Rozsudok · Zodpovednosť za škodu · Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/36/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218203542
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1218203542.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: X.. W. C.,
R.. XX.XX.XXXX, D. J. O. XX, D., zast. Hagyari & Partners, s. r. o., so sídlom Vlčkova 8/A, Bratislava,
IČO: 51 473 208, proti žalovanému: ICE - BERG SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Trenčianska 53,
Bratislava, IČO: 35 754 729, zast. BOHUNICKÝ & Co. s.r.o., so sídlom Lermontovova 16, Bratislava,
IČO: 47 876 034, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Union poisťovňa, a. s., so sídlom
Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 31 322 051, o náhradu škody vo výške 65.559,16 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26. novembra 2021, č.k.

18C/22/2018-595, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení povinnosti žalovanému
spoločne a nerozdielne s obchodnou spoločnosťou DANUBIA LIFT, s.r.o., so sídlom Robotnícka 5,
Bratislava, IČO: 17 333 661, ktorá bola na splnenie povinnosti zaviazaná rozsudkom pre zmeškanie
Okresného súdu Bratislava II č.k. 18C/22/2018-411 zo dňa 06.05.2021, zaplatiť žalobcovi náhradu škody
vo výške 58.232,95 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 51.522,80 eur od
09.12.2017 do 14.06.2018, zo sumy 58.157,35 eur od 15.06.2018 do 14.09.2018 a zo sumy 58.232,95

eur od 15.09.2018 do zaplatenia, p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti a v časti o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie z r
u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške
3.806,52 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.806,52 eur od 09.12.2017
do zaplatenia zastavil (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť spoločne a nerozdielne s obchodnou
spoločnosťou DANUBIA LIFT spol. s r. o., so sídlom Robotnícka 5, Bratislava, IČO: 17 333 661, ktorá

bola na splnenie povinnosti zaviazaná rozsudkom pre zmeškanie Okresného súdu Bratislava II č.k.
18C/22/2018-411 zo dňa 06.05.2021, zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 60.878,98 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 51.808,45 eur od 09.12.2017 do 14.06.2018,
zo sumy 60.254,88 eur od 15.06.2018 do 14.09.2018 a zo sumy 60.878,98 eur od 15.09.2018 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,72 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul obsah žaloby, ktorá smerovala voči žalovanému a obchodnej
spoločnosti DANUBIA LIFT spol. s r. o., vyjadrení strán a nimi prednesených argumentov, zosumarizoval
priebeh konania (zmeny a čiastočné späťvzatia žaloby) a uviedol obsah stranami predložených dôkazov.
Konštatoval, že v postavení intervenienta na strane žalovaného 1/ vstúpila do konania spoločnosť Unionpoisťovňa, a. s., ktorá si plne osvojila argumentáciu žalovaného 1/. Uviedol, že na pojednávaní dňa
06.05.2021 uznesením pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú povinní spoločne a
nerozdielne nahradiť žalobcovi škodu v celkovej výške 65.559,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne zo sumy 65.559,16 eur od 09.12.2017 do zaplatenia. Zmenu žaloby žalobca odôvodnil
novým lekárskym posudkom na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia zo dňa 23.10.2018.
Škoda na zdraví (pozostávajúca z bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia) tak podľa žalobcu
predstavuje sumu 61.876,65 eur (bolestné za úkony vykonané v roku 2016: 1327,5 bodov x 17,66 eur +
bolestné za úkony vykonané v roku 2017: 350 bodov x 18,24 eur + bolestné za úkony vykonané v roku

2018: 45 x 19,08 eur + sťaženie spoločenského uplatnenia: 1710 bodov x 18,24 eur). Ním uplatnená
náhrada za skutočnú škodu zostala v nezmenenej výške 3.682,51 eur, z toho náhrada straty na zárobku
vo výške 3.606,91 eur. Na rovnakom pojednávaní rozhodol na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie
žalovaného 2/, ktorým zaviazal žalovaného 2/ povinnosťou nahradiť žalobcovi škodu vo výške 65.559,16
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 65.559,16 eur od 09.12.2017 do zaplatenia
a žalobcovi priznal voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Ustálil, že po pripustení zmeny (rozšírenia) žaloby na pojednávaní dňa 06.05.2021 sa žalobca voči
žalovaným domáhal náhrady škody vo výške 65.559,16 eur spolu s príslušným zákonným úrokom z
omeškania, ktorá pozostávala z náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
61.876,65 eur, náhrady za stratu na zárobku vo výške 3.606,91 eur a náhrady nákladov spojených s

liečením (doplatok za kúpeľnú liečbu) vo výške 75,60 eur. Uviedol, že podaním doručeným súdu dňa
14.06.2021 zobral žalobca žalobu v časti späť a súčasne ju zmenil tak, že sa voči žalovaným domáhal
náhrady škody vo výške 61.752,64 eur (spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania), ktorá
pozostávalaznáhradyzabolesť(bolestného)anáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniavovýške
58.157,35 eur, náhrady za stratu na zárobku vo výške 3.519,69 eur a náhrady nákladov spojených s

liečením (doplatok za kúpeľnú liečbu) vo výške 75,60 eur. Toto podanie žalobcu posúdil ako čiastočné
späťvzatie žaloby v časti o náhradu škody vo výške 3.806,52 eur (65.559,16 eur - 61.752,64 eur), a to
v časti o náhradu škody na zdraví (náhradu za bolesť a SSU) vo výške 3.719,30 eur (61.876,65 eur -
58.157,35 eur) a v časti o náhradu za stratu na zárobku vo výške 87,22 eur (3.606,91 eur - 3.519,69
eur). Posúdiac vec právne podľa ust. § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 C.s.p. konanie v časti o náhradu

škody vo výške 3.806,52 eur spolu s príslušným zákonným úrokom z omeškania zastavil.

4. Vykonaným dokazovaním (oboznámením listinných dôkazov predložených stranami sporu,
výsluchom žalobcu a I. N. B. O. Ľ. J.) súd prvej inštancie ustálil za nesporné, že žalovaný 1/ prenajímal
spol. DEGUSTA s.r.o. (zmluvou o nájme nebytových priestorov) za odplatu sklad č. E 0.07 nachádzajúci

sa na -1. poschodí v budove žalovaného 1/ na Trenčianskej 53 v Bratislave. Nesporné medzi stranami
bolo aj to, že žalobca bol na základe dohody o pracovnej činnosti v pracovnom pomere so spol.
DEGUSTA s.r.o., a že v rámci plnenia pracovných úloh pravidelne chodil do prenajatých priestorov, v
ktorých mal jeho zamestnávateľ uskladnený tovar určený na distribúciu pre klientov. Keďže sa sklad
nachádzal na -1 poschodí, žalobca využíval aj v budove sa nachádzajúci výťah NT 5000 s výrobným

č. 4390-0051. Dňa 06.05.2016 sa však kabína výťahu po otvorení dverí na prízemí budovy z dôvodu
zlyhania dvernej uzávery v tejto stanici nenachádzala, v dôsledku čoho žalobca padol do výťahovej
šachty hlbokej približne 4,5 m. Žalobca v dôsledku pádu do výťahovej šachty utrpel ťažkú ujmu na zdraví.

5. Taktiež nebolo sporné, že žalovaný 1/ si ako objednávateľ u žalovaného 2/ ako zhotoviteľa na základe

zmluvy o dielo č. 60.001.02 zo dňa 01.01.2002 zazmluvnil odborné vykonávanie servisných služieb,
výkonov a opráv na vyhradenom zdvíhacom zariadení - výťahu NT 5000 v záručnej dobe a po jej uplynutí
podľa ustanovenia vyhlášky č. 24/79 Zb. SÚBP a STN 274002, 274009 a 332570. V čase pred nehodou
žalobcu boli vo vzťahu k tomuto výťahu zistené viaceré nedostatky, konštatované v zázname o vykonaní
trojročnej odbornej skúšky alebo v protokoloch o odbornej prehliadke výťahu vykonaných žalovaným

2/, či dokonca v inšpekčnej správa č. 1250-1/20/10/FT/IS/L zo dňa 07.09.2010 vydanej inšpekčným
orgánom TÜV SÜD Slovakia, s.r.o. Tieto nedostatky neboli aj napriek ich opakujúcim sa zisteniam
odstránené a až do okamihu pádu žalobcu do výťahovej šachty v dôsledku zlyhania dvernej uzávery
bol výťah označený za spôsobilý prevádzky. Žalobca preto podal trestné oznámenie na neznámeho
páchateľa, ktorý pri uskutočňovaní revízie výťahov v spoločnosti žalovaného 2/ z nedbanlivosti porušil

povinnosti vyplývajúce z jeho zamestnania, čo malo za následok jeho pád do výťahovej šachty. Zo
zápisnice o výsluchu obvineného zo dňa 25.04.2018 vyplynulo, že V.. S. R. sa ku skutku, ktorý mu
bol kladený za vinu v uznesení o vznesení obvinenia, doznal, svoje konanie ľutoval a žalobcovi sa
ospravedlnil. V tejto trestnej veci bol odsúdený konateľ žalovaného 2/. S. R., ktorého Krajský súdv Bratislave uznal za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví, pretože pri revízií výťahu
nevykonal vizuálnu obhliadku dverovej uzávery demontážou krytu, čím nedodržal postup a rozsah
stanovený výrobcom pre tento typ uzávery, v dôsledku čoho žalobca spadol do výťahovej šachty.

Žalovaný 1/ neuznal nároky žalobcu na náhradu škody spôsobenej pádom žalobcu do výťahovej šachty
z predžalobnej výzvy zo dňa 07.12.2017 (škoda na zdraví vo výške 51.808,45 eur, nemajetková ujma
10.000 eur a neurčená skutočná škoda), keď namietal znalecký posudok č. 4/2016, argumentoval
spoluzavinením žalobcu, absenciou príčinnej súvislosti medzi zlyhaním výťahových dverí a pádom
žalobcu do výťahovej šachty a iným.

6. Z inšpekčnej správy č. 1250-1/20/10/FT/IS/L zo dňa 07.09.2010 vydanej inšpekčným orgánom TÜV
SÜD Slovakia, s.r.o., ktorej predmetom bolo overenie plnenia požiadaviek bezpečnosti technických
zariadení vykonaním opakovanej úradnej skúšky posudzovaného zariadenia - výťahu NT 5000 s
výrobným č. 4390-0051 (ďalej len „výťah“) súd prvej inštancie zistil, že na výťahu boli zistené nedostatky,
ktoré sa odporúčajú odstrániť, konkrétne medzera medzi prahom a šachtovými dverami bola viac ako

5 mm, čo nie je v súlade s čl. 59 STN 27 4300. Vzhľadom na zistené nedostatky osvedčenie k výťahu
nebolo vydané. Podľa stanoviska by predmetný výťah spĺňal požiadavky technických zariadení až po
odstránení nedostatkov. Zo záznamu o vykonaní trojročnej odbornej skúšky výťahu zo dňa 12.11.2013
vyplýva, že boli navrhnuté opatrenia v podobe výmeny šachtových dverí a oprava čelnej steny nad 2.
stanicou. Termín odstránenia závad bol určený v lehote troch mesiacov s budúcou revíznou kontrolou. Z

protokolu o odbornej prehliadke výťahu zo dňa 18.11.2015 vyplýva, že výťah je spôsobilý prevádzky aj
napriek tomu, že pri odbornej prehliadke boli zistené viaceré závady, a preto odborný pracovník v časti
závad uviedol, že je potrebné vymeniť brzdové obloženie, opraviť čelnú stenu nad druhou zástavkou a
vymeniť šachtové dvere, ktoré boli v dezolátnom stave. Z protokolu o odbornej prehliadke výťahu zo dňa
02.02.2016 vyplývajú totožné závady, ako sú uvedené v odbornej prehliadke výťahu zo dňa 18.11.2015.

Opätovne výsledkom prehliadky bolo, že kontrolovaný výťah je spôsobilý prevádzky. Z protokolu o
odbornej prehliadke výťahu zo dňa 02.05.2016 súd prvej inštancie ustálil, že pri prehliadke boli zistené
závady, ktoré si vyžadovali opravu čelnej steny šachty nad druhou stanicou a výmenu dverí, ktoré boli v
dezolátnom stave. V závere o ďalšej použiteľnosti výťahu je uvedené, že výťah je spôsobilý prevádzky.

