Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 28, 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 15Saz/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100686
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100686.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, bez cestovného dokladu, toho
času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01
Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3,
040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, so sídlom
Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-
HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 vo veci zaistenia, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 o zaistení osoby - A.

B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, je nezákonným.

II. Žalobcovi priznáva vočižalovanémuprávonaúplnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 24.11.2023, doručenou žalovanému 29.11.2023 (na poštovú prepravu žalobcom podaná
24.11.2023) a Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) doručenou 12.12.2023, sa
žalobca v zastúpení jemu ustanoveným právnym zástupcom domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023, ktorým bol žalobca zaistený pre účely
výkonu jeho administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte

cudzincovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejlen„zákonopobytecudzincov“),abybolototo
rozhodnutie žalovaného zrušené a žalobca aby bol prepustený na slobodu alebo alternatívne, v prípade,
žeby v čase rozhodovania správneho súdu bol žalobca zo zaistenia už prepustený, aby správny súd
určil rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 za nezákonné.

Administratívne konanie

2. Zo žalovaným, až na osobitné vyžiadanie správnym súdom, predloženého administratívneho spisu
vyplýva, že dňa 06.11.2023 bol žalobca spolu s ďalšími 14 osobami cudzej štátnej príslušnosti (migranti),
zadržaný hliadkou OO PZ Slovenská Ľupča v obci Ipeľské Predmostie a keďže migranti nevedeli
hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani oprávnenie k pobytu na území Slovenskej republiky, boli
06.11.2023 spolu predvedené pred žalovaného za účelom ďalších procesných úkonov.
Lustráciou v informačných systémoch (IS) POLDAT, CLK, ZOP, ECU, INO, MIGRA a EURODAC nebol
o žalobcovi zistený žiadny záznam.

Žalobcovi bol rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5892-004/2023-AV zo 07.11.2023 ustanovený
tlmočníkzadoarabskéhojazyka;bolpoučenýojehoprávachapovinnostiachvadministratívnomkonaní
o vyhostení, ako aj ohľadne spracovania jeho údajov v IS Ministerstva vnútra SR a v IS EURODAC; ako
aj o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov s IOM (Medzinárodná organizácia pre migráciu).Vo všetkých vyššie uvedených záznamoch o žalobcovi je uvedené, že sa jedná o osobu bez cestovného
dokladu, avšak v zozname žalobcovi odňatých veci je uvedené aj cit. „2 x rodný list; 1 x vodičský preukaz;
1 x občiansky preukaz; 1 x pas“ (pozn. správneho súdu).

3. Do zápisnice o podaní vyjadrenia „č. PPZ-HCP-BB4-5892-011/2022-AV“ [zrejmá chyba v písaní,
správne má byť „č. PPZ-HCP-BB4-5892-011/2023-AV“] zo 07.11.2023 žalobca za prítomnosti do
konania pribratého tlmočníka, na kladené otázky uviedol, že z krajiny z ktorej pochádza odišiel pre zlú
životnú situáciu; prenasledovanie mu nehrozí; v domovskej krajine mu nehrozí trest smrti ani mu tam

nebol uložený; nechce sa tam vrátiť ani vyrozumieť rodinných príslušníkov, ani mimovládne organizácie
ani právneho zástupcu; nikdy sa nenachádzal vo vojnovej zóne, neabsolvoval žiadny bojový výcvik,
nevie strieľať zo žiadnej zbrane; v Európe sa nachádza prvý-krát a ani tu nežiadal o azyl.
Žalobca odmietol zápisnicu podpísať.

4. Rozhodnutímč.PPZ-HCP-BB4-5892-012/2023-AVzo07.11.2023žalovanýzdôvoduneoprávneného

pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky rozhodol o jeho vyhostení z územia Slovenskej republiky
podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bez určenia konkrétnej krajiny do ktorej má byť
vyhostený; súčasne žalovaný uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na dobu 3 roky; a neurčil žalobcovi lehotu na vycestovanie.
Žalobca odmietol podpisom potvrdiť prevzatie tohto rozhodnutia.

5. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 žalovaný takto rozhodol cit.
„zaisťuje účastníka konania dňa 07.11.2023 v čase o 19.55 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne

potrebný najviac do 07.12.2023.
Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania umiestňuje do Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov.“
Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na vyššie uvedený priebeh skutkového deja ohľadne
času a okolnosti obmedzenia osobnej slobody žalobcu s tým, že žalobca bol zaistený na účel

výkonu rozhodnutia o jeho vyhostení č. PPZ-HCP-BB4-5892-012/2023-AV zo 07.11.2023 z dôvodu
jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, ktoré rozhodnutie o administratívnom
vyhostení sa stalo dňom jeho vydania aj vykonateľným pre nepriznanie mu odkladného účinku pre
nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia by bol ohrozený verejný poriadok.
Pri určovaní krajiny do ktorej mal byť žalobca vyhostený žalovaný zohľadnil vyjadrenie žalobcu do

zápisnice, že pochádza zo Sýrskej arabskej republiky, kde ho však žalovaný nevyhostil pre existenciu
prekážky vyhostenia do tejto krajiny podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov, avšak keďže žalovaný mal
za to, že žalobca by mohol byť vyhostený do inej krajiny jeho tranzitu, resp. do inej krajiny, do ktorej sa
rozhodne dobrovoľne vrátiť a ktorá ho príjme, žalovaný rozhodol o jeho zaistení s tým, že počas doby
zaistenia bude túto možnosť preverovať a to dožadovaním oficiálnou cestou krajín, cez ktoré žalobca

cestoval, za účelom prijatia žalobcu späť na ich územie.
Žalovanývosvojomrozhodnutíozaistenítiežuviedol,žeužalobcuhrozírizikoúteku,keďženedisponuje
cestovným dokladom, nemá udelené víza a nemá udelený pobyt ani na území Slovenskej republiky, ani
na území iných členských štátov, vstup na územie ktorých bol žalobcovi v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení uložený na dobu 3 roky s dodatkom, že žalobca neuviedol žiadne dôvody, ktoré by

predstavovali prekážku jeho administratívneho vyhostenia, keďže do zápisnice žalobca uviedol, že
domovskú krajinu opustil z ekonomických dôvodov a pri návrate mu nehrozia žiadne rizika, ale nechce
sa do domovskej krajiny vrátiť z ekonomických dôvodov.
Žalovanýskúmalajmožnostivyčerpaniainýchalternatívkzaisteniu,keďžezaisteniemusíbyťposlednou
možnosťou prípustnou iba v prípade, ak tieto alternatívy nemožno uplatniť, na základe individuálneho

posúdenia každého prípadu a to so záverom, že žalobcovi tieto alternatívne obmedzenia spočívajúce
buď v možnosti uložiť mu povinnosť hlásiť svoj pobyt alebo v povinnosti zložiť peňažnú záruku, nemôže
uložiť, pretože tieto povinnosti by nebol schopný reálne splniť, keďže žalobca nemá pri sebe finančnú
zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho
vyhostenia a tiež si nevie zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, kde nemá žiadnu rodinu

ani známych, ktorí by mu ubytovanie poskytli.
Napokon žalovaný poznamenal, že ak by žalobcu za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom
vyhostení nezaistil, bola by tým žalobcovi daná jednako možnosť naďalej sa zdržiavať na neznámom
mieste a tým by žalovaný mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečeniadodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a
členských štátov zo strany žalobcu a jednako by žalobcovi bolo umožnené bez príslušného oprávnenia
k pobytu zdržiavať sa protiprávne na území Slovenskej republiky a tým ďalej páchať protispoločenskú

činnosť, preto podľa žalovaného je potrebné uprednostniť záujem spoločnosti pred záujmom žalobcu.
Žalobca07.11.2023odmietolsvojimpodpisompotvrdiťdoručeniemurozhodnutiažalovanéhoozaistení.

6. V administratívnom spise žalovaného, ktorý nebol správnemu súdu žalovaným predložený spolu
so žalobou žalobcu dňa 29.11.2023, ale až na osobitné vyžiadanie správneho súdu 15.12.2023,

sa v časovom slede po vydaní vyššie označeného rozhodnutia o zaistení žalobcu, okrem záznamu
oeskortežalobcudozariadeniaprecudzincov,nenachádzajúžiadneinépodklady(anidopytadresovaný
Srbskej republike ohľadne prijatia žalobcu, pozn.).

