Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 20, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/106/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915219886
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7915219886.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: Obec Malá Tŕňa, Tokajská 25, 076
82 Malá Tŕňa, IČO: 00 689 726, zastúpený: Advokátska kancelária Hopferová s.r.o., Bajzova 2, 040 01
Košice – Staré Mesto, IČO: 47 254 220, proti žalovanému: Regionálna rozvojová agentúra pre rozvoj
Dolného Zemplína, M. R. Štefánika 1256/22, 075 01 Trebišov, IČO: 31 256 716, zastúpený: JUDr. Juraj
Fűzer, advokát, M. R. Štefánika 1256/22, 075 01 Trebišov, IČO: 31 262 597, o zaplatenie 6.764,08 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov č.k. 6Cb/62/2015-266
z 24. januára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Trebišov č. k. 6Cb/62/2015-266 z
24. januára 2023 v napadnutom II. a III. výroku.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.785,- eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 8,15 % ročne zo sumy 1.785,- eur od 16.7.2014 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 47,22 % proti žalobcovi.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v tomto konaní navrhol, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie 6.764,08 eur s úrokmi z omeškania. Tento návrh odôvodnil tým, že

náplňou práce žalovaného bolo vytváranie projektov a spracovanie žiadosti ohľadom čerpania grantov
z fondov Európskej únie. V rámci vypísaného konkurzu Obecný úrad
Mikóháza, a samospráva obce Malá Tŕňa – žalobcu, absolvovali úspešný konkurz na rozvoj turizmu
viazaného na víno a destiláty v historickom území Tokaj. Obec Malá Tŕňa na základe tohto svojho
úspešného konkurzu poskytla žalovanému zálohu vo výške 4.979,08 eur, aby vypracoval projekt podľa
ProgramucezhraničnejspolupráceMaďarskárepublika–Slovenskárepublikasnázvom„Rozvojturizmu
viazaného na víno a destiláty v historickom území Tokaj“. Žalovaný projekt vypracoval na základe zmluvy

o dielo uzatvorenej dňa 30.6.2010 a tento projekt bol zrealizovaný a skolaudovaný dňa 28.2.2012 kedy
boli vyfinancované všetky práce, ktoré uskutočnil žalovaný. Pretože išlo o projekt financovaný zo zdrojov
Európskejúnie,všetkyprácemuselibyťvyfinancovanékudňukolaudácie.Žalobcaposkytolžalovanému
zálohu na tento projekt vo výške 4.979,08 eur, ktoré mali byť zo strany žalovaného vrátené, keďžev konečnom dôsledku predmetný projekt bol financovaný zo zdrojov Európskej únie. Žalobca uviedol,
že túto zálohu poskytol žalovanému preto, lebo žalovaný tvrdil, že je vo finančnej núdzi. Táto záloha
4.979,08 eur nebola zo strany žalovaného žalobcovi vrátená. Túto sumu 4.979,08 eur žalobca vymáha

v tomto konaní. Ako ďalšiu časť predmetnej žaloby tvorí suma 1.785,- eur, ktorá vznikla prečerpaním
rozpočtovej položky 4.5.1 ako externé služby v oblasti projektového manažmentu.

3. Žalobca uviedol, že žalovaného opakovane vyzýval na úhradu sumy 4.979,08 eur a 1.785,- eur, avšak
žalovaný tieto sumy nevrátil. Následne žalovaný prisľúbil, že vráti tieto peňažné prostriedky a nenamietal

voči predmetným pohľadávkam. Žalovaný listom z 30.10.2014 požiadal žalobcu o úhradu dlžnej sumy
6.764,08 eur v splátkach vo výške 100,- eur mesačne. Túto žiadosť žalovaného o splátky považuje
žalobca za uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že ho oslovila starostka obce žalobcu ohľadom
vypracovania slovensko-maďarského projektu, došlo k uzatvoreniu mandátnej zmluvy medzi žalobcom

a žalovaným dňa 20.11.2008 na vypracovanie slovenskej časti žiadosti o nenávratné finančné
prostriedky v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Maďarská republika – Slovenská republika.
Na základe tejto mandátnej zmluvy žalobca vyplatil žalovanému zálohu 4.979,09 eur (150.000,- Sk).
V mandátnej zmluve v čl. III/5 bolo dohodnuté, že v prípade, ak žiadosť o nenávratný finančný
príspevok nebude schválená z viny žalovaného ako mandatára, vráti žalobcovi túto zálohu v celej výške.

Následne bola medzi žalobcom a žalovaným podpísaná dňa 30.6.2010 zmluva o dielo na implementácii
projektu v obci Malá Tŕňa, slovenská časť projektu. Táto časť projektu bola úspešne dokončená
28.2.2012. Žalovaný uviedol, že celý priebeh implementácie tohto projektu bol od samého začiatku
sprevádzaný nedostatkom finančných prostriedkov, ako aj nedostatočnou spoluprácou poslancov
obecného zastupiteľstva žalobcu. Preto žalobca požiadal o predlženie lehoty dokončenia projektu o 4

mesiace z pôvodných 20 mesiacov na 24 mesiace, s čím Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej
republiky ako riadiaci orgán súhlasilo. Následne došlo k úspešnej realizácii projektu a ministerstvo
následne nezistilo žiadnu nezrovnalosť potom ako bola predložená záverečná správa. Pri záverečnej
kontrole bolo zistené následne prečerpanie výdavkov o 1.785,71 eur, čo žalovaný zobral na vedomie
a prisľúbil, že tieto peňažné prostriedky vráti vo výške 1.785,71 eur, čo žalovaný aj urobil a previedol na

účet žalobcu sumu 1.785,71 eur dňa 30.12.2014.

5. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalobca preto podal neoprávnene proti žalovanému žalobu
o zaplatenie 1.785,- eur keď túto sumu žalobcovi vrátil a uznal nedostatky v prečerpaní oprávnených
výdavkov. To však neznamenalo, že žalovaný uznal aj ďalšiu časť uplatnenej pohľadávky vo výške

4.979,09 eur. Pretože táto suma bola odplatou pre žalovaného za vykonanú prácu. Preto žalovaný
odmieta túto sumu žalobcovi vrátiť. Žalovaný vzniesol námietku premlčania tohto uplatneného nároku
4.979,09 eur. Uviedol, že žalobca túto žalobu podal ako žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia,
pri ktorom je premlčacia lehota dvojročná a preto do podania žaloby dňa 24.11.2015 bola pohľadávka
4.979,09 eur premlčaná.

