Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/108/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3620200154
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3620200154.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Gabriely Janákovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. B. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenej: Mgr. Peter Švarc, advokát so sídlom M. Falešníka
6, 971 01 Prievidza proti žalovanému: Mesto Partizánske, Nám. SNP 212/4, 958 01 Partizánske,
IČO: 00 310 905, právne zastúpenému: JUDr. Ivana Magdolenová Joríková, advokátka so sídlom
Hrnčírikova 1/B, 958 01 Partizánske, o nahradenie vyhlásenia vôle, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 9.5.2022, č.k. 5C/4/2020-184, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie vyhovel napadnutým rozsudkom žalobe a nahradil prejav vôle žalovaného
smerujúci k uzatvoreniu kúpnej zmluvy k spoluvlastníckemu podielu na pozemkoch priľahlých
k bytovému domu, ktorou žalovaný previedol na žalobkyňu spoluvlastnícky podiel 1/8 na pozemkoch
špecifikovaných vo výroku. Rozhodnutie odôvodnil v prvom rade tým, že nárok nie je premlčaný a
žalobkyňa je aj bez ostatných vlastníkov bytov sama aktívne vecne legitimovaná. K veci samej súd

prvej inštancie konštatoval, že predmetné dva pozemky predstavujú spolu priľahlý pozemok k bytovému
domu s.č. XXX v zmysle ust. § 2 ods. 6 zák. č. 182/1993 Z.z. (BytZ) a podľa ust. § 13 ods. 1 a 2
BytZ je preto ich spoluvlastníctvo nerozlučne spojené s vlastníctvom bytu. Keďže priľahlý pozemok
nebol pri prevode bytov prevedený do spoluvlastníctva vlastníkov bytov, ale ostal vo vlastníctve obce –
žalovaného, a žalobkyňa požiadala o prevod spoluvlastníckeho podielu, vznikla žalovanému povinnosť
podľa ust. § 18a ods. 3 BytZ podiel na predmetnom priľahlom pozemku previesť. Pretože tak na výzvu
žalobkyne neurobil, súd na základe ust. § 27 ods. 2 a 3 BytZ, rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že

prejav vôle žalovaného smerujúci k predaju spoluvlastníckeho podielu nahradil.

2. Záver o tom, že predmetný pozemok spĺňa kritériá priľahlého pozemku dovodil súd prvej inštancie
najmä zo skutkových zistení o súčasných a minulých užívacích pomeroch. Ohľadom toho zistil, že
pozemky, na ktorých podiely boli predmetom žaloby bezprostredne susedia s pozemkom, na ktorom
je postavený bytový dom, v ktorom sa nachádza byt žalobkyne. Pozemky sú oplotené po obvode a sú
prístupné len z bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome. Z časti bytov je prístup na pozemok parc.

č. XXXX a z časti bytov na pozemok parc. č. XXXX. Pozemky užívajú len vlastníci bytov v bytovom
dome, a to každý časť priľahlú k jeho bytu. Medzi niektorými takýmito časťami je oplotenie. Pozemky
sú užívané ako záhrady na pestovanie ovocia a zeleniny, umiestnenie krbov, umiestnenie studní na
polievanie. Pozemky boli takto oplotené preukázateľne už v rokoch 1982-1984, čo vyplýva zo zameraniapre THM. Zo svedeckých výpovedí však bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že predmetné pozemky
bolivužívaníakozáhradynájomcovbytovpraktickyodvýstavbydomuccavr.1946.Čosatýkaprávnych
pomerov k pozemkom, súd prvej inštancie zistil, že tie sú so žalovaným ako vlastníkom pozemkov

riešené vlastníkmi bytov individuálne a žalovaný vlastníkom bytov v bytovom dome s. č. XXX príslušné
časti týchto pozemkov prenajíma za symbolické nájomné na dobu neurčitú za účelom oddychovej
záhradky, ochrany súkromného majetku a oplotenia prenajatého pozemku. K uzatvoreniu nájomnej
zmluvy je potrebný súhlas všetkých vlastníkov bytov v bytovom dome s. č. XXX. Predmetné pozemky
tak podľa súdu prvej inštancie tvoria s bytovým domom jeden funkčný celok, keďže sú dlhodobo pre ten

účel oplotené a dlhodobo užívané výlučne nájomcami, resp. neskôr vlastníkmi bytov.
3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnej
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť na
ďalšie konanie, alebo zmeniť a žalobu zamietnuť. V prvom rade namietal procesné pochybenia

súdu prvej inštancie, a to vykonanie dôkazu výsluchom svedka po sudcovskej koncentrácii konania
a nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 CSP (neuvedenie sporných a nesporných skutočností,
rozsahu vykonávaných dôkazov a predbežného právneho posúdenia veci).

