Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, December 7, 2023

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6C/25/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8518200624
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Szárazová

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2023:8518200624.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Miriam Szárazovou, v spore žalobcov: 1. A. B. C.,

nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F., 2. D. A. B. E., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom G. XXXX/X, XXX XX H., 3. I. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F.,
zastúpený žalobkyňou v 1. rade A. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F., proti
žalovanému: Ľubovnianska nemocnica, n.o., so sídlom Obrancov mieru 510/3, 064 01 Stará Ľubovňa,
IČO:37886851,vkonaníonáhraduškodyzanesprávneposkytnutúzdravotnústarostlivosťsnásledkom
smrti - nemajetková ujma, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 20.000,- eur, žalobkyni v 2. rade sumu

10.000,- eur a žalobcovi v 3. rade sumu 10.000,- eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade priznáva náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali voči žalovanému (po úprave petitu) zaplatenia sumy

48.000,- eur (pre žalobkyňu v 1. rade sumu 24.000,- eur a pre žalobcov v 2. a 3. rade po 12.000,- eur),
titulom náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť s následkom smrti
manželovi žalobkyne v 1. rade a otcovi žalobcom v 2. a 3. rade.

2. Žalobu dôvodili tým, že dňa 2.2.2017 žalobkyňa v 1. rade volala rýchlu zdravotnú pomoc (ďalej
RZP) pre manžela I. C., ktorý odpadol v byte. RZP prišla o 17:26 hod. a po vyšetrení ho odviezli do
Ľubovnianskej nemocnice, n.o., kde bol smerovaný na interné oddelenie. Urobili mu EKG, lebo prístroj

v sanitke nefungoval. Službukonajúci lekár rozhodol, že jeho zdravotný stav hospitalizáciu na internom
oddelení nevyžaduje. RZP ho tam priviezla na vozíku, lebo bol slabý. Bolo mu zle a veľa zvracal. Už
v sanitke mu aplikovali výživu, lebo bol veľmi odvodnený (bral Furon). Službukonajúci lekár neurobil
ani záznam o vyšetrení, napriek tomu, že RZP manžela žalobkyne v 1. rade odovzdala na interné
oddelenie, posunuli ho na chirurgické odd., kde mu robili CT hlavy, ktoré mal v poriadku. Názor žalobcov
je ten, že mu mali urobiť potrebné vyšetrenia na internom odd. a hospitalizovať ho na internom oddelení.
Z chirurgického oddelenia žalobkyni v 1. rade večer primár D. J. (nie neb. manžel žalobkyne v 1.

rade, ako tvrdí nemocnica) volal o 19:16 hod. z manželovho mobilu, ktorý mu dal, že nech si preňho
príde, lebo nemá žiadny chirurgický nález a na interné odd. prijatý nebol. Žalobkyňa v 1. rade manžela
priviezla na aute domov o 20:00 hod., pričom sama bola v tom čase veľmi chorá, brala antibiotiká
a mala teplotu okolo 39 °C. Manželov zdravotný stav sa prudko zhoršoval. Ľahol si na posteľ, pýtalsi vodu, ale hneď ju vyvracal. Začal stonať a stále sa mu ťažko dýchalo. Dýchal čoraz ťažšie, až sa
začal dusiť, lebo sa už nemohol nadýchnuť. Malo to rýchly spád a časovo to žalobkyňa v 1. rade
odhaduje na 3 až 5 minút. Opäť o 22:00 hod. volala RZP a manželovi dávala prvú pomoc do príchodu

RZP podľa pokynu operačného strediska. Manžel sa naďalej dusil, strácal vedomie a nepodarilo sa
ho oživiť ani posádke RZP. Napokon zomrel. Žalobcovia sú toho názoru, že manžel žalobkyne a otec
žalobcov v 2. a 3. rade nedostal po prívoze do Ľubovnianskej nemocnice, n.o. komplexnú dostupnú
a kvalitnú zdravotnú starostlivosť, na ktorú mal nárok. Ak by mu zdravotná starostlivosť v ten večer
bola poskytnutá s odbornou starostlivosťou a správne, možno by mu to pomohlo zachrániť život a

nemusel zbytočne ešte v ten večer po prívoze domov o chvíľu zomrieť. Žalobcovia poukázali na
závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý po vykonaní dohľadu zistil, že zdravotná
starostlivosťvĽubovnianskejnemocnici,n.o.–žalovanéhonebolaposkytnutásprávne.Nebolivykonané
všetky zdravotné výkony, najmä hospitalizácia a sledovanie pacienta na zlepšenie zdravotného stavu
pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Žalobcovia sú tej mienky, že smrť manžela a
starostlivého otca bola spôsobená z nedbanlivosti lekárov Ľubovnianskej nemocnice, n. o. Náhla a

zbytočnásmrťichvšetkýchzronila.Ideonegatívnyzásahdoosobnostnéhoprávanasúkromnýarodinný
život žalobcov. Uviedli, že bola silno zasiahnutá osobnostná sféra, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
a emocionálna. Utrpeli veľkú citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby, a takisto aj
spoločenstva - vzťahu s blízkou osobou, akou starostlivý manžel a otec bol. Jeho náhla smrť spôsobená
pochybením personálu je pre nich veľmi traumatizujúca, došlo ňou k násilnému pretrhnutiu citových

väzieb a deštrukcii rodinného vzťahu. Smrťou bol zasiahnutý i ich pracovný život, ktorý sprevádza
stres, frustrácia, úzkosť a trauma. Tu akákoľvek morálna satisfakcia nie je postačujúca. Navrátenie do
pôvodného stavu nie je možné. Uviedla, že život je hodnota nemajetkovej povahy, a nie je možné ho
peniazmi oceniť. Ide im o zadosťučinenie na zmiernenie tejto ujmy. Keďže sú presvedčení, že existuje
bezprostredný vzťah medzi konaním subjektu Ľubovnianska nemocnica, n. o. a škodlivým následkom, v

tomto prípade spôsobenou nemajetkovou ujmou, domáhajú sa svojich osobnostných práv cestou súdu
na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že sa domnieva, že žaloba sa zakladá na tvrdeniach žalobcov,
ktoré neboli preukázané, je nedôvodná a preto navrhol súdu, aby žalobu v celom rozsahu zamietol.