6. Žalobca v ďalšom vyjadrení, ktorým reagoval na vyjadrenie žalovaného k žalobe uviedol, že
nepovažuje za dôvodné tvrdenie žalovaného, že uznanie záväzku listom žalovaného z 30.10.2014
smerovalo len k uznaniu sumy 1.785,- eur. Zo vzájomnej korešpondencie medzi žalobcom a žalovaným
vyplýva, že žalovaný ani raz nenamietal povinnosť vrátiť žalobcovi aj 4.979,09 eur. Žalobca vyzýval

žalovaného na vrátenie spoločnej sumy 6.764,08 eur a žalovaný potvrdil, že túto sumu uhradí. Žalobca
nepovažuje za dôvodnú ani vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, pretože vydanie
bezdôvodného obohatenia podľa § 397 Obchodného zákonníka neustanovuje pre jednotlivé práva inak
než štvorročnú premlčaciu lehotu. Preto aj premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia
treba posudzovať ako lehotu štvorročnú. Preto toto konanie podaním žaloby začalo 24.11.2015

a skolaudovanie a vyfinancovanie samotného projektu bolo 29.2.2012, teda od 29.2.2012 do 24.11.2015
neuplynula štvorročná premlčacia lehota.

7. Žalobca v ďalšom vyjadrení uviedol, že ak žalovaný tvrdí, že sumu 1.785,- eur uhradil žalobcovi dňa
30.12.2014, k tomu žalobca uviedol, že išlo o plnenie na inom právnom základe. Bola to odplata za

zabezpečenie dvojdňového workshopu v dňoch 1. a 2. decembra 2014 v priestoroch obecného úradu
Malá Tŕňa v rámci projektu „SUSTAIN“ – trvale udržateľné stavebníctvo, obchodné príležitosti v rámci
trvalo udržateľnej architektúry a konštrukcie. Ako dôkaz o tomto svojom tvrdení žalobca predložil faktúru,ktorou žalobca vyfakturoval žalovanému 1.785,- eur a výpis z účtu z 30.12.2014 o úhrade tejto sumy
1.785,- eur na účet žalobcu zo strany žalovaného.

8. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol skorším rozsudkom pre zmeškanie dňa 14.5.2018 č. k.
6Cb/62/2015-35, ktorý potom ako žalovaný proti nemu podal odvolanie, odvolací súd - Krajský
súd v Košiciach zrušil rozsudok pre zmeškanie svojím uznesením zo dňa 8. februára 2022 č.k.
3Cob/123/2020-156 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Súd prvej inštancie vo veci vykonal 3 pojednávania. V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku
v ods. 6. – 12. súd prvej inštancie doslovne opakuje vyjadrenia strán sporu, ich právnych zástupcov, bez
bližšieho údaja o tom, čo z týchto výpovedí a písomných podaní vyplynulo. Súd prvej inštancie v týchto
odsekoch uviedol, že žalobca popiera, že ide o premlčanú pohľadávku 1.785,71 eur. Žalovaný uviedol,
že žalobca vo faktúre č. 12014 uviedol účel platby: SUSTAIN zabezpečenie dvojdňového workshopu,
avšak ide o mylný účel platby, pretože účel platby mal byť: vrátenie neoprávnených výdavkov a ich

prečerpanosť pri realizácii projektu, pričom uvedené považuje žalovaný iba za formálny nedostatok
faktúry. Štatutárny zástupca žalobcu A. B. na pojednávaní k sume 1.785,- eur uviedol, že v rozhodnom
čase nebol starostom obce, avšak je mu známe len toľko, že bola ústna objednávka na prenájom
priestorov obce, ktorú robia bežne a na základe ústnej objednávky bolo fakturované to, čo bolo obci
zaplatené.Kzálohovejplatbe150.000,-Sk(4.979,08eur)uviedol,žežalovanýnemalpeniazenazačatie

realizácie predmetného projektu, preto mu obec poskytla zálohu s tým, že keď sa projekt ukončí, táto
suma bude odrátaná od celkovej sumy, ktorú si bude žalovaný nárokovať. Uviedol, že v mandátnej
zmluve je uvedená suma, ktorú si žalovaný zobral ako zálohovú platbu dopredu s tým, že ju nedostane
na konci projektu. Starostka obce žalobcu C. D. uviedla, že žalovanému bola zo strany žalobcu pred
začatím predmetného projektu poskytnutá záloha 150.000,- eur, bolo dohodnuté, že tieto peniaze mu

žalobca poskytne ako zálohu a po skončení projektu dôjde ku konečnému vyúčtovaniu. Zároveň uviedla,
že pán E., ktorý vykonával predmetný projekt v mene žalovaného požiadal aj o prenajatie priestorov na
realizáciu nejakého školenia a v rámci toho žalobca poskytol svoju zasadačku.

10. Súd prvej inštancie zistil z výpovede konateľa žalovaného A. F. E., že faktúra č. 12014 vznikla na

základe sumy, ktorú žalovaný mal vrátiť ako neoprávnený výdavok zistený ministerstvom. Túto sumu aj
žalovaný žalobcovi vrátil. Uviedol, že predmetná mandátna zmluva obsahuje zálohu, pretože žalovaný
peniaze potreboval okamžite. Projekt, ktorý žalovaný pre žalobcu realizoval bol úspešne dokončený,
neboli žiadne problémy s jeho realizáciou. Mandátna zmluva zanikla uzatvorením zmluvy o dielo v roku
2010 s tým, že pokiaľ vyhrajú verejné obstarávanie do externého manažmentu, tak samozrejme si

nebudú nárokovať celú odmenu. Následne pokračovali podľa zmluvy o dielo, tam boli úkony, ktoré riadne
urobili a dokončili a tieto boli aj vyplatené. To znamená, že žiadna dvojitá odmena neexistuje, tak ako to
tvrdí žalobca. Žalobca v ďalšom vyjadrení ako reakciu na výpoveď konateľa žalovaného A. E. uviedol,
že žalobca si sumu 1.785,- eur uplatňuje titulom neoprávneného výdavku, ktorý bol zistený pri kontrole
prvého stupňa vykonanej Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Tvrdenie, ktoré prezentuje

žalovaný,žefaktúrač.12014na1.785,-eurobsahujeformálnuchybuabolojupotrebnéopraviť,nemôže
obstáť. Žalovaný tvrdí, že sa malo jednať o vrátenie sumy, hoci to bol sám žalovaný, ktorý si predmetnú
faktúru nechal preplatiť z iného projektu.

