Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, October 9, 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 16Saz/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0723101030
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Stankociová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2023:0723101030.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislavevkonanípredsudkyňouJUDr.MichaelouStankociovou,vprávnejvecižalobcu:

A. B., narodený X. XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: C. kráľovstvo, bez dokladu totožnosti, toho
časuumiestnenývÚtvarepolicajnéhozaisteniaprecudzincovMedveďov,zastúpenéhoCentromprávnej
pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Nám. slobody 2906/12, Bratislava, IČO: 30 798 841, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ
Bratislava, so sídlom Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe vo veci prepustenia zo zaistenia
vykonaného na základe rozhodnutia žalovaného č. D./XXXX-XX zo dňa 18. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie rozhodnutia o predĺžení zaistení
1. Rozhodnutím zo dňa 18. augusta 2023 č. D./XXXX-XX (ďalej len „rozhodnutie o predĺžení zaistenia“)
žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu postupom podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) pôvodne
zaisteného rozhodnutím č. D./XXXX-XX zo dňa 27. mája 2023 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“) na účel
výkonu administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a ponechal

ho umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZpC“) na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 27. novembra 2023.
2. Žalovaný svoje rozhodnutie založil na zisteniach, podľa ktorých bol žalobca dňa 27. mája 2023
kontrolovaný na parkovisku pre vozidlá na HP D2 Brodské a keďže nevedel hodnoverným spôsobom
preukázať svoju totožnosť, bol predvedený k ďalším úkonom na Obvodné oddelenie Policajného zboru
Brodské, ktorá vyrozumela žalovaného, ako orgán verejnej správny príslušný konať vo veci. Z lustrácií
vykonaných v informačných systémoch bolo zistené, že žalobca nedisponuje žiadnym oprávnením

k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. V nadväznosti na
uvedené preto žalovaný dňa 27. mája 2023 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. D./XXXX-
XX (ďalej len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) z územia Slovenskej republika na územie C.
B. z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, bez určenia lehoty na vycestovanie.
Žalovaný zároveň vylúčil odkladný účinok, v dôsledku čoho sa rozhodnutie o administratívnom vyhostení
stalo jeho doručením žalobcovi dňa 27. mája 2023 vykonateľným.
3. Žalobca bol v ten istý deň zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Zaisteniu

žalobcu predchádzalo jeho vypočutie, v rámci ktorého sa vyjadril, že z C. vycestoval začiatkom mája
2023 letecky na svoj cestovný doklad z Casablancy do Tureckého Istanbulu. Cestovný doklad nechal
vTurecku.NáslednesaspolusďalšímikrajanmiajzapomociprevádzačovdostalcezBulharsko,Srbsko,
Maďarsko až na Slovensko, kde ho na parkovisko doviezol kamión, v ktorom sa schovával. V domovskejkrajine mu smrť nehrozí a dôvodom jeho vycestovania bola ekonomická situácia. O udelenie azylu
nepožiadal.
4. Po zaistení žalobcu, dňa 15. júna 2023, bolo žalovanému zaslané stanovisko ÚPZpC, z ktorého

vyplynula potreba predĺženia zaistenia žalobcu, pretože dňa 2. júna 2023 bola Veľvyslanectvu C.
B. zaslaná elektronická žiadosť o stotožnenie osoby žalobcu pre potreby následného vystavenia
cestovného dokladu, ktorá bola dňa 21. júna 2023 odovzdaná aj osobe. Keďže dňa 27. júna 2023
uplynula lehota zaistenia stanovená v rozhodnutí o zaistení, žalovaný rozhodnutím č. D./XXXX-XX zo
dňa 19. júna 2023 predĺžil zaistenie žalobcu najviac do 19. augusta 2023.

