Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 5, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7To/69/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123010523
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Osif

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7123010523.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Osifa a sudcov JUDr.

Margaréty Jurkovej Žoldákovej a Ing. JUDr. Milana Husťáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 5.
októbra 2023, v trestnej veci proti A. B., obžalovaného pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145
ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s použitím § 139 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného, proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 26.7.2023 sp. zn. 7Tk/2/2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm. d), e), ods.2 Tr. por. zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o treste odňatia
slobody a spôsobe jeho výkonu, ako aj vo výroku o uloženom ochrannom dohľade.

Podľa § 322 ods.3 Tr. por. a podľa § 145 ods.2 Tr. zák., § 36 písm. j), l), m) Tr. zák., § 38 ods.3 Tr.
zák. ukladá obžalovanému A. B., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom B. XXX/XX, C., t.č. vo väzbe od
13.11.2022 v ÚVV a ÚVTOS Košice, trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov.

Podľa § 48 ods.3 písm. b) Tr. zák. súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do
ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods.1 Tr. zák. s použitím § 78 ods.1 Tr. zák. ukladá obžalovanému ochranný dohľad v trvaní
3 (troch) rokov.

Inak napadnutý rozsudok ostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

9

Mestský súd Košice rozsudkom zo dňa 26. júla 2023 sp. zn. 7Tk/2/2023 uznal obžalovaného A. B.
vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s použitím §

139 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

dňa 13.11.2022 v čase asi o 3:20 hod. v izbe rodinného domu nachádzajúcom sa v C., na ulici B. D. XXX/
XX pod vplyvom alkoholu, v úmysle usmrtiť svoju družku E. F., nar. XX.X.XXXX, túto s dýkou, ktorá mala
dĺžku čepele 20 cm, bodol spolu osemkrát do oblasti trupu, lonovej oblasti a ľavého stehna, pričom v
prípade dvoch bodnutí smerujúcich do oblasti hrudníka a troch do oblasti chrbta došlo ku bodnorezným
poraneniam pre život dôležitých orgánov srdca a pľúc nezlučiteľných so životom, v dôsledku čoho

bezprostredne po ich vzniku došlo ku jej smrti, pričom obžalovaný A. B. takto konal s vedomím, že
E. F., nar. XX.X.XXXX bola v tom čase v 22. týždni tehotenstva s tým, že išlo o životaschopný plod
ženského pohlavia, ku ktorého smrti došlo zastavením prísunu kyslíka krvným obehom matky po jej
smrti v dôsledku uvedených zranení.Súd prvého stupňa mu za to uložil podľa § 145 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/, l/, m/ Tr. zák., § 38 ods. 3
Tr. zák. s použitím § 39 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 21 (dvadsaťjeden) rokov

nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného pre účel výkonu trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 78 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému uložil ochranný dohľad
v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd uložil trest prepadnutia veci a to 1 ks dýky zn. Columbia NO
K326A s celkovou dĺžkou 325 mm

Podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. vlastníkom prepadnutej veci sa stal štát.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému, aby poškodenému F. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom B. XX, C. uhradil škodu vo výške 863,15 eur titulom pohrebného a 16.150,- eur titulom
nemajetkovej ujmy.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, obžalovaný podal odvolanie. V písomných dôvodoch odvolania obhajca obžalovaného
uviedol, že odvolanie obžalovaného smeruje voči výroku o uloženom nepodmienečnom treste odňatia
slobody, a to jeho výške a rovnako tak voči nadväzujúcemu výroku o zaradení obžalovaného do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26.07.2023 v zmysle ustanovenia § 257 ods. 1 písm.
b) Tr. por. urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe prokurátora, pričom
svoje konanie úprimne oľutoval a vyjadril ospravedlnenie rodine nebohej E. F..

Súd prvého stupňa v rámci odôvodnenia rozsudku prezentoval svoj právny a skutkový názor na
dôvodnosť a primeranosť uloženia výšky trestu v trvaní 21 rokov nepodmienečne, pričom odmietol
argumentáciu obhajoby a obžalovaného o nevyhnutnosti aplikácie inštitútu mimoriadneho zníženia
trestu podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák.