Uviedol, že pacient bol privezený posádkou RZP na internú ústavnú pohotovostnú službu žalovaného
dňa 2.2.2017 z dôvodu potreby vykonania EKG, pretože posádka RZP nevytlačila EKG záznam,
ktorý natočila o 17:26 hod., pre poruchu prístroja. Službukonajúci lekár interného oddelenia zhotovil
pre potreby RZP EKG záznam za účelom rýchleho vylúčenia závažných porúch srdcového rytmu,
ktoré by mohli privodiť kolapsový stav. EKG vyšetrenie uskutočnené o 19:34 hod. bolo vyhodnotené

službukonajúcim lekárom ako fyziologické, bez bradykardie a poruchy rytmu. Tento nález bol zapísaný
aj v zázname o zhodnotení zdravotného stavu RZP. Následne z dôvodu vylúčenia závažnej traumy
(vnútrolebečného krvácanie, fraktúra) bola posádka s pacientom presmerovaná na chirurgickú ústavnú
pohotovostnú službu. Službukonajúci lekár na chirurgickej ústavnej pohotovostnej službe pacienta
orientačne neurologicky vyšetril. Nezistil žiadny neurologický deficit. Z dôvodu exaktného vylúčenia

intrakaniálneho poranenia indikoval CT vyšetrenie, ktoré vylúčilo intrakaniálne poranenie. Počas
celej doby pobytu na chirurgickej ambulancii pacient nevykazoval žiadne príznaky bezprostredného
zdravotného ohrozenia, adekvátne komunikoval, aj samotné vyšetrenie absolvoval bez nutnosti
asistencie zdravotníckeho personálu. Sám zavolal z mobilu manželku, aby ju informoval o svojom
zdravotnom stave Počas hovoru požiadal lekára , aby manželku presnejšie informoval o lekárskom

náleze. Službukonajúci lekár vyhodnotil stav pacienta ako nevyžadujúci hospitalizáciu a odporučil mu
kontrolu ráno u obvodného lekára.

4. Žalobcovia v duplike uviedli, že tvrdenia protistrany v celom rozsahu popierajú a považujú za
preukázané listinou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a závermi samotného dohľadu,

kde sa v protokole uvádza, že zdravotná starostlivosť pacientovi I. C. nebola dňa 02.02.2017 poskytnutá
správne. Zistili, že u pacienta dominovali akútne kardiálne obtiaže a podľa anamnézy úraz hlavy bol
sekundárny. Závermi ÚDZS je preukázaný vznik ich ujmy. Žalobcovia privolali RZP včas - odbornú
pomoc v ohrození života. Podľa ich názoru, v praxi je nanajvýš neštandardné a zrejme by takýto
výjazd „len za účelom vykonania EKG“, ak by pacient nebol v ohrození života, bolo potrebné zo strany

volajúceho aj uhradiť ako neopodstatnený a zneužívaný. Chcú poukázať na liknavosť a nekonanie
službukonajúceho lekára na internom oddelení, keď RZP natočila EKG záznam o 17:26 hod., ale tento
záznam pre poruchu prístroja nevytlačila. Sú toho názoru, že žalovaný aj túto poruchu hneď zneužil vo
svoj prospech, a preto argumentuje tým, že RZP priviezla pacienta len za účelom vykonania EKG, čopovažujúžalobcoviazanehumánne.RZP,ktorákpacientovio17:26hod.prišla,zistilasťaženédýchanie,
bradykardiu, pulz nitkovitý, ako to podrobne opisuje Protokol č. 360/2017 ÚDZS Prešov. RZP odviezla
pacienta do Ľubovnianskej nemocnice na interné oddelenie s diagnostickým záverom bradykardia,

stav po kolapse, úraz hlavy, vracanie. Žalovaný uvádza, že pacient mal vykonané EKG o 19:34 hod.,
teda až po vyše dvoch hodinách (17:26 hod. – 19:34 hod). A preto popierajú, tvrdenie žalovaného, že
išlo o rýchle vylúčenie závažných porúch srdcového rytmu. Hlavne, keď transport pacienta vozidlom
RZP trval podľa záznamu RZP 4 minúty (17:58 hod. – 18:02. hod.). Pri druhom výjazde RZP o 22:08
hod., EKG záznam vykazoval asystóliu - nedostatočné sťahovanie srdcového svalu. Neskôr došlo k

zástave srdcovej činnosti a smrti pacienta. Žalovaný – službukonajúci lekár sa nevenoval dôvodom
odpadnutia,príčinámzvracania,stavupokolapse.RZPpriviezlapacientaprimárnenainternéoddelenie,
lebo mal akútne kardiálne ťažkostí a tento lekár podľa ich názoru zanedbal a nerealizoval celý rad
vyšetrení, ktoré sa majú v takýchto závažných urgentných stavoch neodkladne vykonať tak, ako ich
uvádza MUDr. Róbert Figúra vo svojom odbornom stanovisku zo dňa 05.06.2017. Žalobcovia sa plne
sa stotožňujú s jeho odbornými závermi, aj zisteniami ÚDZS. Uviedli, že žalovaný nepredložil súdu

žiaden relevantný dôkaz o tom, aby urobili všetky potrebné vyšetrenia na záchranu života pacienta.
Žalobcovia tvrdia, že interné vyšetrenie vykonané nebolo, a poukázali na rozhodnutie ÚDZS. Žalovaný
nepredložil žiadny dôkaz súdu o internom vyšetrení. Ak žalovaný poukazuje na to, že pitva nebohého
nebola vykonaná, k tomu žalobcovia uvádzajú, že podľa ich názoru pitva z právneho hľadiska v ich
prípade nemá až taký veľký význam. Uviedli, že platná právna legislatíva práve poukazuje na to, že v

praxitrebarozlišovaťaprihliadaťnaindividuálneokolnostitohoktoréhokonkrétnehoprípadu.Žalobcovia
sa nesporia s nemocnicou o konkrétnu diagnózu, ale o to, že I. C. na žiadnu urgentnú kardiálnu
diagnózu žalovaný neposkytol odbornú lekársku pomoc. Zomrel bez poskytnutia pomoci, krátko po
prívoze domov. Žalobcovia popreli, aby požíval alkoholické nápoje. Taktiež popreli tvrdenie žalovaného,
že nebol preukázaný hlavný predpoklad náhrady škody a že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti a vznikom škody.

5. Žalovaný v duplike uviedol, že v žiadnom zo svojich podaní neuvádza, že pacient bol privezený do
Ľubovnianskejnemocnice,n.o.lenzdôvoduvykonaniaEKGvyšetrenia.Pacientbolprivezenýposádkou
RZP na internú ústavnú pohotovostnú službu žalovaného dňa 2.2.2017 z dôvodu potreby vykonania

EKG, pretože posádka RZP nevytlačila EKG záznam, ktorý natočila o 17:26 hod., pre poruchu prístroja.
Službukonajúci lekár interného oddelenia zhotovil pre potreby RZP EKG záznam za účelom rýchleho
vylúčenia závažných porúch srdcového rytmu, ktoré by mohli privodiť kolapsový stav. EKG vyšetrenie
uskutočnené o 19:34 hod. bolo vyhodnotené službukonajúcim lekárom ako fyziologické, bez bradykardie
a poruchy rytmu. Tento nález bol zapísaný i v zázname o zhodnotení zdravotného stavu RZP. Následne

z dôvodu vylúčenia závažnej traumy (vnútrolebečného krvácanie, fraktúra) bola posádka s pacientom
presmerovaná na chirurgickú ústavnú pohotovostnú službu. Následne bol pacient službukonajúcim
lekárom chirurgického oddelenia riadne prijatý od RZP do svojej starostlivosti. Preto žalovaný odmieta
tvrdenia žalobcov o jeho snahe preukázať „interné vyšetrenie“. Žalovaný je toho názoru, že tvrdenia
žalobcov o hodnotení zdravotného stavu pacienta a úvahy o liečebných postupoch, výsledkoch

pitvy, úvahy o alkoholovej cirhóze i správnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti nebohému v ich
zdravotnom zariadení, sú na ničom nepredloženom základe. Žalovaný je toho názoru, že zmena petitu
žaloby a zvýšenie sumy priznania nemajetkovej ujmy má byť akoby trestom za ich neochotu pristúpiť
na mimosúdnu dohodu bez predloženia relevantných dôkazov preukazujúcich príčinnú súvislosť medzi
ich pochybením a smrťou príbuzného.

