Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 21, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/93/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119207205
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7119207205.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Borisa Brondoša a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom,
C. X, D., 2/ B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D. a 3/ E. F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. X, D.,
všetci zastúpení: JUDr. Rastislav Cestický, advokát, Palackého 1, Košice, proti žalovaným: 1/ Krajské
riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Kuzmányho 8, Košice, IČO: 00 151 866 a 2/ Mesto Košice,
Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 34C/19/2019-261 z 11. januára 2022,

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu a nepriznal žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade k
povinnosti zaplatiť žalobcovi v 1. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
30.000,- eur, žalobcovi v 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,-

eur a žalobkyni v 3. rade spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur,
na tom skutkovom základe, že sa až v polovici septembra roku 2016 dozvedeli, že ich syn a brat dňa
XX.X.XXXX zomrel a po vykonanej pitve bol dňa 4.7.2016 bez ich vedomia spopolnený ako bezdomovec
a osoba bez existencie blízkych osôb, pričom žalovaní mali vedomosť o jeho totožnosti, keďže pri sebe
mal osobné doklady, ako aj o existencii blízkych osôb, avšak im túto skutočnosť neoznámili. Podľa
argumentácie žalobcov je neočakávaná smrť ich syna a brata neodvrátiteľný fakt, ktorý rozhodujúcim
spôsobom pretrhol ich rodinné a citové väzby, s dôsledkami na ich existujúci súkromný a rodinný život, je

absolútnenepredstaviteľnouavyrovnávajúsasňoulenveľmiťažko.Skutočnosť,žesanemohli,rovnako
aj ich ďalší rodinní príslušníci, s nebohým náležite so všetkou pokorou a trúchlením dôstojne rozlúčiť,
nemá podľa ich názoru pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotvených v Ústave Slovenskej
republiky, iných všeobecne záväzných predpisov a najmä etiky a morálky, pri uplatnení humanistických
princípov,obdobu.Majújednoznačnezato,ževzhľadomnahrubéporušenieazásahdoichsúkromného
a rodinného života sú aktívne legitimovaní k podaniu žaloby na ochranu osobnosti, a keďže nemateriálne
zadosťučinenie je v danom prípade podľa nich absolútne nepostačujúcim, je potrebné tento zásah do

ich súkromia reparovať priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Súd prvej inštancie vykonal stranami sporu navrhnuté dokazovanie, uplatnený nárok právne posúdil
podľa ustanovení § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100 ods. 1 a 2 a § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka(ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších
zmien a doplnkov a § 30 ods. 2 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve, z ktorých, po posúdení
námietky premlčania nároku žalobcov a vykonanom dokazovaní, vyvodil záver o jeho nedôvodnosti pre

nepreukázanie splnenia základného predpokladu vzniku občianskoprávnej zodpovednosti žalovaných
a to neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, keďže žalovaný v 1. rade postupoval pri
objasňovaní príčin úmrtia nebohého B. B. a jeho oznámenia príbuzným, zákonom predpokladaným
spôsobom,pričomjehopostupnevybočilzmedzínoriemregulujúcichdanúoblasť,t.j.Trestnéhozákona,
Trestného poriadku a zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore. Takisto žalovaný v 2. rade v danej

veci postupoval zákonom predpokladaným spôsobom, keďže mu z ust. § 30 ods. 2 zákona č. 131/2010
Z.z. o pohrebníctve vyplývala povinnosť zabezpečiť pochovanie mŕtveho, ak by do 96 hodín od jeho
úmrtia nikto nezabezpečil pochovanie. Zdôraznil, že žalobcovia v 1. až 3. rade vytýkajú žalovanému v 1.
rade, že nevyužil všetky dostupné databázy a možnosti ako ich kontaktovať, no na druhej strane súdu
neponúkli žiadne dôkazy preukazujúce ich skutočný záujem o nebohého v tomto rozhodnom období,
pričom od posledného náhodného kontaktu s nebohým v máji 2016 až do 5.9.2016, kedy žalobkyňa v 3.