5. Dňa 14. augusta 2023 bolo žalovanému doručené ďalšie stanovisko ÚPZpC, z ktorého vyplynula
opätovná potreba predĺženia zaistenia, z dôvodu obdržania správy z INTERPOL Bratislava, v ktorej sa
uvádza, že podľa daktyloskopických stôp bol žalobca stotožnený ako „B. A.“, narodený XX. XXXXXXX
XXXX, občan C.. Zo stanoviska vyplývajú aj skutočnosti týkajúce sa vystavenia náhradného cestovného
dokladu, v zmysle ktorých ku jeho vystaveniu do uvedeného dňa nedošlo.
6. Žalovaný dôvodiac vyššie uvedenými skutočnosťami, ako aj uplynutím lehoty zaistenia dňa 19.

augusta 2023, predĺžil zaistenie žalobcu najviac do 27. novembra 2023, predovšetkým pre úspešné
zavŕšenie transferu žalobcu späť do C. B..
7. Žalovaný v rozhodnutí o predĺžení zaistenia zdôraznil, že tak v rámci výsluchu pred prvým predĺžením
zaistenia ako aj pred tým predmetným, žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv
na ďalší priebeh konania.

8. Žalovaný pristúpil aj k posúdeniu možnosti uloženia alternatív zaistenia, na čo s poukazom na
vyjadrenia žalobcu dospel k názoru, že žalobca nemá zabezpečené ubytovanie na území Slovenskej
republiky a nemá ani dostatočné finančné prostriedky, ktoré si navyše nevie zabezpečiť. Tým, že žalobca
podmienky uloženia miernejšieho donucovacieho opatrenia nevie splniť, žalovaný k uloženiu alternatív
zaistenia nepristúpil.

9. Záverom rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalovaný skonštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu
konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Zaistenie na účel
administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby. Predpokladom je existencia
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, čo v predmetom prípade splnené je.

II. Správna žaloba
10. Žalobca podal dňa 26. septembra 2023 správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), domáhajúc sa jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia,
pretože je podľa jeho názoru neúčelné. Rozhodnutie o predĺžení zaistenia označil za nepreskúmateľné
z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a následného nedostatočného odôvodnenia.

O predĺžení maximálnej lehoty zaistenia totiž žalovaný rozhodol bez náležitého vysvetlenia
11. Žalovaný rozhodol o jeho zaistení bez toho, aby v rozhodnutí o zaistení zaujal úvahu k otázke
vyhostiteľnosti žalobcu a k prípustnosti vyhostenia z pohľadu čl. 3 Dohovoru. Pokiaľ nie je výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, nie je prípustné ani zaistenie.
12. Stanovisko ÚPZpC, z ktorého vyplynula opätovná potreba predĺženia zaistenia, z dôvodu obdržania

správy z INTERPOL Bratislava, považuje za nezákonné a nepreskúmateľné a nasvedčujúce, že situácia
nesmeruje k reálnosti administratívneho vyhostenia žalobcu a to aj s ohľadom na časový priebeh doteraz
vykonaných úkonov.
13. Na podporu svojich tvrdení poukázal napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sza/7/2016 podľa ktorého je v prípade zaistenia cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona

o pobyte cudzincov potrebné odsvedčiť reálnosť vyhostiteľnosti cudzinca, pričom pokiaľ v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení ako aj v rozhodnutí o zaistení absentuje uvedenie krajiny, kam má byť
vyhostený, túto základnú podmienku zaistenia nemožno skúmať.
14. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. júla 2015 sp. zn. 10Sza/3/2015 vyvodil
záver, že štátneho príslušníka tretej krajiny možno na zmienený účel zaistiť iba ako ultima ratio za

predpokladu jeho nespolupráce pri zabezpečovaní náhradného cestovného dokladu.
15. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že žalovaný sa opomenul v odôvodnení rozhodnutia zmieniť
o zápisnici spísanej so žalobcom, z ktorej by vyplývalo, že mu bol dôvod predĺženia zaistenia oznámený.
Záverom namietol, že žalovaný nepreukázal nemožnosť uloženia miernejších donucovacích opatrení,
ktoré patria ku obligatórnym obsahovým náležitostiam rozhodnutia.

