Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 19, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/18/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218202639
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4218202639.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Lenky Kostolanskej, v právnej veci - v spore žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a.s., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47967692, proti žalovaným: 1. Z. R., nar.
XX.XX.XXXX, 2. E. R., nar. XX.XX.XXXX, obaja zhodne bytom J. XX, M., obaja zhodne zast. JUDr. Peter
Vachan, advokát, s.r.o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, Žilina, IČO: 47 445 092, v konaní o zaplatenie
14.978,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.
k. 7Csp/96/2018-397 zo dňa 11. apríla 2023, v spojení s opravným uznesením č. k. 7Csp/96/2018-430
zo dňa 20. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

OdvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejvyhovujúcejčastivýrokuII.avýroku
III. p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovaným v 1. a 2. rade n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom na vydanie platobného rozkazu sa žalobca domáhal vydania súdneho rozhodnutia -
platobného rozkazu, resp. rozsudku, ktorým by boli žalovaní zaviazaní zaplatiť mu (v lehote do 15 dní od
doručenia platobného rozkazu, resp. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku) spoločne a nerozdielne istinu
v sume 14.978,87 eura, úroky vo výške 1.742,63 eura a vo výške 6.381,81 eura, úroky vo výške 10,9%

ročne zo zostatku nesplatenej istiny 14.978,87 eura od 01.03.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 5,05% ročne zo sumy istiny 14.978,87 eura od 01.03.2018 do zaplatenia, poplatky vo výške
204,35 eura a náhradu trov súdneho konania (súdny poplatok + trovy právneho zastúpenia), ktorý návrh
(žalobu) odôvodnil tým, že dňa 28.06.2011 bola medzi stranami sporu (žalobca v postavení veriteľa a
žalovanými v postavení dlžníka a spoludlžníka) uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, súčasťou
ktorej sú všeobecné obchodné podmienky (VOP) a obchodné podmienky pre úver (OP), na základe
ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 17.000 eur, ktorý sa zaviazali žalovaní solidárne vrátiť

spôsobom zaplatenia dojednaných splátok, avšak žalovaní po dátume 28.02.2018 už žiadne úhrady
nezrealizovali a on pristúpil k zosplatneniu úveru a uplatňuje si preto predmetné pohľadávky.

2. Okresný súd Komárno, ako súd prvej inštancie, v poradí prvým rozsudkom č. k. 7Csp/96/2018-171
zo dňa 20.09.2019 vo veci - spore rozhodol tak, že žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 14.978,87 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne a úrokom vo výške 10,9% ročne v oboch prípadoch zo sumy 14.978,87 eura od 01.03.2018 do

zaplatenia, ako aj sumu úrokov 6.784,67 eura a náhradu trov konania v rozsahu 100% a to všetko v
lehote do 3 dní, keď vo zvyšku súd konanie zastavil. Na základe odvolania žalovaných Krajský súd v
Nitre, ako súd odvolací, uznesením č. k. 8Co/256/2019-203 zo dňa 23.04.2021 rozsudok súdu prvejinštancie v napadnutej vyhovujúcej časti spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným a v poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie v
spore takto rozhodol (opravné uznesenie k nemu sa týkalo len označenia zástupcu žalovaných):

I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy poplatkov 204,35 eura a vyčíslených úrokov z omeškania ku
dňu 29.06.2015 v sume 1.339,77 eura z a s t a v u j e.

II. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
5.729,79 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 01.03.2018 do zaplatenia, a to všetko
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaná strana má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 23,4%.

4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na vyjadrenia strán sporu a označené vykonané
dôkazné prostriedky, ako aj s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, citované ustanovenia
Civilného sporového poriadku (CSP - zák. č. 160/2015 Z. z. - § 145 ods. 2, § 251 a § 262
ods. 1), citované ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka č. 513/1992 Z. z., citované ustanovenia

Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (§ 524 ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2, § 529 od. 1, § 52 ods. 1
až 3, § 53 ods. 1 až 4, 9, § 54 ods. 2) a citované ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (§ 9 ods. 1, § 11 ods. 1), odôvodnil nasledovne:

4.1. Súd poučil strany sporu podľa § 154 CSP o tom, že prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

4.2. Súd vo veci konal a rozhodol podľa § 215 CSP ods. 1 a ods. 2 na základe zisteného skutkového
stavu, ktorý sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

4.3. Súd mal preukázaný nasledovný skutkový a právny stav, kedy súd dôkazy v zmysle ustanovenia
§ 191 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. Z. hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon
neustanovuje inak. Po hodnotení súd dôkazov dospel k presvedčeniu, že podaná žaloba bola dôvodne

podaná, a preto súd žalobe vyhovel v časti tak ako je vo výroku tohto rozhodnutia uvedené.

4.4. Súd žalobu s prílohami doručil žalovaným zhodne dňa 16.8.2018, ako aj uznesenie s výzvou na
vyjadrenie sa k žalobe v lehote 15 dní odo dňa doručenia žaloby.

4.5. Nakoľko súd podanú žalobu žalobcu doručil s uznesením súdu na vyjadrenie sa k žalobe žalovanej
strane z čoho žalovaná strana mala možnosť získať vedomosť o tom, že je voči nemu vedené súdne
konanieakoajopredmetekonaniaavzhľadomkpostojužalovanejstranypodoručenívyššieuvedených
podaní súdu, kedy sa žalovaná strana nevyjadrila k predmetu konania preto súd mal za to, že žalovaný
si neuplatnil absolútne žiadne námietky voči uplatnenému nároku v podanej žalobe.

4.6. Súd podľa § 167 ods. 1 CSP doručil žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk. Podľa
ods. 2 rovnakého ustanovenia zákona súd žalovaného vyzval, aby sa v lehote určenej súdom k žalobe
písomne vyjadril, a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce
skutočnostinasvojuobranu,pripojillistiny,naktorésaodvoláva,aoznačildôkazynapreukázaniesvojich

tvrdení.

