Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 30, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/55/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714201241
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1714201241.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členov

senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Otílie Belavej v právnej veci žalobcu : J. D., E. XX.XX.XXXX,
I. O. G. XXX, XXX XX I., zastúpený Sodoma Vulgan, spol. s r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom
Kominárska 2,4, 832 03 Bratislava, ICO: 47 254 084, proti žalovanému : 1/ Ľ. Ť.D., E. XX.XX.XXXX, I.
E.E. Č.. XX, XXX XX Š., žalovanému 3/ Komunálna poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom
Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpeným AK Felix Neupauer & Partners, so
sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, žalovanému 4/ L. Y., E. X.X.XXXX, I. Y. XXX, XXX
XX Š., o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Pezinok, z 10. marca 2022, č. k. 5C/41/2014-342, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e.
Žalovanému 1/, 3/ a 4/ sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania n e p r i
z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo
výške 1.110 Eur s príslušenstvom zastavil ( I. výrok) a žalovanému 1/, žalovanému 3/ a žalovanému 4/
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v zastavenej časti každému v rozsahu 100% ( II.
výrok). Súd žalobu vo zvyšku zamietol ( III. výrok) a žalovanému 1/, žalovanému 3/ a žalovanému 4/ voči

žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie každému v rozsahu 100%
( IV. výrok) a napokon žalobcovi voči žalovanému 1/, žalovanému 3/ a žalovanému 4/ priznal nárok na
náhradu trov konania pred odvolacím súdom v rozsahu 100% s tým, že v rozsahu plnenia jedným zo
žalovaných zaniká povinnosť ostatných žalovaných ( V. výrok).
2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ozrejmil dôvody podanej žaloby a poukázal
na obsah zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.05.2021, č.k. 6Co/107/208-279
v predmetnej veci.

3. Súd prvej inštancie právne posúdil prejednávanú vec podľa § 11, § 13ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 420
ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 427 ods. 1, ods. 2, § 446 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4,
§ 9 ods. ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, ods. 2 Zákona o povinnom zmluvnom poistení a dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby.

4. Skonštatoval, že rešpektujúc pokyn odvolacieho súdu sa v prvom rade zaoberal vecnou legitimáciou

sporových strán. Mal za to, že aktívna vecná legitimácia žalobcu nebola v konaní sporná, keďže
žalobca bol poškodeným pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla,
ktorého vlastníkom v čase dopravnej nehody bola p. A. a ktoré vozidlo bolo v čase nehody povinne
zmluvne poistené žalovaným 3/. Poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnychautorít (porovnaj aj R 29/1979, R 36/1984) si poškodený môže uplatniť nárok na náhradu škody voči
prevádzateľovi motorového vozidla a/alebo voči vodičovi, ak vodič je subjekt odlišný od prevádzateľa
a súčasne ak nejde o zamestnanca prevádzateľa. Poškodený sa teda môže rozhodnúť, či nárok

na náhradu škody uplatní len voči prevádzateľovi, len voči vodičovi alebo voči obom subjektom
súčasne. Ozrejmil, že žalovaného 1/ považoval za pasívne vecne legitimovaného keďže je v zmysle
§ 420 Občianskeho zákonníka zodpovedný za škodu, ktorú spôsobil zavineným porušením právnej
povinnosti, čo bolo v konaní preukázané trestným rozkazom, ktorým bol žalovaný 1/ uznaný vinným z
prečinu ublíženia na zdraví a prečinu neposkytnutia pomoci. Všetky predpoklady vzniku zodpovednosti

žalovaného 1/ ako vodiča preto boli naplnené, a to protiprávny úkon - porušenie pravidiel cestnej
premávky, spôsobenie škody žalobcovi, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a
zavinenie. Doplnil, že čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/
je odvodená od skutočnosti, že ako vodič motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená
dopravná nehoda, je priamym pôvodcom prípadného neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobcov.

5. Taktiež pasívna vecná legitimácia žalovaného 3/ nebola v konaní naďalej sporná, keď samotný
žalovaný 3/ svoju pasívnu vecnú legitimáciu nepriamo uznal poskytnutím plnenia žalobcovi (náhradu za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a časť náhrady za stratu na zárobku) a čo do nemajetkovej
ujmy zdôraznil, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyjadril jednoznačné stanovisko o existencii

pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o jej náhradu, keď nemajetková ujma má byť súčasťou
poistného plnenia. Pasívna vecná legitimácia žalovaného 3/ je preto v zmysle § 9 ods. 1 písm. b/ zák.
č. 381/2001 Z.z. v prejednávanej veci daná aj napriek tomu, že žalovaný 4/ predal motorové vozidlo
žalovanej 2/, keďže táto ho neprehlásila v evidencii vozidiel a preto nedošlo zmenou vlastníka k zániku
povinného zmluvného poistenia. Napokon po vydaní rozhodnutia odvolacieho súdu žalovaný 3/ svoju

pasívnu vecnú legitimáciu ďalej ani nenamietal.

