Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Sunday, October 8, 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 8Saz/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100429
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Lenka Figulová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100429.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Ing. Lenkou Figulovou v právnej veci žalobcu: A.. B. C., D. XX.

XXXXXXXXXXXX,štátnapríslušnosť:E.F.,trvalýpobyt:Tureckárepublika,bezdokladutotožnosti,toho
času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,
zast. zákonnou zástupkyňou, matkou G. C., nar. XX. XXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: E. F., trvalý
pobyt: E. F., bez dokladu totožnosti, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zast. Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice,
Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové
Zámky, Bitúnková 8, 940 01 Nové Zámky, vo veci správnej žaloby podľa § 221 Správneho súdneho

poriadku o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA12-5376-015/2023-AV zo dňa 27. augusta 2023
a o prepustenie zo zaistenia, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-5376-015/2023-AV zo dňa 27. augusta 2023
týkajúce sa žalobcu – A.. B. C., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: E. F., trvalý pobyt: E.
F., bez dokladu totožnosti, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce,
Bitúnková 14, Sečovce.

II. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu A.. B. C., nar. XX. XXXXXXXX XXXX,
štátna príslušnosť: E. F., trvalý pobyt: E. F., bez dokladu totožnosti, toho času miesto pobytu Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zo zaistenia.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-5376-015/2023-AV zo dňa 27. augusta 2023 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“) rozhodol podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte
cudzincov“) o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom stanovil dĺžku doby
zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27. októbra 2023.

2.Žalovanýnapadnutérozhodnutieodôvodnilnatomskutkovomzáklade,žežalobcaboladministratívne

vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BA12-5376-010/2023 zo dňa 27. augusta 2023 (ďalej aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“)
podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území
Slovenskej republiky.II.
Konanie na správnom súde

3.Žalobcasasprávnoužalobouzodňa14.septembra2023domáhalzrušenianapadnutéhorozhodnutia
žalovaného a zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne
prepustený zo zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania.

4. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol
administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom
vyhostení a keďže žalobca nemá dostatok finančných prostriedkov ani platný cestovný doklad k
vycestovaniu, rozhodol žalovaný o jeho zaistení.

5. Žalobca ďalej poukázal na to, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistené aj jeho matka

G. C., nar. X. XXXXXXX XXXX a ďalší maloletí súrodenci: H. C., nar. XX. XXXXX XXXX, B. C., nar.
XX. XXXXXXX XXXX a I. C., nar. XX. XXXXX XXXX, všetci E. J. K., a ktorí sa rovnako ako žalobca
obrátili so žalobou na súd.

6. Žalobca v žalobe namietal, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho

rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.

7. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu v zmysle výroku a odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej
republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia
v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem
formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia,

ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

8. Žalovaný sa napriek tomu v konaní o zaistení ani v odôvodnení rozhodnutia o administratívnom
vyhostení nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, nezaoberal sa skúmaním
a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia a napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch

poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom
absentuje odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu.

9. Žalobca ďalej mal za to, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení (pozn. ktoré predchádzalo
preskúmavanému rozhodnutiu) je nepreskúmateľné, nevykonateľné a nezákonné, v rozpore s § 77 ods.

1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosť určenia krajiny vyhostenia), nakoľko v ňom absentuje krajina,
do ktorej má byť žalobca vyhostený. Poukázal pritom na to, že účelom a zmyslom ustanovenia § 77
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosť určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú
možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti
či prekážky, ktoré by bránili jeho návratu do tej, ktorej krajiny, či už domovskej alebo napr. krajiny tranzitu.

10. Žalobca tiež namietal, že rovnako ani v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný
neuviedol, kam konkrétne mieni vyhostiť žalobcu a v tomto smere ani nerozvinul konkrétnu správnu
úvahu týkajúcu sa účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti reálneho zrealizovania vyhostenia žalobcu.
Z napadnutého rozhodnutia (ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení) nie je tiež zrejmé, ako

konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej
konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom
zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia
vážnej ujmy žalobcu.

