Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321205067
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:1321205067.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobcu: KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585
441, zastúpeného: JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, s miestom výkonu činnosti Dvořákovo
námestie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37 928 422, proti žalovanému: X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
O. XX, XXX XX B., zastúpeného: Mgr. Robertom Kutišom, PhD., LL.M, advokátom, s miestom výkonu
činnosti Slovenských partizánov 1130/50, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 42 282 641, o zaplatenie
sumou 3.789,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.

13C/35/2022-84 zo dňa 30. augusta 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13C/35/2022-84 zo dňa 30. augusta 2022 potvrdzuje.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok II.).

2.Vdôvodochsvojhorozhodnutiauviedol,žežalobcasažaloboupodanounaOkresnomsúdeBratislava

III dňa 07.09.2021 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť mu sumu 3.789,18 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 13.12.2019 do zaplatenia. Svoju žalobu
skutkovo odôvodnil tak, že dňa 23.06.2019 došlo ku škodovej udalosti, spôsobenej konaním v tom čase
maloletého syna žalovaného Q. B., ktorú žalobca eviduje pod č. PU 9567451305 (ďalej len „poistná
udalosť“), ku ktorej došlo tak, že Q. B. pri jazde na bicykli narazil do motorového vozidla
poisteného u žalobcu, čím spôsobil škodu, ktorú v zmysle poistnej zmluvy nahradil žalobca poistenému
v sume 3.789,18 eur z titulu poistného plnenia. Žalobca si uplatnil u žalovaného sumu 3.789,18 eur ako

nárok na náhradu škody, keďže poistený mal voči žalovanému nárok na náhradu spôsobenej škody,
ktorý prešiel na žalobcu (poisťovňu). Žalovaný však ani sčasti neposkytol náhradu poistného plnenia
žalobcovi. Keďže je žalovaný v omeškaní so zaplatením žalovanej istiny, žalobca si voči
nemu uplatnil aj zákonné úroky z omeškania vo výške 5 % ročne počítané od 13.12.2019 do zaplatenia.
3. Okresný súd Bratislava III žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu č. k.17Csp/35/2021-45 zo dňa
11.11.2021.
4. Proti platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Bratislava III podal včas odpor žalovaný,

v ktorom žiadal v celom rozsahu žalobu žalobcu zamietnuť. Žalovaný v celom rozsahu poprel nárok
žalobcu uplatnený žalobou. Žalovaný síce uznal, že dňa 23.06.2019 došlo k stretu cyklistu - jeho
maloletého syna s motorovým vozidlom poisteného - spoločnosti Géry s. r. o. (ďalej ako „poistený“), no
zároveň v celom rozsahu poprel skutkové tvrdenie žalobcu, že by jeho syn Q. B. narazil do motorovéhovozidla poisteného, resp. že by k deklarovanej škode na motorovom vozidle poisteného došlo jeho
konanímalebozavinením.Vsúvislostisuvedenýmžalovanýakcentoval,žeznijakýchlistinnýchdôkazov
(ani z predloženej Správy polície o škodovej udalosti), ktoré tvoria prílohu žaloby, nie je preukázané, že

by deklarovaná škoda na predmetnom motorovom vozidle bola spôsobená konaním syna žalovaného
alebo jeho zavinením - t. j. jedná sa o nepreukázané skutkové tvrdenie žalobcu. Po strete syna
žalovaného s motorovým vozidlom poisteného nebola totiž nikdy nikým (ani žalovaným, ani samotným
maloletým) uznaná vina na strane cyklistu - Q. B.. Bezprostredne po tomto incidente šofér motorového
vozidla, prirodzene a ľudsky primárne riešil zdravotný stav cyklistu - syna žalovaného. Až po tom, ako

sa tak šofér motorového vozidla, ako i žalovaný (ktorý sa medzičasom dostavil na miesto nehody)
ubezpečili, že maloletý Q. B. je v poriadku, si účastníci nehody a žalovaný na motorovom
vozidle poisteného všimli šmuhu od pneumatiky bicykla svojho syna a malý škrabanec umiestnený na
nárazníku/blatníku motorového vozidla poisteného. Rozhodne si však nevšimli škody, ktoré mali byť
následne údajne predmetom opravy (pričom motorové vozidlo poškodeného rozhodne nevykazovalo
nijaké poškodenia kapoty). Navyše doposiaľ nebolo nijako preukázané, že by syn žalovaného pri jazde

nabicykliporušilakúkoľvekprávnupovinnosť,ktorábyzakladalajehozodpovednosťzavzniknutúškodu,
atým izodpovednosťžalovaného.Právenaopak,zlistinnýchdôkazovpripojenýchkžalobe,
najmä z nákresu vozidiel v čase vzniku škody, ktorý je súčasťou oznámenia o vzniku škodovej udalosti,
ktoré tvorí prílohu žaloby, je zrejmé, že vodič poisteného motorového vozidla viedol motorové vozidlo
po ľavej strane vozovky blízko pri ľavom obrubníku. Z toho je zrejmé, že k stretu cyklistu - syna