III. Vyjadrenie žalovaného
16. Ku žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný trval na závere,
že predĺženie zaistenia žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu z podkladov ktoré
si zabezpečil, za súčasného skúmania trvania účelu zaistenia postupom podľa § 90 ods. 1 písm. d)zákonaopobytecudzincovsozistením,žetrvaniezaisteniažalobcujeúčelnéaefektívne,vecnesprávne
a dostatočne odôvodnené.
17. Vo vzťahu k žalobným námietkam uviedol, že žalobcovi bola pred vydaním rozhodnutia o predĺžení

zaistenia daná možnosť vyjadriť sa k prekážkam jeho vyhostenia do C. B., avšak ten uviedol iba toľko, že
do domovskej krajiny sa vrátiť nechce, pretože chce zarobiť peniaze v zahraničí. Z jeho vyjadrení teda
nevyplynulo, že by mu v prípade administratívneho vyhostenia do C. B. hrozil trest smrti alebo neľudské
zaobchádzanie. Bola mu daná možnosť požiadať o azyl, ktorú však nevyužil.
18. Žalovaný skúmal možnosť uložiť miernejšie opatrenia avšak pre zistenia, že žalobca nemá

zabezpečené žiadne ubytovanie ani dostatočné finančné prostriedky, alternatívu zaistenia neuložil.
Žalobca v doposiaľ spísaných zápisniciach v konaní o zaistení uviedol, že na území Slovenskej
republikynevlastnínehnuteľnosťaneuviedolaniosobu,ktorábymuposkytlaubytovanie.Žalobcataktiež
nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej
republiky po prepustení zo zaistenia až do jeho administratívneho vyhostenia. Dôvodom neuloženia
alternatív zaistenia boli aj obavy zo zneužitia tohto inštitútu a úteku žalobcu do cieľovej krajiny, ktorým

je Taliansko.
19. Námietku nevyhostiteľnosti žalobcu z dôvodu neuvedenia krajiny, kam má byť vyhostený, žalovaný
označil za zavádzajúcu, pretože v rozhodnutí o administratívnom vyhostení je určené C. B. ako krajina,
na územie ktorej má byť žalobca vyhostený.
20. Zastupiteľský úrad C. B. momentálne aktívne spolupracuje s pracovníkmi ÚPZpC vo veci vydania

náhradného cestovného dokladu žalobcovi. Čo sa týka určenia dĺžky doby zaistenia, túto neurčil
ako maximálnu (hoci žalobca uvádza opak), čím dodržal zásadu primeranosti. Za účelom vykonania
administratívnehovyhosteniabudevrámcipredĺženéhozaisteniapotrebnépracovníkmiÚPZpCvykonať
úkony smerujúce k samotnému procesu realizácie výkonu vyhostenia.
IV. Skutkové a právne závery správneho súdu

21. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný
[§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi
(§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť trvania zaistenia žalobkyne realizovaného na podklade
rozhodnutia o zaistení, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a

podľastavuvecivčasevyhláseniarozhodnutiasprávnehosúdupodľa§206ods.4SSPdospelkzáveru,
že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom
dňa 10. októbra 2023 bez prítomnosti účastníkov konania, za dodržania podmienok podľa § 114 SSP.
Účastníci konania súhlasili s prejednaním veci bez ich prítomnosti.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny

poriadok), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať
potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia

opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar

rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho
vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a)

hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,
má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

22. Hneď úvodom správny súd považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca sa správnou žalobou podanou
podľa § 221 ods. 2 SSP domáha prepustenia zo zaistenia, čo znamená, že predmetom súdneho
prieskumu nie je preskúmanie zákonnosti samotného rozhodnutia o predĺžení zaistenia podľa § 88 ods.
4 v spojení s § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ale posúdenie, či v prípade žalobcu nastali
alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré by jeho zaistenie prestalo napĺňať stanovený účel, v dôsledku

čoho by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia [v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona
o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie jeho účelu počas celej doby zaistenia].
23. Správny súd z podanej správnej žaloby zistil, že žalobca smeruje všetky svoje námietky a súvisiace
argumenty výlučne voči rozhodnutiu o zaistení resp. voči rozhodnutiu o predĺžení zaistenia, žiadne však
voči trvaniu zaistenia a jeho zákonnosti a ktoré by svedčili pre jeho prepustenie zo zaistenia z dôvodu,
že jeho zaistenie prestalo byť účelné a efektívne.