11. Súd prvej inštancie zistil z mandátnej zmluvy zo dňa 20.11.2018 č. 03/2008, že túto zmluvu

uzatvorili žalobca ako mandant a žalovaný ako mandatár, predmetom zmluvy bolo vykonať komplexnú
poradensko-konzultačnú službu spočívajúcu v príprave a realizácii projektov a rozvojových programov,
vrátane získavania a využívania domácich a zahraničných finančných zdrojov za účelom získania
nenávratného finančného prostriedku na projekty – programy cezhraničnej spolupráce Maďarská
republika – Slovenská republika na roky 2007 – 2013. Z tejto zmluvy súd prvej inštancie zistil, že

predmetom zmluvy je poskytnutie služieb, teda externý manažment projektu s názvom rekonštrukcia –
prístavba Tokajského vinohradníckeho domu – Malá Tŕňa. Ďalej súd prvej inštancie zistil z vyjadrenia
kontroly prvého stupňa Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky zo
14.11.2012, že v rozpočtovej položke transport bol zistený neoprávnený výdavok vo výške 0,71 eur
a v rozpočtovej položke 4.5.1 servis bol zistený neoprávnený výdavok 1.785,- eur. Teda celkovo

neoprávnené výdavky boli 1.785,71 eur. Ďalej súd prvej inštancie zistil z bankového účtu žalovaného
zo 30.12.2014, že uhradil žalobcovi sumu 1.785,- eur za SUSTAIN aktivita. Ďalej súd prvej inštancie
zistil z listu žalobcu z 9.12.2013, že žalobca vyzýval žalovaného na úhradu sumy 4.979,08 eur ako
zálohy na vypracovanie projektu a na úhradu 1.785,71 eur za prekročenie príslušnej rozpočtovej položkyv projekte. Žalobca vyzýval žalovaného ďalšími listami z 9.12.2013, 4.9.2013, 25.2.2013, 17.12.2012
a žalovaný na tieto výzvy žalobcu reagoval tak, že uviedol, že prvýkrát sa suma 1.785,- eur objavila
v týchto písomných výzvach žalobcu až dňa 1.7.2014. Pokiaľ ide o sumu 4.979,08 eur žalovaný k tomu

uviedol, že písomné reakcie žalovaného k tejto sume vznikali ako reakcie na enormný nátlak, ktorý bol
vyvinutý na starostku obce Malá Tŕňa, keďže sa ocitla v bezvýchodiskovej situácii. Žalovanému jej bolo
ľúto, chceli jej nejakým spôsobom pomôcť, preto navrhol, že zálohu z roku 2008 vráti, ak to bude v jeho
silách. Bola to však jeho dobrovoľná záležitosť, nie jeho povinnosť.

12. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 566 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka,
ktoré upravujú mandátnu zmluvu, ďalej podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje
písomné uznanie záväzku podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vydanie
bezdôvodného obohatenia a jeho premlčanie za dva roky odkedy sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, ďalej podľa § 397 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky, podľa §

365 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje omeškanie dlžníka, podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka, ktorý upravuje úroky z omeškania pri omeškaní s plnením peňažného záväzku a podľa § 1
ods. 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorý upravuje sadzby úrokov z omeškania.

13. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní napriek vyhodnoteniu dokazovania vychádzal z ustanovenia §

185 CSP, ktorý zaviedol princíp formálnej pravdy, ktorou sa rozumie to, že súd pri rozhodovaní vychádzal
výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Nový Civilný sporový poriadok je vybudovaný výlučne
na princípe prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania a na koncentračnej zásade. Hodnotenie
dôkazov musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť v súlade so zásadami formálnej logiky.

14. Súd prvej inštancie pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu na vrátenie poskytnutej zálohy
4.979,08 eur a nároku na vrátenie 1.785,- eur titulom neoprávnených výdavkov v rozpočtovaných
položkách v projekte, najprv posudzoval žalovaným vznesenú námietku premlčania týchto uplatnených
nárokov žalobcu. Pokiaľ ide o nárok na vrátenie zálohy 4.979,08 eur, ktorú žalobca poskytol žalovanému
na základe mandátnej zmluvy zo dňa 20.11.2008, táto záloha bola žalovanému poskytnutá v súlade s čl.

III/3 tejto mandátnej zmluvy. Časť plnenia podľa mandátnej zmluvy bol dohodnutý tak, že žalovaný bude
vykonávaťčinnostismerujúcekplneniupredmetudielavdohodnutejlehoteod20.11.2008aždoplatnosti
zmluvy. Predmetný projekt bol realizovaný na základe zmluvy o dielo zo dňa 30.6.2010, v ktorej bol čas
plnenia upravený tak, že tento je od 1.7.2010 do dokončenia projektu, vrátane odovzdania záverečnej
monitorovacej správy Ministerstva pôdohospodárstva SR. Dodatkom č. 2 k predmetnej zmluve o dielo

bol čas plnenia upresnený na obdobie od 1.7.2010 do 30.10.2011 a následne sa predĺžil do 28.2.2012.
To znamená, že mandátna zmluva aj zmluva o dielo boli ukončené ku dňu 28.2.2012. Preto až týmto
dátumom mohla začať plynúť premlčacia doba vo vzťahu k poskytnutej zálohe 4.979,08 eur. Žalobca
podal žalobu 24.11.2015, to znamená, že ju podal včas, pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby.
Vo vzťahu k nároku na vrátenie sumy 1.785,- eur súd prvej inštancie posudzoval námietku premlčania

žalovaného vo vzťahu k tejto pohľadávke žalobcu za nedôvodnú, pretože o existencii prečerpania
neoprávneného výdavku sa žalobca mohol dozvedieť najskôr 14.11.2020, kedy bolo vyhotovené
vyjadrenie kontroly prvého stupňa Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Žaloba aj
o tejto pohľadávke bola podaná 24.11.2015, teda žaloba aj v tejto pohľadávke 1.785,- eur bola podaná
včas, pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby a teda vznesená námietka premlčania žalovaného nie

je dôvodná. Súd prvej inštancie uviedol, že nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovaného, že premlčacia
doba mala byť posudzovaná podľa § 107 Občianskeho zákonníka ako trojročná premlčacia doba,
pretožeObchodnýzákonníkupravuještvorročnúpremlčaciudobu,ajvydaniebezdôvodnéhoobohatenia
ako štvorročnú premlčaciu lehotu, čo vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR.

15. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval oprávnenosť nároku žalobcu o vrátenie zálohy 4.979,08
eur a dospel k záveru, že v tejto časti nie je žaloba dôvodná. Súd prvej inštancie uviedol, že túto
zálohu žalobca vyplatil žalovanému 9.12.2008 na základe mandátnej zmluvy zo dňa 20.11.2008 a táto
záloha bola žalovanému poskytnutá v súlade s čl. III/3 mandátnej zmluvy. V ďalšom čl. III/4 mandátnej
zmluvy bolo dohodnuté, že v prípade, ak žiadosť z objektívnych príčin nie z viny mandatára, teda

žalovaného nebude schválená, mandatárovi patrí iba záloha vo výške 4.979,08 eur (150.000,- Sk),
ktorú uhradí mandant mandatárovi na základe vystavenej faktúry ako cena vykonanej práce. Súd prvej
inštancie uviedol, že v tomto konaní nebolo preukázané, že by došlo k stavu predpokladanému v čl.
III/5 mandátnej zmluvy, že v prípade, ak žiadosť o nenávratné finančné prostriedky nebude schválenápreukázateľne z viny žalovaného, že záloha bude mandantovi vrátená v plnej výške. To znamená, že
žalobca ohľadom povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi poskytnutú zálohu 4.979,08 eur, neuniesol
dôkazné bremeno, pretože v konaní nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by preukázal uvádzanú duplicitu

vyplateniapredmetnejzálohy4.979,08eur.Pretosúdprvejinštanciežalobuvčastiozaplatenie4.979,08
eur titulom vrátenia vyplatenej zálohy zamietol.