6. Súd vo veci nariadil pojednávanie dňa 6.5.2019. Na nariadené pojednávanie sa žalovaný nedostavil,
svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neospravedlnil, pričom súd mal vykázané doručenie predvolanie
na pojednávanie dňa 8.2.2019. Na pojednávanie sa nedostavil žalobca v 3. rade, pričom jeho
neprítomnosť ospravedlnila žalobkyňa v 1. rade a zároveň predložila súdu splnomocnenie na jeho

zastupovanie v konaní. S poukazom na ust. § 180 CSP súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného
a žalobcu v 3. rade.

7. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku smrti jej manžela.
Jeho smrťou sa spustilo u nej viacero diagnóz, má ťaživé sny, ťažobu na hrudníku, že to nezvládla, že

ona je tá príčina prečo zomrel. Uviedla, že jej manžel bol starostlivý otec, mohol pomáhať aj synovi
pri stavbe rodinného domu radami a podobne, nakoľko bol murár a odborník v tejto oblasti. Venoval
sa vnúčatám, hral sa s nimi posledné vnúča už ani nespoznal. Žalobkyňa v 1. rade zažila veľký stres,
tým ako ho oživovala a pred jej očami manžel upadol do stavu, keď nevedel dýchať a zdravotníci munevedeli pomôcť. Druhá posádka RZP bola s manželom dlho v spálni, skoro hodinu ho oživovali, avšak
následne už len vyšli a podali jej ruku, že úprimnú sústrasť. Je to veľký zásah do súkromia do života.
Žalobkyňa ostala sama, nemá sa s kým porozprávať, nemá s kým byť, jej manžel bol šikovný vedel

pomôcť v domácnosti i navariť. Manžel jej pomáhal vzhľadom aj na jej zdravotný stav, či už z regála v
obchode, pomôcť doma poliať kvety, boli si navzájom nápomocní. V rámci prechádzky vedel niečo kúpiť,
vyniesť smeti a podobne. Podľa jej názoru ohliadajúca lekárka nemala podklady na určenie záveru, že
dôsledkom smrti bola cirhóza pečene. Manžel nepil alkohol v takom množstve, aby sa dostal k takejto
diagnóze. Bral množstvo liekov, ktoré sa navzájom aj vylučovali. Boli mu menené lieky počas jeho života.

Poukázala na to, že jej manžel bol láskavý človek, otec, stále v kontakte so svojimi deťmi. Jeho smrť ich
zasiahla. Naviac jeho vlastný otec, jej svokor zomrel dva týždne po tom ako zomrel jeho syn - jej manžel,
a to vo veku 97 rokov. Nezvládol, že pochoval svojho syna. Žalobkyňa má za to, že je daná príčinná
súvislosť medzi neposkytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorú konštatoval samotný Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou, nakoľko jej manželovi nebola poskytnutá správne zdravotná starostlivosť.
Uviedla, že jej manžel v skutočnosti nemohol chodiť, bol prevezený na vozíku. Podľa jej názoru, RZP

ho nemohla brať len tak z ničoho nič do nemocnice a zobrať mu jeho lieky, veci, pričom manžel zvracal
a zo záchrannej služby jej zvonili späť, aby upratala v bytovke na prízemí spoločné priestory.

8. Žalobkyňa v 2. rade na pojednávaní uviedla, že žije v Žiline so svojou rodinou. V daný večer jej volala
mamka (žalobkyňa v 1. rade) a informovala ju, že záchranná služba zobrala oca. Následne jej spätne

volala, že ho nehospitalizovali a poslali naspäť domov, že EKG bolo dobré, načo sa aj trošku uspokojili.
Uviedla, že so svojimi rodičmi bola stále v kontakte či už telefonicky alebo SMS. Žalobkyňu v 2. rade
zasiahlo, že otec nedostal adekvátnu zdravotnú starostlivosť, keď aj samotná RZP uviedla, že musí
byť hospitalizovaný a brali ho do nemocnice, kde ho však naspäť poslali domov. Je presvedčená, že
došlo k narušeniu ich spoločného života, nakoľko jej druhý syn už nespoznal svojho starého otca, sú

ochudobnené ich emocionálne citové vzťahy. Detí sa pýtajú ako sa volal ich dedko, starší mal 2 roky
a na neho sa nepamätá. Uviedla, že sa učia žiť iným spôsobom života, musia vypomáhať mame a
učia sa fungovať bez otca. Je to pre nich veľká a neodstrániteľná. Žalobkyňa v 2. rade je toho názoru,
že žalovaná Ľubovnianska nemocnica otcovi neposkytla zdravotnú starostlivosť, resp. že mu neurobili
žiadne vyšetrenia a nezabezpečili sledovanie jeho zdravotného stavu, nakoľko jeho zdravotný stav sa

zhoršil čo nesledovali, čím ich nedbanlivým a neodborným zásahom otec následne krátko na to zomrel.
Sú presvedčení, že došlo do zásahu ich práv a Ľubovnianska nemocnica je zodpovedná za tento zásah.
Došlo k smrti člena ich rodiny, utrpeli šok, smútok a nemôžu naďalej rozvíjať vzťahy s otcom. Poukázala
na závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, že neboli poskytnuté správne postupy v
rámci medicínskej vedy.

9. Na pojednávaní dňa 9.11.2023 žalobkyne v 1. a 2. rade zotrvali na svojej predchádzajúcej výpovedi
a zhodne poukázali na závery znaleckého posudku, že neboli vykonané vyšetrenia na internom oddelení
a nebohému manželovi žalobkyne v 1. rade a otcovi žalobkyne v 2. rade nebola poskytnutá adekvátna
zdravotná starostlivosť. Žalobkyňa v 1. rade objasnila, že v čase úmrtia žalobca v 3. rade – jej syn, žil

samostatne v podnájme oproti ich bytovke. Žalobca v 3. rade v danom čase žil s partnerkou, s ktorou
má deti. Synova partnerka študovala na vysokej škole a nebohý manžel bol nápomocný pri strážení
detí. Po manželovej smrti najstaršia vnučka prestala k nim chodiť, na čo sa jej žalobkyňa pýtala, prečo
k nim už nechce chodiť, a táto jej povedala, že preto, lebo tam už nie je dedko. Žalobkyňa v 1. rade ďalej
uviedla, že s manželom mali pozemok na výstavbu rodinného domu, ktorý darovali synovi a manžel mu

pomáhal pri stavbe rodinného domu.

10. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že sa stotožňujú so závermi znalca, ktorý v znaleckom posudku
uviedol, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, aby v dôsledku pochybenia žalovaného došlo
k úmrtiu manžela a otca žalujúcich. Podľa ich názoru neboli splnené podmienky na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy, pretože nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi pochybením žalovaného, ktoré
bolo konštatované ÚDZS. Žalovaný poukázal na závery znaleckého posudku, ktorý neuvádza mieru
zodpovednosti nemocnice a z dôvodu, že nebola vykonaná pitva, znalecká organizácia sa nemôže
vyjadriť k príčinám smrti. Taktiež poukázal na bod 7 záverov, kde sa uvádza, že zdravotný stav p. I. C.
bol zlý a prognóza jeho dlhodobého prežívania neistá. Žiadal, aby súd žalobu zamietol.

11. Do súdneho spisu žalobcovia predložili rozsiahlu zdravotnú dokumentáciu neb. I. C., súd - sudca
však nie odborne kvalifikovaný v oblasti medicíny, preto pri hodnotení dôkazov vychádzal zo zisteníÚradu pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou, odborného stanoviska D. K. L. a znaleckého posudku
č. 79/2022 vykonaného znaleckou organizáciou L..

12. Zo záveru oznámenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov, zo
dňa 15.8.2017 adresovaného žalobkyni v 1. rade vyplýva, že posádka RZP zabezpečila primárne
a sekundárne vyšetrenia, vnútrožilový prístup a odovzdala pacienta do najbližšieho zdravotníckeho
zariadenia. Úrad výkonom dohľadu v Ľubovnianskej nemocnice zistil, že pacient nemal po chirurgickom
vyšetrení zabezpečené ďalšie sledovanie zdravotného stavu v zdravotníckom zariadení. Jednalo sa

o výrazne polymorbídneho pacienta s dekompenozvanou cirhózou pečene, a ascitom, kardiomyopatiou,
diabetom, s veľmi nepriaznivou prognózou. Výkonom dohľadu úrad zistil, že došlo k porušeniu § 4 ods. 3
zák.č.576/2004ozdravotnejstarostlivostiaúradbudepriuplatnenísankčnejzodpovednostipostupovať
podľa zák. č. 581/2004 Z.z..

13. V odbornom stanoviska MUDr. Róberta Figuru zo dňa 5.6.2017, vykonaného pre Úrad pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov, je uvedený záver: „pacient privezený RZP
na pravdepodobne UPS interné bol podľa klinického stavu v prešokovom stave - stav po kolapse s
hypotenziou a bradykardiou, sťažené dýchanie, opakovaná eméza. Chirurgom bolo vylúčené akútne
intrakraniálne poškodenie mozgu - podľa anamnézy úraz hlavy bol sekundárny. U pacienta dominovali
akútne kardiálne obtiaže a pravdepodobne aj metabolický rozvrat pri základnom ochorení a nie úraz,

preto podľa môjho názoru internista mal bezodkladne prevziať pacienta minimálne na observáciu a
realizovať akútne komplexné vyšetrenie RTG hrudníka, vyšetrenie krvi - napr. aj kardiomarkery - z
pohľadu internistu, rehydratáciu a následne akútne formou konzília privolať službukonajúceho chirurga.
Službukonajúci chirurg vyšetril pacienta lége artis pre hematómy a poranenie hlavy, ale podľa môjho
názoru mal odoslať späť pacienta na UPS interné, aby vyhotovil dokumentáciu o vyšetrení pacienta,

eventuálne, aby internista doriešil celkový stav pacienta, čo sa nerealizovalo, v prípade diagnostických
sporov volať riaditeľskú príslužbu, čo sa nerealizovalo.“

14. Rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. k. ZS 704/00013/2017 zo dňa
16.11.2017, bola žalovanému – Ľubovnianskej nemocnici, n. o. poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti

uložená pokuta vo výške 800,- eur, podľa § 18 ods. 1 písm. b) bod,1 § 50 ods. 2 písm. a), v spojení s
§ 64 ods. 2 písm. b) a ods. 5 zákona č. 581/2004 Z. z. a podľa § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti za porušenie § 4 ods. 3
zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré bolo zistené

ukončeným výkonom dohľadu nad správnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti pacientovi neb. I.
C., (nar. XXXX - zomrel X.X.XXXX), poskytovateľom zdravotnej starostlivosti dňa 2.2.2017, pretože
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti porušil § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. tým, že neposkytol
pacientovi, ktorého prevzal od posádky záchrannej zdravotnej služby dňa 2.2.2017 o 18:30 hod.,
zdravotnú starostlivosť správne, pretože pacient vzhľadom na závažnosť zdravotného stavu (nitkovitý

pulz, výrazná hypotenzia, bradykardia, zvracanie počas prevozu) nebol komplexne vyšetrený aj z
internistického hľadiska. V odôvodnení tohto rozhodnutia je okrem iného na str. 5 uvedené: „Na základe
skutočností zistených už pri výkone dohľadu a po opätovnom preskúmaní skutkového stavu veci a
obstaraných podkladov pre vydanie rozhodnutia má prvostupňový správny orgán pri vydávaní tohto
rozhodnutia za dostatočne a náležíte preukázaný záver o tom, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti

neposkytol pacientovi dňa 2.2.2017 zdravotnú starostlivosť správne, pretože vzhľadom k závažnosti
zdravotného stavu (nitkovitý pulz, výrazná hypotenzia, bradykardia, zvracanie počas prevozu) nebol
pacient komplexne vyšetrený aj z internistického hľadiska. Uvedenou skutočnosťou došlo k porušeniu
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., podľa ktorého je poskytovateľ povinný poskytovať
zdravotnú starostlivosť správne.“ Ďalej na str. 6 je uvedené: „...je povinnosťou poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti, po prevzatí pacienta od posádky záchrannej zdravotnej služby, vykonať všetky potrebné
zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby. Vzhľadom
na zistený a záchrannou zdravotnou službou dokumentovaný nitkovitý pulz, výraznú hypotenziu,
bradykardiu a zvracanie počas prevozu je nepochybné, že pacient si okrem chirurgického, vyžadoval
aj komplexné interné vyšetrenie, nie len natočenie EKG záznamu, navyše bez náležitého odborného

vyhodnotenia. Konanie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti považuje prvostupňový správny orgán za
pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti s následkom, ktorý nie je možné jednoznačne určiť
práve vzhľadom na absenciu objektívnych údajov o aktuálnom zdravotnom stave pacienta počas pobytu
v ústavnej pohotovostnej službe, avšak vzhľadom na ďalší vývoj je možné konštatovať, že nevykonanímvšetkých potrebných vyšetrení sa zmarila šanca pacienta na skoršiu diagnostiku život ohrozujúceho
stavu a prípadný terapeutický zásah.“