rade prevzala uznesenie o zastavení trestného stíhania, nenahlásili ako rodinní príslušníci nezvestnosť
B. B. na polícii z obavy, že by mohol byť ich syn a brat v ohrození na živote alebo na zdraví, pričom
nebohý posledné dva roky pred smrťou žil ako bezdomovec, stýkal sa so žalobcami v 1. až v 3. rade len
sporadicky, náhodne, žalobcovia v 2. a v 3. rade ho vydedili a odhlásili z adresy svojho trvalého pobytu,
mali vedomosť o zlom zdravotnom stave nebohého pred jeho smrťou, pretože ho naposledy videli

koncom mája 2016, aj napriek uvedenému mu neposkytli v tejto extrémnej sociálnej a zlej zdravotnej
situácii žiadnu pomoc, pričom museli vedieť, že nie je schopný sám a bez pomoci túto svoju situáciu
riešiť. Podľa súdu prvej inštancie tento postoj žalobcov v 1. až 3. rade nenasvedčuje tvrdeným citovým
a rodinným väzbám, ktorých náhle pretrhnutie nečakanou smrťou ich syna a brata, by bolo spôsobilé
zasiahnuť do ich rodinného a citového života. Súd prvej inštancie uzavrel, že do práva žalobcov v 1. až 3.

rade na vytváranie a prežívanie rodinného puta k nebohému synovi a bratovi vo forme piety zasiahnuté
nebolo, keďže im bola vydaná urna s popolom nebohého, ktorú uložili do kolumbária a vytvorili si tak
pietne miesto. Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ust.
§ 255 ods. 1 CSP celkovým procesným úspechom žalovaných v spore, ktorí však náhradu trov konania
nežiadali.

4. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil
súduprvejinštancienaďalšiekonanie.Žalobcoviavodvolanínamietalinesprávnostiskutkovýchzáverov
a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázke existencie neoprávneného
(protiprávneho) zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení ich

osobnostných práv. Obranu žalovaného v 1. rade, že v mieste bydliska žalobkyne v 3. rade nikto
nereagoval na zvonenie a náhodne opýtaní okoloidúci sa nevedeli vyjadriť, či na uvedenej adrese
matka nebohého skutočne býva, považovali za neopodstatnenú, účelovú a tendenčnú, keďže podľa nich
žalovaný v 1. rade mohol použiť aj inú formu ako priamy kontakt, a to vyrozumieť ju telefonicky alebo
doporučene poštou, a to ešte pred spopolnením nebohého. Uviedol, že „ak malo byť trestné stíhanie

účinne zastavené, museli byť o uvedenom upovedomení poškodení v prípade daného trestného činu, čo
sú žalobcovia v 1. a 2. rade, a vzhľadom na to, že to robil poverený príslušník PZ príslušného oddelenia s
minoritnými skutkovými a právnymi vedomosťami, malo za následok to, že poškodení boli upovedomení
ozastavenítrestnéhostíhaniaažvseptembriroku2016anieskôr...Atoajvzhľadomnato,žepoškodení
majú oprávnenie podať sťažnosť o zastavení trestného stíhania podľa Trestného poriadku, o ktorom, ako

uvádzažalovanýv1.radelexspecialisrozhodujedozorujúciprokurátor.“Doplnil,žeakbyboližalobcovia
v 2. a 3. rade, ktorí boli zároveň poškodenými v trestnom konaní, upovedomení hneď o úmrtí ich syna,
zabezpečili by jeho riadny pohreb spolu s príbuznými. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade uviedol,
že tento „musí preukázať, že sú splnené podmienky o pohrebníctve tým spôsobom, že nikto nechcel
alebo nemohol zabezpečiť pochovanie nebohého...“, pričom túto povinnosť vyvodil priamo z formulácie

uvedenej v zákone o pohrebníctve („... keď nikto nezabezpečí pochovanie...“). Uzavreli, že v danom
prípade bola preukázaná existencia nimi tvrdeného neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv
žalovanýmiv1.a2.rade,apretojetuzákladnýpredpokladprepriznanieprostriedkovochranyosobnosti,
ktorej sa domáhali a zároveň tento neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na ich
právachchránenýchust.§11Občianskehozákonníka.Svojimiodvolacíminámietkamipoukazujúcimina

to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobcovia podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnili
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že
v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keďneboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je
odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania,

odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por.
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaný v 1. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje

za vecne správny. Dôrazne sa ohradil voči tvrdeniu žalobcov, že uznal podanú žalobu. Doplnil, že
žiadnymspôsobomneporušilprávožalobcovnapietu,tým,akototvrdiažalobcovia,žemalpovinnosťich
upovedomiť o úmrtí ich syna, nakoľko sa mylne považujú za poškodených v zmysle Trestného poriadku.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil.