5. Žalovaný namietal tiež nesprávne závery o (ne)premlčaní uplatneného nároku, keď podľa neho

neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by nemali byť aplikované ustanovenia Občianskeho zákonníka
o premlčaní a na uplatnené právo by sa podľa žalovaného mala vzťahovať trojročná premlčacia
doba podľa Občianskeho zákonníka, pretože právna úprava Zákona o bytoch žiadnu osobitnú úpravu
premlčania neobsahuje.

6. Vecne súd prvej inštancie podľa žalovaného pochybil, keď prijal záver, že predmetné pozemky
predstavujú ako celok pozemok priľahlý k bytovému domu. Súd prvej inštancie nesprávne považoval
za relevantné stanovisko MF SR, pretože toto iba na dopyt žalobkyne uviedlo všeobecný a pre súd
nezáväzný názor, že je potrebné prihliadať na čo pozemky slúžia, a čo sa na nich nachádza. Významné
sú však podľa žalovaného len kritériá zákona, a to ust. § 2 ods. 6 BytZ. V danom prípade je to

v prvom rade skutočnosť, že predmetné pozemky nie sú určené na spoločné užívanie a neslúžia výlučne
bytovému domu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že z predmetných pozemkov užíva
každý vlastník bytu len reálne odčlenenú časť prislúchajúcu ku vchodu do jeho bytu, a to na základe
nájomnej zmluvy so žalovaným. Niektorí nájomcovia tak užívajú len reálne odčlenenú časť pozemku
parc. č. XXXX a vôbec neužívajú pozemok parc. č. XXXX, a naopak. Za významné pre posúdenie

povahy pozemku ako priľahlého považoval žalovaný aj to, že na pozemku parc. č. XXXX sa nachádza
garáž, ktorú postavil a užíva výlučne len jeden z nájomcov (vlastníkov bytov). Nemožno teda hovoriť
o určení na spoločné užívanie, keď je uvedené umiestnenie stavby jednoznačne užívaním len jedného
vlastníka bytu bez prístupu ostatných.

7. Žalovaný ďalej namietal, že ani v čase E. F. E. G., tzv. „osmidomkov“ neboli pozemky medzi
nimi určené na spoločné užívanie a takéto užívanie nebolo v súlade s konceptom E. architektúry.
Posúdenie pozemku ako priľahlého by sa malo odvíjať od určenia pozemku v čase výstavby bytového
domu a nemalo by sa meniť v čase. V danom prípade nebolo nikdy zámerom, aby pozemky medzi
tzv. „osmidomkami“ v D. boli podielovým spoluvlastníctvom vlastníkom bytov v bytových domoch, a takto

sa na dané pozemky ani nikdy nenazeralo. Tieto pozemky mali tvoriť oddychovú zónu a ako verejná
zeleň slúžiť širokej verejnosti. Len na základe nájomných zmlúv vlastníkov bytov so žalovaným bolo
možné predmetné pozemky užívať ako záhradky, čo samotné nemohlo podľa žalované viesť k tomu, že
predmetné pozemky sa stali priľahlými.

8. Napokon žalovaný namietal, že priľahlý pozemok môže byť v zmysle Zákona o bytoch len
v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nikoho iného. Súd prvej inštancie vytvoril svojim
rozhodnutím stav, ktorý je v rozpore so zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že stranou sporu mali byť
všetci vlastníci bytov ako nerozlučné spoločenstvo a žalobkyňa sama nebola v konaní aktívne vecne
legitimovaná, ako na to poukazoval žalovaný už v priebehu konania. Otázne tiež ostáva, či stranou

zmluvy nemal byť aj manžel žalobkyne titulom BSM.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne, keď
konštatovalo charakter dotknutých pozemkov ako priľahlých v zmysle Zákona o bytoch. Poukázalana rozhodnutie OS Prievidza v obdobnej veci a napadnuté rozhodnutie tak považovala za súladné
s rozhodovacou praxou. Žalobkyňa uviedla aj postup žalovaného pred začatím konania, ktorý podľa nej
dlhodobo a vedome odmieta splniť zákonnú povinnosť previesť predmetné pozemky ako priľahlé do

vlastníctva vlastníkov bytov.

10. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne uviedol, že posúdenie pozemku ako priľahlého
je v každom prípade závislé od individuálnych okolností, preto sa nemožno odvolávať na závery
rozhodnutia o inom pozemku ako na rozhodovaciu prax. V ostatnom žalovaný zotrval na svojich

predchádzajúcich stanoviskách a argumentoch.

11. Rovnako žalobkyňa sa v ďalšom podaní pridržiavala svojej skoršej argumentačnej línie.

12. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho
súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je

potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

13. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal procesnými námietkami žalovaného. K otázke nedodržania
postupu podľa § 118 ods. 2 CSP prijal záver Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 150/2021 zo
dňa 28.6.2023, v ktorom uviedol: „Najvyšší súd rovnako už uviedol, že cieľom ustanovenia § 181 ods.

2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda
viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho
cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje
za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu
buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu

sporu pri realizácii jej procesných práv (7Cdo/111/2020, 1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). K uvedenej
otázke zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR, keď vo veci sp. zn. II. ÚS 366/2018 odmietol ústavnú
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď ani v ďalej uvedenom právnom závere Krajského súdu v
Prešove nezistil porušenie namietaných práv. „Je pravdou, že prvoinštančný súd nepostupoval podľa §
181 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd neuviedol stranám sporu počas konania ..., ktoré skutkové tvrdenia

sú medzi stranami sporné, ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná
a taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP
vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje. V rozhodnutí o veci samej prvoinštančný súd svoje
názory oznámil a tým zhojil tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny
proces stranám sporu. Preto tento dôvod odvolací súd nepovažuje za dôvod, pre ktorý by bolo potrebné

napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie" (rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 17Co/7/2017 z 23. januára 2018).

14. Čo sa týka námietky, že výsluch svedka B. B. bol navrhnutý a vykonaný až potom, ako súd
prvej inštancie skoncentroval konanie, ani táto nie je dôvodná. Súd prvej inštancie vo výzve žalobkyni

obsiahnutej v uznesení č.k. 5C/4/2020-29 a rovnako ani vo výzve žalovanému č.k. 5C/4/2020-49 neurčil
konkrétnu lehotu na predkladanie dôkazov, ale citoval právnu úpravu zákonnej koncentrácie konania
(§ 154 CSP) ako aj právnu úpravu sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 CSP). Výsluch svedka
však bol navrhnutý predtým ako súd prvej inštancie vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené,
čím k porušeniu zákonnej koncentrácie konania nedošlo. Z hľadiska sudcovskej koncentrácie je

neprihliadnutie na neskôr navrhnutý dôkaz ponechané na úvahe súdu (§ 153 ods. 2 CSP „... nemusí
súd prihliadnuť...), a preto ani v tomto smere nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak súd
prvej inštancie prihliadal na žalovaným namietaný dôkaz svedeckou výpoveďou a tento dôkaz vykonal.
Je potrebné uviesť, že tento postup nevyžadoval ani nariadenie ďalšieho pojednávania alebo ďalších
úkonov súdu, ktoré sú príkladmo uvádzané ako dôvody opodstatňujúce neprihliadnutie k prostriedkom

procesného útoku či obrany v zmysle ust. § 153 ods. 2 CSP.

15. Z hľadiska procesných námietok nebolo preto odvolanie žalovaného dôvodné.

16.Kotázkepremlčaniažalovanýsícesprávnevodvolaníuviedol,ženapremlčanieuplatnenéhonároku

sa vzťahuje trojročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka, no začiatok plynutia premlčacej
doby predstavuje deň, v ktorom bola obci doručená žiadosť o prevod. Komentár k zákonu č. 182/1993
Z.z. v ust. § 18a ods. 3 k tomu uvádza: „Právo na prevod spoluvlastníckeho podielu na pozemku sa
premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka, pričom táto začneplynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom bola obci doručená riadna žiadosť o prevod“ (Valachovič,
M., Grausova, K., Cirak, J.: Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Komentár. Praha: C. H.
Beck, 2012). V posudzovanom prípade bola žiadosť obci doručená dňa 20.12.2019 a žaloba podaná na

súd dňa 3.2.2020, z čoho je zrejmé, že k uplynutiu premlčacej doby v zmysle vyššie uvedeného nedošlo
a žaloba bola podaná včas.