24. Na druhej strane, tým, že správny súd musí v prípade žaloby o prepustenie zo zaistenia podľa §
221 ods. 2 SSP skúmať trvanie zákonnosti ku dňu jeho rozhodovania a žalobu posudzuje neformálne,
nemôže ponechať bez povšimnutia námietky žalobcu síce smerujúce voči rozhodnutiu o zaistení, avšak
indikujúce, že zaistenie bolo neúčelné už od jeho počiatku.
25. Skutočnosť, že žalobcom namietané dôvody nezákonnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia majú

pôvod už v rozhodnutí o zaistení, nemôže byť ani s poukazom na formálnu právoplatnosť rozhodnutia
správna žaloba zamietnutá bez posúdenia namietaných dôvodov nezákonnosti trvania zaistenia.
V opačnom prípade by bola správna žaloba o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP
iba iluzórnym prostriedkom právnej ochrany proti ďalšiemu trvaniu nezákonného pozbavenia osobnej
slobody....Prerozhodnutiesprávnehosúduosprávnejžalobepodľa§221ods.2SSPniejepodstatným,

či sa toto zaistenie stalo neúčelným po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení alebo
malo byť neúčelné už od jeho počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť,
či jeho účelnosť a efektívnosť je možné konštatovať v čase rozhodovania krajského súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2020, sp. zn. 10Sazk/13/2020)
26. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej

slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. V tejto súvislosti sú na správne orgány rozhodujúce
o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny kladené nároky, aby každé pozbavenie slobody spadalo
pod niektorú z výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) Dohovoru a bolo „zákonné“. Kde ide
o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor
odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá

vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73).
27. Zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
je viazané na účel, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia alebo výkon trestu vyhostenia.
Primárnym predpokladom je existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Pri tomto dôvode
zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziko

vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch
mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovanie konanie, aby mohlo byť vyhostenie
realizované. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Limitom zaistenia je s poukazom na
§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov práve naplnenie jeho účelu, a to reálnosť vyhostenia a
vyhostiteľnosť štátneho príslušníka tretej krajiny. Správny orgán musí zároveň, rešpektujúc čl. 15 ods. 1

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a
postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene
zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) skúmať možnosť využitia iných dostatočných,
ale menej prísnych donucovacích opatrení.
28. Ku skúmaniu a osvedčovaniu účelu zaistenia cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov, existuje už pomerne stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu. Napríklad v rozsudku
sp. zn. 10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „Limitom
naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení je reálnosť vyhostenia, teda
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť
vedené s riadnou starostlivosťou. Bolo preto povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne

orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny
jeho pôvodu, resp. tretej krajiny.“ Podľa iného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10Szak/2/2021 z 12. februára 2021 „Povinnosť žalovaného odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež
z hľadiska účelnosti zaistenia nepochybne vyplýva z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona opobyte cudzincov, podľa ktorého je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už
od samotného počiatku, teda pri vydávaní takéhoto rozhodnutia musí, na základe doposiaľ zistených

informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že bude možné účel zaistenia
dosiahnuť.„.
29. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že je potrebné dôsledne rozlišovať prípady, kedy
v rozhodnutí o zaistení úvahy o reálnosti administratívneho vyhostenia a skúmanie jeho účelu absentujú
úplne, a kedy sa v rozhodnutí nachádzajú iba (resp. aspoň) všeobecné úvahy o vyhostiteľnosti cudzinca

a konštatovanie, že neboli zistené skutočnosti ktoré by tvorili prekážku vyhostenia, z čoho žalobcovia
často vyvodzujú, že žalovaný sa ich vyhostiteľnosťou reálne nezaoberal.
30. Na druhý prípad pamätajú recentné rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
týkajúce sa otázky osvedčenia účelnosti zaistenia, uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sak/5/2022 z 21. marca 2022 publikované
pod č. 43/2023 ZNSS a sp. zn. 2Sak/11/2022 z 28. septembra 2022 publikované pod č. 44/2023 ZNSS,