Neaplikovanie ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák. súd prvého stupňa odôvodnil tým, že ide o
inštitút fakultatívnej povahy (v prípade vyhlásenia viny), pričom výška trestu je primeraná vzhľadom na
spôsob spáchania skutku, osobu páchateľa, berúc v úvahu nezvratný následok konania obžalovaného.
Výška trestu podľa súdu prvého stupňa vyjadruje zároveň morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Odôvodnenie rozsudku síce obsahuje vyššie uvedenú argumentáciu o neaplikovateľnosti ustanovenia
§ 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák. na prejednávanú vec, no na strane druhej súd prvého stupňa vo výroku o
treste uvádza práve ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák.

Súd prvého stupňa podľa výroku rozsudku ukladá trest za použitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu
pod dolnú hranicu podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák., preto logicky by mal byť trest uložený
pod hranicou 20 rokov, pričom však hneď následne trest ukladá v rámci zákonom ustanovenej trestnej
sadzby vo výmere 21 rokov. Obžalovaný považuje v nadväznosti na vyššie uvedené výrok rozhodnutia
súdu prvého stupňa za zmätočný.

Obžalovaný sa s vyššie uvedeným názorom súdu prvého stupňa o primeranosti uloženej výšky trestu v
celom rozsahu nestotožňuje a je toho názoru, že uložený trest je neprimerane prísny.

Podľa názoru obžalovaného súd prvého stupňa pri ukladaní trestu nezohľadnil argumentáciu

obžalovaného a obhajoby prezentovanú v záverečnej reči, kde poukázali na hodnotenie osoby
obžalovaného, jeho pomery, ako aj možnosti jeho nápravy, pričom sa súd s predmetnou argumentáciou
nevysporiadal v písomnom odôvodnení rozsudku.Za zásadné pri určovaní výmery trestu považuje obžalovaný práve hodnotenie jeho osoby, jeho pomerov
a možností jeho nápravy, a to najmä preto, aby trest, ktorý je mu ukladaný, odrážal v sebe najmä jeho
minulosť z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských noriem, jeho povinností, ale

najmä jeho vývoj z hľadiska páchania trestnej činnosti.

Súd prvého stupňa opomenul práve hodnotenie a posúdenie jeho osoby z hľadiska jeho pôsobenia v
spoločnosti, a to vo všetkých súvislostiach, nielen so zreteľom na zabránenie v páchaní ďalšej trestnej
činnosti, ale najmä s dôrazom na vytvorenie podmienok na výchovu obžalovaného k tomu, aby viedol

riadny život. Podľa názoru obžalovaného je nevyhnutné uložiť individuálny trest, pretože je potrebné,
aby súd pôsobil svojou sankciou, najmä na páchateľa trestného činu, práve s dôrazom na vytvorenie
podmienok na výchovu odsúdeného. Súd prvého stupňa neskúmal jeho pomery, a to v celom spektre
pôsobenia jeho osoby v minulosti, jeho rodinné a osobné aj majetkové pomery, zdravotný stav, ako
aj jeho postavenie v rodine najmä s ohľadom na jeho starostlivosť vo vzťahu k ostatným členom jeho
rodiny. a preto je toho názoru, že trest mu nebol uložený spravodlivo. Trest mu bol uložený v rozpore

s cieľom individuálne pôsobiť na páchateľa trestného činu, t.j. súd svojim rozhodnutím nenaplnil cieľ
individuálnej prevencie trestu.

Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný poukázal predovšetkým na skutočnosť, že do času spáchania
trestného činu viedol riadny život, nikdy nebral drogy, pričom ako študent G. H. I. A. J. C. pravidelne

navštevoval predmetnú strednú odbornú školu. Popri štúdiu zabezpečoval chod domácnosti v C., kedy
sa aktívne staral nielen o svojho otca K., ale aj o ostatných členov rodiny, s ktorými zdieľal svoj príbytok.

O skutočnosti, že viedol riadny život, svedčí aj výpis z ústrednej evidencie priestupkov MV SR a Registra
trestovGPSR,ktorýneobsahuježiadnepredchádzajúceodsúdenie,aibadvapriestupky,ktorépríslušné

orgány vybavili formou napomenutia bez žiadnej sankcie.

Ohľadne jeho osoby sa vyjadrili pribratí znalci, kde podľa záverov znaleckého posudku znalca z odvetvia
psychiatrie, nie je pobyt obžalovaného na slobode pre spoločnosť nebezpečný, čo je v príkrom rozpore
s argumentáciou súdu prvého stupňa, pokiaľ v odôvodnení rozsudku uvádza, že v teraz posudzovanom

prípade zákon umožňuje uložiť aj trest doživotia, čo je vzhľadom na ustanovenie § 47 ods. 1 písm. a)
Tr. zák. nesprávne.

