Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 9, 2023

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-30S/71/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200175
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2023:5022200175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej

a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Mariána Štulajtera, v právnej
veci žalobcu: DETEKTÍVNA INFORMAČNÁ SLUŽBA, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, 010 01
Žilina, IČO: 36 385 832, zast.: JUDr. Anna Mozolíková, advokátka, Palárikova 1449, 022 01 Čadca,
substitučný zást.: Mgr. Michal Mozolík, advokát, Palárikova 1449, 022 01 Čadca, proti žalovanému:
Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/2022/2437 zo dňa 31.01.2022 takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

Administratívne konanie

1. Inšpektorát práce Žilina (ďalej aj „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu na jeho pracovisku (v
objekte spoločnosti eliastech s.r.o., SNP 2113, Krásno nad Kysucou) a na inšpektoráte práce v období
od 23.03.2021 do 12.07.2021 inšpekciu práce zameranú najmä na kontrolu vzniku pracovnoprávnych
vzťahov, náležitostí dokladov preukazujúcich ich vznik, evidencie pracovného času a dodržiavania
jeho limitov, poskytovania mzdy za vykonanú prácu, osobitne limitov minimálnych mzdových nárokov.
Inšpekcia práce bola vykonaná podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 zákona

č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o IP“). Z inšpekcie práce bol dňa 12.07.2021 vyhotovený Protokol č. IZA-34-54-2.3/P-
B24,25-21 (ďalej len „Protokol“), ktorý bol v tento deň aj prerokovaný s konateľom žalobcu. S vyjadrením
žalobcu k Protokolu sa inšpektorka práce vysporiadala v Dodatku č. 1 k Protokolu zo dňa 16.07.2021
(ďalejlen„Dodatokč.1“),atotak,žezrušilanedostatokčíslo1ačíslo2uvedenývProtokole.VProtokole
(v znení jeho Dodatku č. 1) boli konštatované celkovo tri nedostatky (pochybenia) žalobcu spočívajúce

v porušení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník
práce“), v nadväznosti na čo bolo začaté správne konanie o uložení pokuty. (i) Prvým nedostatkom bola
skutočnosť, že žalobca zamestnancom: A. B., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 08.09.2015
(v znení dodatkov), C. D., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 06.09.2018 (v znení dodatku), D.E., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 17.06.2015 (v znení dodatkov) a F. G., nar. XX.XX.XXXX,
pracovná zmluva zo dňa 31.03.2015 (v znení dodatku), priradil ich pracovným miestam prvý stupeň
náročnosti práce, pričom výkon ich práce nie je podľa zistení inšpekcie práce pomocnou, prípravnou

alebo manipulačnou prácou podľa presných postupov a pokynov, ktorá je uvedená v Prílohe č. 1 písm.
a) Zákonníka práce, ale ide o výkon práce, pre ktorú je podľa uvedenej prílohy charakteristický výkon
odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov
(písm. b/), na základe čoho mal ich pracovným miestam priradiť minimálne druhý stupeň náročnosti
práce. O tejto skutočnosti svedčí aj to, že zamestnanci žalobcu vykonávajú činnosť „strážna služba“

na základe preukazu odbornej spôsobilosti podľa zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v
oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 473/2005 Z. z.“), ktorý ustanovuje, že odborne spôsobilou osobou je na účely
tohto zákona osoba, ktorá dosiahla vzdelanie ustanovené pre danú činnosť a je držiteľom preukazu
odbornej spôsobilosti. Zamestnanci žalobcu spĺňajú odbornú spôsobilosť, o čom svedčí aj údaj zapísaný
v knihe „Evidencia služieb“ v časti „číslo identifikačného preukazu osoby poverenej výkonom fyzickej

ochrany“ vždy pri mene osoby (zamestnanca). Splnenie tejto podmienky overili tiež príslušníci Krajského
riaditeľstva Policajného zboru Žilina z odboru súkromných bezpečnostných služieb, ktorí sa dňa
23.03.2021 zúčastnili inšpekcie práce. Uvedeným žalobca porušil ustanovenie § 120 ods. 3 Zákonníka
práce. (ii) Ďalej sa v Protokole uvádza, že žalobca neposkytol zamestnancom A. B., D. E. a F. G., mzdu
v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti príslušného pracovného miesta

a ustanoveného týždenného pracovného času, a to v sume 4,262 eura za hodinu za obdobie september
až december 2020. Podľa predložených dokladov o mzde mzda kontrolovaných zamestnancov v
mesiacoch september až december 2020 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku druhého
stupňa náročnosti pracovného miesta a žalobca neposkytol kontrolovaný zamestnancom doplatok
rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre dané

pracovné miesto. Neposkytnutím doplatku v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a minimálnym
mzdovým nárokom kontrolovaný subjekt (žalobca) porušil ustanovenie § 120 ods. 1 a 4 Zákonníka práce
(v znení platnom a účinnom do 31.12.2020). (iii) Žalobca neposkytol kontrolovaným zamestnancom (A.
B., D. E. a F. G.) za obdobie január 2021 a február 2021 mzdu v sume minimálneho mzdového nároku
určeného pre stupeň náročnosti podľa príslušného pracovného miesta. Žalobca priradil pracovným

miestam prvý stupeň náročnosti a poskytoval im mzdu vo výške zodpovedajúcej tomuto stupňu, pričom
nazákladevýkonuichpráceapracovnejpozíciemalibyťzaradeníminimálnevdruhomstupnináročnosti
práce, čím porušil ustanovenie § 120 ods. 1 až 4 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom od
01.01.2021.

2. Rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 308/2021-IZA-2.3./pok/R/T zo dňa 02.12.2021 o uložení
pokuty 1 000 eur (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) bolo založené na porušení povinností
vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o IP, konkrétne za porušenie
povinností podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce (povinnosti zamestnávateľa priradiť každému
pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti práce uvedenými v Prílohe

č. 1 Zákonníka práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje)
a § 120 ods. 1 v spojení s ods. 4 Zákonníka práce (povinnosti poskytnúť zamestnancovi mzdu najmenej
v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného
miesta). Prvostupňový orgán konštatoval, že žalobca dohodnutý druh práce „strážna služba na základe
smerníc pre strážnu službu“, ktorá bola zmenená dodatkami k pracovným zmluvám zamestnancov

žalobcu na „preventívne pôsobenie na objekte pri ochrane majetku a v prípade podozrenia z trestnej
činnosti alebo priestupku urýchlene volať svojmu vedúcemu, ktorý urobí opatrenia, pracovník bude
bez bezpečnostných prostriedkov a bez hmotnej zodpovednosti“, počas celého výkonu inšpekcie ako
aj počas správneho konania žiadnym spôsobom nenamietal. Ďalej uviedol, že zamestnanci žalobcu
vykonávali strážnu službu podľa zákona č. 473/2005 Z. z., na výkon ktorej je predpokladom splnenie

podmienok odbornej spôsobilosti. Zamestnanec C. D. mal vydaný preukaz odbornej spôsobilosti číslo
S-8384, zamestnankyňa A. B. preukaz číslo S-7043 a zamestnanec D. E. preukaz číslo S-6906.
Žalobca nesprávne priradil pracovným miestam svojich zamestnancov prvý stupeň náročnosti práce,
keď zamestnanci podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti vykonávajú práce týkajúce sa zabezpečenia
ochrany majetku, na výkon ktorej je potrebná aj odborná spôsobilosť podľa § 16 zákona č. 473/2005 Z. z.