4.7. Súd po preskúmaní obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že možno predpokladať, že
žalobca pri uzatvorení zmluvy o poskytnutí finančných prostriedkov so žalovanou stranou použil predtlač
zmluvy, ktorú žalobca zrejme použil vo viacerých prípadoch so žalovanou stranou, ktorá ako účastník

zmluvy bola charakterizovaná ako zamestnanec, nepodnikateľská osoba, t. j. nie IČO a preto súd mal
za to, že uzatvorený právny úkon je spotrebiteľsko-právneho charakteru. Na základe uvedených súd
uzatvorený právny úkon posúdil podľa ustanovení zák. č. 129/2010 Z. Z. v spojení s vyššie uvedenými
ustanoveniami Obč. zák., a to Zmluvy o úvere konsolidácia - pôžička na bývanie z dňa 28.06.2011 nač. l. 7-8 za dohodnutých Obchodných podmienok... na č. l. 8-13, VOP na č. l. 14-34, , Predpis splátok a
úhrad k zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX na č. l. 37, Výpis z účtu na č. l. 38-41 v zmysle ktorej žalovaná
strana získala úver v sume 17.000,- EUR, sa dohodli na úhrade úveru vo forme pravidelných mesačných

splátok v počte 120 splátok v sume po 251,3 EUR, pri dohodnutej úrokovej sadzbe vo výške 10,9 % p.
a. a RPMN vo výške 12,2 %, kedy dátum prvej splátky sa dohodol ku dňu 15.07.2011, a termín konečnej
splatnosti ku dňu 15.06.2021. Ako je zrejmé z obsahu spisového materiálu podľa súdu žalobca dôvodne
doručil žalovanej (...?).

4.8. Nakoľko žalovaná strana podstatným spôsobom porušila svoje zmluvné povinnosti, preto žalobca
dôvodne využil svoje oprávnenie v súlade s článkom 6 Obchodných podmienok ku dňu 29.06.2015 a
zosplatnil úver, keď najprv doručil žalovanej svoje písomné podania: Upozornenie - Výzva na splatenie
dlžnej časti úveru z dňa 11.6.2015 na č. l. 43-45, kedy právny predchodca žalobcu poukázal na to,
že pohľadávka banky z úveru v sume 1.630,85 EUR bola viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, a
preto poskytol ešte dodatočnú lehotu na úhradu v trvaní 15 dní. Nakoľko k úhrade do tej doby splatnej,

avšak neuhradenej sumy úveru nedošlo, preto žalobca dôvodne doručil žalovanej strane svoje písomné
podanie a to Výzvu na úhradu dlžnej sumy z dňa 29.6.2005 na č. l. 46-48 súdneho spisu, žalovaní ani
napriek zaslanej výzve zo strany žalobcu nezaplatili dlžnú pohľadávku.

4.9. Po uplynutí premlčacej doby podľa § 101 Obč. zák. /v trvaní 3 rokov/ sa v týchto prípadoch

právo na plnenie oslabuje premlčaním /lebo subjektívne právo zostáva zachované, ale už len v podobe
naturálnej obligácie/, t. j. síce právo nezaniká, avšak stráca spôsobilosť mocenskej vykonateľnosti /napr.:
prostredníctvom exekútora atď./, inak povedané vymáhateľnosť právneho nároku zo zákona odchádza.
Na základe uvedených skutočností podľa súdu, preto niet záujmu na ochranu a podporu vynucovania
takéhoto plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Cieľom tejto úpravy bolo, aby sa dlhy zo spotrebiteľských

zmlúv vymáhali len v primeranom čase a dlžník nebol nútený zaplatiť dlh, ku ktorému uplynulo značné
časové obdobie. Na základe uvedených za vymáhanie premlčaného práva z spotrebiteľských zmlúv sa
rozumie súdne konanie, exekučné, ako aj rozhodcovské konanie.

4.10.Súdzobsahuspisovéhomateriálu malpreukázané,žežalobcavminulostidoručilžalovanejstrane

svoje písomné podania: Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru na č. l. 43-45 súdneho spisu
ku dňu 11.6.2015 v ktorom vyčíslil splatné avšak nesplatené splátky zo strany žalovanej v sume 1.630,85
EUR, ktorý nárok vyplýva zo Zmluvy o úvere konsolidácia - pôžička na bývanie z dňa 28.06.2011 na č. l.
7-8 za dohodnutých Obchodných podmienok..., v ktorej zmluve bola dohodnutá splatnosť splátok k 15.
kal dňu v mesiaci (dátum prvej splátky sa dohodol ku dňu 15.07.2011, a termín konečnej splatnosti ku

dňu 15.06.2021). Žalobca žalobu súdu doručil ku dňu 24.05.2018 a všetky splátky, ktorých splatnosť
bola staršia ako 3 roky, t. j. pred 24.05.2015 sú s poukazom na vznesenú námietku premlčania už
premlčané. Podľa zmluvy v spojení s Upozornením - Výzvou na splatenie dlžnej časti úveru na č. l. 43-45
súdneho spisu ku dňu11.6.2015 boli premlčané splátky, ktorých splatnosť bola zmluvne dohodnutá ku
dňu15.05.2015, t. j. v sume 1.630,85 EUR a preto súd uplatnený nárok v tejto časti zamietol.

4.11. Súd po preskúmaní obsahu spotrebiteľsko-právneho vzťahu a to typovej spotrebiteľskej úverovej
zmluvy, ktorý typ zmluvy žalobca zrejme použil vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že uzavretá:
Zmluvy o úvere konsolidácia - pôžička na bývanie z dňa 28.06.2011 na č. l. 7-8 za dohodnutých
Obchodných podmienok... na č. l. 8-13, VOP na č. l. 14-34, svojim charakterom spadá do pôsobnosti

zákona o spotrebiteľských úveroch, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. Z., ktorý bol
účinný preto súd posudzoval platnosť zmluvy a jej obsahové náležitosti v súlade s týmto zákonnom.
KS Nitra poukázal vo svojom právne záväznom názore na to, že nemožno možné tolerovať odchýlky
pri výpočte RPMN, medzi skutočnými nákladmi spotrebiteľa boli vo výške156 Eur a sumou uvedenou v
zmluve 11 376,38 Eur, nakoľko rozdiel predstavuje sumu 1779,62 Eur, čo nie je zanedbateľná čiastka,

ktorá aj podľa názoru odvolacieho súdu mohla výrazne ovplyvniť výpočet RPMN, a teda aj konečné
správanie spotrebiteľa pri výbere výhodnejšieho úveru. Na základe uvedených skutočností podľa súdu
v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. Z. došlo k porušeniu povinností v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2
písm. a) až l), s), z) a aa), čím poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov
a preto súd pri svojom rozhodnutí vychádzal len z nároku na vrátenie istiny v sume 17.000,- EUR po

znížení o premlčané splátky a vykonané úhrady.