6. Žalovaný v 2. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozsudkom. Uviedol, že

žalobcovia v 1. až 3. rade nemali také citové a rodinné väzby na nebohého, aké sa snažili prezentovať
v žalobe, pričom on žiadnym spôsobom nepochybil a nezasiahol do práva na súkromie žalobcov a
zabezpečením pohrebu nebohého si splnil len zákonom stanovenú povinnosť (na základe žiadosti
príslušného štátneho orgánu). Výklad ust. § 30 ods. 2 zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve v znení
neskorších predpisov, aký prezentujú žalobcovia v odvolaní, považuje za absurdný, keďže tento zákon

ukladá obciam len povinnosť zabezpečiť pochovanie nebohého (ak sa nenašiel nikto, kto by ho do 96
hodín od úmrtia zabezpečil; obce sú teda v reťazci obstarávateľov pohrebov nebohých až na poslednom
mieste a túto činnosť zabezpečujú zo zákona na základe žiadostí príslušných štátnych orgánov) a nie
povinnosti skúmať, hľadať, lustrovať alebo informovať jeho rodinných príslušníkov alebo príbuzných (po
doručení žiadosti o pochovanie od príslušného štátneho orgánu musia byť ľudské pozostatky pochované

na pohrebisku alebo spopolnené, aby nedošlo k ohrozeniu verejného zdravia). Doplnil, že ak by mu
zákon o pohrebníctve takúto „informačnú“ povinnosť voči rodinným príbuzným nebohých aj uložil, v
tomto prípade by objektívne nebolo ani možné rodinných príslušníkov (t. j. žalobcov v 1. až 3. rade) o
úmrtí ich brata a syna vyrozumieť, pretože títo (ako vyplýva z dokazovania) v lete trávili čas na svojej
rodinnej chalupe a začiatkom júla 2016 odcestovali na letnú dovolenku do zahraničia.

7. Žalobcovia v odvolacej replike zotrvali na svojej odvolacej argumentácii.

8.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalobcovakopodanévčas(§
362 CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§

355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
f) a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380
ods. 2 CSP a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený
na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.11.2023 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto

procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa
ust. § 219 ods. 3 CSP.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade
s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie

súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých
kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami
(§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcov v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá
CSP), odvolací súd dodáva:

10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP [súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam], sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie, je nesprávne, to zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil

po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzovaliný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia
dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo počas konania najavo), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení
dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými

skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak,
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 185 až §
211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť,
súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a pod.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.
vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný

právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

12. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že tieto žalobcami

uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

13. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, neopomenul
žiadnuskutočnosť,ktorávyplynulazvykonanýchdôkazovaztvrdenístránasvedkovavykonanédôkazy

správne vyhodnotil vo vzťahu k predmetu konania. Zistený skutkový stav posúdil podľa správnych
zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil a vyvodil správne právne závery vo vzťahu k uplatneným
nárokom žalobcov. Odvolacie námietky spochybňujúce správnosť výroku rozsudku a skutočnosti
uvedenéžalobcamivodvolaníneumožňujúaniesúspôsobiléspochybniťvecnúsprávnosťnapadnutého
rozsudku. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru

racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, na zistený a daný skutkový stav použil
správny predpis, správne ho aj vyložil a aplikoval, to znamená, z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani
skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcov. Odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré
použil súd prvej inštancie odkazuje.

14. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v prejednávanej veci neboli splnené
zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu porušenia
osobnostných práv žalobcov.

15. Podľa ustanovenia § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len
„Občiansky zákonník“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

16. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy

a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

17. Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé
čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickejosoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť,
dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy osobnej povahy (napr. podobizne,
zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na

ochranu osobnosti treba u každého z nich posudzovať samostatne.

