Rozsudok Judgement was issued on Thursday, December 13, 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-6S/92/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200789
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2023:8020200789.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavol Tkáč a členov senátu:

JUDr. Andrea Daráková (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Roman Die, v právnej veci žalobcu: A. B., so
sídlom Laca Novomestského 2567/1, 085 01 Bardejov, IČO: 33 528 055, právne zastúpený advokátom:
JUDr. Eugen Kostovčík, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 101753991/2020 z 18.11.2020 vo veci náhrady za zadržiavanie nadmerného
odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2011, ako aj jemu predchádzajúceho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 101753991/2020 z 18.11.2020, ako aj rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov, pobočka Bardejov č. 101322884/2020 zo
17.08.2020, a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 14.12.2020 pôvodne Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sa
žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 101753991/2020 z 18.11.2020, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Bardejov, ako prvostupňového správneho
orgánu (ďalej len „správca dane“) č. 101322884/2020 zo 17.08.2020 vo veci priznania žalobcovi úroku

z nadmerného odpočtu v sume 20 702,80 Eur, zo sumy vráteného nadmerného odpočtu DPH vo
výške 212 125, 64 Eur, ktoré rozhodnutie žalovaného, žalobca navrhoval ako nezákonné zrušiť, ako
aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, vec im vrátiť na ďalšie konanie a žalobcovi priznať
nárok na náhradu trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva

v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach
(ďalej tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, v zmysle rozvrhu
práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, pridelené dňom
06.06.2023 senátu správneho súdu „6S.“

Administratívne konanie

3. Podaním z 20.09.2018 adresovaným správcovi dane (Daňový úrad Prešov, pobočka Bardejov),
sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia o priznaní mu úroku z omeškania, na tom skutkovom
základe, že správca dane dodatočným platobným výmerom č. 103962244/2016 z 22.09.2016 nepriznal
žalobcovi nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie august 2011 vo výške 212 125,64 Eura vyrubil mu daň v sume 4 434,91 Eur, t.j. celkovo rozdiel predstavuje 216 560,55 Eur (212 125,64
+ 4 434,91). Dodatočný platobný výmer bol však zrušený rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č.
100432377/2017 z 09.03.2017 a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie, ktorý následne

rozhodnutím č. 101468066/2018 z 31.07.2018 vyrubovacie konanie vo veci DPH za zdaňovacie obdobie
august 2011 zastavil (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 03.09.2018) a žalobcovi zadržiavaný
uplatnený nadmerný odpočet DPH v sume 212 125,64 Eur bol žalobcovi správcom dane vrátený
13.09.2018, z ktorej sumy sa žalobca s poukazom na § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z.z. o
správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) a na § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní

a poplatkov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), domáhal priznania mu úroku z omeškania.

4. Daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňom 21.11.2011 na základe upovedomenia
o vykonaní daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu č.
700/320/43842/2011/PisA z 08.11.2011 (žalobcovi doručené 10.11.2011).
Protokolzdaňovejkontrolyč.103801848/2016z30.08.2016bolprávnemuzástupcovižalobcudoručený

07.09.2016, ktorým okamihom bola daňová kontrola skončená.
Výzva správcu dane č. 103850821/2016 z 31.08.2016 na vyjadrenie sa k protokolu z daňovej kontroly
a na jeho prerokovanie bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená 07.09.2016.
Dodatočný platobný výmer správcu dane č. 103962244/2016 z 22.09.2016, ktorým bol žalobcovi určený
rozdiel na DPH v sume 216 560,55 Eur bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený 11.10.2016.

Na základe odvolania žalobcu, žalovaný zrušil dodatočný platobný výmer správcu dane č.
103962244/2016 z 22.09.2016 a to rozhodnutím č. 100432377/2017 z 09.03.2017, v ktorom žalovaný
dospel k záveru, že v konaní nemožno použiť ako dôkaz protokol ktorý dôsledku nedodržania lehoty na
ukončenie daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku s tým, že
vo vyrubovacom konaní môžu byť použité iba jednotlivé dôkazy, ktoré boli získané v čase od začatia

daňovej kontroly 21.11.2011 do zákonnej lehoty na jej ukončenie 20.04.2016 (t.j. dátum uplynutia ročnej
lehoty po dvoch prerušeniach daňovej kontroly) a dôkazy, ktoré správca dane vykonal v čase prerušenia
daňovej kontroly [kontrola bola 2x prerušená, t.j. od. cit. „15.12.2015 – do 19.08.2015“; od 03.12.2015
– do 02.03.2016] a dôkazy získané po uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly však použité byť
nemôžu a správca dane ich v prípade potreby ďalšom konaní zopakuje.

Rozhodnutím č. 101468066/2018 z 31.07.2018 správca dane zastavil vyrubovacie konanie na DPH za
zdaňovacie obdobie august 2011 z dôvodu prekročenia zákonnej lehoty na jej vykonanie, pričom ročná
doba jej zákonného trvania bola od 21.11.2011 do 20.04.2016 vrátane jej dvoch prerušení.

5. Listom. 102033737/2018 z 12.10.2018 (ďalej len „Oznámenie“) správca dane žalobcovi oznámil,

že jeho nároku na priznanie úroku z omeškania, nie je možné vyhovieť pretože aktuálna právna
úprava daňového poriadku neupravuje priznanie takéhoto úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné
prostriedky.
Správca dane v rámci sumarizácie skutočnosti predchádzajúcich žiadostí žalobcu uviedol, že za
účelom kontroly oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH

za zdaňovacie obdobie august 2011, správca dane začal 21.11.2011 u žalobcu daňovú kontrolu a to
upovedomením o vykonaní daňovej kontroly č. 700/320/4382/2011/PisA z 08.11.2011, ktorá daňová
kontrola skončila 07.09.2016 prevzatím protokolu o daňovej kontrole č. 103801848/2016 z 30.08.2016
spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole č. 103850821/2016 z 31.08.2016.
Práve na základe výsledkov uvedenej daňovej kontroly bol dodatočným platobným výmerom správcu

dane č. 103962244/2016 z 22.09.2016 žalobcovi vyrubený rozdiel DPH v sume 216 560,55 Eur, ktoré
rozhodnutie však bolo, ako to žalobca tiež v žiadosti uviedol, Finančným riaditeľstvom SR zrušené a po
opätovnom vrátení veci správcovi dane, bolo toto vyrubovacie konanie zastavené rozhodnutím správcu
dane č. 101468066/2018 z 31.07.2018 (právoplatné 03.09.2008), pretože daňová kontrola trvala dlhšie
ako zákonom stanovenú dobu, takže protokol z tejto daňovej kontroly, ako aj všetky dôkazy získané v

rámci výkonu daňovej kontroly získali povahu nezákonného dôkazného prostriedku. Následne do 10 dní
od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania a to dňa 13.09.2018
správca dane vrátil žalobcovi ním uplatnený nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie august
2011 v sume 212 125,64 Eur.