7. Zo znaleckého posudku KEÚ PZ zo dňa 19.05.2016 vyplýva záver, že príčinou zlyhania dverovej
uzávery brány výťahu bolo poškodenie pracovnej hrany jej výsuvnej závory. Toto poškodenie možno
považovať za skrytú chybu zariadenia, ktorá pri odbornej prehliadke výťahu nemusela byť zistiteľná. Vo
vzťahu k revízii výťahu vykonanej dňa 02.05.2016 spoločnosťou DANUBIA LIFT spol. s r. o. bol prijatý
záver, že technický stav pracovnej hrany uzamykacej závory dvernej uzávery šachtových dverí výťahu

na prízemí nemusel byť v zmysle platných právnych predpisov vizuálne kontrolovaný, a činnosť dvernej
uzávery sa mohla v čase prehliadky výťahu javiť ako vyhovujúca.

8. Zo znaleckého posudku č. 4/2016 U. X.. D. H. zo dňa 15.08.2016 vyplýva, že k znaleckému skúmaniu
nebol predložený žiaden doklad o tom, že prevádzkovateľ výťahu závadu zistenú pri opakovanej úradnej

skúške spoločnosťou TÜV SÜD Slovakia, s.r.o. odstránil. Vo vzťahu k dokladu o vykonaní trojročnej
odbornejskúškyspoločnosťouDANUBIALIFTspol.sr.o.sauvádzajúviacerénedostatky,čiužvrozpore
dátumov o jej vykonaní v úvode (21.06.2004) a závere (12.11.2013), v nesprávnej citácii navrhnutého
opatrenia, v rozpore v skúške šachtových dverí, ktoré vyhovujú, avšak následne sa navrhuje ich výmena,
ako aj skutočnosť, že k znaleckému skúmaniu nebol predložený žiaden doklad o tom, že prevádzkovateľ

výťahu predmetné opatrenia realizoval, resp. závady odstránil. Vo vzťahu k protokolu o odbornej
prehliadke výťahu vykonanej spol. DANUBIA LIFT spol. s r.o. zo dňa 02.05.2016 znalec skonštatoval,
že táto obsahuje tie isté závady, ako sa uvádza v doklade o vykonaní trojročnej skúšky z 12.11.2013, s
tým, že aj napriek opakovanému zisteniu tých istých závad je výsledok prehliadky opätovná spôsobilosť
výťahu na prevádzku. V znaleckom posudku znalec uviedol, že výťah v čase úrazu žalobcu nespĺňal

požiadavky technických noriem a príslušných právnych predpisov na bezpečnú prevádzku. Závada
výťahu musela pri odbornej prehliadke vykonanej revíznym technikom spoločnosti DANUBIA LIFT spol.
s r.o. dňa 02.05.2016 existovať, a to, že nebola zaznamenaná, je možné len ak kontrolujúci revízny
technik vykonal iba funkčnú skúšku dverí a vizuálnu obhliadku dvernej uzávierky bez demontáže jej
krytu, pričom pri tomto type dvernej uzávierky sa táto nedá skontrolovať bez demontáže krytu. Znalec

mal za vylúčené, aby takáto závada vznikla v období od 02.05.2016 (kedy nebola zistená) do doby úrazu
žalobcu, t. j. do 06.05.2016. Okrem uvedeného znalec ako príčinu zlyhania dvernej uzávery uviedol
poškodenie pracovnej hrany jej výsuvnej závory, teda išlo o technickú závadu vzniknutú postupným
opotrebovaním pracovnej hrany výsuvnej závory (západky). Závery tohto znaleckého posudku bolipotvrdené znaleckým posudkom č. 52/2018 Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline
zo dňa 28.02.2018. Poškodenie pracovnej hrany a jej vysúvacej závory dvernej uzávery brány výťahu
nie je možné považovať za skrytú chybu. Keďže vznikla postupným opotrebovaním pracovnej hrany

výsuvnej závory, je ju nutné považovať za chybu viditeľnú. Pri pravidelnej revíznej činnosti mala byť
táto chyba odhalená a odstránená. Okrem uvedeného, ak neboli odstránené závady z predchádzajúcich
prehliadok, revízií, skúšok a odborných kontrol, ktoré sa opakovali cyklicky (išlo o opakované závady),
revízny technik mal povinnosť okamžite vyradiť výťah z prevádzky. V čase nehody nebol výťah spôsobilý
prevádzky. Tento znalecký posudok aj vo svojich zvyšných častiach potvrdil závery znaleckého posudku

č. 4/2016. V odbornom vyjadrení č. 9/2018 zo dňa 29.08.2018 U. X.. S. N. okrem iného uviedol povinnosti
revízneho technika a majiteľa výťahu v prípade zistenia závad výťahu, vizuálne zobrazenie a slovné
popísanie procesu výmeny dverí na výťahu typu NT 5000 v. č. 4390-0051.

9. Z dohody o skončení dohody o pracovnej činnosti zo dňa 05.08.2016, uzatvorenej medzi spol.
DEGUSTA s.r.o. ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom súd prvej inštancie zistil, že

dohoda o pracovnej činnosti skončila ku dňu 08.08.2016. Konateľ spol. DEGUSTA s.r.o. N. B. dňa
29.09.2021 čestne vyhlásil, že pracovný pomer medzi predmetnou spoločnosťou a žalobcom skončil z
dôvodu, že žalobca vzhľadom na zranenia, ktoré utrpel pádom do výťahovej šachty dňa 06.05.2016,
nebol schopný ďalej pre spoločnosť vykonávať pracovnú činnosť. Z potvrdenia DEGUSTA s.r.o. zo
dňa 03.09.2018 vyplýva, že žalobcovi bola vyplácaná čistá mesačná mzda vo výške 35,08 eur, čo

v roku 2015 predstavovalo sumu 420,96 eur a v roku 2016 sumu vo výške 140,32 eur. Z pohybov
na bežnom účte v období od 08.01.2016 do 09.04.2016 mal súd prvej inštancie za preukázané, že
žalobcovi bola vyplácaná mzda vo výške 35,08 eur. Z potvrdenia praktickej lekárky pre dospelých K.. K.
Z. o práceneschopnosti zo dňa 26.05.2021 vyplýva, že žalobca bol práceneschopný od 06.05.2016 do
31.01.2017, od 06.11.2017 do 31.05.2018, a to z dôvodu úrazu zo dňa 06.05.2016 pádom do výťahovej

šachty. Z potvrdenia spoločnosti Smart Facilities s.r.o. o trvaní PN zo dňa 30.08.2018 vyplýva, že v
priebehu pracovného pomeru žalobcu v tejto spoločnosti jeho pracovná neschopnosť trvala v období od
06.05.2016 do 31.01.2017, od 25.07.2017 do 15.08.2017, od 06.11.2017 do 31.05.2018 a od 01.08.2018
do 28.08.2018. Súčasťou potvrdenia je aj prehľad denných vymeriavacích základov za jednotlivé roky
trvania pracovnej neschopnosti. Z dodatkov č. 1/20161, č. 1/2017 a č. 1/2018 k pracovnej zmluve

vyplýva, že žalobcovi (zamestnancovi) sa s účinnosťou od 01.01.2016 zmenila dohodnutá mzda za
vykonanú prácu na sumu 405 eur mesačne, s účinnosťou od 01.01.2017 na sumu 435 eur mesačne a s
účinnosťou od 01.01.2018 na sumu 480 eur mesačne. Z výpočtu ušlého zárobku žalobcu (predloženého
dňa 10.09.2018) vyplýva, že tento je vyčíslený za rok 2016 vo výške 1.164,11 eur, za rok 2017 vo výške
372,87 eur a za rok 2018 k septembru vo výške 1.087,69 eur, spolu 2.624,67 eur. Z výpočtu úrazového

príplatkužalobcu(predloženéhodňa10.09.2018)vyplýva,žetentopredstavujevroku2016sumu857,67
eur, v roku 2017 sumu 799,58 eur a v roku 2018 sumu 112,57 eur, spolu 1.769,82 eur. Okrem toho
obsahuje aj výpočet nemocenských dávok za mesiac august 2018 v sume 206,59 eur.

10. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne o nemocenských dávkach zo dňa 19.03.2018 zistil, že žalobcovi

boli Sociálnou poisťovňou vyplácané nemocenské dávky za obdobie od 16.05.2016 do 31.12.2016 vo
výške 1.581 eur, za obdobia od 01.01.2017 do 31.01.2017, 04.08.2017 do 15.08.2017 a 16.11.2017
do 31.12.2017 vo výške 645,20 eur, za obdobie od 01.01.2018 do 28.02.2018 vo výške 439,50 eur.
Z výpočtu ušlého zárobku žalobcu zistil, že tento je vyčíslený za rok 2016 vo výške 1.164,11 eur,
za rok 2017 vo výške 372,87 eur a za rok 2018 vo výške 539,14 eur, čo spolu predstavuje sumu

2.076,12 eur. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 03.11.2018 vyplýva, že žalobcovi boli vyplácané
nemocenské dávky Sociálnou poisťovňou za obdobie od 16.05.2016 do 31.01.2017, od 04.08.2017 do
15.08.2017 a od 16.11.2017 do 31.05.2018 spolu vo výške 3.351 eur. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne
o nemocenských dávkach zo dňa 24.04.2019 vyplýva, že žalobcovi boli vyplácané nemocenské dávky
Sociálnou poisťovňou v roku 2018 za obdobie od 01.01.2018 do 31.05.2018 a od 11.08.2018 do

28.08.2018 spolu vo výške 1.265,90 eur.

11. Podľa prepúšťacích správ z kúpeľov Dudince zo dňa 03.10.2016 a 27.08.2018 žalobca absolvoval v
obdobíod06.09.2016do04.10.2016avobdobíod31.07.2018do28.08.2018komplexnúbalneoterapiu.
Doklad o úhrade doplatku za kúpeľnú liečbu potvrdzuje, že žalobca uhradil dňa 31.07.2018 sumu 75,60

eur pozostávajúcu z poplatku za ústavnú starostlivosť a dane za ubytovanie.

12. V lekárskom posudku zo dňa 10.07.2017 určil posudzujúci lekár bodové hodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia žalobcu vo výške 1710 bodov. V lekárskom posudku zo dňa 29.03.2018 určilposudzujúci lekár bodové hodnotenie bolestného vo vzťahu k žalobcovi vo výške 1577,5 bodov a v
lekárskom posudku zo dňa 23.10.2018 vo výške 145 bodov. Z lekárskej správy zo dňa 03.09.2018
vyplývadiagnózažalobcu,ktorústanovilK..K.D.,N..vsúvislostisúrazomzodňa06.05.2016sohľadom

na operačnú liečbu zo dňa 07.05.2016 a dňa 07.11.2017. Zo znaleckého posudku č. 23/2021 U. K..
K. D., N.. zo dňa 31.05.2021 vyplýva, že žalobca v príčinnej súvislosti s úrazom, ktorý sa stal dňa
06.05.2016 pádom do výťahovej šachty, utrpel vnútro kĺbovú zlomeninu distálnej časti holennej kosti,
zlomeninu vonkajšieho členka, trieštivú zlomeninu tela stavca L3, kompresívnu zlomeninu tela stavca
Th12, vnútrokĺbovú zlomeninu distálnej časti vretennej kosti, zlomenina distálnej časti vretennej kosti,

nedislokovanúzlomeninuosscaphoideuml.sin.apolytraumu.Vznaleckomposudkusaznaleczaoberal
aj psychickými následkami úrazu a ich vplyvom na bodové hodnotenie. Záverom znalec podrobne
uviedol bodové hodnotenie bolestného, pričom celkový počet bodov určil vo výške 1.565. Bodové
hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia určil vo výške 1.570 bodov. Uviedol, že vzhľadom na
poranenia žalobcu a ich trvalé následky bude mať zdravotný stav žalobcu tendenciu zhoršovať sa.

13. Poukázal aj na výpoveď žalobcu, ktorý uviedol, že v deň úrazu šiel do skladu spoločnosti DEGUSTA
s.r.o.,sktoroubolvtomčasevpracovnompomere.Podľajehovyjadreniasvetielkoindikujúce,čijevýťah
v pohybe, na výťahu nesvietilo, dvere šli otvoriť ľahko a svetlo zvonku mu svietilo odzadu, preto nemal
pocit, že sa výťah na prízemí budovy nenachádza. Výťah nemal okno a ani číslo poschodia, na ktorom
sa nachádza. Po vstupe do priestoru, v ktorom by sa výťah za bežných okolností nachádzal, si spomenul

už len na to, ako leží na dne šachty a volá o pomoc. Do priestorov žalovaného 1/ chodieval po dobu 8
rokov pravidelne, niekedy aj viackrát v priebehu týždňa. I. N. B., spoločník a konateľ spol. DEGUSTA
s.r.o., vypovedal, že spoločnosť sa zaoberá distribúciou talianskych potravín, ktorú pre ňu vykonával
aj žalobca. Uviedol, že obdobnú skúsenosť s absentujúcim výťahom po jeho privolaní majú aj v spol.
SAPELI. Podľa jeho opisu mal výťah len bočné steny šedej či bordovej farby, pri vstupe jednou stranou

sa vychádzalo na strane druhej, bol slabo osvetlený. Postup, ako obsluhovať výťah, im bol pri preberaní
skladu ukázaný. I. Ľ. J.Í., zamestnankyňa žalovaného 1/, žalobcu poznala. V utorok pred nehodou
žalovaný 2/ vykonal pravidelnú kvartálnu revíziu štyroch výťahov, pričom z revíznej správy vyplývalo, že
výťahy sú schopné prevádzky. Po nehode okamžite kontaktovala žalovaného 1/, technika BOZP, pána
Uličného, a dostavil sa aj zástupca žalovaného 2/. Pokazený výťah bol následne vyradený z prevádzky.