z ktorých vyplýva, že žalobca ako cudzinec, ktorému hrozí výkon administratívneho vyhostenia, nemôže
účinne namietať jeho nevyhostiteľnosť, pokiaľ v prvom rade on sám neprodukuje také tvrdenia, ktoré by
zakladali konkrétne prekážky jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov.
31. Vychádzajúc z vyššie zmienenej rozhodovacej praxe kasačného súdu je správny súd toho
názoru, že rozsah a kvalita odôvodnenia otázky vyhostiteľnosti žalobcu by mala byť priamoúmerná

relevantným skutočnostiam, ktoré tvrdil žalobca v priebehu celého administratívneho konania, najmä
počas poskytnutia vyjadrenia v konaní o zaistení resp. administratívnom vyhostení.
32. S konkretizáciou na prejednávanú vec, správny súd z vyjadrení žalobcu zachytených v zápisniciach
o podanom vyjadrení z 27. mája 2023, 19. júna 2023 a 18. augusta 2023 nezistil, že by čo i len
náznakom tvrdil skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť existenciu akejkoľvek prekážky jeho

administratívneho vyhostenia do C. B. podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov (alebo že by podal žiadosť
o udelenie azylu). Žalobca naopak uviedol, že z domovskej krajiny odišiel z ekonomických dôvodov
a v prípade návratu mu tam nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských
dôvodov, z dôvodu zastávania v určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej
sociálnej skupine. Taktiež neuviedol akékoľvek skutočnosti svedčiace tomu, že by mu v C. B. hrozilo

mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, či smrť.
33. Žalovaný teda v priebehu zisťovania predpokladov zaistenia nenadobudol (a v dôsledku nesplnenia
si bremena tvrdenia zo strany žalobcu ani nemohol nadobudnúť) pochybnosti, ktoré by odôvodňovali
potrebu rozsiahlejšieho zdôvodnenia reálnosti vyhostenia vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu do C.
B. ako poskytol a tieto správny súd považuje za dostačujúce. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení

výslovne uviedol, že skúmal existenciu prekážok vyhostenia podľa ustanovení § 81 ods. 1, 2 a 4
zákona o pobyte cudzincov a to podľa každého odseku zvlášť, pričom nezistil žiadne prekážky
administratívneho vyhostenia, čo potvrdil aj sám žalobca, ktorý do zápisnice neuviedol žiaden dôvod
brániaci jeho vyhosteniu. V nadväzujúcom rozhodnutí o predĺžení zaistenia bolo preto postačujúce
stručné konštatovanie žalovaného, že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali vplyv

na priebeh konania.
34. Žalobca nemôže žalovanému úspešne vyčítať (údajné) neskúmanie reálnosti jeho vyhostenia
a vyhostiteľnosti do C. B., pokiaľ mu v prvom rade sám nedal podnet na rozsiahlejšie a podrobnejšie
skúmanie tejto podmienky zaistenia. Z administratívneho spisu navyše vyplynulo, že žalovaný
podmienku skúmal a osvedčil, že dôvody brániace vyhosteniu nezistil a jeho zistenia neboli vyvrátené

ani v priebehu trvania zaistenia a jeho predĺženia.
35. Rovnaké závery musí konštatovať aj správny súd, keď žalobca ani v podanej správnej žalobe
neprezentoval také skutočnosti, ktoré by naznačovali, že jeho vyhostenie nebolo od počiatku reálne,
alebo že by reálnosť v dôsledku nevyhostiteľnosti pre existenciu niektorej prekážok podľa § 81 zákona
o pobyte cudzincov odpadla. Správny súd preto dôvod na prepustenie žalobcu zo zaistenia pre absenciu