Súdne konanie

7. Žalobca prostredníctvom jemu ustanoveného Centra právnej pomoci [konanie o ustanovenie
právneho zástupcu trvalo od 10.11.2023 do 23.11.2023, pričom žaloba bola podaná na poštovú
prepravu 24.11.2023; t.j. od doručovania rozhodnutia žalovaného žalobcovi 07.11.2023 do 24.11.2023
po zohľadnení doby trvania konania o ustanovenie žalobcovi právneho zástupcu, bola žaloba podaná
v zákonnej lehote a teda včas, pozn.], svoju správnu žalobu vo veci ním tvrdenej nezákonnosti

rozhodnutia žalovaného o zaistení č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 odôvodnil
argumentáciou o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného z pohľadu účelnosti a efektivity
svojho zaistenia a taktiež zisťovania prekážok svojho vyhostenia, v ktorom dôsledku je rozhodnutie
žalovaného podľa neho nepreskúmateľným, preto s ním nesúhlasí v celom rozsahu z nasledovných
dôvodov.

Žalobca podotkol, že žalovaný svoje rozhodnutie o zaistení založil iba na splnení formálneho
zákonného predpokladu pre zaistenie a to na existencii rozhodnutia o jeho vyhostení č. PPZ-HCP-
BB4-5892-012/2023-AV zo 07.11.2023 a na súlade so zákonom o pobyte cudzincov, avšak absentuje
jeho odôvodnenie z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu, keďže žalovaný nezaujal žiadnu
úvahu či stanovisko k reálnej vyhostiteľnosti žalobcu aj napriek tomu, že žalovaný mal vedomosť o jeho

nevyhostiteľnosti minimálne do domovskej krajiny žalobcu, z dôvodu tam dlhodobo prebiehajúceho
vojenského konfliktu, a žalovaný taktiež zo svojej praxe si musel byť vedomý o nevyhostiteľnosti žalobcu
ani do žiadnej inej tranzitnej krajiny (Turecko, Srbsko, Maďarsko), keďže tieto dlhodobo odmietajú
prijímať na svoje územie cudzích štátnych príslušníkov na základe readmisných dohôd s dodatkom,
že žalobca po úteku zo Sýrie síce tranzitoval územím viacerých krajín, avšak bez oprávnenia k pobytu

na ich území, preto u žalobcu nie je ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného
vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Podľa žalobcu napríklad Turecká republika pravidelne
odpovedá na dožiadania slovenských policajných orgánov výslovným písomným upozornením, že
na územie Turecka nie je možné vracať cudzích štátnych príslušníkov bez oprávnenia k pobytu
na tomto území; Maďarsko taktiež fakticky po dobu niekoľkých rokov prestalo plniť svoje záväzky

z readmisných dohôd a na dožiadania slovenských orgánov ani nereaguje. Preto podľa žalobcu,
keďže výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení nebol ani len potenciálne možný, preto aj
obmedzenie jeho osobnej slobody zaistením nebolo prípustným a je porušením čl. 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V uvedených súvislostiach žalobca v žalobe tiež uviedol cit. „Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

nie je vôbec zrejmé, kam konkrétne do ktorej tranzitnej krajiny mieni žalovaný vyhostiť žalobcu. V
krajine pôvodu žalobcu v Sýrii prebieha ozbrojený vojenský konflikt. Vyhostenie do Sýrie by znamenalo
porušenie ČL 3 Dohovoru, a preto Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na
územie Sýrie a umožňovala im po dobu minimálne 3 rokov zotrvanie na území SR v zmysle zákona o
pobyte cudzincov resp. sýrskych štátnych príslušníkov nezaisťovala pre neúčelnosť, iba týmto sýrčanom

vydalarozhodnutieoadministratívnomvyhostenísurčenímlehotynadobrovoľnévycestovaniezúzemia
Slovenskej republiky (obdobne v prípade afgánskych štátnych príslušníkov). Z tohto dôvodu policajné
útvary SR prestali zaisťovať sýrskych štátnych príslušníkov pre ich nevyhostitel'nosť, s výnimkou tzv.
dublinských transferov. (...) Každé obmedzenie osobnej slobody cudzieho štátneho príslušníka smie byť
realizované iba za jediným účelom, a tým je výkon rozhodnutia o odsune, ktorý musí byť navyše aj