6. Oznámenie správcu dane č. 102033737/2018 z 12.10.2018 bolo zrušené rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S/23/2018 z 26.05.2020, ktorý z dôvodu identickosti
účastníkov a predmetu konania, ako aj skutkového a právneho stavu, poukázal v odôvodnení na svojskorší rozsudok taktiež vo veci žalobcu sp. zn. 1 S/33/2018, pričom krajský súd vrátil vec na ďalšie
konanie správcovi dane.
Krajský súd uviedol, že správca dane svoje žalobou napadnuté Oznámenie prijal v rozpore s čl. 183

Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, majúcou prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a
ktorému článku odporuje úprava výpočtu úroku z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až
od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.
V súvislosti s nárokom žalobcu na priznanie náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH
počas daňovej kontroly, krajský súd poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší

súd“) v obdobných veciach sp. zn. 3Sžf/31/2017; sp. zn. 5Sžf/24/2017; sp. zn. 2Sžfk/20/2017; sp.
zn. 3Sžfk/41/2017; sp. zn. 5Sžfk/24/2017 a sp. zn. 3Sžfk/4/2019, v ktorých najvyšší súd konštatoval
predmetný nárok.

7. Po vrátení veci z krajského súdu, správca dane opätovne vo veci rozhodol rozhodnutím č.
101322884/2020 zo 17.08.2020, ktorým žalobcovi ako daňovému subjektu priznal úrok z nadmerného

odpočtu v sume 20 702,80 Eur, vypočítaný zo sumy vráteného nadmerného odpočtu DPH vo výške
212 125,64 Eur, a to za obdobie od 25.05.2012 do 13.09.2018, t.j. celkovo za 2 303 dni omeškania
s vrátením žalobcovi tohto ním v daňovom priznaní podanom 26.09.2011 za zdaňovacie obdobie august
2011, uplatneného nadmerného odpočtu DPH a to s poukazom na § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) vo výške 2% z výpočtového základu za omeškanie

v roku 2012, od 25.05.2012 a vo výške 1,5% z výpočtového základu za omeškanie v rokoch 2013 až
a 2018, do 13.09.2018.
Správca dane sumarizoval rozhodnutiu predchádzajúce skutkové okolnosti rozhodné pre uvedený
výpočet, pričom zohľadnil nasledujúce - žalobca podal za zdaňovacie obdobie august 2011 daňové
priznanie 26.09.2011, v ktorom si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH sume 212 125,64

Eur; pri určení konca doby, v ktorej bol správca dane povinný vrátiť žalobcovi uplatnený nadmerný
odpočet DPH, správca dane podľa z § 79 ods. 1 zákona o DPH podľa ktorého, daňovníkovi sa
vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho časť do 30 dní od podania daňového priznania za
zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, mal
za to, že keďže žalobcovi vznikol nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie august 2011, tak

za nasledujúce zdaňovacie obdobie september 2011 bol žalobca povinným podať daňové priznanie v
mesiaci október 2011 od podania ktorého po uplynutí 30 dní bol posledným dňom lehoty na vrátenie
žalobcovi nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2011 deň 24.11.2011; pri určení
lehoty na priznanie žalobcovi úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH, ktorý mu nebol
vo vyššie uvedenej lehote vrátený, správca dane podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH podľa ktorého,

ak správca dane v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začne daňovú kontrolu [daňová kontrola
pre overenie oprávnenosti žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie
august 2011, bola u žalobcu začatá 21.11.2011, pričom predmetná daňová kontrola bola z dôvodu jej
nezákonnosti zastavená], je povinný v takom prípade daňovníkovi vrátiť nadmerný odpočet do šiestich
mesiacov od posledného dňa 30 dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH s tým, že v

opačnom prípade má platiteľ dane nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu a to vo
výške podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH, t.j. správca dane mal za to, že z dôvodu vykonania daňovej
kontroly u žalobcu, bol povinný vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet DPH v lehote 6 mesiacov, ktorá lehota
od 24.11.2011 (t.j. posledný deň po uplynutí 30 dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
v prípade nekonania daňovej kontroly) uplynula 24.05.2012, avšak keďže ani v tejto lehote žalobcovi

nebol vrátený nadmerný odpočet DPH, tak od nasledujúceho dňa t.j. odo dňa 25.05.2012 podľa správcu
dane žalobcovi prináležal úrok zo zadržiavania tohto nadmerného odpočtu DPH a to až do 13.09.2018,
kedy bol tento nadmerný odpočet DPH v sume 212 125,64 Eur žalobcovi skutočne vrátený.

