Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 12, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoZm/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515222745
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1515222745.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek
senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: Iveta Sedláčková,
s miestom podnikania Cukrovarská 3042/60, 926 01 Sereď, IČO: 40 216 985, v konaní o zaplatenie

20.368,80 Eur s príslušenstvom a odmeny zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava V č. k. 3CbZm/1231/2015 - 145 zo dňa 23.5.2022 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 3CbZm/1231/2015 - 145 zo dňa
23.5.2022 v napadnutých výrokoch II. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č. k. 3CbZm/1231/2015 - 145 zo dňa 23.5.2022 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) rozhodol vo výroku I. tak, že konanie v časti zmenkovej sumy 7.930 Eur, spolu
so zmenkovým úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 7.930 Eur od 2.11.2015 do zaplatenia a zmenkovou
odmenou vo výške 22,08 Eur zastavil, vo výroku II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku III.
priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 87,18%.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
19.11.2015 domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi zmenkovú sumu 20.368,80
Eur, úrok 6% ročne zo zmenkovej pohľadávky od 2.11.2015 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške
67,90 Eur a náhrady trov konania. Uplatnený nárok žalobca odvodzoval z vlastnej zmenky vystavenej
žalovaným na rad žalobcu dňa 15.4.2015 na zmenkovú sumu 20.368,80 Eur splatnú 1.11.2015,
žalovaný svoj záväzok v čase splatnosti zmenky, ako aj v čase podania žaloby nesplnil. Žalobca

uviedol, že žalovaný ako dlžník neplnil peňažné záväzky (splátky) zo Zmluvy o revolvingovom úvere
č. 217822-31071, preto pristúpil k vyplneniu blankozmenky vystavenej na základe článku 5 v súlade s
bodom 5.3 a 5.4 zmluvy. Zmenková suma 20.368,80 Eur zahŕňala zostávajúcu výšku úveru (v sume
12.420 Eur s tým, že okamžitá splatnosť nastala podľa bodu 12.3 zmluvy) a výšku zmluvných pokút
(v sume 2 x 662,40 Eur a 6.624 Eur podľa bodu 12.1 a 12.4 zmluvy). Žalobca poukázal na § 502
Obchodného zákonníka, uviedol, že zmluvné strany si dohodli úrok z úveru v podobe zmluvnej odmeny,

t.j. fixnej sadzby za poskytnutie úveru, čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných
strán a dohodli sa, aká bude výška dohodnutých úrokov a kedy nastáva ich splatnosť. Žalobca ďalej
uviedol, že hodnota ročnej úrokovej sadzby pri predmetnom úvere je 34,90%, je primeraná povahe
úveru a zohľadňuje mieru rizika nesplácania. Žalovaný v rámci procesnej obrany k žalobe poukázal na
neadekvátnosť sumy, ktorú žalobca žiada za poskytnutie úveru vo výške 4.000 Eur, zároveň uviedol, že
finančné prostriedky nepoužil na podnikanie, ale bežné výdavky domácnosti, osobné výdavky a náklady

spojené so starostlivosťou o chorého otca.3. Súd prvej inštancie z prvopisu zmenky zistil, že žalovaný 15.4.2015 v Galante vystavil vlastnú zmenku
na rad žalobcu s doložkou ,,bez protestu” na zmenkovú sumu 20.368,80 Eur splatnú 1.11.2015 v
Bratislave, Československá obchodní banka, a.s., zahraničná pobočka SR, so sídlom Námestie SNP

č. 29, Bratislava. Na zmenke sa v ľavom hornom rohu nachádza číslo zmluvy 217822-31071, na rube
zmenky nie je indosament ani žiaden iný údaj. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmenka obsahuje všetky
náležitosti pre vlastnú zmenku predpísané v čl. I. § 75 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový
(ďalej len „zmenkový zákon“), žalobca prvopisom preukázal, že je jej riadny majiteľ a má právo postihom
žiadať zmenkovú sumu, ak zmenka nebola zaplatená, šesťpercentné úroky od dňa splatnosti a odmenu

vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej sumy (čl. I. § 48 ods. 1 zmenkového zákona). Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie ako nesporné ustálil, že príčinným vzťahom zmenky je zmluva o
revolvingovom úvere, v ktorej bolo v bodoch 5.2. až 5.6. dojednané zabezpečenie záväzku žalovaného
blankozmenkou a dohoda oprávňujúca vyplnenie blankozmenky. Súd prvej inštancie skúmal charakter
kauzálneho vzťahu sporových strán a dospel k záveru, že zaviazanosť žalovaného zmenkou nevznikla
v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Kauzálnym vzťahom zmenky bola Zmluva o revolvingovom