reálne zrealizovateľný, nie iba formálny a demonštratívny za účelom odstrašenia iných cudzích štátnych
príslušníkov uvažujúcich o tranzite Slovenskou republikou. (...) Zaistenie nesmie byť svojvoľné, jeho
limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia.“ Žalobca sa podľa jeho názoru nachádza v zaistení
čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania jeho návratu do inej krajiny, keďžev jeho prípade existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá
by ho bola ochotná prijať.
Za pochybenie žalovaného žalobca tiež považuje, že žalovaný ani v rozhodnutí o jeho administratívnom

vyhostení a ani v napadnutom rozhodnutí o jeho zaistení neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostený
a v tomto smere ani nerozvinul konkrétnu úvahu o účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti jeho
reálneho zrealizovania, preto je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezákonné. Podľa žalobcu
absencia označenia krajiny vo výroku rozhodnutia o administratívnom vyhostení, do ktorej má byť
osoba vyhostená, má za následok nevykonateľnosť tohto rozhodnutia a súčasne je vyhosťovaná osoba

zbavená možnosti realizovať účinnú obranu a namietať konkrétne okolnosti či prekážky, brániace
jej návratu do tej ktorej krajiny a napokon v súvislosti neurčením konkrétnej krajiny vyhostenia je
úzko spojená aj nemožnosť relevantného stanovenia dĺžky zaistenia za účelom jeho vykonania.
Z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, však nie je
zrejmé, ako konkrétne žalovaný skúmal a vyhodnocoval prekážky vyhostenia vo vzťahu ku tej ktorej
konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii v týchto krajinách, prípadne iné

dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k záveru o reálnej vyhostiteľnosti žalobcu
a nespôsobenia mu ujmy, v ktorej súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Sža/31/2014 z 02.09.2014, kde zdôraznil, že správny orgán už v čase zaistenia, tobôž v konaní
o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byt' štátny
príslušník tretej krajiny vrátený.

Právny zástupca žalobcu súčasne ospravedlnil svoju neprítomnosť, ako aj neprítomnosť žalobcu na
pojednávaní.
Prílohou žaloby bola žiadosť žalobcu o poskytnutie mu právnej pomoci v konaní o zaistení Centrom
právnej pomoci (Centrum) z 10.11.2023; rozhodnutie Centra č. KaKE/21677/2023 z 22.11.2023
(právoplatné 23.11.2023) o poskytnutí žalobcovi právnej pomoci a rozhodnutie žalovaného o zaistení

žalobcu.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, správnemu súdu iba oznámil, že keďže Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bola predložená fotokópia identifikačného dokladu žalobcu
vydaného Sýrskou arabskou republikou, ktorým bola jednoznačne preukázaná jeho totožnosť a štátna

príslušnosť k Sýrskej arabskej republike, do ktorej však nie je možné žalobcu vyhostiť pre nepriaznivú
bezpečnostnú situáciu, ako aj vzhľadom k skutočnosti, že žalovaným oslovená Srbská republika
nesúhlasí s prijatím žalobcu späť na svoje územie, zanikol účel zaistenia žalobcu a preto bol žalobca
dňom 05.12.2023 prepustený zo zaistenia a zmysle § 61a ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,
mu bolo umožnené zotrvať na území Slovenskej republiky.

9. Podaním doručeným správnemu súdu 14.12.2023 právny zástupca žalobcu potvrdil, že žalobca
bol dňom 05.12.2023 prepustený zo zaistenia s povolením mu pobytu na území Slovenskej republiky,
ktorá skutočnosť má potvrdzovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného o jeho zaistení, na preskúmaní
zákonnosti ktorého žalobca trvá.

10. Správny súd nariadil v danej veci pojednávanie na 29.12.2023, na ktoré boli riadne predvolaní
obidvaja účastníci konania, t.j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, pričom
keďže tak Centrum právnej pomoci už v žalobe, ako aj žalovaný samostatným podaním doručeným
správnemu súdu 19.12.2023, ospravedlnili svoju neprítomnosť na pojednávaní, správny súd postupom

podľa § 114 Správneho súdneho poriadku vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti.