4.12. Na základe vyššie uvedených skutočností súd priznal žalobcovi voči žalovaným uplatnený nárok
len z titulu poskytnutej sumy úveru, ktorá predstavuje sumu istiny úveru v objeme 17.000,- EURzníženú o vykonané úhrady zo strany žalovaných v celkovej sume 9.639,36, z ktorej sumy zostatok
predstavuje 7.360,64 EUR. Súd uvedenú sumu znížil aj o sumy premlčaných splátok v sume 1.630,85
EUR splatných do dňa doručenia žaloby súdu s poukazom na predchádzajúci odsek tohto odôvodnenia,

(17.000-9639,36=7360,64, 7360,64-1630,85=5729,79 EUR) a takto priznal žalobcovi sumu 5.729,79
EUR na ktorú súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne.

4.13. Ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo
ak to vyplýva z povahy plnenia platí, podľa § 511 ods. 1 Obč. zák., že viac dlžníkov má tomu istému

veriteľovi splniť dlh spoločne nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z
nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Súd z predloženej xerox-kópie právneho
úkonu Zmluvy o úvere, konsolidácia - pôžička na bývanie z dňa28.6.2011 na č. l. 7-8, mal preukázané,
že žalovaný v rade 1. Z. R. bol označený ako dlžník - žiadateľ a žalovaná v rade 2. ako spoludlžník E.
R. z čoho je zrejmé, že k čerpaniu finančných prostriedkov došlo v prospech oboch žalovaných, a preto
súd žalovaných zaviazal podľa § 511 ods. 1 Obč. zák. spoločne a nerozdielne.

4.14. Súd žalobcovi nepriznal uplatnený nárok na dohodnuté úroky po zosplatnení úveru aj v zmysle
rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 42/2020 ako aj staršieho rozhodnutia pod 4 Obo 143/98, a ÚS
SR sp. zn. IV. US 476/2012, v týchto rozhodnutiach súdy poukázali na to, že nie je možné priznať
dohodnuté úroky v prípadoch, ak došlo podľa § 53 ods. 9 CSP k tzv. „zosplatneniu“ pohľadávky veriteľa

ešte pred dohodnutou splatnosťou, len ako sumu nesplatenej istiny a sumu nesplatených dohodnutých
úrokov, ktorá suma predstavuje prepočet sumy zmluvne dohodnutých, avšak dlžníkom nesplatených
úrokov. Podľa súdu, po zosplatnení úveru, nie je možné priznať nárok vo forme pokračovania úročenia
nesplatenej istiny s dohodnutou úrokovou sadzbou a popri tom zároveň priznať ešte aj s úroky z
omeškania a to všetko až do zaplatenia podľa § 517 Obč. zák.

4.15. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že medzi stranami bolo zmluvne dohodnuté poskytnutie
úveru v sume 17.000,- EUR z ktorej sumy si žalobca uplatnil nárok na úroky vo výške 10,9 % zo zostatku
nesplatenej istiny, t. j. zo sumy 14978,87 EUR, od 01.03.2018 do zaplatenia, keď mal súd preukázané,
že v prejednávanom prípade došlo k zosplatneniu úveru písomným podaním žalobcu, keď najprv doručil

žalovanej svoje písomné podania: Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru z dňa 11.6.2015
na č. l. 43-45, kedy právny predchodca žalobcu poukázal na to, že pohľadávka banky z úveru v sume
1.630,85 EUR bola viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, a preto poskytol ešte dodatočnú lehotu na
úhradu v trvaní 15 dní. Nakoľko k úhrade do tej doby splatnej, avšak neuhradenej sumy úveru nedošlo,
preto žalobca dôvodne doručil žalovanej strane svoje písomné podanie a to Výzvu na úhradu dlžnej

sumyzdňa29.6.2005nač.l.46-48súdnehospisu,žalovaníaninapriekzaslanejvýzvezostranyžalobcu
nezaplatili dlžnú pohľadávku. Na základe uvedených skutočností podľa súdu žalobca pred zosplatnením
úveru dodržal voči žalovaným zákonný postup.

4.16. Podľa ust. § 517 ods. 2/ Obč. zák. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

4.17. Podľa ust. § 3 ods. 1/ nar. vlády SR č. 586/2008 Z. z. výška úrokov z omeškania je o 5

percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

4.18. Súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania v zmysle Obč. zák. § 517 v spojení s vyššie
označeným Nar. vlády SR zo sumy 5.729,79 EUR vo výške 5,05 % p. a. od 01.03.2018 do zaplatenia, a

tovsúladesuplatnenýmnárokomvpodanejžalobežalobcu,ktorýmjesúdviazanýzhľadiskauplatnenia
nároku, s poukazom na písomné podanie právneho predchodcu žalobcu: Aktuálny stav úveru ku dňu:
28.02.2018 na č. l. 35-36 súdneho spisu.

4.19. Vzhľadom k rozdielu medzi uplatneným nárokom v podanej žalobe a to v sume istiny 14.978,87

EUR a súdom priznaným nárokom v sume 5.729,79 EUR, takto úspech žalobcu predstavuje 38,2 %
(5.729,79 EUR : 149,78 = 38,2 % ) a neúspech predstavuje 61,8 % (100 % - 61,8 % = 38,2 %) a tzv.
čistý úspech žalovanej strany takto predstavuje 23,6 % (61,8 % - 38,2 % = 23,4 %), na základe ktorých
skutočností súd priznal žalovanej strane nárok na náhradu trov konania vo výške 23,4 %.4.20. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako to vyplýva z rozhodnutia NS SR 1 Cdo
92/2011 str.: 8).