žalovaného s motorovým vozidlom poisteného došlo v dôsledku konania a zavinenia vodiča motorového
vozidla poisteného a v dôsledku porušenia jeho právnych povinností, najmä na úseku cestnej premávky
(najmä § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z. z.). Žalovaný tiež výslovne poprel aj žalobcom uvádzanú
výšku údajnej škody, ktorá mala vzniknúť pri strete cyklistu - syna žalovaného s motorovým vozidlom
poisteného. Podľa dokumentov a faktúry vydaných spoločnosťou MOTOR-CAR Žilina, a. s., ktoré tvoria

prílohu žaloby, mali pri strete cyklistu - syna žalovaného s motorovým vozidlom poisteného vzniknúť
na motorovom vozidle škody - náklady spojené s opravou motorového vozidla poisteného vo výške
3.939,19 eur bez DPH. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že k
predmetnému incidentu došlo k stretu cyklistu - Q. B., ktorý mal v čase poistnej udalosti 12 rokov a ktorý
pri tomto incidente neutrpel nijaké, ani len ľahké poranenie (čo vyplýva i zo Správy polície o škodovej

udalosti, ktorá tvorí prílohu žaloby) s osobným motorovým vozidlom poisteného zn. Mercedes-
Benz, GLE Coupé - čiže s motorovým vozidlom veľkých rozmerov (SUV). Už s ohľadom na
uvedené je zrejmé, že pri tomto incidente objektívne nemohla na motorovom vozidle poisteného
vzniknúť škoda - náklady na opravu vo výške 3.939,19 eur bez DPH. O tom svedčí napokon i Správa
polície o škodovej udalosti, ktorá tvorí prílohu žaloby, v ktorej sa uvádza: „Nebolo zistené usmrtenie

ani zranenie osôb, nebolo zistené poškodenie cesty alebo všeobecne prospešného zariadenia, nebol
zistený únik nebezpečných vecí na niektorom zo zúčastnených vozidiel vrátane prepravovaných vecí
alebo na inom majetku nevznikla hmotná škoda zrejme prevyšujúca jedenapolnásobok väčšej škody
podľa Trestného zákona (3.990,00 eur,....“, a tiež list žalobcu - „Výzva na zaplatenie regresného nároku“
zodňa23.10.2019,adresovanýžalovanému (prvávýzvanaúhradužalovanejsumy),avktoromžalobca

uviedol: „Škoda bola spôsobená stretom s motorovým vozidlom“. Je teda zrejmé, že sám žalobca
prvotne predpokladal, že ku škode (vzhľadom na jej údajnú výšku) došlo v dôsledku stretu
dvoch motorových vozidiel, a nie v dôsledku stretu cyklistu vo veku 12 rokov s motorovým vozidlom. Až
následne v dôsledku upozornenia zo strany žalovaného žalobca listom zo dňa 05.12.2019 uviedol, že
nedošlo k stretu dvoch motorových vozidiel, ale k stretu cyklistu s motorovým vozidlom, t. j. upravil svoj

predchádzajúci list označený ako „Výzva na zaplatenie regresného nároku“ zo dňa 23.10.2019. Navyše
z listinných dôkazov priložených k žalobe vyplýva, že v súvislosti s predmetnou poistnou
udalosťou mala byť predmetom opravy motorového vozidla poisteného i kapota motorového vozidla.
Táto však podľa vedomosti žalobcu nebola a ani reálne nemohla byť poškodená s prihliadnutím na
priebeh poistnej udalosti (kedy došlo k stretu cyklistu vo veku 12 rokov s motorovým vozidlom veľkých

rozmerov - SUV tak, že tento sa s motorovým vozidlom stretol len v časti jeho blatníka/nárazníka).
Okrem toho žalobca vo svojej žalobe nijako nepreukázal, že škody spôsobené na motorovom vozidle
poisteného, ktoré boli predmetom opravy, boli spôsobené v príčinnej súvislosti s predmetným incidentom
- stretom cyklistu (syna žalovaného) s motorovým vozidlom poisteného. Žalobca síce v prílohe žaloby
predložila Zápis o poškodení motorového vozidla, no túto listinu nemožno považovať za hodnoverný

dôkaz o tom, že poškodenia motorového vozidla poisteného v ňom uvedené, resp. tie, ktoré boli i
predmetom opravy, vznikli v dôsledku predmetného incidentu - stretu cyklistu (syna žalovaného) s
motorovým vozidlom poisteného. Poškodenia uvedené v Zápise o poškodení motorového vozidla, resp.
tie, ktoré boli i predmetom opravy, mohli totiž vzniknúť tak pred vznikom poistnej udalosti, ako i pojej vzniku - aj s ohľadom na skutočnosť, že predmetný Zápis o poškodení motorového vozidla bol
vyhotovený až deň po vzniku poistnej udalosti. O dôvodnosti takýchto pochybností na strane žalovaného
svedčí i fakt, že keď sa žalovaný, resp. jeho manželka na pobočkách žalobcu domáhali, aby im bola

predložená fotodokumentácia poškodení motorového vozidla zo dňa vzniku nehody, resp. akákoľvek
fotodokumentácia v súvislosti s predmetnou nehodou, táto ich žiadosť bola zamietnutá s odôvodnením,
že poisťovňa nemá nijakú povinnosť im preukazovať akékoľvek škody v deň nehody, a už vôbec nie
fotodokumentáciou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že žalobca v tomto spore nijako
nepreukázal, že poškodenia, ktoré boli predmetom opravy motorového vozidla poisteného, od

ktorých žalobca odvodzuje výšku svojho údajného nároku voči žalovanému, vznikli v súvislosti s
predmetným incidentom - stretom cyklistu (syna žalovaného) s motorovým vozidlom poisteného dňa
23.06.2019. Ďalej žalovaný uviedol, že ak by aj napriek uvedenému žalobcovi podľa názoru súdu vzniklo
právo na úhradu žalovanej sumy voči jeho osobe, toto právo bolo už v čase podania žaloby zo strany
na súd premlčané (§ 106 Občianskeho zákonníka). Poškodený sa dozvedel o škode, ako i o tom, kto
za ňu zodpovedá dňa 23.06.2019, t. j. v deň incidentu - stretu cyklistu (syna žalovaného) s motorovým