Právne východiská

11. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne

súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia.“

12. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci
o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného

rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“

13. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“14. Podľa § 206 ods. 1 SSP „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt

cudzincov.“

15. Podľa § 221 ods. 1 a 2 SSP „(1) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia
o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

(2) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného
predpisu.“

16. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“)
„Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej
republiky.

(4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani
občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“

17. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky

a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o

administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a
na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.“

18. Podľa § 81 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do
štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne
vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom

konaní mu taký trest môže byť uložený.
(2) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z
dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické
presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený
za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

(4) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu
podľa odseku 1 alebo odseku 2.“

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny (b/) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“

20.Podľaprvejvety§88ods.4zákonač.404/2011Z.z.„Štátnypríslušníktretejkrajinymôžebyťzaistený
na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.“

21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajný útvar je povinný (d) skúmať po celý

čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“

22. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“

23. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“24. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (f)

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“

25. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,
má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“

26. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) „Zaistenie prestáva
byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov

neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

27. Žalobná argumentácia žalobcu je založená na tvrdení o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, pre

nedostatok dôvodov, rozhodnutia žalovaného, ktorý svoje rozhodnutie o jeho zaistení založil iba na
konštatovaní o formálnom splnení zákonnej podmienky pre jeho zaistenie a ktorou podmienkou je
existencia rozhodnutia o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky. Žalovaný však neskúmal
účelnosť zaistenia žalobcu z hľadiska jeho možnej vyhostiteľnosti ani do inej ako domovskej krajiny,
takže nie je zrejmé vo vzťahu ku ktorej krajine potencionálneho vyhostenia žalobcu, žalovaný vôbec

skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia, keďže nie je zrejmým, kam mienil žalovaný
žalobcu vyhostiť.

28. Prv než by sa bol správny súd zaoberal žalobnými námietkami žalobcu je nutným poznamenať, že aj
keď žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca nemal žiadny cestovný doklad, tak

paradoxne zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že už pri prvotnej prehliadke
žalobcu mu boli žalovaným odňaté nejaké hnuteľné veci, v zozname ktorých sa nachádza mimo iných
(napr. finančná hotovosť, mobilný telefón, nabíjacia stanica a pod.) aj rodný list, občiansky preukaz
a cestovný pas, ktorá skutočnosť je tak rozpornou s rozhodnutím žalovaného.

29. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, mal správny súd za dôvodnú v prvom
rade námietku žalobcu týkajúcu sa nesplnenia si zákonnej povinnosti žalovaným, skúmať či osoba
žalobcu, ktorého osobná sloboda mala byť zaistením obmedzená, je aj reálne vyhostiteľným, prípadne
či neexistujú prekážky jeho vyhostenia a teda či obmedzenie jeho osobnej slobody zaistením je účelným
a potrebným.

Z rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, ktoré bolo vydané práve na účel výkonu jeho vyhostenia
nevyplýva, žeby sa žalovaný bol zaoberal reálnou možnosťou vyhostenia žalobcu do niektorej z krajín,
do ktorej by v zmysle cit. § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. žalobca mohol byť vyhostený, t.j. žalovaný
nemal ustálené či by bol žalobca vyhostiteľným či už do krajiny jeho pôvodu, do krajiny tranzitu, či do
ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej by sa žalobca chcel dobrovoľne vrátiť a ktorá by ho prijala, prípadne

do členského štátu, v ktorom by mal žalobca udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú
ochranu. Inými slovami, žalovaný, okrem krajiny pôvodu žalobcu, o ktorej ustálil, že je to Sýrska arabská
republika, nemal ustálený diapazón (rozptyl) krajín, do ktorých by potencionálne mohol byť žalobca
vyhostiteľným a vo vzťahu ku ktorým by tak žalovaný bol povinný skúmať (overovať) možnosť tejto
vyhostiteľnosti žalobcu a v interakcii na to aby mohol pre účel tohto overovania obmedziť žalobcu na