Prvostupňový orgán konštatoval, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia nebola právna úprava
(Zákonník práce v znení platnom a účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia) pre páchateľa
správneho deliktu priaznivejšia, preto orgán verejnej správy posudzoval skutok podľa zákona platného
a účinného v čase spáchania správneho deliktu. Skutkový stav bol zistený z obsahu pracovných zmlúvzamestnancov žalobcu, dokladov o údajoch o jednotlivých zložkách mzdy za mesiace september až
december 2020 (ďalej len „výplatné pásky 2020“), mzdových listov za rok 2020, dokladov o údajoch
o jednotlivých zložkách mzdy za mesiace január až február 2021 (ďalej len „výplatné pásky 2021“) a

mzdových listov za rok 2021. Minimálna mzda od 01.01.2020 bola stanovená na 580 eur za mesiac,
minimálna hodinová mzda v sume 3,333 eura. Pre druhý stupeň náročnosti pracovného miesta platil
koeficient minimálnej mzdy vo výške 1,2; a teda minimálna mesačná mzda v tomto prípade predstavuje
696 eur za mesiac a 3,9996 eura za hodinu. Minimálna mzda od 01.01.2021 bola stanovená na 623
eur za mesiac, minimálna hodinová mzda v sume 3,580 eura. Pre druhý stupeň náročnosti pracovného

miesta platil koeficient minimálnej mzdy vo výške 1,2; a teda minimálna mesačná mzda v tomto prípade
predstavuje 739 eur za mesiac a 4,530 eura za hodinu. Vzhľadom na to, žalobca porušil ustanovenia
Zákonníka práce, ktorý je pracovnoprávnym predpisom, orgán verejnej správy bol oprávnený uložiť
mu v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) Zákona o IP pokutu až do výšky 100 000 eur. Prvostupňový
orgán pri ukladaní pokuty zohľadnil jej preventívne pôsobenie a pri určovaní jej výšky prihliadal na
závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť následkov. Porušenie ustanovenia § 120 ods.

3 Zákonníka práce odôvodňuje podľa prvostupňového orgánu uloženie pokuty s poukazom na ústavné
právo zamestnancov na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. Porušenie ustanovenia § 120 ods. 1 v
spojení s ods. 4 Zákonníka práce považuje orgán verejnej správy taktiež za dôvodné pre sankcionovanie
pokutou s poukazom na spravodlivú mzdu za vykonanú prácu. Ako poľahčujúcu okolnosť zohľadnil
prvostupňový orgán celkový počet zamestnancov žalobcu (6), kedy by vyššia pokuta mohla výrazne

negatívne zasiahnuť do chodu podnikania žalobcu, skutočnosť, že nejde o opakované zistenie toho
istého nedostatku a tiež skutočnosť, že žalobca počas výkonu inšpekcie aktívne spolupracoval. Ako
priťažujúcu okolnosť prvostupňový orgán vyhodnotil, že v prípade porušenia ustanovenia § 120 ods.
3 Zákonníka práce nešlo o ojedinelý výskyt nedostatku, pretože zistený nedostatok sa týkal štyroch
zamestnancov žalobcu. Pokuta vo výške 1 000 eur plní represívnu funkciu, má tiež preventívnu úlohu a

podľa názoru prvostupňového orgánu je postačujúcou na zistený skutkový stav.

3. O včas podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. NIP/NIP_PO/BEZ/2022/2437 zo dňa 31.01.2022 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia

žalovaný opísal zistenia inšpekcie práce, priebeh prvostupňového konania a obsah odvolania žalobcu.
Konštatoval, že prvostupňový orgán v danom prípade jednoznačne preukázal, že žalobca porušil
ustanovenia § 120 ods. 1, 3 a 4 Zákonníka práce tým, že žalobca pracovné miesta svojich zamestnancov
zaradil do prvého stupňa náročnosti práce a neposkytol zamestnancom doplatok v sume rozdielu
medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň

patriaci pracovnému miestu. Z predložených dokladov vyplýva, že zamestnanci žalobcu vykonávajú
práce týkajúce sa zabezpečenia ochrany majetku, t. j. strážnu službu v zmysle zákona č. 473/2005 Z. z.,
na výkon ktorej jej predpokladom splnenie podmienok odbornej spôsobilosti v zmysle § 16 citovaného
zákona. Inšpekcie práce sa zúčastnili aj príslušníci Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina,
oddelenia súkromných bezpečnostných služieb, ktorí u zamestnancov žalobcu kontrolovali splnenie

odbornej spôsobilosti na vykonávanie práce, čo znamená, že bez splnenia odbornej spôsobilosti by
nemohli uvedení zamestnanci prácu vykonávať. Pretože zamestnanci žalobcu podľa najnáročnejšej
pracovnej činnosti v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve vykonávajú práce týkajúce
sa zabezpečenia ochrany majetku, na výkon ktorej je potrebná aj ich odborná spôsobilosť, vykonávajú
práce charakterizujúce výkon ucelených obslužných rutinných odborných prác alebo odborných

rutinnýchkontrolovateľnýchprácpodľadanýchpostupovaleboprevádzkovýchrežimov,ktorýmprislúcha
druhý stupeň náročnosti podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce a jeho Prílohy č. 1. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Asan/12/2019, ktorý v obdobnom
prípade konštatoval, že priradenie pracovného miesta dotknutých zamestnancov do prvého stupňa
náročnosti práce nie je adekvátne vzhľadom na súhrn pracovných činností, ktoré dotknutí zamestnanci

vykonávali. Zamestnanci žalobcu boli zodpovední za ochranu majetku, ktorú nie je možné subsumovať
pod výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov.
Pretože žalobca nepriradil pracovnému miestu, na ktorom sa dohodol so svojimi zamestnancami, stupeň
náročnosti práce v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v Prílohe
č. 1 Zákonníka práce, porušil ustanovenie § 120 ods. 3 Zákonníka práce. Z predložených dokladov

ďalej vyplynulo, že zamestnankyni A. B. a zamestnancom D. E. a F. G. žalobca za obdobie mesiacov
september až december 2020 neposkytol doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou
minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci príslušnému pracovnému
miestu, čím porušil ustanovenie § 120 ods. 1 v nadväznosti na § 120 ods. 4 Zákonníka práce vznení účinnom do 31.12.2020. Obdobne takýto doplatok uvedeným zamestnancom neposkytol ani za
obdobie mesiacov január až február 2021. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol odvolacie dôvody
k jednotlivým zisteniam nedostatkov, len opätovne vyjadril nesúhlas s druhým stupňom náročnosti

pracovného miesta dotknutých zamestnancov. Žalovaný konštatoval, že porušenie Zákonníka práce
zistené inšpekciou práce patrí medzi správne delikty právnickej osoby postihované bez ohľadu na
zavinenie (ide o tzv. objektívnu zodpovednosť), pri ktorej orgán verejnej správy preukazuje iba porušenie
právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie zavinenie. Podľa žalovaného prvostupňový orgán
pri rozhodovaní o výške pokuty postupoval v súlade s ust. § 19 ods. 6 Zákona o IP a výšku pokuty určil

s prihliadnutím na relevantné zákonné kritériá, pričom sankcia vo výške 1 000 eur je primeraná a plní
hlavne preventívnu funkciu. Zároveň prvostupňový orgán postupoval v súlade so zásadou materiálnej
rovnosti účastníka konania, ktorou sa sleduje najmä skutočnosť, aby v rámci rozhodovacej činnosti
správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch.

Zhrnutie argumentov žalobcu – žalobné body

4. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhal, aby správny
súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil
prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Namietal, že nedostal pred rozhodnutím
prvostupňového orgánu, spolu s oznámením o začatí správneho konania, všetky tam citované podklady

pre rozhodnutie, čím bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý proces. Zároveň konštatoval,
že administratívny spis vo veciach správneho trestania musí byť zažurnalizovaný ako vyšetrovací
spis v trestnom konaní, inak nie dostatočne preukazný, nie je zrejmá chronológia úkonov a nie je
možné posúdiť zákonnosť a správnosť postupu správnych orgánov. Žalobca namietal, že žalovaný sa
nedostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami a žalobca nedostal na svoje odvolacie argumenty

odpoveď. Namietal, že výrok prvostupňového rozhodnutia nie je jednoznačný pri tvrdenom porušení
§ 120 ods. 3 Zákonníka práce, keď nie je zrejmý stupeň náročnosti práce, ktorý má byť správne
priradený kontrolovaným pracovným miestam. Žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového
stavu, keď tvrdil, že nie sú rozhodujúce predložené dokumenty (pracovné zmluvy), ale skutočný
obsah (výkon) práce jednotlivých zamestnancov počas každej pracovnej zmeny – tzv. snímka dňa. Je

totiž dôležité, akú prácu skutočne na konkrétnom pracovnom mieste v konkrétnom objekte konkrétny
zamestnanec vykonával. Toto nebolo vôbec zisťované, preto napadnuté rozhodnutie, aj rozhodnutie
prvostupňového orgánu, nemôže obstáť ako zákonné. V prvom rade mal prvostupňový orgán zisťovať
u vedúceho zamestnanca, aké konkrétne pracovné činnosti zamestnanci vykonávajú, aby vychádzal zo
spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci. Napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie

je založené len na formálnom posudzovaní predložených dokladov. Žalobca poukázal na to, že vo
veciach správneho trestania sú nároky na rozhodnutie vyššie, ako je tomu pri ostatných rozhodnutiach
orgánov verejnej správy. Zhodnotenie podkladov pre rozhodnutie musí byť logické a zrozumiteľné,
musí sa opierať o konkrétne fakty a okolnosti individuálneho prípadu a nemôže byť formalistické a
paušálne. Žalobca zotrval na tom, že práce vykonávané jeho zamestnancami patria do prvého stupňa

náročnosti práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon zamestnávateľ od zamestnanca
vyžaduje. Prvostupňový orgán, ani žalovaný, neidentifikovali konkrétnu pracovnú činnosť u každého
menovaného zamestnanca, ktorú reálne vykonával a ktorá patrí do druhého stupňa náročnosti práce.
Dotknutí zamestnanci pôsobili reálne len preventívne, preto ich činnosti sú v prvom stupni náročnosti
práce. Formálne poukazovanie na preukaz, spôsobilosť a evidenciu služieb je bez právneho významu.