vozidlom poisteného, pričom výška škody mu bola oznámená najneskôr dňa 12.07.2019 na základe
kalkulácie nákladov vyhotovenej spoločnosťou MOTOR-CAR Žilina, s. r. o., ktorá tvorí prílohu žaloby,
a na základe ktorej bolo následne poskytnuté poistné plnenie. Právo poškodeného - spoločnosti Géry
s. r. o. na náhradu škody tak bolo ku dňu jeho riadneho uplatnenia zjavne premlčané. Na žalobcu ako
poisťovateľa prešlo na základe ust. § 813 Občianskeho zákonníka právo poisteného - spoločnosti Géry,

s.r.o., a to do výške plnenia, ktoré mu žalobca ako poistiteľ poskytol - t. j. do výšky žalovanej sumy.
Podľa ust. § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba je dva roky (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a
začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá.“. Tomu nasvedčuje
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1ObdoV 24/2009 publikované aj v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 34/2012, z ktorého vyplýva: „...Prechod práva na náhradu škody z
poisteného na poisťovateľa vstupuje poistiteľ (žalobca) vyplatením plnenia do práv
poisteného (poškodeného). Od tohto práva sa odvíja aj premlčacia doba. Zmena v osobe veriteľa nemá
vplyv na jej plynutie.“ Je tak zrejmé, že žalobcovi ako poisťovateľovi plynie premlčacia doba rovnako ako
poškodenému - spoločnosti Géry, s. r. o., a teda rovnako, ako v prípade poškodeného - spoločnosti Géry

s. r. o. bolo právo žalobcu voči žalovanému ku dňu podania žaloby na súd (06.09.2021) voči žalovanému
premlčané. V tejto súvislosti žalovaný poukázal i na vadu podania - žaloby zo dňa 06.09.2021 (absenciu
riadneho splnomocnenia v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov) spôsobujúcu to, že právo
žalobcuneboloriadneuplatnenéatedaaninažalobuzodňa06.09.2021nemožnonazeraťakonaplatné
uplatnenie práva, ale tak bude možné učiniť, až k momentu, keď bude vada podania (absencia riadnej

plnej moci k podaniu žaloby) odstránená. S ohľadom na podanú námietku premlčania práva žalobcu
voči žalovanému nemožno žalobcovi ním uplatnené právo v súdnom konaní priznať, a to s poukazom
na ust. § 100 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka.
5. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd uviedol, že nárok žalobcu vyplýva z ust. § 813
ods. 1 Občianskeho zákonníka, v ktorom je upravený prechod práva poisteného na náhradu škody voči

škodcovi na poistiteľa. Tento prechod práva nastáva priamo zo zákona, ak sú splnené podmienky tohto
prechodu: a) musí ísť o spôsobenie škody na poistenom majetku, ktorá je poistnou udalosťou podľa
poistnej zmluvy, b) ďalej musí ísť o škodu, za ktorú je zodpovedná tretia osoba, voči
ktorej má poistený právo na náhradu škody, c) ďalšou podmienkou je, že plnenie poistiteľa
kryje plnenie škodcu zo zodpovednosti za škodu, d) napokon poslednou, ale dôležitou

podmienkou prechodu práva na náhradu škody poistiteľa je, že poistiteľ poskytol poistnému poistné
plnenie, až týmto poskytnutím poistného plnenia teda prechádza právo poisteného na náhradu škody
na poistiteľa. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným a
konštatoval, že v danom prípade ide o tzv. regresné (postihové) právo, ktoré sa premlčuje
v trojročnej premlčacej dobe, a to bez ohľadu na to či, ide o zmluvné poistenie alebo povinné zmluvné

poistenie. Žalobca mohol toto svoje právo uplatniť na súde, až keď mu bola známa výška škody pričom
táto mu bola známa až na základe kalkulácie nákladov, ktorú vyhotovila spoločnosť MOTOR - CAR Žilina
s. r. o. (č. l. 21 spisu) čo je deň 12.07.2019. Táto skutková okolnosť nebola medzi stranami sporná. Dňom
13.07.2019 začala teda žalobcovi plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá by mu uplynula
až dňom 13.07.2022. Žalobca však podal žalobu na Okresnom súde Bratislava III dňa 07.09.2021, a

teda včas. Následne prvoinštančný súd zopakoval, že prechod práva poisteného na náhradu škody voči
škodcovi
na poistiteľa nastáva priamo zo zákona, len ak sú splnené podmienky tohto prechodu. Okrem
iných podmienok, musí ísť o škodu, za ktorú je zodpovedná tretia osoba, voči ktorej má poistenýprávo na náhradu škody. V súdnom konaní majú strany sporu jednak povinnosť tvrdenia (§ 150
Civilnéhosporovéhoporiadku),akoipovinnosťdôkaznú(Čl.8ZákladnýchprincípovCivilnéhosporového
poriadku). V súdenej veci žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že škodu

spôsobil syn žalovaného nárazom do motorového vozidla poisteného. Žalovaný v
rámci svojej obrany účinne poprel všetky skutkové tvrdenia žalobcu, no najmä jeho skutkové tvrdenie,
že tvrdená škoda na motorovom vozidle poisteného bola spôsobená konaním alebo zavinením syna
žalovaného. Žalobca v tomto spore teda nepreukázal svoje tvrdenie, že syn žalovaného spôsobil
poistenému porušením právnej povinnosti tvrdenú škodu vo výške 3.789,18 eur, a to tak, že bicyklom

narazil do predmetného osobného motorového vozidla. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, ktoré
ho v spore zaťažovalo. Ani z jedného z listinných dôkazov, ktoré žalobca produkoval v spore, totiž
nevyplýva, že by syn žalovaného bicyklom narazil do motorového vozidla poisteného a spôsobil na
tomto vozidle škodu v žalovanej výške. Naopak, z predloženej správy policajného zboru vyplýva, že
došlo k stretu predmetného motorového vozidla s chodcom. V prejednávanom prípade teda žalobca
nepreukázal svoje tvrdenie, že do motorového vozidla poisteného narazil bicyklom syn žalovaného,