4.21. Súd v tomto konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, žiadny návrh na
doplnenie dokazovania nebol zo strany účastníkov konania uplatnený a ktoré dôkazy súd považoval za

potrebné tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.

5. Uvedený rozsudok včas podaným spoločným odvolaním (prostredníctvom spoločného právneho
zástupcu) napadli len žalovaní, domáhajúci sa jeho zmeny vo výrokoch II. - v jeho vyhovujúcej časti a
III. tak, aby žaloba žalobcu bola aj vo zvyšnej časti zamietnutá v celom rozsahu a aby im bol priznaný
nárok na náhradu trov (celého) konania v rozsahu 100%, keď ohľadom odvolacích dôvodov poukázali

na ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Poukazujúc na ust. § 220 ods. 2 CSP o náležitostiach
odôvodnenia súdneho rozhodnutia poukázali na to, že konajúci súd sa nevyjadril k neplatnosti zmluvy o
úvere, kde oni namietali to, že táto nevznikla s poukazom na ust. § 44 ods. 2 OZ a z toho dôvodu sa súd
nevyjadrilkmožnémupremlčaniužalobnéhonároku,jednouvetousavyjadrilkaktívnejvecnejlegitimácii
napriek tomu, že oni namietali nesplnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92

ods. 8 Zákona o bankách, keď napokon sa vyjadril k premlčaniu (súd), avšak oni namietali premlčanie
celého dlhu v zmysle § 103 OZ. Vyjadrenia konajúceho súdu v bode 31. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia znejú značne zvláštne, keď si v rámci prostriedkov procesnej obrany uplatnili niekoľko
námietok. Zmluvu o úvere považujú za absolútne neplatný právny úkon pre nedodržanie písomnej
formy s ohľadom na obsah ich žiadosti o uzatvorenie úverovej zmluvy a obsahu úverovej zmluvy.

Keďže ust. § 43a a nasl. OZ majú kogentný charakter, účastníci občianskoprávnych vzťahov sa od
nich odchýliť nemôžu a ak by sa pripustila zmluvná sloboda aj vo vzťahu k mechanizmu uzatvorenia
úverovej zmluvy, znamenalo by to, že žalobca v postavení veriteľa by mohol poskytnúť dlžníkovi
spotrebiteľský úver za akýchkoľvek podmienok, o ktorých by dlžník v čase poskytnutia úveru (jeho
vyplatenia) nemal vedomosť, čo nie je v zmysle platnej právnej úpravy prípustné. V zmysle ust. § 9 ods.

1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v danom prípade neprichádzala do úvahy aplikácia
ust. § 11 ods. 1 o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru z dôvodu nedodržania
písomnej formy zmluvy, keďže aplikácia tohto ustanovenia by bola možná iba v prípade riadneho
uzavretia zmluvy o úvere inou než písomnom formou, spravidla ústnou, a teda okamihom dohody
zmluvných strán o celom jej obsahu, čo však nenastalo; v tomto smere poukázali na právne názory

z označených rozhodnutí súdov. Keďže zmluva je neplatná, zmluvné strany boli povinné vysporiadať
sa v zmysle zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia a preto subjektívna dvojročná premlčacia doba
na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula dňa 28.06.2013 a objektívna trojročná premlčacia doba
uplynula dňa 28.06.2014. Listom žalobcu zo dňa 11.06.2015 označenom ako upozornenie - výzva boli
upozornení, že k 10.06.2015 je pohľadávka banky viac ako 3 mesiace po splatnosti, následne dňa

29.06.2015 bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, preto s poukazom na ust. § 103 a § 53 ods.
9 OZ premlčacia doba zosplatneného dlhu začala plynúť 15.03.2015 (splátka, s ktorou boli v omeškaní
viac ako 3 mesiace a kvôli omeškaniu s touto splátkou bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru)
a uplynula 15.03.2018, pričom žalobný návrh bol podaný súdu až po 25.05.2018, teda pohľadávka
žalobcu je premlčaná. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako najvyššia súdna autorita podala výklad

ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách č. 483/2001 Z. z. v rozhodnutí publikovanom v jeho zbierke pod
R8/2018, pričom z ust. § 17 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že možno postúpiť len
splatnú pohľadávku a ak dôjde k postúpeniu nesplatenej pohľadávky, ide o postúpenie odporujúce ust.
§ 525 ods. 2 OZ, teda aj v predmetnej veci došlo k postúpeniu tzv. živého úveru v rozpore s uvedenými
zákonnými ustanoveniami. Zo strany právneho predchodcu žalobcu neboli splnené podmienky v zmysle

§ 53 ods. 9 a § 565 OZ, keď práve list žalobcu z 11.06.2015 možno považovať za predžalobnú výzvu, s
ohľadom na čo žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Ak by krajský súd vyhodnotil
zmluvu o úvere ako neplatný právny úkon, má to za následok neplatnosť listu zo dňa 11.06.2015 ako
aj listu zo dňa 29.06.2015, keď žalobca nepreukázal ani doručenie listu zo dňa 11.06.2015. Keďže
konajúci súd správne vyhodnotil zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov, boli by povinní uhrádzať

iba mesačnú splátku istiny poskytnutého úveru bez zmluvného úroku vo výške 141,66 eura, z ktorého
dôvodu preto k 11.06.2015 neboli v omeškaní so žiadnou sumou a aj z uvedeného dôvodu je preto list
zo dňa 11.06.2015 označený ako upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti úveru neplatný právny
úkon a nepreukazuje splnenie existencie výzvy žalobcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.V tomto smere poukázali žalovaní aj na výklad vyplývajúci z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022 a 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022, keď poukázali na to, že Najvyšší
súd v rozhodnutí 7Cdo/240/2020 zo dňa 24.08.2022 riešil obdobný prípad.

6. Vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu žalovaných podané nebolo.

7. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods.

1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§
383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP), pretože
nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný
záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaných smerujúce voči vyhovujúcej časti výroku II. a súvisiacemu výroku III. o trovách

konania nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku II.
a výroku III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa (pôvodný) žalobca domáhal zaplatenia sumy 14.978,87
eura s príslušenstvom a náhrady trov konania voči žalovaným. Uvedeného sa žalobca domáhal na tom
skutkovom základe, že so žalovanými uzatvoril Zmluvu o úvere- konsolidáciu pôžičky zo dňa 28.06.2011
s tým, že výška úveru bola v sume 17.000 eur, úroková sadzba 10,9 % p. a. a RPMN 12,2 %, počet

splátok 120, výška mesačnej splátky 251,3 eura a s tým, že žalovaní mali celkom uhradiť sumu 30.156
eura, avšak z tejto sumy uhradili iba sumu 9.639,36 eura, zostatok teda predstavuje sumu 20.516,67
eura. V dôsledku uvedeného (pôvodný) žalobca ku dňu 29.06.2016 vyhlásil mimoriadnu splatnosť
pohľadávky. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom (prvým v poradí) č. k. 7Csp/96/2018-171
zo dňa 20.09.2019 tak, že zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie žalobcovi (už

novému - po postúpení pohľadávky z 25.10.2018) sumu 14.978,87 eura s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % p. a. od 01.03.2018 do zaplatenia, ako aj sumu úrokov 6 784,67 eura, ako aj úroky vo výške
10,9 % p. a. zo sumy 14.978,87 eura od 01.03.2018 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku súd konanie zastavil (I. výrok) s tým, že žalobcovi priznal
voči žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). Tento rozsudok súdu prvej inštancie

v dôsledku odvolania podaného žalovanými Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 8Co/256/2019-203
vo vyhovujúcej časti spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie
následne vo veci rozhodol odvolaním žalovaných napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) bližšie
citovaným v záhlaví tohto rozhodnutia, ktorým opätovne žalobe žalobcu vyhovel, keď konanie v časti o

zaplatenie sumy poplatkov 204,35 eura a vyčíslených úrokov z omeškania ku dňu 29.06.2015 v sume
1.339,77 eura zastavil (výrok I.) a žalovaným spoločne a nerozdielne uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 5.729,79 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 01.03.2018 do zaplatenia, a to
všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku súd žalobu zamietol (výrok
II.) s tým, že rozhodol, že žalovaná strana má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške

23,4% (výrok III.).

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie
rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a aj k vecne

správnemuprávnemuzáveruodôvodnostipodanejžaloby(včastivyhovujúcej,ktorázostalapredmetom
odvolacieho konania). Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový
stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky vykonaného
dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom. Odvolací súd sa ďalej
vysporiada s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaných postupujúc i podľa § 387 ods. 1 CSP.

11. Žalovaní v podanom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov knesprávnym skutkovým zisteniam ako aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť najmä
právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo
na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o
procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k
nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo

na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového
práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa
nejaví ako spravodlivé s tým, že konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého

konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.).

13. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové

zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide

o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

14. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

15. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu ako i samotného napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie i s poukazom na odvolaciu argumentáciu žalovaných dospel záveru, že odvolanie nie je
dôvodné, a to z dôvodov odvolacím súdom ďalej v rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia uvádzaných.

16. Odvolací súd poukazuje na námietku žalovaných, že zo strany právneho predchodcu žalobcu neboli
splnené podmienky podľa § 53 ods. 9 spolu s § 565 Občianskeho zákonníka. Zároveň mali za to, že
žalobca nepreukázal doručenie výzvy zo dňa 11.06.2015, ktorú možno považovať za výzvu podľa 53
ods.9Občianskehozákonníka,keďzároveňuviedli,žetútovýzvumožnopovažovaťzavýzvuvzmysle§

92 ods. 8 zákona o bankách, ktorej doručenie preukázané nebolo, preto nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky banky, z dôvodu čoho, nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu.

17. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zmieniť, že súd prvej inštancie v danej veci
posudzovaný právny vzťah správne vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, ktorá skutočnosť v konaní

nebola sporná a ani nebola namietaná žiadnou zo strán sporu. Následne však odvolací súd vzhľadom
na skutočnosť, že v danom prípade došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa (postupcu)
- Poštová banka, a.s. na žalobcu (postupníka) sa primárne zaoberal otázkou (najmä v takomto
prípade) fundamentálneho významu, a teda otázkou danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako
právneho nástupcu pôvodného veriteľa, ktorý so žalovaným ako dlžníkom uzatváral zmluvu o poskytnutí

spotrebiteľského úveru zo dňa 28.06.2011 (č. l. 7).

18. Zodpovedanie vyššie nastolenej otázky odvolací súd vyhodnotil za dôležité najmä s dôrazom na
postavenie žalobcu ako postupníka, ktorému bola v tomto konaní vymáhaná pohľadávka postúpenápôvodným veriteľom, na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 25.10.2018, a teda tento
nie je primárnym veriteľom žalovaného. Uvedené má svoj význam najmä v tom ohľade, že ak by
žalobca nebol nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, nebol by žiaden dôvod (rešpektujúc pritom zásadu

hospodárnosti konania) na preskúmavanie spotrebiteľského vzťahu existujúceho medzi stranami sporu
a z neho plynúcich nárokov, ktoré sú predmetom konania, pretože žalobcovi by tento nárok z hľadiska
hmotného práva neprislúchal. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna
strana sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú
predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia

vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či
účastníkomobjektívnejealebonieje.Nedostatokaktívnejvecnejlegitimácieznamená,žeten,ktoosebe
tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten,
o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-

právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3
Cdo 192/2004).

19. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny

nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2

Cdo 205/2009).