Žalovaný, ani prvostupňový orgán, nevzali do úvahy špecifickosť vykonávanej práce. Rozhodujúci a
určujúci nie je dohodnutý druh práce v pracovnej zmluve, ale konkrétne reálne vykonávané pracovné
činnosti konkrétneho zamestnanca na danom pracovnom mieste. Stupeň náročnosti práce zakladá
jedine a výlučne reálne vykonávaná najnáročnejšia pracovná činnosť, ktorú konkrétny zamestnanec
vykonáva v rámci všetkých pracovných činností na danom pracovnom mieste. Podľa žalobcu záver

prvostupňového orgánu a žalovaného, že dotknutí zamestnanci vykonávajú na základe preukazu
odbornej spôsobilosti práce charakterizujúce výkon ucelených obslužných režimov, ktorým prislúcha
druhý stupeň náročnosti nemá oporu v spise (v podkladoch pre rozhodnutie), teda nemá žiaden faktický
podklad. Evidencia služieb nezaznamenáva konkrétne pracovné činnosti, ale všeobecnú špecifikáciu
činností podľa zákona o súkromnej bezpečnosti (zákona č. 473/2005 Z. z.), z čoho nie je možné

vyvodiť, že by dotknutí zamestnanci vykonávali činnosti patriace do druhého stupňa náročnosti práce.
Orgány verejnej správy neuviedli, ani nevyhodnotili, konkrétnu reálnu najnáročnejšiu pracovnú činnosť
dotknutého zamestnanca, aby bolo preskúmateľné, ktorá činnosť je najnáročnejšia a zakladá druhý
stupeň náročnosti práce. Všeobecná špecifikácia „práce týkajúce sa zabezpečenia ochrany majetku“je všeobecná, nedostatočná a nepreskúmateľná. Napadnuté rozhodnutie je tak vecne nesprávne, bez
faktického podkladu, nepreskúmateľné a nezákonné.

Vyjadrenie žalovaného

5. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Konštatoval, že žalobca v žalobe namieta v
zásade rovnaké skutočnosti, ako v priebehu správneho konania, obsah žaloby je z prevažnej časti
totožný s obsahom jeho vyjadrenia v administratívnom konaní, s ktorým sa žalovaný vysporiadal, preto

zotrváva na skutočnostiach, ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Pri ukladaní pokuty
boli zohľadnené priťažujúce a poľahčujúce okolnosti veci, zásady správneho trestania aj požiadavky
súdnej praxe. Výška uloženej pokuty neprekročila výšku obvykle ukladaných pokút v obdobnom prípade,
ani hornú hranicu zákonného rozmedzia. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal s
námietkami žalobcu, aj čo sa týka stupňa náročnosti práce dotknutých zamestnancov a charakteru
ich reálnych pracovných činností vykonávaných v rámci dohodnutého druhu práce. Žalobca dohodnutý

druh práce „strážna služba na základe smerníc pre strážnu službu“ počas celého výkonu inšpekcie
práce, ako aj počas administratívneho konania, nijakým spôsobom nenamietal. Aj v Protokole bola
konštatovaná skutočnosť, že zamestnanci žalobcu mali dohodnutý takýto druh práce, čo žalobca
nenamietal. Prvostupňový orgán verejnej správy, aj žalovaný, jednoznačne preukázali, že zo strany
žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 120 ods. 1 Zákonníka práce ako aj ustanovenia § 120

ods. 3 Zákonníka práce. Podľa predloženej Evidencie služieb zamestnanci žalobcu zaznamenávali
druh strážnej služby v členení podľa § 3 zákona č. 473/2005 Z. z., vo väčšine prípadov išlo o §
3 písm. a) citovaného zákona: ochrana majetku na verejne prístupnom mieste a písm. e) ochrana
prepravy majetku a osoby. Z uvedeného vyplýva, že zamestnanci boli zodpovední za ochranu majetku,
ktorú nie je možné subsumovať pod výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa

presných postupov a pokynov. Priradenie pracovných činností dotknutých zamestnancov do prvého
stupňa náročnosti práce nie je adekvátne vzhľadom na súhrn pracovných činností, ktoré dotknutí
zamestnanci vykonávali. Žalobca nesprávne priradil pracovným miestam, na ktorých sa dohodol so
svojimi zamestnancami, prvý stupeň náročnosti práce, keď zamestnanci podľa najnáročnejšej pracovnej
činnosti, ktorej výkon bol vyžadovaný v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, vykonávajú

prácetýkajúcesazabezpečeniaochranymajetku,naktorejvýkonjepotrebnáajichodbornáspôsobilosť,
čiže vykonávajú práce charakterizujúce výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných
rutinnýchkontrolovateľnýchprácpodľadanýchpostupovaleboprevádzkovýchrežimov,ktorýmprislúcha
druhý stupeň náročnosti podľa Prílohy č. 1 Zákonníka práce. Za nedôvodnú považuje žalovaný aj
námietku týkajúcu sa nevykonania dôkazov, v súvislosti s čím žalovaný uvádza, že orgán verejnej

správy reflektoval na dôvodné námietky žalobcu tým, že vydal Dodatok č. 1 k Protokolu. Žalobca
nenavrhoval vykonanie žiadnych dôkazov. Žalobca ani v odvolacom konaní neuviedol také relevantné
skutočnosti a nedoplnil také relevantné dôkazy, s ktorými by sa žalovaný nebol vysporiadal a ktorými by
žalobca preukázal konkrétne porušenie, resp. ohrozenie jeho subjektívnych práv, alebo preukázal, že
žalovaný svojím postupom porušil základné zásady správneho konania. Žalovaný sa nestotožňuje ani s

argumentáciou ohľadne neobjektívneho a nespoľahlivo zisteného stavu veci a námietkou nesprávneho
právneho posúdenia. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam poukazuje predovšetkým na listinné dôkazy,
ktoré boli uvedené v Protokole. Porušenie povinností bolo riadne a dôsledne zdokumentované a
náležitým spôsobom odôvodnené.

Replika žalobcu

6. Žalobca v replike rozvinul argumentáciu o tvrdenom správnom zaradení prác kontrolovaných
zamestnancov do prvého stupňa náročnosti s poukazom na to, že náročnosť vykonávanej práce,
čo sa týka psychickej i fyzickej alebo vedomostnej je minimálna, zamestnanci na danom pracovisku

nemajú hmotnú zodpovednosť. Žalobca postupoval správne, keď pracovné miesta zaradil do prvého
stupňa náročnosti práce, keď ani jedna činnosť vykonávaná zamestnancami žalobcu nespĺňa znaky
na zaradenie do druhého stupňa náročnosti prác. V tejto súvislosti poukázal na komentár k Zákonníku
práce (Barancová H. a kol. Zákonník práce. Komentár, 3. vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2022, strana
1064 - 1065), z ktorého vyplýva, že: „Pracovné miesto, zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce,

charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov
a pokynov, v rámci strážnej služby za práce tejto náročnosti možno považovať výkon informačných
činností na vrátnici, kontrolu a evidenciu zamestnancov, vozidiel a cudzích osôb, vstupujúcich do
objektu a vystupujúcich zo stráženého objektu a pod. Ak však zamestnanec vykonáva náročnejšiečinnosti vrátane zásahu s možnosťou použitia bezpečnostných prostriedkov vrátane strážneho psa
alebo vykonáva ochranu pri preprave majetku alebo osôb s prípadným riadením motorového vozidla,
musí zamestnávateľ vychádzať z tejto najnáročnejšej činnosti a vyššiu náročnosť prác zohľadní aj

zaradením pracovného miesta zamestnanca do príslušného stupňa náročnosti.“ Najnáročnejšia činnosť
zamestnancov spočíva v evidencii návštev, vo vykonávaní informačných činností na vrátnici, v kontrole a
evidencii zamestnancov, vozidiel a cudzích osôb vstupujúcich do objektu. Žalovaný nezisťoval skutočný
stav veci - čo je skutočnou náplňou práce zamestnancov žalobcu, preto je záver orgánov verejnej správy
o nesprávnom zaradení prác nepodložený a neopodstatnený bez vyhodnotenia náležitého faktického

podkladu.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

7. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a)

uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 01.06.2023 z krajských súdov na správne súdy vo
všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu
v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej
Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.
30S/71/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA-30S/71/2022.

8. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný správny súd podľa zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) po oboznámení sa
s obsahom súdneho a administratívneho spisu a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní
(za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti žalovaného) preskúmal v rozsahu uplatnených

žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie,
ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu a dospel k záveru, že žaloba nie
je dôvodná.

9. Žalobca na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a dôvodoch v nej uvedených. Zdôraznil, že

podstatou je, že orgán verejnej správy rozhodol formalistickým spôsobom, neskúmal skutočný stav
veci, hoci mal zistiť konkrétne pracovné činnosti zamestnancov žalobcu, napr. snímkou dňa, a teda
vykonať dokazovanie na zistenie, aké práce zamestnanci skutočne vykonávali, nie aké práce vyplývali
z listinných dokladov. Takéto zistenia sa v rozhodnutiach orgánu verejnej správy nenachádzajú, čo
zaťažuje uvedené rozhodnutia aj vadou nepreskúmateľnosti. Právny záver orgánu verejnej správy nebol

založený na preskúmateľných argumentoch. Z predloženého komentára k Zákonníku práce vyplýva, že
je dôležité, akú vykonáva zamestnanec skutočnú prácu.

10. Žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní pracovným vyťažením a kolíziou pracovných
úloh. Zotrval na všetkých doterajších stanoviskách a vyslovil súhlas s pojednávaním a rozhodnutím

v jeho neprítomnosti.

11. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákona o IP inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním
pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a
skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok

žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili
15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

12. Podľa § 13 ods. 2 Zákona o IP v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa
alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor

práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným
zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor
prácejepovinnýprivypracúvaníprotokoluprihliadaťnavyjadreniaadokladyuplatnenéalebopredložené
kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je
zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.

13. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) veta pred čiarkou Zákona o IP Inšpektorát práce je oprávnený uložiť
pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich
z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestombode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000
eur.

14. Podľa § 21 ods. 3 veta prvá Zákona o IP na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e),
§ 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, 26) ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 120 ods. 1, 3 a 4 Zákonníka práce (v znení platnom a účinnom od 01.03.2021): (1)

Zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je
povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre
stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca
v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne
zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového
nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. (3) Pracovné miesto

podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce
dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť každému
pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest
uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca
vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. (4) Suma minimálneho mzdového

nároku zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou pre príslušný stupeň na príslušný kalendárny
rok je súčet rozdielu medzi sumou mesačnej minimálnej mzdy určenej na príslušný kalendárny rok
a sumou mesačnej minimálnej mzdy určenej na rok 2020 a súčinu sumy mesačnej minimálnej mzdy
určenej na rok 2020 a koeficientu minimálnej mzdy. Suma minimálneho mzdového nároku pre príslušný
stupeň na príslušný kalendárny rok za každú hodinu odpracovanú zamestnancom pri ustanovenom

týždennom pracovnom čase 40 hodín je 1/174 zo sumy minimálneho mzdového nároku podľa prvej vety.
Koeficient minimálnej mzdy je pre druhý stupeň náročnosti práce 1,2.

16. Podľa písm. a) Prílohy č. 1 Zákonníka prace pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu
náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa

presných postupov a pokynov. Podľa písm. b) Prílohy č. 1 Zákonníka prace pracovné miesto
zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných
prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových
režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných
prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných

prác administratívnych, hospodárskosprávnych , prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa
pokynov alebo ustanovených postupov.

17. Podľa § 3 zákona č. 473/2005 strážna služba je:
a) ochrana majetku na verejne prístupnom mieste,

b) ochrana majetku na inom než verejne prístupnom mieste,
c) ochrana osoby,
d) ochrana majetku a osoby pri preprave,
e) ochrana prepravy majetku a osoby,
f) zabezpečovanie poriadku na mieste zhromažďovania osôb,

g) prevádzkovanie zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému, prevádzkovanie ich častí,
vyhodnocovanie narušenia chráneného objektu alebo chráneného miesta,
h) vypracúvanie plánu ochrany alebo i) monitorovanie pohybu a konania osoby v chránenom objekte,
na chránenom mieste alebo v ich okolí.

18. Podľa § 16 zákona č. 473/2005 Z. z. odborne spôsobilou osobou je na účely tohto zákona osoba,
ktorá dosiahla vzdelanie ustanovené pre danú činnosť a je držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti.

19. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 473/2005 Z. z. skúška odbornej spôsobilosti je typu S - pre
osoby poverené výkonom fyzickej ochrany a pátrania.

20. Podľa § 20 ods. 3 veta prvá až tretia zákona č. 473/2005 Z. z. preukaz je verejná listina. Osoba
môže byť súčasne držiteľom len jedného preukazu. Osoba poverená výkonom fyzickej ochrany, pátrania
alebo odbornej prípravy a poradenstva je pri plnení pracovných úloh povinná mať preukaz pri sebea na požiadanie ho predložiť ministerstvu pri výkone štátneho dozoru, krajskému riaditeľstvu pri výkone
kontroly alebo orgánu dozoru, orgánu kontroly alebo príslušníkovi Policajného zboru pri výkone kontroly
činnosti.

21. Podľa § 48 ods. 1 písm. f) zákona č. 473/2005 Z. z. fyzickú ochranu alebo pátranie môže vykonávať
len osoba, ktorá je držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti podľa § 20.

22. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje

k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

23. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je
ustanovené inak.

24. Podľa § 195 ods. 1 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a

dôvodmi žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo

premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na

ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.

25. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

26. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a

zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

27. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov
fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Správny súd rozhoduje

na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu (správny
súd je zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak). Žalobca
musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body),
a to v zmysle § 182 ods. 1, písm. e) SSP. Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach

správneho trestania, kde zmysle § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch vymedzených písm. a) až e) daného ustanovenia. Správny
súd ďalej v prípade správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza zo
skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané
orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

28. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
inšpektorátu práce o uložení pokuty vo výške 1 000 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z
predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákona o IP, konkrétne za porušenie:

- § 120 ods. 3 Zákonníka práce tým, že žalobca ako zamestnávateľ ku dňu 23.03.2021 nepriradil
pracovnému miestu, na ktorom sa dohodol so zamestnancami: A. B., C. D., D. E. a F. G., stupeň v
súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v Prílohe č. 1 Zákonníkapráce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu
práce dohodnutého v pracovnej zmluve

- § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2020 tým, že žalobca
ako zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve,
zamestnancom: A. B., D. E. a F. G., ktorých mzda v mesiacoch september až december 2020 nedosiahla
sumu minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti príslušného pracovného miesta,
neposkytoldoplatokvsumerozdielumedzidosiahnutoumzdouasumouminimálnehomzdovéhonároku

ustanoveného pre druhý stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu

- § 120 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 4 Zákonníka práce tým, že žalobca ako zamestnávateľ, u ktorého
nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, zamestnancom: A. B., D. E. a F. G.,
ktorých mzda v mesiacoch január až február 2021 nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku pre
druhý stupeň náročnosti príslušného pracovného miesta, neposkytol doplatok v sume rozdielu medzi

dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre druhý stupeň patriaci
príslušnému pracovnému miestu.