osobnej slobode a určiť aj lehotu nevyhnutnú na toto overovanie, ktorá lehota by tak logicky bola lehotou
doby zaistenia.
Vo vzťahu k domovskej krajine žalobcu, je rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu vnútorne
rozporným, keďže žalovaný na jednej strane uvádza, že žalobcu nemôže vyhostiť do Sýrie, a to
odhliadnuc od všeobecne známeho tohto dôvodu, ktorým je prebiehajúci vojnový konflikt v tejto krajine,

ktorý dôvod, resp. prekážku vyhostenia žalovaný vo svojom rozhodnutí nekonkretizoval, avšak na druhej
strane žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobcovi by pri návrate do Sýrie nič nehrozilo, keďže
túto krajinu opustil z dôvodu nepriaznivých životných podmienok. Inak povedané, žalovaný sa vo svojom
rozhodnutí náležite nevysporiadal s dôvodom (ne)možnosti vyhostiť žalobcu do jeho domovskej krajinyv interakcii na dve rozdielne skutočnosti a to na skutočnosť o prebiehajúcom vojnovom konflikte v krajine
pôvodu žalobcu a k skutočnosti uvedenej pri vypočutí samotným žalobcom, ktoré skutočnosti obidve
žalovaný iba mechanicky prevzal do svojho rozhodnutia bez vysvetlenia ich vnútorného pnutia (rozporu)

vtomsmere,čisatedajednáprežalobcuobezpečnúkrajinualebonie.Žalovanýprisvojomrozhodovaní
nepracuje a nevyhodnocuje vo svojom rozhodovaní informácie získané od účastníka konania a tieto iba
mechanicky cituje, ale už ich nepoužíva v kontexte odôvodnenia svojho rozhodnutia, napr. z hľadiska
(ne)možnej vyhostiteľnosti účastníka do krajiny z ktorej odišiel, v interakcii s dôvodmi, pre ktoré sám
cudzinec uvádza, že tak činil, t.j. kvôli ktorým túto krajinu opustil.

Ako už bolo uvedené, žalovaný sa nevysporiadal ani s tým, či tu okrem domovskej krajiny žalobcu
existuje aj iná krajina, do ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť, ktorú skutočnosť však žalovaný ani
nemohol vedieť ustáliť, keďže, ako to vyplýva z administratívneho spisu, žalovaný ani nadal možnosť
žalobcovi,abypočaspodaniavysvetleniadozápisnicežalobcavpriamejneprerušovanejrečisámopísal
priebeh skutkového deja jeho odchodu z domovskej krajiny, aby žalovaný mohol zistiť, ktoré krajiny
boli prípadne krajinami tranzitu žalobcu a ako dlho sa na ich území, prípadne z akých dôvodov a za

akých okolností sa tam žalobca zdržiaval, alebo ktoré krajiny sú prípadne také do ktorých by sa žalobca
mohol chcieť vrátiť alebo kde by mu mohla byť eventuálne poskytnutá medzinárodná ochrana, a na
tieto skutočnosti sa žalovaný žalobcu pri výsluchu ani nedopytoval. V tomto smere tak žalovaný bez
znalosti či zistenia uvedeného konkrétneho skutkového stavu na prípad žalobcu (t.j. bez znalosti ktorými
krajinami žalobca tranzitoval a ako dlho sa tam zdržiaval a pod.), iba všeobecne konštatoval, že týmito

krajinami by mali byť Turecko, Srbsko a Maďarsko, a to opäť paradoxne s dodatkom, že tieto krajiny
podľa znalostnej praxe žalovaného odmietajú prijímať migrantov späť na svoje územie, okrem prípadov
ak by požiadali o azyl, t.j. aj keď žalovaný sám dospel k (síce všeobecnému, záveru), že iné krajiny,
ktoré by prichádzali do úvahy na vyhostenie žalobcu ho pravdepodobne odmietnu prijať, aj napriek tomu
kontraproduktívne žalobcu zaistil bez zdôvodnenia konkrétnej skutkovej okolnosti na strane žalobcu,