20. Napokon uvedený postup odvolacieho súdu (aj v prípade ak by v podanom odvolaní absentovala
námietka ohľadom vecnej legitimácie- čo nie je prejednávaný prípad) je súladný s právnym názorom
Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/162/2020 zo dňa 27.

októbra2021,podľaktorého„vsporochsochranouslabšejstranysúdskúmavecnúlegitimáciuzúradnej
povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o
bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým
súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa“.

21. V prejednávanej veci bolo zrejmé, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu (pôvodným
žalobcom) a žalovanými vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou,
a to Zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex
specialis, ale aj podmienkami vymedzenými v zákone o spotrebiteľských úveroch. Keďže k postúpeniu
pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy

postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu
týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z.. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej
pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je
zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky (NBS), ktorá je dôležitá v priebehu trvania

úverovéhovzťahu.Podmienkyuvedenévpredmetnomustanovenípodmieňujúplatnosťprávnehoúkonu
postúpenia pohľadávky.

22.Ustanovenie§525OZurčuje,ktorépohľadávkynemožnoplatnepostúpiť,pričompostúpenieurčitých
pohľadávok môže byť zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže byť zákonom síce

dovolené, ale len za určených podmienok. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách je práve takým ustanovením, ktoré upravuje ďalšie špeciálne podmienky (popri
všeobecných v Občianskom zákonníku), za ktorých môže byť banková pohľadávka (alebo jej časť)
postúpená. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení do 31. decembra 2016 oprávňovalo
banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase postúpenia splatná (rozhodnutie NS SR

sp. zn. 5Cdo 36/2020 z 15. 12. 2020). Počnúc od 01. 01. 2018 je toto ustanovenie novelizované.

23. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného od 01. 01. 2017 (teda aj v čase postúpenia
pohľadávky v danej veci), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jejklient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,

a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu
ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.

24. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru o tom, že zo strany právneho
predchodcu žalobcu došlo k splneniu všetkých predpokladov pre platné mimoriadne zosplatnenie,
s ktorým právnym záverom sa odvolací súd stotožnil. Z obsahu spisu v danom prípade vyplynulo,

že predchodca žalobcu (postupca - Poštová banka, a.s.) výzvami (doručenými žalovaným) zo dňa
11.06.2015- označenými ako „Upozornenie- Výzva na splatenie dlžnej časti úveru„ (č. l. 43), upozornil
žalovaných, že ku dňu 10.06.2015 sú v omeškaní viac ako 3 mesiace s planením splátky pohľadávky
vo výške 1.630,85 eura pozostávajúcej z omeškanej splátky vo výške 1.430 eur, poplatkov vo výške
36,15 eura a poistného vo výške 164,70 eura. Súčasne na základe uvedeného upozornenia, vyzval

žalovaných k okamžitej úhrade celkovej dlžnej sumy v lehote 15 dní, v opačnom prípade im oznámil, že
je oprávnený využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.
Odvolací súd uvádza, že vyššie uvedenú výzvu ako uviedli žalovaní je v zásade možné vyhodnotiť ako
výzvu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorú skutočnosť žalovaní nenamietali.

25. Ďalej v danom prípade bolo nevyhnutné brať zreteľ na dodržanie § 565 OZ, pretože po doručení
výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka postupca musel v zmysle § 565 OZ do splatnosti
ďalšejsplátkyvyhlásiťmimoriadnusplatnosť(pozrirozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo/36/2020
zo dňa 15. decembra 2020 zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR
č. 1/2021), a teda do 15.07.2015, keďže z úverovej zmluvy vyplýva, že splatnosť jednotlivých splátok

úveru bola dohodnutá vždy k 15. dňu, toho ktorého kalendárneho mesiaca. Z obsahu spisu vyplynulo,
že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť dňa 29.06.2015, listami zo dňa 29.06.2015 (č. l. 46-47)
označenými ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy“, ktorými okrem oznámenia o mimoriadnom zosplatnení,
vyzval žalovaných k úhrade sumy celkovo v sume 16.925,85 eura v lehote 10 dní. V danom prípade
je teda zrejmé, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k dodržaniu ustanovení § 53 ods. 9

spolu s § 565 Občianskeho zákonníka.

26. Zároveň v danom prípade žalovaní poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/266/2020, v zmysle ktorého citovali právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „Obsah
ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú

výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského
charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru
aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.“

27. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že primárnym účelom výzvy zo dňa 11.06.2015

- s názvom „Upozornenie- Výzva na splatenie dlžnej časti úveru„ (č. l. 43), je oznámenie pre klienta,
že tento sa nachádza v omeškaní, čo i len časti svojho záväzku, keď až sekundárne je jej účelom
upozornenie dlžníkov na možnosť postupu podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Uvedené
je možné vyvodiť i zo samotného poradia, v rámci ktorého boli uvedené informácie uvádzané v
predmetnej výzve zo dňa 11.06.2015, keď najskôr veriteľ upozornil dlžníkov, že sú v omeškaní, a až

záverom ich upozornil, že - ak dlžnú sumu neuhradia - je oprávnený aplikovať ustanovenie § 565
Občianskeho zákonníka, v porovnaní s výzvou zo dňa 29.06.2015 (č. l. 46-47) s názvom „Výzva na
úhradu dlžnej sumy“, z ktorej obsahu a poradia vyplýva, že veriteľ primárne dlžníkov upozornil, že ku
dňu 29.06.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť spotrebiteľského úveru a až následne dlžníkov vyzval kjej zaplateniu, Je teda zrejmé, že na rozdiel od výzvy zo dňa 11.06.2015 (ktorej primárnym účelom bolo
upozornenie, resp. výzva dlžníka k úhrade, čo i len časti nezaplateného splatného dlhu a sekundárne
upozorniť dlžníka na možnosť postupu podľa § 565 Občianskeho zákonníka), tak účelom výzvy zo dňa