8.Protirozhodnutiusprávcuadaneč.101322884/2020zo17.08.2020podalžalobcaodvolanie,vktorom

namietol na jeho prípad nesprávnu aplikáciu § 79a zákona o DPH a to s poukazom na § 85ke zákona
o DPH, podľa ktorého sa § 79a tohto zákona neuplatní, ak daňová kontrola na vrátenie nadmerného
odpočtu bola u daňového subjektu ukončená do 31.12.2016, čo bol aj prípad žalobcu, keďže daňová
kontrola bola u žalobcu ukončená cit. „30.08.2016“ s dodatkom, že aj keby bola u žalobcu daňová
kontrola ukončená po tomto dátume t.j. po 31.12.2016 aj tak by nebolo možné aplikovať § 79a zákona

o DPH, pretože ten upravuje nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej
kontroly v prípade, že táto sa skončí „bez nálezu“, avšak v prípade žalobcu tomu tak nebolo pretože
nadmerný odpočet bol žalobcovi zadržiavaný nielen počas daňovej kontroly, ale aj po jej ukončení a
daňová kontrola sa neskončila bez nálezu.Podľa žalobcu pri určení výšky úroku za zadržiavanie mu nadmerného odpočtu DPH mal byť na jeho
prípad aplikovaný § 165 ods. 1 a 7 daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z.) s odkazom na § 35b
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., takže podľa žalobcu pri určení výšky tohto úroku mal správca dane

vychádzať zo štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (ECB) s tým, že ak
tento štvornásobok nedosahoval 15 %, tak pri výpočte úroku sa mala použiť úroková sadzba 15%.

9. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím č. 101753991/2020 z
18.11.2020, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane č. 101322884/2020 zo 17.08.2020,

pričom podotkol, že správca dane sa riadil záväzným právnym názorom krajského súdu vysloveným
v rozhodnutí sp. zn. 1 S/23/2018 z 26.05.2020, (ktorým bolo zrušené prvotné Oznámenie správcu
danie o nevyhovení žiadosti žalobcu) a teda správca dane podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH, vo
veci priznania úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu aplikoval princíp prednosti práva EÚ pred
vnútroštátnou právnou úpravou § 85ke zákona o DPH. Nadväzne v uvedenej súvislosti a vo vzťahu
k odvolacej námietke žalobcu ohľadne neaplikovateľnosti § 79a zákona o DPH na daný prípad podľa

zákonného odkazu v druhej vete § 85ke zákona o DPH, žalovaný poukázal na stanovisko správneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 36/2019 z 30.10.2019 vo veci zjednotenia rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu, v ktorom mal najvyšší súd
konštatovať, že úprava druhej vety § 85ke zákona o DPH nie je v súlade s právom Európskej únie a
to najmä s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-12/15 (Kovozber), ktoré má aplikačnú prednosť

s účinkom ex tunc (od počiatku) a preto podľa najvyššieho súdu cit. „Na zabezpečenie súladu s právom
Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“
Žalovaný vyhodnotil za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej mal správca dane pri
priznaní úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu posudzovať podľa §156 v spojení s § 165 ods.
1 a 7 daňového poriadku. Podľa žalovaného z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ napr. vo veciach C-107/10,

C-431/12,C-654/13aC-120/15vyplývasícenázorže,akzdaniteľnáosobanemôžedočasnedisponovať
s finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu je postihnutá hospodárskym znevýhodnením,
ktoré by malo byť kompenzované zaplatením jej úrokov za toto obdobie zadržiavania, čím je zaručené
dodržanie zásady daňovej neutrality, s ktorým záverom je v súlade práve na daný prípad aplikovaný §
79a zákona o DPH určujúci podmienky za akých sa majú tieto úroky z omeškania zdaniteľnej osobe

priznať s tým, že jedným z pravidiel je, že v období šiestich mesiacov pri vykonávaní daňovej kontroly
je štátu ponechaný určitý čas na to, aby uplatnil svoje právo a právomoc kontrolovať oprávnenosť
nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z nadmerného
odpočtu. Avšak podľa žalovaného, tak ako nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly
ekonomicky znevýhodnený, nemôže ani výkon daňovej kontroly spojený so zadržiavaním uplatneného

nadmerného odpočtu priniesť daňovému subjektu ani ekonomickú výhodu. Podľa žalovaného uvedené
pravidlá pri určovaní výšky úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, zohľadňuje vo svojej dikcii iba
správcom dane na daný prípad aplikovaný § 79a zákona o DPH a nie žalobcom v odvolaní zmienené
ustanovenia daňového poriadku, preto žalovaný vyhodnotil rozhodnutie správcu dane za zákonné
a správne.

Rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 01.12.2020.

Súdne konanie

10. Žalobca (daňový subjekt) svoju správnu žalobu predloženú pôvodne krajskému súdu 14.12.2020,

proti rozhodnutiu žalovaného č. 101753991/2020 z 18.11.2020 odôvodnil v prvom rade konštatovaním,
že tak správca dane, ako aj žalovaný, ktorý rozhodnutie správcu dane potvrdil vychádzali pri svojom
rozhodovaní zo záväzného právneho názoru krajského súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 1
S/23/2018 z 26.05.2020, ktorým krajský súd síce zrušil prvotné Oznámenie správcu dane o nepriznaní
žalobcovi úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, avšak z dôvodov, ktoré žalobca považuje za

nezákonné a nesprávne, ale keďže predmetným rozsudkom bolo žalobe žalobcu výrokom vyhovené,
preto nesúhlas s jeho odôvodnením nemohol žalobca uplatniť v kasačnej sťažnosti. Podľa žalobcu
je nesprávny názor krajského súdu podľa ktorého, v zmysle od 01.01.2017 účinného § 79a zákona
o DPH patria daňovému subjektu úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu za celý čas daný
daňovej kontroly to je aj za obdobie vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že tento

nadmerný odpočet bol uplatnený správne. Podľa žalobcu však § 79a zákona o DPH upravuje náhradu
za zadržiavanie nadmerného odpočtu len počas daňovej kontroly a nie aj počas nadväzujúceho
vyrubovacieho konania, preto toto ustanovenie, podľa žalobcu, nie je možné použiť aj na obdobie, keď
bol nadmerný odpočet zadržiavaný aj po skončení daňovej kontroly.Žalobca upriamil pozornosť na rozdielnosť inštitútov upravených v § 79a zákona o DPH, v § 79, § 156
a § 165 ods. 1 a 7 daňového poriadku.
Priznanie úroku zo zadržiavania nadmerného odpočtu podľa § 79a zákona o DPH nepredstavuje

pre správcu dane žiadnu sankciu, pretože predpokladá zákonný postup správcu dane počas daňovej
kontroly a teda upravuje úrok kompenzačného charakteru, ktorý má byť daňovému subjektu zaplatený
ak správca dane začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu a nadmerný odpočet
nebol vrátený do uplynutia 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu.
Naproti tomu § 79, § 156 a § 165 ods. 7 daňového poriadku upravujú sankčný úrok za to, že

nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonnej lehote, t.j. za to, že správca dane peňažné prostriedky tohto
nadmerného odpočtu neoprávnene zadržiaval, pričom podľa § 156 daňového poriadku sankčný úrok sa
považujú za úrok z omeškania.
Vzhľadom k uvedenému žalobca v žalobe tiež uviedol cit. „Týmto rozdielnym inštitútom zodpovedajú
aj rozdielne ročné úrokové sadzby, ktoré aplikuje správca dane pri priznaní náhrady za zadržanie
nadmernéhoodpočtupočasdaňovejkontrolypodľa§79azákonač.222/2004Z.(dvojnásobokzákladnej