18. Občiansky zákonník právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby upravuje ako jednotné právo,
ktorého obsahom je v občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a
jej všestranný slobodný rozvoj. Ide o zásadné rozvedenie a konkretizáciu článkov 7, 8, 10, 11, 13 a 14

Listiny základných práv a slobôd. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujúce čiastkové
práva zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt (stránok) osobnosti fyzické osoby ako
neoddeliteľných súčastí celkovej fyzickej a psychicko - morálnej integrity osobnosti.

19. Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba u zásahov do
osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené

(protiprávne). Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym
právom, tj s právnym poriadkom. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti
takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe.

20. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti

fyzickej osoby podľa § 13 OZ musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie
zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len
ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený
(protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených
osobnostných právach fyzickej osoby. Nenaplnenia ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje

možnosť sankcií podľa ustanovenia § 13 OZ. Ak nemajetková ujma vzniknutá na osobnosti fyzickej
osoby môže byť zmiernená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia podľa ustanovenia § 13 OZ,
je potrebné zvoliť takú jeho formu, ktorá je podľa okolností každého konkrétneho prípadu primeraná
a postačujúca k relatívnej sanácii nemajetkovej ujmy vzniknutej neoprávneným zásahom, a ktorá tak
súčasne bude aj účinná (obdobne napr. pozri Karel Knap, Jiří Švestka a kol.: Ochrana osobnosti podľa

občianskeho práva, Linde Praha, as 2004, str 163 a 180násl.).

21. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1

najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti
alebo zasiahnuté do jej iných osobnostných práv, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorej sa žalobcovia domáhajú aj v prejednávanej veci. Výšku
náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne.

Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je
splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce (§ 13 ods. 3 OZ).

22. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 OZ je určitá
ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov

dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo
stupňomzávažnosti:a)neopodstatňujúaninemateriálnuanimateriálnusatisfakciu,b)opodstatňujú(len)
nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu.

23. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy

- v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú
ujmu treba podľa právneho názoru súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za
ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či
by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení

a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

24. Pokiaľ ide o kritéria náhrady, vzhľadom k právnej úprave, ktorá pri rozhodovaní o výške relutárnej
náhrady neposkytuje súdom presné vodítka pre jej vyčíslenie, je potrebné prihliadať k judikatúrouustáleným kritériám pre jej určenie. Ide o kritéria, ktoré možno posudzovať ako na strane poškodeného
resp. pozostalého tak na strane škodcu (zodpovednej osoby).

25. Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane poškodeného, ??môžu byť podľa rozvíjajúce sa
doktríny najmä a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka
hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku
náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka
je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, mnohokrát

prerastajúce až do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zosnulého sa odlišuje, nakoľko je
prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodičia jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového
veku jeho vnúčatami. Dôležitú úlohu hrá aj pocit zodpovednosti rodičia za svoje deti. Strata osoby, na
ktorej je pozostalý existenčne závislý, sa negatívne prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná
forma satisfakcie ako peňažná (napr. ospravedlnenie zodpovednej osoby) síce nemôže byť sama o
sebe dostačujúca, jej poskytnutie a následné posúdenie jej významu však môže prehovoriť do zníženia

peňažného zadosťučinenia.

26. V určitých prípadoch však o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nepôjde, a to ani
vtedy, ak by sa zásah ako odporujúci objektívnemu právu zdanlivo javil. Hovorí sa o okolnostiach
vylučujúcich neoprávnenosť, resp. o okolnostiach, ktoré porušenie, resp. ohrozenie osobnosti fyzickej

osoby ospravedlňujú.

27. Okolnosti, ktoré majú tieto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia závažnosti, významu
a funkcie vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej fyzickej osoby na strane jednej a
zvláštnych verejných záujmov na strane druhej, sú buď obsiahnuté priamo v právnych normách, alebo

z nich vyplývajú.