účelu zaistenia nenašiel.
36. Pokiaľ žalobca odvodzuje jeho nevyhostiteľnosť od neuvedenia konkrétnej krajiny, do ktorej má byť
vyhostený, správny súd konštatuje, že táto námietka nie je dôvodná už iba pre rozpor s podkladmi
nachádzajúcimi sa v administratívnom spise, pretože žalovaný v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení určil C. kráľovstvo ako krajinu, na územie ktorej sa žalobca vyhosťuje, pričom aj žalovaný

vykonáva aktívne kroky pre vyhostenie žalobcu práve do uvedenej krajiny.
37. Nad rámec uvedeného správny súd dodáva, že z administratívneho spisu vyplývajú aktívne úkony
žalovaného ako aj ÚPZpC smerujúce k realizácii administratívneho vyhostenia žalobcu, keď v rámci
štandardizovaných postupov ešte začiatkom júna 2023 (t. j. bezprostredne po prvotnom zaistení) oslovilVeľvyslanectvo C. B. za účelom stotožnenia žalobcu a podania žiadosti o vystavenie náhradného
cestovného dokladu. Z administratívneho spisu ako aj z vyjadrení žalovaného je zrejmé, že ten
momentálne čaká na vyrozumenie o vystavení náhradného cestovného dokladu. Prípadné pomalšie

tempo alebo dokonca javiaca sa pasivita zastupiteľského úradu nemôže byť pričítaná na ťarchu
žalovaného, resp. nemôže sa automaticky odzrkadliť v konštatovaní neúčelnosti zaistenia cudzinca. Aj
samotné ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov umožňuje žalovanému predĺžiť zaistenie
cudzinca na lehotu prevyšujúcu 6 mesiacov, pokiaľ zastupiteľský úrad napriek vykonaným úkonom
nevydal cudzincovi náhradný cestovný doklad. V predmetnom prípade zaistenie žalobcu doposiaľ

nepresiahlo ani základnú 6 mesačnú lehotu.
38. Citované ustanovenie zároveň vyvracia argumentáciu žalobcu, že jeho zaistenie by prichádzalo
do úvahy predovšetkým za predpokladu jeho nespolupráce pri vystavovaní náhradného cestovného
dokladu. Predĺženie zaistenia totiž prichádza do úvahy v celkovo dvoch prípadoch, na ktoré pamätá
ustanovenie§88ods.4zákonaopobytecudzincov.Jednýmznichjeskutočnenespoluprácasamotného
cudzinca pri zabezpečovaní náhradného cestovného dokladu, ale rovnako je relevantná aj nedostatočná

alebo pomalá spolupráca zastupiteľského úradu. Zákonodarca preto vymedzil tieto dva dôvody, kedy
môže žalovaný legitímne zaistiť cudzinca, ba dokonca jeho zaistenie predĺžiť až na 12 mesiacov.
39. Napokon, za dôvodnú nebolo možné vyhodnotiť ani námietku neskúmania alternatív k zaisteniu,
pretože žalovaný sa venoval možnosti uloženia iných dostatočných ale menej prísnych donucovacích
opatrení ako predpokladá čl. 15 ods. 1 návratovej smernice so zistením, že žalobca nevie splniť

podmienky pre ich uloženie vyplývajúce z ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Správny
súd opakuje, že pokiaľ žalovaný neprodukuje také tvrdenia a skutočnosti, ktoré by vyvrátili jeho skoršie
vyhlásenia, že nemá zabezpečené ubytovanie a nemá dostatok finančných prostriedkov, ktoré by pokryli
jeho pobyt na území Slovenskej republiky, jeho námietky v tejto otázke nemôžu byť úspešné.
40.Spoukazomnavyššieuvedenézávery,keďžesprávnysúdnezistilpochybeniežalovanéhovzaistení

žalobcu ktoré by sa prejavilo v nezákonnosti jeho ďalšieho trvania a keďže žalobca neprodukoval také
skutočnosti,ktorébyodôvodňovalizáver,žeúčelzaisteniadodatočneodpadolazaisteniejeneefektívne,
správny súd žalobu postupom podľa § 229 SSP zamietol.
41. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa
§ 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa

§ 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od jeho doručenia
oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446

ods. 2 písm. d) SSP].
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ
v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.