čím mal spôsobiť predmetnú škodu. Žalobca teda nepreukázal, že za škodu, ktorá bola spôsobená
na motorovom vozidle poisteného zodpovedá tretia osoba - v danom spore syn žalovaného. Nie je
tak preukázaná jedna zo zákonných podmienok prechodu práva poisteného na náhradu škody voči
škodcovi na poistiteľa podľa § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ právny zástupca žalobcu na
pojednávaní konanom dňa 30.08.2022 navrhol na preukázanie svojich tvrdení ďalšie dokazovanie, súd

prvej inštancie tieto dôkazy nevykonal s poukazom na zásadu sudcovskej koncentrácie v zmysle ust.
§ 153 ods. 1 a 2 CSP, keď konštatoval, že v danej veci mohlo žalobca všetky prostriedky procesného
útoku uplatniť už pri podaní žaloby alebo najneskôr v rámci vyjadrenia k podanému odporu, ktorý bol
jeho právnemu zástupcovi riadne doručený. Žalobca však svoje právo vyjadriť sa k odporu nevyužil a
prakticky až po deň pojednávania ostal vo veci nečinný. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno

na preukázanie svojich tvrdení, pokiaľ ide o základ uplatneného nároku, súd jeho žalobu zamietol. S
prihliadnutím na uvedenú argumentáciu súd prvej inštancie považoval za nadbytočné
zaoberať sa námietkami žalovaného vznesenými voči výške nároku uplatneného žalobou.
6.Otrováchkonaniaokresnýsúdrozhodolvsúladesust.§255ods.1CSP,konštatujúc,žežalovanýmal
v spore plný úspech. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mu ako strane nesprávnym procesným postupom, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), a tiež, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) a tento dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu o tom, že neuniesol dôkazné bremeno v spore v otázke

základu uplatneného nároku, a to zodpovednosti žalovaného za vznik škody. Tento záver súdu prvej
inštancie je totiž výsledkom vykonania dokazovania v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.
Spolu so žalobou predložil žalobca do spisu ako dôkaz dokument „Škodová udalosť - X. B. a P. V. -
správa“ vypracovaný OR PZ v Žiline a „Oznámenie o vzniku škodovej udalosti z havarijného poistenia
motorového vozidla“ vypracovaný poistníkom. Z obsahu Správy o škodovej udalosti vyplýva,

že dňa 23.06.2019 došlo k škodovej udalosti, ktorej účastníkmi bol syn žalovaného Q. B. a P. V., ktorý
viedol motorové vozidlo. Z Oznámenia o vzniku škodovej udalosti ďalej vyplýva, že dňa 23.06.2019
do vozidla poistníka vedeného P. V. narazil cyklista. V oboch zmienených dokumentoch je označené
rovnaké miesto vzniku škodovej udalosti a vyplýva z nich záver o tom, že dňa 23.06.2019 na
ul. Kragujevských Martýrov došlo ku škodovej udalosti. Zo Správy o škodovej udalosti tiež vyplýva, že

účastníkmi tejto udalosti mal byť syn žalovaného a osoba, ktorá viedla vozidlo, na ktorom vznikla škoda.
Z uvedených dôkazov vyplýva skutkový záver, že syn žalovaného bol účastníkom škodovej udalosti,
v rámci ktorej vznikla škoda na vozidle poistenom žalobcom, a zároveň je nutné odvodiť záver o tom,
že syn žalovaného v tejto škodovej udalosti nebol v postavení poškodeného subjektu. V konaní taknebolo sporné, že došlo v predmetnom čase došlo na uvedenom mieste ku vzniku škodovej udalosti
na vozidle poistenom u žalobcu, a súčasne, že syn žalovaného bol účastníkom tejto škodovej udalosti,
pričom nemal postavenie poškodeného subjektu. Zároveň v konaní nebolo sporné ani to, že jedinými

účastníkmi škodovej udalosti bol vodič vozidla a syn žalovaného. Ďalej žalobca v odvolaní poukázala
na skutočnosť, že sám žalovaný v konaní predložil listinu „VEC: Regres č. 1144086519 - odvolanie“
v ktorej žalovaný uviedol, že „škoda nebola spôsobená stretom s motorovým vozidlom, ale s mojím
synom a škodu v uvedenej výške nemohol spôsobiť“. Zároveň obidve sporové strany vo vzťahu k synovi
žalovaného zhodne uviedli, že k stretu s motorovým vozidlom došlo v čase keď syn žalovaného jazdil

na bicykli. Sám žalovaný uznal, že škodu spôsobil jeho syn a namietal len výšku spôsobenej škody. S
poukazom ust. § 151 ods. 2 CSP je popretie skutočnosti, že syn žalovaného mal naraziť do poisteného
vozidla, zo strany žalovaného neúčinné, nakoľko žalovaný neuviedol vlastné tvrdenia o konaní syna
žalovaného, resp. ako došlo k stretu syna žalovaného s poisteným vozidlom. Tvrdenie žalovaného o
tom, že vodič poisteného vozidla mal porušiť ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z. z. považuje
žalobca za príliš všeobecné, pričom toto nie je odvoditeľné z nákresu, na ktorý žalovaný odkazuje.