29. Správny súd posúdil žalobu žalobcu ako správnu žalobu vo veciach správneho trestania, pretože
sa týka rozhodovania orgánov verejnej správy o sankcii za porušenie povinností uložených žalobcovi

všeobecne záväzným právnym predpisom, a to v podobe uloženia pokuty. Išlo teda o rozhodovanie
orgánu verejnej správy o vyvodzovaní administratívnej zodpovednosti za protiprávne konanie (správny
delikt).

30. Správny poriadok (§ 32 ods. 1), ktorý sa vzťahuje na konanie podľa § 19 Zákona o IP (správne

delikty), ukladá orgánu verejnej správy povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci. Úplnosť
zistenia podkladov znamená, že boli vykonané všetky prešetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú vec
rozhodujúci význam. Pokiaľ ide o administratívne trestanie, t. j. konanie, v rámci ktorého príslušné
orgány verejnej správy objasňujú okolnosti svedčiace o spáchaní určitého protiprávneho konania a
za toto preukázané protiprávne konanie ukladajú v zmysle príslušných zákonov tresty a iné zákonné

opatrenia deliktuálne zodpovedným osobám, na takéto osobitné správne konania sa v zmysle ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR i Najvyššieho súdu SR vzťahujú
zásady trestného konania, ktoré musia orgány verejnej správy pri objasňovaní správnych deliktov
dodržiavať a v ich zmysle viesť príslušné konanie, vrátane vyhodnotenia zisteného skutkového stavu
veci. Medzi zásady trestného konania, vo vzťahu k dokazovaniu možno zaradiť zásadu vyhľadávaciu,

zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností.
Bremeno presného a úplného objasnenia stavu veci teda spočíva na orgáne verejnej správy. Orgán
verejnej správy je povinný vykonať zisťovanie z úradnej povinnosti, nemôže byť viazaný len na podklady,
ktoré mu poskytnú účastníci konania. Dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, vrátane toho, čo uviedol účastník konania.

31. V tomto prípade boli vykonanou inšpekciou práce u žalobcu zistené porušenia právnych predpisov
(Zákonníka práce), ktoré boli zdokumentované v Protokole o výsledku inšpekcie práce č. IZA-34-54-2.3/
P-B24,25-21 zo dňa 12.07.2021. Protokol a Dodatok č. 1 k Protokolu obsahuje sumár zistených

skutkových okolností, ako aj vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu (Dodatkom č. 1
inšpektorkaprácenazákladevyjadreniažalobcuzrušilanedostatokč.1a2Protokolu),ajuvedenieúvah,
ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov v nadväznosti na použitie právnych predpisov, podľa ktorých orgán
verejnej správy postupoval. V Protokole sú opísané všetky skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov.

32. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že v dôsledku zisteného porušenia
pracovnoprávnych predpisov začal Inšpektorát práce Žilina (prvostupňový orgán) správne konanie vo
veci uloženia pokuty podľa § 19 Zákona o IP. Oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty
č. 308/2021-IZA-2.3/pok/oz/T zo dňa 04.11.2021 bolo žalobcovi doručené 04.11.2021. V zmysle § 33
ods. 2 Správneho poriadku mal žalobca možnosť vyjadriť sa v stanovenej lehote k podkladom pre

vydanie rozhodnutia, spôsobu zisťovania, ako aj podať návrh na ich doplnenie, vrátane predloženia
ďalšíchlistinnýchdôkazov.Žalobcavovyjadrenízodňa10.11.2021vyslovilnesúhlassozačatímkonania
o udelení pokuty. Namietal, že neporušil zákonom stanovené povinnosti (Zákonník práce) a pri určení
stupňa náročnosti práce postupoval podľa § 120 Zákonníka práce. Orgán verejnej správy podľa žalobculen účelovo tvrdí, že strážna služba musí byť v druhom stupni náročnosti práce. K vyjadreniu nepripojil
žiadne dôkazy, ani nenavrhol doplnenie dokazovania.

33. Rozhodnutie o uložení pokuty bolo založené na zistenom porušení ustanovenia § 120 ods. 1, 3
a 4 Zákonníka práce na základe výsledkov inšpekcie práce, ktorá predstavuje dozor nad dodržiavaním
pracovnoprávnych predpisov. Zamestnávateľ, ktorý nemá odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v
kolektívnejzmluve,jepovinnýzamestnancoviposkytnúťmzdunajmenejvsumeminimálnehomzdového
nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta, čomu predchádza

ohodnotenie pracovného miesta (ktorým sa vyjadruje súhrn zamestnancom vykonávaných pracovných
činností podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve) a priradenie pracovnému miestu stupeň
náročnosti práce porovnaním so záväznými charakteristikami pracovných miest, ktoré sú Prílohou
č. 1 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je teda povinný každému pracovnému miestu priradiť stupeň
náročnosti práce v súlade so záväznými charakteristikami pracovných miest podľa najnáročnejšej
pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej

zmluve. Charakteristiky pracovných miest vymedzujúce príslušný stupeň náročnosti práce zohľadňujú
aj kritérium kvalifikačnej náročnosti.

34. Žalobca nesúhlasil s tým, že porušil citované ustanovenia Zákonníka práce tvrdiac, že podľa jeho
názoru činnosť vykonávaná jeho zamestnancami nespĺňa takú náročnosť práce, aby boli zaradení

do druhého stupňa. Namietal, že orgány verejnej správy pre prijatie uvedeného záveru nedostatočne
zistili skutkový stav. V súvislosti s touto námietkou, ako aj námietkou formalistického prístupu inšpekcie
práce, správny súd uvádza, že prvostupňový orgán rozsiahlo opísal zistený skutkový stav ako
aj dôkazy, z ktorých vychádzal, konkrétne poukázal na obsah pracovných zmlúv zamestnancov
žalobcu, vrátane dodatkov k pracovným zmluvám a knihu „Evidencia služieb“, do ktorej zamestnanci

žalobcu zaznamenávali dátum služby, druh služby, jej časové vymedzenie spolu s údajom o mieste
výkonu služby, označením osoby poverenej výkonom fyzickej ochrany a číslom identifikačného
preukazu tejto osoby. Žalobca založil námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu na tom, že
príslušný inšpektor práce (inšpektori práce) nezisťovali, čo konkrétne kontrolovaní zamestnanci žalobcu
vykonávajú (okrem iného že si nevyžiadali snímku dňa konkrétnych zamestnancov). V tejto súvislosti

správny súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v zmysle Zákona o IP inšpektorát práce
vykonáva dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy,
najmä ich vznik (založený pracovnou zmluvou), mzdové podmienky (opäť vyplývajúce z pracovnej
zmluvy a ostatných písomných podkladov – v tomto prípade mzdových listov a výplatných pások), t.
j. rozsah inšpekcie je viazaný primárne na písomnú pracovnoprávnu dokumentáciu. Tomu zodpovedá

povinnosť fyzickej alebo právnickej osoby (zamestnávateľa) predložiť na požiadanie doklady, ktorými
preukáže pracovnoprávny vzťah (písomnú pracovnú zmluvu), ako aj všetky podklady a informácie
potrebné na výkon inšpekcie vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov (§ 16 Zákona
o IP). Žalobcovi nič nebránilo predložiť v konaní ďalšie doklady, čo však neurobil. Pokiaľ žalobca
na pojednávaní pred správnym súdom argumentoval, že ako dôkaz k zisteniu stupňa náročnosti

pracovného miesta predkladal v administratívnom konaní dôkazy – snímku dňa, toto jeho tvrdenie nemá
oporu v administratívnom spise, samotný právny zástupca žalobcu po nahliadnutí do administratívneho
spisu na pojednávaní priznal, že mal na mysli doklad „Evidencia služieb“, kde je uvedené meno
a priezvisko zamestnanca, dátum, druh služby a časové vymedzenie služby. Inšpektorát práce ako aj
žalovaný listiny v spise (pracovnoprávnu dokumentáciu), vrátane knihy „Evidencia služieb“ preskúmali

a vyhodnotili v súlade s ich obsahom.

35. S ohľadom na uvedené správny súd konštatuje, že náležitému zisteniu skutkového stavu zodpovedá
zistenie obsahu pracovných činností z pracovnej zmluvy (keď platí, že vykonávané pracovné činnosti
majú zodpovedať obsahu pracovnej zmluvy), ako aj evidencii služieb. Pretože žalovaný a prvostupňový

orgán skutkový stav zistili z obsahu pracovných zmlúv, evidencie pracovného času, ďalej z výplatných
lístkov, mzdových listov a knihy „Evidencia služieb“, správny súd takýto postup považuje za dostatočný.