úrokovej sadzby ECB, resp. 1,5 %), pri sankcionovaní správcu dane za to, že nadmerný odpočet nevrátil
v zákonnej lehote podľa ustanovenia § 79 Daňového poriadku (10%) a pri sankcionovaní správcu dane
za to, že neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu podľa ustanovenia § 156 v
nadväznosti na § 165 ods. 7 Daňového poriadku (štvornásobok základnej úrokovej sadzby ECB, resp.
15 %). Obdobne týmto rozdielnym inštitútom zodpovedá aj rozdielny výpočet dní, za ktoré sa úrok

priznáva. Nárok na vrátenie nadmerného odpočtu u žalobcu za august 2011 vznikol k 25.09.2011, od
uvedeného dňa bol nadmerný odpočet neoprávnene zadržiavaný a od tohto dňa až do jeho vrátenia mal
správca dane vypočítať úrok. Žalovaný za počiatočný deň nároku na úrok určil deň 25.05.2012, teda
úrok vypočítal za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu a nie, ako tvrdí, za počet dní zadržiavania nadmerného odpočtu.“

Žalobca uzavrel, že v tom dôsledku, že žalovaný aplikoval na daný prípad § 79a zákona o DPH vec
subsumoval pod nesprávnu právnu normu, pretože toto ustanovenie sa vzťahuje len na prípad priznania
úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu len počas daňovej kontroly.
V ďalšom žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
238/04 v zmysle, ktorého cit. „Vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej

právnej normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli sa riadia zrušenou právnou normou
(dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu
princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti.“ Vo vzťahu k stretu právnych úprav žalobca
poukázalnarozhodnutienajvyššiehosúdusp.zn.10Sžfk/41/2018z30.07.2019(opravuoznačeniatohto
rozhodnutia žalobca vykonal podaním na čl. 21 spisu, pozn.), v ktorom najvyšší súd zaujal stanovisko

k aplikácii § 165 ods. 1 daňového poriadku a podľa záverov ktorého cit. „Ak podľa skôr účinnej právnej
úpravy mal v prípade nesprávneho vyrubenia dane daňový subjekt voči správcovi dane zákonom
garantovaný nárok vo forme sankčného úroku (§ 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.), v podmienkach
právneho štátu by bolo neprípustné o tomto nároku nerozhodnúť, a to aj v prípade, ak neskoršia právna
úprava už takýto nárok neustanovuje. (...) Pokiaľ nová právna úprava (Daňový poriadok) neobsahuje

ekvivalent sankčného úroku podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ani nedefinuje neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky, ako ich stanovuje § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., potom
je potrebné, aby v súlade so záväzným pravidlom ustanoveným v § 165 ods. 1 Daňového poriadku
postupoval podľa skoršej právnej úpravy - zákona č. 511/1992 Zb.. Je vylúčené, aby v dôsledku nejasnej
právnej situácie spôsobenej zmenou právnej úpravy bolo negatívne zasiahnuté do subjektívnych práv

daňového subjektu.“
V interakcii na tvrdenie žalovaného, že jedine § 79a zákona o DPH zohľadňuje rovnosť daňového
subjektu a správcu dane v tom zmysle, že daňový subjekt by nemal byť výkonom daňovej kontroly
ekonomicky znevýhodnený, no ani výkon daňovej kontroly spojený so zadržiavaním nadmerného
odpočtu, nemôže priniesť pre daňový subjekt ekonomickú výhodu, žalobca poukázal na dôvodovú

správu k § 79a zákona o DPH (účinný od 01.01.2017), v zmysle ktorej, cieľom zakotvenia
tohto ustanovenia do právneho poriadku sa má dosiahnuť porovnateľný stav s krajinami EÚ a
to zrovnoprávnenie práv a povinností medzi daňovým subjektom a správcom dane, takže podľa
žalobcu, ak daňový subjekt neodvedie daň a správca dane má nárok na úrok z omeškania vo výške
štvornásobku základnej úrokovej sadzby ECB, minimálne však 15%, no ak na druhej strane správca

dane neoprávnene zadržiava finančné prostriedky daňového subjektu, ktorý však nemá nárok na žiadny
úrok alebo má nárok na úrok iba vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB, táto situácia
vytvára nerovnováhu a je v hrubom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Z uvedeného dôvodu má
žalobca za to, že vzhľadom na § 165 ods. 1 daňového poriadku, pri výpočte úroku v jeho prípade, jemožnépoužiťibaštvornásobokzákladnejúrokovejsadzbyECBpričom,aktentoštvornásobokzákladnej
úrokovej sadzby nedosahuje 15%, pri výpočte úroku sa použije ročná úroková sadzba 15%, preto podľa
žalobcu aplikácia § 79a zákona o DPH alebo § 79 ods. 3 daňového poriadku je v danom prípade

vylúčená.
Žalobca žiadal nariadiť vo veci pojednávanie.
Prílohou žaloby bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe v podstate v celom rozsahu argumentačne zotrval iba na

svojich záveroch vyjadrených už vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí s opätovným zdôraznením,
že tak žalovaný, ako aj správca dane pri aplikácii § 79a zákona o DPH, ktorý upravuje náhradu za
zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, postupovali iba v súlade so záväzným
právnym názorom krajského súdu v rozsudku sp. zn. 1S/23/2018 z 26.05.2020, ktorým bolo zrušené
prvotnéOznámeniesprávcudaneotom,žežalobcovinemôžepriznaťúrokzozadržiavanianadmerného
odpočtu z dôvodu absencie právnej úpravy a že jedine § 79a zákona o DPH zohľadňuje požiadavku

daňovej neutrality, podľa ktorej, výška kompenzácie za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH po
dobu trvania daňovej kontroly by mala byť takého charakteru, aby v dôsledku daňovej kontroly, na
vykonávanie ktorej má štát oprávnenie za účelom zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného
odpočtu, aby daňový subjekt nezískal ekonomickú výhodu. Žalovaný považuje svoje rozhodnutie za
správne a zákonné a preto navrhol žalobu zamietnuť.