29.06.2015 bolo primárne (tak ako vyslovil najvyšší súd vo vyššie citovanom rozhodnutí) oznámenie o
mimoriadnom zosplatnení dlhu a až sekundárne výzva k úhrade pohľadávky. Z uvedeného dôvodu teda
odvolací súd dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu splnil i podmienku výzvy podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách, keď za túto výzvu možno považovať výzvu zo dňa 11.06.2015, ktorá je sekundárne
i upozornením podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

28.Zároveňsaodvolacísúdnemoholstotožniťanisargumentácioužalovaných,žežalobcanepreukázal
doručenie výziev (výzvy zo dňa 11.06.2015, ako aj výzvy zo dňa 29.06.2015), keď v súdnom spise sa ako
dôkazy v tejto súvislosti nachádzajú fotokópie podacích hárkov a obálok s doručenkami, preukazujúcimi,
že tieto dokumenty, resp. výzvy bolo žalovaným doručované, resp. že sa dostali do ich dispozičnej sféry.
V prípade výzvy zo dňa 11.06.2015 jej doručovanie bolo preukázané podacím hárkom č. N (č. l. 333), z

ktoréhojednoznačnevyplývaskutočnosť,žežalobcaresp.jehoprávnypredchodcavykonaldoručovanie
výziev zo dňa 11.06.2015 žalovanému v 1. rade ako aj i žalovanej v 2. rade. Uvedené potvrdzuje taktiež
skutočnosť, že dátum podania je na uvedenom podacom hárku uvedený 11.06.2015 s tým, že predmet
zásielky bol v oboch prípadoch označený identifikátorom „F ktorý sa zhoduje s identifikátorom uvedeným
vo výzve zo dňa 11.06.2015 adresovanej žalovanému v 1. rade ako i vo výzve adresovanej žalovanej v 2.

rade. Rovnako tak v prípade výziev zo dňa 29.06.2015 adresovaných žalovanému v 1. rade a žalovanej
v 2. rade bolo preukázané ich doručenie fotokópiami obálok s doručenkami, z ktorých je zrejmé, že tieto
dokumenty boli doručované žalovaným, a teda dostali sa do ich dispozičnej sféry, avšak žalovaní ich v
odbernej lehote neprevzali (č. l. 45, 46, 47). V prípade výzvy zo dňa 29.06.2015 doručovanej žalovanej
v 2. rade bolo ako identifikátor uvedené na predmetnej výzve „Z ktorý sa zhoduje so začiatočným číslom

identifikátora predmetu doručovania uvedenom na obálke neprevzatej v odbernej lehote a vrátenej
veriteľovi. Obdobne tomu tak bolo pri doručovaní výzvy zo dňa 29.06.2015 žalovanému v 1. rade, keď
na obálke bol uvedený identifikátor predmetu doručovania „Z ktorý sa zhoduje so začiatočnými číslicami
identifikátora uvedeným v samotnej výzve.

29. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka,
resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený
adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť
voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ nemožno vykladať
v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej

osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou
chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady,
kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či
do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom

zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že
z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním

písomností.Dôjdenímdosféryvplyvupríjemcusarozumienapríkladvhodenielistudoschránkypríjemcu
alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti
možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát
mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho
úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre

čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa
obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a
mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje
proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt
záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať (tiež podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Cdo/36/2020 zo dňa 15. decembra 2020 zverejnený v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR č. 1/2021).30. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou
argumentáciou žalovaných, že by zo strany právneho predchodcu žalobcu neboli splnené podmienky
podľa § 53 ods. 9 spolu s § 565 Občianskeho zákonníka a rovnako tak odvolací súd dospel i k záveru

o tom, že v danom prípade právny predchodca žalobcu splnil i podmienku výzvy podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách, keď za túto výzvu je možné považovať výzvu zo dňa 11.06.2015 (ktorej primárnym
účelom bolo upozornenie resp. výzva dlžníka k úhrade, čo i len časti nezaplateného splatného dlhu a
sekundárne upozorniť dlžníka na možnosť postupu podľa § 565 Občianskeho zákonníka).

31. Žalovaní ďalej v podanom odolaní namietali, že zmluva o úvere je neplatným právnym úkonom,
pretože právny predchodca žalobcu schválil úver na základe žiadosti zo dňa 28.06.2011, avšak s
náležitosťami, ktoré žiadosť o úvere neobsahovala, a to údaj o RPMN, výške mesačnej splátky,
výške úrokovej sadzby, dátum prvej splátky a konečnej splatnosti úveru ako aj ďalšie údaje uvedené
predchodcom žalobcu jednostranne.

32. Odvolací súd zaberajúc sa nastolenou argumentáciou uvádza, že žalovaní dňa 12.05.2011 podali
žiadosť o uzatvorenie zmluvy o úvere resp. návrh zmluvy o úvere, kde v bode 3. uviedli, že žiadajú o
úver v hodnote 17.000 eur, pri dobe splácania 10. rokov s tým, že deň splatnosti splátky bol dohodnutý
vždy na 15. deň v kalendárnom mesiaci. Následne k podpisu zmluvy bankou došlo dňa 28.06.2011.
V rámci uzatvárania zmluvy o úvere teda nedošlo k dohode o RPMN, výške mesačnej splátky, výške

úrokovej sadzby, dátum prvej splátky a konečnej splatnosti úveru, keďže tieto boli uvedené veriteľom v
bode 4., avšak došlo len k dohode o celkovej výške úveru, dobe splácania a dni splatnosti mesačne sa
opakujúcej splátky. Platnosť zmluvy nastáva od okamihu, kedy ju zmluvné strany v súlade s právnym
poriadkom uzavreli. V prípade, že nie je dohodnuté v zmluve inak, zmluva nadobúda účinnosť okamihom
jej uzavretia, pričom účinnosť zmluvy umožňuje domáhať sa práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy.