Pokiaľ by toto tvrdenie žalovaného bolo pravdivé a vodič poisteného vozidla by v dôsledku porušenia
zákonnýchpovinnostízrazilmaloletéhosynžalovaného,porušenietýchtozákonnýchustanoveníbybolo
zaznamenané v Správe o škodovej udalosti a vodičovi by bola uložená pokuta v blokovom konaní. Na
základe uvedených skutočností mal žalobca za to, že napadnutý rozsudok okresného súdu je výsledkom
nesprávnych skutkových záverov nevyplývajúcich z dokazovania a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov

bez posúdenia vzájomných súvislostí, ako aj nesprávnej aplikácie procesných pravidiel vzhľadom na
neúčinné popretie skutkových okolností žalovaným. Vzhľadom na uvedené dôvody považuje žalobca
uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania konajúcim súdom za príliš formalisticky, najmä vzhľadom
na neúčinnosť popretia skutkových tvrdení žalobcu žalovaným a vyššie opísanú dôkaznú situáciu. Podľa
názoru odvolateľa súd prvej inštancie mal vykonať ním navrhované dokazovanie výsluchom P. V. a

pripojením spisu OR PZ-ZA-ODI1-17-1230/2019.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil. Súčasne si uplatnil voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

10. Uviedol, že odvolacie námietky žalobcu odporujú jeho skutkovým a právnym tvrdeniam
prezentovaným v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie žalobcu je podľa názoru žalovaného
preto v celom rozsahu nedôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu
správny a zákonný. Žalovaný sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného
bremena žalobcu vo vzťahu k základu nároku uplatnenému žalobou. Zo žiadneho dôkazu vykonaného v

štádiu prvoinštančného konania totiž nevyplýva, že by syn žalovaného narazil bicyklom do motorového
vozidla poisteného, a tak spôsobil
na tomto vozidle škodu vo výške uplatnenej v žalobe. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že
žalobca v tomto spore nepreukázal, že za škodu, ktorá bola spôsobená
namotorovomvozidlepoisteného,zodpovedátretiaosoba-synžalovaného.Súdprvejinštancievykonal

dokazovanie v súlade s procesnými predpismi, vrátane ust. § 191 ods. 1 CSP a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti jednoznačne vylučujú, že by k škode mohlo dôjsť tak, ako to opisuje žalobca.
Tvrdenia žalobcu o priebehu vzniku a zavinení škody odporujú vykonaným dôkazom nielen jednotlivo,
ale i v ich vzájomnej súvislosti. Neobstojí preto námietka odvolateľa o nesprávnom vyhodnotení
dokazovania konajúcim súdom. Žalobca na preukázanie uplatneného nároku vo svojom odvolaní

poukazuje na dokument „Škodová udalosť - X. B. a P. V. - správa“ vypracovaný OR PZ v Žiline
(ďalej ako „Správa o škodovej udalosti“) a na dokument „Oznámenie o vzniku škodovej udalosti z
havarijného poistenia motorového vozidla“, vypracovaný poistníkom (ďalej ako „Oznámenie o vzniku
škodovej udalosti“). Pokiaľ ide o Správu o škodovej udalosti, žalovaný uviedol, že z tohto dokumentu
vyplýva (čo správne konštatoval i súd prvej inštancie), že malo dôjsť k stretu

motorového vozidla s chodcom, a nie cyklistom, ako to tvrdí žalobca. Okrem tohto, predmetný dokument
nijako nepreukazuje tvrdenia žalobcu v konaní, najmä nijako nepreukazuje, že by syn žalovaného
bicyklom narazil do motorového vozidla poisteného, ani to, že za škodu, ktorá bola spôsobená na
motorovom vozidle poisteného zodpovedá tretia osoba - v danom spore syn žalovaného. Pokiaľ ide
o Oznámenie o vzniku škodovej udalosti, v tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že tento

dokument bol jednostranne vypracovaný poistníkom až takmer jeden mesiac po škodovej udalosti, bez
akéhokoľvek súhlasu či akceptácie zo strany žalovaného, alebo potvrdenia zo strany akejkoľvek tretej
osoby, či orgánu. Označený dokument preto nie je relevantným dôkazom v konaní, ide len o akési
jednostranné vyhlásenie zo strany poistníka, ktorý prirodzene má záujem na tom, aby nebol uznanýza vinníka škodovej udalosti a preto ani tento listinný dôkaz nemôže preukázať žalobou uplatnený,
zvlášť za situácie, keď žalovaný hneď od začiatku konania kvalifikovane poprel tvrdenia žalobcu (teda
i tvrdenia, ktoré sú obsahom Oznámenia o vzniku škodovej udalosti, a ktoré si žalobca v konaní

osvojil). Už z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že obidve uvedené listiny nijako nepreukazujú
tvrdenia žalobcu v konaní - ani samotný základ uplatneného nároku žalobcu, ani to, že za škodu,
ktorá bola spôsobená na motorovom vozidle poisteného, zodpovedá tretia osoba - v danom prípade
syn žalovaného. Ďalej žalovaný uviedol, že pokiaľ sa žalobca odvoláva na list žalovaného označený
ako „VEC: Regres č. 1144086519 - odvolanie“, v ktorom údajne žalovaný uznal, že škodu spôsobil