Na položené otázky týkajúce sa zabezpečenia objektu a možností do jeho vstupu uviedla, že existujú
tri rôzne vstupy. Vstup z Trenčianskej ulice je zabezpečený cez vrátnicu s vrátnikom a informátorom 24-
hodín denne, vstup z Ružovej doliny je denný v čase od 7:00 do 14:00 a je zabezpečený rampami a tretí
vstup je len pre chodcov, pričom od neho mali vstup len niektorí zamestnanci a nájomcovia.

14. Vec posúdil právne podľa ust. § 415, § 420 ods. 1 a 2, § 427 ods. 1 a 2, § 428, § 429, § 430 ods. 1, §
438 ods. 1 a 2, § 441, § 442 ods. 1 a 3, § 444, § 446 (účinného do 30.01.2019 a od 01.12.2019), § 447, §
879w, § 449 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 563 Obč. zák., § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1
a 2, § 5 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 3 a 5, § 10 ods. 1, 4 a 5 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a SSU,
§ 1 opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. 36/2016, č. 33/2017, č. 16/2018, č. 10/2021, a dospel

k záveru, že žaloba je z väčšej časti dôvodná. Konštatoval, že žalobca sa po čiastočnom späťvzatí
žaloby domáhal náhrady škody vo výške 61.752,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 61.752,64 eur od 09.12.2017 do zaplatenia. Náhrada škody pozostávala z náhrady za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 58.157,35 eur (bolestné vo výške 27.752,55 eur a
náhrada za SSU vo výške 30.404,80 eur), náhrady za stratu na zárobku vo výške 3.519,69 eur a náhrady

nákladov spojených s liečením (doplatok za kúpeľnú liečbu) vo výške 75,60 eur.

15. Pri posudzovaní zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú žalobcovi dospel k záveru,
že zodpovedá za spôsobenú škodu so žalovaným 2/ spoločne a nerozdielne podľa ust. § 438 ods. 1
Obč. zák., pretože nezistil výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o pomernej (delenej)

zodpovednosti žalovaných za škodu podľa ust. § 438 ods. 2 Obč. zák. a žalovaný 1/ existenciu takýchto
výnimočných okolností netvrdil a ani nepreukazoval. Vyjadril názor, že ani účasť žalovaného 1/ na
spôsobení škody (teda podiel, resp. miera zavinenia) neodôvodňuje takéto rozhodnutie, keď poukázal
na závery odborných prehliadok výťahu, z ktorých vyplýva, že žalovaný 1/ bol zo strany žalovaného
2/ opakovane a dlhodobo upozorňovaný na potrebu výmeny šachtových dverí, ktoré boli v dezolátnom

stave, a na opravu čelnej steny šachty nad druhou zastávkou. Z odborného vyjadrenia č. 9/2018 U. X..
S. N. zo dňa 29.08.2018 pritom vyplýva, že výmena dverí predstavuje výmenu kompletnej konštrukcie
dverí, teda aj rámu, v ktorom sú dvere osadené, pričom súčasťou tohto rámu dverí je aj predmetná
dverná uzávierka, ktorá pri úraze žalobcu zlyhala. V kombinácii so zistením znalcov, že výťah bol nahranici svojej životnosti 25 až 30 rokov (ak nie za jej hranicou), a aj to len za predpokladu vykonania
generálnej opravy a dvoch stredných opráv (vykonanie ktorých nebolo dokladované), to poukazuje na
hrubé zanedbanie povinností (hrubú nedbanlivosť) zo strany žalovaného 1/ ako majiteľa výťahu a na

jeho ľahostajnosť k životu a zdraviu osôb používajúcich tento výťah (čo zakladá jeho zodpovednosť
prinajmenšom podľa § 415 Obč. zák.). Žalovaný 1/ sa nezbavil svojho dielu viny ani poukazom na to, že
revízny technik zakaždým skonštatoval spôsobilosť výťahu na prevádzku. Vysvetlil, že každej priemerne
rozumovo vyspelej osobe musí byť zrejmé, že pri tak rizikovej prevádzke, akou je prevádzka výťahu, je
potrebné zachovať vysokú mieru ostražitosti a je nevyhnutné pravidelne sa starať o jeho riadnu údržbu

a bezchybnú prevádzku, a to obzvlášť v prípade, ak je výťah na hranici svojej životnosti. Povinnosťou
žalovaného 1/ teda bolo odstrániť technickú závadu predmetného výťahu bez zbytočného odkladu od
jej zistenia, čo však žalovaný 1/ neurobil ani po dobu niekoľkých rokov. Tu súd prvej inštancie poukázal
najmä na povinnosť žalovaného 1/ v zmysle § 6 ods. 1 písm. f) zákona č. 124/2006 Z.z. v záujme
zaisteniabezpečnostiaochranyzdraviapripráciodstraňovaťnebezpečenstvoaohrozenie,aaktopodľa
dosiahnutých vedeckých a technických poznatkov nie je možné, vykonať opatrenia na ich obmedzenie

a pripravovať opatrenia na ich odstránenie. V zmysle § 6 ods. 7 zákona č. 124/2006 Z.z. je žalovaný 1/
povinný starať sa o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých osôb, ktoré sa nachádzajú s jeho vedomím
na jeho pracoviskách alebo v jeho priestoroch, a preto nemohla obstáť argumentácia žalovaného 1/, že
na prejednávanú vec sa nevzťahujú ustanovenia zákona č. 124/2006 Z.z. z dôvodu, že žalobca nebol
jeho zamestnancom.

16. Zodpovednosť žalovaného 1/ posúdil podľa ust. § 427 a nasl. Obč. zák. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Stotožnil sa s právnym názorom vysloveným v
odbornej literatúre (na ktorú odkázal), že výťah je dopravným prostriedkom v zmysle § 427 Obč. zák. s
tým, že jeho prevádzateľ nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 ods. 2

Obč. zák.. Výťah je možné považovať za osobitný druh dopravného prostriedku (vozidla), poháňaného
motorickou silou, ktorý slúži na prepravu osôb a nákladu v rámci budovy. Podľa rozhodovacej praxe
súdov je žalovaného 1/ ako vlastníka budovy (a výťahu) a prevádzkovateľa výťahu potrebné považovať
za tzv. iného prevádzateľa (motorového) dopravného prostriedku, keďže mal právnu i faktickú možnosť
disponovať s výťahom. Ustálil, že v posudzovanom prípade ide o nákladný výťah s povolenou dopravou

osôb. Podrobne vyložil ust. § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, objektívnu zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku ako aj základné predpoklady tejto zodpovednosti.
Vyhodnotil, že v prejednávanom prípade išlo o škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré mali svoj pôvod v
prevádzke výťahu (nedostatky či vady materiálu, a to aj nespoznateľné, teda skryté), pričom v takom
prípade sa žalovaný 1/ ako prevádzateľ nemôže zbaviť svojej zodpovednosti (§ 428 Obč. zák.). Tento

právny názor podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 1 Cz 42/71 zo dňa
27.10.1971, zverejnený v zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 9/1972. Vyjadril názor, že prevádzateľ
sa môže zbaviť svojej zodpovednosti v prípade, ak je škoda spôsobená zavinením poškodeného (§ 441
Obč. zák.), ktorý sám znáša škodu, ktorú výhradne zavinil. Vysvetlil, že výlučné zavinenie poškodeného
môže síce viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzateľa za škodu, avšak len v tom prípade,

ak škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 ods. 1 Obč. zák.), ale nebola spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428 Obč. zák.). Tu podrobne vysvetlil rozdiel medzi
ustanoveniami § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka. Prijal záver, že ak bolo zavinenie poškodeného
výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, prevádzateľ
sa celkom zbaví zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu nesie sám poškodený. Ak však je zavinený

protiprávny úkon poškodeného len jednou z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky
určitého dopravného prostriedku a ak bolo treba hľadať ďalšiu príčinu na strane prevádzateľa, potom
znáša poškodený škodu len pomerne a sčasti za ňu zodpovedá prevádzateľ (poukázal na zhodnotenie
úrovne rozhodovania súdov vo veciach zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov, schválené plénom Najvyššieho súdu SSR dňa 23.11.1983 pod sp. zn. Cpj 10/83 a Pls

2/83, zverejnené v zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 3/1984). Vykonaným dokazovaním mal za
preukázané, že žalobca utrpel škodu na zdraví v dôsledku technickej vady predmetného výťahu, teda v
dôsledku okolnosti, ktorá mala svoj pôvod v prevádzke výťahu. V znaleckých posudkoch predložených
v konaní (ZP KEÚ PZ a ZP č. 4/2016) bolo jednoznačne skonštatované, že k úrazu žalobcu došlo v
dôsledku zlyhania dvernej uzávery (uzávierky) brány výťahu, ktorej príčinou bolo poškodenie pracovnej

hrany jej výsuvnej závory (západky) vzniknutej postupným opotrebovaním pracovnej hrany výsuvnej
závory (západky). S poukazom na nespornú skutočnosť, že vlastníkom a prevádzkovateľom tohto
výťahu bol žalovaný 1/, mal jeho objektívna zodpovednosť za škodu na zdraví žalobcu za danú podľa
ust. § 427 ods. 2 v spojení s § 428 a § 429 Občianskeho zákonníka.17. Nárok žalobcu na náhradu škody na zdraví v zmysle § 444 Obč. zák. pozostávajúci z náhrady za
bolesť (bolestného) vo výške 27.752,55 eur (bolestné za úkony vykonané v roku 2016: 1432,5 bodov x

17,66 eur + bolestné za úkony vykonané v roku 2017: 87,5 x 18,24 eur + bolestné za úkony vykonané v
roku 2018: 45 x 19,08 eur) a z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 30.404,80 eur
(SSU v roku 2017: 1170 bodov x 18,24 eur + SSU v roku 2021: 400 bodov x 22,66 eur) mal preukázaný
znaleckým posudkom znalca K.. K. D., N.. č. 23/2021 zo dňa 31.05.2021, závery ktorého žalovaný 1/
ani intervenient nesporovali. Citoval zo znaleckého posudku zranenia, ktoré žalobca utrpel následkom

úrazu ako aj trvalé následky na jeho zdraví, presné položky a bodové ohodnotenie žalobcom vytrpenej
bolesti, ktorú znalec ohodnotil na 1565 bodov, a tiež presné položky a bodové ohodnotenie sťaženia
spoločenskéhouplatneniažalobcu,ktoréznalecohodnotilna1570bodov.Podrobnevysvetlilsvojpostup
pri určení výšky náhrady za bolesť a SSU s odkazmi na prislúchajúce právne predpisy a judikatúru.
Žalobcovi priznal náhradu za škodu na zdraví podľa § 444 Obč. zák. vo výške 58.157,35 eur (bolestné
27.752,55 eur + SSU 30.404,80 eur), keď mal preukázané všetky predpoklady vzniku (objektívnej)

zodpovednosti za škodu podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vyhodnotil, že v konaní bola
preukázaná udalosť (úraz žalobcu) vyvolaná osobitnou povahou prevádzky výťahu (majúca pôvod v
prevádzke výťahu), taktiež bol preukázaný vznik škody na zdraví žalobcu vo vyššie špecifikovanej
výške a príčinná súvislosť medzi touto udalosťou a vznikom škody na zdraví žalobcu, keď na základe
vykonaného dokazovania nemal žiadnu pochybnosť o tom, že škoda na zdraví žalobcu vznikla v priamej

príčinnej súvislosti s úrazom žalobcu (jeho pádom do výťahovej šachty), ku ktorému došlo v priamej
príčinnej súvislosti s technickou vadou výťahu (zlyhanie dvernej uzávery), teda v dôsledku okolnosti,
ktorá mala svoj pôvod v prevádzke výťahu. Nezistil spoluzavinenie žalobcu na vzniku škody v zmysle §
441 Obč. zák. a ani iné okolnosti, ktoré by vylučovali (obmedzovali) zodpovednosť žalovaného 1/.