17. Súd prvej inštancie nepochybil ani ohľadom vecného záveru, že predmetné pozemky predstavujú
ako celok pozemok priľahlý k bytovému domu, keď zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva,

že predmetné pozemky ako celok spĺňajú zákonnú definíciu priľahlého pozemku v zmysle ust § 2
ods. 6 BytZ, podľa ktorého spoločnými časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na
spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu (ďalej
len "príslušenstvo"), sa na účely tohto zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia,
prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa nachádzajú na pozemku patriacom k domu (ďalej len "priľahlý
pozemok").

18. Odvolací súd sa stotožňuje so žalovaným, že stanovisko MF SR oboznámené v konaní predstavuje
pre súd iba všeobecný a nezáväzný názor, a že je potrebné prihliadať na čo pozemky slúžia, a čo
sa na nich nachádza. Hoci súd prvej inštancie stanovisko MF SR predložené žalobkyňou oboznámil
a aj citoval v napadnutom rozhodnutí, neobstojí námietka, že na tomto stanovisku založil východiská

rozhodnutia bez prihliadnutia na faktické individuálne pomery na mieste samom. Práve naopak. Za
účelom zistenia faktických pomerov vykonal súd prvej inštancie obhliadku pozemkov a k historickým
súvislostiam vychádzal zo svedeckých výpovedí a podkladov katastra.

19. Z uvedených dôkazov zistil, že predmetné pozemky bezprostredne susedia so stavbou bytového

domu, sú prakticky od počiatku existencie bytového domu užívané ako záhrady vlastníkmi (nájomcami)
bytov v bytovom dome na pestovanie ovocia a zeleniny, umiestnenie krbov, umiestnenie studní na
polievanie, a boli oplotené prinajmenšom už od rokov 1982-1984. Tieto skutkové východiská napokon
žalovaný ani nenamieta.

20. Uvedený dlhodobý faktický stav umožňuje podľa odvolacieho súdu jednoznačne prijať záver, že
predmetné pozemky spĺňajú svojim určením zákonnú definíciu priľahlých pozemkov.

21. Žalovaný s uvedeným nesúhlasí a tvrdí, že predmetné pozemky neslúžia na spoločné užívanie
aneslúžiavýlučnebytovémudomu,keďžezpredmetnýchpozemkovužívakaždývlastníkbytulenreálne

odčlenenú časť prislúchajúcu ku vchodu do jeho bytu (jeden vlastník bytu dokonca na umiestnenie
stavby garáže), a to na základe nájomnej zmluvy so žalovaným, v dôsledku čoho niektorí vlastníci bytov
užívajú len reálne odčlenenú časť pozemku parc. č. XXXX a vôbec neužívajú pozemok parc. č. XXXX,
a naopak.

22. Uvedené užívanie, teda užívanie len reálne odčlenenej časti niektorého z predmetných pozemkov
vlastníkmi jednotlivých bytov skutočne zodpovedá vykonaným dôkazom a viacero takto vymedzených
častí je dokonca v prospech toho ktorého vlastníka bytu oplotených. Uvedený stav však charakter
priľahlých pozemkov v zmysle ust § 2 ods. 6 BytZ nevylučuje, pretože zákon výslovne počíta aj
s možnosťou užívania priľahlého pozemku, teda aj jeho časti, výlučne len niektorým vlastníkom bytu

(§ 19 ods. 4 BytZ). Hoci teda každý z vlastníkov bytov užíva reálne odčlenenú časť niektorého
z predmetných pozemkov, má tento spôsob užívania základ v tom, že sa jedná o pozemky určené na
spoločné užívanie a slúžiace výlučne bytovému domu. Na tom nič nemení ani umiestnenie stavby
garáže jedného z vlastníkov bytov na takto jemu vyčlenenej časti pozemku, pretože sa jedná len o jednu
z možných foriem užívania priľahlého pozemku výlučne len niektorým z vlastníkov bytov.

23. Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj námietku, že v čase vzniku bytového domu, teda v čase E.
F. F. D. (vtedajších E.) neboli pozemky medzi bytovými domami určené na spoločné užívanie a takéto
užívanie nebolo v súlade s konceptom E. architektúry. Vymedzenie pojmu priľahlého pozemku v zmysle
citovanej definície zaviedla novela Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 151/1995 Z.z.