Žalovaný žiadal nariadiť vo veci pojednávanie.

12. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu
žalovaného dal do pozornosti, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal so žalobnými bodmi s dodatkom, že
v danom prípade nie je podstatné to, či sa žalovaný riadil alebo neriadil právnym názorom krajského

súdu, ale to, že jeho rozhodnutie, ktorým aplikoval § 79a zákona o DPH je v rozpore s princípmi
právneho štátu, na ktoré žalobca poukázal v žalobe. Podľa žalobcu nepriznaním právnych nárokov
z, v minulosti vzniknutých právnych vzťahov, sa cit. „... zakladá systém pravej retroaktivity, ktorá je
v rozpore s princípmi právneho štátu.“ Podľa žalobcu, odkaz v § 165 ods. 7 daňového poriadku na
§ 156 daňového poriadku je jednoznačný, pričom výpočet úroku podľa § 156 daňového poriadku je

identický s jeho výpočtom podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a len jeho aplikáciou bude
zabezpečený princíp právnej istoty. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že postupoval podľa rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (Kovozber), žalobca zdôraznil, že v predmetnej veci C-120/15 bola
riešená otázka priznania úroku počas daňovej kontroly a nie úroku z dôvodu nezákonného zadržiavania
finančných prostriedkov po ukončení daňovej kontroly, čo je prípad žalobcu s dodatkom, že aj žalovaným

aplikovaný § 79a zákona o DPH, ako to vyplýva aj z jeho názvu, taktiež rieši problematiku náhrady
za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podotkol, že ak vnútroštátna právna
úprava Slovenskej republiky neumožňuje sankcionovať daňové orgány za neoprávnené zadržiavanie
finančných prostriedkov daňových subjektov, tak potom je táto právna úprava Slovenskej republiky v
rozpore s právom Európskej únie. V ďalšom žalobca zopakoval svoje skoršie vyjadrenia.

13. Žalovaný už nezaujal svoje stanovisko (duplika), k replike žalobcu, ktorá bola žalovanému doručená
10.09.2021.

14. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“,

viď vyššie) následne už konal vo veci od 01.06.2023 senát správneho súdu.

15. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na 13.12.2023, na ktorom právny zástupca žalobcu
v podstate zotrval na svojich, do konania už produkovaných vyjadreniach, s poukazom na riešenie
obdobnej veci Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/24/2018 z 30.07.2019. Keďže na

pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavil riade a včas predvolaný žalovaný, správny súd
postupom podľa 114 SSP vec prejednal a vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti.

Právne východiská

16. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Konania začaté
a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“17. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy.“

18. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) v znení
účinnom ku dňu vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu (k 26.09.2011) „Ak v zdaňovacom
období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže

odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období,
daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania
daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný
odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol
povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom
období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie

prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou
dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.“

19. Podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH v znení účinnom k 26.09.2011 „Ak daňový úrad v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet

do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení
nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom
rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do
desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou,
ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný

odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet
uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na
vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.“

20. Podľa čl. I.. bodu 6 zákona č. 297/2016 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.01.2017 novelizovaný
zákon o DPH (ďalej len „novelizovaný zákon o DPH“), sa za § 79 vložil § 79a, ktorého nadpis znel
„Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly.“

21. Podľa § 79a ods. 1 novelizovaného zákona o DPH, v znení účinnom od 01.01.2017 „Ak daňový úrad

začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a
nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie
nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.“

22. Podľa § 79a ods. 2 novelizovaného zákona o DPH, v znení účinnom od 01.01.2017 „Platiteľ má nárok
na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne
1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok
sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov

odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo
ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.“

23. Podľa § 79a ods. 3 novelizovaného zákona o DPH, v znení účinnom od 01.01.2017 „O priznaní úroku
z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného

odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.“

24. Podľa § 85ke novelizovaného zákona o DPH, v znení účinnom od 01.01.2017 „Platiteľ má nárok
na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného

odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola
skončená.Ustanovenie§79asaneuplatní,akdaňovákontrolavlehotenavrátenienadmernéhoodpočtu
podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“25. Podľa právnej vety zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. Snj 36/2019 z 30.10.2019 „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnotyvzneníúčinnomod1.januára2017(Náhradazazadržanienadmernéhoodpočtupočasdaňovej

kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové
preplatky a úrok).
Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety
druhejzákonač.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyvzneníúčinnomod1.januára2017(Prechodné

ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017), v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak
daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola
skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je súlade s právom Európskej únie, a to najmä s
uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s
účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy
povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“

26. Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“), účinného od
01.01.2012 „Právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.“

27. Podľa § 165 ods. 4 daňového poriadku, účinného od 01.01.2012 „Daňová kontrola začatá a
neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.“

28. Podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku, účinného od 01.01.2012 „Sankčný úrok podľa doterajších
predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.“

29.Podľa§79ods.3daňovéhoporiadku,vzneníúčinnomkposlednémudňuzákonnéhotrvaniadaňovej
kontroly, t.j. k 20.04.2016 „Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku
2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy
daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok

základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní

úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.“

30.Podľa§79ods.6daňovéhoporiadku,vzneníúčinnomkposlednémudňuzákonnéhotrvaniadaňovej
kontroly, t.j. k 20.04.2016 „Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná
z účtu správcu dane. Poskytovatelia platobných služieb je povinná oznámiť daňovému subjektu deň,
keď došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane.“

31. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej len „zákon č.
511/1992 Zb.“), v znení účinnom k 31.12.2011 (t.j. pred jeho zrušením daňovým poriadkom, ktorý
nadobudol účinnosť 01.01.2012) „Rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane
na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a
daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané

peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím
správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným
rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet
alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo

jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol
právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie
uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané
peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavanýchpeňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového
rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v
lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo

jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.“

32. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., v znení účinnom k 31.12.2011 (t.j. pred jeho zrušením
daňovým poriadkom, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2012) „Správca dane za obdobie neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu

sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej
v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na
vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa
osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne
15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene

zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď
daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie
spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané

peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za
tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.“

33. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., v znení účinnom k 31.12.2011 (t.j. pred jeho zrušením
daňovým poriadkom, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2012) „Správca dane do 15 dní od poukázania

neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu
sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti
tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový
nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije
podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

34. V danom prípade žalobca svoje presvedčenie o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného zakladá
na argumentácii, že žalovaný aplikoval na jeho prípad nesprávnu právnu normu v podobe cit. § 79a

zákona o DPH, pretože toto ustanovenie môže byť aplikované iba na prípad zadržiavania daňovému
subjektu nadmerného odpočtu iba počas obdobia daňovej kontroly, čo podľa žalobcu nie je jeho prípad,
vychádzajúc pravdepodobne z presvedčenia o neexistencii daňovej kontroly, ktorá bola u žalobcu
ukončená z dôvodu prekročenia jej zákonnej lehoty a navyše podľa žalobcu, aplikácia cit. § 79a zákona
o DPH na jeho prípad bola vylúčená aj v zmysle poslednej vety cit. § 85ke zákona o DPH, keďže daňová

kontrola sa u žalobcu uskutočnila ešte pred 31.12.2016. Preto, podľa žalobcu, mal žalovaný na jeho
prípad, vo veci priznania mu úroku za neoprávnene zadržiavanú sumu nadmerného odpočtu, aplikovať,
skrz zákonný odkaz v cit. § 165 ods. 7 daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z.), podľa ktorého
„Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.“,
postupovať podľa cit. § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. a tak mal žalobcovi za celú dobu [t.j.

od podania žalobcom daňového priznania 26.09.2011, ktorým si uplatnil nárok na nadmerný odpočet
DPH, až do jeho vrátenia žalovaným žalobcovi 13.09.2018] neoprávneného zadržiavania nadmerného
odpočtu, priznať žalobcovi sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky (ECB) s tým, že ak tento štvornásobok nedosahoval 15 %, tak pri výpočte úroku sa
mala použiť úroková sadzba 15%.

35. Vzhľadom k uvedenej žalobnej námietke žalobcu, mal správny súd za potrebné vysporiadať sa
v prvom rade s tým, či žalobcovi zadržiavaný ním uplatnený nadmerný odpočet DPH, možno považovať
za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, za ktoré by mu mohol patriť sankčný úrok v zmysle
cit. § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb..

Pre zjednodušenie ďalšej argumentácie správny v súd v tejto spojitosti argumentačne podporne
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/24/2018 z 30.07.2019
podľa ktorého cit. «Sťažovateľ správne poukazuje na to, že právny pojem „neoprávnene zadržiavané
peňažné prostriedky“ v súvislosti s nadmerným odpočtom DPH zaviedla novela zákona č. 511/1992 Zb.vykonaná zákonom č. 679/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2005. Z tejto právnej úpravy plynie, že pre
naplnenie definície uvedeného pojmu musia existovať dve v časovom slede po sebe vydané právoplatné
rozhodnutia daňového orgánu o vyrubení dane alebo rozdielu dane za to isté obdobie, z ktorých

neskoršierozhodnutienahrádzatopredchádzajúce.VkontexteDPHakbolnovýmrozhodnutímpriznaný
vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel
nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky,
ku ktorým patrí daňovému subjektu v zmysle § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. sankčný úrok.
Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a počtu dní,

ktoré uplynú odo dňa, keď daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, do dňa,
keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu.»
V zmysle uvedeného právneho názoru vyššej súdnej inštancie, k tomu, aby daňovému subjektu mohol
v súvislosti so zadržiavaným nadmerným odpočtom DPH vzniknúť nárok na priznanie mu „sankčného
úroku“, ktorý inštitút sankčných úrokov sa skrz odkazovacie ustanovenie cit. § 165 ods. 7 daňového
poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z.) začlenil do tohto daňového poriadku jeho prebratím zo staršieho,

daňovým poriadkom zrušovaného cit. § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb., avšak pozor, začlenil
sa iba v rozsahu jeho úpravy cit. „... podľa doterajších predpisov...“, t.j. iba v rozsahu a za podmienok
jeho úpravy v zmysle zrušeného zákona č. 511/1992 Zb., sa vyžaduje, aby tu (v okolnostiach danej
veci) ohľadne nadmerného odpočtu DPH existovali dve po sebe chronologicky nadväzujúce právoplatné
rozhodnutia správcu dane a to rozhodnutie o priznaní nadmerného odpočtu DPH za určité konkrétne

zdaňovacie obdobie a následne rozhodnutie o priznaní vyššej sumy nadmerného odpočtu DPH, ako
bola jeho pôvodne priznaná suma a to za identické zdaňovacie obdobie, takže takto, týmito dvoma
rozhodnutiami, priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu DPH, možno považovať za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky, za dobu zadržiavania ktorých by daňovému subjektu patril v zmysle
cit. § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. sankčný úrok.