jeho syn, žalovaný akcentoval, že výslovne popiera, že by v označenom dokumente uznal, že škodu
spôsobil jeho syn. Žalovaný v tejto listine výhradne skonštatoval, že skutočnosti uvádzané žalobcom v
jeho liste označenom ako „Výzva na zaplatenie regresného nároku“ zo dňa 23.10.2019 nie sú pravdivé
(žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že by bola škoda spôsobená stretom dvoch motorových vozidiel)
a zároveň spochybnil žalobcom uplatnenú výšku škody - deklarovaný rozsah poškodení motorového
vozidlapoistníkaakotázkezavineniasavtejtolistinevyjadriltak,žepoprelkškodemalodôjsťzavinením

syna žalovaného a jeho bicyklom (čo vyplýva z formulácie „nakoľko môj syn s bicyklom
určite nespôsobil takúto vysokú škodu“). Žalovaný však nikdy neuznal vinu svojho syna za predmetnú
škodu, ani to, že k stretu malo dôjsť „v čase keď syn žalovaného jazdil na bicykli“ ako to tvrdí žalobca.
Žalovaný opätovne zdôraznil, že zo žiadneho dôkazu, ktorý je obsahom spisu, nevyplýva, že by k
stretu motorového vozidla poistníka so synom žalovaného došlo v dôsledku zavinenia zo strany syna

žalovaného a žalovaný od počiatku škodovej udalosti tvrdí, že k škodovej udalosti došlo v dôsledku
porušenia povinností na strane vodiča motorového vozidla, ktorý viedol svoje motorové vozidlo po ľavej
strane predmetnej ulice tak, že narazil do chodca - syna žalovaného, stojaceho na krajnici, držiaceho
svoj bicykel. Žalobca sa snaží vykladať obsah komunikácie medzi ním a žalovaným účelovo vo svoj
prospech absolútne alogicky a naivne, pretože ak by naozaj žalovaný niekedy uznal zavinenie svojho

syna, bolo by to jednoznačne zaznamenané vo vzájomnej komunikácii medzi stranami sporu. Žalovaný
sa takisto nestotožnil s tvrdeniami žalobcu o jeho neúčinnom popretí skutočnosti, že syn žalovaného
mal naraziť do poisteného vozidla. Žalovaní predsa už v odpore k platobnému rozkazu poprel skutkové
tvrdenia žalobcu, že by syn žalovaného narazil do motorového vozidla poisteného, a súčasne v súvislosti
s týmto popretím poukázal

i na to, že aj z listinných dôkazov, na ktoré sa žalobca odvoláva v konaní, najmä z nákresu vozidiel v čase
vzniku škody, ktorý je súčasťou Oznámenia o vzniku škodovej udalosti, je zrejmé, že vodič poisteného
motorového vozidla viedol motorové vozidlo po ľavej strane vozovky blízko pri ľavom obrubníku, z čoho
je zrejmé, že k stretu syna žalovaného s predmetným motorovým vozidlom
došlo v dôsledku porušenia právnych povinností poisteného, najmä na úseku cestnej premávky (najmä

§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z. z.). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že to bol práve
vodič motorového vozidla, ktorý vlastným zavinením narazil do chodca - syna žalovaného, ktorý stál na
krajnici a držal svoj bicykel. Je teda zrejmé, že žalovaný riadne a kvalifikovane v súlade s ust. § 151
ods. 2 CSP poprel skutkové tvrdenia žalobcu v tomto spore. Žalovaný sa tiež nestotožnil s tvrdením
žalobcu, že vodič poisteného vozidla mal porušiť ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z. z. je jednak

príliš všeobecné, jednak nie je odvoditeľné z nákresu, na ktorý žalovaný odkazuje. Zo Správy o škodovej
udalosti totiž jednoznačne vyplýva, že príslušníci policajného zboru sa v rámci preverenia oznámenia
- škodovej udalosti nijako neskúmali, či vodič poisteného vozidla porušil/neporušil zákonné povinnosti
pri vedení motorového vozidla, keďže sa nejednalo o dopravnú nehodu, ale len škodovú udalosť - stret
s chodcom, a preto ani nemohla byť uložená vodičovi poisteného vozidla akákoľvek bloková pokuta.

Ak by totiž predmetom preverenia oznámenia - škodovej udalosti bolo i to, či vodič poisteného vozidla
porušil/neporušil zákonné povinnosti, bolo by to uvedené v predmetnej Správe o škodovej udalosti.
Záverom žalovaný uviedol, že žalobca v tomto spore preukázateľne neuplatnil prostriedky procesného
útoku (návrhy na vykonanie predmetných dôkazov) v konaní včas, hoci tieto mohol uplatniť už pri podaní
žaloby alebo najneskôr vo vyjadrení k odporu žalovaného, ktorý bol právnemu zástupcovi žalobcu

riadne doručený dňa 24.05.2022. Žalobca však toto svoje právo nevyužila a k návrhom na vykonanie
predmetných dôkazov pristúpila až na nariadenom pojednávaní, t. j. viac ako 3 mesiace po tom, ako
mohla svoje procesné práva riadne uplatniť. Navyše žalobcom navrhované dôkazy by nebolo možné
vykonať na nariadenom pojednávaní (keďže žalobca účasť navrhovaného svedka nezabezpečil), ale
bolo by potrebné nariadiť vo veci minimálne jedno ďalšie pojednávanie, čo je zjavne v rozpore so

zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania.

11. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správne potvrdil.

13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

14. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v jeho opravnom prostriedku sa

odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného
súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

15. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods.
1 CSP) a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným
súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobu žalobcu zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v
kontexte všetkých vykonaných dôkazov
s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu
ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky

daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie
podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s
"právom" strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s "právom" na vydanie rozhodnutia v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd
nerozhodnepodľapredstávstranysporu;vrátanepredstávoobsahuodôvodneniasúdnehorozhodnutia.