6. Naproti tomu vo vzťahu k žalovanému 4/ mal za to, že tento nie je pasívne vecne legitimovaný
v prejednávanom spore. Uviedol, že v konaní mal za jednoznačne preukázané, že v čase dopravnej
nehody tento nebol vlastníkom ani držiteľom motorového vozidla, ktorým bola žalobcovi spôsobená

škoda. Na ozrejmenie uviedol, že motorové vozidlo pred dopravnou nehodou predal a odovzdal p. A.,
ktorú okresný súd považoval za prevádzateľa motorového vozidla. Túto skutočnosť opakovane potvrdil
aj žalobca, keď uviedol, že v čase vzniku škodovej udalosti bola vlastníkom vozidla pani A. (pôvodne
žalovaná 2/), keď medzi p. A. a žalovaným 4/ došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k odovzdaniu
vozidla, teda aj k prevodu vlastníctva k vozidlu samotnému. Aj keď táto zmena nebola zaevidovaná v

evidencii vozidiel a zapísaným vlastníkom vozidla v evidencii vozidiel bol žalovaný 4/, napriek tomu ho
súd nepovažoval za prevádzateľa motorového vozidla, nakoľko už nemal právnu ani faktickú možnosť
disponovať predmetným motorovým vozidlom a preto súd voči nemu žalobu zamietol pre nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie.

7. V odôvodnení ďalej uviedol, že po zastavení konania v časti o zaplatenie 110 Eur (náhrada škody na
bicykli), v časti o zaplatenie 1.000 Eur (náhrada nemajetkovej ujmy), v časti o zaplatenie 1.021,80 Eur
(náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) a v časti o zaplatenie 1.574,84 Eur (náhrada
za stratu na zárobku) sa predmetom konania stal nárok žalobcu na zaplatenie náhrady škody na bicykli
vo výške 90 Eur, náhrady za stratu na zárobku vo výške 1.484,76 Eur a náhrady nemajetkovej ujmu

vo výške 4.000 Eur.

8. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody na bicykli súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo
preukázané,ževdôsledkudopravnejnehodysastalbicykelnepojazdným,avšakvýškuškodyvsume90
Eur žalobca nepreukázal. Zdôraznil, že v súlade s pokynmi odvolacieho súdu výšku škody mal žalobca

preukázať odborným vyjadrením alebo znaleckým posudkom, ktoré dôkazy však žalobca nepredložil.
Rozvinul, že žalobcova špecifikácia výšky škody neobstojí, keď vyčíslenie škody s poukazom na ponuku
bicyklov výrobcu na webovej stránke výrobcu z apríla 2017 nemôže byť relevantné pre určenie pôvodnej
ceny bicykla v roku 2010. S poukazom na uvedené považoval žalobcom určenú výšku škody (na základe
ponuky výrobcu so zohľadnením amortizácie) len za približnú, čo však pre priznanie nároku na náhradu

škody nie je postačujúce. Žalobca síce preukázal, že mu vznikla škoda na bicykli, avšak presnú výšku
škody nepreukázal, preto súd v tejto časti žalobu zamietol.9. Pokiaľ ide o škodu spočívajúcu v strate na zárobku počas práceneschopnosti okresný súd uviedol,
že táto škoda je majetkovou ujmou, ktorá sa určí vo výške podľa právnej úpravy danej ustanovením
§ 446 Občianskeho zákonníka. Podľa § 446 Občianskeho zákonníka v znení v čase vzniku škody

sa náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného posúdi a suma tejto
náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.
Podľa § 879w Občianskeho zákonníka účinného a platného od 1.12.2019 sa ustanoveniami § 446,
§ 447, § 447b a § 448 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik týchto
právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona v

znení účinnom do 30. novembra 2019. Skonštatoval, že medzi stranami konania v súdenej veci nebolo
sporným naplnenie zákonného predpokladu pre priznanie nároku náhrady straty na zárobku počas
práceneschopnosti žalobcu, avšak sporná bola výška tejto náhrady. Doplnil, že na výpočet škody
spočívajúcej v strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti žalobcu aplikoval ustanovenie § 446
Občianskeho zákonníka v znení novely Občianskeho zákonníka (zákon č. 394/2019 Z. z.), ktorou
bola zmenená právna úprava náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti tak, že