15. Súd vykonal znalecké dokazovanie, znaleckou organizáciou Inštitútom forenzných medicínskych
expertíz s.r.o. – forensic.sk, znalecký posudok č. 79/2022, dňa 24.5.2022, pričom znalecká organizácia
uviedla tieto závery: „V zdravotnej dokumentácii, ktorú mala znalecká organizácia k dispozícii, sa však
nenachádza záznam o vyhodnotení EKG lekárom a jediný EKG záznam zo dňa 02.02.2017, ktorý sa
nachádza v dostupnej zdravotnej dokumentácii (viď aj Prílohu znaleckého posudku), nie je fyziologicky,

t. j. normálny; abnormality sú popísané v predchádzajúcom texte Epikritického rozboru prípadu. Je
možné konštatovať, že pán I. C. nebol dňa 02.02.2017 vyšetrený lekárom v internej ambulancii ÚPS
Ľubovnianskej nemocnice, n. o., nakoľko nie je k dispozícii žiaden záznam o vyhodnotení zdravotného
stavu pacienta z interného hľadiska. K dispozícii je len EKG záznam bez vyhodnotenia nálezu na
tomto zázname (str. 42). .... Už správne zhodnotenie EKG záznamu a vyhodnotenie informácie o
predchádzajúcej bradykardii až okolo 30/min.. spolu so zaznamenaným zníženým krvným tlakom

(ktorý ani nebol na ÚPS skontrolovaný) mali viesť k hospitalizácii pacienta na monitorovanom lôžku,
nehovoriac o tom, že pacient po synkope mal byť kompletne vyšetrený internistom. Jednoznačne
mala byť na základe nízkeho krvného tlaku a EKG nálezu prerušená medikácia Isoptinom 240 SR
a Betalocom ZOK 100 mg, ktorá bola v minulosti nasadená ako liečba vysokého krvného tlaku
a hypertrofickej obštrukčnej kardiomvopatie. Pacient však bol po ošetrení chirurgom/traumatológom

odoslaný do ambulantnej starostlivosti, (str. 43). Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pánovi I. C.
boli zistené aj nesprávne postupy, t. j. non lege artis. Tieto postupy sa týkali nesprávneho manažmentu
pacienta zo strany Ľubovnianskej nemocnice, n. o. dňa 2.2.2017, najmä nevykonania popisu EKG
záznamu, vykonaného v čase o 19:36 hod., a nevykonania interného vyšetrenia. Tiež je možné uviesť,
že EKG záznam samotný vykazoval patologický (chorobný) nález, ktorý si vyžadoval hospitalizáciu

pacienta na monitorovanom lôžku interného oddelenia. Výsostne teoreticky možno uviesť, že smrť
menovaného mohla nastať ako dôsledok nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Rovnako
však nemožno vylúčiť, že by k úmrtiu menovaného došlo aj napriek správnemu poskytnutiu všetkej
dostupnej zdravotnej starostlivosti. Nakoniec k úmrtiu menovaného mohlo dôjsť aj z príčiny, ktorá vôbec
nesúvisela s jeho predchádzajúcim ošetrením v Ľubovnianskej nemocnici, n. o. Znalecká organizácia

konštatuje, že nevykonanie pitvy pána I. C. je v danom prípade významným limitom pre posúdenie
súvislosti medzi jeho smrťou a poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Ako je uvedené aj v odpovedi na
otázku znaleckého posudku č. 1, postup pri manažmente pacienta - pána I. C. dňa 2.2.2017, zo strany
Ľubovnianskej nemocnice, n. o., a najmä lekára na internej ambulancii ÚPS, bol nesprávny, t. j. non lege
artis. Podľa dostupnej zdravotnej dokumentácie nebolo vôbec vykonané interné vyšetrenie ako také,

resp. neboli realizované vyšetrenia u pána I. C. s cieľom určiť príčinu predchádzajúcej straty vedomia,
epizód bradykardie (spomalenej činnosti srdca) a hypotenzie (zníženého krvného tlaku). Menovaný
nebol ani hospitalizovaný, aby mohli byť sledované jeho vitálne funkcie a srdcový rytmus v čase po
poruchevedomiasneobjasnenoupríčinouamohlabyťposkytnutáliečbapriprípadnejporuchevedomia.
Z hľadiska forenznej medicíny však nemožno vôbec ustáliť súvislosť medzi nesprávnymi postupmi v

poskytovaní zdravotnej starostlivosti menovanému, nakoľko nebola vykonaná pitva. Celkový zdravotný
stav pána I. C. bol zlý a prognóza jeho dlhodobého prežívania veľmi neistá. Ako dokladá potreba
opakovaných hospitalizácii, jeho život bezprostredne ohrozovali komplikácie pečeňovej cirhózy, spojené
so zlyhávaním pečene a portálnou hypertenziou. Tiež, ako pacient so srdcovocievnymi ochoreniami
a súčasne cukrovkou, bol vo zvýšenej miere ohrozený náhlym úmrtím na srdcovocievne ochorenia

(napríklad infarkt myokardu alebo cievnu mozgovú príhodu), alebo časom na srdcové zlyhanie. Ako je
uvedené v odpovediach na predchádzajúce otázky, dňa 2.2.2017 neboli v Ľubovnianskej nemocnici,
n. o., realizované vyšetrenia s cieľom určiť u pána I. C. príčinu straty vedomia, popísaných epizód
bradykardie a hypotenzie a následne nebol hospitalizovaný za tým účelom, aby boli monitorované,
potvrdené, alebo vylúčené závažné poruchy srdcového rytmu, ktoré bolo možné predpokladať vzhľadom

na prekonané poruchy vedomia a abnormalitám na EKG. Oba zásahy ZZS hodnotí znalecká organizácia
ako správne, vykonané lepe artis. Neúspech kardiopulmonálnej resuscitácie pri druhom zásahu sa
dal očakávať. Pacienti s asystóliou pri začatí resuscitácie majú všeobecne zlú prognózu a túto ešte
zhoršoval celkový zdravotný stav pána I. C. (str. 44, 45, 46).“

Aplikované zákonné ustanovenia, právna teória:
16. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť
správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony nasprávne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo
zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.

17. Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

18. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

19. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

20. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

21. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

22. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne

život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.
Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka bola
prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára
1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho

mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj
ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života
jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku, ktorej
rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na
súkromie. Obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v článku 154c ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorých má pozitívna zákonná úprava práva občana na súkromie
svoj prirodzeno-právny zdroj. Súčasťou súkromného života je nepochybne tiež rodinný život zahrňujúci
vzťahy medzi blízkymi príbuznými a rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahrňovať
do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo

možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť.

23. Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd,
publikovaného pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach publikovaného pod č. 120/1976 Zb. vyplýva, že nikto nesmie byť vystavený
svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie a každý má
právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Právo na súkromie v rôznych poňatiach
môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromie obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti,
povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je

zakotvené v článku 16 Ústavy Slovenskej republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená,
obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom; článku 19 ods. 1 - každý má právo na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

24. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi

členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,môžeporušením
práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb.
Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môžebyť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno
napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov

rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej
osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.

25. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú

exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ
hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Jednotlivé
prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo alebo
kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby.
Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní,
bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho

zásahu. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov
(negatórna žaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov
(reštitučná žaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktorá
nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom
morálneho, imateriálneho pôsobenia, so satisfakčnou povahou, najčastejšie vo forme ospravedlnenia.

V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník
v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť
nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká predovšetkým vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na
vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí.

Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sú: existencia ujmy, porušenie právnej
povinnosti, resp. protiprávny úkon, príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.
Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia sú stanovené dve kritériá, z ktorých musí
súd vždy vychádzať - a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za akých došlo k
neoprávnenému zásahu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa preto v zmysle § 13

ods. 3 Občianskeho zákonníka stáva predmetom voľného uváženia súdu. Súd pritom musí vychádzať
z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská.

Súd dospel k záveru:
26. V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhajú priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch voči

Ľubovnianskej nemocnici, n.o..

27. Z listinných dôkazov, a to Oznámenia výsledku prešetrenia podnetu, Rozhodnutia Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou, znaleckého posudku č. 79/2022 znaleckej organizácie forensic.sk má
súd preukázané, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti dňa 2.2.2017 pacientovi I. C.

neposkytol správne zdravotnú starostlivosť, keď po prevzatí od posádky záchrannej zdravotnej služby
dňa 2.2.2017 o 18:30 hod., pacienta vzhľadom na závažnosť zdravotného stavu – nitkovitý pulz, výrazná
hypotenzia, bradykardia, zvracanie počas prevozu, komplexne nevyšetril aj z interného hľadiska.

28. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávne

poskytnutou zdravotnou starostlivosťou a úmrtím pacienta I. C., a ani v znaleckom posudku sa neuvádza
príčina úmrtia nebohého.

K príčinnej súvislosti
29. K otázke preukazovania príčinnej súvislosti v medicínsko-právnych sporoch sa podrobne vyjadril

Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 z 24. októbra 2017, v ktorom okrem iného uviedol:
„príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, na
ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v
súdnom konaní je jedným z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu
proti žalovanému. Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne

nevymedzuje pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi
príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne úlohou aplikácie práva
prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z
tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnejprocesnej konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu. Z
odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že príčinnú súvislosť medzi skúmanými
javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý (následok), možno z procesného hľadiska

považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna väzba medzi nimi jednoznačne preukázaná, pričom iba
pravdepodobnosť o jej existencii nestačí. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že
z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich
skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je
každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov

súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne
potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera
neistotybudeskorovždyvpriebehujehodokazovaniaprítomná.Zuvedenéhopotomacontrariovyplýva,
že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže
byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú
dôkaznýmbremenomdoobjektívneneprekonateľnýchdôkaznýchproblémov.Uvedenéplatíotoviac,že

kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade
nie je ani zmyslovo ani bezprostredne a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno
spravidla predpokladať iba na základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle
na základe predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov. V
tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania minulých javov, najmä príčinnej

súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že základným východiskom pri uvažovaní o
rozloženídôkaznéhobremenamedzistranysporujepravidlo,podľaktoréhoten,ktotvrdí,tenajdokazuje
(affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej
súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne zložitých sporoch
je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé usporiadanie procesných

vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá
určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a
kolektív. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydám. Praha : Linde, 2011. s. 252).
Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne spory, ktoré
sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých

príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a
následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania
v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri
poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr.
DOLEŽAL, Adam - DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu se zamérením na medicínskoprávní

spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov,
ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou
poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech
pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na
jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho

zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo
o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné
prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade
sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto
situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť

medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú
úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou. Práve objektívne limity
spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú
tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k
nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej

súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania
zásady „všetko alebo nič" aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť
nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera
ich pravdepodobnosti.
Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií zodpovednosti sa škodu,

ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia týchto funkcií zodpovednostného práva
požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá,
aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je
vzhľadom na už uvedené cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom taktochápanej a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii
hmotnéhoprávatým,ženajednejstranežalovanémuposkytujeneadekvátnuvýhoduvsúdnomkonanía
na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je zároveň v rozpore aj s princípmi procesného

práva. V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné
jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou
mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých
je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej
neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých

je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe
stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby
povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím
konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom,
ako uvádza L. J., požiadavka spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade
naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj

Dr. František Štajgr. Dukazní bremeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114).

30. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania
príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré
majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type

dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami
tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej
súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má
zužuvedenýchdôvodov„navrch"zdravotníckezariadenie,keďženažalobcu(poškodeného)akoslabšiu
stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje

dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.

31. Najvyšší súdu ČR, vo svojom rozsudku č.k. 30Cdo 41/2017-460 zo dňa 27.09.2017 (ktorým zrušil
rozsudky prvoinštančného i odvolacieho súdu) okrem iného uviedol: „Pri vázanosti dovolacího soudu

právním názorem Ústavního soudu je nezbytné konstatovat zásadu, podle níž pro úspéšné uplatnéní
práva na ochranu osobnosti není vyžadováno vyvolání konkrétních následku zásahu proti tomuto
chránenému statku, ale postačí, že zásah byl objektivné zpusobilý narušit nebo alespoň ohrozit práva
chránéná ustanovením § 11 obč. zák. V posuzované véci je zrejmé, že pacientka paní M. M. mněla
zákonný nárok na zajištení odpovídajícího léčebného procesu, který by odpovídal požadavku na postup

odborného zdravotního personálu lege artis. Pokud tento predpoklad v tomto prípadé splnén nebyl, a
tím byla současné snížena šance postižené pacientky na prežití, šlo - bez ohledu na dovozené procentní
vyjádrení tohoto snížení, o zásah do jejích osobnostních práv, který ovlivnil i samotný fatální výsledek
tohoto léčení, který tak zasáhl i do osobnostních práv žalobcu ve smyslu výše uvedeného ustanovení
obč. zák."

32. Pre vznik zodpovednosti za protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti, je rozhodujúce, že
včasná a účinná diagnostika a následný ďalší postup v liečbe by boli spôsobilé (mohli) zabrániť alebo čo
najviacobmedziťrizikovznikuškodynazdravíaživotepacientaI.C.,kčomunedošlo,pretožepacientovi
bola nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť žalovaným (čo vyplýva zo zistenia Úradu pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou i znaleckého posudku č. 79/2022, viď body XX a XY tohto rozsudku),
keď mu nebolo vôbec vykonané interné vyšetrenie, resp. neboli realizované vyšetrenia s cieľom určiť
príčinu predchádzajúcej straty vedomia, epizód bradykardie (spomalenej činnosti srdca) a hypotenzie
(zníženého krvného tlaku). Zo záverov znaleckého posudku na strane 44 vyplýva, že: „Výsostne
teoreticky možno uviesť, že smrť I. C. mohla nastať ako dôsledok nesprávne poskytnutej zdravotnej

starostlivosti. Rovnako však nemožno vylúčiť, že by k úmrtiu menovaného došlo aj napriek správne
poskytnutiu všetkej dostupnej starostlivosti. Nakoniec, k úmrtiu menovaného mohlo dôjsť aj z príčiny,
ktorá vôbec nesúvisela s jeho predchádzajúcim ošetrením v Ľubovnianskej nemocnici, n.o.“

33. Žalovaný vo svojom vyjadrením na pojednávaní dňa 9.11.2023 okrem iného uviedol, že v záveroch

znaleckého posudku nebola vyjadrená miera zodpovednosti nemocnice.

34. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného súdu uvádza, že podľa názoru súdu tu je potrebné
zohľadniť aj všeobecnú prevenčnú povinnosť, v zmysle ktorej je každý povinný zachovávať vždy takýstupeň pozornosti, ktorý vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii možno od neho požadovať
a ktorý je spôsobilý zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na živote (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 618/2001). Preto nesprávnym poskytnutím zdravotnej

starostlivosti žalovaným lege artis, keď nebolo vykonané žalovaným žiadne interné vyšetrenie I. C.,
nedošlokzamedzeniurizikaúmrtia(škodynaživote) I.C.,ktorýzomrel,čímbolinaplnenévšetkyatribúty
zodpovednostnéhovzťahu,vrátanepríčinnejsúvislosti.Súdjetohonázoru,žematematickyniejemožné
vyjadriť obmedzenie šancí na iný priaznivejší priebeh vývoja klinického stavu I. C.. Ak by nedošlo k
postupu non lege artis, bol preto bez právneho významu (prognóza quad vitam, t. j. z hľadiska prežitia),

pretože od žalovaného (v rukách ktorého je život pacienta, ktorý má chrániť, resp. ktorý je povinný urobiť
všetko, čo je vzhľadom na aktuálny stav medicíny objektívne schopný urobiť) je spravodlivé požadovať,
že bude pri liečbe postupovať lege artis, čím si splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám na
živote a zdraví, pretože za jej porušenie nutne musí niesť zodpovednosť, pokiaľ medicínsky následok
správneho postupu mohol mať vplyv na vývoj poruchy zdravia, čo pripustili i závery znaleckého posudku.

35. Matematické vyjadrenie predpokladu šance na prežitie a teda presné kvantifikovanie teórie
pravdepodobnosti bolo v danom prípade objektívne vylúčené práve z dôvodu, že žalovaný závažne
porušil základnú povinnosť riadnej diagnostiky zdravotného stavu I. C., keď ho na internom oddelení
nevyšetril a nehospitalizoval na monitorovanom lôžku (viď znalecký posudok str. 43). Ak by žalovaný
vykonal riadne svoju povinnosť a vyšetril by I. C. a zistil by jeho zdravotný stav v čase, keď bol

posádkou záchrannej zdravotnej služby privezený k žalovanému a komplexne ho interne vyšetril,
mohol by žalovaný preukázať, že aj napriek pochybeniam v poskytnutí zdravotnej starostlivosti (tým,
že ho nehospitalizoval) nemohol zabrániť úmrtiu poškodeného, napr., ak by bolo preukázané, že
zdravotný stav poškodeného bol už v čase pobytu v ústavnej pohotovostnej službe taký, že ani pri
poskytnutí zdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť jeho úmrtiu. V tomto smere súd

poukazuje i na odôvodnenie Rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa
16.11.2017, kde na strane 6 je uvedené „Konanie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti považuje
prvostupňový správny orgán za pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti s následkom,
ktorý nie je možné jednoznačne určiť práve vzhľadom na absenciu objektívnych údajov o aktuálnom
zdravotnom stave pacienta počas pobytu v ústavnej pohotovostnej službe, avšak vzhľadom na ďalší

vývoj je možné konštatovať, že nevykonaním všetkých potrebných vyšetrení sa zmarila šanca pacienta
na skoršiu diagnostiku život ohrozujúceho stavu a prípadný terapeutický zásah. Podľa názoru súdu
neobstojí argumentácia žalovaného s jeho poukazom na tú skutočnosť, že I. C. bol polymorbídny
pacient a ktorákoľvek zo závažných ochorení, ktorými trpel poškodený podporené abusom na alkohole
mohli vyústiť do fatálnych následkov. Práve pre tieto okolnosti žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti – vedomý si týchto fatálnych následkov u takéhoto pacienta, mal postupovať obzvlášť
starostlivo a obozretne, a nie postupovať tak, ako to je preukázané – teda vôbec nevyšetriť poškodeného
z interného hľadiska a prepustiť ho do ambulatnej starostlivosti.

36. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že nebolo možné s istotou ustáliť príčinu smrti I. C., či by k nej

došlo v prípade aj pri správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalovaným, pretože nebola vykonaná
pitva poškodeného, avšak túto skutočnosť v žiadnom prípade nemožno pripísať na ťarchu žalobcov a
v prospech žalovaného.

37. Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)

v čl. 40 garantuje každej fyzickej osoby právo na ochranu zdravia, a preto zásah do ústavou
chránenej hodnoty sa prirodzene musí spájať s náležitou ústavne garantovanou ochranou tejto hodnoty.
Neoprávnený zásah do práva na ochranu zdravia, nekonaním lege artis, predstavuje fatálne zlyhanie,
ktoré je v rozpore s poslaním subjektu, ktorého podstatou činnosti je vyliečenie z choroby, záchrana
života a zabránenie vzniku zdravotných komplikácií (§ 3 ods. 4 písm. a/, b/, c/, d/ zákona č. 576/2004

Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom k tomu, že medicínsky
následok postupu non lege artis bol, resp. mohol byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia
pacienta, nemohla byť vylúčená zodpovednosť žalovaného ako zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť,
že následok postupu nemusel byť rozhodujúci pre nepriaznivý vývoj poruchy zdravia, nepredstavuje

vylúčenie zodpovednosti za nesprávny medicínsky postup.

38. Na podporu prijatého záveru súd poukazuje i na to, že úspešné uplatnenie práva na ochranu
osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie konkrétnych následkov zásahu proti tomuto chránenému záujmu,ale postačuje, aby zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň ohroziť práva chránené ust. § 11
Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu
proti zásahom do jej osobnosti, najmä jej života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako

aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú
ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť
ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať
nemajetkovúujmuspočívajúcubuďvporušeníalebolenvohrozeníosobnostifyzickejosobyvjejfyzickej
a morálnej integrite.

39. Nebohý I. C. mal zákonný nárok na zabezpečenie zodpovedajúceho liečebného procesu, ktorý by
zodpovedal požiadavke na postup odborného zdravotného personálu lege artis. Pokiaľ tento predpoklad
v tomto prípade splnený nebol, a tým bola súčasne významne znížená šanca poškodeného na prežitie,
išlo bez ohľadu na nepreukázané percentuálne vyjadrenie tohto zníženia, o zásah do jeho osobnostných
práv, ktorý ovplyvnil i samotný fatálny výsledok tohto liečenia, ktorý tak zasiahol aj do osobnostných

práv žalobcov.

40. Príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného poskytnúť I. C. zdravotnú starostlivosť
lege artis a ujmou na strane žalobcov zo smrti poškodeného je potrebné vnímať aj z toho hľadiska, že
citová ujma na strane žalobcov vznikla práve z toho dôvodu, že žalovaný nevykonal všetko, čo mohol na

záchranu života poškodeného, a tak preukázané závažné porušenie povinnosti žalovaného poskytnúť
poškodenému zdravotnú starostlivosť lege artis je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom citovej ujmy
na strane žalobcov spojenej so smrťou poškodeného, ktorú by neutrpeli, keby mali vedomie, že žalovaný
poškodenému poskytol objektívne dostupnú riadnu zdravotnú starostlivosť.