28. Neoprávnenosť zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby chránenej všeobecným osobnostným
právom vylučujú konkrétne tieto okolnosti, keď:
a) dotknutá fyzická osoba k zásahu do svojej osobnosti, resp. do jednotlivých hodnôt, tvoriaci jej

osobnosť v jej fyzickej a morálnej jednote (integrite), súhlasila, alebo
b) je zásah s ohľadom na rôzne verejné záujmy dovolený zákonom, pričom do tejto kategórie spadajú
tzv. zákonné licencie, ktoré sú výslovne zakotvené v § 12 ods. 2 a 3 obč. zák. alebo napr. v § 71 a
nasl. Trestného poriadku, v (minulosti) § 23 ods. 3 a 4, § 24 zákona č. 20/1966 Zb., o starostlivosti
o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov, § 257 a nasl. CMP, a pod. V týchto prípadoch (ak

nie sú prekročené zákonom stanovené medze) ide o situácie, kedy nad individuálnymi záujmami
jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobnosti je zasahované, prevláda závažnejšie, významnejšie a
funkčne vyšší verejný záujem, odôvodnený naliehavými sociálnymi potrebami, ktoré sú v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné,
c) k zásahu došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, prípadne, kde iný

subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon (ako je to v prejednávanej veci). Prípustnosť
týchto prípadov je odôvodnená zvláštnym verejným záujmom ako na nerušenú a plynulú realizáciu
subjektívnych práv, tak na plynulom plnení právnych povinností uložených zákonom. Ide najmä o
výkon práva kritiky (článok 17 Charty základných práv a slobôd), o všeobecnú svojpomoc (§ 6 OZ), o
odvracanie škody (§ 417 OZ), o nutnú obranu a krajnú núdzu (§ 418 ods. 1 OZ), o výkon práv účastníkov

konania (v konaní súdnom alebo správnom pred povolanými orgánmi s rozhodovacou mocou), ako aj
výkon povinnosti svedeckej a znaleckej (ak sú odôvodnené predmetom veci), o výkon činnosti advokáta
v rámci ochrany oprávnených záujmov svojho mandanta, resp. klienta, o výkon rozhodovacej činnosti
štátnych orgánov (Karel Knap, Jiří Švestka a kol.: Ochrana osobnosti podľa občianskeho práva, Linde
Praha, as 2004, pozri stanovisko Občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR, sp.

zn. Cpjn 13/2007).

29. Podstatou sporu je stret zákonných povinností a oprávnení žalovaných v 1. a 2. rade, s ochranou
práva na súkromný a rodinný život žalobcov.

30. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že k zásahu do osobnostných
práv žalobcov (ich súkromného a rodinného života, osobitne práva na pietu) malo dôjsť v dôsledku
toho, žalovaný v 1. rade v priebehu trestného stíhania neoznámil žalobcom úmrtie ich syna resp. brata
a žalovaný v 2. rade zabezpečil bez ich vedomia jeho pochovanie.31.Ktvrdenémuzásahudoosobnostnýchprávžalobcovmalodôjsťvrámciplneniaprávnychpovinností,
ktoré im ukladal zákon. Za tejto situácie je neoprávnenosť zásahu vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu

v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Neoprávneným
zásahom do práv chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ nie sú napr. ani prejavy, ktoré podľa obsahu,
formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti o objasnenie a prešetrenie
určitých okolností, ak boli učinené v prostredí oprávnenom vec riešiť (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
ČR zo dňa 29. 1.2002, sp. zn. 28 Cdo 95/2002, uverejnenom pod číslom RNs C 972 v Súbore civilných

rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu C.H.BECK, ročník 2002).

32. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v súlade
s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené
zákonné predpoklady pre poskytnutie ochrany pred tvrdenými zásahmi zo strany žalovaných do práva

na ochranu osobnosti žalobcov podľa ust. § 11 a nasl. OZ, na čom nič nemení ani podané odvolanie
žalobcov, ktoré nie je spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neodôvodňuje
prijať rozhodnutie v ich prospech. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobcovia uvádzajú v podanom
odvolaní nie sú opodstatnené, žalobcovia ich namietali už v prvoinštančnom konaní, boli predmetom
skutkového a právneho posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite a v plnom súlade

so zákonom vysporiadal pri rozhodovaní sporu a v dôvodoch napadnutého rozsudku so správnym
záverom, že žalobcovia nepreukázali neoprávnený zásah zo strany žalovaných, ktorý by bol spôsobilý
narušiť alebo ohroziť ich právo na ochranu osobnosti chránené ust. § 11 OZ, pokiaľ k tvrdenému zásahu
malo dôjsť postupom zamestnancov žalovaných v 1. a 2. rade v rámci plnenia ich služobných, resp.
pracovných povinností v súlade so zákonom. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že