V prípade žalobcu však k uvedenej zákonom predpokladanej situácii nedošlo, pretože v súvislosti s
nadmernýmodpočtomDPH,ktorýsižalobcauplatnil,neexistuježiadneprávoplatnérozhodnutiesprávcu
dane, ktorým by bol žalobcovi priznaný vyšší, ako žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
august 2011 uplatnený, nárok na nadmerný odpočet DPH. Z uvedených dôvodov, sumu žalobcom
uplatneného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2011 vo výške 212 125,64 Eur,

ktorá bola žalobcovi zadržaná v súvislosti s daňovou kontrolou a následným vyrubovacím konaním
a žalobcovi vrátená bez vydania rozhodnutia dňa 13.09.2018, nie je možné považovať za neoprávnene
zadržiavané peňažné prostriedky v zmysle zákonnej požiadavky cit. § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb., za ktoré by mal žalobcovi prináležať sankčný úrok podľa cit. § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992
Zb. tak, ako sa toho nedôvodne dovoláva žalobca, pretože nebola splnená podmienka existencie dvoch

rozhodnutí o výške nadmerného odpočtu DPH za identické zdaňovacie obdobie, z ktorých druhé by
priznávalo žalobcovi vyšší nárok na nadmerný odpočet.
Z uvedených dôvodov, správny súd vyhodnotil túto žalobnú námietku žalobcu za nedôvodnú.

36. V ďalšom sa správny súd zaoberal námietkou žalobcu o, podľa neho, žalovaným neprípustnej

aplikácii cit. § 79a zákona o DPH na jeho prípad.
V uvedenej súvislosti je nutné ozrejmiť, že cit. § 79a zákona o DPH upravujúci inštitút náhrady za
zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, bol do zákona o DPH včlenený až s účinnosťou
od01.01.2017atozákonnounovelouč.297/2016Z.z.,takževtomtosmeremážalobcazaistepravdudo
tej miery, že do tej doby zákon o DPH neupravoval žiadnu formu kompenzácie kontrolovaného daňového

subjektu za zadržiavanie uplatneného nadmerného odpočtu DPH počas doby výkonu daňovej kontroly
na zistenie oprávnenosti tohto uplatneného nadmerného odpočtu. Avšak uvedené, a to ani s poukazom
na poslednú vetu cit. § 85ke zákona o DPH, podľa ktorej cit. „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová
kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená
do 31. decembra 2016 vrátane.“, neznamená, žeby sa ustanovenie cit. § 79a zákona o DPH nemohlo

použiť aj na prípad žalobcu.
Totižto v zmysle právnej vety zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 z 30.10.2019 [publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a súdov SR ako 6/2019 pod č. 56], druhá veta cit. § 85ke zákona o DPH „... nie je súlade s právom
Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber,

ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú
orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“
Takže, aj keď v čase uskutočnenia daňovej kontroly u žalobcu, vykonávanej za účelom preverenia
dôvodnosti žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu DPH, ktorá sa uskutočnila v období pred31.12.2016, síce právna úprava zákona o DPH otázku náhrady za zadržiavanie uplatneného
nadmernéhoodpočtuDPHneupravovala,avšaksozohľadnenímprednostiprávaEÚpredvnútroštátnym
právom, ktoré sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských

štátov EÚ, vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ ohľadne výkladu čl. 183 Smernice o DPH (napr.
C-107/10 Enel Maritsa Iztok a C-120/15 Kovozber) a to za primeraného použitia prvej vety cit. § 85ke
zákona o DPH, je nutné a možné aj na prípad žalobcu aplikovať cit. § 79a zákona o DPH tak, že mu
patrí kompenzačná náhrada zo sumy nadmerného odpočtu, za dobu trvania zákonného preverovania
údajov uvedených v daňovom priznaní, t.j. počas zákonnej doby trvania daňovej kontroly.

V súvislosti so zákonným trvaním daňovej kontroly, správny súd analogicky podporne poukazuje na
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf/2/2009 z 29.01.2009, v ktorom najvyšší súd pripustil vyčlenenie
zákonnej lehoty trvania daňovej kontroly z celkovej dĺžky jej, hoc aj ďalšieho prípadne nezákonného
trvania, pre určenie práv a povinností daňového subjektu i správcu dane, podľa relevantnej časti ktorého
cit. „Je nesporné z obsahu spisu žalovaného, že zákonná lehota na vykonanie kontroly skončila dňa
25.05.2006. Ako vyplýva z už citovaného rozsudku NS SR sp.zn. 3 Sžf 9/2007 po tomto termíne nebola

kontrola v súlade so zákonom.“ Inými slovami povedané, aj keď daňová kontrola u žalobcu bola napokon
ukončená z dôvodu prekročenia jej celkovej zákonom povolenej dĺžky, je nepochybným, že po dobu
jej trvania v súlade so zákonnom predvídanou dobou (§ 46 ods. 10 v spojení s § 61 ods. 5 daňového
poriadku), bola táto daňová kontrola zákonnou a počas zákonného trvania ktorej tak žalobcovi prináležia
nároky v zmysle cit. § 79a zákona o DPH, pričom v zmysle administratívneho spisu, správca dane

rozhodnutímč.101468066/2018z31.07.2018ustálildobuzákonnéhotrvaniadaňovejkontrolyužalobcu
za zdaňovacie obdobie august 2011, na dobu od 21.11.2011 do 20.04.2016 vrátane jej dvoch prerušení.

37. Napokon v súvislosti s posudzovaním nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu
DPH, správny súd dáva do pozornosti potrebu odličovať od inštitútu kompenzačnej náhrady [za dobu

zákonného preverovania údajov uvedených v daňovom priznaní, § 79a zákona o DPH], inštitút úroku
z omeškania s vrátením nadmerného odpočtu podľa poslednej vety cit. § 79 ods. 3 daňového poriadku.
V uvedenej súvislosti správny súd opätovne argumentačne podporne poukazuje na vyššie už raz
citované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/24/2018 z 30.07.2019 podľa ktorého cit. „Právnu
úpravu lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu DPH stanovuje zákon o DPH, ktorý ukladá správcovi

dane vrátiť daňovému subjektu nadmerný odpočet dane, ktorý nemožno odpočítať od vlastnej daňovej
povinnosti, v nasledujúcom zdaňovacom období do 30 dní od podania daňového priznania za
zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo
do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové
priznanie ( 79 ods. 1 zákona o DPH). Ak však daňový úrad vo všeobecnej lehote na vrátenie