36. Z hľadiska obsahu právneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnávateľom a jeho zamestnancami
je podstatným, že ide o pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou, na ktorej formu a náležitosti

sa vzťahujú ustanovenia § 42 ods. 1 a § 43 Zákonníka práce. Pracovná zmluva musí mať písomnú formu
a jej súčasťou musí byť vymedzenie druhu práce. Z predložených pracovných zmlúv zamestnancov
žalobcu (C. D., A. B., F. G. a D. E.), vyplýva, že náplňou ich práce bola strážna služba. Pôvodne
mali všetci zamestnanci v pracovných zmluvách dohodnutý druh práce „strážna služba na základesmerníc pre strážnu službu, ochrana majetku u objednávateľa priamym pozorovaním alebo technickými
prostriedkami v zmysle zákona o SB“, neskôr (dodatkom k pracovným zmluvám z 28.06.2019) bol
u uvedených zamestnancov zmenený druh práce a opis pracovných činností na „preventívne pôsobenie

na objekte pri ochrane majetku a v prípade podozrenia z trestnej činnosti alebo priestupku urýchlene
volať svojmu vedúcemu, ktorý urobí opatrenia. Pracovník bude bez bezpečnostných prostriedkov a bez
hmotnej zodpovednosti“, ostatné časti pracovnej zmluvy zostali nezmenené. Uvedenú zmenu orgán
verejnej správy posúdil ako zmenu bez dopadu na reálne vykonávanú činnosť ochrany majetku, s čím
sa správny súd stotožňuje. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v pracovných zmluvách,

vrátane ich dodatkov, neboli pracovné činnosti zamestnancov žalobcu definované tak, ako ich opísal
žalobca v žalobe (v podstate činnosti vrátnika), keď bez väzby na obsah pracovnej zmluvy (ktorá
striktnevymedzujedruhpráceajbližšiudefiníciupracovnýchčinností),žalobcanamietal,žezamestnanci
v podstate vykonávajú len funkciu vrátnikov. Tomuto však nezodpovedá samotným žalobcom ako
zamestnávateľom uvedený druh práce v pracovnej zmluve (ochrana majetku). Ak by pracovnou náplňou
bola len činnosť vrátnika, nezodpovedá to teda dohodnutému druhu práce – preventívne pôsobenie na

objekte pri ochrane majetku. Hoci kontrolovaní zamestnanci majú pôsobiť len „preventívne“, z obsahu
pracovných zmlúv vyplýva, že vykonávajú činnosti spadajúce do diapazónu strážnej služby - strážna
službajedefinovanázákonomč.473/2005Z.z.okreminéhoakoochranamajetkunaverejneprístupnom
mieste (§ 3 písm. a/ citovaného zákona). Podľa obsahu predložených pracovných zmlúv zamestnanci
žalobcu kontrolujú osoby a majetok - podľa pracovných zmlúv sa za hrubé a závažné porušenie

pracovnej disciplíny považuje: nepresvedčenie sa, či osoba, ktorá vychádza z objektu nemá u seba veci,
ktoré pochádzajú z protiprávnej činnosti na základe signálu alebo oboznámenia z kamerového systému
a nedostatočné vykonanie kontroly prichádzajúcich a odchádzajúcich vozidiel; ďalej, ak pracovník
kamerového systému (detektív) pri sledovaní osoby túto stratí alebo z iného dôvodu ju prestane
sledovať, je povinný to oznámiť strážnej službe s popisom osoby, ktorá sa po zaplatení presvedčí, či

osoba nemá u seba veci, ktoré pochádzajú z protiprávnej činnosti. Pri práci nie je vylúčené ani použitie
motorového vozidla, keď z obsahu pracovných zmlúv explicitne vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli,
že pri výkone práce môže zamestnanec podľa potreby zamestnávateľa využívať súkromné motorové
vozidlo. Súčasne zamestnanci žalobcu pracujú samostatne, bez dozoru, čo vyplýva z toho, že vedúceho
majú kontaktovať až v prípade podozrenia z trestnej činnosti alebo priestupku. Žalobca v odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že zamestnanci nekontrolujú osoby, čo je však v rozpore
s obsahom pracovnej činnosti podľa predložených pracovných zmlúv.

37. Žalobca sa mýli, keď tvrdí, že pre zaradenie zamestnanca – pre určenie stupňa náročnosti práce, nie
je rozhodujúci a určujúci dohodnutý druh práce v pracovnej zmluve, ale konkrétne reálne vykonávané

pracovné činnosti konkrétneho zamestnanca na danom pracovnom mieste. Sám žalobca uvádza, že
pre určenie stupňa náročnosti práce sú dôležité pracovné činnosti vykonávané v rámci dohodnutého
druhu práce. Dohodnutý druh práce je bližšie špecifikovaný okruhom pracovných činností (pracovná
náplň), pričom reálne vykonávané činnosti musia (resp. by mali) zodpovedať dohodnutému druhu
práce. Činnosti, ktoré zamestnanec vykonáva (a z toho plynúce oprávnenia zamestnanca) musia

teda korešpondovať s obsahom pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce
dohodnutéhovpracovnejzmluve,pretoprvostupňovýorgánpostupovalsprávne,keďskúmal,čiopísané
pracovné činnosti v pracovnej zmluve (vrátane dodatkov k pracovnej zmluve) zodpovedajú alebo
nezodpovedajú stanovenému stupňu náročnosti práce. Z predložených pracovných zmlúv (vrátane
dodatkov z roku 2019) vyplýva, že náplňou práce zamestnancov žalobcu boli činnosti pri ochrane

majetku (vrátane kontroly osôb a vozidiel), teda nielen poskytovanie informácií a ohlasovanie návštev,
ako to namieta žalobca. Dodatkom k pracovným zmluvám bol druh práce zmenený na „preventívne
pôsobenie pri ochrane majetku“, uvedené však podľa názoru správneho súdu nezmenilo obsah (náplň)
práce, ktorý naďalej pokrýva činnosti spočívajúce v dohľade nad osobami a majetkom (vizuálnu
kontrolu osôb a objektu, monitorovanie kamerového systému), pričom v prípade podozrenia z trestnej

činnosti alebo priestupku má zamestnanec urýchlene volať svojmu vedúcemu. Aj pri takomto vymedzení
(pri „preventívnom pôsobení“) je nepochybné, že sa predpokladá poskytnutie súčinnosti - operatívne
riešenie vzniknutej situácie pri ochrane majetku, vrátane realizácie možných opatrení na odvrátenie
hroziacej ujmy či škody (do času privolania vedúceho).

38. Správny súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.07.2012,
sp. zn. 3 Cdo 81/2011, podľa ktorého ustanovenie § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka (právne úkony
vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle
toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom) predpokladá, že„o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti
a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil
výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne

(nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel)
konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv
vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov),
logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov
v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká

bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli
účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak
možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.“

39. V prejednávanej veci obsah pracovnej zmluvy v spojení so skutočnosťou, že žalobca ako
zamestnávateľ dohodol pracovný pomer so svojimi zamestnancami ako poskytovateľ strážnej služby

na danom objekte (v objekte spoločnosti eliastech s.r.o.) podľa názoru správneho súdu dopĺňa záver
o správnej interpretácii druhu práce a pracovnej činnosti orgánmi verejnej správy, a to pracovných
činností zodpovedajúcich strážnej službe v zmysle ustanovení zákona č. 473/2005 Z. z. (strážna
služba je definovaná ako ochrana majetku na verejne prístupnom mieste, ochrana majetku na inom
než verejne prístupnom mieste, ochrana prepravy majetku a osoby, monitorovanie pohybu a konania

osoby v chránenom objekte), teda nielen činností informačných. Ak žalobca uzavrel so zamestnancami
pracovné zmluvy s vymedzením druhu práce (pôsobenie pri ochrane majetku), ktorý zjavne vychádza
z ustanovení zákona č. 473/2005 Z. z., druh práce je potom potrebné vykladať z hľadiska naznačenej
prísnosti, ktorá je následne kľúčová pri skúmaní stupňa náročnosti pracovného miesta podľa § 120 ods.
3 Zákonníka práce.