16. Súd prvej inštancie k tvrdeniu žalobcu o uznaní dlhu žalovaným uviedol, že podľa §
323 ods. 1 Obchodného zákonníka podmienkou platného uznania záväzku musí byť to, aby išlo

o záväzok „určitý“, teda musí byť tento záväzok, ktorý dlžník uznáva, jednoznačne identifikovaný. Musí
byť urobený akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho
zákonníka výslovne nevyžaduje, aby bol záväzok určený svojím dôvodom a výškou. Môže byť
identifikovaný aj inými vlastnosťami než výškou. Potom, ak nie je rozsah uznania nijako obmedzený
možno vyvodiť, že bol uznaný v celom rozsahu aj bez toho, že by bola uvedená jeho výška. Žalovaný
ako reakciu na výzvy žalobcu navrhol splátkový kalendár po 100,- eur mesačne, avšak list žalovaného

z 30.10.2014 nemožno považovať za uznanie dlhu, nakoľko z neho nemožno identifikovať konkrétny
záväzok a preto ho súd prvej inštancie považoval za neurčitý. Súd prvej inštancie považoval v tomto
konaní za dôvodný iba nárok žalobcu na zaplatenie 1.785,- eur titulom vrátenia neoprávnených
výdavkov a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy 1.785,- eur spolu so zákonnými úrokmi
z omeškania 8,15 % ročne a to odo dňa 16.7.2014 kedy žalobca prvýkrát vyzval žalovaného na

zaplatenie tejto sumy 1.785,- eur a to výzvou z 1.7.2014, v ktorej určil žalovanému lehotu do 15.7.2014.
Preto žalovaný sa dostal do omeškania až nasledujúci deň 16.7.2014 a preto od tohto dňa súd prvej
inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania. V prevyšujúcej časti o vrátenie 4.979,08 eur súd žalobu
zamietol.

17. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a
§ 256 ods. 1 CSP tak, že o trovách rozhodol podľa pomeru úspechu v spore. Žalobcom uplatnená
suma bola v celkovej výške 6.764,08 eur z čoho bol žalobca úspešný v časti 1.785,- eur, čo predstavuje
26,39 % zo žalovanej sumy a žalovaný bol úspešný o zaplatenie 4.979,08 eur, čo predstavuje úspech
žalovaného 73,61 % k celkovo žalovanej sume. Po odpočítaní pomeru úspechu žalobcu od pomeru

úspechu žalovaného (73,61 - 26,39 = 47,22 %), žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu
47,22 % zo strany žalobcu.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to proti II. výroku,
ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie 4.979,08 eur zamietol a v súvisiacom III. výroku

o náhrade trov konania. Uviedol, že odvolanie podáva z tých odvolacích dôvodov, že súd prvej inštancie
sa nesprávne v rozpore s vykonaným dokazovaním vysporiadal so žalobou a nedostatočne ju odôvodnil
v napadnutej časti o zaplatenie 4.979,08 eur, nesprávne posúdil uznanie dlhu zo strany žalovaného a aj
keď správne aplikoval právnu normu, žalobca zastáva názor, že ju súd nesprávne vyložil a nesprávne
rozhodol o náhrade trov konania v nadväznosti na nesprávne rozhodnutie v časti sporu.

19. Žalobca v odvolaní o zamietnutí žaloby o zaplatenie 4.979,08 eur ako nevráteného preddavku
na základe mandátnej zmluvy uviedol, že táto záloha bola žalovanému poskytnutá v súlade s čl. III/3
predmetnej mandátnej zmluvy. Následne projekt žalovaný realizoval na základe zmluvy o dielo zo dňa
30.6.2010. V zmluve o dielo, ktorú uzatvoril žalobca a žalovaný dňa 30.6.2010 v čl. III. bol dohodnutý

čas plnenia od 1.7.2010 do dokončenia projektu, vrátane odovzdania záverečnej monitorovacej správy,
ktorý sa následne dodatkom predĺžil do 28.2.2012. Až po ukončení projektu mohlo dôjsť ku konečnému
vyúčtovaniu, ku ktorému podľa názoru žalobcu nedošlo. Žalobca je toho názoru, že pokiaľ je poskytnutá
záloha, je potrebné túto zálohu zúčtovať. Preddavok má súvislosť s povinnosťou, ktorá je dohodnutá
medzi účastníkmi zmluvy a poskytnutý preddavok je dôvodnou platbou, z čoho vyplýva, že keď bol

poskytnutý preddavok, bezdôvodné obohatenie nemohlo vzniknúť. Preddavok sa stal bezdôvodným
obohatením až odpadnutím právneho dôvodu jeho poskytnutia a ten kto preddavok poskytol, môže
sa domáhať jeho vrátenia. V mandátnej zmluve v čl. III ods. 4, 5 bolo dohodnuté kedy k schváleniu
projektu nedôjde, či už z viny mandatára, alebo nie z jeho viny. Odmenu mal fakturovať mandatár, teda
žalovaný kvartálne potom ako budú finančné prostriedky poukázané žalobcovi ako mandantovi. Z toho

vyplýva, že za aktuálneho stavu, keďže k schváleniu projektu došlo, žalovaný obdŕžal celú zmluvnú
cenu, čo nikdy v konaní nepopieral. Žalovaný si ani nikdy voči žalobcovi neuplatňoval žiadne nároky
v súvislosti s neuhradenou cenou. Navyše si však žalovaný ponechal aj zálohu, ktorú do dnešného dňa
nezúčtoval a žalobcovi nevrátil. Svedkyňa C. D. potvrdila na pojednávaní dňa 20.10.2022, že pán E.za žalovaného robil štvrťročne vyúčtovania a tak ako boli peňažné prostriedky žalobcovi poskytované,
tak následne žalobca ich uhrádzal žalovanému. Práce žalovaného boli realizované z prostriedkov
poskytnutých Európskou úniou o čom svedčí aj písomná komunikácia medzi stranami sporu. Vtedajšia

starostka žalobcu adresovala žalovanému najprv e-mailovú správu, následne aj viaceré písomné výzvy
a poslednou výzvou bola výzva na vrátenie pohľadávky zo dňa 1.7.2014.

20. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol
v konaní dôkazné bremeno. Žalovaný nevykonal zúčtovanie sumy 4.979,08 eur, ktorá bola pôvodne

poskytnutá ako záloha. Žalovaný túto sumu nevrátil ani nevyúčtoval. Nemožno od nikoho spravodlivo
žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

21. Žalobca ďalej k uznaniu dlhu zo strany žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne uznanie
dlhu zo strany žalovaného považoval za neurčitý právny úkon. Žalobca uviedol, že z hľadiska obsahu
úkonu uznania záväzku sa v obchodnoprávnych vzťahoch nevyžaduje určenie výšky ani právneho

dôvodu záväzku, ktorý sa uznáva. Stačí, ak bude z obsahu uznania záväzku jasné, aký záväzok sa
uznáva, napr. odkazom na zmluvu, v ktorej záväzok vznikol, s odkazom na faktúru. Uznať možno aj
časť záväzku. Ak úkon uznania neobsahuje žiadne upresnenie ohľadom rozsahu v akom sa záväzok
uznáva, má sa za to, že sa uznáva celý záväzok. Nie je taktiež potrebné, aby v akte uznania bolo použité
slovo „uznanie“. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že z listu žalovaného z 30.10.2014 nie je možné

identifikovaťkonkrétnyzáväzok.Stýmsažalobcanestotožňujeajetohonázoru,žesúdprvejinštanciesi
právnu normu – ustanovenie § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka nesprávne vyložil. Z listu žalovaného
z 30.10.2014 vyplýva, že sa jedná o reakciu na list žalobcu č. 322/2014 z 15.10.2014, z ktorého vyplýva
aký záväzok žalobca žiadal plniť od žalovaného a to jednak záväzok vo výške 4.979,08 eur a následne
neoprávnené výdavky 1.785,- eur. Je tam vyčíslená aj celková výška záväzku žalovaného voči žalobcovi

vo výške 6.764,08 eur. Záväzok žalovaného je teda bezpečne identifikovateľný. Neexistuje dôvod, pre
ktorýbysažalovanývyjadroval,že„slovododrží“aženavrhujesplátkovýkalendárpokiaľbysisámnebol
vedomý existencie predmetného záväzku. Hneď by namietal, že jeho záväzok neexistuje. Žalovaný
však opakovane prisľuboval jeho zaplatenie. Žalobca preto považuje prístup súdu prvej inštancie pri
rozhodovaní o uznaní záväzku za príliš formalistický v rozpore s cieľom a účelom, ktorý bol sledovaný

ustanovením § 323 Obchodného zákonníka.

22. Žalobca ďalej namietal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, pretože podľa
jeho názoru rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 4.979,08 eur nie je
správny a táto suma mala byť priznaná žalobcovi, teda žalobca by bol úspešný v konaní v celom rozsahu

a preto žalobcovi patrí plná náhrada trov konania.

23. Žalobca v ďalšej časti odvolania rozsiahlo poukazoval na to, že rozhodnutie súdu nie je dostatočne
odôvodnenévnapadnutejčastiozamietnutížaloby.Rozhodnutieneobsahujeúvahysúduprvejinštancie
pri hodnotení dôkazov a tieto dôkazy nezhodnotil súd komplexne a presvedčivo. Pokiaľ ide o zamietnutie

žaloby o zaplatenie 4.979,08 eur, k tomuto nároku sa súd prvej inštancie venuje iba v ods. 53.
odôvodnenia rozsudku veľmi stroho a nepresvedčivo. Uvádza iba, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno. Súd prvej inštancie sa však nevysporiadal so zásadnými argumentmi žalobcu, čo následne
je dôsledkom toho, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a to zakladá odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, teda, že rozhodnutie súdu má inú vadu. Žalobca preto navrhol, aby

odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku o zamietnutí žaloby tak, že
žalobe vyhovie o zaplatenie 4.979,08 eur s príslušenstvom a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

24. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej

inštancie a priznať žalovanému trovy odvolacieho konania. Žalovaný uviedol, že žalobca oslovil
žalovaného v roku 2008 ohľadom vypracovania slovensko-maďarského projektu a následne došlo
dňa 20.11.2008 k uzatvoreniu mandátnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným na vypracovanie
slovenskej časti projektu pre rozvoj Dolného Zemplína ako k žiadosti o nenávratné finančné prostriedky
v rámci programu cezhraničnej spolupráce Maďarskej republiky a Slovenskej republiky. Na základe

tejto mandátnej zmluvy bola vystavená faktúra zo strany žalovaného pre žalobcu a žalobca vyplatil
pre žalovaného zálohu 150.000,- Sk (predmetných 4.979,09 eur). V čl. III/5 mandátnej zmluvy bolo
dohodnuté,ževprípade,akžiadosťonenávratnéfinančnéprostriedkynebudeschválenápreukázateľne
z viny mandatára, teda žalovaného, záloha bude žalobcovi ako mandantovi vrátená žalovanýmv plnej výške. Predmetná žiadosť o nenávratný finančný príspevok bola vyhodnotená ako úspešná,
preto nevznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi predmetnú zálohu 4.979,09 eur. Po vyhlásení
výsledkov žiadosti o nenávratné finančné prostriedky riadiacim orgánom v Budapešti sa mohla začať

realizácia projektu a následne bola dňa 30.6.2010 podpísaná zmluva o dielo, vrátane jej dodatkov
medzi žalobcom a žalovaným na implementáciu projektu v Malej Tŕni. Slovenská časť projektu v obci
Malá Tŕňa bola úspešne dokončená 28. februára 2020. Následne žalovaný vyfakturoval žalobcovi
práce za vypracovanie – prípravu projektu na základe mandátnej zmluvy. Na základe zmluvy o dielo
žalovaný žalobcovi nefakturoval sumu 4.979,09 eur, ani nárokovateľnú sumu 16.265,12 eur podľa

mandátnej zmluvy, pretože po odpočítaní sumy 4.979,09 eur nárokovateľná odmena žalovaného by bola
11.286,03 eur, čo žalovaný žalobcovi nefakturoval, lebo žalobca vyhral súťaž za implementáciu projektu.
V písomnom podaní zo dňa 17.10.2022 žalovaný vysvetlil na akej odmene v konečnom dôsledku sa
žalobca a žalovaný dohodli, teda len v sume zálohy 4.979,09 eur. Ostáva iba jediná suma 4.979,09
eur, žiadna duplicitná suma v tej istej výške. Zmluva o dielo bola len na implementáciu – realizáciu
diela. Zmluva o dielo bola následne uzavretá na základe výsledkov verejnej súťaže podľa Zákona

o verejnom obstarávaní. K fakturácii došlo iba raz na základe mandátnej zmluvy. Neexistoval teda
záväzok žalovaného, ktorý by mal uznať v sume 4.979,09 eur. Už v priebehu konania žalovaný uvádzal,
že išlo zo strany žalovaného len o uznanie sumy 1.785,- eur. Z toho dôvodu žalovaný ani nepodával
odvolanie proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť
žalobcovi 1.785,- eur.

25. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní. Ďalej žalobca uviedol, že
skutočne poskytol žalovanému zálohu 4.979,09 eur, ktorú žalovaný žiadnym spôsobom nezúčtoval
a žalobcovi nepredložil konečné vyúčtovanie. Z čl. III mandátnej zmluvy vyplýva, že odmena mandatára
mala byť vyplácaná potom ako budú finančné prostriedky poukázané mandantovi, teda žalobcovi

z Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Zálohu vo výške 4.979,09 eur žalobca poskytol žalovanému
z vlastných peňažných prostriedkov. Žalobca je toho názoru, že zo strany žalovaného dochádza
k nesprávnemu výkladu čl. III ods. 5 mandátnej zmluvy. V tomto článku je síce uvedené, že ak žiadosť
o nenávratný finančný príspevok nebude schválená preukázateľne z viny mandatára „záloha“ bude
mandantovi vrátená v plnej výške. Uvedeným ustanovením bolo mienené, že v prípade neschválenia

žiadosti z viny žalovaného, bude žalovaný povinný zálohu vrátiť z vlastných zdrojov. Nakoľko však
žiadosť bola úspešná, náklady vynaložené žalovaným, na ktoré bola spotrebovaná záloha, ktorú
poskytol žalobca z vlastných zdrojov, boli následne preplatené z nenávratného finančného príspevku.
Z toho vyplýva, že žalovaný spotreboval zálohu žalobcu poskytnutú z jej vlastných zdrojov a následne
ešte fakturoval odmenu za rovnaké činnosti, ktoré mu žalobca preplatil z nenávratného finančného

príspevku.

26. Žalobca ďalej v odvolacej replike k tvrdeniu žalovaného, že uznanie záväzku zo strany žalovaného
malo sa týkať iba sumy 1.785,- eur, uviedol, že s tým sa žalobca nestotožňuje, pretože z komunikácie
medzi žalobcom a žalovaným vyplýva opak. Listom z 15.10.2014 žalobca dôrazne žiadal žalovaného

o splnenie záväzku z roku 2008 vo výške 4.979,08 eur a následne neuznané výdavky 1.785,- eur.
Záväzok v celkovej výške 6.764,08 eur žiadal žalobca uhradiť do 30.10.2014. Žalovaný na to reagoval
listom z 31.10.2014, v ktorom uviedol, že nie je v jeho silách vyrovnať si dlhy do požadovaného termínu
30.10.2014 a navrhol žalobcovi splátkový kalendár. Žalovaný použil pojem „dlhy“ teda v množnom čísle
a zároveň žalovaný žiadnym spôsobom nenamietal voči celkovej sume 6.764,08 eur, čo by iste urobil,

ak by sa domnieval, že dlh v takejto výške neexistuje.

27. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že odmena za služby za vypracovanie žiadosti o nenávratný
finančný prostriedok je oprávneným výdavkom, teda po zúčtovaní finančných prostriedkov počas
implementácie projektu nie je možné ich žiadať zo strany žalobcu späť, pretože žiadateľ ich uhrádza

z vlastných zdrojov a nie sú to nenárokovateľné výdavky pri zúčtovaní. Po zverejnení úspešných
projektov riadiacim orgánom v Budapešti v roku 2010 bola vypísaná súťaž na obsadenie funkcie
projektového manažmentu podľa Zákona o verejnom obstarávaní. V tejto súťaži predložili cenové
ponuky traja uchádzači, z ktorých najnižšiu poskytol žalovaný a preto obsadil v súťaži prvé miesto.
Následne žalovaný uzatvoril so súťažiacou obcou Malá Tŕňa zmluvu o dielo v roku 2010. Keďže

žalovaný funkciu projektového manažmentu vyhral, odmenu v celkovej sume na základe mandátnej
zmluvy ani nenárokoval, len sumu, teda zálohu vyplatenú na základe tej istej mandátnej zmluvy
za vypracovanie žiadosti o nenávratný finančný príspevok. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca vo
svojom vyjadrení uviedol, že žalovanému bola vyplatená suma 4.979,09 eur za vypracovanie žiadostio nenávratný finančný príspevok dvakrát, čo je nezmysel, pretože v zmluve o dielo z roku 2010
v predmete činnosti takáto klauzula za vypracovanie žiadosti o nenávratný finančný príspevok nemohla
figurovať a nefiguruje. Záloha za vypracovanie žiadosti o nenávratný finančný príspevok je výdavkom

projektu a sú to neoprávnené a nenárokovateľné výdavky projektu. Žalovaný uviedol, že celý problém
ohľadom sumy 4.979,09 eur vznikol z toho, že táto suma bola nešťastne označená ako „záloha“. Ak
by skutočne išlo o zálohu, potom by z ekonomického pohľadu táto suma mala byť súčasťou celkovej
odmeny 24.395,- eur tak ako to tvrdí žalobca „záloha“, mala byť podľa čl. III ods. 3 vyplatená po podaní
žiadosti o nenávratný finančný príspevok a aby mohla byť podaná žiadosť, museli byť spracované

potrebné formuláre a medzi úkonmi, ktoré mal žalovaný pre žalobcu vykonať za odmenu 24.395,- eur
je v čl. II ods. 1 tiež spracovanie formulárov žiadosti o nenávratný finančný príspevok. Záloha sa má
zúčtovať a pri zúčtovaní by sa ukázalo, že služba spracovanie formulárov žiadosti o nenávratný finančný
príspevok už bola zaplatená zálohou. Táto suma 4.979,09 eur označená ako „záloha“ bola v skutočnosti
samostatnou odmenou za spracovanie formulárov žiadosti o nenávratný finančný príspevok a suma
24.395,- eur nezahŕňa odmenu za spracovanie formulárov žiadosti o nenávratný finančný príspevok

a nebola ani zo strany žalovaného fakturovaná. Záloha teda neexistovala a nebolo čo zúčtovať.

28. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné

nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

29. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

30. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver. Odvolací súd si osvojil výstižné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

31. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu, odvolací
súd udáva:

32. Predmetom odvolacieho konania je pohľadávka žalobcu 4.979,08 eur (150.000,- Sk) voči
žalovanémutitulomvydaniabezdôvodnéhoobohateniazanevrátenieposkytnutejzálohy,ktorúsúdprvej

inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú a žalobu v tejto časti zamietol.

33. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania tejto pohľadávky
ako nedôvodnú a následne správne posudzoval dôvodnosť tejto pohľadávky a posudzoval aj to, či
žalovaný platne uznal túto pohľadávku žalobcu v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka.

34. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu o tejto pohľadávke 4.979,08 eur, ktorá bola
dohodnutá v mandátnej zmluve č. 03/2008 z 20. novembra 2008 vychádzal z tejto mandátnej zmluvy.
V tejto mandátnej zmluve v čl. III bola dohodnutá cena a platobné podmienky. Bolo tam výslovne
uvedené, že „zmluvná cena“ je za poskytnutie poradensko-konzultačnej služby spočívajúcej v príprave

a realizácii projektov, vrátane získavania a využívania domácich a zahraničných finančných zdrojov
za účelom získania nenávratných finančných príspevkov na projekty s názvami Program cezhraničnej
spolupráce Maďarská republika – Slovenská republika pre roky 2007 – 2013 pre oblasť Tokaj – rozvoj
turizmu viazaného na víno a destiláty v historickom území Tokaj Heevalja. Z tohto predmetu činnosti
nevyplýva zhotovenie projektu, ale vykonávanie poradensko-konzultačnej služby zo strany žalovaného

pre žalobcu. V tejto mandátnej zmluve za túto činnosť žalovaného bola dohodnutá zmluvná odmena
150.000,- Sk (4.979,09 eur), ktorá bude žalovanému vyplatená ako „jednorazová záloha“, ktorú uhradí
žalobca žalovanému na základe vystavenej faktúry do 3 dní po odovzdaní hotového diela – žiadosti
o nenávratný finančný príspevok. Ďalej bolo dohodnuté, že v prípade, ak žiadosť z objektívnych príčin
a to nie z viny žalovaného nebude schválená, patrí žalovanému iba záloha 4.979,09 eur, ktorú uhradí

žalobca žalovanému na základe vystavenej faktúry za vykonané práce. Odvolací súd k tomu udáva,
že vykonanými prácami bola podľa mandátnej zmluvy komplexno-poradenská konzultačná služba
spočívajúca v príprave a realizácii projektov a rozvojových programov v rámci rozvoja turizmu viazaného
na víno a destiláty v historickom území Tokaj.35. Odvolací súd k tomu udáva, že až na základe vyhodnotenia žiadosti o nenávratný finančný
príspevok, bol následne projekt žalovaného vyhodnotený ako víťazný. Medzi žalobcom a žalovaným

následne bola uzatvorená zmluva o dielo dňa 30.6.2010, teda 2 roky po uzatvorení predmetnej
mandátnej zmluvy. Predmetom zmluvy o dielo bolo poskytnutie služieb zo strany žalovaného
pre žalobcu – externý manažment projektu s názvom „Rekonštrukcie a prístavba tokajského
vinohradníckeho domu – Malá Tŕňa“. Žalovaný na základe tejto zmluvy o dielo mal zabezpečovať
prípravu štúdií, štatistík, databáz a prieskumov, prípravu konferencií a seminárov, vypracovanie žiadosti

o platbu, vypracovanie pravidelných monitorovacích správ projektu počas celej doby platnosti zmluvy
o poskytnutie nenávratného finančného príspevku na 20 mesiacov, náklady na publicitu – diár, reklama,
spoločná web-stránka, marketing, letáky atď. Z uvedeného
vyplýva, že mandátna zmluva a zmluva o dielo boli dve samostatné zmluvy uzatvorené medzi
žalobcom a žalovaným, v ktorých boli osobitne dohodnuté rozdielne činnosti a rozdielna zmluvná cena.
Podľa zmluvy o dielo bola zmluvná cena dohodnutá vo výške 53.180,- eur. Táto suma 53.180,- eur

zahŕňala tieto činnosti: príprava štúdií, štatistík, databáz, prieskumov, príprava konferencií a seminárov,
vypracovanie žiadosti o platbu, vypracovanie pravidelných monitorovacích správ projektu počas celej
doby platnosti zmluvy a náklady na publicitu. V predmete činnosti v zmluve o dielo nebola dohodnutá
medzi žalobcom a žalovaným tá činnosť, ktorá bola predmetom dohody mandátnej zmluvy a to
vykonávať komplexnú poradensko-konzultačnú službu spočívajúcu v príprave a realizácii projektu

a rozvojových programov, vrátane získavania domácich a zahraničných finančných zdrojov. Mandátna
zmluva bola prípravou celého projektu a zmluva o dielo bola realizáciou celého projektu. Obidve zmluvy
mali samostatný predmet činnosti aj samostatne dohodnutú zmluvnú cenu.

36. Odvolací súd uvádza, že tak ako to správne uviedol žalovaný v priebehu konania na súde prvej

inštancie aj v odvolacej duplike, že len tá skutočnosť, že žalobca a žalovaný v mandátnej zmluve dohodli
mandátnu odmenu ako „jednorazová záloha“ vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 eur) neznamená, že
išlo o zálohu, ktorú musel aj v tom prípade, ak bude žiadosť úspešná, povinný žalovaný žalobcovi
vyfakturovať.Včl.III/4mandátnejzmluvyzmluvnéstranydohodli,ževprípade,akžiadosťzobjektívnych
príčin a nie z viny mandatára nebude schválená, patrí žalovanému ako mandatárovi iba „záloha“ vo

výške 150.000,- Sk. Preto možno túto „iba zálohu“ vo výške 150.000,- Sk (4.979,09 eur) považovať
jednoznačne za dohodnutú odplatu žalovaného za splnenie mandátnej zmluvy. V konaní na súde prvej
inštancie ani v odvolacom konaní nebola činnosť žalovaného ako mandatára podľa tejto mandátnej
zmluvy spochybňovaná. Žalobca neuviedol, že by žalovaný túto zmluvu nesplnil, preto žalovanému
patrí odmena 4.979,09 eur, teda zmluvná odmena a žalovaný nie je povinný túto sumu vrátiť žalobcovi.

V opačnom prípade by to znamenalo, že žalovaný splnil mandátnu zmluvu, vykonal komplexnú
poradensko-konzultačnú službu pre prípravu projektu a získanie nenávratných finančných prostriedkov
zo zdrojov Európskej únie pre žalobcu a žalobca by mu za túto sumu nezaplatil, aj keď žalovaný
zabezpečil, že žiadosť, ktorú pre žalovaného spracoval, bola víťazná a na základe tejto jeho žiadosti,
teda splnenia predmetu mandátnej zmluvy žalobca získal nenávratné finančné prostriedky zo zdrojov

Európskej únie a následne pristúpil k uzatvoreniu zmluvy o dielo už na samotný externý manažment
projektu s úplne odlišnými činnosťami ako bolo medzi žalobcom a žalovaným dohodnuté v mandátnej
zmluve za úplne inú cenu 53.180,- eur. V tejto zmluvnej cene 53.180,- eur podľa zmluvy o dielo, nie
sú zahrnuté tie činnosti, ktoré žalovaný vykonával pre žalobcu na základe mandátnej zmluvy vo výške
4.979,09 eur a teda nemôže obstáť tvrdenie žalobcu, že žalovaný by dostal za svoju činnosť duplovanú

odmenu aj na základe zmluvy o dielo.

37. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný nie je povinný zaplatiť žalobcovi 4.979,08 eur,
pretože táto suma je zmluvnou odmenou žalovaného za zrealizovanie mandátnej zmluvy. Žalobca
nemôže požadovať, aby žalovaný úspešne realizoval mandátnu zmluvu bezodplatne, ak činnosti, ktoré

žalovaný realizoval podľa mandátnej zmluvy pre žalobcu neboli zahrnuté v zmluve o dielo. Preto na
strane žalovaného nevzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré by bol povinný vrátiť žalobcovi.

38. Odvolací súd ďalej posudzoval námietku žalobcu uvedenú v odvolaní, že predmetnú pohľadávku
žalobcu 4.979,08 eur žalovaný uznal v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a preto súd

prvej inštancie mal žalobcovi priznať napadnutým rozsudkom predmetnú pohľadávku. Odvolací súd
k tomu udáva, že žalobca zaslal v priebehu 3 rokov 2012 - 2014 žalovanému celkovo 7 písomných
výziev, ktorými vyzýva na vrátenie predmetnej pohľadávky 4.979,08 eur a v ďalších upomienkach aj
sumu 1.785,- eur. Žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že písomné podanie, ktoré žalobca považovalza uznanie predmetnej pohľadávky 4.979,08 eur, napísal z toho dôvodu, že žalobca na neho tlačil,
opakovane ho písomne vyzýval na zaplatenie tejto pohľadávky a nechcel robiť problémy starostke
žalobcu, preto reagoval na opakované upomienky žalobcu svojím písomným podaním z 1.7.2014

a následne z 30.10.2014. Žalovaný v písomnom podaní z 10. júla 2014 píše: „Vážená pani starostka
reagujúc na Váš list č. 200/2014 zo dňa 1.7.2014 – slovo dodržím“. Je to celý text tohto písomného
podania žalovaného adresovaného žalobcovi. List žalobcu č. 200/2014 z 1.7.2014 je listom žalobcu
adresovaným žalovanému označeným ako posledná výzva o vrátenie pohľadávky 4.979,08 eur.
V tomto pomerne obsiahlom liste žalobca v závere udáva „naša spolupráca doteraz bola založená na

obojstrannej dôvere a dúfam, že si zachováte tento charakter a tak pristúpite k vyriešeniu tejto záležitosti.
Uvedenú pohľadávku vás žiadame zaplatiť na náš účet“. V ďalšom písomnom podaní žalovaného
adresovaného žalobcovi z 30.10.2014 (č.l. 239) žalovaný opätovne uvádza, že tak ako v liste z 1.7.2014
uvádza, že: „... dané slovo dodržíme, žiaľ nie je v našich silách vyrovnať si dlhy do Vami požadovaného
termínu 30.10.2014 ... Ako prejav dobrej vôle Vám navrhujeme splátkový kalendár po 100,- eur ... od
mesiaca november 2014“.

39. Odvolací súd tak ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie, nepovažuje tieto dve písomné
podania žalovaného za uznanie konkrétnej pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Tieto písomné
podania žalovaného sú len uisťovaním žalovaného, že slovo dodrží a dôjde k finančnému vysporiadaniu
s navrhovanou splátkou po 100,- eur. Odvolací súd k tomu udáva, že ak je predmetom sporu určitá

pohľadávka zo strany dlžníka a dôjde k uznaniu pohľadávky, ktorej existenciu v súdnom konaní namieta,
súd nemôže pristupovať k posudzovaniu uplatnenej pohľadávky žalobcu iba formálne a nehodnotiť jej
oprávnenosť, ak žalovaný ju namieta aj napriek tomu, že adresoval žalobcovi určité uistenia o tom, že
má záujem finančné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným vyriešiť. Aj v prejednávanom spore žalobca
opakovane po 2 roky zasielal žalovanému aj množstvo písomných upomienok, na ktoré žalovaný

nereagoval, až v roku 2014 podľa tvrdenia žalovaného napísal odpovede na upomienky žalobcu s tým,
že slovo, ktoré dal dodrží. Žalovaný neuviedol v konaní, že dal slovo žalobcovi, že uhradí jeho predmetnú
pohľadávku 4.979,08 eur. Je nepravdepodobné, aby k tak vysokej pohľadávke žalovaný navrhoval
mesačné splátky 100,- eur, pretože splácanie takejto pohľadávky by trvalo viac ako 4 roky. Preto
nemožno tieto písomné podania žalovaného považovať za riadne uznanie predmetnej pohľadávky

žalobcu 4.979,08 eur v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka.

40. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak zamietol žalobu
o zaplatenie 4.979,08 eur spolu s úrokmi z omeškania, pretože žalovaný nezískal na úkor žalobcu
bezdôvodné obohatenie v tejto výške, pretože poskytnutá záloha 4.979,08 eur zo strany žalobcu pre

žalovaného bola zmluvnou odmenou za vykonanie činnosti zo strany žalovaného pre žalobcu na základe
predmetnej mandátnej zmluvy. Žalobca nepreukázal, že žalovanému zaplatil túto sumu 4.979,08 eur ako
zmluvnú cenu za zrealizovanie predmetu mandátnej zmluvy a že by žalovaný mal povinnosť žalobcovi
vrátiť poskytnutú zálohu v takej istej sume.

41. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II.
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti o zaplatenie 4.979,08 eur spolu s uplatnenými úrokmi
z omeškania ako vecne správny. Odvolací súd potvrdil aj napadnutý výrok o náhrade trov konania,
ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 47,22 % proti žalobcovi,
pretože žalovaný mal v konaní väčší úspech ako žalobca a preto súd prvej inštancie správne aplikoval

ustanovenie§255ods.2CSPopomernomrozdelenítrovkonaniapodľapomeruúspechu.Žalovanýmal
v konaní väčší úspech v rozsahu 47,22 % a preto v tomto rozsahu je trovy konania povinný žalovanému
nahradiť žalobca.

42. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396

ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov tohto odvolacieho
konania v celom rozsahu, pretože žalovaný bol v tomto odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný,
pretože odvolanie žalobcu nebolo dôvodné.

43.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).