úvere č. 217822-31071, ktorú žalobca uzavrel so žalovaným ako dlžníkom v postavení fyzickej osoby
- podnikateľa na základe živnostenského oprávnenia. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru na
výkon podnikateľskej činnosti dlžníka, v žiadosti o poskytnutie úveru zo 7.4.2015 žalovaný uviedol
účel čerpania úveru - prevádzkový (B), podpisom žiadosti o úver žalovaný potvrdil, že úver žiada na
prevádzkový účel. Podľa bodu 1.1 zmluvy o revolvingovom úvere sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi

peňažné prostriedky na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti, tieto sa dlžník v bode 2.1 zaviazal
splatiť veriteľovi v splátkach podľa splátkového kalendára, podpisom zmluvy žalovaný podnikateľský
účel úveru schválil a s takto pripraveným obsahom zmluvy vyslovil súhlas.

4. Súd prvej inštancie potom posúdil procesnú obranu žalovaného, ktorý v konaní namietal nepomer

výšky zmluvnej odmeny 9.248 Eur a reálne poskytnutej sumy úveru 4.000 Eur. Námietka spochybňujúca
výšku úroku, t.j. odmeny za poskytnutie úveru dojednanej v zmluve o úvere patrí k tzv. kauzálnym
námietkam. Za poskytnutie úveru bola v bode 4.1 zmluvy dojednaná zmluvná odmena vo výške 9.248
Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi ku dňu poskytnutia úveru. Vzájomné pohľadávky
zmluvných strán sa v zmysle bodu 9.1 zmluvy započítali ku dňu poskytnutia úveru tak, že proti

pohľadávke žalovaného za poskytnutie úveru vo výške 13.248 Eur sa započítala pohľadávka žalobcu na
zmluvnú odmenu vo výške 9.248 Eur. Súd prvej inštancie vychádzal z princípu zmluvnej voľnosti, kedy
ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci
zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 Obchodného zákonníka nevyplýva opak,
preto sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy uvedenej v § 503 Obchodného zákonníka a dojednať,

žesaúrokystávajúsplatnýmikudňuposkytnutiapeňažnýchprostriedkovabudúzaplatenézapočítaním.
Napriek uvedenému princípu dospel súd prvej inštancie k záveru, že účelom tohto dojednania bolo
obísť zákon, nakoľko v dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca reálne poskytol
žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 4.000 Eur. Podľa názoru súdu prvej inštancie dôvody
takejto konštrukcie sú zjavné: ročný úrok 9.248 Eur z úveru 13.248 Eur pri dobe splácania 48 mesiacov

predstavuje 17,45%, ale z úveru 4.000 Eur už takýto úrok predstavuje 57,80%, teda viacnásobne
prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery. Takýto úrok je nedovolený, označovaný tiež
ako úžernícky a sankcionovaný neplatnosťou jeho dojednania. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca
si bol vedomý, že dojednaná výška úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, keďže sám v článku
12. zmluvy zaviedol pojem „nominálna výška úveru“, ktorá má byť základom pre výpočet zmluvných

pokút. Dojednanie určitej peňažnej sumy, ktorú veriteľ poskytne dlžníkovi a výška úroku sú podstatné
náležitosti úverovej zmluvy. Žalobca zámerne pri ich dojednávaní využil princíp zmluvnej voľnosti,
do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku
tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluva o
revolvingovom úvere obsahom a účelom obchádza zákon a je s poukazom na § 39 Občianskeho

zákonníka absolútne neplatná a keďže zmenka zabezpečovala záväzky žalovaného z neplatnej zmluvy,
súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu vo zvyšku (v nezastavenej časti, viď. bod 5 odôvodnenia)
zamietol.

5. Vo vzťahu k výroku I. o zastavení konania z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že podaním zo

17.5.2016 žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkovej sumy 6.900 Eur (6.624 Eur titulom zmluvných
sankcií a 276 Eur úhrada žalovaného po splatnosti zmenky), zmenkového úroku vo výške 6% ročne
zo sumy 7.930 Eur od 2.11.2015 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 22,08 Eur. V podaní zo
dňa 30.08.2017 uviedol, že žalovaný dňa 24.10.2016 uhradil žalobcovi sumu 30 Eur a vzal žalobu vtejto časti späť a v podaní zo dňa 10.04.2022 žalobca z dôvodu čiastočnej úhrady žalovaného 1.000
Eur vzal žalobu späť aj v časti zodpovedajúcej ďalšej čiastočnej úhrade žalovaného. Súd prvej inštancie
výrokom II. rozhodnutia, ktorý nebol napadnutý odvolaním, podľa § 145 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) konanie v časti zmenkovej sumy 7.930 Eur, zmenkového
úroku vo výške 6% ročne zo sumy 7.930 Eur od 2.11.2015 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške
22,08 Eur zastavil.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol vo výroku III. napadnutého rozhodnutia

podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu späť
v časti zmenkovej sumy pozostávajúcej z uplatňovaných zmluvných sankcií vo výške 6.624 Eur a v časti
zmenkovej sumy vo výške 1.306 Eur, ktorú žalovaný zaplatil po splatnosti zmenky. Späťvzatie žaloby
bolo teda čiastočne odôvodnené neskorším správaním žalovaného v zmysle žalobnej požiadavky, v
tejto časti nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalovaný, ale zároveň v časti zmenkovej sumy
zodpovedajúcej zmluvným sankciám vo výške 6.624 Eur bolo zavinené žalobcom, ktorý vzal žalobu

späť bez uvedenia dôvodu. V merite bol úspešný žalovaný, keďže súd žalobu vo zvyšku zamietol.
Odpočítaním úspechu a procesného zavinenia žalovaného v rozsahu 93,59% a úspechu žalobcu v
rozsahu 6,41% súd prvej inštancie vyčíslil pomerný úspech žalovaného v rozsahu 87,18%, v ktorom mu
súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.

7. Proti výroku II. a výroku III. podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. f) a h) CSP, odvolacím návrhom žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe v zamietnutej časti vyhovie a prizná žalobcovi nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, alternatívne, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.

8. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že účelom dojednania o započítaní pohľadávky
na vyplatenie peňažných prostriedkov s pohľadávkou na zaplatenie zmluvnej odmeny podľa bodu
9.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 217822-31071 zo dňa 15.04.2015 bolo obísť zákon, skutočným
dôvodom započítania bolo podľa odvolateľa zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny

a eliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov dlžníka. Súd prvej
inštancie vychádzal vo svojej argumentácii z toho, že žalobca poskytol žalovanému reálne sumu 4.000
Eur a túto sumu následne dáva do pomeru so zmluvnou odmenou (úrokom) vo výške 9.248 Eur, v
dôsledku čoho vyvodil záver o ročnom úroku 57,80% pri dobe splácania 48 mesiacov. Žalobca má
za to, že takéto posúdenie veci je nesprávne a nemajúce oporu vo vykonaných dôkazoch. V Zmluve

o revolvingovom úvere č. 217822-31071 je v bode 1.1 definovaná výška poskytovaných peňažných
prostriedkov (úveru) v sume 13.248 Eur, ktorá je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na
účely výpočtu ročného úroku a na túto skutočnosť nemá vplyv ustanovenie o započítaní pohľadávok
podľa bodu 9.1 zmluvy a následné vyplatenie sumy 4.000 Eur na účet žalovaného. Ročný úrok potom
správne predstavuje 34,90 % p.a., vychádzajúc z pomeru úveru 13.248 Eur a zmluvnej odmeny 9.248

Eur, nie je možné ho považovať za neprimeraný (ani v oblasti spotrebiteľských vzťahov, pričom v
prejednávanej veci ide o obchodnoprávny vzťah), nedovolený a úžernícky. Započítanie nemá vplyv na
rozsah zmluvne dohodnutých záväzkov žalovaného, pretože bol povinný platiť žalobcovi výšku úveru
(13.248 Eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny (9.248 Eur) a po započítaní bola povinnosť platiť dlh
znížená len na výšku úveru, keďže zmluvná odmena bola započítaním zaplatená. Podľa žalobcu je

základná povinnosť žalovaného platiť úver, t.j. 13.248 Eur s úrokom, t.j. 9.248 Eur jednoznačná a
nesporná. Žalobca konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 21 odôvodnenia, že výška dojednaného
úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, považuje za nesprávne skutkové zistenie. K záveru súdu prvej
inštancie o „nominálnej výške úveru“ žalobca uvádza, že podstatným je bod 1.1 zmluvy, kde je ako „úver“
definovaná suma 13.248 Eur, pojem „nominálna výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 zmluvy

len ako technické označenie v záujme nesporného výkladu, vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie
o započítaní (bod 9.1 zmluvy).