pre ktorú by to v jeho prípade malo byť inak a teda pre ktorú by v prípade žalobcu bolo dôvodným sa
na jeho prijatie inou krajinou dopytovať a za tým účelom by bolo potrebným obmedziť ho na osobnej
slobode. Žalovaný sa v tomto kontexte nevysporiadal a nezisťoval ani to, či žalobca mal povolený pobyt
na územiach štátov, cez ktoré tranzitoval a teda či tieto krajiny by mohli mať eventuálne vedomosť
o pohybe žalobcu na ich území, z ktorého dôvodu by mohli súhlasiť s jeho návratom a žalovaný nezaujal

stanovisko ani k situácii v krajinách do ktorých, aj keď iba na základe svojej všeobecnej úvahy, mohol byť
podľa žalovaného žalobca vyhostený z hľadiska, či by žalobcovi v týchto krajinách nehrozilo napokon
vyhostenie do domovskej krajiny v zmysle cit. § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., t.j. z hľadiska
dodržiavania medzinárodných záväzkov na poli ochrany ľudských práv týmito krajinami.

30. Ani zo žalovaným predloženého administratívneho spisu, ktorý spis je žalovaný povinný
predložiť kompletný, nie je zrejmým, žeby žalovaný aspoň v medziobdobí po vydaní rozhodnutia
o zaistení (07.11.2023), do doby predloženia administratívneho spisu správnemu súdu (15.12.2023),
čo je doba viac ako jeden mesiac, teda, žeby skúmal či už podmienky vyhostiteľnosti žalobcu do
ktorejkoľvek krajiny či už pôvodu alebo tranzitu alebo, žeby vykonával kroky smerujúce k materiálno

technickému zabezpečeniu jeho vyhostiteľnosti (v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne
listiny preukazujúce, žalovaným v rozhodnutí uvádzaný dopyt adresovaný Srbskej republike ohľadne
prijatia žalobcu, prípadne dopyty žalovaného do prípadných iných, do úvahy prichádzajúcich, krajín
vyhostenia, ohľadne prijatia žalobcu). Iným slovami, žalovaný obmedzil osobnú slobodu žalobcu síce
na podklade formálne existujúceho rozhodnutia o jeho vyhostení, avšak po celú doterajšiu dobu tohto

obmedzenia jeho osobnej slobody, sa žalovaný vôbec nezaoberal či je toto zaistenie účelným a teda
vykonateľným a teda potrebným.
Inými slovami, administratívny spis žalovaného teda neobsahuje žiadne podklady, na základe ktorých
by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, keďže dokumentuje iba skutkový stav
veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení a ani vyjadrenie žalovaného k žalobe neobsahuje žiadne

nové informácie o aktivite žalovaného po vydaní rozhodnutia o zaistení. V rozhodnutí žalovaného nie
je uvedená identifikácia úkonov, za účelom vykonania ktorých mal žalovaný vyvinúť aktivitu (napr. ktorý
štát bude dopytovaný a pod.), aby mohol byť žalobca vyhostený a z dôvodu vykonania ktorých bolo
nevyhnutným obmedzenie osobnej slobody žalobcu.
V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie

osobnej slobody v dôsledku zaistenia zákonným, musí byť efektívne a účelné po celú jeho dobu. Ak nie
je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.31. V uvedených súvislostiach, správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie
NajvyššiehosúduSRsp.zn.1Szak/4/2020z10.01.2020podľaktoréhocit.„Neuvedeniekrajinydoktorej
má byť cudzinec vyhostený síce zák. č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto

údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani
možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti
s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a
účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné
zabezpečenie vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda

rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie
uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“

32. Vzhľadom k uvedenému tak možno podľa správneho súdu sumarizovať, že aj keď zákon č.
404/2011 Z.z. nevyžaduje, aby už v rozhodnutí o vyhostení cudzinca musela byť uvedená konkrétna
krajina do ktorej má byť cudzinec vyhostený, avšak aspoň na účely zabezpečenia vykonania takéhoto