V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že schválenie úveru veriteľom na podklade žiadosti podanej
žalovanými resp. dlžníkmi resp. na základe návrhu zmluvy o úvere, v danom prípade možno považovať
za akceptáciu návrhu zmluvy, keď zo strany veriteľa nedošlo k zmene údajov, ktoré si žalovaní v bode
3. úverovej zmluvy vymienili, ale len k doplneniu údajov do bodu 4. (o RPMN, výške mesačnej splátky,
výške úrokovej sadzby, dátum prvej splátky a konečnej splatnosti úveru), ktoré sú závislé od žalovanými

vymienených podmienok stanovených v bode 3. Toto konanie veriteľa nespôsobuje neplatnosť zmluvy
o úvere, keďže v bode 4. sú uvedené údaje, o ktorých sa strany dohodnúť nemôžu, keď objektívne nie
je možné dohodnúť sa o RPMN, výške mesačnej splátky, výške úrokovej sadzby, dátum prvej splátky
a konečnej splatnosti úveru, pretože tieto údaje sú „vypočítateľné“ po zadaní podmienok stanovených
žalovanými v bode 3. Sumarizujúc uvedené odvolací súd túto argumentáciu žalovaných vyhodnotil ako

nedôvodnú, pretože údaje, na ktoré poukazujú, že boli zo strany veriteľa do úverovej zmluvy doplnené
bez toho, aby sa o osobitne dohodli, nie sú údajmi, na ktorých sa zmluvné strany môžu dohodnúť, ale ide
o údaje, ktoré sa odvíjajú od požiadaviek stanovených žiadateľom o úver, resp. ide o údaje objektívne
vyplývajúce zo zadaných vstupných údajov v bode 3., o ktorých sa dohodnúť nedá, z dôvodu čoho pre
túto skutočnosť nie je možné považovať úverovú zmluvu za neplatnú, v takom zmysle ako to namietali

žalovaní.

33. Žalovaní tiež v podanom odvolaní tvrdili, že premlčacia doba v danom prípade začala plynúť dňa
15.03.2015 (odo dňa splatnosti splátky, s ktorou boli žalovaní v omeškaní viac ako 3 mesiace a kvôli
ktorej bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru postupujúc podľa § 103 Občianskeho zákonníka), a

uplynula dňa 15.03.2018, preto ak žaloba bola na súde uplatnená dňa 25.05.2018, pohľadávka žalobcu
je premlčaná.

34. Odvolací súd zaberajúc sa nastolenou odvolacou argumentáciou žalovaných poukazuje na aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v otázke začiatku plynutia premlčacej lehoty v prípade

mimoriadneho zosplatnenia úveru, keď v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/132/2021 zo dňa 15.12.2022. Dovolací súd v citovanom uznesení poskytol odpoveď na
dosiaľ dovolacím súdom neriešenú otázku začiatku plynutia premlčacej lehoty pri uplatnení postupu
podľa § 565 v spojitosti s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka resp. postupu pri uplatnení mimoriadneho
zosplatnenia spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa (ktorá otázka bola dosiaľ nejednotne riešená

súdmi nižšej inštancie). Z právneho záveru plynúceho z citovaného uznesenia najvyššieho súdu
jednoznačne vyplýva, že aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v
spotrebiteľských vzťahoch vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka.
Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, pri premlčaní právadodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§ 565 Občianskeho zákonníka) sa
začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením § 101 Občianskeho zákonníka.

35. Aplikovaním vyššie uvedeného právneho záveru dovolacieho súdu (ktorý je pre súdy nižšej
inštancie - prvoinštančný ako i odvolací súd - právne záväzný) na konkrétny prejednávaný prípad
možno vysloviť, že v posudzovanej veci tak mohla byť pohľadávka žalobcom voči žalovaným resp.
voči ich právnemu predchodcovi prvýkrát uplatnená až dňa 30.06.2015 (nasledujúci deň po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru) k vyhláseniu ktorej došlo dňa 29.06.2015) a v súlade s

§ 101 Občianskeho zákonníka k premlčaniu nároku žalobcu z úverovej zmluvy by došlo až 29.06.2018.
Ak žaloba, ako vyplýva zo súdneho spisu, bola podaná na súde prvej inštancie dňa 24.05.2018 (č. l),
bola podaná počas plynutia zákonnej trojročnej premlčacej doby (§ 101 Občianskeho zákonníka). Ak
by súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v tejto otázke na inom právnom názore v zmysle toho
ako sa žalovaní domáhali, aproboval by posúdenie počiatku premlčacej doby za použitia ustanovenia §
103 Občianskeho zákonníka, čo by malo za následok, že jeho rozhodnutie by spočívalo na nesprávnom

právnom posúdení veci. Preto ak súd prvej inštancie dospel k záveru , že nárok žalobcu v zostávajúcej
časti nie je premlčaný jeho právny záver je s poukazom na vyššie uvedené dôvody správny.

36. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd vyhodnotil odvolaciu argumentáciu
žalovaných ako nedôvodnú a nespôsobilú privodiť zmenu (§ 388 CSP) alebo zrušenie napadnutého

rozhodnutiasúduprvejinštancie(§389ods.1CSP),pretorozhodnutiesúduprvejinštancievnapadnutej
časti ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd z dôvodov uvádzaných v rámci
odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel k záveru o danosti aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu
(z dôvodu splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka a§ 92 ods.
8 zákona o bankách), tiež k záveru o platnosti úverovej zmluvy, ako aj k záveru o uplatnení žaloby

žalobcom v rámci plynutia premlčacej lehoty.

37. Záverom odvolací súd uvádza, že právo účastníka zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nemožno chápať tak, že na každý argument účastníka je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia, špecifická odpoveď sa vyžaduje iba ak ide o taký argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci (Georgiadis c. Grécko z 19. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa. Ústavný súd už konštatoval (I. ÚS 50/04,
I. ÚS 226/03), že „právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech

v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných
súdovvykladaťaaplikovaťzákony.Pokiaľtentovýkladniejearbitrárnyajenáležitezdôvodnený,ústavný
súd nemá dôvod doň zasahovať“.

38. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a inak

v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovaným
v 1. a 2. rade, avšak z dôvodu toho, že mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil, mu odvolací súd
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. a 2. rade nepriznal.

39. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).