Znalkyňou z odvetvia psychológie je rovnako konštatované, že u obžalovaného neboli zistené
dissociálne a agresívne črty osobnosti a jeho osobnosť nevykazuje zvýšene riziko recidívy.

Vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dostatočným spôsobom nezohľadnil, čo sa odrazilo
v neprimerane prísnom treste odňatia slobody, hoci v jeho prospech svedčia poľahčujúce okolnosti
v zmysle ustanovenia § 36 písm. j), l), n) Tr. zák. Súd prvého stupňa sa však opomenul vysporiadať
s argumentáciou obhajoby a obžalovaného, a to vo vzťahu k existencii poľahčujúcej okolnosti podľa

ustanovenia § 36 písm. d) Tr. zák., a to že obžalovaný spáchal trestný čin vo veku blízkom veku
mladistvých, t.j. vo veku 19 rokov. Podľa názoru obhajoby a obžalovaného mala táto skutočnosť vplyv
na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť, čo vyplýva aj z odpovede na otázku č. jedna znaleckého
posudku č. 46/2022 zo dňa 27.12.2022 vypracovaného znalcom E. I., ktorý uvádza, že psychický
vývoj obžalovaného A. B. zaostáva za jeho fyzickým vekom, obžalovaný má podpriemerné rozumové,

pamäťové aj úsudkové schopnosti, pričom trpí ľahkou mentálnou retardáciou.

Podľa názoru obžalovaného vyhlásenie viny obžalovaným podľa ustanovenia § 257 ods. 1 písm. b) Tr.
por. nesie so sebou osobitne významný hmotnoprávny dôsledok, a to možnosť aplikácie postupu podľa
§ 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák., t. j. možnosť použitia ustanovení o mimoriadnom znížení trestu.

Predmetnékonštatovanievychádzazpremisy,žeakmožnomimoriadneznížiťtrestpáchateľovivsituácii
vopreddohodnutéhotrestu,atovprípadekonaniaodohodeovineatreste,možnoinštitútmimoriadneho
zníženia trestu aplikovať per analógiám aj pri použití výkladu argumentu a minori ad maior, t.j. od
menšieho k väčšiemu, aj v prípade súdom prijatého vyhlásenia podľa ustanovenia § 257 ods. 1 písm.
b) Tr. por., kedy obžalovaný prijíma všetky právne účinky uznania viny, a to dokonca bez toho, aby

bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu. V
takomto prípade, kedy dochádza k uznaniu viny bez garancie alebo predpokladu určitého priaznivého
rozhodnutia o treste, je aplikácia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu dokonca ešte logickejšia a
opodstatnenejšia ako v prípade dohody o vine a treste.Predmetný záver je záverom uvedeným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR
5/2017, a to konkrétne v judikáte R 44/2017, t.j. stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016.

Obžalovaný tým, že na hlavnom pojednávaní vykonal vyhlásenie o vine, podstatne uľahčil súdu
dokazovanieojehotrestnejčinnosti,čomožnopostaviťnaúroveňdohodyovineatrestesprokurátorom.
Vyhodnotiť tento postoj obžalovaného iba ako poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v priznaní páchateľa a

oľutovaní trestného činu, by bolo nepostačujúce, pretože ide o pomerne výraznejší postoj ku spáchanej
trestnej činnosti.

Na základe uvedeného tak možno konštatovať, že v prípade súdom prijatého vyhlásenia obžalovaného,
súd pri ukladaní trestu odňatia slobody sa nesprávne vysporiadal so všetkými vyššie uvedenými
skutočnosti, nakoľko mohol znížiť trest o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej

sadzby, a to na podklade mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 4 Tr. zák.