rozhodnutia o vyhostení je potrebné, aby v následnom rozhodnutí o zaistení, prijatom na účel vykonania
rozhodnutia o vyhostení, správny orgán rozvinul svoje úvahy o reálne možnej vyhostiteľnosti tohto
cudzinca minimálne do krajiny jeho pôvodu z hľadiska situácie v tejto krajine v interakcii na cudzincom
tvrdený jeho status v tejto krajine, či prípadne na neho tam číhajúce hrozby a ak to nie je možné, napr.
pre ohrozenie života či zdravia v domovskej krajine, je nutné, aby správny orgán (žalovaný) v rozhodnutí

o zaistení uviedol aj úvahy o prípadne možnej vyhostiteľnosti cudzinca do inej krajiny v zmysle cit. §
77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., pretože nadväzne tieto úvahy súvisia aj s určením doby trvania
zaistenia,ktorejurčeniezávisínapr.odtoho,akozložitá(technickyčivecne)jekomunikáciaspríslušnou,
pre vyhostenie zvažovanou krajinou, resp. aké materiálno-technické podmienky musia byť splnené na
vyhostenie do tej ktorej krajiny (napr. aké cestovné doklady musí cudzinec mať) a pod..

33. V danom konkrétnom prípade, ako už bolo uvedené, keďže v samotnom rozhodnutí o vyhostení nie
je uvedená konkrétna krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený (čo zákon dovoľuje), avšak, keďže
ani z obsahu nadväzujúceho preskúmavaného rozhodnutia žalovaného o zaistení nie sú zrejmé jasné
a nerozporuplné úvahy žalovaného vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu ani do jeho domovskej krajiny,

prípadne do inej krajiny podľa cit. § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., a z napadnutého rozhodnutia
žalovaného o zaistení tak nie je zrejmým, ani to, akými úvahami sa teda žalovaný riadil pri určení doby
trvania zaistenia žalobcu, správny súd už na základe týchto zistení má za to, že žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a teda nezákonným.

34.Obmedzenieosobnejslobodymábyťibavýnimočnýmapretojenevyhnutémaťnáležiteažalovaným
proaktívne zistený skutkový stav, čo sa v danom prípade nastalo.
Na podporu vyššie uvedeného, správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016 z 05.04.2016 podľa ktorého „Reálnosť vyhostiteľnosti je
podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto

odporcamusísriadnoustarostlivosťoupristupovaťkprevereniumožnostivyhosteniacudzincadokrajiny
jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani
účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
určeniekrajiny,kammábyt'navrhovateľvyhostený,absentuje,logickyniejeanimožnéskúmaťzákladnú
podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnost' a v súvislosti s tým aj nepochybne

relevantnéotázkysúvisiacesdĺžkouzaisteniaakosúefektívnosť,včasnosťaúčelnosťadministratívnych
úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia,
čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na
účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu
odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“

35. Napokonžalobounapadnutérozhodnutiežalovanéhojenezákonnýmajzhľadiskavňomžalovaným
uvedeného dôvodu na zaistenie žalobcu, ktorým podľa žalovaného bolo to, aby žalobca, ako osoba bez
dokladov a bez povolenia k pobytu na území Slovenskej republiky neohrozoval verejný poriadok, keďže
tento dôvod zaistenia nie je zákonným, pretože ani návratová smernica nepozná možnosť zaistenia z

dôvodov verejného poriadku, pričom touto problematikou sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo veci Kadzoev,
C-357/09, podľa bodu 70 ktorého cit. „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného
poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedenýchvnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda nemôže
sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice.“
Okrem toho v zmysle záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/2/2009 z

01.10.2011, podľa ktorého cit. „Ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného
so záujmom verejným, musí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť
prečo došlo k jeho uprednostneniu.“, však rozhodnutie žalovaného takéto odôvodnenie neobsahuje.
36. Na základe uvedených záverov, dospel správny súd k záveru o dôvodnosti žaloby v jej alternatívnom
petite, preto podľa § 230 ods. 1, písm. d) SSP žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného určil za

nezákonné tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

37. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

38. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo

čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.“

39. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

(2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

40. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní plne úspešnému
žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých

bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdneho úradníka po právoplatnosti rozhodnutia v tejto
veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Protirozhodnutiujeprípustnákasačnásťažnosť,ktorásapodávanaSprávnomsúdevKošiciachvlehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť.

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d) SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/

SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania
a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová

značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť

pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti.