Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 22, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200948
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8619200948.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: K. N., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX
XX Z. XXX, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom v Stropkove, na
Nám. SNP č. 7, proti žalovanému Orange Slovensko, a.s., so sídlom v Bratislave, na ul. Metodovej č.
8, IČO: 35 697 270, právne zastúpenému Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, na ul. Vajnorskej č. 21A, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v sume 5.000 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 6. júna
2022, č.k. 1C/18/2019-176, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok mení tak, že žalobu zamieta.

Žalobcovi sa priznáva proti žalovanému náhrada trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu vo výške 2.500,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Čo do zvyšku žalobu
zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný na účely uzavretia Zmluvy o pripojení,
ale aj ďalších činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy mal zákonné oprávnenie spracúvať osobné
údaje žalobcu. Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracovaní osobných
údajovžalobcuažalovanýtakétosvojeoprávneniemôžepreúčelyuzavretiaaplneniazmluvyopripojení

odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách)
a na spracovanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu
pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí so zmluvou o pripojení,
o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.

3. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so
spotrebiteľskou zmluvou (zmluva o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovaným a skutočnosť,

že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ
ako spotrebiteľská zmluva.4. Právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany
jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami
založeným zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so

službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaný poskytoval žalobcovi na základe zmluvy o
pripojení a v jej rámci.

5. Vychádzajúc z uvedeného preto predmetný spor sa považoval za spor spotrebiteľský.

6. V konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli
odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovaným, došlo k bezpečnostnému
incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky. Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému
zástupcovi žalovaného spoločnosti ELSIG, s.r.o. za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou
spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov, pokutu v sume 5.000 eur. Toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2018. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní, teda
v rovine verejného práva, nebolo zo strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovaného podľa
zákona o ochrane osobných údajov z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise, existuje celý rad
dôvodných pochybností o správnosti postupov samotného žalovaného v súvislosti so zabezpečením
ochrany osobných údajov s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou.

7. Dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu bola dlhé obdobie bez povšimnutia na prevádzke
obchodného zastúpenia žalovaného v C.. Je evidentné, že potrestaný obchodný zástupca žalovaného
(sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral, ako sám tvrdil, nemal k nej
vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ. Napriek tomu dal pokyn svojmu zamestnancovi

skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni našli. Likvidáciu originálnych písomností
ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná dokumentácia súvisiaca
s bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovaného
v Stropkove, a to napriek tomu, že každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste
je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, t. j. je možné určiť v každom okamihu,

či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovaného
v V.. Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného
na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v V. sa u žalovaného vykonával
pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa
len tak stratila z pozornosti žalovaného a zostala nepovšimnutá tri roky.

8. Žalobca za pasívne legitimovanú stranu označil spoločnosť Orange Slovensko a.s., pretože písomné
materiály,naktorýchsanachádzaliosobnéúdaježalobcu,aktorébolispracúvanévrozporesozákonom
o ochrane osobných údajov boli vyhotovené v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení medzi žalobcom a
žalovaným. Občianskoprávna zodpovednosť žalovaného za zásah do súkromia žalobcu má objektívny

charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany
osobnosti v súkromnom práve.

9. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné, že žalovaný konal prostredníctvom
svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že písomné dokumenty s osobnými

údajmi vytvorila obchodná zástupkyňa Q. P., krátko ich spracúval obchodný zástupca K. X. ELSIG,
až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil obchodný zástupca ELSIG s.r.o., ale je právne
významné, že porušenie ochrany osobných údajov ako Úradom na ochranu osobných údajov
preukázaný bezpečnostný incident bolo spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca
uzatvorenú práve so žalovaným. Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok (bez

potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom právnom vzťahu. Súd poukázal aj
na Podmienky ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a lokalizačných údajov v spoločnosti
Orange Slovensko, a.s., z ktorých taktiež vyplýva zodpovednosť žalovaného voči svojim zákazníkom a
teda aj žalobcovi. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného
a teda rozhodol, že žalovaný zodpovedá žalobcovi v súkromnom občianskoprávnom vzťahu za zásah

do jeho práva na ochranu osobných údajov zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol žalobcovi súdnu
ochranu.10. Rozdiel medzi popísanými druhmi zodpovednosti je taký, že administratívna zodpovednosť je
kategóriouverejnéhoprávazaloženounasubjektívnejzodpovednosti,pretonajejnaplneniesavyžaduje
zavinenie. Občianskoprávna zodpovednosť je kategóriou súkromného práva a je založená na princípe

objektívnej zodpovednosti bez potreby preukazovať zavinenie.

11. Bez ohľadu na výsledky administratívnych konaní je však daná občianskoprávna zodpovednosť
žalovaného, pretože táto je založená na objektívnom princípe. Žalobca odovzdal svoje osobné údaje na
spracovanie žalovanému v súvislosti so zmluvou o pripojení, ktorú uzatvoril práve so žalovaným. Je bez

právneho významu, že zmluvu o pripojení uzatváral za žalovaného jeho obchodný zástupca a rovnako
je bez právneho významu, že osobné údaje žalobcu nezákonným spôsobom likvidoval iný obchodný
zástupca (sprostredkovateľ) žalovaného než ten, ktorému boli bezprostredne osobné údaje žalobcu pre
žalovaného odovzdané.

12. Žalobca bol v právnom vzťahu so žalovaným a osobné údaje odovzdal v súvislosti s poskytovanými

telekomunikačnými službami práve žalovanému. Je nepodstatné, že žalovaný konal prostredníctvom
svojich obchodných zástupcov, pretože medzi žalobcom a obchodným zástupcom žalovaného v
súvislosti so spracovaním osobných údajov žalobcu nevznikol žiaden právny vzťah. Právny vzťah, v
rámci ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobcu vznikol na zákonnom základe
(§ 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov)

len medzi žalobcom a žalovaným, a preto iba žalovaný, nie jeho obchodný zástupca, musí niesť za
porušenie ochrany osobných údajov žalobcu občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v podmienkach
súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe, a to v plnom
rozsahu.

13. V administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident tvorí skutkový základ protiprávneho
konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi za zásah do jeho
súkromia dopadá na žalovaného.

14. Na základe uvedeného námietka absencie pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného je

nedôvodná.

15. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi
5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah
do svojho súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.

16. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým
smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v
spoločnosti. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Česť fyzickej

osoby je výrazom úcty, uznania a ocenenia, teda vážnosti konkrétnej fyzickej osoby, ktorú požíva
pre svoje postoje a chovanie u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje posudzovanie jej
postavenia a uplatňovanie v spoločnosti. Neoprávnený zásah do cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže
teda spočívať buď v skutkových tvrdeniach, alebo v kritike, t.j. v hodnotiacich úsudkoch. Fyzická osoba
má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej

osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§
13 ods. l Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § l3 ods. l
Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo
jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

17. Zásah do práva na ochranu osobnosti je svojou povahou civilným deliktom a primerané
zadosťučinenie v ktorejkoľvek zákonom predpokladanej forme jednou z civilnoprávnych sankcií. Z
vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný zásah do súkromia žalobcu pri protiprávnom
spracúvaní osobných údajov, preto súd v ďalšom skúmal, aká ujma bola žalobcovi spôsobená, jej

závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcu došlo. Súd sa nestotožnil s argumentáciou
žalovaného, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval a už vôbec nepreukázal, v čom by mala táto
morálna ujma spočívať a akým spôsobom a z čoho by v súvislosti s predmetnými osobnými údajmi mala
na strane žalobcu vzniknúť. Žalovaný zastával stanovisko, že v tomto prípade morálna ujma žalobcoviz uvedeného incidentu ani len objektívne vzniknúť nemohla, pričom aj s týmto tvrdením nie je možné
súhlasiť. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že osobné údaje sú vstupnou bránou do súkromia
každého jedinca, preto právo na ich ochranu musí požívať vysoký stupeň právnej ochrany. Postupujúcou

globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti a možnosťami, ktoré ponúkajú nové technológie a
aplikácie sa riziká, ktorým je vystavené súkromie každého jedinca, ešte zvyšuje.

18. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody
fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym

stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo
nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži
totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných
údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie
zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky
na veľký počet dotknutých osôb, vrátane žalobcu.

19. Medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v sfére zásahu do
súkromiažalobcumalsúdpreukázanúbezprostrednúpríčinnúsúvislosť.Žalobcaakoprávnyprostriedok
ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
5.000,- eur. Súd konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie peňažnej náhrady sa pri rozhodovaní o

výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo
(§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Skutkový stav, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania ponúka
opis závažnosti ujmy aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom nad rámec už uvedeného
súd konštatoval, že žalovaný ako významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému
incidentu týkajúceho sa stoviek jeho zákazníkov postavil pomerne benevolentne, keď po prvotnom

ospravedlnení sa žalobcom listom zo 16.3.2017 v ďalšom už popierala akúkoľvek svoju zodpovednosť
za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného zástupcu (jeho pracovníka) ako priameho
pôvodcu zásahu značne relativizoval. Súd nezdieľal názor žalovaného, že osobné údaje žalobcu boli do
neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené „omylom, resp. nedopatrením“, pretože podľa
názoru súdu sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby pracujúcej v prospech obchodných záujmov

žalovaného. Dokumenty s osobnými údajmi žalobcu boli naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej
zástupkyne Q. P. nedbalo uložené (založené tovarom) v značkovej predajni žalovanej v C. a žalovaný
ani nepreukázal odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému zástupcovi, pretože už v roku
2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011 a 2012 na značkovej predajni, ale mali byť
bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovaného. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobcu boli

naviac uložené v originálnej archívnej krabici a v tejto krabici „umiestnené“ do neuzamknutého skladu
na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu.

20. Ústavný súd SR v Náleze z 9.11.2016 sp.zn. I.ÚS 689/2014 skonštatoval, že optimalizácia medzi
základnými funkciami primeraného zadosťučinenia a špecifikum každého jednotlivého prípadu vylučujú

pevnú zákonom ustanovenú štandardizáciu sadzieb či hraníc (či minimálnu alebo maximálnu), exaktnú
metodiku výpočtu alebo existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na základe ktorých by sa výška
relutárnej náhrady priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť v žalobách žiadané. Stanovenie
výšky náhrady je tak zo zákona preto vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a
musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných

kritérií, t.j. závažnosti vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka). Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
rovnakonevyhnutnéprihliadaťnasamotnýúčelafunkcietohtoinštitútupriochraneosobnosti.Primárnou
je funkcia satisfakčná, ale je tu aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť
z hľadiska špeciálnej a generálnej prevencie; medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity

(navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah konkurencie.

21. Súd v rámci voľnej úvahy prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých argumentov aj na význam
chráneného záujmu a špecifiká hromadného zásahu do práv veľkého množstva dotknutých osôb a v
snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu

2.500,- eur ako sumu primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol.

22. Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky
(Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), v predmetnej právnej veci došlo u žalobcu sprístupnením osobnýchúdajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu,
telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených
osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcu. Právo na rešpekt k súkromnému
životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu
ČR sp. zn. PI. ÚS 24/10 z 22.3.2011 bod VII., z ktorého vyplýva, že „Primárnou funkciou práva na
rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti.
Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova

zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou mocou nerušenou tvorbou sociálnych
vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt k súkromnému životu zahŕňa i garanciu
sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o sebe samom. Inými slovami, právo na
súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, príp. v akom
rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného
súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie v podobe práva na informačné

sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 Listiny“.

23. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- eur, ktorá približne zodpovedá
polovici sumy odškodnenia obetí násilných činov v rozhodnom období, prihliadal pritom k preventívnej,
sankčnejapredovšetkýmsatisfakčnejfunkciípeňažnejnáhradynemajetkovejujmy.Symbolickánáhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur (ako vo veci 6C/29/2018) tieto funkcie podľa názoru súdu
nespĺňa a nemá požadovaný účinok. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy by vzhľadom na všetky
okolnosti tejto veci , ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania bola v rozpore so zásadou všeobecnej
spravodlivosti,javilabysaakoneprimeraná ažalovanejbysa„nedotkla“spôsobom,ktorýbyjumotivoval
k zodpovednosti pri nakladaní s osobnými údajmi klientov.

24. Žalobcovi bola priznaná i náhrada trov konania v plnom rozsahu, pretože v prejednávanej veci bol
žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy
závisela od úvahy súdu.

25.Protitomutorozsudku,atokonkrétneprotivýrokuouloženípovinnostižalovanémuzaplatiťžalobcovi
nemajetkovú ujmu v sume 2.500,- eur a výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok v napadnutej časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Odvolanie bolo odôvodnené ust. § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. f) a písm. h) CSP.
Ako dôvod uviedol, že už pri svojom prvom procesnom úkone uplatnil námietku miestnej nepríslušnosti

Okresného súdu Svidník a to z dôvodu, že v tomto prípade ide o spor na ochranu osobnosti, ktorý nie
je spotrebiteľským sporom. Miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na
ochranu osobnosti je podľa § 13 C.s.p. všeobecný súd žalovaného, teda Okresný súd Bratislava II.

26. Konanie vo veci ochrany osobnosti je podľa všetkých dostupných judikátov a odborných komentárov

konanie, ktoré je zásadne postavené na princípe kontradiktórnosti. V tomto prípade bol princíp
kontradiktórnosti narušený. V spore o ochrane osobnosti súd môže vykonať len tie dôkazy, ktoré
navrhli strany sporu. Nemôže prevziať dôkaznú iniciatívu. Súd je v konaní o ochrane osobnosti
viazaný skutkovým stavom tak, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi dôkazmi. Odráža sa tým
celková koncepcia konania vo veci ochrany osobnosti, ktorá je vybudovaná striktne na princípoch

kontradiktórnosti konania, arbitrárneho poriadku a prejednacom princípe. V spore s ochranou slabšej
strany však dochádza k príklonu k tzv. vyšetrovaciemu princípu. Navyše v tomto konaní sa uplatňuje aj
tzv. obrátené dôkazné bremeno, čo je v spore na ochranu osobnosti vylúčené.

27. Spracovanie osobných údajov upravoval osobitný zákon, a to zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane

osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vzniku
bezpečnostného incidentu. Tento právny predpis určoval subjektívne práva dotknutých osôb, povinnosti
prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých
osôb a určoval aj zodpovednosť prevádzkovateľa a sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvaných
osobných údajov. V zákone o ochrane osobných údajov účinnom v čase vzniku bezpečnostného

incidentu sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných
údajov medzi prevádzkovateľa a sprostredkovateľa, kedy za bezpečnosť osobných údajov v rozsahu
ním vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Skutočnosť, žežalovaný nezodpovedá za bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov
žalobcu skonštatoval aj Úrad na ochranu osobných údajov vo svojom rozhodnutí.

28. Základným predpokladom akejkoľvek právnej zodpovednosti subjektu, s výnimkou tzv. osobitnej
objektívnej zodpovednosti ako je napr. zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla alebo zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz, je totiž porušenie právnej povinnosti,
ktorej je takýto subjekt nositeľom. Bez porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu
nemôže nastať vo vzťahu k nemu vyvodenie akejkoľvek právnej zodpovednosti (občianskoprávnej,

administratívnoprávnej, či trestnoprávnej) a to bez ohľadu na to, či je táto zodpovednosť objektívna
(zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie) alebo subjektívna (zodpovednosť za zavinené
porušenie povinností), nakoľko právna zodpovednosť je zásadne následkom (sankciou) za porušenie
povinnosti. Tam, kde niet porušenia právnej povinnosti, nemôže byť vyvolaný následok, vznik právnej
zodpovednosti za protiprávne konanie zo strany povinného subjektu.

29. Pre prípad, ak sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou žalovaného a dôjde k záveru, že
je daná jeho zodpovednosť, žalovaný odmietol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v plnom rozsahu. Finančné zadosťučinenie má zásadne subsidiárnv charakter, je možné ho
totiž poškodenému priznať výlučne a len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a
neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej

miere. Žalobca v konaní ani len nedokázal identifikovať, nieto ešte preukázať, údajnú nemajetkovú ujmu,
ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu alebo ako sa prejavila, či prípadne
stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a pod. Žalobca teda neuniesol
ohľadom existencie údajnej jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy svoje dôkazné bremeno.

30. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu priznanú vo výške 2.500,- eur, túto je potrebné považovať za
neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu, ako takú za nespravodlivú. Pri určení výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov pri
trestných činoch, napr. obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a podobne, je daný nárok na vyplatenie
odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto predstavovala v

roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.350,-
eur. Je viac ako zrejmé, že prípadná nemajetková ujma, ktorá by teoreticky mohla vzniknúť zásahom
do osobnostných práv žalobcu, objektívne nie je a ani nemôže byť svojimi následkami, závažnosťou,
či intenzitou jej pociťovania porovnateľná s nemajetkovou ujmou, ktorá vznikla obeti trestného činu
znásilnenia, či trestného činu sexuálneho zneužívania. S argumentáciou žalobcu sa stotožnil aj Krajský

súd v Prešove, ktorý v rozsudku v konaní vo veci žaloby na ochranu osobnosti Bc. C. a ďalších 42
žalobcov, priznal každému z nich ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu po 110,- eur.

31. Žalovaný namietal aj rozhodnutie o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu žalobcu
bol tomuto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku. Pri určovaní trov konania, ktoré spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia,
by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, resp.
tieto aspoň primerane znížiť.

32. Žalobca navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.

33. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
odvolanie žalovaného je len čiastočne opodstatnené.

34. Čo sa týka základu uplatneného nároku, vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa
na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

35. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o porušení jeho práv na spravodlivé súdne konanie, s týmito nie
je možné sa stotožniť.36. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

37. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

38. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

39. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

40. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.

41. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol

v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti

na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

42. Pokiaľ ide o otázku miestnej príslušnosti, súdna prax aj teória ustálili, že žalobca sa príslušnosti

danej na výber nemusí v žalobe výslovne dovolávať, je len povinný uviesť skutočnosti rozhodné pre
posúdenie príslušnosti. V danom prípade žalobca sa v žalobe príslušnosti danej na výber výslovne
dovolal daným poukazom na ust. § 19 písm. d) CSP a uviedol aj skutočnosti umožňujúce posúdiť túto
miestnu príslušnosť.

43. Spotrebiteľský spor, ako to vyplýva z ust. § 290 C.s.p. je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom,
vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z
tohto ustanovenia za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa
spotrebiteľskej zmluvy, napr. či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázky výkladu obsahuspotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné.
Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného
obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných

praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadou veci a iné.

44. Nebolo sporným, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o pripojení, ktorá je
spotrebiteľskou zmluvou. Základná úprava takejto zmluvy je obsiahnutá v zákone o elektronických
komunikáciách (zákon č. 351/2011 Z.z.), ktorý v ust. § 56 ods. 3 výslovne umožňuje podniku

poskytujúcemu verejné služby získavať a spracúvať údaje účastníkov. Poskytnutie osobných údajov
žalobcu sa dialo jednoznačne výlučne na účely uzavretia a plnenia spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca ako
klient zveril žalovanému svoje údaje a legitímne očakával, že žalovaný pri ich ochrane dodrží svoje
zákonné povinnosti a že bude konať s patričnou odbornou starostlivosťou, ktorú ustanovenie § 2 písm. u)
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa definuje ako úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti,
ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca

čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Hoci
pri spracúvaní a ochrane osobných údajov konal za žalovaného obchodný zástupca, v tejto súvislosti
je potrebné pripomenúť, že na účely zákona o ochrane spotrebiteľa sa predávajúcim rozumie osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti
alebo povolania alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet (§ 2 písm. p) zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa).