40. Na takto zistený konkrétny skutkový stav prvostupňový orgán aplikoval konkrétnu právnu normu
(ustanovenie § 120 Zákonníka práce), preto neobstojí námietka, že ide o rozhodnutie paušálne sa
opierajúce iba o všeobecné a nekonkrétne citácie z právnych noriem. Žalovaný taktiež v napadnutom
rozhodnutí opísal priebeh prvostupňového konania a zistenia inšpektorátu práce, ktoré subsumoval pod

príslušnú právnu normu.

41. Nie je dôvodná žalobná námietka, že orgány verejnej správy neuviedli, ktoré konkrétne činnosti
dotknutých zamestnancov možno subsumovať pod ktoré činnosti uvedené vo všeobecnej rovine v
druhom stupni náročnosti práce podľa Prílohy č. 1 Zákonníka práce. Prvostupňový orgán explicitne

uviedol (s čím sa žalovaný stotožnil), že zamestnanci žalobcu podľa najnáročnejšej činnosti, v rámci
druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, vykonávajú práce týkajúce sa zabezpečenia ochrany
majetku, čo korešponduje s opisom pracovných činností (druhom práce) podľa pracovných zmlúv
vrátane ich dodatkov. Podľa žalobcom predloženej „Evidencie služieb“ zamestnanci zaznamenávali druh
strážnej služby v členení podľa § 3 zákona č. 473/2005 Z. z., vo väčšine prípadov išlo o činnosť podľa § 3

písm. a) citovaného zákona: ochrana majetku na verejne prístupnom mieste a písm. e) ochrana prepravy
majetku a osoby. Z toho vyplýva, že zamestnanci boli zodpovední za ochranu majetku, ktorú činnosť nie
je možné subsumovať pod výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných
postupov a pokynov. Inšpektori práce zisťujú druh práce a náplň práce primárne z pracovnej zmluvy, v
tomto prípade bolo zisťovanie doplnené o údaje z evidencie služieb, ktoré zodpovedali dohodnutému

druhu práce. Iné doklady žalobca počas vykonanie inšpekcie, ani v následnom administratívnom
konaní nepredložil, ani nežiadal o doplnenie dokazovania. Pokiaľ teda z obsahu pracovných zmlúv
vyplýva, že kontrolovaní zamestnanci žalobcu vykonávali činnosti strážnej služby (ochranu majetku),
teda činnosti, ktoré nepatria medzi výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa
presných postupov a pokynov, nejde o nesprávne právne posúdenie.

42. Pokiaľ žalobca namietal, že nedostal spolu s oznámením o začatí správneho konania pred
rozhodnutím prvostupňového orgánu všetky ním citované podklady pre rozhodnutie, čím bolo porušené
jeho základné procesné právo na spravodlivý proces, správny súd v prvom rade uvádza, že žalobca
jednak nešpecifikoval, ktoré podklady mal na mysli (a ktoré boli podkladom pre rozhodnutie a neboli mu

doručené), ani to, ako sa uvedené prejavilo na (ne)zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Oznámenie o
začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty bolo žalobcovi preukázateľne doručené 04.11.2021,
žalobca bol poučený o práve vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k zistenému skutkovému stavu,
k spôsobu jeho zistenia a o práve navrhnúť príslušné dôkazy na podporu svojich tvrdení, ktoré súmu známe. Žalobca sa k oznámeniu vyjadril v podaní zo dňa 10.11.2021, v ktorom namietal výlučne
posúdenie stupňa náročnosti práce kontrolovaných zamestnancov inšpektorom práce, konštatoval,
že zamestnanci nezasahujú voči osobám, ale len preventívne pôsobia na vrátnici. Konštatoval, že

zamestnávateľ musí zhodnotiť skutočnú prácu z hľadiska zaradenia pracovného miesta do stupňa
náročnosti práce, nie je podstatné, aké má zamestnanec vzdelanie alebo či má preukaz odbornej
spôsobilosti, nemožno teda vychádzať len z toho, že zamestnanci majú preukaz odbornej spôsobilosti.

43. V oznámení o začatí správneho konania o uložení pokuty prvostupňový orgán uviedol porušenia

zákona zistené pri výkone inšpekcie práce vykonanej od 23.03.2021 do 12.07.2021 u žalobcu s tým,
že okolnosti veci sú podrobne opísané v Protokole v znení Dodatku č. 1, ktorý bude spolu s dokladmi
uvedenými v Protokole podkladom pre správne konanie a vydanie rozhodnutia. Protokol bol riadne s
účastníkomkonania(žalobcom)prerokovaný(čožalobcanenamietal),rovnakobolžalobcaoboznámený
s Dodatkom č. 1 k Protokolu. Podľa obsahu administratívneho spisu Protokol odkazoval na pracovné
zmluvy kontrolovaných zamestnancov, vrátane dodatkov k pracovným zmluvám, evidenciu pracovného

času vrátane rozvrhu pracovného času za obdobie september 2020 až február 2021, mzdový list za
rok 2020 a 2021, výplatné pásky za obdobie september 2020 až február 2021, doklad o úhrade mzdy
za september 2020 až február 2021, doklad o vydaní výplatnej pásky za obdobie september 2020 až
február 2021. K inšpekcii práce bola ďalej použitá fotodokumentácia časti knihy „Evidencia služieb“
evidovanejpodč.452/21,dniod12.02.2021do02.03.2021vytvorenádňa23.03.2021nakontrolovanom

pracovisku. To znamená, že podkladom pre rozhodnutie o uložení pokuty boli takmer výlučne doklady
poskytnuté samotným žalobcom, okrem nich príslušný inšpektorát práce v prvostupňovom rozhodnutí
poukázal na to, že inšpekcie práce sa zúčastnili aj príslušníci odboru súkromných bezpečnostných
služieb Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, ktorí u zamestnancov žalobcu kontrolovali
splnenie odbornej spôsobilosti na vykonávanie strážnej služby, pričom bolo zistené, že zamestnanci C.

D., A. B. a D. E. mali vydaný preukaz odbornej spôsobilosti, na skutočnosť ktorú prvostupňový orgán
podporne poukázal ako na skutočnosť potvrdzujúcu stupeň náročnosti pracovného miesta.

44. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že nedostal odpovede na všetky jeho odvolacie námietky, správny
súd po oboznámení sa s obsahom odvolania a napadnutého rozhodnutia konštatuje, že žalovaný

v napadnutom rozhodnutí reagoval na námietky žalobcu týkajúce sa tvrdeného nesprávneho zaradenia
pracovných miest do príslušného stupňa náročnosti.

45. Napriek skutočnosti, že pre určenie stupňa náročnosti pracovného miesta nie je rozhodujúce
vzdelanie zamestnanca, resp. jeho osobitná kvalifikácia (čo v konaní nebolo sporné), ale konkrétne

pracovné činnosti, ktoré na pracovnom mieste zamestnanec vykonáva, orgány verejnej správy
nepochybili, keď pri rozhodovaní zohľadnili aj skutočnosť, že zamestnanci žalobcu disponovali
preukazom odbornej spôsobilosti. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že hoci prvostupňový
orgán aj žalovaný opakovane uvádzali, že kontrolovaní zamestnanci disponujú preukazom odbornej
spôsobilosti (podľa zistení z inšpekcie práce preukazom odbornej spôsobilosti disponujú zamestnanci

A. B., C. D. a D. E.) záver o stupni náročnosti pracovného miesta nebol založený na tejto skutočnosti,
išlo o podporný argument pre posúdenie zaradenia pracovného miesta.

46. Nebola dôvodná ani námietka neurčitosti výroku, pretože skutok (špecifikované porušenia zákona)
bol vo výroku prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia, špecifikovaný v súlade

s požiadavkami zákona a judikatúry tak, aby bol nezameniteľný s iným skutkom (konaním). Nebolo
zákonnou povinnosťou orgánu verejnej správy určiť, o aký stupeň náročnosti pracovného miesta
malo ísť, pretože povinnosť priradiť pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov
náročnosti pracovných miest patrí zo zákona zamestnávateľovi (§ 120 ods. 3 Zákonníka práce).