18. Konštatoval, že žalobca si ďalej uplatnil náhradu za stratu na zárobku vo výške 3.519,69 eur podľa
§ 445 a nasl. Občianskeho zákonníka. Posúdil, že išlo o nárok na náhradu straty na zárobku počas
pracovnej neschopnosti podľa § 446 Obč. zák. a nárok na náhradu straty na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti podľa § 447 Obč. zák.. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie náhrady
za stratu dvoch rôznych zárobkov, a to ušlej mzdy od zamestnávateľa DEGUSTA s.r.o. vo výške 982,24

eur (vo výške 35,08 eur mesačne za obdobie mesiacov máj 2016 až august 2018) a ušlej mzdy za
obdobiejehopracovnejneschopnostiodzamestnávateľaSmartFacilitiess.r.o.vovýške2.537,45eur.Vo
vzťahu k nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku, a to ušlej mzdy od zamestnávateľa DEGUSTA
s.r.o. vo výške 982,24 eur, vyhodnotil vykonané dokazovanie, poukázal na dohodu o skončení dohody
o pracovnej činnosti zo dňa 05.08.2016, ktorou mal preukázané skončenie pracovnoprávneho vzťahu

žalobcu s týmto zamestnávateľom ku dňu 08.08.2016 bez uvedenia dôvodu, a prijal záver, že žalobca
nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody (resp. príčinnú
súvislosť medzi úrazom žalobcu a jeho trvalými následkami na zdraví) a skončením pracovnoprávneho
vzťahu. Preto žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal ušlej mzdy od spoločnosti DEGUSTA s.r.o. po
skočení tohto pracovnoprávneho vzťahu (po 08.08.2016) zamietol.

19. Poukázal na to, že právna úprava náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti,
zakotvená v ust. § 446 Obč. zák. bola v priebehu konania zmenená v dôsledku nálezu Ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 10/2016 zo dňa 10.10.2018, vyhláseného v zbierke zákonov dňa 30.01.2019 pod č.
25/2019 Z.z., ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 446 Obč. zák. s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky. Zákonom č. 394/2019 Z.z. bolo s účinnosťou od 01.12.2019 prijaté nové
znenie tohto ustanovenia. Konštatoval, že žalobca sa dožadoval postupu podľa v súčasnosti účinnej
právnej úpravy, pričom žalovaný 1/ trval na aplikácii pôvodnej právnej úpravy účinnej do 30.01.2019.
Súd prvej inštancie ustálil, že k úrazu, a teda aj ku vzniku škody na zdraví došlo dňa 06.05.2016, teda
za účinnosti právnej úpravy účinnej do 30.01.2019, pričom v zmysle prechodného ustanovenia § 879w

Občianskeho zákonníka platí, že vznik právnych vzťahov vzniknutých pred 01.12.2019 a vznik nárokov
z týchto právnych vzťahov sa posudzuje podľa Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019
(nie v znení účinnom do 30.01.2019). Vyvodil, že na prejednávaný prípad sa vzťahuje právna úprava
v znení účinnom od 31.01.2019 do 30.11.2019. Vysvetlil, že uvedené je logickým dôsledkom toho, že
nález ústavného súdu, ktorým sa zistil nesúlad zákona s ústavou, je odo dňa jeho vyhlásenia v zbierke

zákonov všeobecne záväzný a súd od tohto dňa nemôže posudzovať právny vzťah podľa protiústavnej
právnej normy. Keďže v prechodnom období od 31.01.2019 do 30.11.2019 neexistovala osobitná úprava
obsiahnutá v ust. § 446 Obč. zák., posudzoval nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku podľa
všeobecného ustanovenia § 445 Občianskeho zákonníka a podľa § 442 Obč. zák., ktoré sú účelomnajbližšie chýbajúcej právnej úprave, a ktoré sú založené na princípe úplnej reparácie škody. Uviedol,
že žalobcovi preto vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku vo výške rozdielu medzi priemerným
zárobkom, ktorý dosahoval pred vznikom úrazu, a nemocenskými dávkami.

20. Z listinných dôkazov (potvrdenie spol. Smart Facilities s.r.o. o trvaní PN zo dňa 30.08.2018,
potvrdenie K.. K. Z. o PN zo dňa 26.05.2021, potvrdenia Sociálnej poisťovne o nemocenských dávkach)
ustálil, že žalobca bol práceneschopný v obdobiach od 06.05.2016 do 31.01.2017, od 06.11.2017 do
31.05.2018 a od 01.08.2018 do 28.08.2018. Po vyhodnotení obsahu týchto dôkazov mal vo vzťahu

ku všetkým trom obdobiam preukázanú príčinnú súvislosť medzi úrazom žalobcu a vznikom škody
(práceneschopnosťou, resp. stratou na zárobku). Z potvrdení Sociálnej poisťovne o nemocenských
dávkach vyplýva, že žalobca bol v období od 01.07.2014 do 31.12.2018 zamestnancom spoločnosti
Smart Facilities s.r.o.. Z dodatku č. 1/2016 k pracovnej zmluve zo dňa 30.12.2015 vyplýva, že žalobca
mal od 01.01.2016 (minimálnu) mesačnú mzdu vo výške 405 eur v hrubom (355,01 eur v čistom). Z
dodatku č. 1/2017 zo dňa 30.12.2016 zistil, že žalobca mal od 01.01.2017 (minimálnu) mesačnú mzdu

vo výške 435 eur v hrubom (374,11 eur v čistom), a z dodatku č. 1/2018 zo dňa 29.12.2017 vyplýva, že
žalobcamalod01.01.2018(minimálnu)mesačnúmzduvovýške480eurvhrubom(403,18eurvčistom).
Z potvrdenia spol. DEGUSTA s.r.o. zo dňa 03.09.2018 ustálil, že žalobca mal v roku 2016 dohodnutú
mesačnú mzdu vo výške 35,08 eur v čistom. Z potvrdení Sociálnej poisťovne o nemocenských dávkach
ustálil,žezaobdobieod16.05.2016do31.12.2016boližalobcovivyplatenénemocenskédávkyvovýške

1.581 eur, za obdobie od 01.01.2017 do 31.01.2017 a od 16.11.2017 do 31.12.2017 mu boli vyplatené
nemocenské dávky vo výške 555,80 eur, a za obdobie od 01.01.2018 do 31.05.2018 a od 11.08.2018
do 28.08.2018 mu boli vyplatené nemocenské dávky vo výške 1.265,90 eur.

21. Konštatoval, že za obdobie od mája 2016 do decembra 2016 dostal žalobca od zamestnávateľa

mzdu vo výške 94,97 eur (v mesiaci, v ktorom začala PN žalobcu) a nemocenské dávky vo výške 1.581
eur, spolu dostal žalobca za tieto mesiace sumu 1.675,97 eur. Za to isté obdobie by mu vznikol nárok
na mzdu vo výške 2.840,08 eur (8 x 355,01 eur). Strata na zárobku od spoločnosti Smart Facilities s.r.o.
za rok 2016 tak činila 1.164,11 eur (2.840,08 eur - 1.675,97 eur), ku ktorej pripočítal stratu na zárobku
od spoločnosti DEGUSTA s.r.o. za obdobie od 06.05.2016 (vznik úrazu) do 08.08.2016 (skončenie

pracovnoprávneho vzťahu) spolu vo výške 108,63 eur (29,42 eur za 26 z 31 dní v máji 2016 + 35,08
eur za jún 2016 + 35,08 eur za júl 2016 + 9,05 eur za 8 z 31 dní v auguste 2016). Ustálil, že strata na
zárobku žalobcu za rok 2016 predstavuje sumu 1.272,74 eur. Za obdobie januára 2017 a za obdobie
od novembra 2017 do decembra 2017 žalobca dostal od zamestnávateľa mzdu vo výške 119,87 eur
(v mesiaci, v ktorom začínala PN žalobcu) a nemocenské dávky vo výške 555,80 eur, spolu dostal

žalobca za tieto mesiace sumu 675,67 eur. Za to isté obdobie by mu vznikol nárok na mzdu vo výške
1.122,33 eur (3 x 374,11 eur). Strata na zárobku od spoločnosti Smart Facilities s.r.o. za rok 2017 tak
činila 446,66 eur (1.122,33 eur - 675,67 eur). Žalobca si však podanou žalobou uplatnil za toto obdobie
nárok na zaplatenie náhrady za stratu na zárobku vo výške 285,65 eur (suma 372,87 eur po čiastočnom
späťvzatí žaloby vo výške 87,22 eur), preto mu priznal náhradu v tejto výške. Za obdobie od januára

2018 do mája 2018 a za obdobie augusta 2018 dostal žalobca od zamestnávateľa mzdu vo výške 65,54
eur (v mesiaci, v ktorom začala PN žalobcu) a nemocenské dávky vo výške 1.265,90 eur, spolu dostal
žalobca za tieto mesiace sumu 1.331,44 eur. Za to isté obdobie by žalobcovi vznikol nárok na mzdu vo
výške 2.419,08 eur (6 x 403,18 eur). Strata na zárobku od spoločnosti Smart Facilities s.r.o. za rok 2018
tak činila 1.087,64 eur (2.419,08 eur - 1.331,44 eur). Ustálil, že strata na zárobku žalobcu za žalobou

uplatnené obdobie práceneschopnosti žalobcu predstavuje sumu 2.646,03 eur (1.272,74 eur + 285,65
eur + 1.087,64 eur), ktorú mu aj priznal a vo zvyšku (3.519,69 eur - 2646,03 eur, teda v časti o zaplatenie
náhrady vo výške 873,66 eur s príslušenstvom) žalobu ako nedôvodnú zamietol.

22. Posúdiac vec podľa ust. § 449 ods. 1 Obč. zák. priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj listinnými

dôkazmi preukázaný nárok na náhradu účelných nákladov spojených s liečením (doplatku za kúpeľnú
liečbu) vo výške 75,60 eur.

23. Vyhodnotil, že nezaplatením náhrady škody na výzvu žalobcu v zmysle § 563 Obč. zák. sa žalovaný
1/ dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto ho podľa ust. § 517 ods. 1 a ods. 2 Obč.

zák. v spojení s § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. zaviazal k zaplateniu úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne z peňažnej náhrady škody. Vychádzal z nespornej skutočnosti, že žalovaný 1/ bol v omeškaní so
zaplatením náhrady škody na zdraví vo výške 51.808,45 eur odo dňa 09.12.2017 (žalobca preukázal
výzvu a žalovaný nespochybnil jej doručenie). Konštatoval, že vo vzťahu k zvyšným dlžným sumámžalobca doručenie písomnej výzvy nepreukázal, preto za doručenie výzvy v zmysle § 563 Obč. zák.
považovaldoručeniežalobyapísomnýchvyjadrenížalobcužalovanému1/vpriebehukonania.Žalovaný
1/ bol povinný splniť svoj dlh prvého dňa po tom, čo mu bola žaloba resp. vyjadrenie doručené, a v

druhý deň po doručení sa dostáva do omeškania. Súd preto priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku
z omeškania vo výške 5 % ročne z jednotlivých súm nasledovne (a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú
zamietol): zo sumy 51.808,45 eur od 09.12.2017 do 14.06.2018 (teda do dňa nasledujúceho po dni,
kedy bola žalovanému 1/ doručená žaloba), zo sumy 60.254,88 eur (náhrada škody na zdraví vo výške
58.157,35 eur + náhrada straty na zárobku za obdobie do marca 2018 vo výške 2.097,53 eur) od

15.06.2018 do 14.09.2018 (teda do dňa nasledujúceho po dni, kedy bolo žalovanému 1/ doručené
vyjadrenie žalobcu zo dňa 07.09.2018, ktorým bola rozšírená žaloba), a zo sumy 60.878,98 eur (náhrada
škody na zdraví vo výške 58.157,35 eur + náhrada straty na zárobku vo výške 2.646,03 eur + náhrada
nákladov spojených s liečením vo výške 75,60 eur) od 15.09.2018 do zaplatenia.

24. Súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody s

príslušenstvom spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/, ktorý bol na splnenie povinnosti, uplatnenej na
rovnakom skutkovom základe, zaviazaný rozsudkom pre zmeškanie Okresného súdu Bratislava II č.k.
18C/22/2018-411 zo dňa 06.05.2021.

25. Vyjadril sa aj k obrane žalovaného 1/, ktorý namietal, že žalobca si sám zavinil škodu, čo v

zmysle § 441 Obč. zák. vylučuje jeho zodpovednosť. (Spolu)zavinenie žalobcu videl predovšetkým v
porušení jeho prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Obč. zák., a tiež v tom, že žalobca sa mal v
jeho priestoroch zdržiavať protiprávne a proti jeho vôli, keď poukázal na ust. § 430 ods. 1 Obč. zák..
Ani s jednou z týchto námietok žalovaného 1/ sa nestotožnil. Zopakoval, že v prejednávanej veci bola
škoda spôsobená okolnosťami, ktoré mali svoj pôvod v prevádzke výťahu (jeho technická porucha).

