nevykonal správne a preto samotné rozhodnutie
prvoinštančného súdu o tom, že prejednávaný spor má spotrebiteľský charakter, nie je správne.
Nesprávny názor prvoinštančného súdu má zásadný vplyv na ďalšie vedenie konania, pre uvedomenie
si zodpovednosti za výsledok konania, zodpovednosti za unesenie dôkazného bremena a tak ako to
namietal v odvolaní žalovaný, má vplyv aj na procesnú aktivitu súdu, preferovanie žalobkyne v súvislosti

s vyrubením súdneho poplatku a aj na konečný výsledok sporu.
Prvoinštančný súd napriek rozsiahlosti dôvodov rozhodnutia otázku miestnej príslušnosti a charakteru
predmetu sporu nevyhodnotil správne.

11. Námietka pasívnej legitimácie žalovaného vznesená v odvolaní nie je dôvodná. Prvoinštančný súd
sa s touto námietkou vyporiadal správne a v celom rozsahu odvolací súd v tomto rozsahu poukazuje na

správne a riadne závery prvoinštančného súdu. Právny vzťah, ktorý vznikol, vznikol medzi žalobkyňou
a žalovaným. Žalovaný zbieral o žalobkyni v dôsledku vzniku právneho vzťahu (zmluvy o pripojení)
osobnéúdaje,sktorýminenakladalsprávne.Nakladaniesosobnýmiúdajmižalobkynezverilspoločnosti
ELSIG, s.r.o. so sídlom v Kežmarku, ktorá s osobnými údajmi nenakladala v súlade so zákonom
o osobných údajoch a preto došlo k bezpečnostnému incidentu, v dôsledku ktorého si žalobkyňa

uplatňuje nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v dôsledku ochrany osobnosti. Tento nárok je priamo
smerovaný voči osobe, ktorá umožnila sprostredkovateľovi zbierať údaje a nezabezpečila kontrolu
a spracovanie týchto údajov v súlade so zákonom.

12. Žalovaný namietal uplatnený nárok žalobkyne čo do základu aj čo do výšky. Prvoinštančný súd

nepovažoval ospravedlnenie za dostačujúce vzhľadom na význam chráneného záujmu a špecifiká
zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku ochrany osobnosti vzniká vtedy, ak morálna satisfakcia
ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu
do osobnostných práv nestačí. V danom prípade vzhľadom na to, že dôkazné bremeno je na strane

žalobkyne, je povinnosťou žalobkyne preukázať, že ospravedlnenie, ktoré jej malo byť zo strany
žalovaného doručované, nepostačí na odstránenie všetkých nepriaznivých následkov, ktoré voči nej mal
bezpečnostný incident, kedy jej osobné údaje boli sprístupnené nepovolaným osobám. Je povinnosťou
žalobkyne preukázať, že má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a práve, že má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v požadovanej výške, v aktuálnej situácii vo výške 2.500 eur.

Odvolací súd v danom prípade žiadnym spôsobom nespochybňuje význam bezpečnostného incidentu,
na druhej strane však pokiaľ žalobkyňa si uplatňuje v dôsledku uvedeného bezpečnostného incidentu aj
iné nároky, než jej žalovaný poskytol (ospravedlnenie), je potrebné, aby negatívny dopad tohto incidentu
na svoju osobnosť preukázala.
Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o priznaní sumy 2.500,- eur žiadnym spôsobom bližšie

a individuálne vo vzťahu k žalobkyni neodôvodnil. Z obsahu spisového materiálu, ale ani z rozhodnutia
prvoinštančného súdu nie je možné zistiť žiadne skutkové okolnosti, ktoré by mali mať vplyv na úvahu
súdu, ktorá nemôže byť bezbrehá a nepreskúmateľná v inštančnom postupe, kde stanovil práve sumu
2.500 eur. To, že prvoinštančný súd sa v základoch odrážal od nároku na náhradu ujmy podľa zákona
č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, resp. od kritiky v iných konaniach symbolicky priznanej

sumy 110 eur je nepreskúmateľné vzhľadom na nedostatok skutkových okolností pre tento právny
záver. Aj s touto odvolacou námietkou sa odvolací súd stotožňuje a v tejto časti považuje rozhodnutie
prvoinštančného súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

13. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ nebude mať prvoinštančný súd vyriešenú otázku miestnej

príslušnosti, je otázka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a otázka výšky tejto nemajetkovej ujmy
otázkou predčasnou.
Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP
zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Bude úlohou prvoinštančného súdu zaoberať sa uplatneným nárokom žalobkyne v súlade s vyššie
uvedenými dôvodmi opätovne. Prvoinštančný súd preskúma opätovne podmienky konania, bude
sa zaoberať vecou samou s tým, že prihliadne na predchádzajúce ospravedlnenie žalovaného
žalobkyni a až následne posúdi, či toto ospravedlnenie nie je postačujúce. V prípade, pokiaľ zistí,že ospravedlnenie žalovaného na odstránenie utrpenia žalobkyne je nedostatočné, prizná žalobkyni
nemajetkovú ujmu, ktorú náležitým spôsobom skutkovo a právne zdôvodní, vyžaduje sa však aktivita
žalobkyne, nie súdu, na preukázanie uplatneného nároku. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobkyňu.

15. Odvolací súd dáva do pozornosti, že obdobnou vecou sa zaoberal Súdny dvor kde v rozsudku zo 4.
mája 2023 vo veci C-300/21 riešil obdobný spor z nemajetkovej ujmy.

16. V konečnom rozhodnutí o veci prvoinštančný súd v súlade s § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade

trov konania.

17. Toto rozhodnutie bolo vydané senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).