11. Podľa názoru žalobcu preskúmavané rozhodnutie trpí vadou nedostatočného odôvodnenia aj v časti
stanovenejdĺžkyzaistenia.Keďžežalovanýneuviedolkonkrétnukrajinu,kammábyťžalobcavyhostený,
nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky dobyzaistenia. Žalovaný neuviedol ani, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné a či
je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné a prípustné z pohľadu čl. 3 Dohovoru.

12. Žalobca mal tiež za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu ku
skutočnosti, že sa vo veci žalobcu jedná o maloleté dieťa, a teda k posúdeniu prípustnosti zásahu do
osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte
cudzincov. Napriek tomu, že sa zaistenie žalobcu (ako aj výkon administratívneho vyhostenia) logicky
nerozlučne dotýka práv a záujmov maloletých cudzincov v nízkom veku, žalovaný k tejto skutočnosti

nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých
osôb, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby.

13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 20. septembra 2023, s tým, že po opätovnom
preskúmaní všetkých dostupných dôkazov možno konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je plne
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

14. Žalovaný ďalej uviedol, že zaistením žalobcu žalovaný smeroval k naplneniu účelu zaistenia, ktorým
je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. K určeniu doby zaistenia žalovaný uviedol,
že túto stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu, pričom vychádzal zo skutočnosti všeobecne
známej z jeho praxe, pričom jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba

závisí od viacerých predpokladaných faktorov.

15.Vzhľadomnauvedenéžalovanýnavrhuje,abysprávnysúdžalobužalobcuzamietolapreskúmavané
rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil.

III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

16. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,

slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

17. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného

útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení

sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a
na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

18. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho

príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

20. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť
zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

21. Podľa § 88 ods. 5 prvá veta policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny
rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení.22. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.

23. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,

24. Podľa čl. 3 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj

„Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť
neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

25. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo

iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti
ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

26. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa

neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu
by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu
primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by
uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

27. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie
obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

28. Podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa
bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na

odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

29. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých
osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť
a na čo najkratšie obdobie.

30. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť
krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

31. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej aj „Dohovor o právach

dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech
už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi
alebo zákonodarnými orgánmi.

32. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady
na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také
oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom
prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú
oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

33. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú

ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými
stranami.34. Podľa § 206 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom
znení (ďalej aj „SSP“), pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania
jeho rozhodnutia.

35. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

36. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.

37. Podľa § 230 ods. 2 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa §
221 ods. 2, rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo
zaistenia.

IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom

38. Správny súd konajúc podľa ust. § 221 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná

oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, ako aj obsah administratívneho spisu
a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

39. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 9. októbra 2023. Na pojednávanie sa účastníci
konania nedostavili (žalobca svoju účasť vopred ospravedlnil), preto správny súd v nariadenom

pojednávaní pokračoval v ich neprítomnosti (§ 114 SSP).

40. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
o zaistení a posúdenie,či v prípade žalobcu, ktorý je maloletou osobou, je jeho ďalšie zotrvanie v zaistení
realizované v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov H. naďalej zákonné.

41. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia §
88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom

vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenie žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o
administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BA12-5376-010/2023-AV zo dňa 27.
augusta 2023. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je teda realizácia administratívneho
vyhostenia.

42. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal, že žalovaný sa v konaní o zaistení (ani v odôvodnení
rozhodnutia o administratívnom vyhostení) nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia
žalobcu, ani vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia, pričom poukázal na potrebu dodržania čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedené žalobca považoval za rozporné so

zákonom o pobyte cudzincov a rozhodovacou praxou všeobecných súdov.