9. Žalobca ďalej poukazuje na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym záväzkom, z právnej úpravy
vyplýva, že nemôže byť dojednaný ako bezúročný, pretože záväzok platiť úrok ako odplatu za dočasné

prenechanie peňažných prostriedkov do užívania je pojmovým znakom úverovej zmluvy a jej podstatnou
časťou. Špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán.
Zmluvné strany si v prejednávanej veci dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny, t.j. fixnej sadzby za
poskytnutie úveru, čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Rovnako sadohodli, aká bude výška úrokov a kedy nastáva ich splatnosť. Ak si veriteľ a dlžník nedohodnú výšku
úrokov v zmluve, je dlžník povinný platiť úrok vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom, táto je
závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v dobe uzavretia zmluvy za úvery

nimi poskytované. Prípadná dohoda o úroku vo výške prevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje
neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ale ani neplatnosť dojednania o úrokoch, ale právny dôsledok
vyjadrený v § 502 Obchodného zákonníka. Žalobca poukazuje na rozdiel právnej úpravy zmluvy o
úvere a zmluvy o pôžičke. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka priznáva veriteľovi právo
požadovať úroky aj vtedy, ak nie je ich výška v úverovej zmluve dojednaná alebo prevyšuje najvyššiu

prípustnú hodnotu úrokov a v poslednej vete výslovne i riešenie situácie, ak strany dojednajú úroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, vtedy má dlžník povinnosť platiť úrok
v najvyššie prípustnej výške. Podľa žalobcu právna úprava pre vzťahy založené úverovou zmluvou
uzavretou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka posilňuje princíp obsahovej oddeliteľnosti časti
právneho úkonu (zmluvy o úvere), ktorá sa týka úrokov. Žalobca preto konštatuje, že právna úprava
teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch, preto súd prvej inštancie dospel k

nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú
odmenu). Podľa názoru žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádzajúci z posúdenia
celej úverovej zmluvy ako absolútne neplatnej zakladá neprijateľný stav bezdôvodného obohatenia na
stranežalovaného,nakoľkodoposiaľnebolazaplatenáanisumapozapočítanívzmyslebodu9.1zmluvy
vo výške 4.000 Eur, žalovaný celkovo zaplatil žalobcovi len sumu vo výške 2.134 Eur. Zároveň je takým

rozhodnutím súdu vylúčený nárok žalobcu na zmluvnú pokutu podľa bodu 12.1 zmluvy napriek tomu, že
žalovaný bol v omeškaní s úhradou splátok úveru o viac ako 15 dní. Postup súdu je tak v rozpore aj s jeho
vlastnou rozhodovacou činnosťou v obdobných veciach (napr. rozsudok č. k. 3CbZm/899/2015 - 349 zo
dňa 21.3.2022, rozsudok č. k. 3CbZm/831/2015 - 127 zo dňa 25.4.2022). Žalobca preto odmieta aj záver
súdu, že pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov zneužil svoje práva na úkor dlžníka.

10. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril a ďalšie vyjadrenia strán neboli súdu doručené.

11. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o revolvingovom úvere (ďalej len „Obchodný zákonník“) sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na

požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

12. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

13. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky

vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

14. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka strany sa môžu odchýliť od ustanovení
tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení

§ 261 a § 262 ods. 2
, § 263 až 272 , § 273 ods. 1 , § 276 až 289 , § 301 , § 303 ,
§ 304 , § 306 ods. 2 a
3 , § 308 , § 311 ods. 1 , § 312, § 313 , § 321 ods. 4 , § 324 ,
§ 340a , 340b , § 341 , § 365 , § 369 až 369d , § 370, § 371 , § 376 ,
§ 382 , § 384 , § 386 až 408 , § 408a , § 444 ,

§ 458, § 459 , § 477, § 478
, § 479 ods. 2 , § 480, § 481 , § 483 ods. 3 , § 488 ,
§ 493 , § 499 , § 509 ods. 1 , § 592 , § 597 ,
§ 655 ods. 1 , § 655a
, § 660 ods. 2 až 4

, § 668 ods. 3 , § 668a , § 669, § 669a , § 672a , § 675 ,

§ 676 ods. 1 a 2 , § 711
, § 720 , § 725 , § 729 ,
§ 743 a § 771c .

15. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

16. Podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,
ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

17. Podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa
odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení

osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu,
ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

18. Podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý
zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú

strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

19. Podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny
výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.

20. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

21. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka: ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za

ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

22. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom,

c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali.

23. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné a že odvolaním napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť.