s účinnosťou od 1.8.1995. Uvedeným zákonným vymedzením preto nemožno posudzovať stav, ktorý tu
existoval v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia a nemožno izolovane prihliadať len na urbanistický
zámer v čase výstavby. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že faktický stav na
predmetných pozemkoch je desaťročia nezmenený a plne zodpovedá charakteru priľahlého pozemkuv zmysle citovanej zákonnej definície. Za danej situácie nepovažuje odvolací súd za nevyhnutné mať
jednoznačne zistené, ako, kedy a kým bol spôsob užívania predmetných pozemkov určený. Desaťročia
trvajúci, nezmenený a pokojný užívací stav je dostatočne preukazný k tomu, že k určeniu užívacích

pomerov tak ako boli zistené, v minulosti došlo a nejedná sa len o svojvôľu vlastníkov bytov. Neobstojí
námietka žalovaného, že existujúci užívací stav je daný len na základe nájomných zmlúv uzavretých
medzi vlastníkmi bytov a žalovaným, keď je zrejmé, že daný užívací stav tu existoval dávno pred
jeho „právnym ošetrením“ formou nájomných zmlúv. Nezodpovedá dlhodobému pokojnému užívaciemu
stavu zistenému v tomto prípade, že by nikdy nebolo zámerom, aby pozemky medzi tzv. „osmidomkami“

v Partizánskom boli vlastníctvom vlastníkov bytov v bytových domoch, a že tieto pozemky mali tvoriť
oddychovú zónu a ako verejná zeleň slúžiť širokej verejnosti. Takéto tvrdenie je napokon čiastočne
v rozpore aj s konaním samotného žalovaného, ak v minulosti pozemky prenajal len vlastníkom bytov
do užívania.

24. Nedôvodná je aj námietka nedostatku vecnej legitimácie žalobkyne, ktorú žalovaný zakladá na tom,

že priľahlý pozemok môže byť v zmysle Zákona o bytoch len v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov
bytov a nikoho iného, a preto mali byť podľa žalovaného stranou sporu všetci vlastníci bytov ako
nerozlučné spoločenstvo.

25. Podľa ust. § 18a ods. 3 BytZ obec je povinná previesť vlastníctvo zastavaného a priľahlého

pozemku nadobudnuté podľa osobitného predpisu na vlastníka bytu, ktorý nadobudol byt do vlastníctva
z vlastníctva bytového družstva, ak vlastník bytu požiada o prevod spoluvlastníckeho podielu pozemku,
za cenu určenú podľa odseku 2; veľkosť spoluvlastníckeho podielu pozemku sa určí podľa § 5 ods. 1
písm. b).

26. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že povinnosť obce nie je viazaná na žiadosť všetkých
vlastníkov bytov a zároveň citované ustanovenie výslovne konštatuje, že žiadosť sa týka len prevodu
spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti vyplývajúcej zo zákona. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňou
uplatnené právo nie je z hľadiska hmotnoprávneho právom spoločným, a preto bola žalobkyňa
oprávnená ho uplatniť i samostatne. Napokon aj v prípade, kedy by obec prevádzala podiel na

priľahlom pozemku zmluvou dobrovoľne, bola by zmluva uzatvorená len medzi obcou a konkrétnym
jedným vlastníkom bytu. Pokiaľ žalovaný namieta, že napadnutým rozhodnutím vznikne stav nesúladný
so zákonom, k tomu odvolací súd uvádza, že ten tu existuje už v prípade, keď je obec výlučným
vlastníkom pozemku, ktorý je priľahlým pozemkom v zmysle BytZ. Napadnuté rozhodnutie je krokom
v procese k náprave takéhoto protiprávneho stavu, protiprávnosť čiastočne odstraňuje a protiprávnosť

existujúceho stavu znižuje. Spolu s prípadnými následnými prevodmi ostatných spoluvlastníckych
podielov je spôsobilé nastoliť stav plne súladný so zákonom. Vzhľadom na uvedené nemožno uvažovať
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne, keď žalobu podala sama bez účasti
ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome. Úplne bez vplyvu ostáva absencia jej manžela v konaní,
pretože predmetnou zmluvou nadobudne žalobkyňa len príslušenstvo bytu, ktorý je v jej výlučnom

vlastníctve a nie v BSM. Pretože nemožno uvažovať o odlišnom právnom režime veci hlavnej a jej
príslušenstva (§ 121 ods. 1 OZ), mohla podiel na priľahlom pozemku nadobudnúť žalobkyňa jedine do
svojho výlučného vlastníctva a účasť jej manžela v konaní tak nebola potrebná. Ani v tejto otázke tak
súd prvej inštancie nepochybil.

27. Vzhľadom na všetko uvedené bolo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne,
a preto ho odvolací súd potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorých v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni patrí plná náhrada

trov odvolacieho konania voči žalovanému.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425
CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.