škoda spočívajúca v strate na zárobku sa určí vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý
poškodený dosahoval pred vznikom škody a náhradou, ktorá bola poškodenému vyplatená, v dôsledku
choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov. S poukazom na ustanovenie § 879w OZ dopadá
novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.1.2019 aj na výpočet predmetného, žalobcom uplatneného
nároku. V tejto súvislosti okresný súd v primárne poukázal na rozpor v trvaní práceneschopnosti

žalobcu, keď z listinných dôkazov na č.l. 28 (potvrdenie zamestnávateľa) a na č.l. 19 - 20 (lekársky
posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 31.10.2013) súdneho spisu vyplývala
práceneschopnosť od 07.08.2012 do 18.11.2012, avšak z listinného dôkazu na č. l. 29-30 súdneho
spisu (lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 11.02.2013) vyplýva
obdobie práceneschopnosti od 07.08.2012 do 16.11.2012. Ozrejmil, že výšku straty na zárobku počas

práceneschopnosti preukazoval žalobca potvrdením zamestnávateľa zo dňa 15.02.2013 o výške straty
na zárobku (hrubej mzde) v sume 3.153 Eur a o vyplatení náhrady príjmu v sume 93,40 eur. Tento
listinný dôkaz považoval súd prvej inštancie za nedostatočný, nakoľko v potvrdení od zamestnávateľa
žalobcu je uvedená výška hrubej mzdy počas práceneschopnosti. Rozdiel medzi výškou hrubej mzdy a
už poskytnutou náhradou (v časti žalovaným 3/ a v časti Sociálnou poisťovňou) sa však nerovná strate

na zárobku, takto vypočítaná suma nevyjadruje skutočný zásah do majetkovej sféry žalobcu, nakoľko v
hrubej mzde sú zahrnuté aj čiastky, ktoré by žalobca nebyť dopravnej nehody musel odviesť v prospech
štátu, ktoré v dôsledku jeho pracovnej neschopnosti odvádzať nemusel. Z Potvrdenia zamestnávateľa
zo dňa 15.02.2013 preto nebolo možné určiť presnú výšku straty na zárobku žalobcu a z uvedeného
dôvodu žalobu aj v tejto časti zamietol. Argument žalobcu o prípadnom negatívnom vplyve na výšku

budúceho dôchodku žalobcu nepovažoval za účinnú obranu, keď náhrada za stratu na dôchodku je
osobitnýnárokupravenýpodľa§447aObčianskehozákonníka,ktorýsivšakžalobcavkonaníneuplatnil.

10. Napokon aj vo vzťahu k žalobcovmu uplatnenému nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške
4000 Eur po zohľadnení názoru odvolacieho súdu (podľa ktorého z výsledkov doposiaľ vykonaného

dokazovania nevyplýva, že by žalobca preukázal základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy) a
skutočnosti, že žalobca napriek názoru odvolacieho súdu žiadne dôkazy na preukázanie svojho nároku
neprodukoval, dospel k názoru, že žaloba aj v časti o náhradu nemajetkovej ujmy je nedôvodná.
V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal súd prvej inštancie na to, že žalobca vypovedal na
pojednávaní konanom dňa 26.01.2017, na ktorom uviedol: „V celom rozsahu sa pridržiavam písomne

podanéhožalobnéhonávrhuanemámknemučodoplniť.Istinu,oktorúsaznížilpôvodnýžalobnýnávrh,
túto som prevzal (2.596,64 Eur), túto sumu mi poukázal žalovaný 3/. Viac k veci nemám čo uviesť.“
V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že do pojednávania uskutočneného dňa 26.01.2017 žalobca
v žalobe ani v inom ďalšom písomnom podaní neposkytol súdu žiadne skutkové tvrdenia, ktorými by
odôvodňoval zásah do jeho práva na ochranu osobnosti. Skutkové tvrdenia týkajúce sa vzniknutej

nemajetkovej ujmy poskytol až vo vyjadrení doručenom súdu dňa 24.05.2017, v ktorom deklaroval zásah
do osobného, intímneho aj pracovného života, ktoré tvrdenia však žiadnym spôsobom nepreukázal, či už
svojou výpoveďou alebo výpoveďou jeho partnerky, prípadne inými dôkaznými prostriedkami. Vzhľadom
nauvedenédospelkzáveru,žežalobcanepreukázalnároknanáhradunemajetkovejujmy. Doplnil,žeaj
v prípade preukázania tohto nároku by považoval za primerané zadosťučinenie skutočnosť, že žalovaný