v prípade objasňovania príčin úmrtia B. B., ako aj pokusom oznámiť jeho úmrtie príbuzným, postupoval
žalovaný v 1. rade zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom, pričom jeho konanie nevybočilo z
medzí noriem regulujúcich danú oblasť, t.j. Trestného zákona, Trestného poriadku a zákona č. 171/1993
Z.z. o Policajnom zbore. Rovnako odvolací súd nemôže konštatovať ani porušenie právnej povinnosti,
resp. existenciu protiprávneho úkonu na strane žalovaného v 2. rade, ktorý postupom v zmysle ust.

§ 30 ods. 2 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve, z ktorého vyplývala jeho povinnosť zabezpečiť
pochovanie mŕtveho, neprekročil zákonom stanovené medze.

33. K odvolacím námietkam žalobcov je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva
na právnych záveroch, ktoré boli v právnej praxi už ustálené, podľa ktorých občianskoprávna ochrana

osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 13 OZ prichádza do úvahy iba u takých zásahov do osobnosti,
ktoré je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne), ak súčasne je preukázané, že zásah
bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na osobnosti fyzickej osoby a existuje príčinná súvislosť medzi
zásahom a takýmto ohrozením osobnosti. Neoprávneným zásahom nie je zásah do osobnostnej sféry,
ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania. Jednou z takých okolností môže byť aj výkon zo

zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti (napr. postupom príslušných
orgánov v konaní, ku ktorému sú zo zákona povolané, výpoveďou svedka alebo účastníka v konaní
alebo podaniami účastníka, ktorými uplatňuje svoje procesné práva v takomto konaní a pod.), ak
sú uskutočnené v medziach stanovených zákonom, kedy spravidla nepôjde o neoprávnený zásah.
Legálna definícia poškodeného v ust. § 46 ods. 1 Trestného poriadku platí pre všetky štádiá trestného

konania. Trestný poriadok však nevyžaduje osobitný postup pre určenie, či určitá osoba je alebo nie je
poškodeným (na rozdiel od úpravy pri obvinenom). Podstatné pre určenie osoby, ktorá má nadobudnúť
postavenie poškodeného je, aby spôsobená škoda bola v príčinnej súvislosti so spáchaným trestným
činom. Príslušný orgán činný v trestnom konaní nevydáva osobitné rozhodnutie o tom, či určitá osoba je
alebo nie je poškodeným. Nedostatočná právna úprava preto najmä v predsúdnom konaní, môže viesť

k pochybnostiam orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní pri určení, koho považovať za
osobu poškodeného, s čím súvisí aj skutočnosť, že určité osoby už v prípravnom konaní nie sú dôkladne
poučené o svojom postavení a právach. Odvolací súd preto konštatuje, že z dôvodu, pre ktorý sa trestné
stíhanie vo veci úmrtia B. B. zastavilo, možno jednoznačne vyvodiť, že žalobcovia nespĺňali predpoklady
pre priznanie procesného postavenia poškodených osôb v tomto trestnom konaní podľa ust. § 46 a nal.

Trestného poriadku so všetkými procesnými právami s tým súvisiacimi, keďže k úmrtiu ich syna a brata
nedošlo spáchaním konkrétneho trestného činu.34. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade opísané konanie žalovaného v 1. rade nenapĺňa
znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, pokiaľ k zásahu malo dôjsť v priebehu
žalovaným v 1. rade vyšetrovaného prečinu usmrtenia, a už vôbec nie v prípade, ak neskôr prišlo

k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že skutok nebol trestným činom.

35. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie,
ako aj so spôsobom právneho posúdenia sporu a dospel k záveru, že žalobcovia podaným odvolaním
nedôvodne uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, ktoré v prejednávanej

veci neboli preukázané. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku,
na ktoré odvolací súd odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP, IV. ÚS 350/2009, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.
ÚS 372/08), napadnutý rozsudok v zamietavom výroku ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania,
postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

36. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1

CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní v 1. a 2. rade mali v odvolacom konaní plný
procesný úspech, nakoľko však náhradu trov nepožadovali, odvolací rozhodol o trovách odvolacieho
konania tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

37. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, akje a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)