S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho
rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu
je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého
"....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS

78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj
odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania".

16. Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné z nasledovných dôvodov:

17. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s
povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže
strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci

prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky
tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia
dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, vktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo

nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

18. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej
povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti,
ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom

v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 569.). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k
tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Z
ust. § 150 ods. 1 CSP totiž jednoznačne vyplýva povinnosť sporových strán pravdivo a úplne uvádzať
podstatnéarozhodujúceskutkovétvrdeniatýkajúcesasporu.Sporovékonaniejepodľaaktuálneúčinnej

právnej úprav ovládané tzv. princípom kontradiktórnosti, čo znamená, že sporová strana vyvodzujúca z
určitej skutočnosti právne následky, je povinná jednak tieto skutočnosti tvrdiť, a zároveň predložiť alebo
označiť dôkazné prostriedky na ich relevantné preukázanie.

19. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako

vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto
sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP),

alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Pokiaľ strana ponúkne súdu tvrdenie
a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva
na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej
skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného
bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej

okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie je
súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov
ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je
zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).

20. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu smerujúcej voči meritórnemu posúdeniu tohto sporu
odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, nakoľko v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že pri predmetnej škodovej udalosti, ku ktorej
došlo dňa 23.06.2019 maloletý syn žalovaného Q. B. pri jazde na bicykli nárazom do motorového vozidla
poisteného spôsobil škodu, ktorú na základe poistnej zmluvy nahradil poškodenému (svojmu

poistencovi) žalobca.

21. Žalobca v rámci svojho procesného útoku v spore poukazoval na listinné dôkazy - Správu o
škodovej udalosti vypracovanú OR PZ v Žiline zo dňa 23.06.2019 a Oznámenie o vzniku škodovej
udalosti vypracované poistníkom (poškodeným) dňa 24.06.2019. Ako správne konštatoval aj súd

prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, ani jeden z označených dôkazov však bez akýchkoľvek
pochybností nepreukazuje, že ku vzniku škody na motorovom vozidle poškodeného došlo zavineným
konaním maloletého syna žalovaného. Z predložených listín, najmä z predloženej Správy o škodovej
udalosti vypracovanej OR PZ v Žiline síce vyplýva, že účastníkmi uvedenej škodovej udalosti boli
maloletý syn žalovaného Q. B. a vodič poškodeného motorového vozidla p. P. V., no z týchto vôbec

nevyplýva, že by predmetná škoda bola spôsobená porušením právnej povinnosti syna žalovaného. V
prejednávanom prípade teda žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že do motorového vozidla poisteného
narazil bicyklom syn žalovaného, ktorý mal tak spôsobiť predmetnú škodu na motorovom vozidle
poškodeného poistenom u žalobcu.

22. Ak teda žalobca v tomto spore nepreukázal, že za škodu, ktorá bola spôsobená na motorovom
vozidle poisteného zodpovedá tretia osoba - v danom spore syn žalovaného, nepreukázal splnenie
jednej zo zákonných podmienok prechodu práva poisteného na náhradu škody voči škodcovi na
poistiteľa uvedenej v ust. § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný svojou argumentáciou v rámcisvojej procesnej obrany úspešne poprel skutkové tvrdenia žalobcu, keďže v nej prezentoval vlastné
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Súčasne nemožno opomínať fakt, že pri posudzovaní
dôkazného bremena tej - ktorej strany v spore treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,

t. j. pravidlo, že od nikoho nemožno požadovať preukázanie reálnej neexistencie určitej skutočnosti
(negatívnu skutočnosť, niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje), pretože preukazovanie takejto skutočnosti
je spravidla objektívne nemožné (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/81/2010zodňa31.mája2010).Podstatnéprerozhodnutiesúduvprejednávanejvecitedabolo,že
skutkové tvrdenia žalobcu odôvodňujúce žalobou uplatnený nárok, zostali len v rovine nepreukázaných

tvrdení. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena preto nebolo možné jeho žalobe vyhovieť.

23. Žalobca v rámci svojho procesného útoku v spore poukazoval na listinné dôkazy - Správu o
škodovej udalosti vypracovanú OR PZ v Žiline a Oznámenie o vzniku škodovej udalosti vypracované
poistníkom (poškodeným). Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí,
ani jeden z označených dôkazov však bez akýchkoľvek pochybností nepreukazuje, že ku vzniku

škody na motorovom vozidle poškodeného došlo zavineným konaním maloletého syna žalovaného.
Z predložených listín, najmä z predloženej Správy o škodovej udalosti vypracovanej OR PZ v Žiline
síce vyplýva, že účastníkmi uvedenej škodovej udalosti boli maloletý syn žalovaného Q. B. a vodič
poškodeného motorového vozidla p. P. V., no z týchto vôbec nevyplýva, že by predmetná škoda bola
spôsobená porušením právnej povinnosti syna žalovaného. V prejednávanom prípade teda žalobca

nepreukázalsvojetvrdenie,žedomotorovéhovozidlapoistenéhonarazilbicyklomsynžalovaného,ktorý
mal tak spôsobiť predmetnú škodu na motorovom vozidle poškodeného poistenom u žalobcu.
24. Ak teda žalobca v tomto spore nepreukázal, že za škodu, ktorá bola spôsobená na motorovom
vozidle poisteného zodpovedá tretia osoba - v danom spore syn žalovaného, nepreukázal splnenie
jednej zo zákonných podmienok prechodu práva poisteného na náhradu škody voči škodcovi na

poistiteľa uvedenej v ust. § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný svojou argumentáciou v rámci
svojej procesnej obrany úspešne poprel skutkové tvrdenia žalobcu. Zároveň odvolací súd dodáva, že
od nikoho nemožno požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti
(negatívnu skutočnosť, niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje), pretože preukazovanie takejto skutočnosti je
spravidla objektívne nemožné. Podstatné pre rozhodnutie súdu v tejto veci však je, že skutkové tvrdenia

žalobcu zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení a preto nebolo možné jeho žalobe vyhovieť.