43. Správny súd na prvom mieste zdôrazňuje, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu
ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby

sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osobu, proti ktorej sa vedie konanie o
vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby však
mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,
efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich
nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

44. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že aby bola naplnená podmienka účelnosti a efektívnosti
rozhodnutia o zaistení, žalovaný je povinný skúmať účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia
nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods.1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov). Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už
od samotného počiatku, teda pri vydávaní takéhoto rozhodnutia musí správny orgán na základe
doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že

bude možné účel zaistenia dosiahnuť. Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí
nemal chýbať. Následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania
môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia
o zaistení, avšak správny súd zdôrazňuje, že v žiadnom prípade takéto vyjadrenia nemôžu konvalidovať
vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015)

45. Požiadavka reálneho predpokladu splnenia účelu zaistenia je výslovne obsiahnutá najmä v článku
15 ods. 4 Návratovej smernice. Súdny dvor EÚ vysvetlil požiadavku reálneho predpokladu dosiahnutia
účelu zaistenia okrem iného v rozsudku veľkej komory Kadzoev (C-357/09 PPU - Kadzoev, bod 67)
„článok 15 ods. 4 smernice 2008/115 sa musí vykladať v tom zmysle, že iba skutočný predpoklad, že

môže dôjsť k úspešnému vyhosteniu vzhľadom na lehoty stanovené v odsekoch 5 a 6 toho istého článku,
zodpovedá reálnemu predpokladu na vyhostenie a že tento neexistuje, ak sa zdá nepravdepodobné, že
príslušný bude s prihliadnutím na uvedené lehoty prijatý v tretej krajine.“

46. Vychádzajúc z uvedeného teda na druhej strane možno dospieť k záveru, že v prípadoch, keď

bude už v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé alebo pravdepodobné,
že účel zaistenia, t.j. správne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca, nebude môcť byť
realizovaný, nebolo by možné zbavenie alebo obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za
súladné s ústavným poriadkom, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a
podľa súčasného právneho stavu ani s citovanými ustanoveniami návratovej smernice.

47. K námietke absencie skúmania prekážok vyhostenia správny súd poukazuje na judikatúru ESĽP, v
zmysle ktorej je potrebné posudzovať, či sa preukázali závažné dôvody domnievať sa, že daná osoba
by v prípade deportácie čelila skutočnému riziku, že bude v cieľovej krajine vystavená zaobchádzaniu
v rozpore s čl. 2 (právo na život) alebo čl. 3 (zákaz mučenia) Dohovoru [Rozsudky Veľkej Komory F.G.

proti Švédsku ([GC], §§ 110-127), J.K. a iní proti Švédsku([GC], §§ 77-105), Khasanov a Rakhmanov
proti Rusku ([GC], §§ 93-116]. Skúmanie rizika zlého zaobchádzania sa má zamerať na posúdenie
predvídateľných dôsledkov odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny určenia, vzhľadom na
všeobecnú situáciu v tejto krajine a na jeho osobné pomery. Ak sa preukáže existencia takéhoto rizika,
vyhosteniežalobcubynevyhnutnezakladaloporušeniečl.3Dohovoru,bezohľadunato,čirizikovyplýva

zo všeobecnej situácie násilia, osobnej charakteristiky žalobcu alebo z kombinácie oboch (Khasanov a
Rakhmanov proti Rusku [GC], § 95). Správny súd je toho názoru, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení
mal skúmať možné prekážky vyhostenia žalobcu a urobiť si úsudok o tom, či je správne vyhostenie,
vycestovanie alebo odovzdanie žalobcu aspoň potenciálne možné.

Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené za kľúčovú považoval žalobnú námietku žalobcu, že
v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia absentuje posúdenie otázky účelnosti a efektívnosti
zaistenia žalobcu, ako aj prípadných prekážok administratívneho vyhostenia. Správny súd
poznamenáva, že tak preskúmavané rozhodnutie ani administratívny spis žalovaného neposkytuje
žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu,

nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení, podanie správnej
žaloby a vyjadrenie žalovaného k nej. Pokiaľ ide o preskúmavané rozhodnutie, v ňom žalovaný len
stroho konštatuje existenciu rozhodnutia o vyhostení a všeobecný popis postupu správneho orgánu pri
rozhodovaní o zaistení, bez konkrétnej väzby na osobu žalobcu. Námietku žalobcu preto správny súd
vzhliadol ako dôvodnú.

48. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie je
nepreskúmateľné z dôvodu absencie odôvodnenia v časti týkajúcej sa krajiny, do ktorej má byť žalobca
vyhostený, ako aj absencie správnej úvahy o stanovení lehoty zaistenia.

49. K uvedenému správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
10Szak/1/2021 zo dňa 20. januára 2021, v zmysle ktorého „zákon o pobyte cudzincov pripúšťa
vyhostenie cudzinca bez uvedenia krajiny, do ktorej má byť vyhostený a rovnako aj v prípade inštitútu
zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia nestanovuje prekážku zaisteniav prípade, že krajina vyhostenia nie je určená. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že
každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec
nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné apriori považovať za nezákonné

a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by
popieral platnú právnu úpravu (vrátane dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či
ústavného súdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach
konkrétneho prípadu.“ Správny súd je vzhľadom na uvedené toho názoru, že námietka absencie krajiny
vyhostenia len sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu o zaistení, avšak

túto otázku je potrebné skúmať v intenciách iných náležitostí podstatných pre zákonnosť rozhodnutia
o zaistení, predovšetkým s ohľadom na posúdenie efektívnosti a účelnosti zaistenia, existencie prekážok
a následnej reálnosti vyhostiteľnosti žalobcu.

50. Správny súd sa však stotožnil s námietkou žalobcu vzťahujúcou sa na chýbajúce odôvodnenie
vo vzťahu k spôsobu stanovenia lehoty zaistenia a je toho názoru, že žalovaný v odôvodnení

preskúmavaného rozhodnutia mal podrobnejšie popísať priebeh a postupnosť vykonávaných úkonov
a časovú náročnosť procesu, ktorý je potrebné absolvovať pri realizácii jednotlivých úkonov vedúcich
ku konečnému vyhosteniu (od zisťovania totožnosti, získania náhradných cestovných dokladov až po
fyzický výkon vyhostenia). Správny súd preto túto námietku žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú.

51. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa zachovania ochrany práv a právom chránených záujmov
maloletých detí, správny súd túto nevzhliadol ako dôvodnú. Naopak, podľa názoru správneho súdu
žalovaný v napadnutom rozhodnutí odôvodnil svoju úvahu, že maloleté deti umiestnil spoločne s ich
matkou v jednom zariadení tak, aby nepretrhol rodinné väzby jej členov, čím je zachovaná základná
zásada zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, teda právo na rodinný život. Na

ochranu záujmu maloletých detí žalovaný poukázal aj v súvislosti s výberom zariadenia, kde je žalobca
zaistený, keď uviedol, že na základe ním získaných informácií Útvar policajného zaistenia pre cudzincov
Sečovce je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi, pričom tieto
podrobne aj popísal.

52. Správny súd pre úplnosť dodáva, že námietkou žalobcu týkajúcou sa nepreskúmateľnosti,
nevykonateľnosti a nezákonnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení z dôvodu rozporu
s ustanovením § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko v ňom absentuje určenie krajiny, do
ktorej má byť žalobca vyhostený sa nezaoberal z dôvodu, že toto rozhodnutie nie je predmetom tohto
súdneho prieskumu.

53. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vychádzajúc zo skutočnosti, že
žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul potrebu
vysporiadania sa s otázkou efektívnosti a účelnosti zaistenia a to aj vo svetle prípadnej existencie
prekážok vyhostenia, ako aj z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti spôsobu určenia dĺžky

doby zaistenia, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu
zo zaistenia.

54. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol
v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným

rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

1

Správny súd
v KošiciachProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde
v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s
§ 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť

len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej
sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické

vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).