41. Vzhľadom na uvedené je v danom prípade tak nutné konštatovať preukázanie protiprávneho
(neoprávneného) zásahu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, vrátane príčinnej súvislosti,
objektívne spôsobilého ohroziť alebo narušiť osobnosť fyzickej osoby.

42. Na podporu prijatých záverov súd poukazuje rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/41/2017, a na

rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/137/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
Trnava sp. zn. 9Co/51/2019.

K výška nemateriálnej ujmy
43. Určenie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v prípade splnenia podmienok § 13 ods.

2 Občianskeho zákonníka, je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní o výške
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka, t. j. jednak zo závažnosti vzniknutej ujmy a jednak z okolností, za ktorých došlo
k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal
súd u žalobkyne v 1. rade predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku úmrtia

manžela a dôsledky, ktoré to u nej vyvolalo. Súd zohľadnil aj to, že pôvodcom zásahu bol poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti, konkrétne nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im
bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní
a ich prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou
(por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Z výsledku

šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj zo znaleckého posudku vyplýva, že
poškodenému neboli vykonané všetky potrebné vyšetrenia, čím sa zmarila šanca pacienta na skoršiu
diagnostiku život ohrozujúceho stavu a prípadný terapeutický zásah.

44. Súd dospel k záveru, že ujma, ktorú žalobcovia utrpeli v citovej oblasti, spočíva v citových útrapách

– v ich veľkom smútku, ktorý prežívali a prežívajú z náhlej smrti manžela a otca, ako aj v ochudobnení
ich ďalšieho rodinného života, ktorý nebudú môcť prežívať s nebohým I. C.. Táto ujma je závažná a
nenapraviteľná.SmrťounebohéhoI.C.došloktakzávažnémuzásahudoprávanaochranusúkromného
života žalobcov ako imanentnej súčasti práva na ochranu osobnosti, že žiadna z morálnych foriem
zadosťučinenianajejodčineniealeboaspoňzmiernenieniejepostačujúca.Zároveňmožnokonštatovať,

že závažnosť ujmy žalobcov nie je daná len ich subjektívnym prežívaním smrti svojho otca a manžela,
ale je objektívna, pretože by ju každá iná osoba v ich postavení pociťovala ako ujmu obzvlášť veľkú.
Pretomásúdzato,ženanápravutejtoujmyniejepostačujúceibamorálnezadosťučinenie,alejemožné
priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pritom inštitút peňažnej náhrady nemajetkovej ujmyje pri ujme spôsobenej smrťou blízkej osoby potrebné vnímať len ako prostriedok slúžiaci k zmierneniu
závažného dosahu protiprávneho konania, keďže finančný ekvivalent za stratu - ľudský život, nie je
možné určiť a jedná sa o fakticky nereparovateľný následok.

45. Čo sa týka závažnosti ujmy žalobcov mal súd za to, že sa jedná o ujmu najzávažnejšiu. Z okruhu
rodinných väzieb I. C. žalobcom osobou najbližšou - bol manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcov
2. a 3. rade. V danom prípade bolo preukázané, že rodinné vzťahy medzi žalobcami a nebohým boli
veľmi silné, jednalo sa o fungujúcu rodinu so silnými citovými väzbami. Pre žalobkyňu v 1. rade bol I. C.

jej celoživotným partnerom, pre žalobkyňu v rade 2. rade a žalobcu v 3. rade otcom. Bolo preukázané,
žežalobcoviav2.a3.radenapriektomu,žebolivčasesmrtinebohéhouždospelí,osamostatneníamali
založené vlastné rodiny, mali s nebohým stále vytvorené pevné faktické, aj citové väzby. Ako vyplynulo z
vykonanéhodokazovania,žalobkyňav2.radevčasesmrtinebohéhootca bolav4.mesiacitehotenstva.
Napriek tomu, že žije v Žiline, domov k rodičom chodieva s manželom a deťmi často. Žalobca v 2. rade
býva v blízkosti bytu rodičov a nebohý I. C. vypomáhal s opatrovaním vnúčat, i pri stavbe rodinného

domu žalobcu v 3. rade. Následkom protiprávneho konania žalovaného došlo v danom prípade k
nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobcami a nebohým I. C. a tým k
intenzívnemuzásahudoosobnostnýchprávžalobcov,právanaichsúkromiearodinnýživot.Ibamorálne
zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nemôže odčiniť dopad protiprávneho konania žalovaného.
Došlo k tak závažnému neoprávnenému zásahu do práva na ochranu ich osobnosti, ktorý spočíva v

obmedzení súkromného a rodinného života, kedy smrťou manžela a otca stratili navždy možnosť viesť
s ním rodinný a súkromný život, pričom trauma zo smrti životného partnera a otca je neodstrániteľná.
Vdôsledkutohtozáverusúdprihliadolpriurčenývýškynemajetkovejujmyažalovanémuuložilpovinnosť
zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy za smrť manžela sumu 20.000,- eur, každému
dieťaťu sumu 10.000,- eur. Odstupňovanie výšky nemajetkovej ujmy medzi žalobkyňou v 1. rade

a žalobcami v 2. a 3. rade zohľadňuje skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade v čase smrti nebohého I. C.
s ním žila v spoločnej domácnosti a že nebohý bol manželom – životným partnerom. Súd pri určovaní
výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z obdobných rozhodnutí súdov ((rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 14Co/566/2015, rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 13C/137/2011, rozsudok
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/18/2013, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 6C/67/04,

rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 10C/142/2002 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp.
zn. 11C/24/2008, ako i rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. decembra
2017 k sťažnosti č. 56080/13 (Lopes de Sousa Fernandes proti Portugalsku), pre porušenie článku 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov, kde ESĽP priznal pozostalej
manželke za smrť manžela v dôsledku nesprávne poskytnutej lekárskej starostlivosti 23.000,- eur ako

náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. marca 2017
k sťažnosti č. 78103/14 vo veci Fernandes de Oliveira proti Portugalsku, v ktorom za neochránenie
života syna sťažovateľky počas jeho hospitalizácie v psychiatrickej liečebni bola matke priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 25.000,- eur.))

46. S poukazom na vyššie uvedené súd ním určenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú,
pričom v prevyšujúcej časti uplatneného nároku žalobcami žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol takto:
47. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

49. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. O náhrade trov konania žalobkyne v 1., 2. a žalobcu v 3. rade rozhodol súd podľa pomeru úspechu
strán sporu tak, že žalobcovia, ktorí boli v konaní úspešní, majú voči žalovanému, nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Žalobcovia bola plne procesne úspešní, nakoľko mali úspech čo do základu

uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu, závisela
výučne od úvahy súdu, ktorú žalobcovia nemohli nijako predvídať. Preto majú žalobcovia nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch
písomných vyhotoveniach.

Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.

Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnený podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.