24. Žalobca v odvolaní uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a
namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za rešpektovania
zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd zaoberal
žalobcom uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní.
K odvolacím dôvodom uplatneným žalobcom odvolací súd uvádza nasledovné:

25. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že predmetom konania je zaplatenie zmenky. Predmetom
sporu je peňažný zmenkový nárok žalobcu ako prvého majiteľa (remitenta) zmenky, uplatnený voči
žalovanému ako zmenkovému dlžníkovi, ktorý je vystaviteľom (emitentom) vlastnej zmenky, pričom
zaviazanosť žalovaného zo zmenky nevznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, predmetom
zmluvy bolo poskytnutie úveru na výkon podnikateľskej činnosti dlžníka, ako správne vyhodnotil súd

prvej inštancie (body 9 a 10 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Čl. I. § 75, čl. I. § 48 ods. 1
zákona č. 191/1950 Zb. (zmenkového a šekového) predstavuje osobitnú právnu úpravu, v čl. I obsahuje
úpravu zmenky a ako osobitná právna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou Občianskeho
zákonníka. Zmenku je možné posúdiť ako neplatnú len pre jej rozpor s predpismi zmenkového práva.
To však nepredstavuje daný prípad a žalovaný netvrdil neplatnosť predloženého prvopisu zmenky, ale

jeho procesná obrana spočívala v námietkach voči kauze zmenky. Obrana proti plateniu zmenky teda
môže spočívať v tzv. absolútnych alebo relatívnych námietkach. Absolútne námietky proti plateniu
zmenky vyplývajú zo zmenky a majú pôvod najmä v predpisoch zmenkového práva (nejde o námietky
neplatnosti zmenky podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom alebo obchádzanie
zákona, túto neplatnosť predpisy zmenkového práva neupravujú), relatívne námietky sa týkajú kauzy

zmenky. Z hľadiska teoretického je zmenka spravidla vždy previazaná s určitou kauzou a vystaviteľ,
resp. dlžník zmenku nevystavuje bezdôvodne. Medzi stranami nebolo sporné, že príčinným vzťahom
zmenky je Zmluva o revolvingovom úvere č. 217822-31071 zo dňa 15.04.2015, v posudzovanej veci
ide o zmenku zabezpečovaciu, zabezpečenie záväzku žalovaného blankozmenkou je dojednané v čl.
5 zmluvy, obsahom ktorého je aj dohoda oprávňujúca na vyplnenie blankozmenky, v zmysle ktorej je

veriteľ ako údaj sumy zmenky oprávnený vyplniť ľubovoľnú sumu zahŕňajúcu, ale neprekračujúcu všetky
pohľadávky veriteľa z tejto zmluvy spolu s príslušenstvom a zmluvnými pokutami uloženými podľa čl. 12
tejto zmluvy, ktoré budú splatné ku dňu splatnosti zmenky.

26. Odvolateľ považuje za nesprávne a bez opory vo vykonaných dôkazoch posúdenie súdu prvej

inštancie, ktorý v rámci svojej argumentácie vychádza z toho, že žalobca poskytol žalovanému reálne
sumu 4.000 Eur a túto sumu následne dáva do pomeru so zmluvnou odmenou (úrokom) vo výške
9.248 Eur, v dôsledku čoho vyvodil záver o ročnom úroku 57,80% pri dobe splácania 48 mesiacov.
Podľa žalobcu je v bode 1.1 Zmluvy o revolvingovom úvere č. 217822-31071 jednoznačne definovaná
výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 13.248 Eur, ktorá je potom relevantná

aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu ročného úroku, ktorý pri použití štandardného
vzorca na výpočet úrokovej sadzby správne podľa žalobcu predstavuje 34,90% p. a., ktorý nie je
nedovolený a úžernícky, na čo nemá vplyv dojednanie o započítaní pohľadávok podľa bodu 9.1 zmluvy a
následné vyplatenie sumy 4.000 Eur žalovanému. Žalobca preto považuje skutkové zistenia súdu prvej
inštancie, že výška dojednaného úveru nezodpovedá jeho reálnej hodnote, za nesprávne, poukazuje na

jednoznačne formulované ustanovenia zmluvy o výške úveru (bod 1.1), zmluvnej odmene (bod 4.1) a
započítaní (bod 9.1), v bode 1.1 zmluvy je ako „úver“ definovaná suma 13.248 Eur a pojem „nominálna
výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 zmluvy len ako technické označenie v záujme nesporného
výkladu vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod 9.1 zmluvy).27. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou žalobcu nestotožňuje. Odvolací súd poukazuje na
základné ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, ktoré vymedzuje podstatné časti úverovej zmluvy,

ktoré sú z hľadiska vzniku zmluvy kogentné (§ 263 ods. 2 Obchodného zákonníka), a to: a) určenie
zmluvných strán, b) určenie sumy, do ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, c) záväzok veriteľa
poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky, d) záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky
a zaplatiť úroky. Odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu, že v bode 1.1 Zmluvy o revolvingovom
úvere č. 217822-31071 jednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru)