Záverom obžalovaný poukázal na ustanovenie § 48 ods. 5 Tr. zák., podľa ktorého pri zaradení páchateľa
do ústavu na výkon trestu minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa stráženia, nie je súd
viazaný ustanoveniami odsekov 2 a 3, t.j. odsekov upravujúcich obligatórne zaradenie páchateľa v rámci

vonkajšej diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody vtedy, ak schvaľuje dohodu o uznaní viny a prijatí
trestu alebo zníži trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na spôsob spáchania činu, jeho následok,
zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť

jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a blízke osoby.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, osobu, pomery a doterajší riadny život obžalovaného,
vek blízky veku mladistvého obžalovaného, konštatované možnosti jeho nápravy, neexistenciu

nebezpečnosti pre spoločnosť konštatovanú znalcami a v neposlednom rade vyhlásenie viny a úprimnú
ľútosť nad spáchaným skutkom, sa obžalovaný domnieva, že účel trestu sa dá dosiahnuť aj trestom
kratšieho trvania.

Súd prvého stupňa nezistil žiadnu priťažujúcu skutočnosť a zistil viaceré poľahčujúce okolnosti, preto

obžalovaný navrhol uloženie spravodlivého trestu, a to za aplikácie postupu podľa § 39 ods. 2 písm.
d), ods. 4 Tr. zák., t.j. za aplikácie mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody o jednu tretinu pod
dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Použitie trestnej sadzby ustanovenej zákonom
považuje obžalovaný za neprimerane prísne, nakoľko súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo výroku o treste.

Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd na ním podané odvolanie podľa §
321 ods. 1 písm. b) a e) Tr. por. zrušil výrok o treste a nadväzujúci výrok o zaradení obžalovaného do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a následne podľa § 322 ods. 3
Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, že podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. § 36 písm. d), j), l), n) Tr. zák., § 38 ods.

3 Tr. zák. § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. a § 48 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Tr. zák. uloží mu trest odňatia
slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a zaradí ho do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov

napadnutého rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj konanie predchádzajúce
výrokom napadnutého rozsudku a po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie dospel
k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

Obžalovaný tým, že na hlavnom pojednávaní vykonal vyhlásenie o vine, nepochybne podstatne uľahčil

súdu dokazovanie o jeho trestnej činnosti, čo možno postaviť na úroveň dohody o vine a treste s
prokurátorom. Súd prvého stupňa vo výroku napadnutého rozsudku cituje aplikáciu ustanovenia § 39
ods. 2 písm. d) Tr. zák. a napriek tomu vyhodnotil tento postoj obžalovaného, iba ako poľahčujúcu
okolnosťspočívajúcuvpriznanípáchateľaaoľutovanítrestnéhočinuauložilobžalovanémutrestodňatiaslobody vo výmere dvadsaťjeden rokov, čo je trest o jeden rok prísnejší, ako je zákonom stanovená
spodná hranica trestu odňatia slobody pri zločine vraždy podľa § 145 ods. 2 Tr. zák.

Obžalovaným urobené vyhlásenie o vine ohľadne skutku mu dávaného obžalobou za vinu, a to
v zmysle ustanovenia § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., nepochybne so sebou nesie osobitne významný
hmotnoprávny dôsledok tak, ako na to poukázal v dôvodoch odvolania obžalovaný, a to možnosť
aplikácie postupu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák., t. j. možnosť použitia ustanovení o
mimoriadnom znížení trestu.

Možnosť aplikácie postupu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák., t. j. možnosť použitia ustanovení
o mimoriadnom znížení trestu, vychádza nepochybne z premisy, že ak možno mimoriadne znížiť trest
páchateľovi v situácii vopred dohodnutého trestu, a to v prípade konania o dohode o vine a treste, možno
inštitút mimoriadneho zníženia trestu aplikovať per analógiám aj pri použití výkladu argumentu a minori
ad maior, t.j. od menšieho k väčšiemu, aj v prípade súdom prijatého vyhlásenia podľa ustanovenia § 257

ods. 1 písm. b) Tr. por., kedy obžalovaný prijíma všetky právne účinky uznania viny, a to dokonca bez
toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého
trestu. V takomto prípade, kedy dochádza k uznaniu viny bez garancie alebo predpokladu určitého
priaznivého rozhodnutia o treste, je aplikácia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu dokonca ešte
logickejšia a opodstatnenejšia ako v prípade dohody o vine a treste.

Odvolací súd považuje vzhľadom na vyššie uvedené za potrebné uviesť, že aplikácia postupu podľa
§ 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák., t. j. možnosť použitia ustanovení o mimoriadnom znížení trestu,
je fakultatívnou možnosťou a nie obligatórnym postupom zo strany súdu. Predmetný záver je záverom
uvedeným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 5/2017, a to konkrétne v

judikáte R 44/2017, t.j. stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.
júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016.