nadmerného odpočtu začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu,
vráti nadmerný odpočet v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly (§ 79 ods. 6 zákona o DPH).
Vrátenie odpočtu po uplynutí uvedených lehôt sa považuje za oneskorené. (...) Zákon č. 511/1992 Zb.
v ustanovení § 63 ods. 6 ukladal správcovi dane zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej však 10 % ročne zo sumy nadmerného

odpočtu DPH v prípadoch jeho oneskoreného vrátenia. Obdobnú právnu úpravu úroku, ktorý je povinný
zaplatiť správca dane daňovému subjektu v prípade oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane,
priniesol s účinnosťou od 1.1.2012 aj Daňový poriadok (§ 79 ods. 3 posledná veta), ktorý zachoval
práva vzniknuté za účinnosti predchádzajúceho predpisu (§ 165 ods. 1). (...) V prípade, že by sa
daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2007 skončila u žalobcu v roku 2009 „bez nálezu" (uplatnené

odpočítanie dane by bolo správcom dane vyhodnotené ako oprávnené), bol by správca dane v zmysle
§ 79 ods. 4 zákona o DPH (vo vtedajšom znení) povinný vrátiť mu nadmerný odpočet do 10 dní
od skončenia daňovej kontroly. Keďže však výsledky daňovej kontroly viedli k neuznaniu práva na
odpočítanie dane a k vyrubovaciemu konaniu, bol žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet dane naďalej
zadržiavaný i po skončení daňovej kontroly. Všetky rozhodnutia správcu dane i odvolacieho daňového

orgánuvšakbolivpriebehukonaniazrušenéapozánikuprávavyrubiťdaňuplynutímzákonnejlehotybol
žalobcovinadmernýodpočetvuplatnenejvýškedňa06.05.2016vrátený.Zrušenímvydanýchrozhodnutí
o vyrubení dane a následným vrátením nadmerného odpočtu bez rozhodnutia nastolili daňové orgány
stav, kedy medzi uplynutím zákonnej lehoty podľa § 79 ods. 6 (do 1.1.2012 ods. 4) zákona o DPH a
vrátením odpočtu v roku 2016 prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie finančných

prostriedkov žalobcu. Vrátenie nadmerného odpočtu je preto nutné považovať po celú uvedenú dobu
za oneskorené. Za danej situácie podľa názoru kasačného súdu prichádza do úvahy len aplikácia § 63
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 79 ods. 3 posledná veta Daňového poriadku (za dobu od 1.1.2012)
a priznanie úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH od uplynutia 10-dňovej lehoty odskončenia daňovej kontroly, až do vrátenia nadmerného odpočtu. Z uvedených dôvodov kasačný súd
nemôže súhlasiť s názorom sťažovateľa, že pokiaľ správca dane po zrušení dodatočného platobného
výmeruzodňa23.02.2012rozhodnutímFinančnéhoriaditeľstvaSlovenskejrepublikyzodňa17.03.2016

(vydaným pre uplynutie prekluzívnej lehoty na zníženie nadmerného odpočtu dňom 16.10.2015) vrátil
žalobcovi nadmerný odpočet dane v sume 87.420,07 Eur v lehote 10 dní od právoplatnosti uvedeného
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho orgánu, postupoval v súlade s platným ustanovením § 79 ods.
6 zákona o DPH. Toto ustanovenie totiž ukladá správcovi dane povinnosť vrátiť nadmerný odpočet do
10 dní od skončenia daňovej kontroly, nie do 10 dní od právoplatného zrušenia v poradí posledného

rozhodnutia o vyrubení dane alebo rozdielu dane.“
V danom prípade daňová kontrola na preverenie dôvodnosti uplatneného nadmerného odpočtu DPH
za zdaňovacie obdobie august 2011, bola u žalobcu skončená doručením protokolu z daňovej kontroly
č. 103801848/2016 z 30.08.2016, právnemu zástupcovi žalobcu dňa 07.09.2016, takže správca
dane bol povinný vrátiť nadmerný odpočet DPH žalobcovi do 10 dní od jej skončenia (§ 79 ods. 6
zákona o DPH), od uplynutia lehoty ktorej prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie

nadmerného odpočtu žalobcu žalovaným, preto je nutné považovať celú uvedenú dobu až do vrátania
nadmerného odpočtu žalobcovi dňa 13.09.2018 za dobu omeškania, za ktorú patrí žalobcovi nárok
podľa poslednej vety cit. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť,
že s právoplatnosťou k 03.09.2018 došlo rozhodnutím správcu dane č. 101468066/2018 z 31.07.2018
k zastaveniu vyrubovacieho konania, pretože, ako už bol aj najvyšší súd uviedol v citovanom rozhodnutí

vo vzťahu k § 79 ods. 6 zákona o DPH, cit. „Toto ustanovenie totiž ukladá správcovi dane povinnosť vrátiť
nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, nie do 10 dní od právoplatného zrušenia v
poradí posledného rozhodnutia o vyrubení dane alebo rozdielu dane.“

38. Vzhľadom na vyššie uvedené, správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodnou a preto

s poukazom na § 191 ods. 1 písm. c) SSP (vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci), zrušil
rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

39. V ďalšom konaní bude úlohou daňových orgánov v intenciách právneho názoru správneho súdu

opätovne vyhodnotiť žiadosť žalobcu o zaplatenie mu úroku zo sumy zadržiavaného a oneskorene
vráteného nadmerného odpočtu, a to jednako so zreteľom na dobu zadržiavania týchto finančných
prostriedkov žalobcu po dobu trvania daňovej kontroly, ako aj po dobu od uplynutia 10 dňovej lehoty od
skončenia daňovej kontroly, až do vrátenia nadmerného odpočtu.

40. Podľa § 163 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva
na správnom súde.“

41. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo

čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.“

42. Podľa § 175 ods. 1 SSP „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

43. Podľa § 175 ods. 2 SSP „O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

44.Otrováchkonaniarozhodolsprávnysúdpodľacit.§167ods.1SSPtak,ževkonaníplneúspešnému

žalobcovi priznal voči žalovanému úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté
samostatným uznesením súdneho úradníka po právoplatnosti tohto rozsudku.

45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť
(§ 443 ods. 1 a 5 SSP a § 493e SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).