v sume 13.248 Eur považuje za nerelevantnú vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie. Z
bodu 1.1 zmluvy nevyplýva totiž výška žalobcom skutočne poskytnutého úveru. Zo žiadosti žalovaného
o poskytnutie úveru vyplýva výška požadovaného úveru („čiastka k výplate“) 4.000 Eur a obsahom
nedefinovaný údaj „nominálna výška úveru“ 13.248 Eur. Zo žalobcom predloženého listinného dôkazu,
a to Karty klienta vyplýva poskytnutá suma úveru 4.000 Eur. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na
skutkovézisteniasúduprvejinštancie,ktorévyplývajúz dokazovaniavykonanéhosúdomprvejinštancie

vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného, z ktorej vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanému úver len
vo výške 4.000 Eur (podanie žalovaného zo dňa 25.03.2017). Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom
odvolateľa o jednoznačnosti a nespornosti základnej povinnosti žalovaného platiť úver, t. j. 13.248 Eur s
úrokom, t. j. 9.248 Eur. Základnou povinnosťou dlžníka z úverovej zmluvy je záväzok vrátiť poskytnuté
prostriedky a zaplatiť úroky. Rovnako tak je nesprávne právne posúdenie žalobcu v prejednávanej veci,

že žalovaný bol povinný platiť žalobcovi výšku úveru (13.248 Eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny
(9.248 Eur), v konaní nebolo preukázané, že žalovanému bol skutočne poskytnutý úver vo výške 13.248
Eur a takýto záver ani nekorešponduje s listinnými dôkazmi predloženými samotným žalobcom: Kartou
klienta, z ktorého vyplýva poskytnutá suma úveru 4.000 Eur a ani zo žiadosti žalovaného o úver, z ktorej
z časti V. Údaje o požadovanom úvere (v EUR) vyplýva údaj „Poskytnutá čiastka (čiastka k výplate):

4.000“.Zvyjadreniažalovanéhokžalobevyplýva,žedňa15.04.2015si„zobralúvervovýške4.000Eur“.
Ak žalobca tvrdí, že žalovanému skutočne poskytol sumu 13.248 Eur, ku ktorej povinnosti sa zaviazal,
toto nevyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania. Ak žalovaný tvrdí, že to bola suma 4.000 Eur,
uvedené vyplýva z Karty klienta a Žiadosti o úver.

28. Odvolací súd vo vzťahu ku skutočne poskytnutej výške úveru preto ako dôvodnú neposúdil ani
argumentáciu žalobcu, že pojem „nominálna výška úveru“ je len podporne použitý v článku 12 zmluvy
ako „technické označenie“ v záujme nesporného výkladu vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o
započítaní (bod 9.1 Zmluvy). Pojem „nominálna výška úveru“ zmluva nepoužíva v žiadnom dojednaní, s
výnimkou ustanovenia spôsobe určenia výšky zmluvnej pokuty v článku 12, avšak bez uvedenia, čo tvorí

obsahpojmu„nominálnavýškaúveru“.Odvolacísúdpoukazujena§35ods.2Občianskehozákonníka,z
ktoréhovyplýva,žeakjespornýobsahprávnehoúkonu,tentotrebainterpretovaťpodľazmyslupoužitých
slov s osobitným zreteľom na vôľu konajúceho za predpokladu, že táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým
prejavom. Prihliada sa predovšetkým na to, čo konajúci chcel použitými slovami vyjadriť. Ak vzniknú
v tomto smere pochybnosti, potom zaťažujú toho účastníka, ktorý prvý použil nejednoznačné slová. V

obchodno-záväzkových vzťahoch ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka upravuje spôsob
výkladu nejednoznačných výrazov tak, že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad,
treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila, teda
neurčitosť pojmu „nominálna výška úveru“ 13.248 Eur je potrebné vykladať na ťarchu žalobcu, ktorý
všetku zmluvnú dokumentáciu, vrátane žiadosti o úver na predtlači vypracoval a žalovanému predložil.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci sú zmluvné strany podnikatelia, podnikaním je
sústavnáčinnosťvykonávanásamostatnepodnikateľomvovlastnommeneanavlastnúzodpovednosťa
je dôvodné vyžadovať určitú mieru odbornej spôsobilosti v obchodno-záväzkových vzťahoch a konanie v
súlade s poctivým obchodným stykom. Uvedené platí v prejednávanej veci pre obe zmluvné strany, teda

aj pre žalobcu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z
vlastných zdrojov. Zmluvou o revolvingovom úvere sa žalobca formálne zaviazal poskytnúť žalovanému
peňažné prostriedky vo výške 13.248 Eur a za poskytnutie úveru sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi
zmluvnú odmenu vo výške 9.248 Eur, ktorá predstavuje úroky z poskytnutého úveru (bod 4.1 zmluvy),
splatnú ku dňu poskytnutia úveru a vzájomné pohľadávky zmluvných strán (úver 13.248 Eur a odmena