Odvolací súd na odvolanie obžalovaného napadnutý rozsudok zrušil podľa § 321 ods.1 písm. d), e),
ods.2 Tr. por. vo výroku o treste odňatia slobody, spôsobe jeho výkonu, ako aj vo výroku o uloženom

ochrannom dohľade, nakoľko výrok o ochrannom dohľade má svoj podklad vo výroku o treste odňatia
slobody a uložil obžalovanému postupom podľa § 322 ods.3 Tr. por. a podľa § 145 ods.2 Tr. zák.,
§ 36 písm. j), l), m) Tr. zák., § 38 ods.3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere dvadsať rokov,
teda na spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, čím čiastočne zohľadnil argumentáciu
obžalovaného uvádzanú v dôvodoch odvolania.

Pokiaľ obžalovaný sa domáhal uloženia trestu pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu, a to trestu
zníženého o jednu tretinu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák., odvolací súd v tomto smere
obžalovanému nevyhovel a rovnako ako súd prvého stupňa poukazuje predovšetkým na neodstrániteľný
následok jeho konania, skutok bol spáchaný na tehotnej žene, o čom mal vedomosť.

Správne súd prvého stupňa poukázal na spôsob spáchania skutku tak, ako je popísaný v skutkovej vete
napadnutého rozsudku, pričom obžalovaný spáchal čin na chránenej osobe - dieťati tehotnej ženy a
blízkej osobe, čo aj podľa názoru odvolacieho súdu neodôvodňovalo znižovať trest pod dolnú hranicu
zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa nezistil dôvod, aby ako poľahčujúca skutočnosť bola
aplikovaná okolnosť v zmysle ustanovenia § 36 písm. d) Tr. zák., a to že obžalovaný spáchal trestný čin
vo veku blízkom veku mladistvých, t.j. vo veku devätnástich rokov, nakoľko vek obžalovaného nemal
zrejmý vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú vyspelosť a spôsobilosť, nakoľko zo záverov znaleckého

posudku znalca z odvetvia psychiatrie nepochybne vyplýva, že psychický vývoj obžalovaného zaostáva
za jeho fyzickým vekom, má podpriemerné rozumové, pamäťové aj úsudkové schopnosti, pričom trpí
ľahkou mentálnou retardáciou.

Pokiaľ obžalovaný sa domáhal zaradenia pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu so stredným

stupňomstráženia,odvolacísúdpovažujezanutnéuviesť,ževrámciodvolaciehokonanianebolizistené
dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 48 ods. 4 Tr. zák.Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
iného stupňa stráženia než do ktorého má byť podľa ods. 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť
trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia

budejehonápravalepšiezaručená.Taktomôžedoústavunavýkontrestuminimálnehostupňastráženia
zaradiť páchateľa aj vtedy aj bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu
za úmyselný prečin. Nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom
stráženia zaradiť páchateľa ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, alebo páchateľa
obzvlášť závažného zločinu, ktorému mu bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov.

Keďže obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvadsiatich rokov, preto zo zákona
neprichádzalo do úvahy aplikovať ustanovenie § 48 ods. 5 Tr. zák., teda že pri zaradení páchateľa do
ústavu na výkon trestu minimálneho, stredného, alebo maximálneho stupňa stráženia nie je súd viazaný
ustanoveniami v ods. 2 a ods. 3 ani vtedy, ak schvaľuje dohodu o uznaní viny a prijatí trestu alebo ak
zníži trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2 písm. b) Tr. zák.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil
v zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym
stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods.1 Tr. zák. s použitím § 78 ods.1 Tr. zák. odvolací súd uložil obžalovanému ochranný
dohľadvtrvanítrochrokov,čopovažovalzanevyhnutnéopatrenievrámcitzv.nútenejpostpenitenciárnej
starostlivosti, ktorá je nevyhnutná na dovŕšenie nápravy páchateľov obzvlášť závažných zločinov, medzi
ktoré podľa Trestného zákona nepochybne patrí spáchanie obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa
§ 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

Záverom odvolací súd poznamenáva, že napadnutý rozsudok vo výroku o vine, ako aj vo výroku
oprepadnutíveciavovýrokuonáhradeškodyzostalnezmenenýatedavplatnostitak,akojetouvedené
vo výroku súdu prvého stupňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

10

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný

prostriedok nie je prípustný.