47. Z napadnutého rozhodnutia (a rozhodnutia prvostupňového orgánu) vyplýva, ktoré skutočnosti orgán
verejnej správy zistil, aj akým spôsobom ich vyhodnotil. Samotný fakt, že záver o stupni náročnosti
pracovného miesta (pracovných miest) zamestnancov žalobcu, na ktorom bolo napadnuté rozhodnutie
založené, nie je v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

48. Dôvodná nie je ani námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia založená na konštatovaní, že
administratívny spis vo veciach správneho trestania musí byť zažurnalizovaný ako vyšetrovací spis v
trestnom konaní, inak nie dostatočne preukazný. V tomto prípade išlo skôr o konštatovanie žalobcu
ako samotnú námietku, pretože žalobca nijako bližšie neuviedol, čo v tomto smere namieta konkrétnevo väzbe na administratívny spis žalovaného orgánu verejnej správy. Žalobca taktiež neuvádza,
ako sa namietaná skutočnosť prejavila na jeho právach ako účastníka administratívneho konania.
Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že žurnalizácia spisu je tvorená samotným obsahom spisu,

z prieskumu príslušného administratívneho spisu nevyplýva, že by bol neúplný, nachádzajú sa v ňom
listiny a dôkazy, z ktorých orgán verejnej správy vychádzal a podľa ktorých v konaní postupoval.
Administratívny spis teda obsahuje všetky podklady, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, a to
ako prvostupňového orgánu verejnej správy, tak žalovaného. Niektoré dokumenty v administratívnom
spise nie sú zoradené chronologicky (napr. Protokol je fyzicky zaradený v spise za odvolaním

proti prvostupňovému rozhodnutiu), avšak nejde o pochybenie, ktoré by malo vplyv na zákonnosť
napadnutéhorozhodnutia.Vtejtosúvislostijetotižpotrebnédoplniť,žek„nechronologickému“zaradeniu
dokumentov, a tým aj určitej „neprehľadnosti“ spisu prispieva fakt, že časť spisu je vedená v papierovej
podobe a časť v elektronickej podobe.

49. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti orgány verejnej správy postupovali v súlade so zákonom,

keď na základe zisteného porušenia predpisov uvedených v ustanovení § 2 písm. a) bod 1. Zákona o IP
(ustanovení Zákonníka práce), rozhodli, že žalobca sa dopustil správneho deliktu podľa § 19 Zákona
o IP, za ktorý je inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu do 100 000 eur. Konkrétne ide o porušenia §
120ods.1,3a4Zákonníkaprácetak,akobolišpecifikovanévprvostupňovomrozhodnutíanapadnutom
rozhodnutí, t. j. že žalobca zamestnancom A. B., D. E., F. G. a C. D. nepriradil stupeň náročnosti

v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest podľa Prílohy č. 1 Zákonníka práce
a zamestnancom A. B., F. G. a D. E. v kontrolovaných obdobiach (mesiacoch september až december
2020 a január až február 2021) neposkytol mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku
určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta v zmysle dohodnutých činností
v rámci druhu práce.

50. Záver žalobcu v napadnutom rozhodnutí, že žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu
(deliktov), ktoré sa mu kladú za vinu, je opodstatnený. Ako vyplýva podporne z Rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 24.03.2021, sp. zn. 2Asan/12/2019, na ktorý odkazoval žalovaný v napadnutom
rozhodnutí aj vo vyjadrení k žalobe „súhrn pracovných činností...pozostávajúcich z ochrany majetku

a osôb v rôznych situáciách podľa mienky kasačného súdu nemožno priradiť medzi základné,
manipulačné pomocné, či prípravné práce vykonávané podľa postupov a pokynov nadriadeného.
V tomto ohľade by prvý stupeň náročnosti práce podľa pracovných činností zodpovedal povolaniu,
ktoré zamestnanec vykonáva manuálne podľa jednoduchých a opakujúcich sa postupov alebo pokynov,
zväčšapodstálymdozorom,pričomvzásadesamotnýzamestnanecnebudeniesťžiadnuzodpovednosť

na dosiahnutom výsledku práce (napr. upratovačka, dokladač tovaru, umývač riadu.“ Kasačný súd
v danom prípade (veci) súhlasil so záverom správneho súdu, že v prípade pracovných miest
s dohodnutým druhom práce „ochrana majetku“, nejde o práce, ktoré by bolo možné podľa miery
zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce vymedziť ako pomocné, prípravné alebo manipulačné
podľa presných postupov a pokynov a zaradiť ich do prvého stupňa náročnosti práce. Kasačný súd

taktiež nič nevyčítal postupu krajského súdu (ako správneho súdu), ktorý uvedený záver ustálil najmä
na základe popisu práce uvedený v pracovných zmluvách. Súčasne správny súd poukazuje na to, že
ani v tomto prípade skutočnosť, že zamestnanci nemali hmotnú zodpovednosť (rovnako ako v prípade
zamestnancov žalobcu) nemala vplyv na to, že stupeň náročnosti pracovného miesta by nemohol byť
vyšší ako prvý.

51. Poukaz žalobcu na komentár k Zákonníku práce nebol v tomto prípade relevantným dôkazom
na preukázanie nezákonnosti rozhodnutia, pretože tam opísaná skutková situácia (vykonávané práce)
nezodpovedala skutkovej situácii tohto prípadu, kedy zamestnanci žalobcu podľa zistených skutočností
(obsahu pracovných zmlúv, vrátane ich dodatkov, a Evidencie služieb) neposkytujú len informačné

a evidenčné služby, keď rozsah ich činností je vymedzený ako preventívne pôsobenie pri ochrane
majetku (ochrana majetku), pričom vykonávajú aj kontrolu osôb a vozidiel.

52. Pokiaľ ide o uloženú sankciu (pokutu vo výške 1 000 eur), správny súd v prvom rade uvádza,
že žalobca nenamietal výšku uloženej pokuty, ani správny súd nežiadal o sankčnú moderáciu (§ 198

SSP). Žalobnú argumentáciu smeroval výlučne k otázke (ne)porušenia pracovnoprávnych predpisov,
skutočnosť ktorá bola podkladom pre začatie konania o uložení pokuty. Správny súd nezistil porušenie
zásad ukladania trestov. Výšku pokuty považuje za primeranú, uloženú v rozsahu zákonného limitu ust.
§ 19 ods. 1 písm. a) Zákona o IP. Orgánmi verejnej správy boli zohľadnené všetky okolnosti porušeniapracovnoprávnych predpisov, prihliadli na to, aby výška pokuty mala preventívny a represívny charakter
a zároveň, aby pôsobila výchovne na žalobcu. Pri určení výšky pokuty orgány verejnej správy vyhodnotili
kritériá uvedené v ust. § 19 ods. 6 Zákona o IP - z odôvodnenia prvostupňového aj napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že orgán verejnej správy sa podrobne zaoberal všetkými okolnosťami majúcimi
vplyv na výšku uloženej sankcie, počnúc závažnosťou zisteného porušenia povinností a závažnosti
ich následkov, vyhodnotením priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Za priťažujúcu okolnosť orgány
verejnej správy považovali to, že nešlo o ojedinelý výskyt nedostatku, pretože uvedený nedostatok
(nesprávne priradenie stupňa náročnosti práce) sa týkal štyroch zamestnancov žalobcu, obdobne nešlo

o ojedinelý nedostatok v prípade porušenia § 120 ods. 1 v nadväznosti na ods. 4 Zákonníka práca (išlo
o dlhšie časové obdobie, za ktoré žalobca trom zamestnancom neposkytol doplatok v sume rozdielu
medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci
príslušnému pracovnému miestu). Ako poľahčujúcu okolnosť orgány verejnej správy zohľadnili, že sa
nejedná o opakované zistenie toho istého nedostatku a zohľadnili taktiež aktívnu spoluprácu účastníka
konania (žalobcu) počas výkonu inšpekcie práce.

53. Pretože v danom prípade ide o správnu žalobu vo veciach správneho trestania, správny súd
preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov podľa § 195 písm. a) až e) SSP, keď existuje výnimka
z viazanosti správneho súdu v žalobe uplatnenými žalobnými dôvodmi, pričom nezistil dôvod pre
preskúmanie žaloby nad rozsah a dôvody žaloby podľa § 195 SSP.

54. Na základe všetkých uvedených skutočností správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa a konania, ktoré im
predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.

55. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167
ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len
taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný.
56. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

P o u č e n i e:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP v znení

účinnom do 30.06.2023 s poukazom na § 493e SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehote30dníoddoručeniarozhodnutiasprávneho
súdu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30.06.2023 s poukazom na § 493e SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o
konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.