V takom prípade môže byť daná nanajvýš spoluzodpovednosť žalobcu ako poškodeného za škodu.
Ak je zavinený protiprávny úkon poškodeného len jednou z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou
prevádzky určitého dopravného prostriedku a ak bolo treba hľadať ďalšiu príčinu na strane prevádzateľa,
potom znáša poškodený škodu len pomerne a sčasti za ňu zodpovedá prevádzateľ (tu odkázal na
zhodnotenie úrovne rozhodovania súdov vo veciach zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

dopravných prostriedkov, schválené plénom Najvyššieho súdu SSR dňa 23.11.1983 pod sp. zn. Cpj
10/83 a Pls 2/83, zverejnené v zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 3/1984). Uviedol tiež, že
konanie poškodeného, ktorým prispel ku vzniku škody alebo ku zväčšeniu jej rozsahu, musí mať povahu
protiprávneho konania, ktoré bolo príčinou vzniku škody alebo jej zväčšenia (rozsudky NS ČR sp. zn.
25Cdo 2233/99, 25Cdo 1097/2002, 25Cdo 43/2002). K spoluzavineniu poškodeného môže dôjsť najmä

v prípadoch, keď poškodený svojím protiprávnym konaním poruší svoju prevenčnú povinnosť podľa §
415 Obč. zák. alebo keď poruší zakročovaciu povinnosť podľa § 417 Obč. zák. (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 25Cdo 2471/2000).

26. Vyhodnotil, že porušenie prevenčnej povinnosti (resp. zakročovacej povinnosti) zo strany žalobcu

nebolo žalovaným 1/ preukázané a súd prvej inštancie ho ani nezistil. Vyjadril názor, že bežný priemerný
užívateľ výťahu môže vychádzať z toho, že výťah funguje správne a je bezpečný, pričom v konaní
nebolo preukázané, že by žalobca pri nastupovaní do výťahu porušil bežnú mieru opatrnosti, teda
že by z jeho strany nešlo o bežnú neopatrnosť. Naopak, predmetná technická vada výťahu nebola
okolnosťou, ktorú by bolo možné pri bežnej opatrnosti predvídať. Vysvetlil, že prevenčnú povinnosť je

pritom nutné chápať ako povinnosť, ktorá sa viaže len k tým okolnostiam či situáciám, ktoré je možné pri
bežnej opatrnosti predvídať, a nejde teda o povinnosť predvídať a niesť zodpovednosť za všetky možné
situácie, ktoré v živote môžu nastať (tu odkázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 28Cdo 3130/2011 zo dňa
05.11.2012 a sp. zn. 25Cdo 4195/2013 zo dňa 22.10.2014). Zopakoval, že žalobca postupoval s bežnou
obozretnosťou, ktorú možno od bežného užívateľa v porovnateľnej situácii vyžadovať. Predmetný výťah

nebol označený ako nefunkčný a ani nevykazoval žiadne známky poškodenia, t. j. javil sa ako funkčný.
Na výťahu sa nenachádzal žiaden návod na obsluhu či manuál a v konaní ani nebolo preukázané,
že by bol žalobca alebo jeho zamestnávateľ osobitne poučený o jeho používaní. Žalovaný 1/ najmä
nepreukázal, že by sa žalobca pri nastupovaní do výťahu dopustil nesprávneho postupu v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi (alebo aspoň v rozpore s technickou normou či s návodom

na obsluhu). Naopak, U. X.. S. N. vo svojom odbornom vyjadrení zo dňa 29.08.2018 skonštatoval,
že žiadny právny predpis neupravuje žiadnu špeciálnu povinnosť pre bežného užívateľa pri vstupe do
výťahu,pričomkaždývýťahjekonštrukčnezabezpečenýtak,abysanedalidverevýťahuotvoriťskôr,než
kabína výťahu zastane v príslušnej stanici a aby po otvorení dverí kabína výťahu skutočne bola v danomnástupišti. Z tohto hľadiska nie je možné vyhodnotiť postup žalobcu, keď rovno pristúpil k otvoreniu dverí
na výťahu (bez jeho privolania), ako v rozpore s právnymi predpismi, resp. v rozpore so všeobecnou
prevenčnou povinnosťou. Súd prvej inštancie súhlasil s názorom žalobcu, že bežný človek očakáva, že

ak sa dvere výťahu otvoria, môže do nich bezpečne vstúpiť bez toho, aby sa pred vstupom detailne
uisťoval, či sa za dverami výťahu nachádza kabína výťahu. V tejto súvislosti považoval za významný
fakt, že dvere výťahu boli bez priehľadného okienka, pričom kabína výťahu nemala zadnú stenu, a preto
po otvorení výťahu bolo vždy vidno zadnú stenu výťahovej šachty (bez ohľadu na to, či tam kabína
výťahu bola alebo nie). To v kombinácii so skutočnosťou, že kabína výťahu bola zvnútra tmavošedá a len

minimálne osvetlená dvomi funkčnými telesami s nízkou svietivosťou, s najväčšou pravdepodobnosťou
viedlo k pádu žalobcu do výťahovej šachty, čo potvrdzuje aj výpoveď žalobcu v konaní. Vyššie uvedené
skutočnosti (o stave kabíny) potvrdila napr. aj svedecká výpoveď N. B., znalecký posudok KEÚ PZ a tieto
zistenia sa nachádzajú aj v trestnom rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/62/2020 zo dňa
23.03.2021. Tu poukázal i na výpoveď žalobcu, ktorý uviedol, že pri nastupovaní mu zasvietilo zozadu
slnko, ktoré osvetlilo zadnú stenu šachty; žalobca preto nemal pocit, že sa výťah na jeho poschodí

nenachádza; a že je zle, zistil, až keď vkročil naprázdno do výťahu. Súd prvej inštancie vyhodnotil,
že nemal dôvod neveriť tejto jeho výpovedi, ktorú navyše podporujú všetky ostatné dôkazy. Žalovaný
1/ na vyvrátenie tohto jeho tvrdenia nenavrhol vykonanie žiadneho relevantného dôkazu. Naopak, v
znaleckom posudku KEÚ PZ je skonštatované nasledovné: „V inkriminovanom čase úrazu bolo vonku
slnečné počasie, t. j. osoba vstupujúca do šera šachty si nemusela uvedomiť, že tam kabína nie je

(po otvorení šachtových dverí sa šero v šachte mohlo javiť obdobne ako bežné prevádzkové šero vo
výťahovej kabíne).“ Po zohľadnení všetkých týchto skutočností v ich vzájomnej súvislosti prijal záver, že
zo strany žalobcu nedošlo k porušeniu všeobecnej prevenčnej, resp. zakročovacej povinnosti.

27. Ak sa žalovaný 1/ snažil svojej zodpovednosti zbaviť aj poukazom na to, že žalobca použil nákladný

výťah, ktorý za týmto účelom nemal používať (ale mal použiť alternatívnu prístupovú cestu), súd
prvej inštancie uviedol, že z inšpekčnej správy č. 1250-1/20/10/FT/IS/L zo dňa 07.09.2010 vydanej
inšpekčným orgánom TÜV SÜD Slovakia, s.r.o. vyplýva, že predmetný výťah je vyhradeným zdvíhacím
zariadením skupiny A písm. c) ods. 1 podľa prílohy č. 1 vyhlášky č. 508/2009 Z.z. a ide o kategóriu
„osobný a nákladný výťah s povolenou dopravou osôb“. Keďže preprava osôb v tomto výťahu bola

výslovne povolená, považoval za irelevantné, či mal žalobca k dispozícii aj iné prístupové cesty.
Vyhodnotil, že to zároveň vylučuje použitie záverov rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.01.2008
sp. zn. 25Cdo 1559/2005, na ktorý poukazoval intervenient, pretože v danom spore išlo o nákladný
stavebný výťah, ktorý nebol určený na prepravu osôb.

28. Nesúhlasil ani s argumentáciou žalovaného 1/, že žalobca sa v jeho priestoroch nachádzal
protiprávne a proti jeho vôli. Žalovaný 1/ bol podľa § 6 ods. 7 zákona č. 124/2006 Z.z. povinný starať
sa o bezpečnosť a ochranu zdravia všetkých osôb, ktoré sa nachádzali s jeho vedomím na jeho
pracoviskách alebo v jeho priestoroch. Zo zápisnice z výsluchu I. K. H. (C. Ž. X/) v trestnom konaní
pritom vyplýva, že vrátnik stretol žalobcu v rámci obchôdzky, keď ho videl ísť k predmetnému výťahu.

Žalobca teda bol v priestoroch žalovaného 1/ s vedomím a prinajmenšom s konkludentným súhlasom
vrátnika ako zamestnanca oprávneného konať v mene žalovaného 1/. V konaní bolo preukázané,
že žalobca bol zamestnancom spoločnosti DEGUSTA s.r.o., ktorá mala od žalovaného 1/ prenajaté
skladové priestory v jeho budove. Rovnako bolo preukázané, že žalobca išiel do prenajatých skladových
priestorov s vedomím a súhlasom svojho zamestnávateľa (nájomcu), aby si z týchto skladových

priestorov zobral tovar, ktorý tam mal jeho zamestnávateľ uskladnený, a ktorý používal na svoje
podnikateľské účely. Pokiaľ zamestnávateľ umožnil žalobcovi ako svojmu zamestnancovi, aby si zobral
jeho tovar pre svoje osobné účely (ako akási forma nepeňažného benefitu pre zamestnanca), je to
vnútorný vzťah zamestnávateľa so svojím zamestnancom, ktorý podľa názoru súdu spadá do výkonu
jeho podnikateľskej činnosti, keďže túto vykonáva aj prostredníctvom svojich zamestnancov. Nejde

teda o porušenie nájomnej zmluvy, ktorá bola uzavretá za účelom využitia prenajatého priestoru
na podnikanie nájomcu (zamestnávateľa žalobcu). Ak by však aj išlo o porušenie nájomnej zmluvy,
žalobca nebol zmluvnou stranou tejto zmluvy a nemusel poznať jej obsah. Porušenie tejto zmluvy
nájomcom môže žalovanému 1/ založiť nároky (napr. na náhradu škody) len proti nájomcovi (čl. VII
bod 8. nájomnej zmluvy), nemôže ho to však zbaviť zodpovednosti za škodu voči žalobcovi. Už tobôž

nemohlo ísť o podnájomný vzťah medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom. Za nepravdivé a zo znenia
nájomnej zmluvy nevyplývajúce vyhodnotil tvrdenie žalovaného 1/, že by žalovaný 1/ umožnil vstup
do svojich priestorov „výlučne za účelom výkonu práce zamestnancov pre zamestnávateľa a s tým,
že ich zamestnávateľ zodpovedá za prípadné pracovné úrazy“. V tejto súvislosti konštatoval, že vnájomnej zmluve (čl. VII. bod 2. nájomnej zmluvy) je uvedené len toľko, že nájomca je povinný užívať
predmet nájmu obvyklým spôsobom. Z nájomnej zmluvy výslovne nevyplýva, že do predmetu nájmu
môžu ísť len zamestnanci nájomcu; môžu to teda byť aj osoby na základe iných ako pracovnoprávnych

vzťahov, napr. živnostenských či obchodnoprávnych. Navyše, prípadná pracovnoprávna zodpovednosť
zamestnávateľa za škodu nevylučuje, aby si poškodený zamestnanec priamo uplatnil nárok na náhradu
škody voči škodcovi podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Ak by si ho aj uplatnil voči svojmu
zamestnávateľovi, ten by mal v zmysle ust. § 219 Zákonníka práce regresný nárok proti škodcovi. Ani
túto námietku žalovaného 1/ súd prvej inštancie nevyhodnotil za dôvodnú.

29. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Po
vyhodnotení pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní (zohľadniac zavinenie zastavenia konania v
časti) dospel k záveru, že žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 92,86 % a vo zvyšku bol neúspešný.
Žalovaný 1/ mal v konaní úspech v rozsahu 7,14 % a vo zvyšku bol neúspešný. Prevažne úspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ v rozsahu 85,72 % (92,86 % - 7,14

%).

30. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, a
to proti jeho vyhovujúcej časti a rozhodnutiu o trovách konania a žiadal ho zmeniť a v napadnutej
časti žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alebo zrušiť a

vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal právne posúdenie zodpovednosti oboch
žalovaných podľa ust. § 438 ods. 1 Obč. zák. Mal za to, že keďže ho súd zaviazal na náhradu škody
z titulu jeho údajnej objektívnej zodpovednosti ako prevádzateľa motorového vozidla podľa ust. § 427
Obč. zák., potom platí, že má podľa názoru súdu zodpovedať objektívne, a nie preto, že vlastným
protiprávnym konaním spôsobil škodu. Zdôraznil, že nie je v tejto skutkovej veci škodcom, pretože

škodu žalobcovi nespôsobil, a v tejto súvislosti neporušil ani žiadnu právnu povinnosť. Vyjadril názor,
že nakoľko nie je škodcom, nemôže dôjsť k solidárnej zodpovednosti oboch žalovaných podľa ust.
§ 438 ods. 1 Obč. zák., a preto súd prvej inštancie toto ustanovenie nemohol aplikovať a ani toto
ustanovenie vykladať extenzívne a rozširovať solidárnu zodpovednosť aj na prípady, v ktorých nie je
výslovne upravená. Argumentoval, že súd mal aplikovať ust. § 428 ods. 2 Obč. zák. a zohľadniť mieru, v

akej sa ten ktorý žalovaný svojím protiprávnym konaním podieľal na škode žalobcu. Tvrdil, že žalovaný
2/ nesie na vzniknutej škode maximálny podiel, nakoľko ku škode žalobcu došlo len jeho porušením
právnej povinnosti, keď vykonal odborné prehliadky, v ktorých vždy konštatoval spôsobilosť výťahu na
prevádzku. Vyvodil, že súd mal na náhradu škody zaviazať buď len žalovaného 2/, alebo zohľadniť
významný rozdiel v miere zavinenia oboch žalovaných. Zotrval aj na tvrdení o spoluzodpovednosti

žalobcu za škodu (§ 415, § 417, § 441, § 430 ods. 1 Obč. zák.) a nesúhlasil s vylúčením aplikácie
ust. § 430 ods. 1 Obč. zák. súdom prvej inštancie, ani s jeho s tým súvisiacimi závermi. Zopakoval
svoju argumentáciu, že žalobca použil výťah pre svoju vlastnú potrebu a nie v rámci činnosti svojho
zamestnávateľa, pričom on (žalovaný 1/) o takomto užívaní výťahu nielen, že nevedel, ale ho aj výslovne
zakázal. Mal potom za to, že v zmysle definície použitia dopravného prostriedku na účely ust. § 430 Obč.

zák. došlo v posudzovanej veci k vzniku zodpovednosti žalobcu za škodu spôsobenú sebe samému.
Poukázal aj na to, že žalobca neoprávnene vstúpil na cudzie pozemky a do cudzej nehnuteľnosti a
protiprávne použil výťah jemu nepatriaci na svoje vlastné potreby, keďže skutočnosť, že žalobca bol ako
zamestnanec pri plnení pracovných úloh oprávnený výťah použiť mu nedáva právo používať výťah mimo
plneniapracovnýchúlohpresvojuvlastnúpotrebu.Zopakovalajargument,žežalobcaporušilprevenčnú

povinnosť, v príčinnej súvislosti s čím mu bola spôsobená škoda tým, že nevenoval náležitú pozornosť
priestoru, do ktorého vchádza, a zariadeniu, s ktorým manipuluje. V tejto súvislosti zdôraznil všeobecnú
prevenčnú povinnosť a súdu prvej inštancie vytkol, že protiprávne konanie žalobcu nezohľadnil, keď
odmietol prisvedčiť faktu, že aj sám žalobca musí znášať časť zodpovednosti za škodu z dôvodu, že
porušil viaceré právne normy. Nestotožnil sa ani s odmietnutím aplikácie čl. 2 ods. 2 C.s.p. súdom prvej

inštancie (bod 128 rozsudku). I keď súd správne vyhodnotil, že v prejednávanej veci má ísť o kategóriu
výťahu „nákladný s povolenou prepravou osôb“, to však nezakladá dôvod na odmietnutie právnych
záverov uvedených v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 25Cdo/1559/2005 zo dňa 23.01.2008, v ktorom NS ČR
vzhliadol vznik spoluzodpovednosti poškodeného z dôvodov identických so skutkovým stavom, ktorý je
predmetom tohto konania. V tejto súvislosti citoval závery predmetného rozhodnutia, na ktoré odkázal s

tým, že súd prvej inštancie sa mal mierou spoluzodpovednosti žalobcu zaoberať a nie celú právnu vetu
uvedenú v tomto judikáte nekriticky odmietnuť.31.Namietalajpriznanienáhradystratynazárobkuvovýške2.646,03eurspríslušenstvom(body109až
118 a 121 rozsudku). Tu zdôraznil, že súd podľa bodu 112 rozsudku vychádzal pri posudzovaní nároku
žalobcu na náhradu straty na zárobku z ust. § 442 a § 445 Obč. zák., pričom aj sám súd skonštatoval, že

výška náhrady straty na zárobku sa má vyčísliť podľa priemerného zárobku poškodeného, ktorý tento
dosahoval pred poškodením, avšak napriek tomu náhradu straty na zárobku v súlade s týmto kritériom
nevyčíslil. Z bodu 115 v spojení s bodom 114 rozsudku vyplýva, že súd vyčísloval výšku náhradu straty
na zárobku ako rozdiel medzi čistou mzdou poškodeného a výškou vyplatených nemocenských dávok,
hoci pojem čistá mzda nemožno stotožňovať s právnym inštitútom priemerného zárobku, ktorý upravuje

ust. § 134 a 135 Zákonníka práce. Mal za zjavné, že výška priemerného zárobku sa takmer nikdy
nebude číselne zhodovať s výškou čistej mzdy. Zhrnul, že súd prvej inštancie pri vyčíslení náhrady straty
na zárobku nepostupoval podľa ust. § 445 Obč. zák., ktorého aplikáciu sám v bode 112 odôvodnenia
rozsudku uprednostnil. Za vadu tejto časti rozsudku považoval aj to, že súd vyčísloval náhradu straty
na zárobku z čistej mzdy, ktorú naviac ešte každoročne navyšoval podľa uzatvorených dodatkov k
pracovnej zmluve. Tu namietal nesprávnosť postupu súdu, pretože rozhodujúcim je priemerný zárobok,

ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody a nie po ňom. Vyvodil, že akákoľvek zmena výšky, či
už priemerného zárobku alebo čistej mzdy po úraze, je pre výpočet náhrady irelevantná a nemala byť
zohľadnená. Zastával tiež názor, že žalobca bol povinný súdu predložiť dôkazy potrebné pre určenie
výšky priemerného zárobku (bez ktorých výšku priemerného zárobku v zmysle ust. § 134 Zákonníka
práce nie je možné vypočítať), čo neurobil, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno ohľadom nárokovanej

náhrady straty na zárobku. Preto mal súd prvej inštancie z dôvodu neunesenia dôkazného bremena
žalobcom túto časť jeho nároku zamietnuť.

32. K odvolaniu žalovaného 1/ sa vyjadril intervenient, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepovažuje za správne a stotožňuje sa s argumentami žalovaného uvedenými v odvolaní.

33. Žalobca odvolanie nepodal a vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ sa jeho právny zástupca
plne stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý žiadal v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdiť. Odvolacie námietky žalovaného 1/ odmietol. Zdôraznil, že žalovaný 1/ v konaní pred okresným
súdom nijako neosvedčil ba ani netvrdil potrebu aplikácie ust. § 438 ods. 2 Obč. zák. o delenej

zodpovednosti, hoci žalobný petit znel na solidárne plnenie. Mal za to, že ide o novú námietku. Uviedol,
že zodpovednosť žalovaného 1/ je daná podľa ust. § 427 Obč. zák. a ide o objektívnu zodpovednosť,
ktorej sa v zásade žalovaný 1/ nemôže zbaviť. Zopakoval, že žalobca si svoj nárok uplatnil voči obom
žalovanýmzdôvoduprávnejistoty,avšak,primárnuzodpovednosťnesiežalovaný1/akoprevádzkovateľ
výťahu, za bezpečnosť a spoľahlivosť ktorého zodpovedá, čo však nič nemení na jeho prípadnom

regresnom nároku voči žalovanému 2/, prípadne priamo voči revíznemu technikovi. Poukázal na to,
že nová úprava v Občianskom zákonníku primárne vychádza zo solidárnej zodpovednosti a delená
zodpovednosť je skôr výnimkou. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného 1/, že on sám nič neporušil a nie
je škodcom, keďže bolo preukázané, že sám žalovaný 1/ porušil viaceré právne povinnosti, najmä ako
prevádzkovateľ výťahu nezabezpečil odstránenie opakujúcich sa závad, na ktoré bol upozorňovaný v

rámci jednotlivých prehliadok a revízii výťahu, pričom ak by pristúpil k ich odstráneniu, k úrazu žalobcu by
nedošlo.Malzato,žetútootázkusprávnevyhodnotilužokresnýsúd.Odmietolajtvrdenie,žemaximálnu
zodpovednosť nesie žalovaný 2/. Vyjadril názor, že nie je žiaden dôvod pre delenú zodpovednosť a
zdôraznil, že táto nebola v konaní namietaná ani preukázaná. Uviedol tiež, že žalovaný 1/ sa snaží
podsunúť súdu argumentáciu, že žalobca si mal sám spoluzaviniť úraz, keď vstúpil na cudzí pozemok

a do cudzej nehnuteľnosti a použil cudzí výťah, a to údajne neoprávnene a nevenoval dostatočnú
pozornosť zariadeniu, do ktorého vstupuje. Ide o nepravdivé a zavadzajúce tvrdenie, ktoré nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, a ktoré v celom rozsahu poprel. V tejto súvislosti zopakoval argumenty z
konania pred súdom prvej inštancie o tom, že žalobca bol v tom čase zamestnancom spol. Degusta a
z tohto titulu mal neobmedzený vstup do priestorov žalovaného 1/, ktoré mala spol. Degusta v nájme.

Žalobca pre vstup použil riadny vchod, prešiel cez vrátnicu na to určenú, rampa bola dvihnutá, išiel do
jeho zamestnávateľom prenajatých priestorov, ktoré bola spol. Degusta oprávnená užívať (teda nešiel
do iných, cudzích priestorov, ku ktorým by nemal žiaden právny vzťah) pre olivový olej a chystal sa použiť
výťah, k použitiu ktorého bol oprávnený. Žalobcu videl vrátnik, čo potvrdil vo svojej výpovedi, čo vylučuje,
že by tu bol žalobca bez vedomia či proti vôli žalovaného 1/. Odmietol argument žalovaného 1/ nájomnou

zmluvou, keďže žalobca nebol jej účastníkom, avšak v jeho postupe (ani jeho zamestnávateľa) nemožno
vidieť žiadne porušenie nájomnej zmluvy. Zopakoval, že žalobca išiel pre tovar, ktorý tu bol uskladnený
v súlade s nájomnou zmluvou, a preto nie je naplnený ani tento predpoklad, že by tu išiel proti vôli
prenajímateľa. Predpoklady podľa ust. § 430 ods. 1 Obč. zák. neboli naplnené. Poukázal aj na to, žesystém zabezpečenia vstupu do areálu nie je postačujúci, ktokoľvek by doň mohol vstúpiť a do výťahu
by mohol spadnúť cudzí človek, či nebodaj dieťa. Žalovaný 1/ pritom zodpovedá za bezpečnosť budovy
(vrátane jej súčastí a príslušenstva) voči všetkým osobám, ktoré sa tu nachádzajú. Absolútne odmietol

tvrdenie žalovaného 1/ o tom, že by žalobca nevenoval dostatočnú pozornosť priestoru, do ktorého
vstupoval a zariadeniu, ktoré obsluhoval, ktoré nemá oporu v nijakom dôkaze a ide len o subjektívny
názor, či domnienku žalovaného 1/. Žalobca si počínal primeraným spôsobom a neporušil žiadnu právnu
povinnosť, a to ani na úrovni všeobecnej prevenčnej povinnosti. Žiaden právny predpis neukladá osobe
používajúce výťah, aby sa presvedčila, či po otvorení dverí sa za nimi nachádza kabína, taktiež nie je

štandardom, že by sa dvere výťahu otvorili aj keď za nimi kabína nie je, a bežné nie sú ani pády do
výťahovej šachty, a teda to ani žalobca nemohol objektívne očakávať. Vyjadril názor, že nie je možné na
tentoprípadaplikovaťanizáveryNSČRzrozhodnutiasp.zn.25Cdo1559/2005,zktoréhovyčítal,že ide
o skutkovo a právne odlišnú situáciu, keď išlo o nákladný výťah v rámci rozostavanej komerčnej stavby,
účelom ktorého malo byť premiestňovanie stavebného materiálu, pričom v prejednávanom prípade išlo
o štandardný nákladný výťah s povolenou dopravou osôb. Už len táto skutočnosť svedčí záveru, že ide

o zásadne odlišnú situáciu a aj sám NS ČR vytkol poškodenému práve to, že použil výťah, ktorý nebol
určený na prepravu osôb a použil ho tak v rozpore s jeho účelom.

34. Nesúhlasil ani s námietkou žalovaného 1/, v ktorej napadol spôsob, akým okresný súd vyčíslil
náhradu straty žalobcu na zárobku, pretože nevychádzal z jeho priemerného zárobku. Uviedol, že

žalobca požadoval rozdiel medzi nemocenskými dávkami, ktoré mu boli vyplatené a mzdou, na ktorú
by mal nárok, ak by k úrazu nedošlo. Vyjadril názor, že ide o nárok dôvodný a spravodlivý. Mal za
to, že preukázal nielen dôvodnosť, ale aj výšku nároku v celom rozsahu, vrátane náhrady straty na
zárobku. Poukázal na to, že žalobca poberal v tom čase minimálnu mzdu a z tejto sumy aj vychádzal pri
vyčíslení straty na zárobku. Ako vyplýva z ust. § 134 ods. 5 Zákonníka práce, ak je priemerný zárobok

zamestnanca nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom
mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok na sumu
zodpovedajúcu tejto minimálnej mzde. Z uvedeného vyvodil, že ak by bol priemerný zárobok žalobcu
nižší ako minimálna mzda, zvýšil by sa do tejto sumy. Na druhej strane, ak by bol priemerný zárobok
žalobcu vyšší, súd by mu nemohol priznať viac, než sám žiada a prekročiť tak žalobný petit. Mal za to,

že okresný súd vyrátal výšku náhrady straty na zárobku správne a rovnako postupoval správne, keď
zohľadnil zvýšenie minimálnej mzdy v ďalšom období, počas ktorého trvala práceneschopnosť žalobcu
následkom úrazu a liečenia. Záverom uviedol, že ak by aj spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku
nebol správny, neodôvodňuje to zrušenie či zmenu rozsudku v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej
sa bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, nakoľko v tejto časti nebola výška náhrady medzi

stranami sporná.

35. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný 1/, ktorý zotrval na odvolaní s tým, že žalobca vo svojom
vyjadrení neuviedol nič, čo by vyvracalo odvolacie dôvody prezentované žalovaným 1/ v odvolaní.
Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu a v reakcii na ňu zopakoval svoje argumenty z odvolania. K

vyjadreniu žalovaného 1/ sa vyjadril žalobca, ktorý zase zotrval na svojich argumentoch. K jeho
vyjadreniu sa opäť sa vyjadril žalovaný 1/.

36. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

37. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok a prejednal odvolanie žalovaného na odvolacom pojednávaní dňa 29.09.2023,
ktorého sa zúčastnili žalobca, právny zástupca žalobcu, právny zástupca žalovaného a poverený
zástupca intervenienta. Na odvolacom pojednávaní právny zástupca žalovaného 1/ zotrval na dôvodoch
podanéhoodvolaniaazdôraznil,žesúdprvejinštanciepripriznanínárokuzastratunazárobkuvrozpore

so svojím vlastným právnym posúdením vychádzal z výšky minimálnej mzdy, ktorá sa každoročne mení,
čo aj zohľadňoval, napriek tomu, že náhrada za stratu na zárobku sa má podľa § 445 posudzovať z
priemernejmzdy,ktorúpoškodenýdosahovalpredúrazom.Právnyzástupcažalobcuzotrvalnavšetkých
svojichvyjadreniachavovzťahukprednesuprotistranysúhlasilsrozhodnutímaposúdenímsúdomprvej
inštancie v tejto časti. Poverený zástupca intervenienta sa stotožnil s odvolaním žalovaného 1/. Odvolací

súd umožnil stranám vyjadriť sa k ust. § 420a Občianskeho zákonníka, ktoré v odvolacom konaní použil,
a podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou (ods. 1).
Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú
povahu, alebo vecou použitou pri činnosti, b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmiprevádzky na okolie, c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému
škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti (ods. 2).
Zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená

neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného (ods.
3). Právny zástupca žalovaného 1/ zotrval na argumente, že je zásadne potrebné rozlišovať medzi
škodcom,ktorýsanaspôsobeníškodyaktívnepodieľaatým,ktomáobjektívnuzodpovednosťzaškodu.
Zotrval aj na názore, že žalovaný 1/ nie je škodcom a nemohol byť zaviazaný spolu so spoločnosťou
Danubia Lift na náhradu škody spoločne a nerozdielne. Právny zástupca žalobcu zdôraznil, že v prípade

použitia ust. § 420a neboli na strane žalovaného 1/ preukázané žiadne liberačné dôvody. Obe strany
sporu aj intervenient zotrvali na svojich argumentoch.

38. Predmetom odvolacieho konania bolo na odvolanie žalovaného 1/ preskúmanie správnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť spoločne a nerozdielne s
obchodnou spoločnosťou DANUBIA LIFT spol. s r. o., ktorá bola na splnenie povinnosti zaviazaná

rozsudkom pre zmeškanie Okresného súdu Bratislava II č.k. 18C/22/2018-411 zo dňa 06.05.2021,
zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 60.878,98 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 51.808,45 eur od 09.12.2017 do 14.06.2018, zo sumy 60.254,88 eur od 15.06.2018
do 14.09.2018 a zo sumy 60.878,98 eur od 15.09.2018 do zaplatenia. Zastavujúci výrok rozsudku
súdu prvej inštancie žiadna zo strán odvolaním nenapadla a ani zamietajúci výrok rozsudku nebol

napadnutý odvolaním žalobcu, a preto tieto výroky nadobudli právoplatnosť. Odvolací súd dospel po
preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len v časti,
v ktorej namietal priznanie náhrady za stratu na zárobku žalobcovi za žalobou uplatnené obdobie jeho
práceneschopnosti vo výške 2.646,03 eur (s príslušenstvom), pretože toto rozhodnutie skutočne nebolo
v odvolacom konaní preskúmateľné. V tejto časti (ako i v závislej časti o trovách konania) preto odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť
spoločne a nerozdielne s obchodnou spoločnosťou DANUBIA LIFT, s.r.o. (ktorá bola na splnenie
povinnosti zaviazaná rozsudkom pre zmeškanie Okresného súdu Bratislava II č.k. 18C/22/2018-411 zo
dňa 06.05.2021) zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 58.232,95 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 51.522,80 eur od 09.12.2017 do 14.06.2018, zo sumy 58.157,35 eur od
15.06.2018 do 14.09.2018 a zo sumy 58.232,95 eur od 15.09.2018 do zaplatenia, a to titulom náhrady
škody na zdraví (za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia) a náhrady účelných nákladov spojených
s liečením, je rozsudok vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil, vyhodnotiac odvolacie námietky
žalovaného 1/ za nedôvodné.

39. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

40. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a
z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (žalovaným 1/
ani žiadne vady procesného postupu v odvolaní namietané neboli) v celom rozsahu po skutkovej a

právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie žalobe žalobcu o zaplatenie náhrady škody na zdraví (bolestného a SSU) a účelných nákladov
spojených s liečením vo výške 58.232,95 eur s príslušenstvom vyhovel a zaviazal žalovaného 1/ na jej
zaplatenie spoločne a nerozdielne so žalovaným 2/ (ktorý už bol na zaplatenie právoplatne zaviazaný
rozsudkom pre zmeškanie), a v podrobnostiach na ne poukazuje a osvojuje si ich. Keďže v takomto

prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu.

41. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd v prvom rade k záveru, že súd prvej
inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku na náhradu
škody na zdraví a na náhradu účelných nákladov spojených s liečením (ktorých výška ani nebola

sporná a ani v odvolaní namietaná), ako aj ohľadom tvrdení žalovaného 1/, ktoré uvádzal na svoju
obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k
správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom
uplatneného nároku v tejto časti. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 415, § 420 ods. 1a 2, § 427 ods. 1 a 2, § 428, § 429, § 430 ods. 1, § 438 ods. 1 a 2, § 441, § 442 ods. 1 a 3, § 444, §
449 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 563 Obč. zák., § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a
2, § 5 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 3 a 5, § 10 ods. 1, 4 a 5 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a

SSU, ktoré aj správne a pochopiteľne vyložil, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe žalobcu v tejto
časti aj náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení
svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch
sporových strán, správne a logicky vyhodnotil vykonané dôkazy a podrobne zdôvodnil svoje právne

úvahy. Odvolací súd vzhľadom na správne vyhodnotenie vykonaného dokazovania a z neho vyvodené
právne závery konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodol správne a odvolacie námietky žalovaného 1/
preto posúdil za nedôvodné.

42.Odvolacísúdsastotožňujesovšetkýmizávermi,kuktorýmsúdprvejinštancievosvojomrozsudku(v
tejto časti) dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce.

V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí
byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaného 1/, ale z
hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia,
pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa súd prvej
inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite a vyčerpávajúco odôvodnil,
pričom sa riadne a dostatočne vysporiadal aj s argumentáciou žalovaného 1/, ktorý ju v odvolaní
len zopakoval. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že
skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené

správnym výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto časti nemá odvolací
súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení (založených na správnom a
logickomvyhodnotenívykonanéhodokazovaniaaargumentovstrán)anaichpodkladesprávneprijatých
a pochopiteľných právnych záverov súdu prvej inštancie.

43. Konštatuje tiež, že žalovaný 1/ v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti (skutkové či právne),
ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie. V odvolaní len zopakoval
rovnaké argumenty, ktoré prezentoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, a s ktorými sa súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal. Odvolací súd odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si osvojuje. Ak žalovaný 1/ v odvolaní tvrdil, že nie je

škodcom, a preto ho súd prvej inštancie nemohol zaviazať na náhradu škody spoločne a nerozdielne so
žalovaným 2/ podľa ust. § 438 ods. 1 Obč. zák., odvolací súd nesúhlasí. Aj podľa ust. § 420a Obč. zák.
o všeobecnej zodpovednosti každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou
(ods. 3 tohto ustanovenia stanovuje kedy sa zodpovednosti za škodu ten, kto ju spôsobil, zbaví). Už aj
z uvedeného je zrejmé, že aj toho, kto spôsobil škodu prevádzkovou činnosťou, je namieste považovať

za škodcu, a aplikovať ust. § 438 ods. 1 Obč. zák. o solidárnej zodpovednosti žalovaných 1/ a 2/ za
škodu žalobcu, pričom na závere o tom, že ten, kto zodpovedá za škodu je škodcom nič nemení, že
žalovaný 1/ zodpovedá za škodu objektívne podľa ust. § 427 ods. 1 Obč. zák. a svojej zodpovednosti
sa nemôže zbaviť, keďže škoda bola žalobcovi spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke
výťahu, ako správne posúdil súd prvej inštancie. Solidárna zodpovednosť viacerých škodcov podľa ust.

§ 438 ods. 1 Obč. zák. sa uplatní bez ohľadu na právny režim ich zodpovednosti (subjektívnej alebo
objektívnej), a viacerí škodcovia sú na náhradu škody poškodenému v zásade (prednostne) zaviazaní
spoločne a nerozdielne. Žalobca si mohol uplatniť náhradu celej škody od ktoréhokoľvek škodcu, teda
žalovaného 1/ alebo 2/, a to bez ohľadu na mieru jeho účasti na delikte, a každý zo žalovaných je
voči žalobcovi povinný plniť náhradu škody v plnom rozsahu. Podstata solidárnej zodpovednosti totiž

spočíva v tom, že každý škodca zodpovedá za ostatných a všetci zodpovedajú za každého jednotlivého
škodcu. Jej zmyslom je v podstate prehĺbiť zodpovednosť škodcov za spôsobenú škodu a dôsledne
zabezpečiť ochranu práv poškodeného. Právna úprava teda umožňuje poškodenému domáhať sa
náhrady škody na ktoromkoľvek z poškodených, a aj na všetkých, pričom funkciou pasívnej solidarity
je uľahčenie pozície poškodeného. Poškodený môže požadovať náhradu škody aj len od jedného

škodcu, ktorý sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu aj od ostatných škodcov (voči
týmto sa môže domáhať regresu). Pri škode spôsobenej viacerými subjektmi zákon teda dáva prednosť
pravidlu spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti voči poškodenému s tým, že vo vzájomnom pomere
sa škodcovia vysporiadajú podľa účasti na spôsobenej škode (§ 439 Obč. zák.). Ak potom súd prvejinštancie aplikoval solidárnu zodpovednosť žalovaných 1/ a 2/ podľa ust. § 438 ods. 1 Obč. zák. a na
plnenie žalobcovi ich zaviazal spoločne a nerozdielne, posúdil vec po právnej stránke správne a odvolací
súd súhlasí. Ako už uviedol vyššie, škodcovi, ktorý nahradil poškodenému škodu v celom rozsahu, nič

nebráni, aby sa následne v súlade s ust. § 439 Obč. zák. vyporiadal s ostatnými škodcami podľa účasti
na spôsobenej škode.