1/ ako vinník dopravnej nehody, bol za tento čin odsúdený a potrestaný, konkrétne na trest odňatia
slobody v trvaní 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov a na
trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze riadiť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu tri roky. Toto
morálne zadosťučinenie spočívajúce v potrestaní pôvodcu neoprávneného zásahu do osobnostnýchpráv žalobcu by podľa názoru prvoinštančného súdu v prípade preukázania nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy považoval za dostatočné. Okresný súd mal ďalej za to, že žalobca uviedol také
skutkové tvrdenia odôvodňujúce zásah do práva na ochranu osobnosti, ktoré by ani v prípade ich

preukázania (čo sa však nestalo) nepreukázali zásah do jeho osobnostných práv takej intenzity, ktorá
by odôvodňovala priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
je totiž vždy (v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu) existencia závažnej ujmy. Za
závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.

11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods. 2, § 256 ods. 1, § 396 ods.
3 v spojení s § 262 ods. C. s. p.
12. Súd priznal žalovanému 1/, žalovanému 3/ a žalovanému 4/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie každému v rozsahu 100%, keďže boli úspešní vo veci, keď súd

žalobu zamietol.

13. Čo do trov odvolacieho konania, súd priznal žalobcovi ich náhradu v rozsahu 100%, nakoľko mal
v odvolacom konaní plný úspech, keď v dôsledku jeho odvolania odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

14. Čo do trov zastaveného konania v dôsledku čiastočného späťvzatia, súd priznal nárok na náhradu
trov konania žalovaným 1/ 3/ a 4/, keďže to bol žalobca, ktorý procesne zavinil zastavenie konania
svojím späťvzatím. Rozvinul, že konanie bolo zastavené v časti o zaplatenie 110 Eur (náhrada za škodu
na bicykli) kvôli dôkaznej núdzi žalobcu, v časti o zaplatenie 1.000 Eur (náhrada nemajetkovej ujmy)

kvôli úprave žalovanej sumy, ktorá sa žalobcovi javila ako neprimeraná, v časti o zaplatenie 1.021,80
Eur (náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia), ktorú sumu uhradil žalovaný 3/ až po
podaní žaloby (čo by zakladalo jeho zodpovednosť za zastavenie konania), avšak procesné zavinenie
za zastavenie konania v tejto časti pripísal súd na ťarchu žalobcu, keď žalobca pred podaním žaloby si
svoj nárok riadne u žalovaného 3/ neuplatnil. V tejto súvislosti poukázal na § 15 ods. 1 Zákona o PZP, v

zmysle ktorého žalobca je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi,
avšak zároveň je povinný tento nárok preukázať, avšak z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 3/ sa o
žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy dozvedel až zo žaloby podanej na
súd, teda žalobca žalovanému 3/ vôbec neposkytol možnosť, aby žalovaný 3/ plnil pred podaním žaloby
na súd, nárok si u žalovaného 3/ neuplatnil, ani nepredložil potrebné doklady na posúdenie nároku

žalobcu žalovaným 3/, napr. nepredložil žalovanému 3/ rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní
nemocenských dávok. K čiastočným plneniam zo strany žalovaného 3/ došlo teda až po podaní žaloby
z dôvodov na strane žalobcu, v časti o zaplatenie 1.574,84 Eur (náhrada za stratu na zárobku), ktorú
sumu v časti 1.038,64 Eur uhradila Sociálna poisťovňa, to znamená že žiaden zo žalovaných nie je
procesne zodpovedný za zastavenie konania v tejto časti, je to jedine samotný žalobca, ktorý si mal

nárok v Sociálnej poisťovni uplatniť skôr, ako v tejto sume žaloval žalovaných. V časti 536,20 Eur
náhradu za stratu na zárobku hradil žalovaný 3/ po podaní žaloby, avšak totožne ako pri náhrade za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, za zastavenie konania v tejto časti procesne nezodpovedá.
Napokon sa okresný súd nestotožnil ani s názorom žalobcu o neúčelne vynaložených nákladoch čo
do trov právneho zastúpenia žalovaného 3/ ako poisťovne s právnym oddelením. Práve naopak mal za

to, že súladné s princípom rovnosti sporových strán v súdnom konaní je, aby žalovaný 3/ ako každý iný
subjekt mal právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 89 ods. 1 C.s.p.).

15. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca, čo do II., III. a IV. výroku, odvolanie. Navrhol odvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku zmenil a jeho žalobe v tejto

časti vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie v rozsahu
100%. Mal za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a zároveň súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. V dôvodoch podaného odvolania
úvodom zopakoval skutkové zdôvodnenie žaloby. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval

za nezákonný a jeho odôvodnenie za nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pričom sa riadne nevysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré mu boli v konaní predložené. Vo vzťahu
k náhrade škody vzniknutej na bicykli sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že mal súdu
predložiť na preukázanie presnej výšky vzniknutej škody odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok. Vtejto súvislosti poukázal na to, že si po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatňoval náhradu škody na bicykli
vo výške 90 Eur. Vzhľadom na nízku hodnotu uplatňovanej náhrady škody mal za to, že vyhotovenie
pomerne drahého znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia by bolo neúčelné a nehospodárne.

Zastal naviac názor, že vyhotovenie znaleckého posudku nebolo v danom prípade potrebné, keďže
výška škody sa dala určiť z verejne dostupných zdrojov, čo aj urobil. Určenie výšky škody vzniknutej
na bicykli bolo v danom prípade opreté o hodnotu bicyklov totožnej značky v spojení s Vyhláškou č.
492/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti SR o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Podčiarkol,
že v žiadnom vyjadrení žalovaní vyslovene nerozporovali ním uplatňovanú výšku náhrady škody, ktorá

vznikla na bicykli. Súd mal preto v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku
považovať túto skutočnosť za nespornú a nevykonávať v tejto veci žiadne dokazovanie. Odvolateľ mal
ďalej za to, že okresný súd rozhodol nezákonne, keď zamietol žalobu aj v časti nároku na náhradu straty
nazárobkupočas jehopráceneschopnosti.Uviedol,žeokresnýsúdsavbode45napadnutéhorozsudku
vyjadril, že žalobu v tejto časti zamieta, napriek tomu, že práceneschopnosť žalobcu a s tým spojená
strata na zárobku nebola v celom konaní spochybnená, otázna zostávala jej presná výška. Žalobu v

tejto časti napriek tomu zamietol, a to len z dôvodu, že mal za to, že z potvrdenia zamestnávateľa
zo dňa 15. 02. 2013 nie je možné určiť presnú výšku straty na zárobku. Potvrdenie zamestnávateľa
tak nebolo pre prvoinštančný súd dostatočným dôkazom, pretože je na ňom uvedená jeho hrubá
mzda a nie čistá mzda. V tejto súvislosti namietal, že okresný súd úplne ignoroval skutočnosť, že hrubá
mzda umožňuje zákonným postupom výpočet čistej, ktorej strata predstavuje skutočný zásah do jeho

majetkovej sféry. V zmysle zásady iura novit curia tak mal súd učiniť. Ak sa súd nestotožňoval s ním
uplatnenou výškou nárokovanej náhrady na strate na zárobku nemal žalobu v danej časti zamietnuť,
ale mal ju priznať v sume, ktorá mu patrí. Nesúhlasil ani so záverom súdu ohľadom nepriznania mu
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozvinul, že prvoinštančný súd sa
vo svojom rozsudku vyjadril, že podľa jeho názoru nepreukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a

preto v tejto časti žalobu zamietol. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.
10. 2010, sp. zn. 1 Cdo 77/2009, v ktorom súd rozhodol nasledovne: „Pre úspešnosť pri uplatňovaní
nároku na ochranu ich osobnosti podľa § 13 OZ v prípade, keď žalovaný neoprávnene (protiprávne)
zasiahol do ich osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul ich blízky príbuzný,
nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby (nebohého syna a brata žalobcov) muselo byť

po právnej stránke bezzávadné. V súlade s ustanovením § 13 ods. 1 OZ na to, aby oprávnená osoba (v
preskúmavanom prípade žalobcovia) mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje a zároveň
stačí, aby išlo o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie
takéhoto neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie.
Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení

výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd podľa závažnosti
ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Týmito okolnosťami sú
nielen okolnosti na strane samotného škodcu (v preskúmavanom prípade žalovaného), ale súčasne sú
to aj okolnosti na strane dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade nebohého syna a brata žalobcov),
na ktoré okolnosti správne súdy nižších súdom prihliadali. Zo spisu vyplýva, že žalovaný bol podľa §