9.248 Eur) sa v zmysle bodu 9.1. započítali ku dňu poskytnutia úveru, avšak zo zmluvy o revolvingovom
úvere, Karty klienta a Žiadosti o poskytnutie úveru je zrejmé, že splatnosť odmeny a započítanie nároku
na odmenu mali byť nastavené tak, aby žalobca reálne poskytol žalovanému iba sumu 4.000 Eur, ktorú
úročil úrokmi dohodnutými pevnou sumou vo výške 9.248 Eur. Skutočným cieľom zmluvných dojednanía vôľou strán bol (v dôsledku nastavenia splatnosti odmeny a započítania pohľadávok) vznik záväzku
žalovaného ako dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky, t. j. že žalovaný mal splácať sumu,
ktorá pozostáva zo sumy 4.000 Eur (ktorá je poskytnutou výškou úveru) a sumy 9.248 Eur (ktorej výška

zodpovedá odmene/zmluvným úrokom), z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by voľou strán bolo
založiť záväzok žalovaného vo výške 22.496 Eur (13.248 Eur a 9.248 Eur). Ak teda žalobca namieta, že
súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolací
súd túto odvolaciu námietku z vyššie vysvetlených dôvodov posúdil ako neopodstatnenú.

30. Odvolací súd v tejto súvislosti vychádza z právneho názoru vysloveného v rozhodovacej činnosti,
s ktorým sa stotožňuje, že text zmluvy je prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli
jej účastníci svojím konaním stanoviť, avšak doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v
súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu
účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov
zmluvy prednosť pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom

konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom
tohto právneho úkonu poznateľný. Na vôľu je preto nutné hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností
spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy
a následne na konanie účastníkov po podpise zmluvy (I. ÚS 243/2007).

31. Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď celú úverovú
zmluvu posúdil ako absolútne neplatnú, čo podľa neho zakladá neprijateľný stav bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného, pretože žalovaný celkovo zaplatil žalobcovi len sumu vo výške
2.134 Eur. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie dospel v napadnutom
rozhodnutí k záveru o neplatnosti Zmluvy o revolvingovom úvere č. 217822-31071, nakoľko obsahom

a účelom obchádza zákon a je s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná
a zmenka potom zabezpečovala záväzky žalovaného z neplatnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej
inštancie žalobca zámerne využil princíp zmluvnej voľnosti, do zmluvy zakomponoval ustanovenia, ktoré
sú síce zákonom dovolené, ale v konečnom dôsledku tým sledoval, aby zákon dodržaný nebol (o
započítaní pohľadávky žalobcu na zmluvnú odmenu vo výške 9.248 Eur proti pohľadávke žalovaného

za poskytnutie úveru vo výške 13.248 Eur ku dňu poskytnutia úveru bodu 9.1 zmluvy). Podľa názoru
súdu prvej inštancie dôvody takejto konštrukcie sú zjavné: ročný úrok 9.248 Eur z úveru 13.248
Eur pri dobe splácania 48 mesiacov predstavuje 17,45%, ale z úveru 4.000 Eur už takýto úrok
predstavuje 57,80%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami za úvery, takýto
úrok je nedovolený, označovaný tiež ako úžernícky a sankcionovaný neplatnosťou jeho dojednania. Z

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie teda nevyplýva, že dojednanie o započítaní a splatnosti
odmeny za poskytnutie úveru nevyhodnotil ako neplatné pre rozpor so zákonom, naopak, s ohľadom na
princíp zmluvnej voľnosti, tieto posúdil ako zákonom dovolené, ktorých účelom ale má byť obchádzanie
zákona vo vzťahu k výške úrokov z úveru.

32. Z podstaty zmluvy o úvere vyplýva, že poskytnutie úveru je viazané na odplatu, ale úrok sa viaže
len na prostriedky, ktoré sú skutočne čerpané. Odvolací súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci bol
skutočne čerpaný úver 4.000 Eur. Odvolací súd sa potom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že ročný úrok 9.248 Eur z úveru 4.000 Eur predstavuje 57,80%, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé
úroky požadované bankami za úvery a takýto úrok je potrebné hodnotiť ako neprimeraný a nedovolený,

v rozpore s poctivým obchodným stykom § 265 Obchodného zákonníka a dobrými mravmi, avšak záver
súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti celého kauzálneho vzťahu z tohto dôvodu, je nesprávny.

33. Záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky je v zmysle základného ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Z uvedenej podstaty inštitútu úrokov z úveru a účelu

úverovej zmluvy vyplýva, že tieto sú neoddeliteľne spojené s istinou v tom zmysle, že ak dlžník užíva
istinu, platí úroky z tejto istiny. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluvná odmena v posudzovanej
veci predstavuje úroky za poskytnutie úveru (bod. 4.1 zmluvy), nie odplatu za rezerváciu peňazí (ktorú
upravuje kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka). Právna úprava nezakotvuje maximálnu
výšku úrokov z úveru, táto je limitovaná iba zásadami poctivého obchodného styku a dobrých mravov.

Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť
obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretiazmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník
povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Prípadná neplatnosť dohody o výške úrokov z úveru
teda nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale nastupujú právne dôsledky predpokladané

v § 502 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, t. j. dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške. Právna úprava tak zvýrazňuje obsahovú oddeliteľnosť časti úverovej zmluvy týkajúcej sa výšky
úrokov z úveru od ostatného obsahu zmluvy.

34. Odvolací súd zdôrazňuje, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo čiastočná. V prípade,

ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto jeho časť (§ 41 O bčianskeho zákonníka). Podmienkou je iba to, že po
oddelení neplatnej časti musí zvyšok právneho úkonu sám o sebe právne obstáť a zostať tak v platnosti.
Ustanovenie § 41 bčianskeho zákonníka o čiastočnej neplatnosti je aplikovateľné v
prípade všetkých právnych úkonov, z hľadiska posudzovania platnosti/neplatnosti zmluvy o úvere ako

celku je teda rozhodujúce skúmať, či sa dôvod neplatnosti právneho úkonu týka celého právneho úkonu
alebo len jeho časti a či táto časť je oddeliteľná a spôsobilá na samostatnú existenciu.

35. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, jedným zo základných princípov výkladu
zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k

neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie
zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia
zmluvy (sp. zn. I. ÚS 625/03). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax,
keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy
pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi

právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Primát
autonómie vôle zmluvných strán je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti zmluvy. Ak
súd prvej inštancie pri posúdení dohodnutej výšky úrokov dospel k záveru o nedovolenosti zmluvného
dojednania z dôvodu rozporu s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, odvolací súd má za
to, že ochrana oprávnených záujmov dotknutých subjektov ingerenciou súdu do súkromného vzťahu

je limitovaná účelom tejto ochrany, preto neplatnosťou môže byť dotknutá len časť právneho úkonu
(týkajúca sa nedovolenej výšky úroku z úveru) a ostatné časti je potrebné ponechať v platnosti.

36. Pokiaľ ide o neplatnosť právneho úkonu, súd túto skúma ex offo, a to aj v prípade neplatnosti
čiastočnej. Súd prvej inštancie sa však čiastočnou neplatnosťou kauzálneho vzťahu zabezpečeného

zmenkou vôbec nezaoberal a žalobu zamietol v celom rozsahu, postup a dôvody, prečo na
čiastočnú neplatnosť zmluvy neprihliadol v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, v dôsledku čoho je pre
nedostatok dôvodov rozhodnutie nepreskúmateľné, neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, ktoré sú
podstatné pre rozhodnutie súdu, ako aj realizáciu procesných práv strán sporu.

37. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná. Úlohou súdu prvej inštancie bude vysporiadať sa
s čiastočnou neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere, riadne ustáliť nárok žalobcu z kauzálneho
vzťahu zabezpečeného zmenkou v súvislosti s poskytnutím úveru vo výške 4.000 Eur so zohľadnením

plnenia žalovaného po splatnosti zmenky, (vyčísliť) a zistiť výšku oprávnenej odplaty za poskytnutie
úveru, nakoľko v prípade neplatnosti dohody zmluvných strán o výške zmluvných úrokov z úveru platí, že
odplatnosť úveru musí byť obvyklá (§ 502 ods. 1 veta tretia, § 499 ObZ), nie v rozpore s dobrými mravmi
(§ 39 Občianskeho zákonníka) a zohľadňujúca riziko poskytovania nebankových úverov klientom, ktorí
zvyčajne podmienky pre poskytnutie úveru s ohľadom na ich finančnú spoľahlivosť nespĺňajú. Súd prvej

inštancie vo veci opätovne meritórne rozhodne, pričom je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu a nové rozhodnutie riadne odôvodní.

38. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

39. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).