25. Neobstojí ani s názor žalobcu o tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca v rámci svojho opravného prostriedku len zopakoval svoju
argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní o zodpovednosti syna žalovaného za vznik škody

namotorovomvozidlepoisteného užalobcu,nazákladečohosižalobcauplatnilregresnýnárok
voči žalovanému ako zákonnému zástupcovi maloletého Q. B.. Je teda zrejmé, že žalobca sa vo svojom
odvolaní len nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a odvolaciemu súdu opakovane predložil svoje subjektívne
právne závery, ku ktorým mal podľa jeho názoru dospieť okresný súd. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia je však zrejmé, že súd prvej inštancie sa v prejednávanom spore dôsledne vysporiadal
s vecnou argumentáciou oboch sporových strán, pričom v jeho odsekoch 11. až 29. v konkrétnostiach
uviedol, na základe čoho dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby a potrebe jej zamietnutia.

26. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj odvolaciu argumentáciu žalobcu smerujúcu proti

procesnému postupu okresného súdu v súvislosti s aplikáciou tzv. koncentračnej zásady, ktorej podstata
spočívavtom,žestranysporuniesúoprávnenévykonaťniektoréprocesnéúkonykedykoľvekvpriebehu
konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania,
nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesno-právne účinky.
Absencia procesno-právnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné

úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a prostriedky
procesnej obrany (§ 149 CSP). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné
procesno-právne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že strana
sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho
vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 Základných princípov CSP tak, že strany sporu sú

povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom
hospodárnosti.Procesnéúkonynesmúviesťkprieťahomvkonaní(článok5ZákladnýchprincípovCSP).
Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a
motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konaniasa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP - sudcovská koncentrácia
konania) a koncentrácia nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia
konania je v dispozičnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu

obligatórna.

27. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro
vykonanými procesnými úkonmi. Napríklad nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové
tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už

nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že
predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade
dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného úkonu a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnotívokolnostiachkonkrétnehoprípadusúdajeponechanénajehoúvahe,čiprípadnéomeškanie
procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na

procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky.

28. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné,
je definované v § 153 ods. 1 druhá veta CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto

pravidlo je legis generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na
vykonanie určitého procesného úkonu. O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní alebo
nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný
úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov.

29. Zavedenie inštitútu koncentrácie konania do procesnej úpravy bolo odrazom potreby urýchlenia
vybavovania sporovej agendy, ktorá bola v minulosti mnohokrát zdržiavaná opakovanými a postupnými
procesnými návrhmi strán, hoci tieto mohli byť realizované v počiatočných fázach konania. Daná
taktika žalobcu či žalovaného vytvárala priestor pre viacnásobné
odročovanie pojednávaní, produkovanie ďalších a ďalších dôkazov a vzniku mnohých reštančných

vecí, ktoré pri rešpektovaní princípu hospodárnosti konania mohli byť ukončené v podstatne kratšom
čase. Koncepcia Civilného sporového poriadku zvýšila v tejto súvislosti zodpovednosť strany sporu za
uplatňovanie jej práv a vytvára tak tlak na dodržiavanie určených lehôt. Dôsledné použitie koncentračnej
zásady je namieste predovšetkým v prípadoch zastúpenia sporových strán advokátmi, ktorí sú ako
vysokokvalifikovaní odborníci v oblasti práva povinní v duchu procesnej ekonómie prezentovať tvrdenia

a dôkazy včas, v lehotách určených zákonom a súdom a vždy vtedy, keď ich objektívne majú k dispozícii.
Nerešpektovaním týchto zásad sa tak žalobca či žalovaný vystavujú riziku neúspechu v spore. K
oprávneniu sudcu vychádzať v jednotlivom prípade z ustanovenia § 153 CSP odvolací súd odkazuje na
rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 530/2018.

30. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je zrejmé, že ak právny zástupca žalobcu navrhol
výsluch svedka P. V. a pripojenie spisu OR PZ-ZA_ODI1-17-1230/2019 až na pojednávaní konanom dňa
30.08.2022, súd prvej inštancie postupoval správne, keď aplikujúc ust. § 153 ods. 1 a 2 CSP zamietol
jeho návrhy na doplnenie dokazovania. Ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí,
žalobca mohol vykonanie uvedených dôkazov súdu navrhnúť už v podanej žalobe, resp. vo vyjadrení

k podanému odporu proti platobnému rozkazu č. k. 17Csp/35/2021-41 zo dňa 11.11.2021, keďže o
týchto dôkazoch mal vedomosť už v čase podania žaloby a potreba vykonania označených dôkazov
nevyplynula až na pojednávaní konanom dňa 30.08.2022.

31. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a

potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. §
191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil
stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú
aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v
potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust.

§ 220 až § 222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský
súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré
odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd
rozsudok okresného súdu vo veci samej, t. j. vo výroku I., ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.32. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok II. o
trovách prvoinštančného konania, vo vzťahu ku ktorému odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú

odvolaciu argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v
zmysle zákonných ustanovení v ňom uvedených.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich

náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal. O výške náhrady
týchto trov rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol
o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v

čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný

poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).