224 ods. 1 a 2 Trestného zákona právoplatným trestným rozsudkom uznaný vinným z trestného činu
ublíženia na zdraví syna a brata žalobcov, keď ako vodič spôsobil z nedbanlivosti dopravnú nehodu,
následkom ktorej syn a brat žalobcov zahynul, ktorým výrokom rozhodnutia boli súdy nižších stupňov
v tomto konaní viazané. Tým bola preukázaná zodpovednosť žalovaného za neoprávnený zásah do
práv na ochranu osobnosti žalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou

ich blízkeho príbuzného natrvalo narušený. Uvedenú zodpovednosť správne súdy nižších stupňov
posúdiliakoobjektívnuzodpovednosť,ktorázodpovednosťjezodpovednosťoubezohľadunazavinenie.
Spoluzavinenie samotnej dotknutej osoby, ktoré bolo taktiež z dokazovania vykonaného prvostupňovým
súdom preukázané v preskúmavanom prípade, má význam až pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 OZ, na ktorú okolnosť správne oba súdy nižších stupňov prihliadli

popri prihliadnutí na závažnosť ujmy, ktorá žalobcom nepochybne vznikla. Súdy tak v preskúmavanom
prípade pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ správne
prihliadli k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. Nielen k podielu žalobcu, ale i k podielu
priamo dotknutej osoby na priebehu dopravnej nehody a jej následku.“ Zdôraznil, že nakoľko v priebehu
celého sporu bolo nepochybné, že protiprávnym konaním žalovaného 1/ bolo poškodené jeho zdravie,

čím došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Súd mal preto určiť výšku nemajetkovej
ujmy, a to podľa jej závažnosti a podľa okolností, za ktorých k porušeniu jeho osobnostných práv došlo.
Ak mal okresný súd za to, že závažnosť ujmy bola nízka, mal vzhľadom na nepochybný zásah do jeho
práv, mu priznať nárok na nemajetkovú ujmu v nižšej sume a nie žalobu v tejto časti zamietnuť, akonepreukázanú. Napokon mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď priznal nárok na
náhradutrovprávnehozastúpeniažalovanému3/. Dôvodil,žežalovaný3/jepoisťovňa,ktorámávlastné
právne oddelenie a ktorá pravidelne rieši poistné udalosti, akou je sčasti aj vec, ktorá je predmetom

tohto sporu. Preto žalovaný 3/ by mal mať na právnom oddelení zamestnané osoby, ktoré sa špecifikujú
na poistné udalosti a skutočnosti s tým v spojené. S poukazom na dikciu ustanovenia § 251 C.s.p. mal
za to, že vzhľadom na charakter sporu a predmetu podnikania žalovaného 3/, náklady vynaložené na
právne zastúpenie Žalovaného 3/ neboli účelne vynaložené a preto ich náhradu nemal súd žalovanému
3/ priznať.

16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je nedôvodné.
17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z

odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

18. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré
žalobu zamietol, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení

rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o
tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.), odvolací súd využíva
možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité

najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.

19. K odvolacím argumentom žalobcu v odvolaní odvolací súd uvádza, že tieto sú zhodné s jeho
argumentáciou v konaní na súde prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia s argumentáciou žalobcu ohľadom jeho nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy,

vysporiadal a dospel k správnym právnym záverom. Odvolací súd považuje odvolaciu argumentácia
žalobcu za nesprávnu a to z viacerých dôvodov.
20. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho
ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé
spochybniťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkuzhľadiskazistenýchskutočností(skutkovéhostavu)

a právneho posúdenia veci ( porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/60/2016).
S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa
odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie
o odvolaní odvolacím súdom relevantné.

21. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal len tými odvolacími dôvodmi
a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne v odvolaní uviedol a skutkovo vymedzil; pri
viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod

niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie
nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka
aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúcej svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje

procesné právo aj v odvolacom konaní.