44. Ani odvolaciu námietku žalovaného 1/, že súd mal aplikovať ust. § 428 ods. 2 Obč. zák. a zohľadniť
mieru, v akej sa ten ktorý žalovaný svojím protiprávnym konaním podieľal na škode žalobcu (pričom

tvrdil, že na vzniknutej škode má maximálny podiel žalovaný 2/), odvolací súd neprijal. Ustanovenie
§ 438 ods. 1 Obč. zák. stanovuje, že ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a
nerozdielne. Podľa § 438 ods. 2 Obč. zák. môže síce súd v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, že
tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody, avšak zákonným
pravidlomjesolidárnazodpovednosťadelenázodpovednosťjelenvýnimkouztohtozákonnéhopravidla
a predstavuje situácie, kedy vzhľadom k osobitným okolnostiam prípadu súd rozhodne o zodpovednosti

každého zo škodcov podľa miery ich účasti na spôsobenej škode (a uloží v príslušnom rozsahu tomu
ktorému škodcovi povinnosť škodu nahradiť). V posudzovanej veci vychádzal súd prvej inštancie zo
zákonného pravidla, že obaja žalovaní zodpovedajú za spôsobenú škodu spoločne a nerozdielne
podľa § 438 ods. 1 Obč. zák., pretože nezistil žiadne také výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali
rozhodnutie o delenej zodpovednosti žalovaných za škodu podľa § 438 ods. 2 Obč. zák., keď naviac

žalovaný 1/ existenciu takýchto výnimočných okolností v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil a
ani nepreukazoval. Odvolací súd súhlasí. Tvrdenie žalovaného 1/ v odvolaní, že súd prvej inštancie mal
zaviazať na náhradu škody žalobcu výlučne žalovaného 2/, alebo rozhodnúť o delenej zodpovednosti
za škodu tak, že maximálny podiel zodpovednosti za škodu žalobcu prisúdi žalovanému 2/, vyhodnotil
za účelové v snahe vyhnúť sa povinnosti nahradiť žalobcovi škodu. Odvolací súd (i vzhľadom na

vykonané dokazovanie a závery súdu prvej inštancie z neho vyvodené) nezistil žiadne také osobitné
okolnosti prejednávanej veci, ktoré by mali pri riadne súdom prvej inštancie zistenom skutkovom stave
za následok úvahu o rozhodnutí o delenej zodpovednosti žalovaných, keď naviac takýto argument
predniesol žalovaný 1/ až v odvolacom konaní. Aj počas odvolacieho konania je súd povinný prihliadať
na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, avšak len vtedy, ak

sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
aleboichodvolateľbezsvojejvinynemoholuplatniťvkonanípredsúdomprvejinštancie.Právotzv.novôt
v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v
odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli

procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. V posudzovanej veci však o tzv. novoty v
odvolacom konaní nešlo. Napokon, žalovaný 1/ v odvolaní ani netvrdil a ani nepreukazoval žiadny takýto
dôvod prípustnosti použitej novoty. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému 1/ nič nebránilo
v tom, aby procesnú obranu spočívajúcu v tvrdení a preukazovaní existencie výnimočných okolností
odôvodňujúcich rozhodnutie o delenej zodpovednosti žalovaných 1/ a 2/ a následné preukazovanie

konkrétnej miery zodpovednosti každého z nich za škodu žalobcu, ktorú použil až v odvolaní, uplatnil
už v konaní pred súdom prvej inštancie.

45. Ak žalovaný 1/ v odvolaní zopakoval svoju argumentáciu o spoluzodpovednosti žalobcu za škodu
a nesúhlasil s vylúčením aplikácie ust. § 430 ods. 1 Obč. zák. súdom prvej inštancie, odvolací súd

konštatuje, že so všetkými týmito argumentami žalovaného 1/, ktoré predniesol už v základnom konaní,
sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 124 a nasl.) a
neprijal ich. Odvolací súd si odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti osvojuje, odkazuje
naň a nepovažuje závery v ňom vyslovené za potrebné opakovať. Napokon, súd prvej inštancie
všetky svoje úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri prijímaní svojich z

nich vyvodených právnych záverov náležite, pochopiteľne a logicky vysvetlil. Žalovaný v odvolaní len
opakuje svoje tvrdenia, domáha sa ich osvojenia a nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie. Jeho
odvolacie námietky v tejto časti vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnené (a už zodpovedané súdom
prvej inštancie). K presvedčeniu žalovaného 1/, že súd prvej inštancie sa mal riadiť právnymi závermi
uvedenýmivrozhodnutíNSČRsp.zn.25Cdo/1559/2005zodňa23.01.2008,vktorommalNSČRustáliť

spoluzodpovednosť poškodeného z dôvodov identických so skutkovým stavom, ktorý je predmetom
tohto konania, odvolací súd uvádza, že z predmetného rozhodnutia vyplýva iný skutkový stav, keďže v
ňom išlo o nákladný stavebný výťah, ktorý je určený len na prepravu materiálu (preprava osôb je teda
vylúčená), čo predstavuje zásadný rozdiel a nepoužiteľnosť tohto rozhodnutia v prejednávanej veci,ktorá je aj vzhľadom na výsledky dokazovania odlišná, pričom každý prípad je potrebné posudzovať
individuálne. V „našej“ veci súd prvej inštancie nezistil po náležitom zhodnotení výsledkov dokazovania
ani len porušenie prevenčnej povinnosti žalobcom, na rozdiel od veci, o ktorej rozhodoval Najvyšší

súd ČR. Odvolací súd uzatvára, že odvolacie námietky žalovaného 1/ vyhodnotil za nedôvodné a
nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti. Pripomína, že
do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami
a právnymi názormi, alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na spravodlivý proces
nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech

v konaní.

46. Odvolací súd sa v tejto časti s hodnotením dôkazov a z neho vyplývajúcimi právnymi závermi súdu
prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil, osvojuje si ich a v podrobnostiach na ne poukazuje za využitia
ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s tvrdeniami oboch

sporových strán, a teda aj žalovaného 1/, ktorý v odvolaní len zopakoval svoje argumenty z konania
pred súdom prvej inštancie (o spoluzodpovednosti žalobcu, prípadne o jeho výlučnej zodpovednosti
za škodu), by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu už len opakovaním správnych záverov
vyslovených súdom prvej inštancie. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti o uložení povinnosti žalovanému 1/ spoločne a nerozdielne s obchodnou spoločnosťou

DANUBIALIFT,s.r.o.(ktorábolanasplneniepovinnostizaviazanározsudkomprezmeškanieOkresného
súdu Bratislava II č.k. 18C/22/2018-411 zo dňa 06.05.2021) zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške
58.232,95 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 51.522,80 eur od 09.12.2017
do 14.06.2018, zo sumy 58.157,35 eur od 15.06.2018 do 14.09.2018 a zo sumy 58.232,95 eur od
15.09.2018dozaplatenia,atotitulomnáhradyškodynazdraví,tedazabolesťasťaženiespoločenského

uplatnenia a náhrady účelných nákladov spojených s liečením (ktorej výška bola v konaní pred súdom
prvej inštancie preukázaná, nebola sporná a ani v odvolaní spochybnená), ako vecne správny potvrdil
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

47. Odvolanie žalovaného 1/ voči vyhovujúcej časti rozsudku o priznaní náhrady za stratu na

zárobku žalobcovi za žalobou uplatnené obdobie jeho práceneschopnosti vo výške 2.646,03 eur (s
príslušenstvom) vyhodnotil odvolací súd za dôvodné. V tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil,
pretože toto rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo v odvolacom konaní preskúmateľné. Bolo potrebné
prisvedčiť žalovanému 1/, ktorý v odvolaní namietal, že i keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
(bod 112) uviedol, že pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku vychádzal z ust.

§ 442 a § 445 Obč. zák. a sám skonštatoval, že výška náhrady straty na zárobku sa má vyčísliť podľa
priemerného zárobku poškodeného, ktorý tento dosahoval pred poškodením, nepostupoval podľa ust.
§ 445 Obč. zák., ktorého aplikáciu sám uprednostnil, a vyčísloval výšku náhradu straty na zárobku ako
rozdiel medzi čistou mzdou žalobcu a výškou vyplatených nemocenských dávok, pričom čistú mzdu
žalobcu každoročne navyšoval podľa uzatvorených dodatkov k pracovnej zmluve.

48. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v bode 111
odôvodnenia správne ustálil, že na prejednávaný prípad sa vzťahuje právna úprava Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 31.01.2019 do 30.11.2019. S poukazom na to, že v tomto prechodnom
období neexistovala osobitná úprava obsiahnutá v § 446 Obč. zák., uviedol, že nárok žalobcu na

náhradu za stratu na zárobku posudzoval podľa všeobecného ustanovenia § 445 Obč. zák. resp. podľa
všeobecných ustanovení o náhrade škody (najmä podľa § 442 Obč. zák.), ktoré sú účelom najbližšie
chýbajúcej právnej úprave. V bode 112 odôvodnenia vyhodnotil, že žalobcovi preto vznikol nárok na
náhradu za stratu na zárobku vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý dosahoval pred
vznikom úrazu, a nemocenskými dávkami. Priemerný zárobok žalobcu z rozhodného obdobia (pred

poškodením) však neustálil a výšku náhradu straty na zárobku vypočítal ako rozdiel medzi čistou
mzdou žalobcu a výškou vyplatených nemocenských dávok, keď čistú mzdu žalobcu každoročne
navyšoval podľa dodatkov k pracovnej zmluve, uzatvorených po úraze žalobcu. Tento svoj postup ničím
neodôvodnil a znenie ustanovenia § 445 Obč. zák. (účinné od 31.01.2019 do 30.11.2019), ktoré ako
sám uviedol aplikoval, do rozsudku vôbec neuviedol. Na základe akého zákonného ustanovenia teda

postupoval a akým spôsobom ho na vec aplikoval, zostalo nevysvetlené a nepreskúmateľné, o to viac,
keď súd prvej inštancie pri výpočte náhrady straty na zárobku žalobcu postupoval v rozpore s jeho
vlastným deklarovaným právnym posúdením, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia takéhoto postupu.
Možno sa len domnievať, že súd prvej inštancie nakoniec ani neaplikoval na vec sa vzťahujúce zákonnéustanovenie o strate na zárobku, ale nárok posúdil zrejme analogicky ako obdobu ušlého zisku (§ 442
Obč. zák.), avšak tu skutočne ide len o domnienku odvolacieho súdu. Je potom namieste prijať záver,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu za stratu na zárobku žalobcu v prisúdenej

výške 2.646,03 eur (s príslušenstvom) je založené na nepreskúmateľnom právnom posúdení veci,
keď zároveň súdom prvej inštancie deklarované právne posúdenie je v rozpore s jeho aplikáciou bez
vysvetlenia a odôvodnenia, a preto odvolací súd ani nemohol preskúmať právne úvahy súdu prvej
inštancie. Rovnako tak strany sporu nemohli v odvolaní adekvátne reagovať, keď sa taktiež mohli
o súdom prvej inštancie zvolenom postupe len domnievať. Obe strany argumentovali poukazom na

Zákonník práce (ustanovenia o priemernom zárobku), ktorý súd prvej inštancie pri právnom posúdení
veci neaplikoval. Možno uzavrieť, že v napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku o priznaní náhrady za
stratu na zárobku žalobcovi za žalobou uplatnené obdobie jeho práceneschopnosti vo výške 2.646,03
eur (s príslušenstvom) došlo k vydaniu predčasného a nepreskúmateľného rozhodnutia, ktoré je v tejto
časti založené nepreskúmateľnom právnom posúdení veci. O tomto nároku uplatnenom žalobcom bude
preto súd prvej inštancie povinný opätovne rozhodnúť.

49. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyššie uvedenej časti (nad rámec potvrdenej
časti rozsudku) ako i v závislej časti o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p.
v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, v ktorom vec opätovne prejedná, právne posúdi a znova rozhodne, pričom svoje

rozhodnutie odôvodní tak, aby bolo pochopiteľné, preskúmateľné a presvedčivé.

50. O trovách konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 262
ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.).

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jan 16, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu , Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 29, 2023

Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 29, 2023