45. Spotrebiteľskou zmluvou nemožno rozumieť len typ zmluvy uzatváranej medzi dodávateľom a
spotrebiteľom, ale právny režim, ktorý sa spája s akoukoľvek zmluvou, ktorú dodávateľ a spotrebiteľ
uzatvárajú,pričomspotrebiteľskýcharakterbudemaťvždyajprávnyúkon,ktorýsúvisíalebojevzájomne

závislý od právneho titulu, ktorým sa založil hlavný spotrebiteľský záväzok. Zužujúci výklad pojmu
spotrebiteľský spor zo strany žalovaného tu neobstojí. V zákonných ustanoveniach o spotrebiteľských
sporoch sa okrem iného premieta sociálna funkcia práva spočívajúca v ochrane slabšej strany. Tieto
ustanovenia nemožno vykladať spôsobom, ktorý úplne poprie účel, zmysel a cieľ danej úpravy.
Neoddeliteľná, silná a pevná väzba so spotrebiteľskou zmluvou je v prejednávanom spore úplne zjavná

a zrejmá. Preto podľa ust. § 290 C.s.p. ide o spotrebiteľský spor. Aj zákonodarca v súvislosti s úpravou
spotrebiteľskej zmluvy v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka zvýraznil dve kategórie právnych noriem
a to ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a iné ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ. V prvom prípade ide teda o ustanovenia Občianskeho zákonníka, zatiaľ
čo v druhom prípade ide o akékoľvek ustanovenia, ktoré sa týkajú úpravy právnych vzťahov, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, teda môže ísť aj o normy mimo rámca vecnej pôsobnosti Občianskeho
zákonníka. Aj z definície dodávateľa v Občianskom zákonníku (§ 52 ods. 3) jasne vyplýva, že dodávateľ
je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom plnením sa rozumie plnenie v širšom zmysle, t.j. uplatňovanie
a akýkoľvek výkon práv a povinností v priebehu trvania záväzku.

46. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej
stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy,
ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli ani nijak nevyšli
počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo,

opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

47. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa s listinami zo spisu dospel k záveru, že všetky
skutkové zistenia k základu nároku, ktoré súd prvej inštancie posúdil sú správne a majú oporu vo
vykonanom dokazovaní; v konaní súdu prvej inštancie a skutkovom závere, ku ktorému z vykonaných

dôkazov dospel nebol odvolacím súdom zistený žiaden z dôvodov preukazujúcich nesprávne zistenie
skutkového stavu.

48. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných

princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie strán sporu.49. Okrem základných princípov je hodnotenie dôkazov upravené v ust. § 191 CSP. Vychádzajúc z tohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť

každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

50. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada

voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

51. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie

zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný

skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

52. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd

poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7Cdo7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťah k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.

53. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy

došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do jeho
práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 Občianskeho zákonníka
a vzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané
aj právo na nemajetkovú ujmu.

54. Je namieste zdôrazniť, že oblasť súkromia a ochrany osobných údajov je dynamickou kategóriou
rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovo-právnych vzťahov aj do
digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého
dohľadu zo strany žalovaného sa vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Vychádzajúc z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, právo na ochranu osobnosti možno nepochybne

považovať za jednu z kategórií práva na súkromie s poukazom na článok 8 Dohovoru. Podľa rozsudku
tohto súdu vo veci Rotaru proti Rumunsku (rozsudok zo 04.05.2000, č. 28341/95), systematické
zbieranie a uchovávanie osobných údajov je zásahom do súkromného života, ich prípadné použitie je
samostatným zásahom.

55. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s
presunom aktivít záväzkovo-právnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechanie
všetkých osobných údajov žalobcov bez náležitého dohľadu zo strany žalovaného značným spôsobom
poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov.56. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na
súkromie, a to vychádzajúc z judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre

ľudské práva s poukazom na článok 8 Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy. Súčasná informačná
spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na
trhu, a preto je nutné pri tomto deriváte, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa,
teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému
boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde,

je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola
primeraná a proporcionálna.

57. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej
ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie
kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej

nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa
neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených
práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za
ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti.

58. Pre zistenie skutkového stavu vzhľadom na rozsah osobných údajov, ktoré vo vzťahu k žalobcovi
boli predmetom potencionálneho zneužitia, nie je relevantné to, ako žalobca subjektívne vnímal túto
hrozbu pre určenie rozsahu primeraného finančného odškodnenia (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn.
4Cdo81/2011). Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením v § 11 Občianskeho zákonníka.

Nevyžaduje sa vyvolanie následkov.

59. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne
ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri
priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: dĺžka protiprávneho konania, reakcia na upozornenia a požiadavky

dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie
a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo
zámernej diskreditácie osoby.

60. Proporcionalita znamená vyváženosť, pomernosť. Etymologicky tento výraz vychádza z latinského

spojenia pro portio, ktorý znamená vzťah medzi viacerými prvkami. V práve býva proporcionalita
spojovaná s racionalitou a spravodlivosťou, a to v minulosti často najmä v súvislosti s ukladaním trestu.

Ako právny princíp znamená princíp proporcionality formálnu šablónu pozostávajúcu z niekoľkých
postupnekladenýchotázok,ktorásapoužívaprihodnotení,čiprávnyaktnezasahujedozákladnýchpráv

a slobôd vo väčšej miere, než je potrebné. Dochádza tak k riešeniu kolízií medzi jednotlivými princípmi,
resp. medzi ľudskými právami navzájom, resp. medzi ľudskými právami a verejnými dobrami.

Ustanovenia o základných právach a slobodách sa nechápu ako klasické právne normy, ale ako právne
princípy. Ak by sme ich chápali ako klasické právne normy s kondicionálnou štruktúrou a abstraktnou

formuláciou hypotézy a dispozície, museli by sme rozhodnúť o aplikačnej prednosti jedného práva pred
druhým, čo je značne problematické. Ak však ponímame tieto práva ako právne princípy, ich stret sa
môže riešiť cestou optimalizácie, keď jedno právo dočasne „ustúpi“ inému, pričom však nie je negované.
Výhodou môže byť maximalizovaný rozsah aplikácie oboch práv.

Prioritnou zložkou princípu proporcionality je potom pomeriavanie v kolízii navzájom stojacich práv
a hodnôt, ktoré sú však primafacie rovnocenné. Metodologicky potom možno pravidlo pomeriavania
charakterizovať tak, že čím väčšia je miera nenaplnenia či ujma na jednom princípe, tým vyššia musí
byť miera naplnenia princípu druhého.

Potom možno povedať, že požiadavka vhodnosti sleduje, aby obmedzujúci prostriedok bol spôsobilý
naplniť účel, ktorý je zamýšľaný a má sa dosiahnuť. Teda aký zámer mal orgán štátu obmedzením
dosiahnuť, aké opatrenia na to použil a či je dosiahnutie sledovaného cieľa takýmto postupom možné.
Musí existovať racionálne previazanie medzi obmedzením a sledovaným cieľom.Požiadavka nevyhnutnosti sleduje, aby nebol obmedzujúci prostriedok príliš obšírny a nezasahoval do
práva viac, ako je skutočne potrebné a nevyhnutné. Požiadavka proporcionality v užšom zmysle sleduje,

zabezpečenie optimalizácie medzi účelom a obmedzovaným právom, teda pomer získaného prospechu
a spôsobenej ujmy (Justičná akadémia Pezinok, 12.11.2018).

61. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 215/2020 z 31.01.2022 uvádza, že otázka výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných

skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými
v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na
riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ
účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte
dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu,
je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky

náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na
určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej

ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť.

62. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v

prípade Y. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd
pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká,
akú by priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a
tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ

domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo
svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre
ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej
náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky
tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp.zn. I. ÚS 2844/14.

63. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi
citovanými v predchádzajúcom bode pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie
vo výške 2.500,- eur nezodpovedá zisteným okolnostiam a v žiadnom prípade nezodpovedá princípu
proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch

výslovne obsiahnuté, avšak v európskej právnej kultúre sa bezozbytku uplatňujú, pričom porušením
pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 36 ods.1 Listiny (Ústavný súd Českej republiky v náleze III. ÚS 350/03 z 29.9.2005).

64. Dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, činnosť žalovaného

nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho konania alebo toho, že by v jeho prípade išlo o
konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah,
ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11 Občianskeho
zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho
súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady ujmy v peniazoch, aj v kontexte s významným

postavením žalovaného na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu,
ktorý je osobitne chránený - osobné údaje.

65. Odvolací súd je si vedomý, že v obdobných veciach senáty tunajšieho sudu pri rozhodovaní o
výške finančnej náhrady vychádzali z 50 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných

činov (4.350 eur), (§ 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z.), ktorý opakovane ponižovali na polovicu s
prihliadnutím na skutočnosti, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ale
len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, neboli zistené dôvody ako škandalizácia žalobcu, nedošlo
k opakovaniu či zvyšovaniu intenzity konania, či k úmyselnému konaniu žalovaného a podobne. Nazáklade uvedených skutočnosti považovali za primeranú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 110,-
eur.

66. Je možné sa stotožniť s ,,poľahčujúcimi okolnosťami“ stojacimi v pozadí jej zníženia v porovnaní
so závermi súdov prvej inštancie, no nie však so samotnou výškou priznanej finančnej náhrady.
Podľa názoru odvolacieho súdu suma 110- eur vzhľadom na významné postavenie žalovaného na
telekomunikačnom trhu nepôsobí dostatočne satisfakčne ani sankčne a už vonkoncom nie preventívne,
aby ho nútila správať sa voči citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Preto odvolací súd mal za to,

že bol dôvod zasiahnuť do úvahy prvoinštančného súdu a výšku priznanej náhrady korigovať minimálne
na sumu 500,- eur, tak aby bol na jednej strane zohľadnený princíp proporcionality a na druhej strane
zachovaný aj princíp racionality v práve.

67. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok vo
výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 500,- eur ako vecne správny potvrdil a

v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil (§ 388 CSP) tak, že žalobu zamietol.

68. Zároveň žalobcovi, ktorý mal vo vzťahu k základu nároku plný úspech, bola priznaná i náhrada trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

69. V súvislosti s rozhodnutím o trovách je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 24.05.2022 č.k. II. ÚS 233/2022-18. V tomto rozhodnutí sa Ústavný súd stotožnil s
názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v komentári k Civilnému sporovému poriadku,
z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásad do osobnostných práv, má

žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná nemajetková
ujma v peniazoch.

70. Pri rozhodovaní o trovách konania nebolo možné aplikovať ust. § 257 CSP umožňujúce súdu

výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia
tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy
výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady podľa ust. § 257 CSP vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Týmito sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné
okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Ide o

ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti
hodnéosobitnéhozreteľa,naktoréjepotrebnéprirozhodovaníotrováchkonaniavýnimočneprihliadnuť.
Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami povedané, na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

71. Pri žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, výška tarifnej odmeny za úkon právnej služby vychádza
z ust. § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho
zastúpenia je suma 2.000 eur, kedy je odmena právnej služby za tento úkon 91,29 eur. Vzhľadom na
uvedené odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovaného o potrebe aplikácie §
257 CSP v danom prípade vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. S prihliadnutím na výšku

odmeny za jeden úkon právnej služby, výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovaného
predstavovať sumu, ktorá by objektívne bola spôsobilá ohroziť jeho finančnú stabilitu, či jeho podnikanie.
Každá strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu si musí byť vedomá skutočnosti, že v
prípade neúspechu, bude znášať trovy konania. V prejednávanej veci od tejto zásady nebolo možné
upustiť.

72. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).