22. Predmetom odvolacieho konania je náhrada majetkovej a nemajetkovej ujmy žalobcu, ktorú utrpel
tým, že žalovaný 1/ spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej mu spôsobil zranenia - trieštivú zlomeninudolnej časti V. záprstnej kosti ľavej ruky s posunom úlomkov a pomliaždenia a odreniny oboch predkolení
a ľavej nohy s dobou liečenia v trvaní 5 až 6 týždňov. Svoj nárok žalobca uplatnil proti žalovanému 1/,
ktorý viedol osobné motorové vozidlo, žalovanému 3/ - poisťovni, v ktorej bolo v čase dopravnej nehody

uzatvorené povinné zmluvné poistenie na motorové vozidlo, prevádzkou ktorého bola spôsobená škoda
a žalovanému 4/, pôvodnému prevádzateľovi osobného motorového vozidla, ktorý bol v čase vzniku
škodovej udalosti zapísaným vlastníkom vozidla v evidencii vozidiel. Vo vzťahu k majetkovej ujme
si žalobca po úprave petitu ( č.l. 166 Z. spisu ) uplatňoval škodu vzniknutú na bicykli vo výške 90
Eur a náhradu straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti po čiastočnom späťvzatí žaloby

( č.l. 70 spisu ) vo výške 1484,76 Eur. Titulom nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do svojich
osobnostných práv v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka po čiastočnom späťvzatí žaloby žiadal
sumu 4.000 Eur.
23. Vo vzťahu žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody na bicykli sa odvolací súd stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal výšku uplatnenej škody. K žalobcovej námietke,
žeurčenievýškyškodyvzniknutejnabicyklimožnoodvodiťodhodnotybicyklovtotožnejznačkyzhodnôt

vyplývajúcich z verejne dostupných zdrojov, odvolací súd uvádza, že by jej bolo možné prisvedčiť, ale
to len za predpokladu, že by v konaní preukázal značku bicykla. Žalobca však ani toto nepreukázal,
pretože jeho tvrdenie, uvedené v tomto konaní, že išlo o bicykel značky Olpram kupovaný v roku 2010,
pričom v čase poškodenia mal tri roky, je v priamom rozpore s údajom uvedeným v Zázname o dopravnej
nehode z 24.04.2013 F. K. Z., Č.: F.-XX/DI-Z.-XXXX ( č.l. spisu 34-35), kde je uvedené, že bicykel je

vlastnej výroby neuvedeného typu z roku 2010. Žalobca je v dôsledku toho nevierohodný. Nemožno
prisvedčiť ani odvolacej argumentácii žalobcu, že žalovaní vyslovene nerozporovali ním uplatňovanú
výšku náhrady škody, ktorá vznikla na bicykli. Žalovaný 4/ od počiatku namietal nedostatok jeho pasívnej
vecne legitimácie v prejednávanom spore a žalovaný 3/ považoval žalobcom uplatnenú výšku náhrady
škody za nepreukázanú.

24. Pokiaľ ide o škodu spočívajúcu v strate na zárobku počas práceneschopnosti žalobcu okresný súd
rozhodol správne, keď poukázal na to, že z Potvrdenia zamestnávateľa žalobcu ( č.l. 28) vyplýva iba
hrubámzdaza celéobdobietrvaniajehopráceneschopnosti(od07.08.2012do18.11.2012),teda,žeza
74 pracovných dní mal stratu na zárobku v hrubej mzde vo výške 3153,0 Eur. Súčasne z tohto potvrdenia
vyplýva, že za prvých 10 dní PN mu bola vyplatená náhrada príjmu vo výške 93,40 Eur. Na výpočet straty

na zárobku bolo však potrebné poznať priemerný zárobok, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom
škody. Pre výpočet priemerného zárobku je potrebné poznať výšku mzdy zúčtovanej zamestnancovi v
rozhodnomobdobínavýplatuvrozhodnomobdobíaobdobieodpracovanézamestnancomvrozhodnom
období. Z daného potvrdenia, ktoré je jediným dôkazom, ktorý žalobca vo vzťahu k tomuto nároku
produkoval v konaní, tieto údaje nevyplývajú a súd si ich ani nemá možnosť z verejne dostupných

registrov zistiť.

25. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že protiprávnym konaním žalovaného 1/ bolo poškodené jeho
zdravie a tým došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv a preto mal súd prvej
inštancie určiť výšku nemajetkovej ujmy hoc aj v nižšej sume ako žiadal, a nie žalobu v tejto časti

zamietnuť, ako nepreukázanú, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia argumentácia je nedôvodná.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vyslovenými v napadnutom
rozsudku vo vzťahu k tomuto nároku. Na zdôraznenie správnosti uvádza, že nemajetkovou ujmou
v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je značná, závažná ujma v nemajetkovej
sfére života fyzickej osoby, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej

sféry fyzickej osoby a treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s
majetkovými dôsledkami (pozri § 16 Občianskeho zákonníka) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných
predpisov (pozri § 444 Občianskeho zákonníka). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dosiahnuť vyváženosť medzi závažnou ujmou na

hodnotách ľudskej dôstojnosti a jej konkrétnym finančným vyjadrením. Cieľom je zmierniť nepriaznivý
následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu
osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok
zásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 Občianskeho zákonníka) je poskytnúť
relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho

následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné
úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho
spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). Nemajetkovú ujmu totiž nemožno považovať
a stotožňovať s náhradou škody/bolestného/sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré je možné podľazákonných pravidiel vyčísliť. Ide skôr o vnútorný, psychologický aspekt, ktorý priamo v značnej intenzite
vplýva na spôsob a kvalitu života poškodenej osoby (napr. spôsobený stres, šok, zníženie dôstojnosti
alebo vážnosti osoby v spoločnosti a pod.). Z uvedených dôvodov preto samotná žalobcom v odvolaní

uvádzaná skutočnosť, že protiprávnym konaním žalovaného 1/ bolo poškodené jeho zdravie a tým
došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, nezakladá sama o sebe automaticky nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako
sa mylne domnieva žalobca. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (aj) v peniazoch prichádza do úvahy
až vtedy, ak by nebolo postačujúcim morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

tak ako to uzavrel aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Túto skutočnosť, že nepostačuje
( len) morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí preukázať žalobca.
V danom prípade žalobca neprodukoval na preukázanie uvedeného nároku žiaden dôkaz, ktorým by
preukázal svoju skutkovú argumentáciu ohľadom tohto nároku, ktorým by preukázal ním tvrdený zásah
do osobného, intímneho aj pracovného života. Pokiaľ žalobca odkazoval vo vzťahu k uvedenému nároku
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/77/2009 odvolací súd uvádza, že v tam uvedenej veci

išlo o skutkovo odlišný prípad, v ktorom sa riešila právna otázka vplyvu spoluzavinenia poškodeného na
výšku priznanej nemajetkovej ujmy, navyše nároku vyplývajúceho z postmortálnej ochrany osobnosti.
26. Napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne aj pokiaľ ide o výrok, ktorým priznal
žalovanému 3/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Zo žiadnych ustanovení Ústavy SR
ani z Civilného sporového poriadku nemožno vyvodiť záver o tom, že by strane sporu (konkrétne v

prerokúvanej veci právnickej osobe), ktorá má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si
zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania. Z ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením
účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie,
resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva

na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené
účelne. Za zneužitie práva na zastúpenie advokátom sa nepovažuje udelenie plnomocenstva advokátovi
osobou, ktorá zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním. ( Porovnaj aj nález Ústavného súdu SR z 15.
októbra 2014, sp. zn. III. ÚS 457/2014-27). S poukazom na uvedené neobstojí odvolacia argumentácia
žalobcu, o neúčelnosti nákladov žalovaného 3/ vynaložených na jeho právne zastúpenie z dôvodu, že

žalovaný 3/ je poisťovňa, ktorá má vlastné právne oddelenie a ktorá pravidelne rieši poistné udalosti
a preto mal mať na právnom oddelení zamestnané osoby, ktoré sa špecifikujú na poistné udalosti a
skutočnosti s tým v spojené.
27. Vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanému 4/ a vo vzťahu k
dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie priznal žalovanému 1/ a 4/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov

konania pred súdom prvej inštancie, žalobca v odvolaní neuviedol konkrétnu odvolaciu argumentáciu
(v odvolaní chýba akákoľvek konkrétna námietka voči tejto časti výroku), a preto sa odvolací súd
posúdením správnosti tejto časti zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie nemohol zaoberať
(viď bod 21 odôvodnenia).

28. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

29. Na základe uvedeného obsah odvolania žalobcu nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť
záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie
súduprvejinštanciepodľaust.§387ods.1C.s.p.akovecneaprávnesprávnevodvolanímnapadnutých
výrokoch potvrdil.30. Onáhradetrovtohtoodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko plne procesne úspešnému žalovanému 1/, 3/ a 4/ žalovanému
trovy tohto odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd im ich náhradu nepriznal (viď uznesenie kolégia

NS SR č. 15 z 9.10.2018).
31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).